35. schôdza

S faktickými poznámkami traja poslanci.
Nech sa páči, pán poslanec Mikloško.

My sme sa naučili, že tie hlasovania tu bežia, jedno prichádza, potom odchádza a tak ďalej a tak ďalej, že vlastne to akoby nemalo žiadnu váhu. Ale hlasovania najmä vo vážnych historických chvíľach zostávajú súčasťou pamäte a dejín národa. Ja si pamätám, ako sa stále vlastne vracia k tomu, keď sa prijímal za Slovenského štátu zákon o deportáciách Židov. Ako dneska sa dovolávajú tí, že vlastne, ktorí nehlasovali, že nie všetci sme hlasovali. Toto sú také hlasovania, ktoré potom hodnotia dejiny a hodnotia aj politikov a politické strany. My dnes nevieme, ako dopadne táto vojna hrozná, nevieme, ako sa to vyvinie, ako to zasiahne celú Európu. Aj toto hlasovanie v tejto krízovej chvíli bude raz také ako niekedy, keď sa hlasovalo o deportáciách Židov. Každý tu podá svedectvo, na ktorej strane vtedy stál. Ďakujem pekne. (Potlesk.)

Ďakujem za slovo, pán predseda.
Pani kolegyňa, ďakujem za vaše vystúpenie. Osobitne som si všimol dva momenty, ktoré chcem podčiarknuť a pridať sa k nim. Jeden z nich je to, že si nesmieme zvyknúť. Nesmieme si zvyknúť na to, že je tu vojna. Nesmieme otupieť vo svojom svedomí, ani v úsilí postaviť sa na správnu stranu dejín.
Toto je vec, ktorá je v ľudskej histórií v dejinách ľudstva spoznaná ako reálne riziko, reálne riziko toho, ako víťazi píšu dejiny. A my naozaj nevieme ešte, ako tá vojna dopadne. Ale ak by sme si, ak by si ľudia, naši starí rodičia zvykli na tú moc a prevahu, ktorú mal kedysi Hitler, keby zrezignovali na to, v akom štáte žijú, nebolo by SNP. Nebola by Veľká Británia, ktorá čelila celému, v podstate hitlerovskej Európe. Nebola by víťazná II. svetová vojna a porážka hitlerovského Nemecka. Tiež bolo vtedy pre mnohých jednoduchšie pridať sa k silnejšiemu, vidieť, že to je ekonomicky výhodné. Na toto sa zvyknúť nesmie. Keď som istý čas robil pre jednu súkromnú sieť škôl, zriadili sme triedy pre deti z Ukrajiny, mesiace trvalo, kým kreslili na nástenkách, to mali obrázky z domu, ako letí bomba, mŕtveho psíka, mamu, otca a hrdinskú obranu ich domovov. Tieto deti prejavili väčšiu múdrosť ako kolegovia z koalície. Ďakujem. (Potlesk.)

