39. schôdza

S reakciou na faktické poznámky pán poslanec Šmilňák.

Súhlasím, Milan, žiadne dieťa nie je menej.
Fero, ja som bol riaditeľ aj materskej školy, aj dvoch základných škôl, aj gymnázia, aj centra voľného času, aj základnej umeleckej školy, ja som si to regionálne školstvo prešiel. Dokonca som roky učil v jazykovej škole.
Kolega Krajčí, o čo sa snaží pán minister? Ja si myslím, že to zle uchopil, že tam, kde je väčšia potreba, tam treba zohnať väčší balík peňazí. Čo vyčítam, pán minister, reálne, férovo, že tých štyri a pol percenta HDP, že si nedokázal od ministra financií dostať viac práve tam, aby si riešil problémy, ktoré pália. Nepodarí sa nazberať peniaze na súkromných a cirkevných školách, ani ich prinútiť robiť nejak inú prácu vo väčšom rozsahu, ktorú nezvládajú štátne školy, lebo bez peňazí sa to nebude skrátka dať.
Pán kolega, 17. november je deň, kedy sa to všetko zmenilo, kedy to, že navštevoval hodiny náboženstva, je menejcenný, už vtedy boli deti dvoch kategórií. Potom sa to na chvíľočku zmenilo a teraz ako keby to prichádzalo zase, ako keby povstávala tá myšlienka komunizmu a nadvlády štátu. Ja hovorím, pán minister, že toto, čo robíte, neviem, či to vedome alebo nevedome, vy idete zoštátniť školy a komu se to nelíbí, ať, nech proste ide do kelu, hej?
Takže spomínali ste, že mám emotívne vystúpenie. Janko, boli sme obidvaja v školstve, my sme si to zažili za dvadsaťpäť rokov a ja mám trošku inú náturu ako ty, ja mám kratšiu zápalnú šnúru a tvoje vystúpenie oproti môjmu malo väčšiu gráciu, ale ide nám o tú istú vec, ide nám o dobro detí na Slovensku, o kvalitnom vzdelávaní. A to, čo robí pán minister podľa mňa, nemusím mať patent na rozum, ale ide zlým smerom a školstvu viacej uškodí. Pán minister, zídite, prosím, z kratšej cesty. Ďakujem.

Ďalší písomne prihlásený poslanec do rozpravy je pán poslanec Vašečka, ktorému týmto odovzdávam slovo.

Vážené kolegyne, kolegovia, vážený pán minister, pán predsedajúci, pán spravodajca, predpokladám, že tí, ktorí sme tu, tak sa tým školstvom zaoberáme, natáčame k tomu aj nejaké videjká, ktoré sú ale veľmi krátke a to znamená, že sú veľmi zjednodušené. Väčšinou mi asistenti povedia, že tak dobre do 59 sekúnd, že je to potom také úderné, to si ľudia aj pozrú. Je to spôsob komunikácie, ktorý dnes prebieha a aj ja som bol nejaký primätý k tomu, aby som nejaké veci umiestňoval na sociálne siete. Táto miestnosť ale nie je na to, aby sme tu fungovali alebo rozprávali sa v duchu nejakých videjok z Instagramu alebo iných sociálnych sietí, ale aby sme si to naozaj tak porozprávali.
Ja mám skutočne ako učiteľ v politike problém so zjednodušovaním komunikácie. Ja som rád, keď mám 45 minút a môžme si to s tými žiakmi prejsť, položiť si nejaké otázky, nejaké hypotézy, porozprávať sa, niečo si možno prečítať, pozreť a potom to nejak vyhodnotiť. Takže skúsim byť taký učiteľský, skúsim byť iný ako možno v nejakých videjkách na sociálnych sieťach. Určite nechcem byť osobný, nechcem pripisovať zlé úmysly, ale chcem skôr poukázať na to, čo v tomto vnímam ja.
