Videokanál klubu

Vážený pán predsedajúci, vážená pani verejná ochrankyňa práv, kolegyne, kolegovia, rada by som pár slov k predloženej správe, vlastne poslednej správe, ktorú nám pani ombudsmanka predniesla.
Začnem tým, čím pani ombudsmanka končila. Áno, pre Národnú radu by malo byť dôležité vedieť, akým spôsobom sa majú chrániť a naozaj sa nechránia ľudské práva občanov Slovenskej republiky. Orgány verejnej moci majú slúžiť občanom a nie slúžiť na to, aby obhajovali samé seba a svoju činnosť a chránili sa vzájomne. To by malo byť každému jednému poslancovi jasné, že orgány majú pomáhať občanom a nie ich frustrovať a zbytočne šikanovať a naháňať.
Dnes rokujeme o správe verejnej ochrankyne práv Jany Dubovcovej za rok 2016. Ako som už povedala, je to posledná správa v jej funkčnom období a ako sme u nej zvyknutí, nie je to formálna správa o činnosti, tak ako celá činnosť pani ombudsmanky nebola nikdy formálna. Mnohí sme mali česť spolupracovať s pani ombudsmankou od začiatku jej volebného obdobia a v podstate ako podpredsedníčka som si zároveň zobrala do svojho portfólia aj ľudské práva. Viac som sa venovala možno téme obetí, ale sledovala som jej prácu, teraz mám možnosť, som mala možnosť sledovať jej prácu ako predsedníčka výboru pre ľudské práva a národnostné menšiny, kde sa možno aj otvorili širšie obzory.
Čo sa týka správy za rok 2016, sú pre ňu, alebo charakterizovala by som ju týmito atribútmi: odbornosť, vysoká výpovedná hodnota, kvalitné formálne spracovanie. Obsahovo ma však v tejto správe prekvapila jedna vec. Mohli by sme teda hovoriť možno najskôr, že čím všetkým sa tá správa zaoberala, bolo nám to síce povedané pani ombudsmankou, ale možnože také dve skupiny by som do toho vsunula. Išlo o, v podnetoch išlo o nespokojnosť s nedodržiavaním práv občanov, mohli by sme hovoriť o takom večnom zápase o práva občanov a možno hovoriť o množstve podnetov, ktoré môžu byť zdrojom legislatívnych aktivít, ktoré vlastne, ku ktorým sa takisto pani ombudsmanka vyjadrovala.
Práva, ktoré si zobrala pani ombudsmanka do merku, boli vlastne všetky práva, ktoré sa v základnom dohovore o ľudských právach nachádzajú: politické, hospodárske, ekologické, právo na súdnu ochranu. Vo svojej správe pani ombudsmanka konštatuje, že niektoré opatrenia, odporúčania boli prijaté. Avšak môžem povedať, že to je možno jedna desatina z opatrení, aj to som možno prehnala, z toho, čo všetko navrhovala. A tuná by som pripomenula to, čo som už raz povedala, že aj z tohto pohľadu vidno, že orgány štátnej moci sa bránia voči akejkoľvek kritike.
Pri čítaní prvej a druhej časti správy, ktoré prezentujú informácie o preverovaných podnetoch občanov a vlastných prieskumov, som si uvedomila, že až nápadne veľa negatívnych hodnotení sa týka podnetov a prieskumov týkajúcich sa rezortu sociálnych vecí, najmä Sociálnej poisťovne, ešte viac úradov práce, sociálnych vecí a rodiny. Ide o množstvo podnetov na tieto inštitúcie, ale aj neochotu zo strany preverovaných subjektov priznať a napraviť nedostatky, na ktoré ombudsmanka upozorňovala. Dopredu počítam s tým, že tieto skutočnosti môžu byť interpretované ako zámer, neobjektivita a politické motívy, tak ako sme toho už boli svedkami pri predchádzajúcich správach. Je to skutočne len agresívna obrana voči kritike a toto odmietam. Dalo by sa povedať, že trafené husi zagágali. A je až príliš zrejmé aj z mnohých iných poznatkov, že práve v tomto rezorte, v rezorte práce, sociálnych vecí a rodiny, máme problémov tak veľa, že je namieste rozmýšľať o jeho rekonštrukcii, osobitne teda v oblasti sociálnoprávnej ochrany detí.
Určite nie náhodne si pani ombudsmanka vybrala ako hlavný motív, ktorým uvádza správu, svoju správu, motto Ľudovíta Štúra: "Musíme poznať najprv samých seba, naše slabosti, naše chyby, naše viny a zlosti, jestliže sa chceme ďalej dostať." Kiež by toto bolo aj mementom pre dnešnú vládu.
Som si istá, že ste si ho nevybrali náhodne, videli sme to všetci a najviac ste to museli aj sama, pani Dubovcová, pociťovať a rovnako aj vaši spolupracovníci, že tá snaha poukazovať na chyby, akokoľvek zmysluplná a dôležitá, nesmerovala vždy k tomu, aby sme chyby naprávali, ale je predovšetkým naozaj zámienkou pre znevažovanie a urážky.