Ďakujem za slovo. Chcem poďakovať pani Kolíkovej k jej reči. Ja by som chcel dodať to, že prečo práve toto plénum, prečo práve opozícia podporuje to hrdinstvo Ukrajiny, je to, keby si predstavme, že sme v roku 1938 a keby sa nám neobrátila chrbtom vtedy Veľká Británia a Francúzsko, možnože tá história nemusela pokračovať tak, ako pokračuje, kedy v 1938 sme boli samostatný štát, sme podporovali vtedy nacistické Nemecko, sme zaútočili spoločne či na Poľsko, či na Sovietsky zväz a tak ďalej a tak ďalej, však všetci poznáme tú históriu. Víťazi píšu tú históriu. Ale keď skončila tá vojna, keď skončila II. svetová vojna, až vtedy sa objavili tie zverstvá či Nemecka, alebo či Ruska, ktoré boli páchané práve počas tej vojny. Rôzne koncentračné tábory na oboch stranách. Potom to, čo urobil Sovietsky zväz Ukrajine na najbližších desať a ešte aj predtým, čo urobil, proste tá história píše o tom, že aké zverstvá v minulosti ten Sovietsky zväz a dneska Rusko robí. Len, žiaľ, jedna krajina sa z toho poučila a druhá nie.
A opäť, my sa tu bavíme o tom, že niektorí predstavitelia vládnej koalície prekrúcajú tie fakty. A s tým mám problém, že lebo vzniká tým pádom nejak, nejaký spôsob tej propagácie, tej nenávisti v tej spoločnosti, ktorá hecuje tých ľudí, ale vy vedome a teraz hovorím akože o vládnej koalícii, klamete tých ľudí. A s týmto ja mám morálny problém proste, lebo ja by som bol rád, keby tu vystúpili poslanci z vládnej koalície, aby povedali, že proste že vojna je, vojna je zlá. Ja súhlasím s vami, ale agresor je... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem veľmi pekne, vážení, vážení kolegovia. Asi v tom je to príznačné, že sa tu vzájomne rozprávame zase iba v rámci opozície a vzájomne prízvukujeme, ako je dôležité vysporiadať sa s minulosťou a ako dôležité sú aj takéto momenty, vedieť sa zastať správnej strany a jasne to pomenovať.
Ja si dovolím z toho iba zhrnúť, že toto je asi veľký problém, ktorý máme zatiaľ na Slovensku, že my sme sa stále nevysporiadali s tým, čo sa tu udialo na začiatku II. svetovej vojny a akú rolu v tom zohralo Slovensko, akú rolu v tom zohral prezident Tiso, s tým sme sa jednoducho nevysporiadali.
A zjavne možno aj toto je nejaký biľag, ktorý nás ďalej nesie a nevieme zaujať jasný postoj ani teraz, pretože s týmto zjavne asi v Poľsku nemajú problém, že vedia, akú rolu zohralo aj Sovietsky zväz v tom čase a vedia rozlíšiť momenty, ktoré na začiatku Sovietsky zväz ich nakoniec okupoval a popravil viacerých hodnostárov, a toto určite nikdy Poľsko nezabudne. A my sa pozeráme na tú II. svetovú vojnu, ako keby sme si chceli zobrať iba nejakú časť. Tú, ktorú oslavujeme a boli sme na strane víťazov, ale ako keby sme nechceli si zobrať z tej II. svetovej vojny tú smutnú časť. Bohužiaľ, tých, tej smutnej časti dejín a tú odsúdiť, a pamätať si, že toto už nechceme, aby sa zopakovalo. Možno toto je problém, s ktorým sme sa doteraz stále nevyrovnali a vlastne sa aj neospravedlnili časti obyvateľstva, ktorých sme jednoducho poslali na popravu do koncentračných táborov do Poľska. To s tým sa stále ešte ako krajina nevysporiadali. Ďakujem.

