Videokanál klubu

Ďakujem pekne. Pani kolegyňa, áno, tiež beriem, že keď sú to verejné financie a štátne podniky a organizácie, tak samozrejme, že občania by mali vedieť, kam to ide. Nehovorím o mimovládkach, lebo ako povedal kolega Budaj, tam je tiež taký menší chaos. Ale mňa ešte jedna vec, by som povedal, trápi. Nie som odborník na verejné obstarávanie, takže ber to ako podnet, lebo niektorí si povedia z vlastnej iniciatívy, že to je obchodné tajomstvo. To je naše know-how, ktoré my nemôžeme ponúknuť. To je naše, neviem čo skryté. A nakoniec zistíme, že keď o niečo požiadaš daný inštitút alebo nejakú danú organizáciu, nedostaneš nič, lebo oni si povedali, že je to tak, v takomto režime. Takže ja by som bol rád, keby sme sa na to pozreli, že čo vlastne vyšpecifikovať presne, do akej hĺbky môže tá informácia byť utajená, skrytá neviem ako, že by sme nešli do ich nejakých, by som povedal, know-how, ktoré iba oni majú nejakú licenciu. Takže ešte možnože aj na to sa pozrieť v budúcnosti, možno aj v druhom čítaní, aby sme aj túto anomáliu trošku z toho nášho sveta informačného pre našich obyvateľov odstránili. Ďakujem pekne.

Ďakujem, pán predsedajúci. Toto si naozaj zaslúži vyzdvihnúť. Chcem oceniť na rozdiel od rečníka práve tú okolnosť, že navrhovateľ - navrhovateľka predkladá, aby sa väčšej otvorenosti, aby sa tá väčšia otvorenosť, ktorú prináša informačný zákon, týkala aj mimovládneho sektoru. Prečo to chcem tak oceniť? Až doposiaľ vznikal taký čiernobiely pohľad na tú problematiku, akoby tretí sektor naháňal verejný sektor, informačný zákon akoby bol iba palicou proti úradníkom. V skutočnosti ale verejnosť niekedy chce vedieť informácie ako také. A to si veľmi cením, že predkladateľka pani Remišová ruší túto čiernobielu ilúziu. V skutočnosti informačnému zákonu musí ísť o zvýšenie informovanosti verejnosti. O tú polemiku, že ako sa to má udiať a ako zaistiť tento pomerne vážny krok smerom, smerom k informáciám o mimovládnom sektore, to iste treba premyslieť a verím, že v druhom čítaní, ktoré je pred nami, sa s pozmeňujúcimi návrhmi, aj pán Dostál aj ostatní, zapojíme do prípadných zlepšení. Ale to kľúčové politické rozhodnutie je priznať informačnému zákonu silu aj nad mimovládnym sektorom, a to veľmi oceňujem.

Vážený pán predsedajúci, vážené dámy poslankyne, vážení páni poslanci, dovoľte mi, aby som vám predstavila zákon o slobode k informáciám.
Silná občianska spoločnosť je základným pilierom demokracie, zabezpečuje kontrolu moci a zároveň má kreatívny potenciál prinášať nové inšpirácie a nové vízie. A otvorené vládnutie je spôsob, ako zabezpečiť, aby správa vecí verejných bola transparentná, efektívna a aby sa predstavitelia moci zodpovedali občanom za svoje rozhodnutia. Zároveň toto právo účasti na správe veci verejných je zakotvené aj v Ústave Slovenskej republiky.
Predpokladom úspešné, predpokladom úspešného otvoreného vládnutia sú ľahko dostupné a kvalitné informácie. Ak verejná správa má kvalitné dáta, súkromný sektor, neziskové organizácie a samotní občania môžu vytvoriť užívateľsky atraktívne koncepty aplikácie alebo inovatívne služby, ktoré sú postavené na týchto dátach.
Takýto prístup jednak znižuje náklady štátu, znižuje množstvo žiadostí v rámci poskytovania informácií podľa zákona o slobodnom prístupe k informáciám a takisto aj znižuje požiadavky na elektronizáciu.
Cestou k zvýšeniu verejnej kontroly a k zvýšeniu miery vedomostí o štáte a o samospráve je v prvom rade zverejňovanie dát, najmä ekonomických a legislatívnych, s ktorými úrady pracujú. Dáta by mali byť zverejňované v otvorených formátoch, v analytickom členení s možnosťou vyhľadávania, filtrovania, triedenia, kopírovania, tak aby bolo s nimi možné naďalej pracovať a odhaliť neefektívne narábanie s verejnými prostriedkami. Všade, kde to je možné, by tieto dáta mali byť prepočítané aj na jednotkové. To znamená obyvateľ, kilometer miestnych komunikácií, žiak školy, atď.
Spôsob, akým občianska spoločnosť a médiá môžu kontrolovať vládu, štát, samosprávu, je cez funkčný zákon o slobodnom prístupe k informáciám. Preto sme pripravili aj túto novelu infozákona. Vychádza hlavne z našich praktických skúseností, s ktorými sme sa stretli pri kontrole štátu, pri kontrole verejných obstarávaní, pri kontrole dotácií a chceli by sme zaplátať diery, ktoré momentálne v infozákone sú.
Prvým návrhom, ktorý v tejto novele máme, je rozšírenie povinností zverejňovať informácie podľa zákona o slobode informácií aj na osoby, ktoré založili právnické osoby založené povinnými osobami, ako aj na nimi založené právnické osoby. Znie to síce komplikovane, ale ten problém je pomerne jednoduchý a určite ste sa s ním stretli všetci, ktorí ste žiadali nejaké štátne organizácie o informácie. Predstavte si, že štát založí firmu A, má v nej 100 %, firma A založí firmu B, v nej má tiež 100 %, a firma A spolu s firmou B majú firmu C. Otázka: koľko je vo firme C verejných zdrojov? Momentálne sa súčasný zákon tvári, že žiadne, pretože táto firma podľa zákona nie je povinná osoba.
Ja mám aj konkrétne príklady, s ktorými sme sa stretli, keď sme žiadali, žiadali informácie podľa infozákona a môžem vám povedať aj konkrétny príklad. Zoberme si napríklad Slovenskú záručnú a rozvojovú banku, ktorú založilo ministerstvo financií. Slovenská záručná a rozvojová banka si založila zas firmu B, táto firma B sa nazýva SZRB Asset Management. Slovenská záručná a rozvojová banka a SZRB vlastnia spoločne eseročku Slovenský záručný a rozvojový fond. O hospodárení tejto spoločnosti sa však nedozviete nič napriek tomu, že je stopercentne vlastnený štátom.
