49. schôdza

Panie poslankyne, vážení páni poslanci. Dovoľte, aby som podľa § 73 ods. 1 rokovacieho poriadku vystúpil v prvom čítaní ako určený spravodajca k uvedenému návrhu zákona. A návrh zákona spĺňa z formálnoprávnej stránky náležitosti uvedené v rokovacom poriadku a legislatívnych pravidlách tvorby zákonov. Predseda Národnej rady vo svojom rozhodnutí navrhol, aby návrh zákona prerokoval ústavnoprávny výbor. Za gestorský výbor navrhol ústavnoprávny výbor s tým, aby gestorský výbor prerokoval návrh zákona do začiatku rokovania schôdze Národnej rady o tomto návrhu. Zo znenia návrhu zákona je zrejmý účel navrhovanej úpravy. Ako určený spravodajca odporúčam, aby sa Národná rada po všeobecnej rozprave uzniesla na tom, že návrh zákona prerokuje v druhom čítaní. Odporúčam zároveň návrh zákona prideliť výboru, vrátane určenia gestorského výboru a lehoty na prerokovanie návrhu zákona vo výbore v zmysle uvedeného rozhodnutia predsedu Národnej rady. Pán predsedajúci, prosím, otvorte všeobecnú rozpravu. Ďakujem, otváram všeobecnú rozpravu. Konštatujem, že som nedostal

Žiadnu písomnú prihlášku, preto sa pýtam, kto sa chce prihlásiť do rozpravy ústne. Pani navrhovateľka nepožiadala o slovo v rámci vystúpenia. Hej. Pán poslanec Prostredník ústne prihlásený, takže uzatváram možnosť prihlásenia v rámci rozpravy, ako prvá vystúpi ešte pani poslankyňa Plaváková, nech sa páči.

