Ďakujem pekne. Vážený pán predsedajúci, vážené kolegyne, vážení kolegovia, dovoľte mi nadviazať na môj prejav, ktorý som už pred vyše týždňom z časových dôvodov nemohol dokončiť, a zároveň ešte raz pripomenúť niektoré dôležité aspekty tohto problému.
Ešte predtým by som však z toho miesta chcel pozdraviť mojich kolegov učiteľov a vyjadriť im podporu v boji za svoje spoločenské zrovnoprávnenie. V posledných dňoch sa učitelia na Slovensku...
Ďakujem pekne. Vážený pán predsedajúci, vážené kolegyne, vážení kolegovia, dovoľte mi nadviazať na môj prejav, ktorý som už pred vyše týždňom z časových dôvodov nemohol dokončiť, a zároveň ešte raz pripomenúť niektoré dôležité aspekty tohto problému.
Ešte predtým by som však z toho miesta chcel pozdraviť mojich kolegov učiteľov a vyjadriť im podporu v boji za svoje spoločenské zrovnoprávnenie. V posledných dňoch sa učitelia na Slovensku stali terčom hanlivých slovných útokov zo strany ústavných činiteľov, či už predsedu vlády, alebo ministra financií. Ich cieľom je spochybniť obraz školstva a hlavne učiteľskej obce v očiach verejnosti a vyvolať voči protestujúcim učiteľom odpor. Zámerne podsúvanými výrokmi o prázdninujúcich učiteľoch či nekvalitnom vzdelávaní sa snažia odvrátiť pozornosť od podstaty problému a vrhnúť na učiteľov tieň podozrenia, že ich požiadavky sú prehnané, neoprávnené a nezaslúžia si, aby boli naplnené.
Keďže sám som sedemnásť rokov učil, viem pochopiť, čo mojich kolegov učiteľov vedie k tomu, aby sa znovu a znovu právom domáhali zvýšenia svojich platov, a to nielen v podobe finančného ohodnotenia, ale aj ako morálneho zadosťučinenia za celé roky ťažkej a priam sizyfovskej práce za učiteľskou katedrou. Preto im chcem za ich statočnú prácu ešte raz poďakovať a vyjadriť svoju solidaritu. Verím, že v stupňovanom štrajku, ktorý nevyhnutne musel prísť ako odpoveď na ignorovanie ich oprávnených požiadaviek, zotrvajú až do konca a pridajú sa k nim ďalší kolegovia z celého Slovenska.
Samosprávne orgány školy v podobe školských rád sú výrazným demokratickým prvkom. Tvoria ich zástupcovia učiteľov, rodičov, nepedagogických zamestnancov, na stredných školách aj žiakov a v neposlednom rade aj delegovaní zástupcovia a zriaďovatelia. Práve zriaďovateľ školy má výrazný vplyv na vedenie školy, a to prostredníctvom výberovej komisie na riaditeľa či školského zariadenia. Rada školy na základe výberového konania predkladá zriaďovateľovi vybraného kandidáta, ktorého má menovať na funkciu riaditeľa. Táto významná kompetencia rady školy je od roku 2015 radikálne obmedzená, nakoľko zriaďovateľovi prináleží vetovať výsledky výberového konania a nevymenovať do funkcie víťaza výberového konania. Právo veta starostu, primátora či následne miestnych poslancov, hlasujúcich v kvalifikovanej väčšine voči legitímne navrhnutému kandidátovi na post riaditeľa školy či školského zariadenia, je hrubým zásahom do demokratickej samosprávy školy a školského zariadenia. Rade školy ostala jediná riadiaca právomoc - voliť riaditeľa. Načo však majú niekoho navrhovať, keď ich návrh nie je pre zriaďovateľa záväzný?
Právo veta dáva priestor nielen politizácii tohto prostredia, ktoré by a priori malo zostať apolitické, ale aj klientelizmu a osobným predsudkom. Práve na komunálnej úrovni sa vytvára široký priestor na rodinkárstvo, spolužiactvo, klientelizmus či politikárčenie.
Spomínal som, že k tomu problému zaujala stanovisko aj Aliancia stredoškolákov, ktorej predseda Branislav Gigac už v roku 2015 varoval pred politizáciou školstva a politickými nomináciami na riaditeľské funkcie. Zároveň zdôraznil potrebu väčšej ochrany členov rady školy, ako aj rešpektovania názorov zástupcov študentov rady školy.