Ešte keď túto firmu využíval ako organizačný nástroj Európsky investičný fond, tak len si môžete vygoogliť zmluvy, kde poskytovali napríklad za hodinu, platili za hodinu právnych služieb od 180 do 540 eur. Čiže myslím si, že verejnosť, ak štát vlastní podiel v nejakých firmách, tak by verejnosť mala mať právo vedieť, ako tieto firmy s našimi peniazmi hospodária. A to isté sa týka SEPS-u, Slovenskej elektrizačnej a prenosovej sústavy alebo mnohých iných štátnych akcioviek, ktoré sa tvária, ako keby sa ich zákon o slobodnom prístupe k informáciám vôbec netýkal.
Čo ďalej navrhujeme? Navrhujeme ďalej rozšírenie povinnosti zverejňovať informácie podľa infozákona aj na občianske združenia, nadácie, neziskové organizácie, ak hospodária s verejnými prostriedkami povinných osôb v objeme viac ako 100-tisíc eur. S verejnými prostriedkami, ktoré pochádzajú z daní všetkých daňových poplatníkov, nakladajú nielen orgány štátnej správy, orgány samosprávy, ale aj množstvo subjektov vrátane mimovládnych organizácií, takzvaný tretí sektor. A verejnosti sú známe prípady, keď niektoré mimovládne organizácie, napríklad občianske združenia riadne nevyúčtovali dotácie vo výške niekoľko 100- tisíc eur, štátom poskytnutú podporu odmietli vyúčtovať. Máme tu prípady občianskych združení s početnou členskou základňou a problematickými vnútornými vzťahmi, ku ktorým sa verejnosť, ale často ani samotní členovia nevedia domôcť, ani základných informácií o činnosti takéhoto združenia a najmä, ako tieto združenia nakladajú s finančnými prostriedkami získanými z verejných zdrojov. Toto sa nám stalo napríklad aj v Starom meste, keď sme riešili problematický, problematickú neziskovú organizáciu Maják nádeje.
Osobitnú kategóriu v tomto bode predstavujú neziskové organizácie, ktoré poskytujú všeobecne prospešné služby. A tieto neziskové organizácie môžu byť aj poskytovateľmi zdravotnej starostlivosti, napríklad nemocnice. V správe Inštitútu pre ekonomické a sociálne reformy z roku 2012 o uplatňovaní zákona o slobode informácií sa uvádza, že jedným z problémov aplikačnej praxe z pohľadu uvedeného zákona je práve poskytovanie informácií poskytovateľmi zdravotnej starostlivosti, ktoré majú formu takýchto neziskových organizácií. Čiže zase, hospodária s verejnými zdrojmi, ale k informáciám sa nedopátrate, pretože ich odmietnu poskytnúť.
Tým, že vyššie uvedené subjekty, to znamená nadácie, občianske združenia, neziskové organizácie a tak ďalej zaradíme do okruhu povinných osôb, a to za podmienky, že nakladajú s verejnými zdrojmi, odstránime nielen niektoré problémy vyplývajúce z uplatňovania tohto zákona, ale podriadime väčšej verejnej kontrole osobitne tie subjekty, ktoré riadne nevyučtuvávajú poskytnutú finančnú podporu.
Tretím bodom, ktorý riešime v našom návrhu, je povinné zverejňovanie zmlúv uzatváraných v bežnom obchodnom styku, ak ide o povinnú osobu a povinné zverejňovanie všetkých príloh a dodatkov k povinne zverejňovaným zmluvám a zároveň v tomto bode žiadame vypustenie výnimky zo zverejňovania takýchto zmlúv Národnou diaľničnou spoločnosťou. Otázka je, prečo sa vôbec táto výnimka Národnej diaľničnej spoločnosti do infozákona dostala? Tak z jedným z dôvodov bolo aj, aby sa zabránilo kšeftovaniu s pozemkami, pretože ak by si to niekto vyžiadal podľa infozákona, tak by mohlo dôjsť k nejakým kšeftom s týmito pozemkami. Na druhej strane vidíme, že takto k tým kšeftom dochádza tak či tak, v oveľa väčšej miere a navyše verejnosť ani nemá šancu skontrolovať, kto a za akých podmienok sa k týmto lukratívnym pozemkom dostal. A to je príklad R7, to je príklad ďal..., obchvatov, ciest. Takže je to aktuálny problém, ktorý chceme riešiť a reagovať na to, že tá výnimka, ktorú NDS dostala, nie je dobrá.
Čo sa týka uverejňovanie príloh, problémom je, s ktorým sme sa veľmi často stretávali, že síce v Centrálnom registri zmlúv je zmluva zverejnená, ale všetky podstatné informácie, to znamená štruktúrovanie ceny, rozpočet a tak ďalej sú zverejnené v prílohe. Je tam odkaz na prílohu, avšak príloha už v Centrálnom registri zmlúv nie je zverejnená. Tu by mohla byť námietka, že to podlieha obchodnému tajomstvu, lebo súčasťou príloh môžu byť aj rôzne výkresy. Obchodné tajomstvo je ošetrené v inom ustanovení, čiže tie veci, ktoré podliehajú obchodnému tajomstvu, na to sa tento prípad nebude vzťahovať. Na prílohy zmlúv ako rozpočet, štruktúra rozpočtu, jednotkové ceny, tie prílohy by však podľa nášho návrhu mali byť povinne zverejňované.
Ďalším bodom, ktorý chceme ošetriť, je povinné zverejňovanie informácií o poskytnutom sponzorstve, dotácii, grante, finančnom príspevku alebo inej obdobnej finančnej alebo nefinančnej podpory zo strany povinných osôb. Niekedy sa štátne firmy tvária ako štát v štáte. Tvária sa, ako keby oni žiadne povinnosti voči občanom nemali a napriek tomu, že tieto štátne firmy ako štátny majetok patria nám všetkým, štátne firmy by nemali byť Mikuláš, ktorý teraz rozdáva dary, ako sa to vláde práve hodí a nie je o tom povinný informovať. Štátne firmy by mali podliehať takej istej kontrole, ako podliehajú, ako napríklad podlieha aj štátna správa. A ako som už povedala, pri kontrole používania verejných peňazí sme sa stretli s mnohými prípadmi, kedy štátne firmy rozdávali dotácie, dary bez toho, aby zverejňovali akékoľvek kritériá, alebo aby zverejňovali podmienky. Je problém, ak štátne firmy z našich spoločných peňazí rozdávajú dary rôznym súkromným firmám, prípadne dávajú dotácie obciam, kde vládnu politicky spriaznení starostovia SMER-u. Čiže problém nie sú samotné dotácie, ale problém je v tom, akým spôsobom sa rozdávajú a kto ich dostane alebo nedostane. Firmy by nemali tieto dotácie, dary, sponzorstvá rozdávať bez jasných pravidiel a bez toho, aby o tom informovali.
