Videokanál klubu

Ďakujem za slovo. Veľmi oceňujem, vážená pani ministerka, že ste vystúpili, postavili ste sa nám zoči-voči. Jednoznačne ste, no, počul som, že máme tu byť všetci inkluzívni, za čo ďakujem, že ste spomenuli moju poznámku. Len tri také veci by som si dovolil poznamenať a zároveň sa aj opýtať.
Tá prvá bola k tomu Učiacemu sa Slovensku. Z mojich úst určite ste nepočuli, že by ste ju niekde hodili do koša alebo niečo podobné. Možnože bol problém práve v zadávateľovi pánovi exministrovi Plavčanovi, akým spôsobom zadal autorom tohto dokumentu ten spôsob, čo majú vypracovať. Ja som to ale pochopil tým spôsobom, že je to určitá vízia a na základe tejto vízie sa majú potom realizovať práve tie akčné plány. Čiže všetko to, čo ste spomínali vy, že ten dokument neobsahoval, by sa malo dať do akčného plánu. To znamená, že dokument ako taký prijmeme a zároveň vytvárame, teda ministerstvo vytvára akčný plán v tých dvojročných cykloch, kde už je všetko, čo s tým súvisí, s rozpočtom, návrhom konkrétnych opatrení a tak ďalej. Takže bol by som veľmi nerád, keby sme strácali čas a strácali čas hlavne v tejto chvíli, kedy je mimoriadne dôležité a učitelia pozorne sledujú práve ten dlhý proces pripomienkovania, kde mnohí ešte nabrali poslednýkrát nádej, hovorím naschvál poslednýkrát, že sa doňho zapojili a dávali tam svoje myšlienky.
Ďalšia vec, my už vieme, že ten, to rozhodnutie okresného úradu už prekročilo 10-percentnú hladinu. To znamená, napriek tomuto prijatému opatreniu sú triedy, sú teda školy, ktoré majú aj po dve triedy, takže neviem osobne, či vy viete nejak ovplyvniť ďalšie rozhodnutie, ktoré zase určite vydá okresný úrad, aby došlo aj na tie školy, ktoré sa do tohto rozhodnutia nedostali. Takže toto by ma veľmi zaujímalo.
Ďakujem.

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci. Ja si myslím, že, neviem, či som dobre pochopil tú celkom výtku ohľadom toho, že tu niekto niečo obhajuje alebo neobhajuje. Povedzme si, ako to bolo na počiatku. Na počiatku bol problém zlého rozhodnutia okresného úradu v Bratislave. Namiesto toho, aby rozhodol v septembri, rozhodol až tesne pred Vianocami. Svojím rozhodnutím jednoznačne diskriminoval najmä cirkevné gymnáziá. To si jednoducho povedzme rovno, ako to je. A toto som hlavne kritizoval, ten spôsob, kedy na základe nám nejasných kritérií niekto rozhodol, ako rozhodol. A ak sa pozrieme aj na tabuľku v súčasnosti, koľko tried je schválených, tak vidíme, že cirkevné gymnáziá dostali len jednu jedinú triedu, ale máme tam šesť škôl, ktoré dostali až po dve triedy. Takže toto bolo hlavným predmetom mojej kritiky.
Iste, táto diskusia je potrebná, pretože my musíme si jednoznačne povedať, čo ďalej urobíme pre deti, pre všetky deti, hlavne na základných školách. To nepopieram. Len poprosím všetkých kolegov, aby sme veľmi opatrne narábali my s dvoma pojmami, a to je integrácia a inklúzia. Integrácia totiž znamená, že síce my máme všetkých pokope, ale zároveň každý z nich je na čele alebo na, má také tričko, to určité svoje špecifikum, ktoré si so sebou nesie, či je to talent, alebo či je to nejaké znevýhodnenie. V prípade inklúzie žiadne nálepky ani tričká nie sú. Preto by som chcel všetkých poprosiť, my momentálne tu v parlamente fungujeme skôr systémom integrácie, to znamená, že sme tu síce všetci pokope, ale každý má nejaké to svoje stranícke tričko. Pokúsme sa aj pri tomto byť viac inkluzívni, to znamená, nevšímajme si to, kto ako za akú stranu je, ale nájdime spoločné najlepšie riešenia.