Ďakujem vám pekne za slovo. Tam predchádzajúci. Kolegovia, kolegyne, na úvod jeden príbeh slovenskej ženy, matky a jej syna. Syna musí exmanželovi pravidelne odovzdávať aj napriek tomu, že sa jej sťažuje na bitky a ponižovanie. Verí mu, veď to isté trpela aj ona. No, kým Jane sa podarilo z násilného vzťahu ujsť, syna pred útokmi ochrániť nevie. Súd rozhodol, že jej exmanžel je dostatočne schopným rodičom, aby sa o neho dokázal postarať. Jana ani Tomáš nevedia, ako úradom opísať svoj strach. Keď povedia, bojím sa ho, znie to príliš banálne. Báť sa dá výšok aj strašidiel. Obavy môžu byť iracionálne, subjektívne, neférové. Nevedia však, ako inak nazvať nepretržitý stres, rozochvený žalúdok, zvýšenú ostražitosť, podráždenosť a neschopnosť oddychovať. Toto je jeden z mnohých príbehov slovenských rodín. Ak by ste mali záujem si prečítať aj o viacerých, sú zozbierané v skvelej knihe Bola to láska. A je to naozaj veľmi smutné čítanie. Veľmi ťažko sa tá kniha číta, ale je extrémne dôležitá, pretože pomenúva realitu mnohých rodín na Slovensku. Slovenské deti až príliš často trpia v dôsledku násilia v rodinách, v dôsledku násilia páchaného jedným z rodičov na druhom rodičovi. A, žiaľ, nedokážeme ich ochrániť. Systém ich nedokáže ochrániť. V tomto naozaj Slovensko zlyháva. Rola partnera, hoci aj násilníka, a rola otca sa oddeľuje aj tam, kde by sa nemala. A tak súdy v konaniach o starostlivosť o deti pokojne zveria dieťa aj do rúk násilníka, človeka, ktorý bol voči svojej manželke, exmanželke alebo partnerke, expartnerke dlhé roky násilnícky. Dieťa sa tak často stáva nástrojom na ďalšie presadzovanie moci nad ženou a nekonečný kruh násilia pokračuje. Nezriedka, nie zriedka, samo dieťa potom zažíva násilie páchané aj na ňom samotnom, ako sme počuli aj z toho príbehu, ktorý vychádza zo slovenskej reality. Dáta o výskyte násilia v slovenských rodinách vo vzťahu k deťom sú absolútne hrozivé. Podľa výsledkov výskumu Európskej agentúry pre ľudské práva uviedlo až 9 % slovenských žien, ktoré mali skúsenosť s násilím zo strany partnera, aj skúsenosť s psychickým násilím súvisiacim s vyhrážaním sa a vydieraním zo strany partnera v súvislosti s deťmi, práve v súvislosti s deťmi. V 70 % domácností, 70 % domácností žien, ktoré zažívajú násilie, sú prítomné deti, jedno alebo dve alebo viaceré. 70 %. Reprezentatívny výskum prevalencie násilia páchaného na deťoch v Slovenskej republike uvádza aj nasledovné. Z celkového počtu detí zúčastnených na výskume 3,19 % detí uviedlo, že muselo niekedy odísť proti svojej vôli z domu preč, lebo sa necítili bezpečne. Doma sa necítili bezpečne. Keby to bolo aj len jedno dieťa, má musíme konať, ale je ich 3,2 %. V skupine detí vystavenej fyzickému násiliu, to je 23 % z celej populácie, uviedlo 8,8 % detí sústavné bránenie jedného rodiča pred napadnutím druhým rodičom. Dieťa bráni svojho rodiča pred napadnutím druhým rodičom. 8,8 % z tých, ktoré zažívajú doma násilie. To je podľa mňa absolútne hrozné. Deti by sa mali venovať hre, svojmu vlastnému vzdelávaniu, kamarátom a nie brániť mamu pred otcom, ktorý ju bije. Alebo žiť v strachu a báť sa. Keď majú ísť v striedavej starostlivosti k druhému rodičovi, toto by žiadne dieťa nemalo zažívať, ale Svojmu vlastnému vzdelávaniu, kamarátom a nie brániť mamu pred otcom, ktorý ju bije. Alebo žiť v strachu a báť sa. Keď majú ísť v striedavej starostlivosti k druhému rodičovi, toto by žiadne dieťa nemalo zažívať, ale, žiaľ, na Slovensku to zažívajú mnohé. Náš návrh nemá ambíciu tento naozaj veľmi komplexný a ťaživý problém vyriešiť celospoločensky komplexne. Jeho cieľom je však zasiať semienko zmeny do rozhodovania súdov v konaniach, v ktorých sa rozhoduje aj o starostlivosti o deti. Náš návrh je reakciou na realitu, ktorú vidíme, ktorú poznajú aj či už organizácie venujúce sa ženám zažívajúcim násilie, ale ktorú vidíme aj v praxi súdov alebo orgánov sociálno-právnej ochrany. Musíme jasne povedať, že deti, ktoré pochádzajú z násilných vzťahov, sú obete. Sú obete a potrebujeme ich chrániť. Z odborných poznatkov, ktoré máme za tie dlhé roky, jednoznačne vyplýva, že cyklus násilia nekončí rozchodom partnerov. A to ukazujú práve aj tieto prípady detí v slovenských rodinách. Naopak, často pokračuje ešte aj po ňom v sporoch o deti, v komunikácii medzi rodičmi, niekedy aj prostredníctvom samotných detí, ktoré sa ocitajú v pozícii akéhosi nástroja na presadzovanie moci, prípadne sa samé ďalej stávajú obeťami aj fyzického násilia zo strany násilníckeho rodiča. Náš návrh zákona preto navrhuje explicitnú povinnosť súdu pri rozhodovaní vo veciach starostlivosti o maloletých prihliadať aj na existenciu násilia v partnerskom vzťahu a rodinnom prostredí. To je to, čo sa dnes, žiaľ, v mnohých prípadoch nedeje, pretože sa to oddeľuje a často počúvame také reakcie: však on môže byť dobrý otec, hoci je aj násilník. Ide o zmenu § 118 a civilného mimosporového poriadku, ktorá má zabezpečiť, aby tento faktor nebol prehliadaný, ale aby sa stal štandardnou súčasťou rozhodovacieho procesu súdov a v súdnych konaniach. Podstata nášho návrhu nie je len legislatívna prostredníctvom tejto drobnej legislatívnej zmeny, ale je aj hodnotová a systémová. Ide o zmenu optiky, zmenu toho, ako sa nazeráme na deti a ich najlepší záujem. Ten musí mať vždy prednosť. A to nám určujú jednak medzinárodné dohovory, ale aj náš samotný zákon o rodine. Len, žiaľ, teda nie vždy sa to pretavuje do reálnej praxe. Dieťa, ktoré žije v prostredí násilia, to nezažíva ako nejakú izolovanú udalosť, ale je to pre neho úplné narušenie základného pocitu bezpečia. Práve v tom mieste, v domove, kde má byť pre neho garantované bezpečie. Čo viac si môže priať? Domov má byť priestorom istoty. Ale stáva sa priestorom strachu. A v takomto prostredí sa potom formuje aj jeho psychika, vzťah k iným ľuďom, ale aj schopnosť dôverovať svetu a riešiť aj svoje ďalšie vzťahové situácie. Odborníci a odborníčky dlhodobo upozorňujú, že deti v týchto situáciách strácajú schopnosť dôverovať, majú pocit ohrozenia, čo je logické, a často preberajú aj zodpovednosť, ktorá im nepatrí. To je aj príklad tých detí, ktoré som spomínala, 8,8 % detí, ktoré vlastne bránia jedného rodiča pred druhým rodičom, ktorý ho napadá pravidelne. Často a vo väčšine prípadov je to pravidelné, nie je to nejaká izolovaná razová udalosť. V extrémnych prípadoch, ako sú tieto, sú teda akýmsi aj sprostredkovateľom medzi rodičmi alebo nástrojom konfliktu. A predtým musíme deti chrániť. Náš návrh je plne v súlade s ústavou a aj s Dohovorom o právach dieťaťa a zároveň s európskymi štandardmi ochrany detí, ako aj s právom Európskej únie. Ale jeho podstata nespočíva len v tejto právnej korektnosti, ale v tom, že reaguje na reálnu skúsenosť konkrétnych detí, ktoré systém na Slovensku dnes nechránimi. A na záver by som chcela povedať, že ochrana detí v kontexte násilia v rodine, to nie je otázkou nejakej politickej identity alebo ideologického sporu. Je to otázka, či chceme alebo nechceme pomôcť deťom, ktoré sa ocitajú v týchto situáciách. To je jednoduchá otázka. Takže tá otázka smeruje aj k vám. Chcete alebo nechcete pomôcť deťom, ktoré zažívajú takéto formy násilia a sú ich obeťami? Je to samozrejme na vás, ako sa rozhodnete, ale ja vás prosím, aby ste náš návrh podporili. Ďakujem.

