43. schôdza

Ďakujem veľmi pekne, pán Dostál, za vaše vystúpenie a aj v mojom mene vďaka za činnosť Ústavu pamäti národa, veľmi ju vážime. Pán kolega, vy ste spomínali, že v tom lieviku ešte na tejto schôdzi okrem sto päťdesiatich ďalších parlamentných tlačí je napríklad aj envirofond, ktoré, ktorý bol teda do tohto parlamentu doručený ministrom Tarabom v takej urgencii a pri takej šialenej hrozbe hospodárskych škôd, že na prerokovanie tohto SLK čakáme už šesť týždňov, ale vzhľadom na to, že poznáme obsah aj cieľ, aj motiváciu tohto konkrétneho nového zákona, ktorý dal napísať Tomáš Taraba nie na ministerstve životného prostredia, ale v externom mozgu, tak ja by som teda oveľa radšej ako o tomto zákone rokoval o iných veciach, o iných návrhoch zákonov, respektíve by som počúval iné správy. Napríklad veľmi rád by som si v prizme aktuálnych udalostí, nielen domácich, ale zahraničných vypočul správu o plnení úloh vojenského spravodajstva v Slovenskej republiky alebo správu o činnosti Slovenskej informačnej služby. Prípadne by som sa oveľa radšej venoval rok odkladaným návrhom na odvolanie niektorých konkrétnych členov vlády a veľmi rád by som si vypočul správu o činnosti Úradu na ochranu oznamovateľov za rok 2024. Ale k tomu už, žiaľ, po včerajšku nepríde.
A veľmi ma zaujala tá veta, ktorú ste hovorili o tom, že máme za sebou v histórii dve totality. No aj v prizme tých udalostí posledných týždňov v tomto parlamente ja som presvedčený o tom, že žijem, žijeme tretiu totalitu.

Ďakujem za faktickú poznámku, pán poslanec Sabo. Možno dve veci. Ja myslím, že teda nežijeme ešte, ešte v období totality. Žijeme v období, keď sú aj vrcholnými politickými predstaviteľmi spochybňované demokratické inštitúty, je relativizovaná dôležitosť demokratických hodnôt a mnohé vyjadrenia vyvolávajú dojem, že niektorí politickí predstavitelia by pokojne zamenili demokraciu za nejaký autoritatívny, prípadne až totalitný režim, ale ešte stále nie sme, nie sme v totalite, tam možno dospejeme, dúfam, že nie, ale, ale v tejto chvíli ešte stále sme demokratickou krajinou a môžeme slobodne prejavovať svoje názory, môžeme brániť svoje práva, môžeme kritizovať vládu, aj keď sa to niekedy koaličným poslancom, poslancom nepáči.
Čo sa týka tých bodov programu, ktoré by bolo dobré...
=====

...ale v tejto chvíli ešte stále sme demokratickou krajinou a môžeme slobodne prejavovať svoje názory, môžeme brániť svoje práva, môžeme kritizovať vládu, aj keď sa to niekedy koaličným poslancom, poslancom nepáči a čo sa týka tých bodov programu, ktoré by bolo dobré preradiť pred údajne naliehavo potrebné schváliť zákon o environmentálnom fonde. No, tak áno, ja si tiež viem predstaviť niekoľko desiatok z programu tejto schôdze, ktoré podľa môjho názoru sú dôležité, dôležitejšie, urgentnejšie a určite aj správnejšie a prínosnejšie ako ten navrhovaný zákon o Envirofonde a špeciálne z tých, ktoré ste spomenuli, je to správa Úradu na ochranu oznamovateľov, ktorá pôvodne bola súčasťou jedného bloku v rámci termínovania, ktorá mala byť prerokovaná po správe Ústavu pamäti národa a Rady pre rozpočtovú zodpovednosť a teda z tej trojice už je po včerajšku iba dvojica.

