Ďakujem za slovo, pán predsedajúci. Ja len v krátkosti za nás ešte vystúpim a nadviažem na kolegyňu Kalmárovú, ktorá, si myslím, že mala veľmi kvalitný a vecný prejav, a nadviažem aj na kolegu Dostála, ktorý vo svojej poznámke nakoniec povedal teda to, že je nám ľúto, že k tomu nevystupujú predkladatelia. A teda ja by som to povedal taktiež, že teda vidím tu pána poslanca Garaja, videl som tu aj pána poslanca Lučanského. Bavíme sa tu o...
Ďakujem za slovo, pán predsedajúci. Ja len v krátkosti za nás ešte vystúpim a nadviažem na kolegyňu Kalmárovú, ktorá, si myslím, že mala veľmi kvalitný a vecný prejav, a nadviažem aj na kolegu Dostála, ktorý vo svojej poznámke nakoniec povedal teda to, že je nám ľúto, že k tomu nevystupujú predkladatelia. A teda ja by som to povedal taktiež, že teda vidím tu pána poslanca Garaja, videl som tu aj pána poslanca Lučanského. Bavíme sa tu o relatívne, už by som povedal, zásadnejšom zásahu do nejakého práva a bolo by fajn nám, keby sme mali takú poslaneckú a parlamentnú kultúru, kedy by sa akože návrhy, ktoré prinášame, zdôvodnili. Myslím si, že tu na našej strane sú tieto argumenty a otázky vecné, konštruktívne, neideologické, keby to ešte niekomu vadilo. Tak možno by bolo aj prejavom sily argumentácie predkladateľa, keby sa postavil a niektoré veci by vysvetlil, ale tak už nech to voliči a ľudia posúdia sami, že ako to tu funguje.
Tri základné veci by som chcel k tomuto povedať a prvá je teda, že keď pri absencii nejakého slova od predkladateľa sa poďme zamyslieť nad prvou otázkou, a teda že nakoľko zásadný je tento problém. Lebo viete, myslím, že sa to tak už aj zažilo, je to taký folklór, ktorý, ja som bol prekvapený, že sa nám to vrátilo pomaly po desiatich rokoch, že teda máme nejaký obrovský zásadný problém s infozákonom, ktorý treba riešiť prostredníctvom nejakej zmeny do toho, do toho práva, a teda zhodou náhod, absolútnou zhodou náhod podobnú diskusiu v parlamente sme mali počas druhej vlády Roberta Fica, ak sa nemýlim teda, kedy bola podobná diskusia o zneužívaní infozákona a o tom, ako sú zaťažené konkrétne samosprávy nadmerným počtom, samosprávy nadmerným počtom žiadostí.
A stalo sa to, že ja som teda vtedy ako zamestnanec Kancelárie Národnej rady robil normálny parlamentný výskum, reprezentatívny parlamentný výskum, ktorý sa snažil odpovedať na jednoduchú otázku, koľko vlastne infožiadostí samosprávy dostávajú. Lebo viete, to tu, máme pocit, niekedy tu máme takú tú diskusiu a bavíme sa o pocitoch a dojmoch, myslím si, že by bolo také dobré zaviesť nejakú kultúru parlamentného výskumu a argumentácie založenej na dôkazoch, tak som sa vtedy snažil ako mladý parlamentný výskumník prispieť odpoveďou na túto otázku. Vtedy, ak, teda prepáčte, že teda promujem vlastnú akademickú prácu, ak si to nájdete, Dubéci infožiadosti v roku 2012 alebo ´13 to bolo, tak sme urobili reprezentatívny prieskum v všetkých samosprávach, kde sme, v 600 samosprávach, ktoré boli regionálne reprezentatívne na Slovensku, reprezentatívne z pohľadu veľkosti, a takisto sme ešte robili prieskum na orgánoch ústrednej štátnej správy a iných povinných osobách, tak vtedy sme prišli na to, že priemerne jedna samospráva ročne dostáva 16, 16 infožiadostí a to keď započítame do toho aj najväčšie krajské mestá, hej. Samozrejme, Bratislava vyskakuje úplne hore, veľké krajské mestá úplne hore, ale keď sa pozrieme len na obce napríklad do tisíc obyvateľov, tak priemer bol niečo medzi jedna a dva. Krížom celou Slovenskou republikou. Na Slovensku je 2 900 približne samospráv, toto sme sa pýtali reprezentatívne v 600 samosprávach a tieto čísla boli, tie čísla boli naozaj malé. Takže, ale ja beriem, bolo to pred desiatimi rokmi a možno sa niečo mohlo odvtedy zmeniť, ale tak minimálne by som teda prosil na strane predkladateľa, že keď už tu je