Je podľa mňa hanebné, že vaše správy Národná rada nedokázala ani len zobrať na vedomie. V tejto chvíli, keďže sa to naozaj nestalo jedenkrát ani dvakrát, je namieste možno otázka, prečo tento štát platí inštitúciu, ktorú vlastne nechce. Možno to naozaj považovať za plytvanie verejnými prostriedkami a je to aj plytvanie ľudským a odborným potenciálom, výsmechom pre ľudí, ktorí pracujú akoby zbytočne, dokonca výsmech pre tých, ktorí dúfajú v pomoc a nápravu krívd a pochybení. Je strašne smutné, ako aj samotná Národná rada znevažuje túto funkciu. Je mi ľúto za to celé správanie parlamentu aj frustrácie, ktorú ste zo strany parlamentu museli znášať. Som si istá, že všakže nebolo to zbytočné, dali ste nám príklad, ako ísť za cieľom, v ktorý veríme, aj keď efekt nie je okamžitý. Ja osobne si to budem pripomínať, keď ma bude premáhať pocit márnosti z toho, že sa nedarí nič dosiahnuť alebo presadiť.
Takže, pani ombudsmanka, dovoľte mi na záver poďakovať vám za vašu činnosť, húževnatosť, za vašu odbornosť, popriať vám veľa šťastných pracovných aktivít v ďalšej dobe a budeme veriť, že vaša nasledovníčka v aktivitách, ktoré ste zaužívali, bude pokračovať. Ďakujem veľmi pekne. (Potlesk.)

Ďakujem za slovo. Ja budem krátko hovoriť, nakoľko sa mi podarilo neprihlásiť sa do faktickej poznámky ku pani poslankyni Silvie Shahzad, ktorá predstavovala ten náš pozmeňujúci návrh skrátiť lehotu schvaľovania príspevku na poskytovanie prevádzkových nákladov na refundáciu zo 60 dní na 30 dní.
Chcem len toľko povedať, pán minister, vy máte v dôvodovej správe napísané, že cieľom je aj zefektívniť a zrýchliť procesy schvaľovania žiadostí na príspevky. Možnože ste nemysleli práve túto refundáciu, ale je to tiež príspevok, je to schválenie žiadosti o refundáciu prevádzkových nákladov. Ja som si to teda takto spojila takisto. Takže ak je to pravdou a naozaj vám ide aj o zrýchľovanie takýchto, tejto administratívnej časti, tak vás chcem k tomu tak aj veľmi pekne poprosiť, aby sa, aby sa, aby to bolo možné, pretože vy ste vlastne potvrdili tú lehotu, tak ako bola, vaším návrhom 60 dní, a my by sme vás chceli naozaj požiadať práve aj pre, kvôli zdravotne znevýhodneným a kvôli zamestnávateľom, ktorí sa opovážia vlastne vôbec, majú odvahu, majú odvahu zriadiť chránené pracoviská tak, aby, aby mali uľahčené, aby sa im naozaj uľahčilo prevádzkovanie týchto chránených pracovísk, lebo ja vidím skôr ako odvahu týchto zamestnávateľov, ktorí, ktorí berú na pracovné miesta invalidov. Keď by sa toto stalo, že by ste ukázali túto vôľu, pretože chránené pracoviská sú naozaj ohrozené, päť mesiacov nedostanú refundáciu finančných prostriedkov na prevádzkové náklady, tak ak by ste nám ukázali, naozaj ukázali túto vôľu, tak by ste vlastne aj dokázali to, že, že vám ide o, o naozaj o aktívne opatrenia, že vám naozaj záleží na všetkých tých ohrozených a znevýhodnených ľudí na trhu práce. Pretože tuná naozaj nejde o vylepšovanie štatistiky, lebo dokonca niektorí invalidi sú ani nie registrovaní na úrade práce, tak to je práve to, že by ste dokázali, že vám ide, ide o všetkých znevýhodnených na trhu práce, a preto uľahčíte administratívu a možnosť rýchlejšieho prísunu finančných prostriedkov za predchádzajúce kvartály na, na chránené dielne. Toľko som chcela.
Ďakujem pekne.

Ďakujem za slovo. Kolegovia, kolegyne, pán minister, ja by som si dovolila tiež povedať pár poznámok práve k predkladanému návrhu zákona. Možno začnem a nadviažem práve na to duálne vzdelávanie.
Počas pripomienkovania práve Republiková únia zamestnávateľov žiadala možno príspevok aj pre samotného zamestnávateľa, čo sa týka absolventskej praxe. Odpoveď ministerstva bolo, že teda nevidia dôvod k tomu, aby takýto príspevok poskytli. Ja mám za to, naozaj naši študenti, či už stredoškoláci, alebo vysokoškoláci, nie sú pripravení pre výkon práce u konkrétneho zamestnávateľa, a preto si myslím, že by bolo naozaj na zváženie, pokiaľ nám dôjdu ľudia kvalitní z duálneho vzdelávania, aby sme práve cez tú absolventskú prax motivovali zamestnávateľov, aby sa naozaj venovali tým evidovaným nezamestnaným, ktorí prídu. Ja to mám z vlastnej skúsenosti. Ak prídu do Domu sv. Anny sociálni pracovníci, s každým jedným je potrebné trošku dlhšie pracovať a bolo by vhodné, aby mali jedného supervízora. To znamená, jedného sociálneho pracovníka v rámci zariadenia, ktorý by mal naozaj na starosti takú supervíziu tej sociálnej práce, aby sprevádzal tých absolventov, ktorí si vykonávajú prax, teda v konkrétnom u zamestnávateľa alebo teda v našom prípade v zariadení, a jednotne viedol tým ľuďom, aby nadobudli také zručnosti, ktoré môžeme neskôr použiť na trhu práce, či už v inom zariadení, alebo pri poskytovaní sociálnych služieb ako takých.