Ďakujem, pán predsedajúci. Mohol som ísť do záverečného slova, ale teda zdá sa mi korektnejšie vystúpiť ešte v rámci rozpravy, ak by niekto chcel zareagovať, ale teda chcem sa vyjadriť k tej diskusii, ktorá tu bola. A teda som rád, že tu bola takáto bohatá diskusia. Sám som to nečakal, som myslel, že to prejde v priebehu, v priebehu pár minút, čiže ďakujem všetkým kolegom, čo sa do nej zapojili. Trochu ma mrzí, že sme len v rámci opozície medzi sebou diskutovali a že z koalície nikto nepotreboval, nepovažoval za potrebné sa, sa vyjadriť k tejto téme, ktorá je dôležitá, aj keď ide iba o deklaráciu, nejde o schválenie zákona, nejde o niečo, čo by mohlo zaviazať vládu Slovenskej republiky, ale aj zaujímanie postojov k takýmto udalostiam, ako sú brutálne útoky na civilné obyvateľstvo, ako je ruská agresia proti Ukrajine, je dôležité a patrí na pôdu parlamentu. A aj tá diskusia, ktorá tu dnes je a zrejme aj to hlasovanie, ktoré bude nasledovať o sedemnástej hodine, ukazuje, že na Slovensku sa stratil zásadný zahranično-politický konsenzus, ktorý tu existoval dlhé roky, dlhé desaťročia. Ten konsenzus neznamenal, že všetky politické strany a všetci politici mali rovnaký názor na všetky otázky týkajúce sa zahraničnej politiky. Je úplne legitímne, ak aj rôzne politické smerovania, rôzne politické strany, rôzne názory na množstvo otázok zahraničnej politiky, bezpečnostnej politiky, aj rôzny prístup k otázkam napríklad posilňovania obranyschopnosti, rôzne názory na ďalšie smerovanie Európskej únie, na vývoj európskych inštitúcií, na konkrétne európske politiky, niektoré sú kritické, niektoré sú viac, viac optimistické a iks sporných vecí vo svete sa deje, kde môžeme mať, aj máme rôzne názory, a je to tak v poriadku. Ale dlhé roky nikto nespochybňoval, že Slovensko patrí na západ, že Slovensko patrí do Európskej únie, Slovensko patrí do Severoatlantickej aliancie a od toho sa, samozrejme, odvíjali aj niektoré postoje, ako je napríklad ten, že ak krajina, ktorá je demokratická a ktorá sa usiluje integrovať do týchto spoločenstiev, je napadnutá zo strany agresívnej diktatúry, tak miesto Slovenska je po boku tej napadnutej demokracie, nie po boku alebo v predklone pred tým diktátorským agresorom.
Ešte aj v roku 2016, keď som sa po štyroch rokoch vrátil do Národnej rady Slovenskej republiky, tak tu ten zahranično-politický konsenzus existoval a narušovali ho zo začiatku v podstate iba fašisti z Kotlebovej Ľudovej strany Naše Slovensko. Občas niečo si povedali zo Slovenskej národnej strany, ale keď sa rokovalo o veciach, ktoré súviseli s Európskou úniou a Severoatlantickou alianciou, tak aj poslanci SMER-u jednoznačne podporovali prozápadné smerovanie Slovenskej republiky. Dnes už, žiaľ, ten zahranično-politický konsenzus neexistuje, pretože už to nie sú iba fašisti a extrémisti, už to nie je iba Slovenská národná strana v hlbokom predklone pred Vladimírom Putinom, ale je to aj strana SMER - sociálna demokracia, najsilnejšia vládna strana, ktorá čoraz otvorenejšie narúša ten zahranično-politický konsenzus. A keď ešte stále hovoria, že áno, miesto Slovenska je v Severoatlantickej aliancii a v Európskej únii, ich reálna politika taká nie je, ich slová také nie sú, ich činy také nie sú. A ich reálna politika stále viac odkláňa Slovensko od prozápadného smerovania, a teda je jasné, že majú problém s tým, stáť za Ukrajinou, podporovať demokratickú krajinu napadnutú autoritárskym, diktátorským Putinovým Ruskom.
Ale čo je zaujímavé, že po strate alebo zániku zahranično-politického konsenzu akoby sme počuli signály, že začína sa rozpadať aj ten základný vnútropolitický konsenzus spočívajúci v tom, že Slovensko má byť demokratickou krajinou s pluralitnou demokraciou s voľnou súťažou politických síl, ktoré sa v pravidelne sa opakujúcich voľbách uchádzajú o dôveru občanov a vytvárajú vládne zostavy na základe toho, kto tú dôveru dostane.
Opäť, za tie desaťročia od novembra 1989 sme tu mali politické strany rôznych názorov a dodnes máme rôzne názory na skoro všetky otázky, o ktorých sa hovorí vo verejnom priestore, o ktorých sa rokuje v parlamente. Niekto je viac vpravo, niekto vľavo, niekto je viac liberálny, niekto konzervatívny a milión vecí máme, a je to tak v poriadku, rôzne, rôzne názory. Ale na to, že Slovensko má byť demokratickým právnym štátom, že tu má byť pluralitná demokracia, to nemá byť otázka či áno, alebo nie. Na tom podobne ako vo vzťahu k tomu zahranično-politickému konsenzu tu dlhé roky existoval konsenzus, z ktorého opäť nejako vybočili iba fašisti Kotlebovi, vtedy ešte nie Ľudová strana Naše Slovensko, ale Slovenská pospolitosť, ktorá si len tak teoreticky zauvažovala, že by mohli nahradiť parlamentnú demokraciu stavovským štátom a strana bola rozpustená, lebo to nepatrí do demokracie.
Dnes strana SMER - sociálna demokracia to ešte nemá v programe, ale Robert Fico opätovne hovorí, že by sme mali zmeniť politický systém, že by sme mali prejsť na nejaký systém, kde bude menej strán, kde nebudú tak často voľby, kde sa bude, bude vládnuť dlhšie. To je opäť odklon od toho základného vnútropolitického konsenzu spočívajúceho v tom, že Slovensko má byť pluralitnou demokraciou, teda systémom, ktorý tu vznikol v novembri 1989. Pluralitná demokracia môže mať množstvo podôb, môže mať rôzne stranícke systémy, môže mať rôzne volebné systémy, môže mať rôzne, rôzne pravidlá, ale má ostať pluralitnou demokraciou.

