35. schôdza

Pani poslankyňa Kosová s faktickou.

Ďakujem veľmi pekne za slovo.
Pán Richter, prosím vás, vysvetlite mi, ja to naozaj úprimne chcem vedieť. Ako môže byť odobranie dávok motiváciou? Lebo ja mám teda úplne inú predstavu o motivácii. Ja si myslím, že je to napríklad poskytovanie nejakých benefitov, rekvalifikačné vzdelávanie alebo poskytovanie kvalitného vzdelávania, ku ktorým, bohužiaľ, tí najchudobnejší dnes na Slovensku prístup nemajú. Toto ja považujem za motiváciu, alebo za príležitosť vôbec pracovať, za nejaké nové pracovné miesto, to je pre mňa motivácia. Alebo to, že budem mať vyššiu mzdu, ako napríklad sociálne dávky alebo pri práci načierno, čo mnohí nemajú. Toto je len trest.
A nehnevajte sa na mňa, ak má niečo trestajúci charakter a my chceme týmto ľuďom odobrať existenčné minimum, tak jednoducho ich ešte viacej izolujeme do biedy. Mnohí z nich, často sa tu hovorí aj o bezdomovectve, čiže hrozí im aj to, že jednoducho budú tak biedni, že nebudú mať vôbec nejakú príležitosť si nájsť prácu, ani len za ňou vycestovať. Takže trestajúci charakter tohto zákona je podľa nás principiálne v rozpore s ľudsko-právnym princípom, na ktorom leží Slovenská republika, ak sa nemýlim, teda ak nesmerujeme autokracii.
A druhý základný princíp, ktorý ja tu vnímam a s ktorým sme v rozpore, je to vaše tvrdenie o tom, že leniví teda nechcú pracovať. Ale načo potom hovoríte takéto veci, prečo stále hovoríte, že sú tu nejakí leniví ľudia, ktorí nechcú pracovať? Veď tu nie je to o neochote pracovať, tu je to o tom, že tí ľudia nemajú pracovné príležitosti. A ako som to spomínala včera, tí, ktorí dokážu vycestovať za prácou, tak idú, dokonca do zahraničia. My máme dneska hladové doliny, kde máme ženy samotné s deťmi, pretože ich manželia pracujú v zahraničí. Choďte sa napríklad pozrieť do Vtáčkoviec. Ja som tam bola pred dvoma týždňami. 80 % mužov pracuje v zahraničí. Takže to, čo by mal štát robiť, je vytvárať... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Pán poslanec Dubovický, nech sa páči s faktickou.

Ďakujem za slovo, pán predseda. Ja by som sa len chcel dotknúť toho, čo povedal pán bývalý minister, pán Richter ohľadom vzdelávania a práce. Ja absolútne s vami súhlasím, že toto je nevyhnutným krokom, ale stále zabúdame na ten tretí pilier. A to je ten domov, to je to teplo, že kde sa títo ľudia môžu vracať. A zároveň tu by som sa chcel dotknúť toho, že ako poslanec mesta Prešov v súčasnosti sme podporili projekt, ktorý prichádza aj z PS-ka, aby sa zadotoval nový domov pre bezdomovcov. Ale problém je napríklad ten, v tom, že napríklad mesto Prešov je ako spádová oblasť pre aj iné obce. To znamená, že tí bezdomovci prichádzajú do Prešova, že my ani neriešime povedzme to bezdomovectvo alebo ako týmto ľuďom pomôcť v iných mestách. Stále to spadá na nejaké krajské alebo okresné mesto.
Čo sa týka tých detských domovov. Ja neviem, určite, však ste bývalý minister, máte nejaké kontakty, ale ja keď som sa rozprával s riaditeľmi detských domovov, najhorším faktorom toho je, že tie deti, ktoré vychádzajú z týchto detských domovov, je ten, že nemajú sa kde vrátiť. Celé roky tam pracujú tí učitelia na tom, aby dali do toho systému to vzdelanie, aj, aj nejakú tú skúsenosť, prax a tak ďalej tým deťom, ale ony, keď idú z toho detského domova, ony nemajú sa kde vrátiť, a to vám potvrdia, že väčšina, vyše 90 % týchto detí sa vracia naspäť do osád. Takže my ideme urobiť krok jeden, ale neurobíme krok dva, aby sme týmto zabránili.
Čo sa týka napríklad pracovných podmienok, však štát má vytvárať tie pracovné podmienky k tomu, aby zabezpečil rozvoj práce, zníženie nezamestnanosti a tak ďalej. Ale napríklad, keď sme boli na výjazde v Novohrade, tam zásadne bolo povedané, že na tento región sa zabudlo a napríklad sú tam firmy, ktoré nemôžu už postaviť nové fabriky kvôli tomu, že nemôžu tam dostať povedzme tie rozvody elektrickej energie... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Pán poslanec Ledecký, nech sa páči.