Čiže ja by som ten paušálny príspevok pre toho zamestnávateľa dala, a aby mohol jedného človeka v rámci svojej, svojej prevádzky alebo teda zariadenia nastaviť tak, aby tých absolventov praxe naozaj zaúčal jeden človek, bolo to kvalitné a zodpovedá sa vlastne nadriadenému, ktorý žiada o takýto príspevok z úradu práce. Pokiaľ naozaj budeme sa hádať, kto je na vine s duálnym vzdelávaním, je potrebné povedať, že tí ľudia naozaj majú málo praxe a školy nám plodia ľudí, ktorí nie sú, nie sú ad hoc pripravení vykonávať odbornú činnosť, za ktorú teda sú platení u konkrétneho zamestnávateľa. To je jedna, jeden môj postreh.
Druhý môj postreh je z tých chránených dielní. Ja som už hovorila vlastne o tom, že systém, ktorý je nastavený teraz v chránených dielňach, v podstate dáva do pozadia ľudí, ktorí majú zníženú pracovnú schopnosť nad 70 %. To znamená, že reálne nám tí ľudia ostávajú doma. Vždy očakávajú od štátu, že nejakým spôsobom príde iná dávka, lebo kvalita ich života sa znižuje, potrebujú aj lieky, lebo sú to ľudia, ktorí sú chronicky chorí. Ja naozaj chcem apelovať na to, aby sme, pokiaľ ich nechceme riešiť v rámci chránených dielní alebo možno v rámci inej formy zamestnávania, napríklad inkluzívneho zamestnávania, sme ich nastavili tak, aby neboli odkázaní na naše dávky, ale aby si vlastne ten príjem, ktorý potrebujú napríklad aj na tú chronickú chorobu, dokázali zarobiť práve formou inkluzívneho zamestnávania, pokiaľ to nechceme robiť v chránených dielňach. V opačnom prípade, si myslím, že práve tie chránené dielne nám vytlačia ľudí nad 70 % a tí sa nám opätovne budú dostávať do rôznych dávok a do sociálnej siete, čiže... A nehovoriac o tom, že ten zdravotný stav potom ide dole. To je taká druhá pripomienka.
A tretia, ktorú, naozaj nie som presvedčená o tom, že, že teda dlhodobá nezamestnanosť je správne nastavená v našom štáte, a poviem aj prečo. Politika zamestnanosti na Slovensku potrebuje naozaj prioritne riešiť dlhodobú nezamestnanosť. Samozrejme, nie je to problém len Slovenska, ale nám sa to nejako naakumulovalo a potrebujeme vymyslieť alebo zaviesť nový systém, ako tú dlhodobú nezamestnanosť znížiť, resp. minimalizovať na, na malé percento. Principiálne chcem povedať, že zákon, ktorý nám predkladáte, nerieši dlhodobo zamestnanosť, a to poviem prečo. Pretože on sa, on sa viaže práve k tomu, že máme dostatok voľných pracovných miest. Dlhodobo nezamestnaní ľudia sú častokrát ľudia, ktorí nedokážu práve obsadiť tie miesta, ktoré sú aj voľné, nielen preto, že možno z nášho pohľadu sa vidí, že ide o relatívne manuálnu prácu, a to by vedeli nejakým spôsobom uskutočniť, ale nejde to. Proste to máte ako s mentálne postihnutým. Musí ísť určitý stupeň. Musí sa to zaradiť a identifikovať po nejakých fázach.
Podľa mňa čo je kľúčové práve v tom, a to som možno aj čakala, že urobíte práve jedným z prvých krokov, lebo potrebujeme vyriešiť dlhodobú nezamestnanosť, je naozaj urobiť identifikáciu tých dlhodobo nezamestnaných, ako keby sociálnu diagnostiku, koho tam máme, a podľa toho by som nastavovala nástroje pomoci, lebo ak ich zoberieme len podľa toho, že ako dlho sú na úrade práce, stratia sa nám aj ľudia, ktorí majú nízky intelekt, možno nejaké, nejaké psychické problémy, alebo sú to ľudia, ktorí majú nízku úroveň vzdelania. To je tak rôznorodá škála, že na každého musíte nastaviť iný meter. Čiže dôležité je, aby sme si zadefinovali identifikáciu tej cieľovej skupiny dlhodobo nezamestnaných.