Ďakujem.

Ale ďakujem, ďakujem kolegom za faktické poznámky. Na druhej strane je legitímna otázka aj to, že či chceme nejakým spôsobom podporovať elitu a podporovať nadané deti. Ja si myslím, že áno, že ten systém podpory pre nadané deti by tu mal byť. Priemer, to sme tu už mali, už sme tu mali komunizmus, totalitu, priemer, všetci museli chodiť do rovnakej školy. Takže ten systém podpory nadaných detí by sme určite si mali, mali by sme tu podporovať, mali by sme si ho pestovať, čo nevylučuje to, že základné školy by mali byť excelentné. Jedno ani druhé sa nevylučuje.

Ďakujem za slovo, pani predsedajúca. Ja si dovolím moju poslaneckú kolegyňu pani Remišovú doplniť v tom zmysle, že my sme sa dostali do situácie, že práve tento problém otvoril diskusiu, čo s osemročnými gymnáziami, a naozaj by sme si túto otázku mali zodpovedne zodpovedať. Najjednoduchšia odpoveď je, nie, nepotrebujeme ich, zrušme ich. Ale to sa nedá urobiť naraz, treba to robiť postupne. Ale ak ich chceme zachovať v systéme, potom by sa diskusia mala viesť hlavne v intenciách, aby sme nastavili podmienky pre prácu s deťmi s rôznym druhom nadaní, najmä matematickým alebo jazykovým. Je podľa mňa potrebné navrhnúť premyslený systém, ktorý poskytne šancu školám v určitom pevnom stanovenom prechodnom období vypracovať si svoj systém práce na podporu takto talentovaných detí. Tento svoj vzdelávací program by museli dôveryhodne preukázať, ale pokiaľ by prestali spĺňať svoje vlastné kritériá, ktoré si nastavili, tak by im bola odobratá možnosť poskytovať takýto druh štúdia. Takže budeme môcť ostať, budú môcť ostať v systéme, len ak preukážu, že vedia pracovať s takýmito deťmi, potom môžeme uvažovať aj o populačnej nejakej kvóte, ale do budúcna by sme mali začať uvažovať úplne inak. Prestať rozmýšľať v intenciách školy a začať diskutovať o poskytovaní vzdelávania podľa určitého vzdelávacieho programu. Preto tiež chcem požiadať o to, aby sme si dali čas, otvorili túto diskusiu a naozaj sa rozhodli v čo najlepší prospech pre nadané deti.
Ďakujem.

Vážené dámy poslankyne, vážení páni poslanci, spoločne s pánom Beblavým sme predložili pozmeňujúci návrh, aby sme získali čas jeden rok. Kolega Beblavý už tento návrh odôvodnil a ja k tomu dodám len toľko: počas toho jedného roka môžeme začať pokojnú a spravodlivú diskusiu o tom, na základe akých kritérií by sme mali postupovať v prípade osemročných gymnázií.
Ja som od ministerstva školstva doteraz nepočula žiadny návrh, na základe akých kritérií by sa mali osemročné gymnáziá zatvárať alebo povoľovať. Doteraz sme boli len svedkom obrovského chaosu a zmätku, ktorý spôsobilo nekompetentné vedenie Slovenskej národnej strany v rezorte školstva. A ja ešte raz opakujem za nás, že vzdelávanie pokladáme za kľúčový národný záujem Slovenska. Dva roky sme sa zaoberali reformou Učiaceho sa Slovenska, ktoré pani ministerka potom povedala, že je nerealizovateľné, čo v preklade znamená nepoužiteľné, dva roky sme o tom diskutovali, dva roky sme dávali k tomu pripomienky len preto, aby sme nakoniec videli, že z toho nič nebude. Namiesto toho sa zaoberáme pseudoproblémami, ako je rušenie osemročných gymnázií. Ešte raz. To, čo sa stalo, je umelo vyvolaný problém, ktorý je len dôsledkom chaosu a zmätku na ministerstve školstva.