Poslanec pre straníka ďakujem

Pán predsedajúci. Ja by som ešte doplnil to vystúpenie kolegyne Plavákovej. Je to naozaj hrozné, keď sa deti stávajú nástrojmi násilných sporov medzi dospelými, často sú to práve tí agresori, násilníci, ktorí si deti berú ako rukojemníkov svojho konania a v podstate si neuvedomujú, aké obrovské škody páchajú na duši týchto detí. Dovoľte, aby som teraz predniesol niekoľko podrobností z výskumov, ktoré sa venujú práve deťom, ktoré sa ocitajú v situácii takýchto násilných sporov, aby bolo jasnejšie, pred čím vlastne týmto návrhom zákona deti chceme ochrániť. Deti, ktoré sú svedkami násilia, zažívajú strach, úzkosť, paniku, mávajú nočné mory, poruchy spánku, pocity viny, ktoré pramenia z toho, že nedokázali zabrániť tomu násiliu medzi často tými najbližšími, teda rodičmi, otcom a mamou. Prežívajú bezmocnosť a nedôveru voči dospelým. A mnohé majú to, čomu odborníci hovoria posttraumatická stresová porucha. Deti, ktoré sú vystavené násiliu, strácajú pocit, že svet je bezpečný. Tak si len predstavte, čomu sú tieto deti vystavené, keď naozaj nikde ani v tom prostredí, ktoré považujeme my za to najbezpečnejšie, nedokážu nájsť bezpečie, boja sa tam prísť a je to pre ne miesto, z ktorého by najradšej unikli. Takéto deti mávajú zvýšený strach o seba alebo o blízkych a majú problém dôverovať iným ľuďom. To je možno ten najhorší následok, ktorý násilníci zanechávajú svojím konaním na deťoch, že strácajú dôveru v ľudí. Povedzte si, čo potom môže z takýchto ľudí vyrásť a čo všetko potrebujú deti, ktoré sú obeťami takýchto násilných konaní, aby začali dôverovať iným ľuďom. Ak ide o opakované prejavy násilia v domácnosti, dopady bývajú ešte vážnejšie a dlhodobejšie. Odborníci sa zhodujú tiež na tom, že vystavenie dieťaťa násiliu má často trvalé následky na duševné zdravie. Napríklad to býva vyššie riziko depresií a úzkostných porúch v dospelosti, problémy so sebaúctou. To je niečo, s čím sa často stretávajú ľudia, ktorí pracujú vo výchove s deťmi, či už je to školské vzdelávanie alebo mimoškolská činnosť. Ak deti majú problém so sebaúctou, zanecháva to veľmi vážne stopy na ich sociálnom správaní. Tieto deti tiež majú rizikové správanie v dospievaní, ťažkosti s riešením konfliktov a zvládaním stresu, väčšiu pravdepodobnosť, že sa násilie stane normalizovaným, a opakovanie vzorcov násilia pri riešení konfliktov v dospelosti. Preto je naozaj našou povinnosťou týmto škodlivým následkom zabrániť najviac, ako dokážeme. A náš návrh je jedným z nástrojov na to, ako to docieliť. Ďakujem za pozornosť. Ďakujem, mne na faktického poslanca.