Veľa ľudí sa ma pýta, už sa o tom hlasovalo, schválili to a tak. Takže možno aj pre tých poslucháčov trocha taký vhľad do toho procesu. Teraz sme v prvom čítaní v parlamente, to znamená, bolo to schválené na vláde, je to ako vládny návrh zákona, pán minister školstva ho tu predložil v prvom čítaní. Prvé čítanie zjednodušene vlastne sa rozhoduje o tom, že či sa o tom bude ďalej rokovať. Nedajú sa tu robiť zatiaľ žiadne zmeny, len že či áno, alebo nie a takisto sa skôr hovorí o filozofii zákona, než o detailoch. K tomu ale procesu zopár faktov. Aj pre nás, aj pre tých, čo to sledujú.
Procesne sa stala taká vec, že na začiatku schôdze Národnej rady, ktorý bol pred skoro dvoma týždňami, tak sme dostali program, v ktorom bolo schválené celou Národnou radou, že sa prebere sedem zákonov ministra školstva v utorok 16. septembra o 14.00 hodine. Na to sme sa od začiatku schôdze aj chystali, keď som mal porady s asistentmi, keď som sa rozprával s ľuďmi, zástupcami rôznych typov škôl, školských zariadení, že to bude takto, oni boli tiež nachystaní. Na rozdiel od nás to nie je ich pracovná náplň, majú ešte kopec iných starostí, takže na toto sa nachystali, ale zrazu, z ničoho nič, sme sa dozvedeli, že napriek tomu, že to bolo schválené, natermínované, nie, nebude to, uvidíme kedy to bude, možno v stredu, možno vo štvrtok. No, tak sa dostal na rad vo štvrtok. Dnes o 9.00 h, ale bolo schválené, že to bude v zlúčenej rozprave. Som tu kontinuálne štvrté volebné obdobie, ešte som nezažil, že by sa sedem zákonov spojilo do jednej zlúčenej rozpravy. Dva áno, niekedy aj tri. Neviem, či som zažil štyri, ale dva, max. tri to býva. Sedem - obrovský problém. Je to veľmi taká procesná vec, praktická aj pre našu prácu poslaneckú. Rozprávali sme sa s pánom poslancom Horeckým, že on by si to tak vedel predstaviť na šesť samostatných, že dva tie zákony by vedel zlúčiť teda, ale tie ostatné by si každé vyžadovali samostatnú rozpravu.
Čo sa týka toho aj, prečo sme sa presunuli, tak to bola konsolidácia, ktorá tu bola strelená zboku v skrátenom legislatívnom konaní, čo teda myslím, že celkovo Slovensko sledovalo. Jedna z nonsensov, ktoré sa stali, dúfam, že sa nestanú, že vystúpil minister Kamenický, minister financií, boli naňho faktické pripomienky a bolo to uťaté v polovici. To som tiež ešte nevidel teda, hej? A my, ktorí sme boli nachystaní, že ešte budeme v rozprave, tak sme tú možnosť stratili. Potom sa stalo aspoň to, že sme už dopredu teda vedeli, že máme na klub len, povedzme, hodinku sedem minút a nejak sme si to museli rozdeliť. Ale pri tom skrátenom legislatívnom konaní sme to vôbec nevedeli. No a v tomto jednom takom švungu, aby to nejak fičalo, neviem z akého dôvodu, sa zlúčila aj táto rozprava, čo teda mne, vyvalil som oči, že sedem zákonov v zlúčenej rozprave. No a potom aké to má teda dopady? Dopady to má také, že pán minister predstavoval sedem zákonov za sedem minút, možno to bolo osem, ale ja to zjednoduším že sedem. Sedem zákonov za sedem minút to znamená minútu na zákon, pričom tri z nich boli nové, sú to úplne nové zákony, že nie sú to novely. Jednoducho je to málo. Ja predpokladám, že pán minister ešte vystúpi v rozprave, ale aj pre nás poslancov je prvé čítanie na to, aby sme si teda tie zákony, ktoré sme si my sami prečítali teda, však dostali sme ich znenie, tak to musí byť, dostatočne vopred pred schôdzou, ale aby sme si ich mohli prečítať. Ale ja som vždy veľmi rád, keď počujem, ako to vysvetľuje minister, lebo napriek tomu, že som opozičný, tak mám snahu pochopiť minimálne, ako to teda myslí. A pri tomto skrátenom vystúpení k siedmim zákonom naraz som až tak veľa nového sa nedozvedel alebo nejak mi to neobjasnil. Čiže chýba mi to aj zo strany ministra.