Ja len poviem príklad. Štátna akciovka ministerstva financií Slovenská elektrizačná a prenosová sústava (SEPS) darovala v júli minulého roku finančný dar obci Stará Bystrica na organizáciu kultúrnych podujatí. Tu sa môžme pýtať, prečo SEPS daroval práve Starej Bystrici a nedaroval Čadci alebo nedaroval Breznu alebo nedaroval Čiernemu Balogu napríklad? Prečo práve Starej Bystrici? Ja teraz nechcem na nikoho ukazovať, ale mali by tu byť jasné pravidlá a jasné kritériá. Alebo TIPOS. V júni daroval štátny TIPOS 100-tisíc eur nadácii TA3. Za nadáciou TA3 je spoločnosť C.E.N. vlastnená spoločnosťou GRAFOBAL z portfólia Ivana Kmotríka. Čiže prečo štátny TIPOS sponzoruje nadáciu TA3? Určite nadácia TA3 robí chvályhodné činy, pomáha, robí charitu, ale takýchto nadácií na Slovensku máme veľmi veľa. Prečo práve táto nadácia? Aké sú kritériá? Prečo to dostali práve oni?
Alebo TIPOS, ďalej, sponzoruje rôzne koncerty populárnej hudby, naposledy uzatvorila zmluvu o partnerstve za 60-tisíc eur so spoločnosťou zabezpečujúcou vystúpenie skupiny Roxette. Prečo práve skupina Roxette? Prečo nesponzorujú filharmóniu? Klasickú hudbu? Alebo nejakú inú skupinu? Prečo sponzorujú túto, práve tieto podujatia?
Osobitným príkladom je reklama. Štátna tepláreň v Trnave v roku 2015 sa rozhodla investovať desiatky tisíc eur do reklamných plôch. Spolu tak Štátna tepláreň podpísala s FC Spartak zmluvy na prenájom reklamných panelov za viac ako 57-tisíc eur, podľa správy TA SR majoritným vlastníkom futbalového klubu FC Spartak Trnava je Vladimír Pór. To isté meno sa uvádza v zozname Gorila ako jeden z piatich akcionárov strany SMER. Inak samozrejme, je chvályhodné, keď sa sponzorujú športové kluby, ale panel v tréningových centrách mládeže ju vyšiel skoro na 40-tisíc. Na porovnanie, reklamná plocha pri hlavnej ceste v centre mesta by na rok stála okolo 2-tisíc eur. Keď si Štátna tepláreň v Žiline objednávala v roku 2015 reklamu na futbalovom štadióne v Žiline, tak zaplatila za to 960 eur. Čiže na jednej strane Štátna tepláreň v Trnave štyristo, pardon, 40-tisíc, takú podobnú reklamu Štátna tepláreň v Žiline za 960 eur. Mimochodom FC Spartak mal zisk po zdanení 400-tisíc eur, pritom Štátna tepláreň, ktorá si od nej vo veľkom objednávala reklamu, v roku 2014 mala zisk po zdanení 9 700 eur. Čiže prečo teraz by mal štátny TIPOS sponzorovať klub, ktorý je vysoko ziskový? A navyše reklama a sponzorstvo nemajú žiadny zmysel hlavne pri takých štátnych podnikoch, ktoré sú v podstate monopolné a je málo pravdepodobné, že teraz Štátna tepláreň v Trnave získa nejakých nových zákazníkov tým, že si zadá reklamu FC Spartaku.
Ešte raz. Peniaze štátnej firmy sú peniaze štátu, sú to naše peniaze a štátne firmy by nemali uzatvárať všelijaké podivné zmluvy. Raz si objednajú reklamu u Póra, inokedy sponzorujú klub Širokého, inokedy dajú peniaze nadácii spriaznenej s televíziou pána Kmotríka. Štát si musí vytvoriť presný systém a jasné pravidlá podpory a rozdávania dotácií. To nemôže byť ako peňaženka, potrebujem si zasponzorovať tohto, tak dám tu, keď potrebujem niečo iné, tak zaplatím sem.
Čiže tu žiadame, aby sa zverejňovali podmienky, ktoré bude musieť záujemca o podporu splniť, na základe akých kritérií sa budú žiadosti posudzovať, označenie každej poskytnutej podpory spolu s dátumom jej schválenia a označením prijímateľa podpory. Mala by sa tam zverejňovať žiadaná suma, aj darovaná suma. Neschválené podpory s dôvodom a dátumom neschválenia, vrátane uvedenia požadovanej výšky podpory a osobitne pri dotáciách by sa mal poskytovateľ vyhnúť odôvodneniam typu z dôvodu nedostatku finančných prostriedkov. Keďže takéto odôvodnenie nestačí na rozlíšenie toho, či bol daný projekt kvalitný alebo nebol kvalitný. A takisto vyhodnotenie výsledkov poskytnutej podpory, aby poskytnutá podpora skutočne nevyšla nazmar a nebola zneužitá, je nevyhnuté, aby sa okrem prvotného posúdenia vykonala aj následná podpora, ako boli tieto peniaze, pardon, následná kontrola, ako boli tieto peniaze využité. Takisto nezverejňuje do tejto kategórie tých, čo nezverejňujú, spadá aj národný, napríklad Národný jadrový fond. Pardon, JAVYS, hej? Národný jadrový fond im dáva každoročnú dotáciu, JAVYS sa tvári z hľadiska infozákona, akoby sa ho to netýkalo. Čiže myslíme si, že je veľmi dôležité ošetriť aj dary a sponzorstvá v infozákone.
Ďalším bodom, ktorý riešime, je povinné zverejňovanie osobných údajov, najmä životopisných údajov a ďalších informácii o osobách, ktoré sa uchádzajú o verejnú funkciu, kandidátov na verejnú funkciu, ako aj úspešných kandidátov na verejnú funkciu bezprostredne po ich nástupe do takejto funkcie. Všetci sa pamätáte na škandál a na chaos s energiami a tam sme upozorňovali na to, že do dozorných rád a do predstavenstiev sa dostali ľudia, ktorí nemali kompetencie na to, aby tieto dôležité funkcie vykonávali. A nikde neboli zverejnené ich životopisy. Myslím tým napríklad na stránkach, kde vykonávali túto funkciu v energetických podnikoch. Pritom vieme, že podľa uznesenia vlády Radičovej vlády sa na tieto funkcie mal vykonávať konkurz. To znamená, že všetky životopisy mali byť zverejnené a mali sme si vedieť skontrolovať, či naozaj majú požadovanú prax, či naozaj pôsobili v energetike a či majú dostatočné skúsenosti a kvalifikáciu na to, aby robili v takých dôležitých orgánoch, ako sú dozorné rady a predstavenstvá, a to pri energetike sa bavíme o najväčších podnikoch, ktoré na Slovensku máme. A my sa nevieme dopátrať, či ľudia, ktorých tam štát nominoval, či sú vôbec na to kvalifikovaní.