Právo veta jednoznačne dáva zriaďovateľovi ešte väčšie možnosti, ako ovládnuť demokratický inštitút školy. Kým predtým mnohí riaditelia škôl boli len chránencami svojich zriaďovateľov, teraz sa už stali aj ich vazalmi.
V predošlej rozprave z úst niektorých mojich predrečníkov zaznelo, že riaditelia škôl nie sú politicky aktívni či politicky nominovaní a sú vraj nezávislí. S tým, že v mnohých prípadoch riaditeľ školy nie je členom žiadnej politickej strany, sa zrejme dá súhlasiť. Po prejavovaných sympatiách voči v prevažnej miere vládnucej strany už menej. Avšak najmenej sa dá súhlasiť s tým, že by riaditelia nemali byť závislí na zriaďovateľovi a nemuseli byť voči nemu lojálni.
V čom teda spočíva vazalská poslušnosť riaditeľa voči zriaďovateľovi? Žiadny riaditeľ, ktorý si je vedomý nezvratnej skutočnosti, že nad ním v ďalších voľbách bude visieť Damoklov meč v podobe práva veta zriaďovateľa, a napriek tomu, že by ho rada školy zvolila, zriaďovateľ ho nebude musieť vymenovať do funkcie, si nedovolí vykonávať mandát inak, než mu to vytýčia mantinely, ktoré mu postaví práve jeho chlebodarca, čiže zriaďovateľ školy. Pretože ak bude chcieť byť riaditeľ zvolený alebo znovuzvolený, bude musieť dať zreteľne najavo, že pôjde zriaďovateľovi na ruku. Pretože ak nie, ak bude počas svojho funkčného obdobia strečkovať, ďalšieho sa už nemusí dočkať.
A takí dobrí riaditelia, riaditelia, ktorí naozaj usilujú o dobro svojej školy, budú musieť robiť to, čo od nich bude zriaďovateľ viac či menej zreteľne požadovať, pretože to bude podmienkou nielen ich zotrvania vo funkcii, aj fungovania školy ako takej.
Možností, čo môže zriaďovateľ od riaditeľa vyžadovať, je však veľké množstvo. Napríklad: riaditelia školy budú musieť na škole zamestnávať v pozíciách ako manažéri pre rôzne činnosti projektové manažérky, hospodárky, mzdárky, sekretárky, ľudí s kontaktmi na zriaďovateľa, ako napríklad ich netere, bratrancov a podobne.
Riaditelia školy budú uzatvárať možno i nevýhodné zmluvy s externými inštitúciami na zabezpečenie i takých bazálnych činností, ako je krúžková činnosť. Riaditelia škôl budú uzatvárať nevýhodné zmluvy na rekonštrukcie školy, učebne, záchody, pretože budú vedieť, že buď budú mať za premrštenú cenu zrekonštruovaný záchod za peniaze od zriaďovateľa, alebo zmluvu neuzavrú, ale záchody ostanú v dezolátnom stave, pretože peniaze od zriaďovateľa neprídu.
Riaditelia škôl sú závislí od zhovievavosti zriaďovateľa, či im dovolí v ďalšom školskom roku otvoriť rovnaký alebo aspoň dostatočný počet prvých tried, lebo v jeho právomoci je stanoviť aj počet žiakov týchto tried. A to už nehovorím o tom, že župy získali možnosť určovať počet prvých tried a žiakov týchto tried nielen pre štátne školy, ale dokonca i pre školy, ktoré nie sú v ich zriaďovateľskej pôsobnosti, čiže cirkevné a súkromné školy. Aj to je ďalšia právomoc, o ktorú nechcú župani a ich niektorí podriadení prísť, pretože ich rozčuľuje, že na riaditeľov týchto škôl nemajú dosah, že ich nemajú ako presvedčiť o zmluvách podľa svojho metra. A ja netvrdím, že nevýhodné zmluvy neuzatvárajú i cirkevné a súkromné školy, len tvrdím, že v prípade zániku takýchto škôl by sa v rukách niektorých ľudí a skupín kumulovala neskutočná moc. A v konečnom dôsledku i peniaze, s ktorými by mohli voľne nakladať.
A tu sa znovu vraciame k podstate veta, ktoré si zriaďovatelia podľa súčasnej právnej úpravy môžu uplatniť pri voľbe riaditeľa. Za všetkým snažením zriaďovateľov o zachovanie veta pri voľbe riaditeľa je možné stále viac a viac vidieť snahu o zachovanie a navýšenie svojej moci, o ktorú jednotliví zriaďovatelia usilujú.