Vážený pán predsedajúci, vážený pán predseda Správnej rady, dovoľte mi, aby som v mene klubu Progresívne Slovensko vyjadril poďakovanie za prácu Ústavu pamäti národa. Špecificky sa teraz venujem roku 2024, ale aj všeobecne a aby som tiež vyjadril niekoľko poznámok k tej predkladanej správe. Zachovanie pamäti na obdobie totalitných režimov zohráva významnú úlohu v ochrane a posilňovaní demokracie. Myslím si, že toto je veľmi dôležitá téza, ktorú si musíme pripomínať a musíme si ju pripomínať aj tu na tomto mieste v rokovacej sále Národnej rady Slovenskej republiky, zvlášť v tomto čase, keď sme svedkami podkopávania demokratických inštitúcií, ich rušenia, oslabovania, zrieďovania ich účinnosti v ochrane demokracie. Preto si myslím, že práca, ktorú koná Ústav pamäti národa je v tom širšom kontexte, v spoločenskom kontexte Slovenskej republiky dnes veľmi, veľmi dôležitá a Ústav pamäti národa veľmi významným spôsobom prispieva k budovaniu povedomia o možných ohrozeniach demokracie a demokratických inštitúcií. Z tých jednotlivých aktivít z obdobia, ktorému sa predkladaná správa venuje chcem oceniť niekoľko oblastí. Ako prvú spomeniem festival Slobody, ktorý je spojený tiež s udeľovaním ocenení a celkovo aj mediálna prezentácia práce Ústavu pamäti národa. Myslím, že tu sa darí Ústavu pamäti národa robiť veľmi dobrú prácu a myslím, že aj ten posledný ročník teraz v roku 2025 bol veľmi dôstojnou prezentáciou v Ústave pamäti národa a dôstojným ocenením ľudí, ktorí boli prenasledovaní v, totalitnými režimami alebo prispeli k štúdiu týchto totalitných režimov. Zvlášť chcem oceniť pokračujúcu digitalizáciu archívnych materiálov. Tá pokračovala aj v roku 2024. Myslím si, že využitie moderných archivačných technológií predstavuje nielen vytvorenie akejsi zálohy tých existujúcich archívnych dokumentov v podobe digitálnych kópií, ale tie moderné technológie predstavujú prínos predovšetkým v zjednodušení bádateľskej činnosti, či ak k tomu dôjde k veľmi jednoduchému sprístupneniu týchto archívov pre čo najširšiu verejnosť. Preto túto činnosť zvlášť, zvlášť oceňujem a myslím si, že je dôležité, aby Národná rada aj v podobe rozpočtových prostriedkov, ktoré, ku ktorým sa vyjadruje a schvaľuje ich poskytla všetky, všetky možné, všetko možnú podporu pre túto činnosť a druhá oblasť, ku ktorej sa chcem vyjadriť je študijná práca, publikačná práca, tá je asi najvýznamnejšou oblasťou podľa mňa v pôsobení Ústavu pamäti národa, teda systematické štúdium archívov a na základe tohto štúdia potom publikovanie vedeckých a odborných prác o problematike totalitných režimov a ako už spomenul pán Sivoš, v roku 2024 sa realizoval Ústav pamäti národa 23 výstupov v rôznych kategóriách výskumu a tu by som chcel vyjadriť možno jednu poznámku, ktorá ma zvlášť znepokojuje a myslím si, ale že Ústav pamäti národa tu robí tiež dobrú prácu. Chcel by som povzbudiť pracovníkov Ústavu pamäti národa, aby vo vedeckej činnosti pokračovali s plným nasadením aj ďalej a je veľmi dôležité, aby výstupy zo štúdia archívov totalitných režimov spĺňali vedecké štandardy a prechádzali riadnymi recenznými konaniami. Práve štúdium našej nedávnej minulosti je totiž vystavené rôznym interpretačným tlakom, ktoré by chceli ideologizovať stopu, ktorú tu zanechali totalitné režimy a uvedomujem si, že to je možno jedna z tých veľkých výziev, ktorým, ktorej pracovníci Ústavu pamäti národa čelia a som rád, že nateraz v tejto práci, ktorú hodnotíme sa výskumným pracovníkom Ústavu pamäti národa darí týmto tlakom čeliť. Určite to nie je jednoduché. Oceňujem, že Ústav pamäti národa dbá na vedecké štandardy pri svojich výskumných výstupoch a chcem vyjadriť nádej, že tomu bude aj tak naďalej. Ešte raz veľká vďaka za vašu prácu.

Ďakujem za slovo a ja by som tiež chcela oceniť práve tú časť, ktorá sa týka vzdelávania, Ondrej to tak okrajovo, okrajovo spomenul, ja tým, že sa, že sa venujem školstvu, tak tak práve cez toto vnímam, vnímam aj vaše aktivity. Viem, že tam bola v tomto roku aj istá príležitosť spolupráce s priamo s ministerstvom školstva práve na tom, ako vzdelávať o 17. novembri a o novodobých dejinách, čiže vnímam to ako veľmi, veľmi taký dôležitý pilier vôbec budovania našej, našej spoločnosti a súdržnej spoločnosti, aby sme vlastne vytvárali nejaký, nejaký spoločný naratív aj, aj o o našich novodobých dejinách a teda v tomto veľmi, veľmi len chcem aj túto na tieto pôjde oceniť vašu prácu.