Pozmeňujúci návrh predložili aj kolegovia z koalície, ktorý hovorí o tom, že desať, že by sa mala povoliť 10-percentná kvóta, ale len pre Bratislavu. Ja hovorím za seba, že tento návrh, aby sa povolila 10-percentná kvóta len pre Bratislavu, považujem za diskriminačný a pýtam sa, prečo len pre Bratislavu, prečo nie pre ostatné regióny, aký to má zmysel teraz povedať, že všade 5 %, ale v Bratislave 10 %. Príde mi to úplne nezmyselné. Ešte raz. Vyzývam kolegov, aby sme odložili účinnosť akýchkoľvek kvót, aby sme sa v pokoji rozprávali o tom, či chceme osemročné gymnáziá, koľko ich chceme, ako ich chceme, aké nastavíme kritériá. Pretože my teraz si môžeme schváliť 10 %, ak si to teda koalícia schváli a dokáže jednotne zahlasovať, lebo pani ministerka nevie, ako sa bude parlament správať.
Takže môžeme si odhlasovať 10 %, ale my zase na budúci rok budeme riešiť ten istý problém, kedy okresné úrady zase budú svojvoľne rozhodovať na základe neznámych kritérií, či povolia Teplickú, či zavrú evanjelické gymnázium alebo zlikvidujú šesť zo sied; päť zo šiestich cirkevných gymnázií napríklad. Tento istý problém sa bude opakovať zase v septembri. Čiže my týmto nič nevyriešime. A od pani ministerky ja som doteraz nepočula teda návrh kritérií.
Čím by sme sa mali zaoberať, sú kompetencie rezortu školstva. Je nezmysel, aby boli kompetencie rozdelené pod rezort vnútra a rezort školstva. Mali by sme sa zaoberať zmenou školského zákona a mali by sme sa zaoberať kľúčovými problémami nášho školstva, nie tým, či dáme teraz 10 % Bratislave, 5 % inde, ale sa handrkovať o takéto kvóty.
Čo sa týka inklúzie, ktorú spomínali kolegovia, ktorú spomína aj pani ministerka. Je veľmi pekné hovoriť o fínskom modeli a povedať si, že však vo Fínsku nie sú osemročné gymnáziá, pozrite sa, ako Fínsko prosperuje, lebo tam nemajú osemročné gymnáziá. Je to veľké zjednodušenie, takáto kauzalita neplatí, že Fínsko prosperuje zato, že tam nie sú osemročné gymnáziá. Zároveň zabudneme povedať na to, že fínsky učiteľ je druhým najlepšie plateným človekom vo Fínsku. Takže keď povieme a, povedzme aj b. V Nemecku napríklad osemročné gymnáziá majú, po štvrtom ročníku majú veľkú flexibilitu, Nemecko má tak isto veľmi dobré výsledky. Čiže určite sa netreba vyhovárať na osemročné gymnáziá a hovoriť, že za to, že tu máme osemročné gymnáziá, tak sa znižuje kvalita na základných školách. Jednoducho my sa musíme snažiť, aby naše základné školy boli výborné, aby každý jeden človek, každé jedno dieťa malo v dostupnej vzdialenosti kvalitnú ponuku vzdelávania, a nie rušiť gymnáziá, osemročné gymnáziá pre najlepších.
Obmedzenie žiakov na osemročných gymnáziách presadila Slovenská národná strana, samozrejme, účinnosť tých kvót pán minister Mikolaj nechal až po voľbách, však nech sa s tým trápi niekto iný. Teraz mala Slovenská národná strana rezort už dva roky, dva roky vie, že je problém, dva roky tento problém nerieši a riešime ho teraz na poslednú chvíľu chaoticky, nekoncepčne. A hovorím, tak ako navrhujete vyriešiť, 10 % pre Bratislavský kraj, 5 % pre ostatných, prinesie do celého systému ešte väčší zmätok. Prosíme teda kolegov, aby podporili náš pozmeňujúci návrh a aby sme počas toho roka, ktorý získame, aby sme diskutovali o kritériách a systémových zmenách, ktoré potrebujeme priniesť.