Ďalší bod, ktorý riešime, je povinné zverejňovanie informácií poskytovateľmi zdravotnej starostlivosti o svojich zriaďovateľoch a zakladateľoch, ako aj povinné zverejňovanie takzvaných čakacích listín a čakacích lehôt na poskytnutie inej ako neodkladnej zdravotnej starostlivosti, vrátane zrušenia možnosti, aby mohol byť pacient uprednostnený mimo poradia na týchto čakacích listinách. Na zistenie skutočne precízneho dodržiavania poradia poistencov čakajúcich na poskytnutie zdravotnej starostlivosti je nevyhnutné uplatniť akékoľvek výnimky, ktoré sa týkajú uprednostňovania alebo poradia zo zoznamu. O tom, že vypustenie uvedenej výnimky neohrozí život ani zdravie poistencov, svedčí aj skutočnosť, že poskytovatelia zdravotnej starostlivosti sú tak či tak povinní poskytnúť zdravotnej poisťovni všetky údaje na vedenie zoznamu. Čiže zdravotná poisťovňa tento zoznam má, nie je to žiadna dodatočná administratíva. A to znamená, že ak poskytovateľ zdravotnej starostlivosti zvýrazní urýchlenú potrebu plánovanej zdravotnej starostlivosti, poisťovňa to s pridelením poistenca do zoznamu zohľadní. Navyše poistenci uvedení v zoznamoch nie sú pacienti, ktorí potrebujú neodkladnú zdravotnú starostlivosť, táto sa poskytuje neodkladne, keď je ohrozený život alebo zdravie pacienta. Čiastočne takéto zverejňovanie robí poisťovňa Dôvera, tá je, tá je v tejto dobrej praxi asi najďalej.
Ďalším bodom, ktorý riešime v tejto veľkej novele info zákona, je zavedenie vyhotovovania ročných výkazov práce prokurátorov a ich povinné zverejňovanie podobne ako u sudcov. Zase, pamätáte si na nedávny príklad špeciálneho prokurátora pána Kováčika, kedy sa média ani verejnosť nevedeli dopátrať k tomu, čo vlastne pán Kováčik robí, aké sú výsledky jeho práce a až po opakovaných žiadostiach, kde doťahovanie sa s pánom Kováčikom a s generálnou prokuratúrou trvalo niekoľko mesiacov, sme sa dozvedeli vlastne, že výsledok u pána Kováčika je nula.
No a my navrhujeme, aby, čo sa týka prokuratúry, aby sa precizovala povinnosť vedúceho prokurátora, ktorý bude povinný vykonať opatrenia nevyhnutné na zistenie skutkového stavu, odstránenie zistených nedostatkov, vyvodenie dôsledkov z porušovania služobných povinností voči podriadenému prokurátorovi. Takisto upravujeme aj spôsob, akým sa uskutočňuje hodnotenie prokurátora, a to prostredníctvom porovnania údajov o počte a zložení nevybavených vecí pridelených podriadenému prokurátorovi k prvému a k poslednému dňu kalendárneho roka. Zavádzame nový právny inštitút - ročný štatistický výkaz prokurátora - a účelom novej právnej úpravy je vytvoriť mechanizmus, prostredníctvom ktorého sa bude, ktorého sa bude, bude možné vyhodnotiť prácu prokurátora, štatistické zisťovanie stupňa výkonnosti prokurátora. Vzor výkazu by mal byť zverejnený na najvyššom služobnom úrade, podobne ako iné zákonné úpravy, ktoré predpokladajú zverejnenie tlačí, formulárov či dokonca zmlúv na webovom sídle príslušného štátneho orgánu a na účely správy registratúry prokuratúry bude výkaz súčasťou osobného spisu prokurátora.
Predposledný bod, ktorý chceme riešiť, je povinné zverejňovanie právoplatných uznesení spolu s odôvodnením o odmietnutí trestného oznámenia v prípade trestných činov korupcie orgánmi činnými v trestnom konaní, samozrejme pri rešpektovaní práva na ochranu osobných údajov. Viete všetci veľmi dobre, že so zverejnením odmietnutí je veľmi veľký problém. Často nevieme dopátrať, prečo nejaké podanie bolo odmietnuté a preto navrhujeme doplniť nový spôsob poskytovania informácií o trestnom konaní, a to zverejnením špecifického druhu uznesenia a na zverejnenie uznesenia sa rovnako uplatnia zásady ochrany utajovanej skutočnosti, obchodného tajomstva, osobitných údajov, tak ako je uvedené v Trestnom zákone.
Posledným bodom je povinné zverejňovanie viacerých informácií samosprávou, obcami, mestami, samosprávnymi krajmi, napríklad schválených rozpočtov za predchádzajúce roky, záverečných účtov, informácií zo systému RISSAM, ktoré samospráva zasiela štátnej správe, prehľadu o stave a vývoji dlhu zoznamu dlžníkov, zoznamu obecných bytov, plánov nakladania s majetkom na najbližší kalendárny rok, správ hlavného kontrolóra alebo výsledkov výberových konaní na vedúcich zamestnancov. Tak ako sú problémy v štátnej správe, tak sú aj problémy v samospráve, kde samospráva zverejňuje často len veľmi malé množstvo informácií. Mám aj príklady dobrej praxe, napríklad výberové konania zverejňuje Prievidza, správy hlavného kontrolóra zas zverejňuje Lučenec, zoznam obecných bytov zverejňuje Svidník. Dlžníci sú napríklad v Prešove. Čiže niektoré čiastkové veci obce iniciatívne robia, ale chceli by sme, aby tá miera zverejňovania informácií pre samosprávu bola podstatne vyššia, podstatne vyššia, ako je doteraz.
A na záver už len to, že ak sa chceme, ak chceme, aby sme sa zbavili korupcie, tak takým kľúčovým predpokladom je, aby informácie o tom, ako štát hospodári, o tom, ako nakladá s našimi spoločnými peniazmi, boli voľne prístupné. Aby sa ich štát nesnažil skrývať, ako to teraz robí, aby nehľadal cestičky, ako sa vyhnúť tomu, aby sa verejnosť dostala k nejakým zmluvám, ale aby skutočne štát bol čo najtransparentnejší a čo najotvorenejší smerom k občanovi. Samozrejme, tá korupcia tu možno vždy bude, pretože vždy sme len ľudia a tie zlyhania v tej štátnej správe, samospráve sú mnohé, ale toto je jeden krok k tomu, ako jednak tieto zlyhania odhaľovať a ako sa im snažiť aj predchádzať.
Ďakujem veľmi pekne.

Ďakujem, pán predseda, za slovo. Milí kolegovia, kolegyne, predkladatelia, keďže zdravotne znevýhodneným deťom a mladým ľuďom sa venujem dlhé roky a desaťročia, tak by som možno aj ja povedala svoj názor teda na predkladaný návrh zákona.
