43. schôdza

Ďalší v rozprave vystúpi pán poslanec Hajko.

Pán predsedajúci, ďakujem za slovo.
Rovnako by som sa rád vyjadril k Výročnej správe Ústavu pamäti národa. Musím povedať vlastne, tak ako moji predrečníci, že si vysoko vážim prácu tejto inštitúcie, pretože popri tom, čo robí, popri skúmaní, archivovaní, publikovaní, organizovaní podujatí, osvete, prednáškach, výstavách a tak ďalej, tak robí ďalšie aktivity, ktoré sú veľmi významné pre našu spoločnosť. Ja len spomeniem aspoň dve také dôležité veci.
Jedna vec je, že Ústav pamäti národa udeľuje ceny, udeľuje ceny konkrétnym postavám, konkrétnym ľuďom. Ja si myslím, že to je v našej spoločnosti, kde je vyslovene problém, aby sme si dokázali vážiť autority, teda aby sme si dokázali vážiť ľudí za ich nezištnú činnosť a obetavú, tak to je mimoriadne dôležité, aby sme vyzdvihovali práve takýchto ľudí, ktorí boli ochotní nasadiť samého seba do zápasu s totalitnými režimami. Je to mimoriadne dôležité a myslím si, že je to aj dôležité z hľadiska, z hľadiska výchovy, čo tu bolo tiež spomínané.
Druhá vec, ktorú spomeniem, je, že Ústav pamäti národa je ten, ktorý vlastne stále stráži tie míľniky, míľniky, ktoré nás sprevádzali v 20. storočí. Vyslovene sú to hlavne roky 1948, 1968 a 1989. To sú míľniky v našej spoločnosti a treba si tieto míľniky pripomínať. Skutočne napríklad aj v dnešnom období, áno, bola tu polemika, či žijeme vlastne dnes v netotalitnom režime. Nežijeme, samozrejme, že nie, ale keď si spomenieme napríklad na rok 1948, tak vlastne parlamentnou ústavnou cestou sa dostala k moci jedna jediná strana, ktorá potom vlastne dokonala to dielo až, dá sa povedať, o dva, o dva mesiace, o tri mesiace, ak si dobre pamätám, voľbami, ktoré už boli úplne zmanipulované, a kde táto strana získala, získala monopol a potom však vieme, čo nasledovalo ďalších 40 rokov.
Ďalšia vec, ktorú spomeniem, je, že je to práve Ústav pamäti národa, ktorý organizuje Festivaly slobody k nežnej revolúcii v roku 1989. Je tam už 15 ročníkov, ak si dobre pamätám. Opäť je to mimoriadne dôležité, aby sme si, aj tento rok vlastne ten program zahŕňal dva týždne podujatí, je veľmi dôležité, aby sme si pripomínali, pripomínali rok 1989, tým skôr, že tento rok sme 17. november neoslavovali ako sviatok, teda deň pracovného pokoja. Sviatok to síce bol, ale iba na papieri, pretože bol to, bol to pracovný deň. Takže je veľmi dôležité, aby tu bola inštitúcia, ktorá, ktorá stráži, bedlivo stráži, aby sme si to ďalej, ďalej pripomínali. Nevidím v tomto štáte, nevidím v tejto republike žiadnu inú inštitúciu, ktorá by venovala práve tomuto takú veľkú pozornosť, ako je Ústav pamäti národa. A má to vlastne aj v názve, že je to ústav pamäti, pretože budovať historickú pamäť je mimoriadne náročná vec, najmä keď nám ju deformujú rozličné postoje a týka sa to aj nás politikov, ktorí sme tu. Deformujeme svojimi vyjadreniami, deformujeme svojimi postojmi k iným autoritárskym dokonca totalitným režimom, ktoré sú na svete, takže deformujeme to a práve preto som rád, že je zo zákona zriadená inštitúcia, ktorá si osvojila túto myšlienku a venuje sa, každoročne sa venuje, úpenlivo sa venuje tomu, aby sme si ten, tú spomienku na rok 1989 nenechali vyblednúť.
