3. schôdza

Ďakujem pekne. Pán poslanec Majerský.

Ďakujem pekne, podpredseda, za slovo.
Pani kolegyňa, veľmi si vážim, že ste vystúpili, veľmi si vážim, že zastupujete komunitu, ktorej hlas je potrebné, aby bolo počuť, lebo to nie je len v Národnej rade, ale aj to je vo veľa inštitúciách na Slovensku, je problém s tým, aby ste mali bezbariérové prístupy a nie je to len o bezbariérových prístupoch, ale je to, ako si spoločnosť váži vás všetkých, čiže ak budete čokoľvek potrebovať z vašej strany, vám vždycky budeme radi pomáhať. Držte sa, všetko dobré. (Potlesk.)

Ďakujem pekne a s reakciami, s reakciou na faktické poznámky pani poslankyňa Veslárová.

Ďakujem všetkým, ktorí mali faktické poznámky, ja by som chcela len povedať, že dosť nerozumiem tomu, prečo je tam tá rampa, keď, keď, keď sa zasuniem s invalidným vozíkom za ten rečnícky pult, tak mi nevidno ani hlavu, ani polovicu hlavy, proste celá som tam schovaná. Takže by Národná rada mohla začať tým, že debarierizuje tento rečnícky pult. Ďakujem. (Potlesk.)

Ďakujem veľmi pekne a vaša tá požiadavka je zaznamenaná a budem sa snažiť to zo svojej pozície riešiť. Ďakujem pekne. (Potlesk.)
Budeme pokračovať v rozprave a vystúpi pán poslanec Dostál.