Každopádne si myslím, že pohnútka predkladateľov bola správna a je správna. Ja som v nej vyčítala to, že chceli vlastne pomôcť skôr deťom, ktoré sa vzdelávajú v bežných základných školách a preto otvorili ten zákon. Len tá problematika je tak ťažká, že myslím si, že by narobila viac problémov v znení, ktoré ste teda spracovali, ako úžitku. A poviem prečo.
Ak by sme chceli robiť principiálne zmeny, čo sa týka nepočujúcich, mali by sme prijať nový zákon o tzv. komunikačnom systéme nepočujúcich a hluchoslepých. Ako to je dnes? Dnes je zákon o posunkovej reči nepočujúcich. To znamená, filozoficky ak pozrieme na jeden a druhý prístup, už ten prvý prístup, zákon o posunkovej reči hovorí, že posunková reč je kľúčovým momentom pre to, aby sa títo ľudia, deti vzdelávali práve len v posunkovom jazyku. Ak by sme prijali nový zákon pre nepočujúcich, tak kľúčovými nástrojmi by bol komunikačný systém, kde by si nepočujúci vybral, čo je pre neho najvhodnejší nástroj. To znamená, ak chceme riešiť problematiku vzdelávania detí, na ktorú ste určite, ja cítim, že to bola nejaká srdcová záležitosť, chceli poukázať, skôr bolo vhodné, aby sa to riešilo v rámci zákona školského a teda, ak otvárame zákon, tak už by sme mali pozerať naňho s tou novou filozofiou a komunikovať v rámci systému komunikačného ako takého.
Naozaj je potrebné povedať, že problém je aj s kompenzačnými pomôckami. Je fajn, že je zaznamenané v návrhu zákona, že teda sa bude spolupracovať s ministerstvom práce, ale už kolega poukázal na to, že práve implantáty sú veľmi vhodnou alternatívou, ale pomerne dosť sa doplácajú. To znamená, že ak chceme riešiť problematiku nepočujúcich, musíme po prvé naozaj otvoriť nový zákon, kde nedáme ťažisko len na posunkovú reč, ale teda na komunikačný systém ako taký. Druhá vec, otvoriť kompenzačné pomôcky pre nepočujúcich a tretiu vec zabúdame, že teda máme aj hluchoslepých.
Zákon v rámci, nový zákon, ktorý navrhujem, aby bol spracovaný a teda vy ste vo vláde, by mal byť naozaj zákon o komunikačnom systéme, ale nielen pre nepočujúcich, ale aj hluchoslepých. Toto je štandard aj v Česku, najbližšom, ak by sme nehovorili o vzdialenejších a možno finančne lepšie zabezpečených krajinách, ale naozaj o tejto cieľovej skupine sa veľmi málo hovorí.
Čo sa týka vzdelávania, ja si myslím, že ten problém, ktorý ste chceli riešiť, by bolo vhodné v rámci právneho predpisu, ktorý by riešil náležitosti práve vzdelávania detí, ktorý, ja to poviem tak zľahčene, neodborne, majú možno ľahšie formy, teda diagnózy pre nepočujúcich a zrejme ste mali na mysli, aby tie školy sa ich nebáli prijímať do integrácie, ale to by som riešila v rámci predpisu, čo sa týka školských predpisov. Lebo ak teraz ste otvorili, to je pandorina skrinka. Tam je naozaj veľmi veľa vecí a iných prístupov a na to treba naozaj spoluprácu, ako opozície, aj koalície, lebo aj samotné občianske združenia na podporu nepočujúcich nemajú jednotné názory na tie veci a naozaj si myslím, že to môže skončiť fraškou s tým, že sa opäť pre týchto ľudí nič neurobí. Takže naozaj ak, ak teda poriešiť, to, čo sme hovorili v školách a v rámci tých detí, ktoré som tak cítila, že teda chcete zachrániť z toho školského systému. Tam skôr k tým právnym predpisom, ale ak naozaj chceme otvoriť terminológiu, ak chceme otvoriť úplne ináč filozofické zameranie zákona, tam je potrebné urobiť úplne nový zákon a nemôže ísť v tej podobe, čo teda sme dostali k dispozícii.
Ďakujem za pozornosť.

Ďakujem veľmi pekne, iba veľmi krátko. Takisto si myslím, že v dnešnej dobe by mal byť automaticky preferovaný individuálny prístup k deťom so zdravotnými problémami a ako takú najväčšiu výhradu voči zákonu, ktorý je predkladaný, tak vnímam práve taký nástup opäť segregácie. A toto nie je správne riešenie. Ako verím tomu, že navrhovatelia by mohli zvážiť možno aj stiahnutie návrhu zákona, aby sa našiel lepší a vhodnejší spôsob. Ďakujem pekne.

Ďakujem za slovo. Chcem zdôrazniť, pani kolegyňa, to, čo ste povedali, že inklúzia neznamená, že všetky deti budú automaticky integrované, ale že sa hľadá pre každé dieťa individuálne najlepšie riešenie, a to pre niekoho môže byť špeciálna škola, pre niekoho je to bežná škola a bežné prostredie. A tiež vám môžem dať za pravdu všetko to, čo ste povedali o internátoch. Sama som si tým prežila a viem presne aj z vlastnej skúsenosti, že pre mnohé deti to bola trauma. Citová väzba na rodinu môže byť pre deti naozaj veľký problém. Ďakujem.

Vážený pán predsedajúci, vážení kolegovia, dovoľte mi k tomuto návrhu zákona povedať tiež pár slov. Zdá sa mi veľmi odvážne od predkladateľov návrhu zákona vstupovať do tak citlivej témy, ako je zmena v zákone o posunkovej reči bez toho, aby prebehla diskusia v komunite nepočujúcich a mohli sa opierať o názory odbornej verejnosti, aj keď chápem dobrý úmysel. Nie je mi známe, že niekto z predkladateľov sa tejto téme dlhodobo venuje. Opravte ma, ak sa mýlim. Aj sami predkladatelia už musia cítiť tlak zo strany nepočujúcej verejnosti, že tento návrh zákona nepočujúcim nepomôže.
V dôvodovej správe, ako to aj pán navrhovateľ povedal, sa píše, že zákon, ktorý existuje 21 rokov, sa zodpovedajúco nepremietol do praxe. Pravda je taká, že tento zákon si naozaj vyžaduje zmenu. Odbornosť však volá po úplne novom zákone, pretože tento už súčasnej praxi nezodpovedá. Tak by som chcela povedať niekoľko pripomienok k navrhovaným zmenám.
