Videokanál klubu

Kolegyňa spomínala vlastne zákon, ktorý trošku spôsobil problémy v chránených dielňach. Ja by som to videla v takých troch rovinách. Už som včera hovorila o tom, že ide o problém zamestnávať ľudí so zníženou pracovnou schopnosťou nad 70 percent. Potom sú to teda nároky chránených dielní, ktoré po tejto legislatíve a legislatíve, ktorá sa aj teraz predkladá, majú za dôsledok to, že ľudia, ktorí majú zníženú pracovnú schopnosť, musia vykonávať pracovnú činnosť ako zdraví ľudia. Aby tá chránená dielňa prežila, musia vykonávať činnosti na to, aby pracovali ako zdraví ľudia. A to sa mi vidí nespravodlivé, lebo mnohokrát sa tí ľudia v tých chránených dielňach striedajú, pretože nevedia tú zákazku vyrobiť.
Tretia vec je určite to, že bránime im v tom, aby neboli závislí na dávkach, ale skôr si zarobili pracovnou činnosťou. A teda ja som tiež zástancom skôr toho inkluzívneho zamestnávania, lebo ak skončia eurofondy, tak chránené dielne budú mať problém ako nástroj prežiť ako taký. Nehovoriac o tom, že naozaj bijeme tých ľudí po chrbte, aby pracovali viac a viac, a oni skutočne nevládzu. Naším cieľom je, aby si zvýšili štandard života, a to je práve v inkluzívnom zamestnávaní. To znamená, treba im dať priestor, aby si zvýšili životnú úroveň práve formou práce.
Ďakujem.

Vážený pán predsedajúci, vážený pán minister, kolegyne, kolegovia, tak dovoľte mi v závere zhrnúť možno všetko, čo tu bolo vypovedané. Teda všetko nestihnem zhrnúť, ale aspoň niektoré veci, ktoré považujem za veľmi dôležité.
Jednoznačne platí, že jediná oblasť, v ktorej sa pán minister dokáže pochváliť v rámci ministerstva, je znižovanie nezamestnanosti. Už ten spôsob, akým dochádza k tej nezamestnanosti, by som rozdelila na dva spôsoby. Jeden je úplne prirodzený, automatický, pretože celá ekonomika Európy je teraz v rastovej fáze a z toho vyplýva, že pán minister má možnože o polovičku roboty menej, a druhá fáza je spojená práve s tým, čo tu bolo veľmi kritizované aj teraz od pani podpredsedníčky Nicholsonovej, vyraďovanie nezamestnaných, najmä dlhodobo nezamestnaných z evidencie úradov práce.
Ja vôbec nespochybňujem snahu pána ministra o to, aby sa zlepšovala situácia v zamestnanosti, len obávam sa, že aj novelou, ktorú predložil v tomto konaní, v tomto legislatívnom procese, sa tomu veľmi nepomôže. Naozaj novela je výsostne reštrikčná. Dlhý bič a krátky dvor. Áno, môžeme sa baviť aj o tom, že niektoré inštitúty sú zneužívané a zaslúžia si tvrdšie opatrenia. Ale postaviť novelu len na reštrikciách sa mi zdá nehodné práce ministra. A to pritom stále hovoríme o tom, že vlastne oblasť zamestnanosti je jediná, naozaj jediná z vášho rezortu, ktorá napreduje v pozitívnych číslach. A zopakujem, že spôsob, akým k tomu dospievate, je často podľa mňa nie správny a nie efektívny.
O čo ide v tejto novele zákona? Ide skrátka o obmedzenie práce pre uchádzača o zárobkovú činnosť. Chcete motivovať zamestnancov udržať si prácu. Upravujete absolventskú prax, kde rozširujete možnosť využitia absolventskej práce aj na iné ako vyštudované odbory, kde ponúkate aj ďalšie vzdelávanie. Zvyšujete mobilitu za prácou. Kontrolujete práceneschopnosť, dávate nové povinnosti doručiť péenku na úrad práce, rovnako prihliadate na skutočný vykonaný rozsah činností pri možnosti zamestnania sa na dohodu, teraz už len po novom bude len na dohodu.