Čo sa týka nás samých, tak za normálnych okolností pri bežnom poslancovi, ktorý nevystupuje za klub, tak má tridsať minút na jeden zákon, čiže tri a pol hodiny by tu mohli hovoriť poslanci, ktorí si myslím, že aj majú k čomu povedať, napríklad pán rektor Habánik by naozaj k tým vysokých školám určite mal čo povedať, tridsať minút len k vysokým školám, ale aj ďalší riaditelia škôl a tak ďalej, ktorí by mali k tomu čo povedať. Ale namiesto tri a pol hodiny máme max. tridsať minút bežní poslanci, ak nevystupujeme za klub, dvadsať plus desať. Ja som navrhol a hneď po vystúpení pána poslanca Horeckého, ktorý vystupoval teda za klub, som navrhol procedurálnym návrhom, že podľa § 30 rokovacieho poriadku je možné, že Národná rada môže rozhodnúť o predĺžení času. Ale pán predsedajúci Danko to zmietol, že keď sa o tom bude hlasovať. No tak to už bude neaktuálne, samozrejme, v utorok, to je neaktuálne. Dá sa o tom aj všeobecným súhlasom a zažil som napríklad, že bol tu pán poslanec Mihál, keď tu ešte vystupoval a hovoril a skončilo mu, lebo to bolo po tej, nazvime že Dankovej reforme, keď zrazu boli obmedzené vystúpenia a naozaj všeobecným súhlasom, bez nejakej zvady sme povedali, že áno, že sme za to, aby mal ešte predĺžený čas. Neviem prečo napríklad pán Horecký alebo ďalší, alebo aj pán poslanec Habánik, ktokoľvek, nemôže vystúpiť viac, že zvykneme tu skracovať rozpravu, keď to nemá význam, ale tu by to evidentne význam malo.
Ďalšia vec je, že to nie je ako keby že len skrátenie času, ale je to taký, naozaj prepáčte, ako keď psíček a mačička piekli tortu, všetky veci dohromady, vysoké školy s materskými školami, základné školy s domácim vzdelávaním, poradne, stredné školy, zamestnanci, odborné školy, to je proste strašný mišmaš, v ktorom možno niekto má taký široký rozhľad, ale väčšina z nás sa sústredí skôr na niečo konkrétne. A z toho dôvodu, teda v tom prvom čítaní, hovoríme o filozofii teda tých zá.., nie zákona, ale v tomto prípade zákonov.
Pán minister to prezentoval ako jednotný balík, to znamená, že je za tým pravdepodobne aj nejaká jednotná filozofia legislatívna, odborná. A ďalej, že či sa má rokovať ďalej o týchto zákonoch. Tak to ja využijem hneď a poprosím pána spravodajcu, že dávam návrh ku každému jednému z tých siedmich zákonov, každý jeden, ktorý bol spomenutý pánom poslancom Vlčekom na úvod, že žiadam, aby bol vrátený návrh zákona na dopracovanie, všetkých sedem, vrátiť návrh zákona na dopracovanie, ako procedurálny návrh u každého, samozrejme, asi to musí byť samostatne, pretože za seba poviem, že ja v takejto forme za to určite hlasovať nebudem a nebudem to odporúčať ani svojim kolegom.