Druhá vec je, nastavili... (Reakcia ministra a reakcie z pléna.) Pán minister, je to váš názor, ja hovorím svoj názor. Pokiaľ sa naozaj nenaučíme identifikovať, koho máme ako dlhodobo nezamestnaného, a nové metódy práce diagnostiky tých ľudí, aby sme vedeli zaradiť, čo pre koho ako, nie ako to bolo doteraz, len trošku zmeníme v zákone a povieme úradníkom, že to je tak. My ich musíme naučiť, ako, ako majú diagnostikovať toho konkrétneho klienta, aby vedel, aby sa vedel naozaj nastaviť ten plán.
Ďalej sú to programy zamerané na riešenie dlhodobej nezamestnanosti. A osobne si myslím, že práve dlhodobo nezamestnaní vzhľadom k tomu, že, že naozaj to hodnotíme, len aké máme voľné pracovné miesta, akých ľudí tam máme, a nejdeme úplne do, dopodrobna, koho máme na, na, v evidencii dlhodobo nezamestnaných, tak sa nám stráca vlastne aj význam ich rekvalifikovať, pretože niektorí ľudia ani po, po rekvalifikáciách, ktoré sú klasické ako pre zdravý intelekt alebo pre ľudí, ktorí nemajú nejaké iné obtiaže, sú spravidla naozaj tie, ktoré nás nasmerujú na to voľné pracovné miesto. Ale sú ľudia, ktorým nepomôžu rekvalifikácie, a tam je dôležité to rozdeliť do takých troch stupňov.
Prvý stupeň by bola pracovná rehabitácia, resp. môžme, môžme u tých absolventov hovoriť o tej absolventskej praxe, že tam by bola tá rehabitácia, ale u ľudí, ktorí majú naozaj problémy intelektuálnej úrovne alebo sú duševne na nižšej úrovni, tam je potrebné po prvé, aby absolvovali stupeň pracovnej rehabitácie, aby tie, tie návyky dostali, a presunúť ich vlastne na inkluzívne služby a zároveň vytvoriť systém inkluzívneho zamestnávania na Slovensku.
Ja som z východného Slovenska a pre mňa sú čísla v Prešovskom kraji, kde z počtu 64-tisíc ľudí, ktorí sú nezamestnaní, tvorí až 56 % dlhodobo nezamestnaných. To máme viac ako polovica z ľudí... To znamená, naozaj musíme ísť cielene po tom, koho tam máme, musíme sa naučiť diagnostikovať tých ľudí a nastaviť tie programy a procesy v rámci inkluzívnych služieb tak, aby naozaj boli úspešné, a o pár rokov sme nemali len umelo, umelo možno vytvárané pracovné miesta alebo možnosti cez eurofondy, a keď skončia eurofondy, tak sa nebudeme vedieť ďalej pohnúť.
Ja toľko k tomu a ja verím, že nebudeme sa urážať, ale budeme bojovať s tým, čo máme pred sebou, a pred sebou máme, bohužiaľ, dlhodobo dlhodobú nezamestnanosť, ktorú sem-tam dáme tam, sem-tam dáme tam, ale v podstate je, že sa nám len presúva do iných šuflíkov.
Ďakujem za pozornosť.

Pán minister, veľmi dobre poznám štatistiky a to číslo 130 458 osôb je presný počet dlhodobo teda nezamestnaných, áno, dlhodobo, viac ako dvanásť mesiacov ku koncu februára 2017. Ja ich totižto pravidelne, tieto štatistiky pozerám a na, presne na číslo vám to teda viem povedať, je to teda tak. Ja chápem, že sa hneváte na lepšie výsledky v nezamestnanosti v iných krajinách, vám sa to nepodarilo, nuž ale pravda nás oslobodí. Je to tak, že okolité krajiny majú oveľa nižšiu mieru nezamestnanosti a lepšie sa vedeli vysporiadať s dlhodobo nezamestnanými.
Čo sa týka akčných plánov, už sa teším na zajtrajšie výstupy, ktoré budú prezentované, pretože z minulých, z minulých rokov, z minulého obdobia viem, že po všetkých akčných plánoch alebo po výjazdových rokovaniach vlády vždy zostávali iba plané sľuby. Takže hoci mám už skúsenosť, predsa ešte teda budem veľmi pozorne počúvať, aké máte výstupy. A čo sa týka sociálnych podnikov. Hovoríte o tom, že sú v štádiu hlbokého, hlbokého rozpracovania. Áno, áno, je to tak. Práveže, práve z armády dlhodobo nezamestnaných, ktorých máme teraz, mohlo, mohlo byť z tejto armády určité číslo alebo mohlo by byť, byť oveľa menšie, keby nám fungovali sociálne podniky. Ale práve za ministrovania členky strany SMER pani Tomanovej bola, bol tento inštitút silne pošpinený. A v podstate dnes už keď už poviete, že idete zakladať sociálny podnik, tak si každý myslí, že idete tunelovať. Ale dobre. Aj tu budem očakávať. Ale pýtam sa, pán minister, kedy. Veď sme v marci v 2017., kedy to už malo dávno, sociálne podniky mali dávno byť na stole ako návrh, a nieže ešte... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem za slovo. Vážený pán predsedajúci, pán minister, kolegovia, ja som už na minulej schôdzi vystúpila k tejto navrhovanej úprave zákona o službách zamestnanosti, ktorými chce ministerstvo, tak ako to uvádza v dôvodovej správe, zabrániť využívania uchádzača o zamestnanie ako lacnej pracovnej sily a tiež špekulatívnemu prístupu uchádzačov o zamestnanie pri sprostredkovaní zamestnania úradom. Už vtedy som navrhovala nejaké zmeny a naozaj som sa snažila byť konštruktívna.