Ďakujem.

Ďakujem kolegovi Martinovi Poliačikovi. No, my si to myslíme dlhodobo, že školstvo jednoducho pre Slovenskú národnú stranu nie je prioritou. Poukazujeme na tom aj pri rozpočte. Pre všetky ostatné rezorty, napríklad pre rezort obrany, si dokáže Slovenská národná strana vyrokovať o 90 miliónov viac, ale pre školstvo si vyrokuje o 70 miliónov menej. To, ako rieši teraz tento problém, umelo vyvolanú krízu s osemročnými gymnáziami, kedy dva roky, odkedy Slovenská národná strana vedie rezort školstva, vie, že sú tu kvóty, vie, že ten problém treba riešiť, rieši to až na poslednú chvíľu, keď za mesiac si majú podávať rodičia a deti prihlášky, je jednoducho neospravedlniteľné. A keď sa pýtame pani ministerky, čo chce robiť, tak pani ministerka povie, že vlastne ona nemôže nič robiť, lebo nevie, ako to dopadne v parlamente. Čiže keď sa jedná o čokoľvek, tak vy v parlamente sa dokážete dohodnúť, hlasujete ako jeden muž, a keď sa jedná o deti, tak ministerka povie, ja neviem, ako to v parlamente dopadne. To snáď nie je pravda!

Nezávidím pánovi ministrovi, že musí účinkovať v tejto, v tejto situácii. Možno preto začal tak, že vlastne sa prihlásil k tomu, že účinkuje v humoristickom programe s názvom Platy, lebo uviedol taký názov v tej, svojom úvodnom prejave, názov zákona alebo zámer zákona, ktorý určite tam nie je. To nie je zákon pre nás. Nie je to zákon pre súčasných poslancov, ku ktorým sa prihovoril, preto som ho aj chcel hneď opraviť, to je zákon o platoch ústavných činiteľov ako taký. Inak by musel mať v tom zákone napísané, že platí len na toto volebné obdobie, a to tam nie je.
Ak teda takýmto spôsobom pán minister aj s patričným úsmevom prišiel sa zabávať na situácii parlamentu, niečo nám to signalizuje. Naozaj, už tu zaznelo, ako to má ďalej pokračovať. Už tu zaznelo, že absurdnosť zákona alebo absurdnosť tohoto postupu má byť dovedená do dôsledkov aj tým, že nadobudne spätnú účinnosť a že sa zmení vo svoj opak v procese svojej tvorby.
Dámy a páni, odmeňovanie poslancov je pomerne nový nápad. Za komunizmu poslanci dostávali len náhradu mzdy, čiže keď boli dojičkami poslankyne alebo upratovačkami, dostali alikvotnú časť. Vysoko alebo teda relatívne veľmi vysoko oceňovaní v tých dobách boli iba ministri, boli úradníci, ale poslanci boli za chudákov. Poslanci mali chodiť slúžiť vlasti, mali poslúchať, zraziť podpätky, odhlasovať. Schôdzovalo sa len dvakrát do roka, jarné plénum, jesenné plénum. Inak sa v parlamente nedialo nič. Tomu zodpovedali aj priestory. Vidíte aj dnes, že aj po všetkých stavebných úpravách v tomto nešťastnom dome, lebo naozaj je naprojektovaný ako komunistický parlament, niet ktovie akých priestorov na klubové sedenia, na stretávanie s verejnosťou. A hoci sa jednotlivé predsedovia parlamentov neustále snažia, toto musím pochváliť aj súčasného predsedu parlamentu, ktorý je tiež ďalším z hospodárov, ktorý raz umiestni názov, inokedy opraví dlažbu, to mu ide všetko celkom dobre, tak stále je tento parlament, žiaľ, obrazom, akú predstavu o poslancoch mal komunistický režim. Nie sú tu ktovieaké priestory pre novinárov. Kto chodíte po tom parlamente, tak viete, že všetko je to naozaj tak naplánované, že poslanci sú len figúrky a stretávajú sa zriedkavo a ich moc je len veľmi hypotetická a veľmi domnelá.