62-2
A je to opäť SMER a jeho predseda Robert Fico, ktorí začínajú rozkladať aj tento vnútropolitický konsenzus, ktorý tu dlhé roky bol a nikomu ani nenapadlo, že by to mohlo byť inak a nie je asi náhoda, že strany, ktoré rozložili, lebo už je rozložený ten zahraničnopolitický konsenzus, teraz začínajú rozkladať ten konsenzus v otázke základného politického systému Slovenskej republiky. A ja považujem za potrebné upozorniť, že práve na takéto tendencie sa vzťahuje právo na odpor zakotvené v Ústave Slovenskej republiky. Ja som veľmi zdržanlivý, keď niektorí kritici vládnej politiky vyčítajú opozícii alebo apelujú na to, že treba uplatniť právo na odpor. Právo na odpor tu nie je na to, aby keď sa nám nepáči niečo na vládnej politike, tak aby občania uplatňovali právo na odpor. Právo na odpor je krajné riešenie, ku ktorému sa má pristúpiť vtedy, keď je ohrozený základný demokratický poriadok, demokratický právny štát, a keď nie je možné uplatniť základné nástroje demokratického právneho štátu.
Zatiaľ sa to nedeje, zatiaľ sú to možno zasa len také Ficove reči, ako boli tie reči o prevrate, ktoré, všetkým nám je zjavné, že to nemyslel vážne, že len jednoducho chcel odkloniť pozornosť, chcel, chcel nastoliť nejakú tému, žiadny prevrat sa tu nekonal, ale ak by to myslel vážne, a teda história učí, že by sme nemali podceňovať, keď niekto hovorí o tom, že chce odstrániť demokraciu, lebo on to potom naozaj urobí. A boli aj také prípady, keď politici hovorili o tom, že idú zničiť demokraciu a potom ju naozaj zničili a všetci sa čudovali, tak by sme mali byť pripravení na to, že to nie sú iba reči a že to myslí vážne. A mali by sme mu odkázať, že ak to myslí vážne, tak my tú demokraciu budeme brániť. Jedným zo spôsobov ako brániť demokraciu, je aj brániť našu zahraničnopolitickú orientáciu, to, čo bolo minulosti obsahom, predmetom toho zahraničnopolitického konsenzu a je aj brániť podporu Ukrajiny voči jeho vzoru, Putinovmu Rusku, ktorý na ňom vedie agresívnu vojnu a treba využiť každú príležitosť sa Ukrajiny zastať.
Toto je jedna z tých príležitostí a to hlasovanie, ktoré o pár desiatok minút zrejme bude nasledovať, je tiež príležitosť zastať sa nielen Ukrajiny, ale zastať sa aj miesta Slovenska na západe a zastať sa slobody a demokracie. Ďakujem. (Potlesk.)