Pán predsedajúci, ďakujem za slovo. Rovnako by som sa rád vyjadril k výročnej správe ústave, výročnej správe Ústavu pamäti národa. Musím povedať vlastne tak ako moji predrečníci, že si vysoko vážim prácu tejto inštitúcie, pretože popri tom, čo robí, popri skúmaní, archivovaní, publikovaní, organizovaní podujatí, osvete, prednáškach, výstavách a tak ďalej, tak robí ďalšie aktivity, ktoré sú veľmi významné pre našu spoločnosť. Ja len spomeniem aspoň dve také dôležité veci. Jedna vec je, že Ústav pamäti národa udeľuje ceny, udeľuje ceny konkrétnym postavám, konkrétnym ľuďom. Ja si myslím, že to je v našej spoločnosti, kde je vyslovene problém, aby sme si dokázali vážiť autority, teda, aby sme si dokázali vážiť ľudí za ich nezištnú činnosť a obetavú, tak to je mimoriadne dôležité, aby sme vyzdvihovali práve takýchto ľudí, ktorí boli ochotní nasadiť samého seba do zápasu s totalitnými režimami. Je to mimoriadne dôležité a myslím si, že je to aj dôležité z hľadiska, z hľadiska výchovy, čo tu bolo tiež spomínané. Druhá vec, ktorú spomeniem je, že Ústav pamäti národa je ten, ktorý vlastne stále stráži tie míľniky, míľniky, ktoré nás sprevádzali v 20. storočí. Vyslovene sú to hlavne roky 1948, 1968 a 1989. To sú míľniky našej spoločnosti a treba si tieto míľniky pripomínať. Skutočne napríklad aj v dnešnom období, áno, bola tu polemika, či žijeme vlastne v netotalitnom režime? Nežijeme., samozrejme, že nie, ale keď si spomenieme napríklad na rok 1948, tak vlastne parlamentnou ústavnou cestou sa dostala k moci jedna jediná strana, ktorá potom vlastne dokonala to dielo, až dá sa povedať o dva, o dva mesiace, o tri mesiace, ak si dobre pamätám, voľbami, ktoré už boli úplne zmanipulované a kde táto strana získala, získala monopol a potom však vieme, čo nasledovalo ďalších 40 rokov. Ďalšia vec, ktorú spomeniem, je, že je to práve Ústav pamäti národa, ktorý organizuje festivaly Slobody od nežnej revolúcie v roku 1989. Je tam už 15 ročníkov, ak si dobre pamätám. Opäť je to mimoriadne dôležité, aby sme si aj tento rok vlastne ten program zahŕňa dva týždne podujatí. Je veľmi dôležité, aby sme si pripomínali, pripomínali rok 1989, tým skôr, že tento rok sme 17. november neoslavovali ako sviatok, teda deň pracovného pokoja. Sviatok to síce bol, ale iba na papieri, pretože bol, to bol to pracovný deň. Takže je veľmi dôležité, aby tu bola inštitúcia, ktorá, ktorá stráži, bedlivo stráži, aby sme si to ďalej, ďalej pripomínali. Nevidím v tomto štáte, nevidím v tejto republike žiadnu inú inštitúciu, ktorá by venovala práve tomuto takú veľkú pozornosť, ako je Ústav pamäti národa a má to vlastne aj v názve, že je to ústav pamäti, pretože budovať historickú pamäť je mimoriadne náročná vec, najmä keď nám ju deformujú rozličné postoje a týka sa to aj nás politikov, ktorí sme tu. Deformujeme svojimi vyjadreniami, deformujeme svojimi postojmi k iným autoritárskym, dokonca totalitným režimom, ktoré sú na svete. Takže deformujeme to a práve preto som rád, že je zo zákona zriadená inštitúcia, ktorá si osvojila túto myšlienku a venuje sa, každoročne sa venuje, úpenlivo sa venuje tomu, aby sme si ten, tú spomienku na rok 1989 nenechali vyblednúť. Ja ešte spomeniem, že si veľmi vážim tú činnosť, ktorý, ktorú robí Ústav pamäti národa, čo sa týka prevádzkovania, prevádzkovania bádateľne, lebo áno, musíme, musíme mať otvorené dvere pre tých, ktorí chcú získať viac informácií, tiež oceňujem sprístupňovanie dokumentov po bývalých bezpečnostných zložkách štátu za roky 1939 až 1989. Áno, musíme si pamätať. Boli to konkrétni ľudia, konkrétni ľudia, ktorí tomu režimu slúžili. Nebolo to nejaké, nejaké fluidum. Nebola, neboli to, neboli to nejaké inštitúcie, by som povedal, ale boli to konkrétni ľudia, ktorí boli v tých inštitúcií a ktoré, ktorí nám, ktorí vlastne tie, ten režim držali pri moci. Zabudol som ešte na jednu vec, Ústav pamäti národa udeľuje ceny, ale aj sa vyjadruje k cenám. Toto považujem za veľmi dôležité, pretože cenu, cenu, vládnu cenu tento rok dostal človek, ktorý bol vo zväzkoch, hej? Dostal cenu od vlády, od vlády dostal cenu človek, však ja poviem meno, je to Jozef Banáš. Dostal cenu, ktorú napriek tomu, že sa podieľal na, na, na fungovaní toho režimu pred rokom 1989. To, aby niekto v tomto štáte povedal, že pozor, pozor, táto cena tam nemala byť udelená je vecou veľkej odvahy. To vôbec nie je jednoduché a nielen odvahy, ale je to aj vecou, vecou autority. Jednoducho táto inštitúcia má autoritu a to je zásluhou toho, že ako koľké roky pracuje, má autoritu a tým pádom jej slovo, ktoré vyriekne, jej posudok, jej posudok má váhu. To je mimoriadne dôležité, pretože žijeme v čase, keď vlastne defraudujeme naše inštitúcie, však sme tu o tom, nebudem chodiť ďaleko a máme tu Úrad pre oznamovateľov, čo sme s ním spravili tento týždeň? Sme ho zrušili. Táto snemovňa ho zrušila. Takže my sme v čase úpadku inštitúcií...