Znova poviem, že úplne chápem snahu o vyššiu motiváciu prijať prácu, ale to, čo mi vadí, je to, že neponúkate nové opatrenia, nové nástroje pre dlhodobo nezamestnaných. Áno, pochválili ste sa, že vlastne aj oblasť alebo skupina dlhodobo nezamestnaných má klesajúci trend, áno, aj napriek tomu si dovolím tvrdiť, že pre nich neponúkate takmer nič. Jedine vyradenie z evidencií.
Čakala som, že práve pri takýchto ohrozených skupinách prídete so skutočnými nástrojmi. Pretože pred rokom, ešte pred voľbami to bolo, ste ohlásili akčné plány. Je už rok odvtedy a výsledky zatiaľ nevidieť. Áno, dnes vláda rokuje o tom, čo sa v tejto veci urobilo, vykonalo. Stále si myslím, že na to, aké nádeje ste do týchto akčných plánov dávali, za rok tí starostovia a obyvatelia nevidia zatiaľ žiadne pozitívum. Takže tešíme sa na všetky novely, ktoré budú v súvislosti s týmto prichádzať. Zatiaľ sme registrovali len to, že ohrozené oblasti alebo okresy sa vlastne rozšíria o ďalšie tri, čo je chvályhodné. Toto alebo tomuto neni čo vytknúť.
Poďme na chránené pracoviská, veľmi krátko. Ešte dnes máme v živej pamäti, nielen my, ale najmä teda tí, ktorí prevádzkovali a prevádzkujú chránené dielne, reštrikcie v oblasti poskytovania financií práve z roku 2013, sa mi zdá, že v 2013. sa prijala tá veľká novela. Vy máte v tejto dôvodovej správe novely napísané v súvislosti práve aj s chránenými pracoviskami, s chránenými dielňami, v dôvodovej správe, že vám ide o zrýchlenie postupov vyhodnocovania žiadostí a podobne, ale v skutočnosti dávate len oveľa väčšiu administratívnu záťaž, opäť, čo spôsobí aj predraženie administratívy. Dokonca to máte spomenuté aj vo finančných podmienkach, vo finančných nárokoch, ktoré s týmto budú plynúť. Práve preto sa rozhodli kolegyne podať pozmeňovací návrh, ktorým chceme aspoň zamedziť tomu, že peniaze, ktoré má vyplácať úrad práce, ak vznikne rozhodnutie o poskytnutí príspevku, aby tá lehota bola skrátená na 30 dní. Viete sami, v akej situácii sa chránené dielne nachádzajú, viete, že zápasia o svoje prežitie, tak ešte im možnože znemožníte čerpanie peňazí len tým, že predĺžite lehotu, ktorá v podstate doteraz neexistovala a len bola prax v poskytovaní príspevkov, len proste nebolo to na papieri, ale existovala prax. Týmto im dávate otvorené dvere na to, aby mohli si naozaj zadržať peniaze ďalších 30 dní.
Rada by som upozornila aj na to, že dostali sme sa k mailu jednej organizácie, ktorá poskytuje takéto služby v chránenej dielni, ktorá sa nám sťažovala inak ešte pred novelou zákona na zmenu vnútorných predpisov na úradoch práce, ktoré teda nešli cez parlament, ale proste stalo sa, že spôsob preplácania nákladov pre chránené dielne bol zrazu zmenený tak, že konkrétne chránené dielne mohli prísť aj o mesačný príspevok na svoju činnosť alebo teda na preukázateľné náklady. A to išlo mimo parlamentu. Toto bolo len vaším nejakým metodickým usmernením v rámci úradov práce. Doteraz tá refundácia ani neprebehla, pretože sa nevedia úrady práce dohodnúť s ústredím, že či áno, či nie.