Ja ešte spomeniem, že si veľmi vážim tú činnosť, ktorú robí Ústav pamäti národa, čo sa týka prevádzkovania, prevádzkovania bádateľne, lebo áno, musíme, musíme mať otvorené dvere pre tých, ktorí chcú získať viac informácií. Tiež oceňujem sprístupňovanie dokumentov po bývalých bezpečnostných zložkách štátu za roky 1939 až 1989. Áno, musíme si pamätať. Boli to konkrétni ľudia, konkrétni ľudia, ktorí tomu režimu slúžili. Nebolo to nejaké, nejaké fluidum. Nebola, neboli to, neboli to nejaké inštitúcie, by som povedal, ale boli to konkrétni ľudia, ktorí boli v tých inštitúcií a ktoré, ktorí nám, ktorí vlastne tie, ten režim držali pri moci.
Zabudol som ešte na jednu vec. Ústav pamäti národa udeľuje ceny, ale aj sa vyjadruje k cenám. Toto považujem za veľmi dôležité, pretože cenu, cenu, vládnu cenu tento rok dostal človek, ktorý bol vo zväzkoch, hej? Dostal cenu od vlády, od vlády dostal cenu človek, však ja poviem meno, je to Jozef Banáš. Dostal cenu, ktorú napriek tomu, že sa podieľal na, na, na fungovaní toho režimu pred rokom 1989. To, aby niekto v tomto štáte povedal, že pozor, pozor, táto cena tam nemala byť udelená, je vecou veľkej odvahy. To vôbec nie je jednoduché. A nielen odvahy, ale je to aj vecou, vecou autority. Jednoducho táto inštitúcia má autoritu a to je zásluhou toho, že ako koľké roky pracuje, má autoritu a tým pádom jej slovo, ktoré vyriekne, jej posudok, jej posudok má váhu. To je mimoriadne dôležité, pretože žijeme v čase, keď vlastne defraudujeme naše inštitúcie, však sme tu o tom, nebudem chodiť ďaleko, máme tu úrad pre oznamovateľov, čo sme s ním spravili tento týždeň, sme ho zrušili, táto snemovňa ho zrušila.
Takže my sme v čase úpadku inštitúcií, by som dokonca povedal aj ich úmyselného nahlodávania a rozkladu, a štát musí stáť na inštitúciách. Keď inštitúcie nefungujú, nefunguje celý štát. A to sa netýka len, to sa netýka len spoločnosti, týka sa to aj biznisu, napríklad teraz pred chvíľou sme tu hovorili o, ja neviem, o obchodnom registri, skutočne o súdoch. Ak tieto inštitúcie nefungujú, tak sa nedarí, pochopiteľne, ani biznisu. A keď sa nedarí biznisu, tak sa už nedarí potom nikomu, pretože štát, vláda môže mať plné ústa sociálnej spravodlivosti a plné ústa dotácií pre ľudí a tak ďalej, keď tie dotácie, tú spravodlivosť niet z čoho napĺňať, tak jednoducho sú to len prázdne slová.
Takže ja želám Ústavu pamäti národa a pánovi predsedovi, aby sa ústavu ďalej darilo. Skutočne, čo sa mňa týka osobne a myslím si aj celého klubu KDH, má našu podporu tento ústav. My mu prajeme, aby fungoval ďalej a myslíme si, že tento ústav by mal fungovať ďalej, pretože sú aj štáty, ja neviem napríklad Nemecko, kde už išli cestou, že tento úrad zrušili, ale myslím si, že na Slovensku potrebujeme úrad aj po 36 rokoch, ako sme ten minulý režim nechali padnúť.
A zakončím výrokom človeka, mysliteľa, ktorého si veľmi vážim, volá sa Dahrendorf, a ten povedal, že ak chcete zmenu systému, aby sa skutočne tá zmena systému udiala a zasiala do spoločnosti naplno, potrebujete tri generácie. Tri generácie, to znamená 60 rokov, keď dobre počítam. Zatiaľ máme za sebou 39, to znamená dve tretiny, 36, ani nie dve tretiny. Takže my potrebujeme ďalšie roky, ďalšie desaťročia. A myslím si, že v tomto budovaní vôbec celej historickej pamäte na Slovensku má ÚPN nezastupiteľné miesto.
Ďakujem za pozornosť.