posudok má váhu, to je mimoriadne dôležité, pretože žijeme v čase, keď vlastne defraudujeme naše inštitúcie, však sme tu o tom, nebudem chodiť ďaleko, máme tu úrad pre oznamovateľov, čo sme s ním spravili tento týždeň, sme ho zrušili, táto snemovňa ho zrušila. Takže my sme v čase úpadku inštitúcií, by som dokonca povedal aj ich úmyselného nahlodávania a rozkladu a štát musí stáť na inštitúciách. Keď inštitúcie nefungujú, nefunguje celý štát a to sa netýka len, to sa netýka len spoločnosti, týka sa to aj biznisu, napríklad teraz pred chvíľou sme tu hovorili ja neviem o obchodnom registri. Skutočne o súdoch. Ak tieto inštitúcie nefungujú, tak sa nedarí pochopiteľne ani biznisu. A keď a nedarí biznisu, tak sa už nedarí potom nikomu, pretože štát, vláda môže mať plné ústa sociálnej spravodlivosti a plné ústa dotácií pre ľudí atď., keď tie dotácie tú spravodlivosť niet z čoho napĺňať, tak jednoducho sú to len prázdne slová. Takže ja želám Ústavu pamäti národa a pánovi predsedovi, aby a ústavu ďalej darilo. Skutočne, čo sa mňa týka osobne a myslím si aj celého klubu KDH má našu podporu tento ústav. My mu prajeme, aby fungoval ďalej a myslíme si, že tento ústav by mal fungovať ďalej, pretože sú aj štáty, ja neviem napríklad Nemecko, kde už išli cestou, že tento úrad zrušili, ale myslím si, že na Slovensku potrebujeme úrad aj po 36 rokoch, ako sme ten minulý režim nechali padnúť a zakončím výrokom človeka, mysliteľa, ktorého si veľmi vážim, volá sa Dahrendorf a ten povedal, že ak chcete zmenu systému, aby sa skutočne tá zmena systému udiala a zasiala do spoločnosti naplno, potrebujete tri generácie. Tri generácie, to znamená 60 rokov, keď dobre počítam. Zatiaľ máme za sebou 39, to znamená dve tretiny, 36, ani nie dve tretiny. Takže my potrebujeme ďalšie roky, ďalšie desaťročia a myslím si, že v tomto budovaní vôbec celej historickej pamäte na Slovensku má ÚPN nezastupiteľné miesto. Ďakujem za pozornosť.