Druhá vec, ktorá je zarážajúca a vôbec nejde v zmysle toho, že chcete pomáhať dlhodobo nezamestnaným, aby získavali nejaké návyky, je obmedzenie dohôd. Štyridsať dní je naozaj veľmi málo a myslím, že v tomto nepomôže ani zvýšenie sumy na 200 eur za mesiac, aj keď kvitujeme a tešíme sa aspoň takémuto navýšeniu, pochopeniu situácie. Stále hovoríme, budeme hovoriť o tom, že 40 dní v priebehu roka na jedného človeka, ktorý je v evidencii uchádzačov o zamestnanie, je veľmi málo. Opäť si myslím, že ak by sme na to išli len cez prizmu zamestnávania na sezónne práce, tak, pán minister, ruku na srdce, opäť by sa museli títo ľudia uchyľovať len ku klamstvu a k čiernej práci. A verím, že toto úlohou ministra by nemalo byť – podnecovať ľudí, aby pracovali načierno. Alebo vám ide potom prioritne o to, aby k nám prichádzali pracovať ľudia z tretích krajín alebo mimo Európskej únie?
Verím, že prvoradým vaším cieľom je to, aby boli zamestnaní naši ľudia, ktorým nebolo dopriate nájsť si pravidelnú pracovnú činnosť. Proste vieme, že tá situácia na rozhraní alebo po páde komunizmu bola pre mnohých veľmi drastická a takýmto spôsobom takýmto ľuďom nijakým spôsobom nepomáhate.
Nevraviac o tom, že či si uvedomujete, aj keď sa teda vždy pochválite, koľko pracovných miest máme neobsadených, a verím, že je to problém pre slovenské firmy, nevraviac o tom, že či si, čo budete robiť ako vláda, ako minister, ktorý má na starosti tento segment, ak sa nám začnú vracať ľudia zo zahraničia. Keby sa vrátili všetci naraz, tak, pán minister, obávam sa, že sa vám pretočia oči z toho, ako vám stúpne tá doteraz stále chválená nezamestnanosť.
Ak hovoríme o dlhodobo nezamestnaných, počula som viackrát, že začínate hovoriť alebo teda už dlhší čas hovoríte, možno aj práve v súvislosti s akčnými plánmi, o sociálnej ekonomike. Opäť hovoríte o sociálnej ekonomike, ale žiaden podnetný bod, ktorý by znamenal, že ho máme...
Takže nestihnem, ale ďakujem pekne a rada by som iba doplnila, že myslím si, že správna cesta je naozaj inkluzívne zamestnávanie, ktorému sa akoby veľmi vyhýbate a veľmi to súvisí so sociálnou ekonomikou. Takúto novelu naozaj nemôžeme podporiť, aj keby ste prijali naše pozmeňovacie návrhy... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Bugár, Béla, podpredseda NR SR
Pani poslankyňa, čas už vypršal.

Jurinová Erika, poslankyňa NR SR
Áno. Ďakujem za pozornosť.

No ja sa predovšetkým vyjadrím k pani Vaľovej. Samozrejme, pani Vaľová zase nepočúva poriadne a vytrhuje veci z kontextu. Pretože ja som povedala, že tu sa bezbariérovosť rieši spôsobom, že najprv postavíme dom, celý dom, a potom zistíme, že sme tam zabudli vybudovať okná a dvere. A potom to ideme hasiť. A potom my začneme robiť úpravy nanovo, pretože tu nie sú poriadne riešenia. My nemáme žiadne kontrolné mechanizmy, my nemáme žiadnych odborníkov. Môžte sa pozrieť, ja bývam v obci, kde je z prostriedkov Európskej únie vybudované námestie, ktoré je doteraz bariérové len preto, že už to nevie nikto prebudovať zrazu, lebo by museli vracať peniaze. A kto toto napraví, preboha?