Vážený pán podpredseda Národnej rady, vážení členovia vlády, kolegyne, kolegovia, zajtra bude 17. november, Deň boja za slobodu a demokraciu, deň, keď si pripomíname demokratickú revolúciu v novembri ´89. Jej líder a prvý demokratický prezident po období komunistickej totality Václav Havel povedal, že pravda a láska musia zvíťaziť nad lžou a nenávisťou. Žiaľ, na Slovensku vo voľbách 30. septembra 2023 zvíťazila lož a nenávisť. Ťažko síce tvrdiť, že tou porazenou stranou bola čistá esencia pravdy a lásky, ale je úplne evidentné, že víťazstvo slávili lož a nenávisť. Lož ruskej hybridnej vojny, šírenia konšpirácií namierených proti Západu, lži o Ukrajine, lži o ruskej agresii proti Ukrajine, ale aj lož SMER-u o manipulovaní vyšetrovaní korupčných káuz z čias vlád, kedy bol SMER pri moci. Lebo tieto vyšetrovania nemanipulovali vyšetrovatelia Národnej kriminálnej agentúry, ani prokuratúry, prokurátori špeciálnej prokuratúry, ale práve SMER v zostrihaných nahrávkach a v realite policajná inšpekcia, Krajská prokuratúra v Bratislave, Generálna prokuratúra, Slovenská informačná služba. A zvíťazila aj nenávisť. Nenávisť voči LGBTI ľuďom, voči migrantom, voči liberálnej demokracii, voči Západu. Záujem Vladimíra Putina, ruského autokratického prezidenta, podrývať slobodný svet Západu sa spojil so záujmom Roberta Fica, predsedu SMER-u, chrániť svojich ľudí a spoločne slávili 30. septembra úspech.
Ako zvykne hovoriť ďalší z lídrov nežnej revolúcie Fedor Gál, poviem iba tri veci. Prvá vec sa bude týkať samotného textu programového vyhlásenia vlády, o ktorom teraz rokujeme. Štvrtá vláda Roberta Fica je vládou revanšu, vládou návratu politických síl, ktoré umožnili rozsiahlu korupciu, ktoré umožnili zneužívanie orgánov činných v trestnom konaní a iných štátnych orgánov na ochranu svojich ľudí, ktorí páchali kriminálnu činnosť, a zároveň aj na účelové trestné stíhania svojich protivníkov. A je to úplne zrejmé aj z textu programového vyhlásenia vlády. Veľmi veľa textu je veľmi všeobecné formulácie. Na to už poukázali mnohí kolegovia predo mnou. Podľa môjho názoru je to lepšie ako keby tam boli tie nezmysly, ktoré tam vraj mali byť, ktoré odtiaľ vypadli, ale nie je to dobré. Miera všeobecnosti je, samozrejme, na každej vláde, či si tam bude dávať konkrétne opatrenia, ktoré chce zrealizovať, alebo bude hovoriť všeobecnejšie, či si tam dá nejaké konkrétne čísla, efekty svojich, svojich opatrení, alebo, alebo sa tomu vyhne, ale miera všeobecnosti tohto programového vyhlásenia je až neúmerne vysoká. Takto sa o zámeroch vládnej koalície veľa nedozvieme, môžeme si, samozrejme, domýšľať podľa toho, ako sa reálne správa, podľa toho, čo hovorila, hovorili aj politici predtým, ale sú to skôr domnienky ako by to bolo jasné z programového vyhlásenia vlády. A ťažko to potom bude aj vyhodnocovať, že či sme niečo prehodnotili, doplnili, vylepšili, podporili, skvalitnili, všeobecné.
Niektoré časti programového vyhlásenia sú písané, povedal by som, takým pokojným tónom a zdá sa, že to písali skôr úradníci na ministerstvách ako, ako samotní politici, čo je tiež samo o sebe v poriadku, alebo sú skôr výsledkom kompromisu a teda vyhodenia nejakých najproblematickejších častí. Ale na niektorých pasážach programového vyhlásenia vlády dokonca cítiť nejaké také oživenie, také, že sú písané s väčšou vášňou ako tie ostatné, až sa miestami zdá akoby autori toho dokumentu alebo tých pasáží dali priechod svojim citom, svojim emóciám, napríklad časť nazvaná Posilnenie úlohy demokratického štátu pôsobí doslova ubolene. Rozviazané ruky orgánov činných v trestnom konaní v predchádzajúcom volebnom období a koniec nedotknuteľnosti tzv. našich ľudí, ktorí boli za vlád SMER-u krytí vládnou mocou, je v texte programového vyhlásenia vlády vydávaný za ohrozenie demokracie.