V prvom rade nie je jasné, čo sa pod pojmom posunková reč myslí a čo sa myslí pod formuláciou uskutočňuje sa bilingválne. V súčasnosti sú už v odborných kruhoch zaužívané iné termíny, ako slovenský posunkový jazyk alebo posunkovaná slovenčina. Ja chápem, že asi aj toto mal na mysli pán navrhovateľ, keď spomenul, že keď už hovoril o prístupe v druhom čítaní, ale myslím si, že aj v prvom čítaní ešte pred tým, ako vstúpi do prvého čítania, by ten zákon mal byť pripravený dôsledne.
Dovoľte mi pripomenúť, že čo tieto, alebo teda ktoré pojmy sa používajú v súčasnosti. Zaužívané termíny sú slovenský posunkový jazyk a posunkovaná slovenčina. Posunkovaná slovenčina je umelý jazyk, ktorý prostredníctvom posunkov zviditeľňuje hovorený jazyk, teda slovenský jazyk. Čiže ide o doslovný preklad ku každému slovenskému slovu vo vetách a každému tomuto slovu sa priraďuje posunok. Nie je samostatným jazykom a preto v tomto smere nemôžeme hovoriť o bilingválnej metóde. Ak už predkladatelia chcú, aby sa v školách vyučovalo bilingválnou metódou, tak je potrebné namiesto pojmu posunková reč použiť slovenský posunkový jazyk, ktorý je od zvukového hovoreného jazyka počujúcej populácie nezávislým systémom posunkov slúžiaci na komunikáciu nepočujúcich. Má vlastnú posunkovú zásobu, vlastnú gramatiku, vlastnú skladbu viet, vlastné frázy. Práve tento jazyk uprednostňuje odborná verejnosť.
V dôvodovej správe sa píše, že nedoslýchavé deti nie sú problémom pri integrácii, pretože načúvací prístroj umožňuje počuť a vzdelávať sa v školách, pretože načúvací prístroj im umožňuje vzdelávať sa v školách medzi počujúcimi. Podobne sú na tom i deti so zvyškom sluchu alebo deti ohluchlé. Lenže v súčasnosti sú už technické možnosti také, že aj deti nepočujúce takéto možnosti majú a dokážu dobre komunikovať orálne a dokážu si rovnako osvojiť hovorenú reč ako počujúci. Preto nič nebráni tomu, aby časť týchto detí mohla byť hneď integrovaná medzi zdravé deti. Mnoho nepočujúcich detí sa rodí počujúcim rodičom. A tak tieto deti prirodzene komunikujú nielen posunkovým jazykom, ale aj orálnym a často je to prioritne orálny jazyk. Ak ich štát bude nútiť vzdelávať sa iba v špeciálnych školách a v posunkovom jazyku, môže to byť pre mnohé deti krok späť.
Návrh zákona totiž navrhuje, aby vzdelávanie nepočujúcich detí zabezpečovali špeciálne školy pre nepočujúce deti, v ktorých učitelia ovládajú posunkovú reč. A práve tejto formulácie sa najviac obávajú. Nie je v súlade s Dohovorom o právach osôb so zdravotným postihnutím podľa článku 2 a 24. Rovnako sa v paragrafovom znení spomína, že na podporu integrácie a vzdelávania nepočujúcich detí im štát pre štúdium na vyššom stupni poskytne finančný príspevok na obstaranie zariadenia prevádzajúceho orálnu reč do písomnej formy a naopak.
V prvom rade nie je jasné, čo sa pod pojmom vyšší stupeň myslí. Navyše nie je možné, ani žiaduce, aby sa popri jazyku majority vzdelávalo, vzdelávali niektoré deti len v písomnej forme. Okrem toho už existujú aj iné spôsoby tlmočenia, ktoré v reálnom čase dokážu zabezpečiť nepočujúcim deťom prístup k hovorenej reči. Takže tento celý navrhovaný prístup, ktorý je aj v tomto návrhu zákona, je už zastaralý a neodráža potreby nepočujúcej komunity, aby sa v čo najväčšej možnej miere mohli začleniť medzi počujúcu spoločnosť. Návrh preto nie je korektný ani po odbornej stránke a nie je korektný ani kvôli segregácii nepočujúcej menšiny tak, ako ju navrhuje tento zákon. Preto by som chcela navrhnúť, aby ste tento návrh zákona z rokovania stiahli.
Ďakujem.

Ďakujem za slovo. Vážený pán predsedajúci, kolegyne, kolegovia, vážený pán predkladateľ, možno potešíte starostov a komunálnych politikov, prípadne prokurátorov, ktorí riešia problematiku zákonnosti všeobecne záväzných nariadení. Ale myslím si, že tisícky psičkárov veľmi, veľmi, veľmi nahneváte.
S premiérom Ficom mám jednu vec spoločnú. Obaja sme psičkári a obaja chodievame venčiť našich psov napríklad na petržalské nábrežie Dunaja. Je to verejne prístupné miesto, ktoré nie je označené ani názvom ulice alebo námestia, ale je verejne prístupné miesto v zastavanom území obce.
Podobných miest, ktoré sú, poviem to takto, rajón pre psičkárov, kde bežní ľudia teda moc nechodia, skôr teda psičkári a voľne púšťajú svojich psov, je v Bratislave niekoľko. Zákon 282/2002 o držaní psov dnes hovorí toto: "Obec môže všeobecne záväzným nariadením vymedziť miesta, kde je voľný pohyb psa zakázaný." A vy to navrhujete otočiť tak, že veľmi pohyb psov na priestore prístupnom verejnosti je zakázaný a obec môže všeobecne záväzným nariadením určiť miesta, kde je voľný pohyb psa povolený.
Ak teda táto zmena v parlamente prejde, tak od 1. júna 2017 psičkári nebudú môcť pustiť svojich psov z vôdzky nikde, okrem miest, ktoré určia miestni poslanci. Je to mimoriadne nepraktické a neviem si predstaviť ani, ako sa budú vymedzovať miesta, ktoré som spomínal aj ja, a teda napríklad konkrétne zelené plochy, ktoré nemusia byť iba medzi panelákmi, ale aj na iných miestach, ktoré sú prístupné verejnosti. Príde mi to ako zbytočná buzerácia väčšiny slušných psičkárov, poviem to takto. Pretože väčšina psičkárov vie, aké má zákonné povinnosti. Ak je problém napríklad s tými nebezpečnými psami, tak tam zákon veľmi jednoznačne hovorí, že psy z tejto kategórie musia mať náhubok. Keď nemajú, tak porušujú zákon, môžu dostať pokutu majitelia takýchto psov. A pokiaľ je problém s tým, že tie miesta podľa zákona dnes platného musia byť viditeľné označené a teda, že treba ich lepiť, tie oznamy na stĺpy verejného osvetlenia alebo na iné miesta, tak ak je toto problém, tak odstráňte zo zákona tú povinnosť označiť na viditeľnom mieste, nech je to len názov ulice, napríklad zverejnený na internete. Takže ak je problém len s viditeľným označovaním, tak vyhoďte to zo zákona.