Ako som už pred týždňom vo svojom stredajšom vystúpení sa vyjadril, rada školy by mala byť demokratickým inštitútom, akýmsi chrámom, v ktorom by práva učiteľa boli posvätné a nedotknuteľné. Žiaľ, realita na Slovensku je opačná. Ak sa demokraticky zmýšľajúci učiteľ rozhodne zabojovať za svojich kolegov a v povestnom ringu na pôde rady školy si to, expresívne povedané, rozdať s riaditeľom školy, v mnohých prípadoch sa ocitne na čiernej listine a je medzi prvými, ktorí sú pri účelovo pripravených organizačných zmenách prepustení z práce.
Slovenská demokracia ešte ani nedorástla na to, aby sa slovo učiteľa, zvlášť keď reprezentuje názory aj svojich kolegov, mohlo brať vážne a s rešpektom. Tým však nechcem povedať, že by to platilo vo všeobecnosti všade. Vyjadrujem vďaku všetkým riaditeľom škôl, ktorí nezabudli na to, že aj oni sami vzišli z učiteľského kolektívu a moc im nezachutila natoľko, aby sa na svojich podriadených dívali povýšenecky a ako na svojich nepriateľov. Riaditeľom, pre ktorých úcta k slobode prejavu, rešpektovanie názoru podriadených, aj keby bol v rozpore s ich predstavami, sú na prvom mieste.
Ja som sa na činnosti rady školy zúčastňoval temer sedemnásť rokov. Ako člen rady školy a neskôr ako aj jej predseda som sa snažil do jej života zaviesť dôsledné rešpektovanie plurality názorov a konštruktívnu diskusiu, hoci neraz spojenú s kritikou nedostatkov v činnosti rady školy, v činnosti školy, resp. jej vedúcich zamestnancov. Do rady školy som bol zvolený legitímne v tajnom hlasovaní drvivou väčšinou svojich kolegov. Pre objektívnosť treba povedať, že funkcia člena rady školy nie je nijako atraktívna a učitelia sa do nej nehrnú. Je ľahšie preniesť zodpovednosť na svojho kolegu a nechať ho nastavovať chrbát za ostatných. Je to absurdné, ale aj o tom je život.
Na základe svojich dlhoročných skúseností, ale aj skúseností kolegov učiteľov z iných škôl som dospel k poznaniu, že na Slovensku fungujú dva protikladné typy rady školy.
Ten prvý je založený na vzájomnej komunikácii, slobodnej výmene názorov a demokracii v tzv. čistej podobe. Zástupcovia pedagógov či rodičov v nej otvorene diskutujú aj o chúlostivých témach, otvorene pomenúvajú problémy a nedostatky. Riaditeľ sa nebráni ich kritike a je prístupný novým riešeniam.
Druhý typ je založený na autokratickom postavení riaditeľa. Ten na rade školy iba informuje členov rady často únavným spôsobom o štatistikách, o vzdelávaní, dochádzke, víziách školy a podobne. Navonok všetko funguje tak, ako má, lenže s tým rozdielom, že učitelia mlčia, lebo sa neodvážia nahlas hovoriť o interných problémoch, rodičia sa nepýtajú, lebo sa boja, aby sa ich deťom nikto nepomstil cez známky. Tento model fungovania rady školy, ktorý by bol typický skôr pre Severnú Kóreu či Bielorusko, nikomu neublíži a nič nepokazí. Po hodinke či dvoch strávených pri kávičke a príjemnom rozhovore sa členovia rozídu domov a v duchu možno preklínajú samých seba, načo sa vôbec nechali prehovoriť, aby kandidovali do rady školy.
Ja som mal tú česť byť členom rady školy prvého uvedeného typu. Počas sedemnástich rokov môjho pôsobenia v rade školy temer každé zasadnutie, na ktorom som sa zúčastnil, bolo rušné, často s dramatickým obsahom. Náhodný divák by si pomyslel, že tam prebieha prudká hádka. No v skutočnosti to bola diskusia, aj keď niekedy s vibrujúcimi emóciami, ale demokratická forma výmeny názorov.
