43. schôdza

Prepáčte, pán generálny prokurátor, je to neslušné, ja viem, že vám nesmiem skákať do reči, len máme tu pripravené vystúpenie predsedu Ústavného súdu, tak vás musím ukončiť. Mrzí ma to. Ďakujem vám aj tak za účasť a budeme pokračovať v ďalšom programe. (Striedanie predsedajúcich.)

Príjemný dobrý deň prajem.
Ctené dámy poslankyne, vážení páni poslanci, pokračujeme v popoludňajšom rokovaní tretieho dňa 43. schôdze Národnej rady Slovenskej republiky.
Dovoľte, aby som na 43. schôdzi Národnej rady medzi nami privítal predsedu Ústavného súdu Slovenskej republiky pána Ivana Fiačana a zároveň ho, vás prosím, pán predseda, aby ste sa ujali slova.
Nech sa páči.

(Vystúpenie predsedu Ústavného súdu Slovenskej republiky.)

Vážený pán predseda, vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci. Ďakujem vám za udelenie slova.
Moje vystúpenie bude výlučne právnické, v medziach kompetencií daných mi ústavou a zákonom, pretože v právnom štáte to tak má byť.
Spôsob komunikácie medzi Ústavným súdom a Národnou radou je výrazne formalizovaný a upravený zákonom. V konaniach o súlade právnych predpisov, ako aj v iných konaniach pred Ústavným súdom, v ktorých je Národná rada účastníkom, komunikujú tieto ústavné autority výlučne procesne, moje vystúpenie v parlamente v súvislosti s takýmito konaniami preto neprichádza do úvahy. Aj potenciálne vystúpenie k akémukoľvek legislatívnemu procesu má byť skôr mimoriadnym prípadom, tak ako tomu bolo v prípade môjho vystúpenia v Národnej rade k novele ústavy, ktorá sa priamo dotýkala právomoci Ústavného súdu.
Skúmal som, akú legislatívnu históriu má § 28 zákona o rokovacom poriadku Národnej rady, ktorý upravuje možnosť predsedu Ústavného súdu vystúpiť v pléne. Dôvodová správa k súčasnému zákonu odkazuje na predchádzajúci zákon z roku 1989 a výkladu veľmi nepomáha.
K naplneniu účelu a významu daného práva na udelenie slova však nepochybne zodpovedá vystúpenie predsedu Ústavného súdu k otázkam kompetenčného vzťahu medzi Ústavným súdom a Národnou radou v súvislosti s voľbou kandidátov na funkciu sudcu Ústavného súdu. Význam a dôležitosť Ústavného súdu v našom ústavnom systéme je nepopierateľná. Aj keď nie som milovníkom štatistík, dovoľte mi, aby som to dokumentoval niekoľkými číslami.
V roku 2019, keď sa vykreoval súčasný štvrtý Ústavný súd, mu bolo doručených ročne 1 630 návrhov na začatie konania, z toho 18 návrhov, v ktorých je na rozhodovanie príslušné plénum Ústavného súdu, teda predovšetkým návrhov na začatie konania o súlade právnych predpisov. V roku 2024, teda v minulom roku, to už bolo 3 290 návrhov na začatie konania, viac ako dvojnásobok oproti roku 2019, z toho opätovne 18 návrhov, ktorých je na rozhodovanie príslušné plénum, a javí sa, že v roku 2025 to bude znovu o niečo viac. Ústavný súd ročne vydá bezmála 700 nálezov, ktorými buď vyhlási nejaký právny predpis a nesúladmi s ústavným poriadkom, alebo konštatuje porušenie individuálnych základných práv alebo slobôd. Ako môžete vy aj verejnosť vidieť, Ústavný súd poskytuje ústavnú spravodlivosť nielen v množstve konaní o súlade právnych predpisov, ale rovnako aj v stovkách vecí ročne ochraňuje ľudskú dôstojnosť a základné práva a slobody jednotlivcov.
Nejde len o kvantitatívny rozmer jeho pôsobenia pri ochrane ústavnosti. Ústavný súd je ako jediný orgán oprávnený svojimi rozhodnutiami záväzne interpretovať a aplikovať ústavu a rozvíjať princípy a hodnoty demokracie a právneho štátu a tak vytvárať právne základy, ktoré presahujú volebné obdobia a politické agendy a ktoré reagujú na požiadavky medzigeneračnej spoločnosti.