No a teraz k tej filozofii zákona. To je, si myslím, že taká najpodstatnejšia časť. Na tú procesnú som minul takmer polovicu svojho času. Prvá vec, ktorá mne sa zdá a budem to naschvál prezentovať takto otvorene, že mne sa to zdá, ak sa mýlim, ešte to možno vyplynie, možno pán minister nás presvedčí, že je to inak, ale mne sa zdá, že tu je filozofia, ktorá uprednostňuje štát pred rodičmi. A neverí, že ten najlepší záujem dieťaťa zastávajú rodičia, ale že to zastáva ministerstvo alebo nejaký úradníci. Ale aj chcem pripomenúť, že aj z právneho hľadiska, z ústavného hľadiska, i z úplne prirodzeného hľadiska strážcami najlepšieho záujmu dieťaťa sú jeho vlastní rodičia alebo teda zákonní zástupcovia. A ďalšia nemálo dôležitá vec v tejto súvislosti, že tí rodičia sú daňoví poplatníci, oni platia školstvo, oni platia aj všetkých nás, aj ministra, ale aj nás poslancov, aj ministerstvo, aj úradníkov. Preto rodičia sú v prvom rade tí rozhodujúci. Ale mne sa zdá, že tieto návrhy zákonov vychádza akoby z niečoho iného.
Ja osobne si dovolím tvrdiť, že to nie je tak, že štát niečo dovoľuje rodičom v oblasti výchovy a vzdelávania, ale že to rodičia delegujú na štát, keď chcú, nejaké z ich práv a povinností, ktoré majú pri výchove a vzdelávaní detí. Viete, ono sa na to tak zabúda, ono sa to stráca, lebo ten život je taký náročný, uponáhľaný, že rodičia, samozrejme, v drvivej väčšine dajú deti do najbližšej školy alebo teda do školy, ktorú pokladajú za dobrú a sú radi, že v tej škole sa im o to dieťa postarajú. Preto ja napríklad pokladám aj tak ojedinelý jav ako je domáce vzdelávanie, myslím, že tam ho absolvuje asi 0,4 % detí v tom veku, keď deti chodia do školy, že predsa len existuje týchto niekoľko stoviek detí a rodičov, ktorí ukazujú, že výchovu a vzdelávanie na prvom mieste poskytujú rodičia, vlastní rodičia svojmu vlastnému dieťaťu. A, samozrejme, pre vývoj spoločnosti, globalizáciu a tak ďalej je jasné, že drvivá väčšina rodičov toto nezvláda, nechce, slobodne sa rozhoduje dať deti do škôl.
Ale je veľmi dobré, že popri štátnych školách majú možnosť dať ich aj do neštátnej školy. To nie je nejaké privilégium alebo nejaká, že vymýšľajú tí rodičia. Ja ako rodič som bol veľmi rád, že som mohol svoje deti dať do cirkevnej školy. Zvažovali sme aj domáce vzdelávanie, ale keďže ja už som starý otec, tak naše deti, keď boli v tom veku, tak to v podstate ešte nebolo možné tie najstaršie deti, takže sme ich dali s ochotou do cirkevnej školy.
Čo sa týka ešte tej filozofie tých rodičov. Ústava hovorí, že ak sú pochybnosti, ak rodičia zlyhajú, tak o tom musí rozhodnúť súd. Nemôžeme my en bloc zákonom povedať, že rodičia sú vlastne podozriví, alebo nekompetentní, alebo nedostatoční a mali by podľa možností, teraz hovorím napríklad o materských škôlkach, ideálne dať všetci v troch rokoch dieťa do škôlky, pokiaľ teda len to nejak lekár neposúdi, že to je absolútne nevhodné. Bolo by ideálne, aby všetky deti od troch rokov chodili do škôlky, vyriešil by sa problém, toto je podľa mňa chybná filozofia. Navyše tá sloboda spôsobuje a boli tu dané čísla, dokonca pán poslanec Habánik ich spomínal, tuším 76 %, dobre som to povedal to číslo, detí vo veku troch rokov nastupuje do materskej školy. Veď väčšine tých matiek tam končí materská alebo rodičovský príspevok a je to prirodzené. Čiže tí rodičia si to vyberú, áno, urobia to tak, sú vďační, že majú miesto v materskej škôlke. Netreba to ani hodnotiť, ani odsudzovať, ani brániť. Je tam tá sloboda a ja by som bol za to, aby tá sloboda aj zostala.