nejaká ako aj dôkazová základňa, toto sú veci, ktoré sú teda dokonca, myslím, k dispozícii aj v parlamente a tak ďalej, tak keby, keby sme pracovali s nejakými číslami, tak by ma zaujímalo, že teda koľko tých vlastne žiadostí je. Tak ako my tu predkladáme zákon, ktorý mení nejaké základné právo občanov, vychádza z toho, že máme nejaký pocit, že je nejaký problém, ale kde sú nejaké konkrétne čísla? Koľko tých žiadostí je, koľko je toho šikan... koľko je toho šikanovania, koľko človekohodín na samosprávach ako je nejako vyťažených alebo pri iných povinných osobách. Ako naozaj, prosím, kolegovia, však je rok 2024, tvorme zákony v Európskej únii, ktoré nevychádzajú z našich nejakých pocitov alebo dojmov, alebo z nejakej anekdotálnej skúsenosti konkrétnych jednotlivcov, ktoré vôbec nebudem popierať, ale tvorme zákony na základe nejakých čísel. A ja tu som proste žiadne čísla nevidel a tobôž, že som ešte nevidel nejaké argumenty od predkladateľa, ktorý sa neunúval v tejto rozprave vôbec vystúpiť, ale opäť, čo s tým. No dobre.
Druhá vec, myslím si, že ako aj kolegyňa Mesterová povedala vo svojej faktickej poznámke, spôsob, aký je nastavený, nastavená tá rovnováha v tomto, v tomto návrhu, je absolútne podľa mňa škandalózny v tom, že jednoznačne sa prikláňa na stranu povinnej osoby, konkrétne v tom, že povinná osoba bez nejakého jasného vymedzenia môže povedať, že je to mimoriadne rozsiahla informácia. Prepáčte, ale akože dať jedno takéto právo verejnému sektoru, ja vôbec opäť, aj sa k tomu dostanem, že tie nástroje existujú, ale takto automaticky dať všeobecné právo, na ktoré ešte neexistuje ani taký nejaký odvolací mechanizmus, a povedať teraz akejkoľvek, akákoľvek povinná osoba bude môcť hocikedy na hocijakú informáciu povedať, že toto je mimoriadne rozsiahla informácia, a dá tam nejakú sadzbu, tak to je proste naozaj že, myslím si, že nerovnovážny stav. A ak by sme sa chceli baviť o detailoch, opäť keby teda predkladateľ prišiel s nejakou silnejšou dátovou bázou a možno aj s aplikačnou praxou, ktorá, alebo s problémami, ktoré reagujú na aplikačnú prax, ktoré sú úplne inde, tak možno by sme sa o tomto vedeli baviť, ale toto je že totálne nerovnovážny stav, a teda by som navrhoval, aby sme sa na to pozreli v druhom čítaní, ak sa k nemu dostaneme.
A teda posledná vec, aby som dlho nezdržoval, je tá, že teda čo s tým. Lebo ak tu máme nejaký problém, tak že či na to existujú riešenia, to, ten problém, teda nejaké domnelé obrovské zaťažovanie samosprávy a povinných osôb. Za prvé, už dnes, a to už povedala aj kolegyňa, kolegyňa Kalmárová, existujú nástroje, lebo ja, viete, ja keď počujem, že nechce sa samosprávam robiť diplomovky a museli robiť diplomovky, tak ja sa pýtam hlavne, že kto, aký prednosta toho úradu alebo, ja neviem, starosta, keď je to proste obec, dovolil, aby sa toto sa stalo. Lebo jednoducho infozákon nepredpokladá, že máte vytvárať nové informácie. To naozaj akože je základná poučka. Nemáte vytvárať nové dátové bázy, nemáte zbierať dáta, nemáte ich akože konsolidovať do nejakých, do nejakých nových informačných celkov, odpovedať na nejaké otázky študentov alebo niečo podobné. A zdá sa mi, že niekedy proste namiesto toho, aby samospráva proste využila všetky tie nástroje, ktoré k dispozícii má, aby sa proti, aby ten zákon slúžil na to, čo má, tak jednoducho, jednoducho sa v tom moce a namiesto toho, aby sa naučili ten zákon využívať, tak potom tu proste príde nejaký poslanecký návrh bokom a reže to úplne nezmyselným spôsobom. Takže už dnes existujú nástroje, ako sa brániť aj šikane, aj všetkým tým veciam, potom ešte hlbšie, samozrejme, ako povedala pani poslankyňa Kalmárová, naozaj, toto je proste prvá úroveň nejakého, nejakej aplikácie toho zákona, potom je tu rozsiahla judikatúra, ktorá sa tomu venuje a proste ten zákon funguje.