Čiže to, že je trestne stíhaná korupcia, to, že tu neexistuje kasta nedotknuteľných, to je ohrozením demokracie podľa názoru nastupujúcej vlády. Pritom to určite nie je tak. Ak niekto podrýval dôveru verejnosti v právny štát, tak to bola predovšetkým garnitúra vlád SMER-u – sociálnej demokracie, ktorá vytvárala kastu nedotknuteľných, ktorá umožnila rozsiahlu korupciu a teraz nám sľubuje, že bude každoročne vydávať správu o stave demokracie, teda vláda bude hodnotiť sama seba, bude robiť sama sebe odpočty, že akí sú dobrí, akí sú, akí sú demokratickí. Alebo prijme národnú protikorupčnú stratégiu. Práve vláda zložená z politických strán, ktoré tu umožnili, a keď boli naposledy pri moci, takú rozsiahlu korupciu, že to nemá obdoby. Je to zjavné aj z toho, akým sa, zo spôsobu, akým sa text programového vyhlásenia stavia k trestnej politike a k zámerom zmeniť trestnú politiku. Opäť je to snaha brániť vyšetrovaniu, nie spraviť vyšetrovanie efektívnejším, ale doslova z toho vyviera tá obava, aby sa už neopakovalo to, čo sa opakovalo, aby nemohli byť postihovaní ich ľudia. Tomu sa prispôsobí aj trestná politika, tomu sa prispôsobia trestné sadzby. Obávam sa, že tomu bude snaha prispôsobiť aj proces, trestný proces.
A sú tam aj malé milé prerieknutia, ktoré prezrádzajú, ako si nastupujúca vláda predstavuje právny štát, vymožiteľnosť práva. Napríklad zmienka o tom, že špeciálna prokuratúra vypovedala poslušnosť Generálnej prokuratúre. Špeciálna prokuratúra má v systéme prokurátori, prokuratúry autonómne postavenie práve preto, aby bola garantovaná nezávislosť jej vyšetrovania, keďže okrem iného má stíhať aj korupciu, ktorá sa týka častokrát politickej moci. Ale podľa názoru, názoru našej vlády, novej, je to zlé, že špeciálna prokuratúra nie je poslušná, neposlúcha.
Druhá vec, o ktorej by som chcel povedať pár slov, je, že nehlasujeme teraz len o programovom vyhlásení vlády, ale zároveň sa tým vyjadrujeme aj o dôvere celej vláde. Čiže aj keby to vyhlásenie z hľadiska jeho textu bolo sebalepšie, tak ak poslanec nedôveruje tej vláde, no tak by nemal za také vyhlásenie hlasovať, a ja by som nehlasoval ani na základe toho programového vyhlásenia, ale nedôverujem tejto vláde, budem hlasovať proti, rovnako ako všetci moji kolegovia z poslaneckého klubu SaS, lebo nejde tu len o slová. Ide tu o činy, ide tu o to, čo predstavitelia SMER-u, HLAS-u a SNS v minulosti robili. Ide aj o to, čo robia hneď po nástupe k moci, ide o čistky v polícii za cenu porušovania zákona, ktorých sa dopúšťa minister vnútra Matúš Šutaj Eštok. Ide o od začiatku boj proti médiám, vyhrážanie sa predsedu vlády Fica, že odoberie akreditáciu novinárom z televízie Markíza, z Denníka N, SME, z Aktualít a nebudú mať prístup na úrad vlády, nebudú môcť klásť otázky členom vlády na tlačových besedách alebo v priestoroch úradu vlády, čo okrem toho, že by bolo nesprávne alebo možno sa nám nepáčiť, by bolo aj porušením zákona, lebo zákon hovorí o tom, že orgány verejnej moci majú poskytovať informácie médiám na základe rovnosti, čiže nemôžu si takto vyberať. Ak strana SMER nepozve tieto takzvané nepriateľské médiá na svoj snem, je to, je to jej právo. Politická strana v zásade môže robiť všetko, čo jej zákon nezakazuje, ale štátne orgány, orgány verejnej moci môžu robiť iba to, čo im zákon umožňuje. A keď im zákon stanovuje povinnosť poskytovať médiám informácie na základe rovnosti, tak to tak musia robiť.
Alebo ďalší konkrétny skutok, najnovšia smernica predsedu alebo teda kancelára Kancelárie Národnej rady, ktorá obmedzuje novinárom možnosť pýtať sa poslancov v priestoroch parlamentu, v podstate zakazuje robiť rozhovory, živé vysielania v priestoroch parlamentu mimo tej knižnice zasklenenej, kde je obmedzený priestor a kde odteraz by to malo byť jediné miesto, kde sa novinári budú môcť politikov na niečo pýtať v priestoroch parlamentu. Je to robené pod zámienkou, že treba reagovať na hulvátske správanie predsedu hnutia kedysi zvaného OĽANO Igora Matoviča. Ale to nijako netrestá Igora Matoviča, to postihuje novinárov, to postihuje divákov, poslucháčov, čitateľov, postihuje to verejnosť, ktorá bude mať obmedzený prístup k informáciám, a tým politikom, ktorí sa chcú vyhnúť nepríjemným otázkam, to zjednoduší život. Teraz keď to chceli urobiť, tak museli ísť nie kanálmi, ale nájsť si nejaký bočný východ z rokovacej sály, lebo inak by ich novinári zastihli a pýtali sa ich a teda mohli by neodpovedať, ale na kamere to vyzerá zle, keď politik uteká pred novinármi. Teraz už nebudú musieť utekať, jednoducho neprídu do knižnice a novinári, ak nebudú chcieť riskovať, že prídu o akreditáciu, tak sa odpovedí nedomôžu.
A táto vláda od prvých dní ide nielen proti novinárom, ide proti mimovládnym organizáciám, bola tu avizovaná zmena asignačného modelu, zdroje pre nový model rodičovských dôchodkov sa hľadajú na úkor zdrojov, ktoré dnes slúžia na podporu mimovládnych neziskových organizácií, sľubuje sa, že bude nejaká iná forma podpory, ale to bude štát rozhodovať o tom, koho podporí a koho nepodporí. Budú dobré mimovládky, ktoré dostanú podporu, a zlé mimovládky, ktoré podporu nedostanú.