Ako je verejne známe, Národná rada nie je už viac ako dva roky schopná splniť si svoju ústavnú povinnosť, zvoliť potrebný počet kandidátov na jedno uvoľnené miesto sudcu Ústavného súdu a následne týchto kandidátov navrhnúť pánovi prezidentovi, aby ten mohol chýbajúceho sudcu vymenovať. Keď som v roku 2019 v obdobnej situácii na tejto parlamentnej pôde vystúpil, nádejal som sa, že sa už nezopakuje. Žiaľ, ako je zo súčasnej situácie zrejmé, ani takzvaná justičná novela ústavy z roku 2020 problém plynulého obsadzovania uvoľnených miest sudcov na Ústavnom súde nevyriešila, hoci sa ponúkali viaceré možnosti. Bol by som nerád, aby moje vystúpenie pôsobilo ako tlak či pripomínanie ústavných povinností, ktorých si je Národná rada zrejme vedomá. Verím, že parlament a relevantné politické subjekty vnímajú svoju politickú a právnu zodpovednosť za splnenie si tejto svojej ústavnej povinnosti.
Súčasťou demokracie sú pochopiteľne aj zložité politické procesy súvisiace s kreovaním ústavných sudcov, čo plne chápem. Čo však nemožno pochopiť, je neprimerane dlhá doba, počas ktorej sa Národná rada s touto vecou vysporadúva. Zároveň ani nebadať signály, že je v blízkej dobe pripravená uskutočniť všetky potrebné procesy tak, aby sa mohla voľba, samozrejme s pozitívnym výsledkom, uskutočniť. To má význam nielen pre návrhové subjekty, ktoré sú oprávnené navrhnúť jednotlivé osoby uchádzajúce sa o kandidatúru, ale predovšetkým aj pre našu právnickú elitu, ktorej členovia by mohli mať záujem uchádzať sa o túto funkciu.
Musím povedať, že Ústavný súd aj v neúplnom počte ústavných sudcov, hoci pod tlakom množstva vecí a s napätím, zvláda plnenie svojich kompetencií. Vítame, že parlament v nedávnej dobe schválil zmeny v zákone o Ústavnom súde riešiace najvypuklejšie problémy, ktoré sa ukázali pri jeho viac ako sedemročnej aplikácii. Rovnako vítame legislatívnu aktivitu ministerstva spravodlivosti, ktorá má za cieľ účinnejšie a efektívnejšie upraviť prostriedky nápravy v agende takzvaných zbytočných prieťahov vznikajúcich v konaniach pred všeobecnými súdmi, ktorá neúmerne zaťažuje Ústavný súd. Uvedené fakty však nemôžu byť ospravedlnením rezignácie parlamentu na výkon dôležitej ústavnej kompetencie spočívajúcej vo voľbe kandidátov na funkciu sudcu Ústavného súdu.
V kontexte požiadavky na zabezpečenie funkčnosti ústavných orgánov a ústavného systému ako celku by som chcel zdôrazniť skutočnosť, že plná obsadenosť Ústavného súdu nie je len vecou aritmetiky, teda počtu sudcov a vybavených vecí, ale je predovšetkým vecou výmeny právnických myšlienok a názorov. V konaniach pred Ústavným súdom nemožno vylúčiť situáciu, že dvanásť sudcov pléna Ústavného súdu má na danú vec totožný právny názor a práve ostatný jeden sudca má názor iný a ten sa stane základom pre nový pohľad na celú vec. V tejto súvislosti si dovolím spomenúť známy film Dvanásť rozhnevaných mužov, ktorý pojednáva o tom, aký zásadný význam môže mať v porote jeden hlas. Napokon aj Ústavný súd v konaní, v ktorom posudzoval možnosť člena Súdnej rady pripojiť disent k rozhodnutiu Súdnej rady dôvodiac v prospech kultúry disentu, uviedol názor sudcu Scalia: „Cítim sa menej komfortne, ak so mnou všetci súhlasia. Poviem si, mal by som lepšie premyslieť môj názor. Mám tušenie, že najhoršie rozhodnutia môjho súdu boli jednomyseľné, pretože nie je nikto, kto by upozornil na všetky chyby." Inými slovami, aj jeden názor môže zmeniť názor celého pléna Ústavného súdu alebo naopak, aj jeden názor, hoci opačný, môže upevniť názor väčšinový.
Čo je však dôležitejšie, máme tu aj reálnu situáciu, ktorá už nastala. Totiž už v dvoch veciach s vážnym celospoločenským dosahom v konaní o súlade právnych predpisov nie je Ústavný súd schopný prijať meritórne rozhodnutie, keďže žiaden návrh na rozhodnutie nezískal podporu potrebnej väčšiny siedmich hlasov sudcov. Znamená to, že už dlhšiu dobu nie je odstránená právna neistota v tom, či tieto právne predpisy sú, alebo nie sú v súlade s ústavou alebo medzinárodnými zmluvami. Taký stav isto nie je žiaduci a nepotrebuje žiadny ďalší komentár.
Preto apelujem na relevantné politické subjekty a v konečnom dôsledku na Národnú radu Slovenskej republiky, aby si splnila túto svoju ústavnú povinnosť.
Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)

Ďakujem pekne, pán predseda, za vaše vystúpenie.
A budeme pokračovať v programe, ako ho máme určený. Päťminútová prestávka, do 15.20 h prestávka.

(Prestávka.)