Uznávam, že možno som v konflikte záujmov tým, že som tiež psičkár, ale vidím naozaj proste praktické problémy, ktoré táto novela prináša a prínos ja teda osobne nevidím žiadny. Preto vás chcem z tohto miesta požiadať, aby ste túto novelu zákona z rokovania Národnej rady stiahli. A celkom by ma zaujímalo, či sme s premiérom Ficom v tejto veci na jednej lodi.
Ďakujem pekne.

Dobrý večer, vážená pani predsedajúca, vážený pán kolega a generálny riaditeľ, kolegyne, kolegovia, ja budem ešte stručnejšia ako pán Jurzyca. Tiež keď som si prešla tú stratégiu, zdala sa mi príliš všeobecná a ťažko merateľná aj z hľadiska toho, čo si dávate za úlohy, a takisto ako kolega hovoril, z hľadiska merania toho, čo ste si za úlohu dali
Keby som bola možnože veľmi málo konkrétnejšia, v optimalizácii procesov, čo znie veľmi dobre, máte teda snahu, aby sa informačné systémy vytvorili nové alebo také prepojiteľné, chcete elektronický spis, dobre, neni stanovené, možnože väčšie podrobnosti, ale minimálne viete, že vždy pri týchto IT tendroch, predpokladám, že znova, lebo tam píšete o nových úložiskách, že budete vybudovávať, hej, a tvoriť, tak vždy vznikajú veľké pochybnosti. Na vašu česť teda je, že ste tender, ktorý začínal byť veľmi podivný, aj na začiatku svojho funkčného obdobia vlastne zrušili. Otázka je, že či to v takomto kvázi transparentnejšom a možno spravodlivejšom výbere týchto zdrojov budete pokračovať.
V oblasti, kde ste sa venovali vzdelávaniu, ma zarazilo, že ste sa venovali vzdelávaniu len svojich zamestnancov, ale teda dá sa to, lebo je to stratégia predsa práce Sociálnej poisťovne, ale zamerali ste sa len na vzdelávanie vlastných zamestnancov, proste práca s ľudskými zdrojmi, a mne tam chýba, možnože nám nepoviete, že to tam nepatrí, ale ja si myslím, že by to tam malo byť, vzdelávanie občanov.
Včera sme tu mali zákon z dielne ministra práce, sociálnych vecí o starobnom dôchodkovom sporení, hej, hovorilo sa o anuitách znova, alebo teda o tom progresívnom výbere, hovoril tu pán minister, že vlastne aj kvôli tomu, že vlastne vy ste podávali pozmeňovací návrh, že sa to musí odložiť, lebo budete s tým mať veľké náklady a nároky. Ale chýba mi tu zo strany Sociálnej poisťovne taký realistický a spravodlivý, spravodlivé vzdelávanie aj tých vašich platiteľov, ktorí budú aj súčasťou druhého piliera.
Zdalo sa mi doteraz, a verím, že aj mnohým mojim kolegom, že práve zo strany Sociálnej poisťovne vždy bola kampaň zameraná proti druhému pilieru. Tie listy, ktoré posielala Sociálna poisťovňa sporiteľom, sa mi zdali naozaj nasmerované vždy veľmi negatívne voči systému dôchodkového sporenia, ktorý na Slovensku vlastne existuje.
Takže taká druhá vec teda je, že či by aj Sociálna poisťovňa ako štátna inštitúcia sa nemala zasadiť o nejaké možnože dovzdelanie takisto formou listov, ale proste aby to nepôsobilo, že Sociálna poisťovňa posiela svojim sporiteľom, sú to vlastne aj vaši sporitelia, len negatívne listy v súvislosti s druhým pilierom.
A potom tretia vec, to je posledná, ktorá vôbec nesúvisí so stratégiou, ale dovolím si ju tunák tlmočiť, pretože sa mi to zdá také zvláštne, že práve v poslednom období som dostala veľa sťažností alebo podnetov. V jednom týždni traja ľudia, všetko to boli síce z východu, teda podnety, ktoré sa týkajú kompenzácie, hej. Naoko sa zdá, že to nesúvisí s vami, alebo teda s touto inštitúciou, ale majú problém, že sú rozvedení alebo nežijú spolu v domácnosti a nedokážu zistiť príjem svojho partnera alebo bývalého partnera. Otázka je, že či by nebola možná komunikácia s ministerstvom o tom, aby sa údaj, ktorý Sociálna poisťovňa má, bez toho, aby sa dostal, samozrejme, k samotnému klientovi, aby nemohol byť poskytnutý úradom práce. Je to vlastne, tí ľudia,, žiadatelia sa nevedia dostať k príjmu, ktorý je nutné pri posudzovaní kvôli kompenzáciám.
Takže to boli tri také poznámky. Verím, že dá sa to urobiť aj len nejakým metodickým usmernením. Tie informácie Sociálna poisťovňa má a zjednodušilo by to naozaj prácu, nie prácu, ale zjednodušilo by to život mnohým ľuďom, ktorí naozaj z vážnych dôvodov sa nedokážu dostať k príjmu partnera alebo bývalého partnera.
Ďakujem.

Ďakujem, pán predseda. Chcel by som pár poznámok k idei, ktorú nemáme v tomto pléne prvýkrát, a je pravdou to, čo hovorila predrečníčka pani poslankyňa Edita Pfundtner, že idea zriadenia Fondu na podporu kultúry menšín, myslím si, že z dielne teda ministerstva prvýkrát, ale za aj minulého obdobia tu bola, myslím, že dvakrát. Ja si pamätám aj argumentáciu v predchádzajúcich obdobiach, myslím, že v jednom čase to prešlo aj prvým čítaním, a chcem povedať dve hlavné veci. Obidve sa budú venovať idei.
Prvá je, že asi sme tu viacerí, ktorí sme dospeli do bodu, že podpora kultúry je vec, s ktorou sa toto plénum zaoberať musí. Podpora menšinovej kultúry o to viac, pretože myslím, že každý kultúrny a civilizovaný človek musí súhlasiť s tézou, že sila krajiny sa meria tým, akým spôsobom dokáže podporiť tých najslabších alebo tých, ktorí sa z rôznych dôvodov vyskytli v menšine. Čiže zavádzať mechanizmus podpory kultúry a hovoriť aj o presnom čísle, aby tento mechanizmus bol naplnený a bol efektívny, je z hľadiska verejnej debaty prepotrebná vec.