Pod zámienkou boja proti gender ideológii už tu máme prvé signály, že, že ani tento boj nenechá vládna koalícia len tak. Dnes na hodine otázok mi snáď pani ministerka kultúry Martina Šimkovičová odpovie na otázku, či nejakým spôsobom zasiahla do pripravovanej výstavy fotografií Doroty Holubovej, ktorá, fotografie, ktoré zobrazujú život LGBTI+ ľudí na Slovensku. Výstava sa mala konať v priestoroch Bratislavského hradu, v priestoroch Slovenského národného múzea, ktoré patrí pod rezort kultúry. Bola komunikácia o príprave tejto výstavy, mala byť budúci rok, nebude. Tak veľmi ma zaujíma, či to nejako súvisí s činnosťou pani ministerky kultúry, vzhľadom na jej ideové nastavenia a ideologické zameranie jej strany by ma to nijako neprekvapilo.
Konečne tretia vec, o ktorej chcem hovoriť, keď hovoríme o dôvere tejto vláde, a respektíve o nedôvere, ktorú opozícia voči vláde má, čo verím, že vyjadríme aj hlasovaním o programovom vyhlásení vlády, tak je namieste pár slov aj o tom, aká by mohla byť alternatíva k tejto vláde. A opäť sa vrátim k novembru ´89, ktorého výročie si zajtra pripomenieme štátnym sviatkom. A využijem na to aj nedávnu smutnú udalosť, smrť Karla Schwarzenberga, ktorý bol kancelárom Václava Havla v časoch, keď Václav Havel bol československým a teda aj naším prezidentom. Boli to začiatky demokracie po období komunistickej totality a je to teda dôležitá postava aj našich dejín, slovenských, lebo československé dejiny sú aj naše dejiny, mal viac aktívneho, aktívnych rokov v českej politike ako, ako v tej, v tej československej, ale väčšinu života bol československým občanom, lebo cítil sa československým vlastencom, aj po rozdelení mal vzťah k Slovensku, chodil sem, stretával sa s ľuďmi, dokonca mu priatelia venovali kus vinohradu, aby bol vlastníkom pôdy aj na Slovensku. Naposledy tu bol tento rok, keď dostal čestný doktorát na Paneurópskej vysokej škole. Vzhľadom na toto všetko som chcel navrhnúť, aby Národná rada držala minútu ticha za Karla Schwarzenberga, ale teda podľa dohodnutých postupov musí byť na tom zhoda a teda na tom zhoda v rámci celého politického spektra nebola, tak keďže môj hodnotový svet je svet Václava Havla, ale svet časti koalície je skôr svetom Che Guevaru a Putina, tak nenašli sme na tom zhodu. Tak som si chcel pamiatku Karla Schwarzenberga pripomenúť aj takto, ale nie preto o tom hovorím, a teraz sa dostanem k tomu, prečo o tom hovorím.
Karol Schwarzenberg pochádzal z rodiny, ktorá mala službu svojej vlasti ako krédo. Keď bolo Československo ohrozené fašizmom, tak jeho predkovia iniciovali vyhlásenie lojality českej šľachty voči Československej republike a väčšinu alebo polovicu života prežil v exile a pomáhal ľuďom, ktorí utiekli z komunistického Československa a pôsobili ako disidenti alebo exulanti. Po novembri sa zapojil do budovania demokracie najprv v Československu a potom v Českej republike bol ministrom, senátorom, poslancom, predsedom politickej strany, kandidátom na prezidenta, to všetko môže byť inšpiráciou aj pre nás a nemyslím teraz iba jeho osobu. Bol aristokrat, ale nebol povýšený, bol noblesný. Áno, takí politici by sa nám zišli, ale teda pri všetkej úcte, v dnešnom parlamente vidím možno jediného politika podobného formátu, a to je František Mikloško. Ale dôležitý je aj ten obsah, obsah politiky. Lebo štandardná demokratická politika môže byť trochu viac vľavo, trochu viac vpravo, trochu liberálnejšia, trochu konzervatívnejšia, skôr kresťansko-konzervatívna alebo občiansko-konzervatívna, ale musí byť predovšetkým demokratická, musí byť jasne prozápadná, musí jasne podporovať naše členstvo v Európskej únii a v NATO, nemôže mať problém pomenovať agresora, mala by byť slušná a kompetentná. Mala by byť vecná, nemala by byť útočná, nemala by byť útočná voči politickým protivníkom, ani voči novinárom a vulgárnosti, osobné útoky, boj s novinármi, bohužiaľ, nie sú doménou iba vládnej koalície.
Preto si myslím, že mali by sme začať budovať tú alternatívu od začiatku, tie strany, ktoré sú schopné správať sa štandardne, demokraticky, umiernene vystupovať, nepúšťať sa do osobných útokov. Pri vedomí si všetkých odlišností, ktoré medzi nami sú, jedine takto môžeme vytvoriť alternatívu k moci, ktorá tu práve nastupuje.
Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)