Ja som rovnako takto, keď už ste spomenuli jasličkový zákon, rovnako takto sa pristupuje aj k stacionárom. Tie sa nútia k bezbariérovosti, ale nikto nerieši, že úrady, naše úrady, ministerstvá, mestské úrady, že musia byť bezbariérové, ale nielen preto, aby sme sa tam dostali, ale aby sme tam mohli aj pracovať.
Pani Vaľová, koľko máte zamestnancov na vozíku? To mi povedzte.
Rovnako aj v tých školách, aj v tých nemocniciach majú pracovať, nielen navštevovať ako klienti a pacienti a nie ako žiaci. Majú proste tam mať právo pracovať ľudia so zdravotným postihnutím. A pokiaľ si to neuvedomíte, tak ja neviem, ako vás mám ešte presvedčiť.

Ďakujem, pani kolegyňa, za taký praktický pohľad človeka, ktorý teda žije v tých, v tom bariérovom prostredí, a možno pokiaľ sa nám niečo nestane, tak vždy budeme vnímať možno politicky, že niečo kritizuješ, ale pravda je taká, že naozaj tých bariér na Slovensku je dosť.
Ja by som sa možno trošku zdržala pri integrácii detí so zdravotným znevýhodnením do škôl. Ja tiež pochádzam z vedľajšieho okresu ako pán kolega a chcem povedať, že mám inú skúsenosť. V našej triede vždy bývali Rómovia a my ostatné deti sme sa striedali pri nich tak, že vždy niekto iný pri ňom sedel. Dnes, keď ich stretnem na ulici, tak sú to slušní Rómovia, ktorí sa so mnou aj porozprávajú. A naozaj hádzať všetkých do jedného vreca sa nepatrí a naozaj potom je to ten fašizmus. Pretože naozaj pochádzam z prostredia, odkiaľ pochádzate aj vy, a mám inú skúsenosť práve s tým, že predošlý systém, keď som teda chodila na základnú školu, tak ich integroval bežne do tried a nikto sa nad tým nepozastavoval, že je to nejaký problém. A každý sme si to podľa mňa normálne vyskúšali a jednoducho sme to prijali, že je to tak a hotovo. Teraz sa nad tým úplne rozčuľujeme, rozdeľujeme, rodičia píšu petície. Ja si myslím, že sa treba len vrátiť k tomu, čo bolo zaužívané aj v minulosti.
A čo sa mi ešte nepáči, že kolegyňa si poprosila slovo, aby jej teda zastavili čas, a všetci hovoríme o veľkej tolerancii ako... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Vážený pán predseda, vážená pani ombudsmanka, vážení kolegovia, ja som veľmi rada, že sa mi podarilo dnes dobehnúť, aby som sa vyjadrila práve k správe pani ombudsmanky, ktorá bola aj na tému bezbariérovosti. Stihla som sem dobehnúť preto, že som bola u lekára, a preto viem, úplne aktuálne vám viem povedať moje skúsenosti so zdravotníckymi zariadeniami. A viem práve, aký problém som mala vôbec nejaké zdravotnícke zariadenie nájsť, kde by ma vedeli ošetriť. A pamätám si na časy, keď som pred pár rokmi skončila na recepcii súkromného zariadenia a keď mi povedali cenu, ktorú tam musím zaplatiť, lebo to bolo jediné zdravotnícke zariadenie, ktoré ma dokázalo ošetriť a ktoré mi dokázalo poskytnúť nejakú zdravotnú starostlivosť, lebo mali technické vybavenie a personál, tak som sa tam rozplakala.
Žiaľ, nie každý v tejto krajine má šancu dostať sa k zdravotnej starostlivosti takej, akú si zaslúži a akú potrebuje. A presne o tomto hovorili aj tie správy pani ombudsmanky, o prístupnosti, o bezbariérovosti zdravotníckych zariadení, a teda nielen zdravotníckych zariadení, ale aj školských zariadení. Dve kľúčové témy, teda okrem toho, že sa venovala aj iným témam. Toto sú možno dve z najkľúčovejších oblastí, kde naozaj máme ešte obrovské medzery a ja doteraz nerozumiem prečo.