Ďakujem pekne. Keďže ma pán exminister spomenul, tak musím na to reagovať.
Pán Richter, ja som bol poslancom vyššieho územného celku za koalíciu strán, ale v posledné obdobie, a myslím dva, som už bol nezávislý poslanec práve kvôli tomu, že, že sa mi nepáčila politika SMER-u, keď začal vládnuť. Starosta som bol za koalíciu, vždy za koalíciu – KDH, SDKÚ a SMER alebo akákoľvek strana, ktorá sa pridala, lebo som si cenil širokú podporu, ktorú som mal. Ale to nie je podstatné. Podstatné je to, že áno, v Hrhove vzniklo ako keby také školiace stredisko na sociálne podnikanie a ja som, ja som rád, pán Richter, ja som rád, že sme spolu pracovali na sociálnych podnikoch, ktoré doteraz fungujú a že to bolo nastavené a urobené tak, že to funguje.
Ja som rád, a to je jedno s kýmkoľvek, akúkoľvek, akýkoľvek projekt som robil, keď bol úspešný, vždy som bol rád.
A chcem ešte k tomu povedať jednu podstatnú vec, že Slovensko je taká výnimka v Európskej únii, že to percento sociálnych podnikov obecných je u nás na Slovensku najvyššie. To znamená, aj vďaka tomu, že sme spolupracovali, aj vďaka tomu, že ste sa nebránili, čo nie v každej krajine je pravidlom tomu, aby tie sociálne podniky mohli zakladať obce, aby to využili ako nástroj zamestnanosti, tak, chvalabohu, sa to nejakým spôsobom podarilo a aj keď stále je na tom čo robiť a meniť, hej?
A ja osobne na tom zákone najviac kritizujem tie aktivačné práce a navyšovanie tých aktivačných prác, lebo áno, starostovia, samozrejme, poniektorí si to chvália, ale úplne kvôli inému dôvodu ako kvôli tomu, aby to, aby to zvyšovalo zamestnanosť dlhodobo nezamestnaných. A ja si myslím, že po 25-tich alebo 30-tich rokoch, koľko to funguje, je to neefektívne vynakladanie peňazí na upratovanie obce.

Pán poslanec, predseda Richter, nech sa páči.