Taký možno praktický príklad čo sa týka cirkevných škôl a tých obvodov, kto nastúpi, kto bude mať miesto na cirkevnej škole. Všetky naše deti bez toho aby sme to nejak teraz tak ideologicky plánovali, že to tak musí byť, že to je proste dogma, že všetky naše deti musia chodiť do cirkevných škôl, skončilo to nakoniec tak, že všetky naše štyri deti, akokoľvek sú individuálne, originálne, tak nakoniec navštevovali alebo navštevujú v prípade tej najmladšej cirkevnú školu. A my bývame, teraz taký príklad, spomínal ho aj pán poslanec Krajčí, my bývame vlastne, keď to poviem tak, v satelite, bývame v dedinke, deväť kilometrov od centra krajského mesta a my naše deti vozíme do cirkevnej školy, ktorá je v meste. Fakt je aj taký, že v tej malej dedinke, kde bývame, žiadna škola nie je a obec pod ktorú spadáme, je na opačný smer od krajského mesta sedem kilometrov, keby sme ich vozili do štátnej školy, tej obecnej. Takže sme si vybrali, že do cirkevnej, do toho krajského mesta. Samozrejme, keď sú deti väčšie, jazdia autobusy a tak ďalej. A skutočne som veľmi zvedavý, ja som už z obliga, tá najmladšia už je na strednej škole, čiže ja to neriešim ako svoj problém, ale rozumiem tomu, lebo sme niečo podobné zažili, že naozaj tie, zjednoduším to, čachre-machre s obvodmi môžu spôsobiť, že takí ľudia ako my napríklad, budú mať s tým problémy a môže sa stať, že naozaj miesto pre ich deti sa na takejto cirkevnej škole nenájde a budú musieť voziť svoje deti na opačný smer, kde idú do práce, sedem kilometrov do obecnej školy, ktorá podľa mňa je normálna, nemám nič proti nej, ale proste chcel by som si vybrať tú cirkevnú v meste, ktorá je jedna z najkvalitnejších základných škôl.
Ja som napríklad na cirkevnú školu nechodil, pretože som bol ôsmak, vtedy sa končila osmičkou základná škola, v roku 1988, to znamená, cirkevné školy neboli. Dôvod je jasný, komunisti. Viete, dneska sa môže stať, že nejaké dieťa sa nedostane na cirkevnú školu, hoci by rodičia veľmi chceli, je to pre nich dôležité z hľadiska viery, ale nielen z hľadiska viery, veriace dieťa nemusí nutne chodiť povinne na cirkevnú školu, ale z hľadiska aj kvality vzdelávania, aj toho spoločenstva tých ľudí, ktorí tam sú. Toto napríklad ja si cením najviac na tých cirkevných školách. Dobre, nejaká úroveň vzdelania tam je, lepšia, menšia, tieto boli kvalitné, teda aj čo sa týka vzdelávania. Ale perfektný kolektív nielen žiakov, ale aj učiteľov, zamestnancov, rodičov, už to tu bolo viackrát spomínané. Preto by som bol veľmi nerád, keby na toto nejakým spôsobom sa siahalo. Ja verím tomu, pán minister, že vy to nechcete a že si myslíte, že to tak nebude, ja tomu verím, ja vám to nepripisujem ako zlý úmysel. Ale skutočne z mnohých dôvodov a mnohých aj konkrétnych situácií máme dôvod sa domnievať, že to tak sa môže veľmi ľahko stať a to by sme neboli radi.
Takisto na tých školách, už to tu bolo spomínané a môžem to len potvrdiť, že tá inklúzia v tom najlepšom slova zmysle, nielen nejaké pridelenie žiaka, ale celkovo, to spoločenstvo, to prijatie toho žiaka je na tých cirkevných školách a aj mnohých súkromných, ktoré poznám veľmi dobrá, nadpriemerná, dokonca aj kvantitatívne, ale aj kvalitatívne je nadpriemerná, alebo určite nie o nič horšia ako v priemere na štátnych školách.