A druhá vec a to je toto, čo ma ako tiež veľmi vie pobaviť, je teda, keď povinné osoby nariekajú nad tým, že musia zverejňovať veľké objemy informácií v krajine, kde sme už 20 rokov domnele mali pracovať napríklad na informatizácii, na zverejňovaní dát, na akože transparentnom masovom zverejňovaní dát, na automatizovanom prístupe k dátovým systémom, na veciach. Viete, že namiesto toho, aby, aby ste čakali, že, ja neviem, napríklad keď si pýtate, lebo stane sa to, že napríklad si žiada, žiada nejaké ministerstvo, nejaká osoba o dáta, ktoré sú v tabuľke, ktoré majú, tabuľky majú milióny riadkov. Ja neviem, nejaké makroekonomické ukazovatele alebo proste dátové systémy dopravné a tak ďalej. To sú naozaj akože dátové sety, ktoré sú obrovské. No ale viete, riešenie toho nie je to, že teraz to budem spoplatňovať, ale v štandardných, by som povedal, krajinách, kde transparentnosť a digitálna politika je rádovo ďalej, tak tieto veci sú automaticky zverejňované. Sú to proste datasety, ktoré ja, alebo ja teda a myslím si, že aj kolegovia s tým budú súhlasiť, ak nie je nejaká informácia privilegovaná, to znamená, či to je utajovaná skutočnosť, alebo nejaké obchodné tajomstvo, tak by mala byť automaticky zverejňovaná. To, či ona nie je automaticky zverejňovaná, nie je automaticky zverejňovaná, ale čaká na infožiadosť, je už len naša chyba a v ideálnom systéme by to malo byť tak, že je nejaké veľké dátové úložisko a samosprávy niektoré sú v tomto veľmi progresívne, napríklad mesto Bratislava, pokiaľ viem, celkom zverejňuje veľké množstvo dát, alebo mesto Prešov. To by ste nečakali, mesto Prešov už, myslím, že od roku 2010 proste má, robí silnú prácu v automatizovanom prístupe k informáciám, je to tak, kolega, kolega kýva. Možno nech by nám potom mohol povedať niečo vo faktickej poznámke. A oni tam nemusia posielať infožiadosti o tom, že ak, ja neviem, že koľko meškali autobusy ten rok, lebo proste má niekto problém s tým, že mu meškajú autobusy, niekto mu to zverejní, ale niekto automaticky v nejakej databáze dispečingu dochádzkových systémov to zverejňuje a niekde sa to proste naťahuje, naťahuje do nejakého dátového sídla a niekto si dokonca z toho môže potom s tými verejnými informáciami robiť krásne aplikácie a môže z toho proste, s tým ďalej pracovať, lebo sme presvedčení o tom, že dáta, ktoré, verejné dáta nepatria štátu, verejné dáta patria všetkým občanom a všetci občania by k tomu mali mať akože primárne prístup a tá infožiadosť je len nástroj, podľa mňa už celkom aj vlastne zastaralý vo svojej podstate, ktorý mu tie informácie, ktoré patria aj jemu, akože dáva k dispozícii. A namiesto toho, aby sme sa bavili o týchto veciach, aby sme išli tou progresívnou cestou, tak tu si ideme proste, proste dávať nejaké ďalšie prekážky a tváriť sa, že toto je spôsob, ako zabrániť nejakým žiadostiam, ktoré nám robia zle. Existuje veľmi jednoduchý spôsob: zverejňovať všetko. Poďme touto cestou.
Takže za mňa len takéto krátke, krátke stanovisko, ale opäť ako nech to zaznie a nakoniec, bol by som veľmi rád, keby sme počuli nejaký názor aj od predkladateľa, prečo vlastne sa tu o tomto vôbec bavíme, lebo hovoríme zatiaľ do steny.
Ďakujem veľmi pekne za pozornosť. (Potlesk.)
Skryt prepis