Vyčitujem, tak ako aj pán kolega Mihál, vyčitujem a stále vyčítam to reštriktívne, tu reštriktívnu filozofiu novely zákona o službách zamestnanosti. A vyčitujem aj, vám, pán minister, že ste naozaj neprišli v tomto návrhu so žiadnymi novými opatreniami a nástrojmi, aby ste riešili dlhodobú nezamestnanosť. Lebo je to naozaj do reštrikcií. Ja si dovolím prečítať, hneď v prvej časti dôvodovej správy, začínate slovami: "obmedzí, neumožní, maximálne upraví, na maximálne obdobia". To sú všetko presne reštriktívne opatrenia. Nečudujte sa potom, že vám hovoríme o tom, že iba chcete týmto návrhom vylepšiť štatistiky. Ja sa vám nečudujem. Samozrejme, číslo 8,63, nie, 8,39 %, aby som, aby som povedala správne, ktoré ste, teraz ste hovorili o evidovanej miere nezamestnanosti, sa síce táto znižuje, ale stále je vysoké. V Českej republike je to 3,5 %, v Maďarsku 4,5 %, v Poľsku 5,9 %. To sú údaje z decembra 2016 o týchto ostatných krajinách. To, že, chápem, že chcete, chcete znížiť toto percento na takúto, minimálne na takúto, na takéto číslo, ako je to v ostatných krajinách, okolitých krajinách, krajinách V4. Avšak máte armádu dlhodobo nezamestnaných ľudí. Viac ako 12 mesiacov je evidovaných ku koncu februára 2017 130 458 osôb a vy v tejto novele neponúkate žiadne nové opatrenia pre dlhodobo nezamestnaných, iba ich chcete vyradiť z evidencie. Pritom, pán minister, ja vám chcem pripomenúť váš sľub v predchádzajúcom volebnom období. Vy ste v roku 2015 sľúbili, že pre dlhodobo nezamestnaných pripravíte balík na mieru ušitých služieb. A dlhodobá nezamestnanosť, teda dlhodobá nezamestnanosť je obrovským problémom a mne prepáčte, pán minister, a neurážajte sa, toto je váš výsledok, ste 5. rokom ministrom práce, sociálnych vecí a rodiny. Títo dlhodobo nezamestnaní si môžu udržať pracovné návyky a zručnosti práve aj v čase sezónnych prác. Vy však v tomto návrhu upravujete možnosť maximálneho obdobia vykonávania zárobkovej činnosti prostredníctvom dohôd na obdobie v úhrne 40 kalendárnych dní v roku. Pýtala som sa, že z akého titulu vznikla číslovka tých 40, prečo práve 40 kalendárnych dní.
Z praxe terénnych sociálnych pracovníkov vyplýva, že pre dlhodobo nezamestnaných so sociálne znevýhodneného prostredia, teda balík problémov, ktorý si nesú dlhodobo nezamestnaní, a zvlášť marginalizovaných rómskych komunít, je navrhovaných 40 dní v kalendárnom roku nedostatočných na udržanie pracovných návykov, ak hovoríme o, o, o tom, že chceme, aby, aby aspoň, aspoň si udržali pracovné návyky a aspoň využili viac mesiacov, viacej, väčšie obdobie pri sezónnych prácach, aby, aby mohli pracovať, aby aj si udržali nejaké pracovné zručnosti. A preto prichádzame s týmto pozmeňovacích návrhom a doplňujúcim, ktorý si, ktorý si dovoľujem prečítať.
Pozmeňujúci a doplňujúci návrh poslankýň Národnej rady Slovenskej republiky Anny Verešovej, Eriky Jurinovej a Soni Gaborčákovej k vládnemu návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 5/2004 Z. z. o službách zamestnanosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 417/2013 Z. z. o pomoci v hmotnej núdzi, je to tlač 362:
Vládny návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 5/2004 Z. z. o službách zamestnanosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 417/2013 Z. z. o pomoci v hmotnej núdzi, sa mení a dopĺňa takto:
V čl. 1 doterajšom bode 2 v § 6 ods. 2 písm. a) sa číslovka "40" nahrádza číslovkou "120".