S tým teda súvislo aj to symbolické odmeňovanie a platy poslancov sa stali témou až po zvrhnutí totality.
Prečo sú veľmi dôležité platy poslancov? Lebo poslanec sa deklaruje ako nezávislý, má voľný, nie viazaný mandát. Bolo by tragédiou, samozrejme, keby tu poslanci boli vyplácaní na ruku kdesi na chodbe oligarchami, finančníkmi alebo straníckymi bossmi.
Druhou, pani poslankyňa, tí, čo sú, tí nevykríknu, takže nie je to také ľahké preukázať. Ale vieme z tých deväťdesiatych rokov, ja nechcem teraz o tom špekulovať, ale v deväťdesiatych rokoch strany boli financované a financovali veľmi pokútne.
Druhým dôsledkom toho by bolo, že tu budú zasadať len ľudia, ktorí sa nevedia uplatniť na trhu práce, a že naozaj, kto je dobrý právnik alebo ekonóm, tak ani nečuchne do parlamentu. Nie sme ďaleko ani od tejto alternatívy.
Poslanci teda majú byť existenčne zabezpečení nie preto, aby zbohatli, však náš štát sa aj zatiaľ staral, aby to bolo tak-tak. Boli tu vymenované tie čísla, to naozaj žiaden poslanec si tu nevytvorí žiaden kapitál ani len na obdobie, keď, povedzme, skončí s poslancovaním. Ale v poriadku. Podstatou je a na tom treba nástojiť a to má zmysel, aby boli nezávislí, aby neboli na šnúrke tých všetkých, ktorí môžu mať záujem o ovplyvňovanie hlasovania v prospech nejakých kšeftárskych, lobistických, alebo aj ostro straníckych, partokratických záujmov, ktoré idú alebo môžu ísť proti verejnému záujmu.
Chcel by som ale v tejto chvíli aj pripomenúť postoj klubu, ktorý sa niektorému z mojich predrečníkov nepáčil, klubu OĽANO, v ktorom pôsobím. Ten klub netvrdil, že ešte aj tento rok alebo minulý rok hovorí o zamrazení platov ako geste solidarity kvôli kríze, ale hovoril o tom, že je to gesto protestu. Zabralo by veľa času, keby som to odôvodňoval, čoho všetkého protestu. Napokon, počúvate predstaviteľov tohoto klubu, počúvate ich obvinenia a ich boj proti korupcii, čiže v spojitosti práve s týmto zápasom poslanci chceli preukázať svoj postoj, napríklad aj v súvislosti s istým obmedzovaním parlamentarizmu v tejto miestnosti, ktoré sme zažili v minulých dvoch rokoch.
Zamrazenie platov teda nebolo, nebolo iba populistickým gestom, ale bolo upozornením zo strany istej časti opozície. Nevnucujem tento postoj nikomu, ale táto skupina, tento parlamentný klub si predsavzal, že upozorní na situáciu touto formou. Mám ohlasy, že občania tú formu protestu vcelku pochopili a že nevideli na nej nič populistické.