Ústav pamäti národa je kľúčovou inštitúciou pri budovaní kolektívnej pamäte Slovenska. To sú už stovky kníh a oral history filmov. To sú filmy, to sú konferencie, prednášky, časopis, ocenenia, každoročné stretnutia. Ústav pamäti národa je súčasťou celej siete týchto pamätných inštitúcií v rámci celej bývalej komunistickej Európy. Takto sme súčasťou tej európskej pamäti, by som povedal Európy. Ústav pamäti národa tvorí skutočne historickú rolu pri budovaní nových generácií. Známy britský rabín, už zomrel Sacks, si v jednej knihe položil otázku, čo zachránilo židovský národ, že 2000 rokov prežili v diaspóre a podržali si svoju identitu. On povedal, že boli to tri veci. Rodina, vzdelanie a pamäť. Čiže v tomto smere je úžasné, že máme takúto inštitúciu a verím, že sa podarí zrekonštruovať celú tú budovu, ktorú jej minulá vláda dala aj s peniazmi na aspoň projektovú vybavenosť a že sa dožijem ešte aj toho, že bude štátom podporované múzeum obetí komunizmu, aby toto tu ostalo ako jasná pečať toho štyridsaťročného obdobia, ktoré sme všetci zažívali. Takže ja ďakujem Ústavu pamäti národa a vyzdvihujem jeho činnosť. Ďakujem.

Ďakujem pekne pán kolega Hajko. Hovoril si o niekoľkých veciach, ktoré ma zaujali. Dal si fokus na oceňovanie ľudí, ktorí nasadzovali seba v boji proti totalitným režimom a za to chcem aj ja poďakovať ÚPN, že jednak že má vlastné ceny. Dáva vlastné ceny za odpor proti nedemokratickým režimom a boj za obnovu slobody a demokracie a tiež cenu za prínos k poznaniu obdobia neslobody a šírenia myšlienok slobody a demokracie. Tiež vyjadrujete sa k štátnym vyznamenaniam. Toto považujem, podobne ako kolega Hajko, za dôležité, aby sme tých ľudí, ktorí hrali dôležitú úlohu, ktorí boli odvážni, vedeli ísť proti prúdu, aby sme ich vedeli predstaviť viac na verejnosti, tak som sa zamyslel nad tým, či by sme nemali mať aj počas roka väčší dialóg s vami o tom, aj ako poslanci zákonodarného zboru. Tiež si spomenul míľniky v našej spoločnosti, roky 1948, 68, 88 a 89, aby sme si ich viac pripomínali. Áno, toto sú dôležité roky a možno špeciálne ten 1989, ktorý prvýkrát sme ho neslávili ako deň pracovného pokoja, ako štátny sviatok. Verím, že sa toto podarí tiež do budúcnosti zmeniť, ale o to dôležitejšie sú vaše aktivity, vtedy najmä spomínaný Festival slobody. Tiež oceňujem vaše aktivity, spomeniem to aj vo svojom príspevku v rozprave, ale napríklad aj to fungovanie bádateľne, ktoré normálne je skôr pre odbornú verejnosť, tak počas Festivalu slobody je otvorená pre širokú verejnosť a opäť tento rok som mal možnosť aj so svojou manželkou sa zúčastniť veľmi zaujímavej prezentácie o sledovaní občanov komunistickou štátnou bezpečnosťou, takže toto odporúčam aj kolegom na budúci rok takéto aktivity. Je to veľmi veľmi zaujímavé.

Ďakujem veľmi pekne pán predsedajúci. Pán riaditeľ, môžem povedať len tak na margo, kým a dostanem k reakcii na rečníka, že sa asi môžete považovať za privilegovaného, pretože sa vaša správa dostala na rokovanie parlamentu. Je ďalších asi 150 bodov, ktoré nebudú prerokované a budú odložené a odkladajú sa niektoré už aj vyše roka. Takže gratulujem, podarilo sa vám niečo, čo sa dokonca ani opozícii nedarí úplne a to akože sa snažíme. Ale ja by som zareagoval na rečníka. Pán Hajko, priznám sa, nebol som úplne na začiatku, keď ste začal rozprávať, ale keď ste hovoril, že ako dôležitá je táto inštitúcia, ako dôležité je, že aj po 37 rokoch ju stále máme a že ju stále potrebujeme a budeme ju potrebovať, to je naozaj čistá pravda. Odzrkadľuje to spoločnosť, ktorá sa ešte stále nedokázala vysporiadať so svojou históriou, nedokázala sa vysporiadať ani so 40 rokmi totality, teda tých generácií, ktoré možno to vyznie silne, ale ktoré sme ako keby stratili tie roky, ktoré nás držali pod pokličkou a ktoré sa vryli do našich duší a do našich myslí takým spôsobom, že dodnes sa niektorí z toho nevieme úplne zobudiť a naďalej žijeme v akomsi bludnom kruhu boľševicko-komunistickej ideológie a propagandy, ktorú sa ako keby snaží niektorá časť našej spoločnosti a našej politickej elity reprodukovať stále dookola a dookola, ako keby sa nepoučila, kam to všetko priviedlo a aké škody to spôsobilo.