Odôvodnenie:
Ambíciou predloženého pozmeňujúceho návrhu zákona je zmäkčenie prísnosti vládneho návrhu zákona. Cieľom pozmeňujúceho návrhu zákona je zvýšenie počtu dní, počas ktorých bude uchádzač o zamestnanie oprávnený vykonávať zárobkovú činnosť na základe dohody o práci vykonávanej mimo pracovného pomeru, a to zo súčasne navrhovaných 40 dní až na 120 dní v kalendárnom roku, najmä z dôvodu spravidla nízkej dávky v nezamestnanosti, ale aj z dôvodu uchovania aspoň minimálnych pracovných návykov sa uchádzačom o zamestnanie v súčasnosti umožňuje vykonávať iba aspoň drobnú zárobkovú činnosť. Hovorili sme o tom, že je to 75 % sumy zo životného minima, ktorý chcete vlastne zdvihnúť, alebo teda bol tu pozmeňovací návrh na úroveň 100 % životného minima, skoro do 200 eur. Takže ide nám o zmäkčenie prísnosti vášho vládneho návrhu zákona.
Ďakujem pekne.

Vážený pán minister, vážený pán predsedajúci, vážení kolegovia, chcela by som sa vrátiť len k tomu, čo som spomínala aj vo faktickej poznámke, v tejto chvíli som si neni istá, či som spomenula pracovných asistentov alebo osobných asistentov, určite to mali byť osobní asistenti. To znamená, že myslím si, že aj úrady práce by mali postupovať tak, aby pomáhali evidovaným nezamestnaným nájsť si prácu, čo tu síce pán minister deklaruje, ale nie som si úplne istá, či by sa rovnako vyjadrovali aj samotní evidovaní nezamestnaní.
Stále nám chýba a vôbec všeobecne mám pocit, že ministerstvo práce má skôr opatrenia, ktoré neustále proti niekomu bojujú, ako by niekomu pomáhali. To je proste fakt. Myslím si, že by tu mal byť skôr viacej takých podporných nástrojov, ako som spomínala, ako napríklad to, že na tých úradoch práce sa poskytujú, poskytuje aj osobná asistencia, to znamená, že, že aj tie samotné pracoviská by mohli tých ľudí posielať priamo, priamo tam, či nepotrebujú ľudia osobných asistentov, a takisto by sa mali podporovať nástroje skôr, ako sú agentúry podporovaného zamestnávania, ktoré tu síce máme, je ich, myslím, ako som pozerala, nejakých 65, ale podľa mňa v skutočnosti, ak fungujú dve-tri, tak je to málo. Toto by mala byť cesta, ktorá pomáha hľadať prácu dlhodobo nezamestnaným, pretože práve napríklad aj tieto agentúry dokážu hľadať prácu adresne, presne, pre, pre tých znevýhodnených uchádzačov o zamestnanie, ktorí, ktorí v evidencii sú. Žiaľ, tieto agentúry prežívajú a takisto, a preto práve táto spolupráca nefunguje. Samotné úrady práce podľa mňa nemajú kapacitu, aby túto úlohu vykonávali, čiže to nie je chyba samotných úradov práce, ale to je chyba tých ďalších nástrojov.
Takisto ste, pán minister, povedali, že je to namierené hlavne voči tým zamestnávateľom, ktorí, ktorí nechcú zamestnávať ľudí na pracovné zmluvy a uprednostňujú dohody, ale aj v tomto prípade, ako to už pri týchto opatreniach býva, tak zase trafia tí toho nevinného a doplácajú na to tí, tí ľudia pracujúci na dohody, ktorí síce by pracovnú zmluvu chceli, ale zamestnávatelia ju uzatvoriť nechcú.
Mne nedá, aby som, aby som v tejto súvislosti nespomenula, že napriek tomu, že sa chválite, že štatistiky dlhodobo nezamestnaných sa znižujú, tak stále tu chýba veľká skupina dlhodobo nezamestnaných z radov zdravotne postihnutých, ktorí v evidencii vôbec nie sú a nikdy neboli, pretože ich tam jednoducho ministerstvo práce nechce. Keď si zoberieme, že ľudia so zdravotným postihnutím, zamestnanosť v tejto skupine je možno okolo 17, možno 18 %, neviem teraz aktuálne, ale v roku, v roku 2015 to bolo, myslím, 16,5 %, tak ten počet dlhodobo nezamestnaných by rapídne vzrástol.
Ja rozumiem, že, že je pekné mať pekné štatistiky, ale aj takýmto záujemcom o prácu treba pomáhať. A myslím, že aj riešenie pomerne jednoduché, stačilo by, keby sa takíto ľudia mohli evidovať ako záujemcovia o prácu a nedostávali by sa do štatistiky priamo nezamestnaných, ak sa nemýlim. A ministerstvo práce by malo informáciu, koľko ľudí so zdravotným postihnutím takúto prácu hľadá.
Toto považujem aj za jeden veľký problém. Všeobecne ľudia so zdravotným postihnutím, ako v poslednej dobe zisťujem všade, kde sa pýtam na akékoľvek údaje, tak všade dostávam odpoveď, že sa nezisťuje. To znamená, my nemáme v štatistikách zdravotne postihnutých a tým pádom nemáme žiadny problém. Pritom aj zhromažďovanie príslušných informácií je úlohou dohovoru, resp. k tomu ste sa zaviazali v Dohovore o právach osôb so zdravotným postihnutím, že sa takéto údaje budú získavať na to, aby sa dali robiť príslušné opatrenia na implementáciu dohovoru. Pán minister, pripomínam vám to aj preto, že vaše ministerstvo je hlavné kontaktné miesto pre problematiku dohovoru a naozaj tieto údaje nám chýbajú.