Tieto dva parametre vládny návrh zákona spĺňa. Spĺňa parameter toho, že chceme podporovať kultúru menšín, a spĺňa parameter, že čo nás to bude stáť. Suma bola stanovená na 8 mil. eur. Doterajší mechanizmus, ktorý vychádzal z prerozdeľovania a podpory národnostných menšín, ktorý sídlil, poviem to ľudovo, na Úrade vlády, bolo, myslím, v celkovej sume 3,7 mil., čiže je pravda, že sa tento balík navyšuje. S týmito dvomi parametrami civilizovaný a kultúrny človek problém nemôže mať.
Kde nachádzam otázky a otázniky a pre mňa ako človeka, ktorý niekoľkokrát predkladal možný iný koncept organizovania kultúry a prerozdeľovania finančných prostriedkov v kultúre, ju mám však aj na tejto pôde.
Chcem sa však výrazne vymedziť voči tomu, že niekto sa tu sám inštaluje do hovorcu robotníckej triedy, občanov Slovenskej republiky a účelovo manipuluje tento typ debaty. Ešte raz, a oceňujem aj váš postoj, pán minister, ak si povieme, že potrebujeme podporovať kultúru Slovenska, kultúru, ktorú reprezentujú občania Slovenska, tak jedným dychom musíme dodávať, že musíme podporovať aj kultúru národnostných menšín. A tam je vidieť aj sila našej krajiny a sila Slovenska, že dokážeme podporiť aj tie entity, ktoré majú peňazí menej.
Ďakujem aj za prejav kolegyne z klubu pani Gaborčákovej, ktorá podľa mňa už tým svojím typickým spôsobom, dokonca mám pocit, že ste vy Rusíni, lebo tých, ktorých obhajuješ, ešte troška írečitejší ako samotní Maďari, ktorých tu je viacej, a myslím si, že toto vystuží chrbticu Slovenskej republiky a toto je moment, na ktorý môžme byť hrdí.
Som z opozície a to, čo poviem následne, neberte, pán minister, ako prihrievanie si nejakej opozičnej polievočky, ale chcem povedať ideu, ktorú reprezentujem z hľadiska možných prerozdeľovaní finančných prostriedkov, pretože základná téza, ktorú obhajujete vy aj ja, je, že v slovenskej kultúre máme peňazí málo. Z hľadiska pôsobenia ministra Maďariča dlhodobo to vnímam, myslím, že to bolo v troch programových vyhláseniach vlády, nie v tom úplne poslednom, ale v tom predchádzajúcom, dokonca bolo ministerstvo kultúry nazvané ako popoluškovský rezort, ktorý, bolo ambíciou aj vtedy ministra, a čo sme aj z opozície poctivo sledovali, že do kultúry by malo prísť viacej peňazí. Preto si myslím, že naozaj zvýšenie, myslím, keď to dáme zhora, zdola, zhruba 200-miliónového rezortu, a ak budeme rátať už aj cestu, kade sa vydalo ministerstvo, a to je cez rôzne mechanizmy, cez fondy, tak sa bavíme o, z môjho pohľadu, finančne poddimenzovanom rezorte, ale postupne sa blýska na lepšie časy. Preto, a teraz poviem tú výhradu, je pre mňa nepochopiteľný fakt, že pri 8-miliónovom fonde do sumy, ktorá je napísaná v osobitnej časti dôvodovej správy, a teda aj v tele zákona, ideme dať 320-tisíc v tej hornej hranici na prevádzku fondu. Moja zásadná výhrada k tvorbe fondov nie je o tom, že by nemali vznikať, ale chcel by som jeden mohutný kultúrny fond.
Mali sme tu obrovskú debatu pri začiatku tohto volebného obdobia o neefektívnom nakladaní s prostriedkami troch štandardných fondov, kde až 50 % prostriedkov, s ktorými disponuje jeden fond, je míňaných na jeho samotnú réžiu a len 50 % sa dostáva cez prerozdeľovacie mechanizmy do tzv. živej alebo žitej kultúry. Fond na podporu umenia, Fond na podporu kultúry, ktorý sme zavádzali v predchádzajúcom volebnom období, však v sebe už mal tzv. nový mechanizmus, kde sa samoobmedzil zákonodarca, že nebude míňať viac ako 4 % prerozdeľovanej sumy. To isté obsahuje tento fond, len ja sa pýtam, keď teda 20-miliónový balík pôjde do, nazvime ho, väčšinovej kultúry, keď ja nemám rád tento pojem, a 8 mil. do Fondu na podporu kultúry národnostných menšín, či neexistuje politická vôľa na to, aby sme mali jeden manažment, jeden systematický fond, ktorý by podporoval sumou v horizonte možno roka, dvoch, troch 30 mil. a sme spokojní všetci. Nájdu sa tam národnostné menšiny, nájdu sa tam ľudia, ktorí podporujú väčšinovú kultúru. Z hľadiska kultúrnych odborníkov, s ktorými sa stretávam ja a rozprávam, je toto zásadný systémový krok a nemíňame a nebudeme míňať 320-tisíc eur z tohto nového zavádzaného fondu na jeho samostatnú réžiu.
V zásade si myslím, že by sme mali ísť aj omnoho ďalej a urobiť jeden obrovský kultúrny fond, ktorý by sa venoval kultúre a nastavil by mechanizmy, možno aj tieto už vyskúšané mechanizmy, ktoré zavádzalo a testovalo ministerstvo kultúry, a mechanizmus oddeľovania, rozdeľovania finančných prostriedkov od, čo najviac od politikov, a to je cez tento fondový systém, sa zdá byť nateraz, i keď s niektorými chybami, udržateľný.
Preto ideu zriadenia tohto fondu ja v prvom čítaní podporím a myslím si, že sa vydávame na dobrú cestu, aby sa do kultúry dostalo viacej peňazí. Súhlasím s tými argumentami, ktoré zazneli vo faktických poznámkach, aj vo vystúpení kolegýň a kolegov okrem jedného, že toto je presne to, čo od nás bude vyžadovať budúcnosť a ako si na dobu, ktorú my žijeme, budú spomínať ľudia, ktorí prídu po nás.
Takže nerobíme nejaký zásadný a veľký skok z hľadiska verejných financií, v kultúre je peňazí málo a tým, že sa nachádza a otvára možný mechanizmus prerozdeľovania, mám jedinú jednu výhradu, a to je, prečo tvoríme novú inštitúciu, prečo pri súčasnom stave inštitúcií, ktoré máme, napríklad Fond na podporu umenia, nevieme tento mechanizmus zapracovať priamo do neho. A tu prichádza aj tá možná odpoveď, a to je, že chtiac-nechtiac tam ten význam formovania reálpolitiky alebo to, akým spôsobom kto je vo vláde, jednoducho my z opozície cítime. Nechceme povedať, že treba menej peňazí, nechceme hovoriť do kultúry, nechceme hovoriť o tom, že je to zlá idea ako taká, akurát stavať samostatnú inštitúciu sa mne zdá trošička neefektívne.
Ďakujem.