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci. Úplne na záver akurát vyšla správa, respektíve trištvrte hodinu dozadu, že už máme pripravený nový balík sankcií voči Ruskej republike, pardon, voči Ruskej federácii, takže som zvedavý, že ako bude postupovať súčasný premiér v tejto otázke, ale už keby sme sa nejakým spôsobom chceli vrátiť k tomu, že vládna koalícia je za mier, tak verím tomu, že minimálne budete podporovať kúpu protivzdušnej obrany Ukrajine. Lebo to nie je útočná zbraň, je to obranná zbraň.
A čo sa týka to, čo bolo povedané vo vyjadrení Fica za posledné, pardon, premiéra Fica za posledné obdobie, že sa mu páčia tie režimy, ako je ruský, čínsky, že tam tá kontinuita existuje. Mňa taká rétorika určitým spôsobom vyrušuje, lebo všetci dobre vieme, že ide o diktátorské režimy alebo ide o polodemokratické režimy, už keď to máme takto brať. A úplne, úplne na záver, chcel by som fakt že poprosiť a vyzvať koaličných poslancov, už nerozdeľujte túto spoločnosť, prestaňte im klamať a zahlasujte za toto uznesenie. Ďakujem.

Ďakujem veľmi pekne, pán poslanec, za toto posledné vystúpenie, lebo to posledné vystúpenie je o tom, že keď sa rozprávame o Ukrajine, o vojne na Ukrajine, tak je to o našich hodnotách. Je to presne tak. Tá zahraničnopolitická orientácia Slovenska, či sa chceme vidieť v Európskej únii, alebo sa chceme vidieť v Rusku, tak toto dnes nastoľuje dnešná vládna koalícia, že naša budúcnosť má by Rusko, a to tiež treba jasne čítať.
Na jednej strane ničenie demokracie a na druhej strane smerovanie do Ruska. Lebo to nie je len o tom, že idem na oslavy do Ruska, ale vidíme, že tá propaganda Ruska sa tu prejavuje v aktivitách jednotlivých vládnych predstaviteľov a je to veľmi znepokojujúce. Lebo tak potom nech to, nech to na rovinu povedia, že už im demokracia teda naozaj nevoní. Nevoní im Európska únia. Tak sa tu potom nehrajme, tak si to potom ako na rovinu povedzme, že kde chceme patriť. My chceme patriť do Európskej únie a chceme byť súčasťou Severoatlantického paktu, lebo v ňom vidíme naše bezpečie a našu ochranu. A ak Ukrajina sa o to chcela uchádzať a Rusko na ňu za toto zaútočilo, tak toto by sme mali vedieť spoločne odsúdiť. A keď už nevieme odsúdiť ani útoky na civilné terče, na detské ihriská v Rusku, tak potom je otázka, či sa tu vlastne vieme vôbec ešte na niečom s vládnou koalíciou zhodnúť. Ďakujem pekne.

Pán poslanec Dostál, veľmi správne si poznamenal, že konsenzus zahraničnopolitickej orientácie Slovenska sa rozpadol, a teda musím povedať, že ho rozpadol alebo rozbil premiér Fico. A teraz sa pozrime na to, on začal dávať za vzory Čínu a Vietnam, ale teraz počas tejto jeho zahraničnej návštevy to posunul ešte ďalej. On v Uzbekistane, ktorý je totalitný štát, ktorý patrí do vojenského bloku s Ruskom, takzvané spojenie sto nezávislých štátov, on tam vyhlásil na tlačovej konferencii, že ide meniť politický systém na Slovensku. A mne to pripomína, v roku, v októbri 1956 bola, bola revolúcia v Maďarsku.
7. novembra 1956 prišiel János Kádár z Moskvy na tankoch do Maďarska a oznámil vznik novej promoskovskej maďarskej vlády, na ktorej čele stál a Imre Nagy bol popravený. Zo zahraničia sa robia takéto kroky. A teda čo chcel Robert Fico povedať tým, že v Uzbekistane vyhlásil, že ide meniť politický systém na Slovensku? Proste on to ženie do takých krajností, že už proste treba jasne povedať, že s týmto človekom nemôžeme spolupracovať na žiadnom poli.