Už v roku 2010 sme ratifikovali dohovor o právach osôb so zdravotným postihnutím a odvtedy je u nás stále len na papieri. Máme síce národný program rozvoja životných podmienok pre ľudí so zdravotným postihnutím, kde sú konkrétne body, ktoré sa majú napĺňať, ale tieto nemajú žiadne časové horizonty a ich napĺňanie sa neustále len odkladá a jednotlivé zodpovedné rezorty vôbec nekonajú.
Chcela by som pripomenúť, ja teda nebudem hovoriť úplne len o bezbariérovosti, ale o prístupnosti ako takej, pretože prístupnosť sa týka nielen fyzického prostredia, ale aj informačných a komunikačných možností. To znamená, týka sa oveľa širšieho počtu zdravotne postihnutých a netýka sa len telesného postihnutia, ale aj problémov ľudí so zrakovým postihnutím alebo problémov ľudí nepočujúcich. A takisto, čo sa týka škôl, tak sú tam rôzne formy špecifických potrieb žiakov. A teda keď hovoríme o prístupnosti, prístupnosť by sa mala týkať skupín, zatiaľ čo primerané úpravy sa väčšinou vzťahujú na jednotlivcov.
Budem citovať niekoľko vecí, ktoré sa uvádzajú v komentári k dohovoru a kde je výklad prístupnosti, pretože mám pocit, že na toto sa neustále zabúda. Zabezpečiť prístupnosť znamená, že je to povinnosť bezpodmienečná. To znamená, subjekt, ktorý je povinný zabezpečiť prístupnosť, nemôže ospravedlniť svoje opomenutie v tejto veci odvolaním sa na to, že zabezpečenie prístupu osobám so zdravotným postihnutím pre neho predstavuje nákladnú záťaž. Prístupnosť sa týka tak verejnej správy ako súkromného sektora.
Keď hovoríme o tých správach, ktoré sme tu z kancelárie ombudsmanky dostali, tak musím poznamenať, že toto bola jedna z najlepších prác v tejto oblasti za posledné roky, a ja by som pani ombudsmanke za to chcela naozaj poďakovať, pretože napriek tomu, že my tých odborníkov v tejto oblasti máme strašne málo, oni sa naozaj naučili vnímať tieto problémy očami ľudí s týmito zdravotnými problémami a naozaj bolo cítiť, že tejto téme rozumejú.
Nebudem úplne konkrétne hovoriť všetky tie veci, ktoré v tej správe boli uvedené, ale nedá mi nespomenúť niektoré možno aj osobné skúsenosti, ktoré proste, ktoré jednak zažívam, či už v tejto pozícii, ale ktoré zažívajú aj teda ľudia v bežnom prostredí. Pretože nie je možné, aby sme dokázali fungovať v takto vysoko bariérovom prostredí, ktoré tu máme. Spomeniem možno len príklady z tohoto týždňa. Ja som si niekedy možno od novembra aj začala písať každý deň, s akými bariérami sa pri mojej práci stretávam, a naozaj v tom denníku som mala záznamy úplne každý deň. Proste každý deň riešim nejakú maličkosť, nejaký prístup niekde, nejaký problém.
Všetky stretnutia, ktoré si dohadujem, tak v prvom rade padá otázka, či sa máme kde stretnúť, či viem prísť alebo niekto musí prísť za mnou. Nie je úplne samozrejmé, teraz sa možno stáva, že mňa už ako osobu poznajú a, samozrejme, vtedy sa tie podmienky prispôsobujú, ale to nie je len o mne. Teraz napríklad v pondelok mali seminár, ktorý robil Parlamentný inštitút, naši asistenti a nikto nerátal s tým, že aj môj asistent je na vozíku. A znovu, proste my musíme sa dopredu ohlasovať na to, že potrebujeme bezbariérové priestory, a musí sa to organizovať len podľa jednotlivcov, ktorí dopredu dajú o sebe vedieť. Tomuto sa prístupnosť nehovorí.