Ďakujem veľmi pekne. S faktickou poznámkou vystúpi najprv pán poslanec Pročko.

Ďakujem. Pán Dostál, zakončili ste svoje vystúpenie, že tu majú byť strany, ktoré sú štandardné. O tomto vždy splietali smeráci, SNS, že oni sú štandardní, že oni sú tí, ktorí sú štandardní a tá ich politika ja štandardná, no a štandardne len rabovali dvanásť rokov.
Ale chcem povedať k tomu, čo ste hovorili o tých novinároch, naozaj je to smutné. Veľmi veľa vecí sa deje v zákulisí, sú tu rôzne rozhovory. Ja osobne v minulom období som dostával od smerákov oslovenia, že som blázon, že som debil, že som idiot, tuná mi v sále tu prítomný jeden nadával, že som kkt, že mi, že ma ide zbiť. To sa tu dialo. Nikdy v živote sa nedialo po, z našej strany to, čo urobil Pellegrini, ktorý takisto mne vonku nadával do bláznov, keď mal hlasovať, mal hlasovať tu v sále a ja som bol vonku a na toalete vidím ho tam, ako novinárom dáva vystúpenie, a hovorím: Pán Pellegrini, nemáte hlasovať? Nadával mi do bláznov. Myslíte, že ho niekto, niekto upozornil? Nie. To, čo mal Matovič s Mažgútom, bola ich osobná vec. Neviem, či viete, že Mažgút je káblotrhač a agresor z ich osobného stretnutia, to bola ich osobná vec. Nijako sa to nedotýkalo novinárov. Ale Pellegrini využil svoje, svoje schopnosti deštruktora a inkvizítora, no a novinárov takýmto spôsobom vypudil z priestorov. Oni len využili túto vec, ktorú oni robili nám tuná dlhé roky. Správali sa agresívne, vulgárne, ale nikto ich, nikto im nič nerozprával. Toto sú, ja reagujem na slová pána Dostála... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem veľmi pekne. Pán poslanec Grendel.

Ďakujem za slovo. Predseda parlamentu po poslancoch chce, aby sa správali ako dospelí a on sám sa pritom správa detinsky. Neviem, či ste čítali to rozhodnutie, ktoré dal vypracovať v súvislosti s prácou médií v budove parlamentu, odporúčam to, je to veľmi poučné čítanie. Okrem iného tam hrozí odobratím akreditácie pre novinárov, ktorí budú robiť rozhovory mimo už tej spomínanej knižnice. To je totálne komunistický manier predsedu parlamentu, ktorý nadobudol platnosť deň pred 17. novembrom. Naozaj klobúk dolu. Chce, aby sa poslanci správali ako dospelí a on sám sa pritom chová ako komunistické dieťa. (Potlesk.)