Ďakujem pekne. No tých otázok padlo veľmi veľa. To by som musel ísť asi znovu dolu za ten pult, aby som každému zaujal stanovisko, ale veľmi stručne.
Reagoval som na Rómov preto, pretože hlavná časť diskusie opozície smerovala k Rómom, to nebol môj úmysel. Ale ja som sa snažil naopak vysvetliť, že hovoríme rovnako o majorite, ako aj o menšinách, vrátane rómskej. Nič viac, nič menej.
Ústavný súd, no, pani poslankyňa Biháriová, nesmiete, vy ste právnička, spochybňovať o tom. Ústavný súd viete o čom rozhodol? O čom dala opozícia návrh podania na Ústavný súd, prirodzene o tom rozhodol. To znamená, to nie ja, ale vtedajší opoziční poslanci, ktorí sa obrátili, formovali obsah a na ten dal Ústavný súd odpoveď.
Čo sa týka tej motivácie, prosím vás, však tá motivácia nemôže byť postavená na tom, že ideme brať niekomu dávku v hmotnej núdzi. Tá motivácia je na tom, že ideme dať prácu. Každý, kto o tú prácu má aký taký záujem, tak mu treba vytvoriť podmienky. To nie je o tom, že ho vyženieme do druhej, do tretej dediny, kde nechodí autobus.
Tie podmienky a možnosti sú aj v tej dedine. My sme tie podmienky nejakým spôsobom vtedy vytvorili aj v tých Jarovniciach. Samozrejmá vec, že nerobilo naraz, ja neviem, päť alebo koľko je tam tisíc ľudí, ale spravil sa nejaký harmonogram. Markíza mi tam prišla trikrát po sebe a našla tých ľudí robiť. Aj keď si upratali len ten bordel po sebe, ktorí za týždeň vyrobili, ale aj tak to bolo pozitívne a dobré riešenie. Dostali k tomu náradie. Totiž obce dostávali automaticky prostriedky na náradie, to nebolo na úkor obcí. A vytvorili sme kontrolné orgány na úradoch práce, ktoré kontrolovali týchto ľudí. To znamená, nebolo to len na obciach, ale bola tam jakási súhra. Postupom času mi ju nazvali kápou, neviem prečo, ale... ( Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem pekne. Ďalšia v rozprave vystúpi pani poslankyňa Turčanová.