Asi som mal šťastie, že prvý riaditeľ na škole vnímal moju oprávnenú kritiku s vysokou dávkou tolerancie. Aj keď sme sa na rade školy pohádali, na druhý deň sme si boli schopní podať ruku a život išiel ďalej. Obaja sme si totiž uvedomovali, že je to v prospech celej školy, ak sa snažíme hľadať nové spôsoby jej fungovania a zlepšiť pracovnú atmosféru, čo v konečnom dôsledku pomôže celému kolektívu. O tomto je demokracia a konštruktívna diskusia.
Po neočakávanej výmene riaditeľa a celého vedenia školy som mal možnosť poznať odlišný prístup k podriadeným, ktorí si dovolili na pôde rady školy povedať svoj názor. Akákoľvek kritika sa u nového riaditeľa stretávala s nepochopením a odporom. Urážal sa, odmietal riešiť pred ostatnými členmi rady školy interné problémy vo vzťahoch medzi vedením a pedagogickým zborom, reagoval podráždene a zdráhal sa prijať čokoľvek, čo nebolo vytvorené z jeho iniciatívy. Po našej výmene názorov na druhý deň neprichádzalo podanie si rúk, ale ďalšie vyostrovanie vzťahov, pribúdajúce zápisy za porušovanie pracovnej disciplíny a napokon moja výpoveď.
Aj na základe takýchto trpkých skúseností sa už vôbec nečudujem tomu, že sa učitelia nechcú angažovať v rade školy a odmietajú do nej hoci len kandidovať. Riziko, že sa svojimi prejavenými názormi stanú pre riaditeľa a napokon aj celé vedenie školy verejným nepriateľom č. 1, je totiž príliš vysoké. Viacerí, ktorí mi písali a prešli si podobnými skúsenosťami ako ja, by mi aj v tejto chvíli dali za pravdu.
Ako však pomôcť tým učiteľom, ktorí vedia o spupnosti a samoľúbosti svojich nadriadených, a napriek tomu riskujú, keď sa otvorene púšťajú na pôde rady školy do často prehratých vojen? Ich kolegovia ich v tom podporujú, ale len tak poloilegálne v bezpečných zónach svojich kabinetov či zborovní. Keď príde na lámanie chleba a majú sa ich otvorene zastať na poradách, mlčia. Hlavy majú sklonené. Často čakajú, že ich zástupcovia v rade školy, že si poradia sami, veď ich predsa zvolili, musia za nich zabojovať a znášať všetky dôsledky. Tragický obraz toho, čo sa v mnohých zborovniach na Slovensku deje.
A často mlčia aj zástupcovia odborovej organizácie, ktorí pritom nič neriskujú, lebo ich postavenie im zaručuje, že nemôžu byť prepustení zo zamestnania. Tí odvážlivci, ktorí sa rozhodli na seba prevziať zodpovednosť a zastupovať svojich kolegov v rade školy, často možno ani netušili, aké bremeno budú musieť na svojich chrbtoch niesť. Niektorí sa radšej po čase vzdajú členstva v rade školy, lebo pochopia, že bojovať proti despotickej moci riaditeľa, navyše chráneného zriaďovateľom, je dobrovoľná samovražda, iní pokračujú i na úkor svojho zdravia a rôznych sankcií zo strany vedenia školy. O tom, koľkí z nich boli napokon prepustení z práce, neexistujú žiadne štatistiky, iba ak súdne, keď sa domáhali zrušenia výpovede.
Aké sú však možné východiská? Nemalo by sa zákonom upraviť, aby členovia rady školy z radov pedagogických a nepedagogických zamestnancov požívali právnu ochranu pred možnosťou výpovede rovnako tak, ako to platí v prípade trojčlenného výboru odborovej organizácie, ktorá na danej škole pôsobí?
Návrh, ktorý podáva moja kolegyňa Remišová, je tiež krokom k takejto právnej ochrane, ale osobne si nemyslím, že je jediným možným riešením. Dostať o dva mesiace odstupného naviac v prípade prepustenia z práce nemôže byť pre člena rady školy takou oporou, ktorá by ho pozitívne motivovala vyjadrovať sa kriticky k činnosti školy či samotného vedenia. Riskovať kvôli dvom platom navyše nie je podľa môjho názoru motivujúce. Člen rady školy by mal mať absolútnu ochranu pred prenasledovaním, šikanovaním zo strany vedenia, a teda aj prepustením zo zamestnania.
Do úvahy prichádzajú aj iné možnosti. Napríklad by mohol mať skrátený úväzok, čím by sa znížila pravdepodobnosť jeho prepustenia, alebo by mohol požívať právnu ochranu pred prepustením z organizačných dôvodov, ktoré sú najčastejším spôsobom, ako sa riaditelia môžu zbavovať nepohodlných podriadených. V iných prípadoch, napríklad pri závažnom porušení pracovnej disciplíny, by ako člen rady školy pred prepustením nebol chránený.