A k otázke zdravotne postihnutých sa prepracovávam aj preto, že s kolegyňami, s kolegyňou podávame pozmeňujúci návrh, aj čo sa týka ľudí so zdravotným postihnutím a chránených pracovísk. Treba si úprimne povedať, že podpora zamestnávania osôb so zdravotným postihnutím sa nestretáva s prioritným záujmom tejto vlády. A to aj napriek tomu, ako som už spomínala, že ratifikáciou dohovoru ste sa zaviazali uznávať právo osôb so zdravotným postihnutím na prácu na rovnakom základe s ostatnými. A to napríklad, ako sa v dohovore píše, zahŕňa právo živiť sa slobodne zvolenou prácou alebo prácou prijatou na trhu práce. Podotýkam, prevažne na otvorenom trhu práce. Zahŕňa právo na pracovné prostredie, ktoré je otvorené, začleňujúce a prístupné osobám so zdravotným postihnutím. Také miesta sa nenachádzajú ani v štátnej a verejnej správe, a pritom aj k tomuto vás dohovor zaväzuje, zamestnávať osoby so zdravotným postihnutím vo verejnom sektore, čl. 27 ods. 1 písm. g) dohovoru. Vzhľadom na to, že vôbec pracovné miesta pre zdravotne postihnutých vhodné nemáme, si myslím, že je potrebné a namieste podporovať výrazným spôsobom aspoň chránené pracoviská, ktoré, ktoré síce nie sú ideálny spôsob, ako zamestnávať ľudí so zdravotným postihnutím, ale aspoň zvyšujú šance uplatniť sa.
Od známej novely zákona o službách zamestnanosti, kedy došlo ku kráteniu finančných prostriedkov na podporu chránených dielní a chránených pracovísk, sa nič pozitívne v tejto oblasti neudialo. Hovoríme pritom o sfére, ktorá nemusí byť orientovaná len na zisk, ale sleduje hlavne zamestnávanie, ako aj istý druh rehabilitácie a sociálneho začlenenia týchto ľudí. Nuž a práve táto oblasť bola vtedy postihnutá napríklad zrušením § 56a, resp. nie zrušením, ale veľmi veľkým obmedzením, a tým pádom to priame hradenie mzdových nákladov už viac nie je možné. Rovnako došlo k zníženiu podpory zamestnávania pracovných asistentov, z pôvodných 90 % celkovej ceny práce sa v súčasnosti prepláca 40 až 70 % celkovej ceny práce. Rovnako bol zrušený § 57a, čo je príspevok na obnovu alebo technické zhodnotenie hmotného majetku chránenej dielne alebo chráneného pracoviska, a najzaujímavejší je tento dôvod, prečo tak bolo urobené. Príspevok bol zrušený preto, že sa za niekoľko rokov neposkytoval, a neposkytoval sa preto, že v rozpočtovej kapitole naňho neboli vyčlenené prostriedky, a to bolo, takto sa dialo v rokoch 2008 až 2013. Táto informácia je doteraz uvedená na stránke ústredia práce.
Súčasná situácia chránených dielní a chránených pracovísk preto vôbec nie je ružová a postoj ministerstva práce k zamestnávaniu osôb s poklesom schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť sa odzrkadľuje v podmienkach fungovania týchto pracovísk. Keď sa pozrieme na štatistiky z júna 2014 a porovnáme ju so štatistikou ku konca roka 2016, tak pokles chránených pracovísk je o 20 %. A to nielen chránených pracovísk, ale aj samotných tých pracovných miest, resp. osôb zamestnaných v týchto chránených dielňach a chránených pracoviskách. Jedna vec sú možnosti dané zákonom o službách zamestnanosti, druhá je aplikačná prax, kedy dochádza k nezmyselným kráteniam príspevkov, či už z dôvodu, že podľa úradu práce napr. do prevádzkových nákladov, stretávame sa s takými absurdnosťami, že sa do prevádzkových nákladov nepočítajú priestory ako chodba alebo kuchyňa.
Rovnako udeľovanie pokút za nezamestnávanie osôb so zdravotným postihnutím je v tomto prípade pre mnohé firmy najlacnejšie riešenie, a preto si volia práve túto formu. Naopak, lacnejšie by malo byť napr. náhradné plnenie, resp. samotné zamestnávanie osôb so zdravotným postihnutím. A tak efektívnejšie by bolo, keby aj príspevky, ktoré sa poskytujú, sa poskytovali aj od počtu osôb, ktoré v tom chránenom pracovisku osôb so zdravotným postihnutím, ktoré v tom chránenom pracovisku sú aj, pretože, pretože, samozrejme, čím, čím viac osôb so zdravotným postihnutím chránené pracoviská, chránené dielne zamestnávajú, tak tým väčšie riziko na seba prenášajú, a toto by sa malo zohľadňovať v príspevkoch a v dotáciách, ktoré sa poskytujú hlavne aj preto, že, že tým sa vytvárajú šance pre týchto ľudí uplatniť sa.