Tak vážený pán minister, vážený pán predseda, kolegyne, kolegovia, máme pred sebou návrh zákona, ktorý by som tak ľudovo nazvala, ako ho voláme, že práca na miesto dávok. Ten slogan znel super, to nielen SaS-ka, pán minister, ako ste povedali, ale ešte aj my pod tým názvom zastávame ako pravičiari názov, že naozaj pracovať namiesto dávok sa oplatí. Trošku len problém vidím v aplikácii a budem o tom hovoriť.
Čiže samotná myšlienka zásluhovosti je správna. Princíp, že dávky nemajú byť náhradou za prácu, ale pomocou v ťažkej životnej situácii je plne legitímny a zaslúži si podporu. Opatrenie je teda na mieste, ale jeho realizácia môže byť mimoriadne náročná. Mnohí z vás, ktorí ste v kontakte so samosprávami, viete, že v regiónoch s dlhodobou nezamestnanosťou nežijú ľudia bez práce len preto, že by nechceli. Často sú to oblasti s nedostatkom pracovných príležitostí, so slabou infraštruktúrou, bez reálnej ponuky, kde by mohli ľudia získať a udržať si zamestnanie. Dlhodobo nezamestnaní nie sú homogénna skupina, sú medzi nimi tí, ktorí stratili pracovné návyky, ktorí potrebujú špeciálnu podporu, rekvalifikáciu alebo sociálnu prácu. Ak ich postavíme pred jednoduché rozhodnutie, vezmi túto prácu, inak ti dávky odoberieme, musíme sa uistiť, že im túto prácu vieme aj reálne zabezpečiť. Bez toho riskujeme, že namiesto poklesu nezamestnanosti zvýšime chudobu a sociálne napätie. Upozorňujú na to aj samosprávy, ktoré sa obávajú, že povinnosť nahnať ľudí do práce dopadne práve na ich plecia. Obávajú sa, že v niektorých obciach sa opatrenie zmení na byrokratickú pascu, ktorá síce dobre znie na tlačovej konferencii, ale v praxi spôsobí viac škody ako úžitku. Dovoľte mi preto apelovať, ak už ideme robiť zásadnú reformu, musíme do nej zahrnúť samosprávy.
Tie najlepšie poznajú svoje lokálne problémy, majú schopnosť hľadať individuálne riešenia, a práve im treba dať priestor a zdroje, aby pomáhali dlhodobo nezamestnaným uplatniť sa na trhu práce. Každý región je výnimočný a špecifický nielen svojou hospodárskou situáciou, ale aj prístupom k nezamestnaným ľuďom. Často, a musíme si to otvorene priznať, odsudzujeme ľudí len pre farbu ich pleti alebo pôvod ešte skôr, než dokážu možnosť preukázať svoje schopnosti. Áno, je to pravda, že mnohí úradníci sa na východnom Slovensku stretávajú aj s tými zlými príkladmi, ale nemôžeme všetkých hádzať do jedného vreca. Musíme dať šancu každému bez predsudkov s jasnou víziou pre človeka, ktorého nádej na lepší zajtrajšok ho bude hnať vpred. Každý z nás vie, ako sa sami nastavujeme, keď je niečo len povinnosťou, preto ukážme cestu, nádej a víziu lepšej budúcnosti. Ukážme týmto ľuďom, že na nich záleží, že sú potrebnou súčasťou spoločnosti, a že si vážime ich úsilie, aj keď sa výsledky nedostavia zo dňa na deň. Musíme im ukázať, že práca im môže priniesť viac ako nezamestnanosť, dôstojnosť, uznanie, perspektívu a skutočné miesto v spoločnosti. Plošné riešenia ale nefungujú. Nepomôže rovnaký princíp v Pezinku ako v Trebišove, ani v Bratislave či Jarovniciach. Ak skutočne chceme, aby toho opatrenie malo zmysel musí byť postavené na reálnych možnostiach a musí byť doplnené o podporu miestnych iniciatív a regionálnych programov. Dlhodobo nezamestnaní i obyvatelia vylúčených komunít musia prekonávať mnohé prekážky, o ktorých mnohí v tomto pléne ani len netušíme. Ako majú nájsť prácu, potrebujú nielen návyk každé ráno vstať, obliecť sa a ísť, ale potrebujú mať napríklad prístup k vode. Tejto téme sa venoval v svojej správe aj komisár pre deti. Mnohí nemajú prístup ani k takej samozrejmosti v 21. storočí, akou je pitná voda. Potrebujú mať aspoň základné vzdelanie. Napriek povinnej školskej dochádzke aj dnes máme v spoločnosti dosť analfabetov. Komisár sa venoval aj tejto téme, takmer 30 % vymeškanej dochádzky, ale legitímne ospravedlnenej rodičmi detí. V šestnástich rokoch nám mládež vypadáva zo školského systému, presúva sa na úrady práce, niektorí do evidencie, iní na rodičovské dávky. Potrebujeme oveľa rozsiahlejšie zmeny, ako je len podmieňovanie dávok akceptáciou akejkoľvek práce. Napríklad len v Prešovskom kraji je viac ako 10-tisíc mladých ľudí len zo základným vzdelaním bez akejkoľvek odbornosti.
Tu si viem predstaviť, že dávky by dostávali tí, ktorí by si doplnili vzdelanie a ukončili nejaké remeslo. Podľa populačnej prognózy nás totiž o 18 rokov čaká stav, že jeden pracujúci bude robiť na dvoch nepracujúcich. Je teda najvyšší čas prijímať potrebné systémové a medziodborové opatrenia. O tých medziodborových, o tom rezortizme hovoril aj pán prezident pred chvíľou.
Záverom chcem zdôrazniť, ak sa má tento návrh stať nástrojom pomoci a nielen trestu, musíme jeho aplikáciu robiť rozumne, citlivo a realisticky, inak z neho bude len ďalší pokus, ktorý sa síce dobre počúva, ale v skutočnosti prinesie viac problémov ako riešení. Ďakujem veľmi pekne.