Iste mnohí budú namietať, prečo práve len učitelia v rade školy by mali byť takto chránení. Na jednej strane v rade školy môžu sedieť aj učitelia, ktorí sú lojálni voči vedeniu, nezastupujú záujmy kolektívu, nanominovali sa tam za zvláštnych okolností. Takíto ľudia si nezaslúžia mať žiadne výsady. Na druhej strane si položme otázku, ako budeme chrániť učiteľov, ktorí nie sú členmi rady školy a či už na poradách, alebo pri iných príležitostiach otvorene a kriticky pomenúvajú problémy na škole, dostávajú sa do konfliktu s riaditeľom či zástupkyňami školy? Samozrejme, ak teda majú na škole odbory či zamestnaneckú radu a tá by ich mala chrániť. Ale vieme, ako to na škole často funguje.
Vážené kolegyne, vážení kolegovia, pred nami je návrh zákona, ktorý má zabezpečiť lepšiu ochranu učiteľov v rade školy a zrušiť právo veta samosprávneho zriaďovateľa. Je to opodstatnený návrh, to sme si pred chvíľou ukázali na príkladoch i vyplývajúcich paradoxoch. Preto sa plne stotožňujem s kolegami predkladajúcimi tento návrh zákona a žiadam o jeho podporu, aby učitelia angažujúci sa v rade školy boli lepšie chránení. Lebo práve oni sú ľudia, ktorým nie sú ľahostajné veci okolo nich, ktorí sa snažia meniť veci k lepšiemu, ktorí sú ochotní vzdať sa časti svojho voľného času pre dobro celku, ktorí sa vystavujú možným postihom pre kritické názory na vedenie školy. Pre toto všetko si zaslúžia minimálne takú ochranu ako zamestnanci angažujúci sa v odborových organizáciách či v zamestnaneckých radách, ktorých chráni Zákonník práce v čase funkčného obdobia i počas šiestich mesiacov po jeho skončení proti opatreniam, ktoré by ich mohli poškodzovať, vrátane skončenia pracovného pomeru, a ktoré by boli motivované ich postavením alebo činnosťou v odboroch.
Zrejme sme ešte za tých 26 rokov od nežnej revolúcie nedošli do štádia, keď by sme si s istotou mohli povedať, že demokracia na našich školách, sloboda vyjadrovania názorov našich pedagógov je na vysokom stupni v rámci európskeho kontextu. Ak chceme, aby sa demokracia a sloboda prejavu stali piliermi školstva, musíme pre to niečo urobiť. Prijať osobitný zákon o psychoterore na pracovisku, mobingu a bosingu alebo posilniť vymožiteľnosť podľa antidiskriminačného zákona, kde uvedené kategórie spadajú pod definíciu obťažovania a jeho účinné uplatňovanie v praxi je brzdené dôkaznou núdzou, problematickým určením konkrétnej sumy ako náhrady nemajetkovej ujmy, ako aj vybavovaním sťažností na diskrimináciu zamestnancov, kde bežným javom je, že sťažnosť na nadriadeného zamestnanca napriek tomu, že je adresovaná jeho ďalšiemu nadriadenému, vybavuje práve ten zamestnanec, voči ktorému sťažnosť smeruje, čo má za následok iba zintenzívnenie šikany voči svojmu podriadenému.
Takto prijatý legislatívny rámec, ktorý by v podobných prípadoch, ktorý som uviedol, dostatočne chránil učiteľov pred prejavmi šikanovania, zastrašovania, prenasledovania za kritické názory či iných praktík typických pre totalitné režimy, by nielen upevnil ústavnú slobodu prejavu, ale aj vieru v právo a jeho reálne uplatnenie, vrátil by zastrašovaným a šikanovaným tvár. Iba tak sa budú môcť aj učitelia stať vzorom pre mladú generáciu. Pretože nielen vedomosti, odborné skúsenosti či pedagogický prístup určujú, aký pohľad či názor si mladý človek na svojho učiteľa vytvorí, dôležitý je aj ľudský rozmer, charakter človeka, odvaha učiteľa vyjadriť vlastný názor bez ohľadu na okolnosti a dôsledky z toho plynúce.
Ďakujem vám za pozornosť.
Skryt prepis