Ďakujem veľmi pekne. Ďakujem vám obom, že otvárate tak dôležitú tému, ako je ochrana detí pred násilím, ktoré sú obeťou na sliepach a neho, najmä na ženách v partnerských vzťahoch. Na Slovensku štatistiky sú jasné. Každá piata žena je vystavená fyzickému násiliu. Pre násilí je to ešte horšie. Je to každá tretia žena. Takže, ak si to spočítame, ak v takomto partnerskom vzťahu sú deti, tak viac ako 1/3 detskej populácie je obeťou násilia páchaného na ženách v partnerských vzťahoch. A teraz si povedzme, ako k tomu pristupuje štát. Namiesto toho, aby sme tu mali nejaké systémové riešenia, tak namiesto toho túto tému marginalizujeme, tabuizujeme, vytláčame na okraj verejného záujmu a označujeme ju ako genderovú ideológiu. A myslím si, že takým dobrým príkladom bolo napríklad odmietnutie Istanbulského dohovoru, ktorý bojuje proti násiliu páchanom na ženách. A prečo? No, bolo to motivované obavami o ohrozenie tradičných hodnôt a neochotou priznať si, že násilie páchané na ženách má jasný rodový rozmer. Pretože povedzme si pravdu, pácha na sebe, na ženách, no sú to muži. No a v spoločnosti teda existuje naozaj veľký odpor proti tomu, aby sme zbúrali tieto patriarchálne štruktúry, aby sme hovorili o otvorenej aj skrytej mizogýnii, ktorá prevláda v tejto spoločnosti, pretože práve toto je podhubie tohto správania, ktoré si títo mladí ľudia potom prenášajú do dospelosti a páchajú násilie ďalej. No, bohužiaľ, ignorovať rodový rozmer násilia znamená len jedno, že, vážené pani, obetujete bezpečnosť žien a zdravý vývoj budúcej generácie našich.

Pani poslankyňa, reagujte na vystúpenie faktickou poznámkou. Na pána poslanca Prostredníka ste mali reagovať. Pán poslanec Prostredník chce reagovať na pani poslankyňu Kosovú. Reagujete, pán poslanec? Chcete? Poprosím zapnúť poslanca Prostredníka, chce reagovať na pani Kosovú, ktorá na neho nereagovala. Nech sa

Môžem, pán predsedajúci? Ďakujem veľmi pekne. Ďakujem aj za zavŕšenie času. Inge, myslím, že si veľmi presne trafila to, čo som chcela ja vo svojom vystúpení povedať. Totiž, že tento jav má veľmi negatívne následky na našu spoločnosť. A ty si spomínala vo svojej poznámke, na ktorú chcem reagovať, tabuizáciu, tabu, vlastne ochranný mechanizmus spoločnosti, ktorým sa snažíme nesprávnym spôsobom riešiť problémy tak, že o nich nehovoríme. A myslíme si, že to, čo sa ľudovo hovorí, že strkať hlavu do piesku, že keď o tom probléme hovoriť nebudeme, neexistuje, že ho nebudeme musieť riešiť. To, čo ale funguje v spoločnosti ako ochrana proti týmto škodlivým nebezpečným javom, je to, že sa ich dokážeme dotknúť. Aj keď to nie je jednoduché, častokrát to je bolestivé, vyžaduje to veľkú odvahu. Ale to je presne to, čo robíme aj týmto návrhom, že, obrazne povedané, kladieme prsty do tých boľavých miest našej spoločnosti, aby sme ten problém vyriešili. A preto ti ďakujem veľmi pekne za to, že si aj spomenula ten koncept tabu.

Ďakujem. Vyhlasujem rozpravu za skončenú. Chce sa vyjadriť pani navrhovateľka? Nech sa páči.