Teraz ešte pár slov, ešte mám štyri minútky, povinné predprimárne vzdelávanie. Ja som vďačný za túto debatu. Padli tu čísla, navzájom si napríklad kolegovia Habánik a Horecký odporovali, že vôbec nie je pravda, že je to nejaký veľký trend v Európe ako povinné predprimárne vzdelávanie, že je väčšia zaškolenosť detí, že rodičia viac sa rozhodli dávať deti do škôlky už v tom veku troch rokov, dobre, to je ich vec. Nech sa páči, motivujte, pomôžte, vytvorte miesta, proti tomuto nie som. Ale stanovovať to ako povinnosť akýmkoľvek spôsobom, za to nie som. My sme si to už viackrát aj vyjasňovali, ale je tam teraz taká podmienka po novom, ktorá to, nazvem, že zjemňuje a to je maturita. A ja rozumiem, čo chcete dosiahnuť, pán minister, ale ja sa môžem zase opýtať a opýtam sa aj za ľudí, že vyplýva automaticky, že inštalatér je horší otec ako jadrový fyzik, alebo že kaderníčka je horšia matka ako napríklad univerzitná profesorka. Myslím, že nám je to jasné, že automaticky nie. A ak chceme riešiť problémy nejakej rómskej komunity, a mali by sme ich riešiť, tak majme možno odvahu a skúsme to pomenovať konkrétnejšie a ponúknuť a motivovať a ja nehovorím, že to je ľahké a že to je jednoduché, ale narobíte problémy mnohým a problém, tak ako mnohí vyjadrili pochybnosť, podľa mňa nevyriešite.
Pre mňa je naozaj veľmi dôležité, že dieťa trojročné, štvorročné dieťa, že preňho okrem nejakej zaškolenosti je extrémne dôležitá vzťahová väzba. No a tú má v prvom rade so svojou mamou, otcom, súrodencami, tými najbližšími. A veď dobre, veď keď si rodičia povedia, že dajú to dieťa do škôlky, veď tomu ja nebránim, ja netvrdím, že niekto je zlý rodič, lebo dá v troch rokoch dieťa do škôlky, to by som si nedovolil tvrdiť. Ale na druhej strane nezľahčoval by som tú dôležitosť tej vzťahovej väzby v takomto veku.
A posledné dve minútky by som ešte venoval, je to málo, ale dobre, domácemu vzdelávaniu. Sadol som si s troma mamičkami, s troma ženami, ktoré veľmi aktívne pracujú v tejto oblasti a zastupujú týchto rodičov, čo sa týka domáceho vzdelávania. A keď som si to prešiel, ony boli veľmi pokojné, veľmi také racionálne, mňa to viac vytáčalo aj emocionálne, že som zjednodušene povedané, že hádžete im polená pod nohy. Lenže ak budete úspešný, tak tým idete proti konsolidácii, lebo domáce vzdelávanie je veľmi lacné pre štát. My sme to tam zrátali, že to, že tie deti sú na domácom vzdelávaní a nie v škole, ušetrí asi tri milióny eur a to len za predpokladu, že rátam iba deti, ktoré nemajú špeciálne vzdelávacie potreby, lebo tam je ten normatív, proste rastie veľmi, hej? Čiže tri, štyri, možno päť miliónov ak by sme tie deti zaradili do škôl, čo si myslím, že už ani z hľadiska štátu nie je úplne bezvýznamná suma. Ale ja si stále myslím, že v prvom rade je to obdivuhodné, že títo rodičia chcú svoje deti vzdelávať, vychovávať doma, že majú takú slobodu. A, naopak, podľa toho ako to poznám už roky, majú veľké problémy to robiť a zaslúžili by si podporu, zaslúžili by si našu podporu aj tie školy, ktoré im to umožňujú, lebo naozaj nastáva tu to, bolo to už dnes to spomenuté, že mnohí rodičia, prijmú ich deti a zapíšu do školy na domáce vzdelávania ako zodpovedná škola len niekde úplne na druhom konci Slovenska. A robí to problém aj tým rodičom, aj tej škole. A keď sa prijmú tieto novely, tak mnohí naozaj budú mať veľké problémy časové, finančné, personálne, aby sa to uskutočnilo.
Takže ja, tak ako som povedal, nechcem byť osobný, nechcem byť protivný, ale proti týmto zákonom som proti a navrhujem, aby boli stiahnuté na dopracovanie.

Ďakujem, pán poslanec. S faktickou poznámkou na vaše vystúpenie pán poslanec Horecký.