Ak by som ešte spomenula len pár vecí, čo sa týka škôl ani zdravotníckych zariadení, ako som povedala, nedá sa tu hovoriť o slobodnom výbere. Nikto z nás sa nedostane ani na školu, ani do zdravotníckeho zariadenia, ktoré potrebuje a ktoré si vyberie, ale musí tam ísť, musí ísť podľa, naozaj podľa prístupnosti a musí... Navyše, navyše ešte mi chýba možnosť vôbec, aby vás niekto, aby vám niekto dal tú informáciu, že kde vlastne ktorá škola, ktoré zdravotnícke zariadenie je bezbariérové napríklad alebo vedia s vami komunikovať. Napríklad ma zarazilo aj v správe, že prístup s nepočujúcimi. (Rozhovor rečníčky so spravodajkyňou.)
Pán predseda, mohla by som vás poprosiť, v rámci všeobecného súhlasu poprosiť o zrušenie časového limitu? Ešte pár minút.

Danko, Andrej, predseda NR SR
Už pokračujete v rozprave a nie je súhlas všeobecný. Nech sa páči.

Shahzad, Silvia, poslankyňa NR SR
Dobre, ďakujem.
Tak ja poviem na záver už len toľko, že budem, aj na základe týchto odporúčaní pani ombudsmanky sme pripravili návrh zákona, aby práve zdravotnícke zariadenia a školské zariadenia spadali do kompetencie ministerstva zdravotníctva a ministerstva školstva.
Ďakujem.

Pán predseda, ja vám chcem poďakovať, že ste sa vyjadrili, a chcem ale vás poprosiť, aby ste aj v priebehu xenofóbnych príspevkov konali tak, ako nám zákon ukladá.

Ďakujem pekne.
Pán kolega, dobre si povedal, že nesklamal si sa, keď si dal hlas za túto osobu, aby bola pani ombudsmankou. Ja som mal tú česť ako tiež nový poslanec vtedy aj so SaS-kou, keď sme tu boli prvýkrát v roku 2010, tak tiež fakticky beriem, že je to aj naša nejaká, prejav našej vôle, že je tu, by som povedal, jeden ten mohykán, ktorý ešte ostal po tých volebných obdobiach. A tak ako píšete vo svojej správe, pani ombudsmanka, že V4 sa dohodla v roku 2013, že verejní ochrancovia práv budú očami a ušami parlamentu, to znamená, že by sme tu mali vítať všetkými desiatimi rukami, že, chvalabohu, máme ďalšieho pomocníka v reálnom živote, v teréne, ktorý nám bude hlásať, čo sa deje, čo sa nedeje, aké sú tam chyby, aké prešľapy.
A ja osobne by som vám chcel poďakovať za tú správu ešte z roku 2015, asi viete, na čo narážam, na vybavovanie reštitučných konaní, ktoré desiatky a stovky, tisíce ľudí ešte nie je poriešených. Je to veľký, by som povedal, počin, ktorý som ani neočakával, ale keď mi to prišlo na stôl, tak som bol milo prekvapený, pretože od toho sa môžme odpichnúť a môžme povedať, že áno, je to právo v okrese Lučenec tak, v okrese Sabinov tak, v okrese Krtíš tak. A budeme sa pýtať, čo robíte, štátni zamestnanci, pretože týchto, takýchto sťažností o prieťahoch v konaní, nekonaní úradu alebo iné znevažovanie funkcií, myslím, že ste si zažili asi dosť počas svojej funkcie, keď ste tam boli, lebo to isté aj, predpokladám, každému poslancovi v parlamente prichádzajú takéto výzvy od občanov, kde sa už nemajú kam obrátiť. Takže chcem vám veľmi pekne poďakovať.