Chránené pracoviská si naozaj vyžadujú a chránené dielne si vyžadujú väčšiu pozornosť, ako sa jej doteraz venovala, aj preto my prichádzame aspoň s malým návrhom, aby, aby sa znížila lehota pri vyplácaní príspevku na prevádzkové náklady, ktorá v súčasnosti je 60 dní od predloženia dokladov, a my ju navrhujeme znížiť na 30 dní. Je to z toho dôvodu, že prevádzkové náklady chránených dielní a chránených pracovísk sa vyplácajú za štvrťrok. No v skutočnosti musia chránené dielne, chránené pracoviská dokázať ufinancovať celý polrok na to, aby, aby sa dostali k nejakej dotácii alebo k príspevku. Na prvý pohľad sa môže zdať, že je to len na začiatku, ale problém je, že často dochádza k rôznym usmerneniam, interným pravidlám, zmenám pravidiel pri vyplácaní príspevkov, ktoré sa menia za pochodu, ktoré sa zmenia na začiatku, na konci štvrťroka, a tie chránené pracoviská sa znova musia potýkať s novým problémom.
Takýmto bol napríklad, bola napríklad usmernenie ministerstva práce minulý rok, kedy sa malo zjednotiť zahŕňanie mzdových nákladov do príspevku, a tým pádom chráneným pracoviskám vypadlo, vypadol jeden celý mesiac, kedy si vlastne nemohli uplatniť príspevok na mzdu, resp. nemohli si uplatniť mzdové náklady v príspevku na prevádzkové náklady. A toto je často existenčný problém týchto pracovísk. Zdá sa mi, že štát by mal prihliadať na takéto situácie a mal by, mal by, mal by pristupovať veľmi citlivo k aj, aj k príspevkom, ktoré vypláca, aj k pravidlám. Aj preto chceme, aby tá lehota na vyplatenie príspevku bola kratšia, a v prípade, že, že úrady práce budú mať problém a bude sa im zdať, že, že tá lehota je príliš krátka na to, aby stihli vybaviť všetky žiadosti, resp. na základe zmlúv. Je potrebné upraviť tie pravidlá tak, aby tá administratíva nebola tak náročná, pretože často sú tam mnohé zbytočné doklady, ktoré tie chránené dielne, chránené pracoviská musia dokladovať a, samozrejme, aj potom ich musia následne aj pracovníci kontrolovať. Pritom samotné doklady si, alebo samotné informácie vedia získať alebo mohli by získať aj iným spôsobom tieto jednotlivé úrady práce.
A tak dovoľte na záver, aby som prečítala samotný pozmeňovací návrh poslankýň Národnej rady Slovenskej republiky Silvie Shahzad a Anny Verešovej:
V čl. 1 v doterajšom bode 44 v § 60 ods. 10 sa slovo "šesťdesiat" nahrádza slovom "tridsať".
Ďakujem pekne.

Ďakujem kolegovi Mihálovi. Je ho počuť tak silnejšie, pretože má taký hrmotnejší hlas. Ďakujem, že, že toto všetko povedal.
Naozaj aj ja som sa chcela spýtať, aj som to pýtala minule v rozprave, prosím vás pekne, možno dostanem odpoveď od pána ministra, prosím vás, prečo 40 dní v kalendárnom roku? Aký ste mali dôvod? Prečo nie 50, 60, 80 dní? Z čoho ste vychádzali? Toto nám nebolo zodpovedané ani v dôvodovej správe. Pritom terénni pracovníci hovoria naozaj o tom, že práve s dlhodobo nezamestnanými, dlhodobo nezamestnaní mohli využívať prácu počas sezónnych prác a mohli, mohli si upevňovať nejaké tie, tie návyky a zručnosti pracovné, a to bolo veľmi dôležité. Takže práve ľudia, ktorí robia s dlhodobo nezamestnanými, sa pýtajú, že prečo 40 dní v kalendárnom roku. Nedostali sme odpoveď. Možno dostaneme.

Ďakujem. Pán poslanec, ja súhlasím s tým, čo ste povedali na začiatku, a to, že, že sa robí málo pre to, aby sa pomáhalo evidovaným nezamestnaným hľadať si zamestnanie, a skôr sa hľadajú dôvody, ako ich z evidencie vyradiť, ako bolo napríklad to odmietnutie rekvalifikačných kurzov, a tak sa snažím nájsť niečo pozitívne v tomto návrhu a rozmýšľam, že či nám teda pribudne počet osobných asistentov, ktorí budú, to bude vlastne jediná činnosť, ktorú budú môcť evidovaní nezamestnaní robiť. Tak pevne verím, že sa zlepšia aj podmienky a sociálny status týchto ľudí, aby sme naozaj mali tých, týchto ľudí viac, a možno je to len dobrá forma, ako propagovať vlastne činnosti, ktoré sa robia, alebo teda ľudí, ktorí sú evidovaní na úrade práce aj z iného dôvodu, a to znamená, lebo osobnú asistenciu vyplácajú úrady práce, čiže, čiže budú mať v podstate týchto svojich evidovaných nezamestnaných pod kontrolou úrady práce.
Ďakujem.