Ale teraz stojíme pred otázkou, že čo pomôže tomu, aby slovenský parlament a byť členom parlamentu nebola nadávka na Slovensku. Lebo to, čo sa dialo uplynulé dva roky, kedy sa napríklad obmedzovala a bola tu veľmi ostrá polemika o obmedzovaní vystupovania poslancov, ja tu samozrejme, nemôžem ukázať žiaden graf, žiaden obrázok, ani keby bolo výročie smrti Michala Kováča, tak jeho fotografiu. Za všetko je pokuta, vyvedenie zo sály. Obmedzili sa časy, o chvíľu budem musieť skončiť. Obmedzili sa mnohé nástroje bežnej parlamentnej práce, ktoré ničomu neprekážali. Predsa ale koalícia chcela ukázať svoju silu. Teraz zase chce ukázať vôľu, pokiaľ ide o platy poslancov a urobí to tak babrácky, ako to ironizoval kolega Dostál a ďalší, že znovu to poškodí renomé poslancov.
Vážení, pestovanie dôvery v parlamentarizmus je na Slovensku stále nenaplnená úloha. Tak jak ľudia boli zvyknutí, že poslanci sú figúrky za bývalého režimu, tak častokrát sa im potvrdilo, že sú nimi aj po páde toho režimu. Pán predseda parlamentu Danko zasadil dôveryhodnosti poslancov a parlamentu určité rany. Vyhlásil alebo choval sa voči poslancom naozaj podľa hesla malý dvor, veľký bič. A ja nechcem obraňovať ani poslancov, ktorí takisto z druhej strany nerobili dobrý obraz parlamentu. Chcem len požiadať koalíciu, nech už sú jej úmysly s platmi ústavných činiteľov akékoľvek, aby ten úškrn pána ministra financií, ktorým začal, sme odložili. Ak s tým prichádzate preto, aby sa ešte viac zosmiešnil slovenský parlament, tak to nie je dobrá cesta.
Takisto to nie je dobrá cesta, ako keby mal byť kvôli pauperizácii poslancov tento celý inštitút vydierateľný alebo keby sa poslanci nakupovali alebo inak ovládali.
Vyzývam vás, aj všetkých účastníkov, ktorí sa toho zúčastníte, neurobte z debaty o platoch ďalší humoristický seriál, ktorý zníži dôveryhodnosť parlamentu a parlamentarizmu.

Ďakujem pekne. V prvom rade, pán minister, chcem oceniť, že ste teda išli do rozpravy, že ste to nepovedali v záverečnom slove a dali ste priestor na reakciu. Na druhej strane rozprávali ste vyše 20 minút, takže asi ťažko sa dá v dvoch minútach na všetko reagovať. Pozrite, celá idea je o tom, že za vás hovoria výsledky, a tie výsledky sú, že regionálne rozdiely sa prehlbujú. A to je asi všetko. Môžete to povedať ľuďom na východe, ktorí hovoria o tom, že si nevedia nájsť prácu, a som zvedavý, ako privítajú takúto úžasnú reč, ktorú ste tu predviedli.
A čo sa týka tých investícií, zahraničných investícií, a keď hovoríte o tom, že nemáme predstavu, tak by som vás chcel len informovať, že jednu takúto investíciu som ja spolu s pánom Drobom doniesol na východ Slovenska. Ešte od roku 2004 do roku 2008 sme na tom pracovali, od roku 2008 sa spustila. A nebola to malá investícia, bola to investícia zahraničného kapitálu, takže dobre viem, čo to obnáša priniesť investíciu na východ Slovenska bez akýchkoľvek stimulov, bez akejkoľvek vládnej pomoci a viem, čo to znamená aj takúto investíciu budovať ďalej. Takže to na margo toho, keď ste tu dávali také prednášky o tom, ako to funguje a podobne.
Ďakujem.