S faktickou pán poslanec Mikloško.

Ústav pamäti národa je kľúčovou inštitúciou pri budovaní kolektívnej pamäte Slovenska. To sú už stovky kníh a oral history filmov. To sú filmy, to sú konferencie, prednášky, časopis, ocenenia, každoročné stretnutia. Ústav pamäti národa je súčasťou celej siete týchto pamätných inštitúcií v rámci celej bývalej komunistickej Európy. Takto sme súčasťou tej európskej pamäti, by som povedal Európy. Ústav pamäti národa tvorí skutočne historickú rolu pri budovaní nových generácií.
Známy britský rabín, už zomrel, Sacks, si v jednej knihe položil otázku, čo zachránilo židovský národ, že dvetisíc rokov prežili v diaspóre a podržali si svoju identitu. On povedal, že boli to tri veci - rodina, vzdelanie a pamäť. Čiže v tomto smere je úžasné, že máme takúto inštitúciu a verím, že sa podarí zrekonštruovať celú tú budovu, ktorú jej minulá vláda dala aj s peniazmi na aspoň projektovú vybavenosť a že sa dožijem ešte aj toho, že bude štátom podporované múzeum obetí komunizmu, aby toto tu ostalo ako jasná pečať toho štyridsaťročného obdobia, ktoré sme všetci zažívali. Takže ja ďakujem Ústavu pamäti národa a vyzdvihujem jeho činnosť. Ďakujem.

Pán poslanec Čaučík.

Ďakujem pekne, pán kolega Hajko. Hovoril si o niekoľkých veciach, ktoré ma zaujali. Dal si fokus na oceňovanie ľudí, ktorí nasadzovali seba v boji proti totalitným režimom, a za to chcem aj ja poďakovať ÚPN, že jednak že má vlastné ceny, dáva vlastné ceny za odpor proti nedemokratickým režimom a boj za obnovu slobody a demokracie a tiež cenu za prínos k poznaniu obdobia neslobody a šírenia myšlienok slobody a demokracie. Tiež vyjadrujete sa k štátnym vyznamenaniam. Toto považujem podobne ako kolega Hajko za dôležité, aby sme tých ľudí, ktorí hrali dôležitú úlohu, ktorí boli odvážni, vedeli ísť proti prúdu, aby sme ich vedeli predstaviť viac na verejnosti. Tak som sa zamyslel nad tým, či by sme nemali mať aj počas roka väčší dialóg s vami o tom aj ako poslanci zákonodarného zboru.
Tiež si spomenul míľniky v našej spoločnosti, roky 1948, 68, 88 a 89, aby sme si ich viac pripomínali. Áno, toto sú dôležité roky a možno špeciálne ten 1989, ktorý prvýkrát sme ho neslávili ako deň pracovného pokoja ako štátny sviatok. Verím, že sa toto podarí tiež do budúcnosti zmeniť, ale o to dôležitejšie sú vaše aktivity, vtedy najmä spomínaný Festival slobody.
Tiež oceňujem vaše aktivity, spomeniem to aj vo svojom príspevku v rozprave, ale napríklad aj to fungovanie bádateľne, ktoré normálne je skôr pre odbornú verejnosť, tak počas Festivalu slobody je otvorená pre širokú verejnosť a opäť tento rok som mal možnosť aj so svojou manželkou sa zúčastniť veľmi zaujímavej prezentácie o sledovaní občanov komunistickou štátnou bezpečnosťou, takže toto odporúčam aj kolegom na budúci rok takéto aktivity. Je to veľmi-veľmi zaujímavé.

Pán poslanec Krúpa.