A za svoju osobu a myslím, že aj za tých, ktorí prídu na rezort pôdohospodárstva, chcem veriť, že raz tie reštitúcie ukončíme tak, aby občania mali konečne povedané "pardon" od tohto štátu, čo im do dnešného dňa, žiaľ, ešte neurobil, každému, ktorý si túto reštitúciu platne držal.
Veľmi pekne ďakujem a držím vám palce v ďalšom živote.

Vážená pani ombudsmanka, veľmi srdečne a úprimne ďakujem za výkon vášho úradu. Musela ste ho robiť v dobe nástupu fašizmu a intolerancie, o to bolo dôležitejšie, že váš hlas bolo vždy počuť. Je dôležité, aby sa práve v tejto dobe pripomínalo, že humanistické a ľudskoprávne hodnoty sú základom a zmyslom Slovenskej republiky, preto sme sa dali dohromady, nie kvôli tomu, aby sme platili aparát, nie kvôli tomu, aby sme mali štátny znak a zástavu, všetko je to iba pre ľudí a o tom hovorí práve Ústava Slovenskej republiky, ktorá zakotvuje aj ombudsmana.
Chcem sa obrátiť v tejto chvíli aj na predstaviteľov koalície, ktorá vás, pani ombudsmanka, celé tie roky nemala za svoju. Nebudem to komentovať prečo a má to svoje politické príčiny, ale dnes na záver pri tejto správe by som očakával, že sa všetci, že si všetci koaliční poslanci uvedomia, že predovšetkým sme všetci demokratmi, že predovšetkým by sme mali byť všetci patriotmi, ktorí stavajú na týchto ľudskoprávnych a humanistických základoch republiky, a mali by prísť zahlasovať a poďakovať sa vám tým za poctivo odvedenú prácu.
Veľmi pekne ďakujem, pani Dubovcová. (Potlesk.)

Ďakujem pekne za slovo.
Áno, pán poslanec Grendel, presne ste to pomenovali, že možno zo začiatku svojej činnosti pani ombudsmanka musela skôr ako riešiť alebo teda popri tej hlavnej činnosti, ktorá je jej hlavnou náplňou, ochraňovať ľudské práva, sa musela naozaj dlhý čas boriť práve s premiestňovaním, s hľadaním, so šetrením a aj toto hovorí o tom, aký vzťah má vláda k funkcii ombudsmana. Je mi strašne ľúto všetkých tých peripetií, ktoré musel úrad ombudsmana podstúpiť. Teraz je ten úrad, mám pocit, zastabilizovaný a naozaj nová pani ombudsmanka, ktorá nastúpi už o týždeň, v podstate má široké pole pôsobnosti v tom, aby sa mohla venovať len svojej odbornej činnosti.
A, pani poslankyňa Dubačová, veľmi presne ste doplnili celý citát, alebo doplnili ste ho tak, ako to naozaj mnohí pociťujeme. Je smutné, tak ako som aj o tom hovorila, je smutné, že občania majú pocit, keď sa domáhajú svojich práv, že inštitúcie sú voči nim obrnené a odmietajú akýkoľvek hlas, ktorý sa zdvihne na ich obranu. Je to podľa mňa chorý systém a kiež by sa začal diať presný opak.
Ďakujem.

Ďakujem za slovo. To, aký má vzťah tento štát k inštitúcii, ktorú vedie pani Dubovcová, vyjadruje aj vzťah tohto štátu k sídlu pre úrad ombudsmanky. A je naozaj symbolické, že práve úrad ombudsmanky a Ústav pamäti národa sú prakticky jediné inštitúcie, ktoré pendlujú, nehovorím, že z roka na rok, ale skrátka z jednej budovy do druhej, pretože tento štát nie je schopný zabezpečiť stále sídlo. Aj toto vyjadruje vzťah moci k týmto inštitúciám.