Ďakujem pekne. Pani predsedníčka hospodárskeho výboru, veľmi dobré vystúpenie, veľmi dobre si vykreslila problém. Ja by som pri tomto ešte chcel možno do témy priniesť práve tú myšlienku, ktorú si ty tak načala, a to je, čo i vlastne investičné stimuly spôsobujú, ak je to jediný nástroj, ktorým sa deje nejaká teda pomoc na rozvoj nových pracovných miest. Pretože vidíme, že dneska naozaj často aj z regiónov počúvame, práve ľudia na strede a východe Slovenska hovoria, že doneste nám sem tých zahraničných investorov. Inými slovami, postarajte sa o nás, zabezpečte nám tú prácu. A keď si to zoberieme práve a porovnáme s tým, že keby tu bolo vytvorené dobré podnikateľské prostredie, tak práve toto vytvára tú, ten tlak na tú vlastnú iniciatívu alebo vytvára priestor pre vlastnú iniciatívu, kde sa mení mentalita ľudí z toho, že postarajte sa o mňa, na ľudí, ktorí sa chopia príležitosti, lebo vidia, že je to možné, a zrazu začnú oni vytvárať pracovné miesta pre ďalších. A toto je podľa mňa taká črta, ktorú si možno ani tak na prvé uvedomenie nevšimneme, ale naozaj je to podľa mňa tiež taký varovný výkričník, že dnes ľudia v tých menej rozvinutých alebo najmenej rozvinutých okresoch hovoria, že už nám doneste toho investora, postarajte sa o nás, doneste nám sem tú prácu. Akoby už sami ani nechceli nejakým spôsobom sa učiť, že môžu oni byť tí, ktorí tú prácu môžu dávať. A toto je v porovnaní so západnými ekonomikami veľký rozdiel u nás a myslím si, že je to ešte taký pozostatok toho bývalého režimu, že štát sa o mňa postará. A toto by sme naozaj nemali v ľuďoch pestovať, pretože máme veľmi šikovných ľudí a Slováci, ktorí odídu do zahraničia či už do Spojených štátov alebo do Anglicka, kdekoľvek, tak sú okamžite veľmi šikovní, úspešní a dosahujú veľmi dobré výsledky. Čiže máme to v sebe, potrebujeme tým ľuďom to pomôcť rozvinúť.

Ďakujem pekne, páni, za reakcie. Ja by som, Martin, ty si, veľmi dobre si to pomenoval. To som tam nespomenul, ale presne to patrí do kontextu je práve ten odliv mozgov a tých mladých ľudí a naozaj tá atmosféra je taká, že tí mladí ľudia nevidia svoju budúcnosť. Aj prieskumy, ktoré sa robia, naozaj vidíme, že mladí ľudia pozerajú na to, ako z tejto krajiny odísť a ako sa usadiť niekde v zahraničí, čo je teda veľký zdvihnutý prst.
A, Peťo, čo si ty hovoril o tej montážnej dielni, áno, je veľmi dobre si pripomenúť tento predvolebný, túto predvolebnú kampaň pána premiéra. A zdá sa, že to, proti čomu najviac bojoval, sa mu zapáčilo. A ukázalo sa, že teda vlastne to zafungovalo, že to prinieslo tie pracovné miesta. Takže vlastne tá kampaň bola iba kampaňou, ale v konečnom dôsledku rýchlo sa na to zabudlo, rýchlo na to pán premiér zabudol a priniesol ešte ďalšie investície v tom priemysle na Slovensko. Ale práve ten zákon tým, že bol aj jedenásťkrát novelizovaný, a vidíme, že jedno je zákon a druhé tá implementácia, tak tu vidíme ten problém, že napriek tomu, že ten zákon je menený, tak tie regionálne rozdiely sa nejakým spôsobom nezmenšujú. A ja by som možno povedal, že je z tohto pohľadu, že je taký bezzubý, lebo záleží práve na tej implementácii, na tom, ako sa správne uchopí a ako sa dá do praxe. A tu vidíme práve ten veľký priestor pre tú subjektivitu, že tento zákon necháva priestor pre subjektívne spravovanie financií, a preto považujeme omnoho lepšie riešenie práve to prvé, čo aj logicky dáva zmysel, že postarať sa o kvalitné podnikateľské prostredie, ktoré bude lákať investorov aj bez stimulov. A naozaj oblasti, kde budeme vidieť, že naozaj to proste je tam ťažké prilákať tých investorov, tak tam ich môžme motivovať investičnými stimulmi. Čiže nejakú kombináciu, ale primárne je dôraz na podnikateľské prostredie.