Tak ďakujem za slovo.
Vážený pán predsedajúci, vážená pani komisárka, kolegovia, kolegyne, Úrad komisára pre osoby so zdravotným postihnutím je nesmierne dôležitá inštitúcia v našej spoločnosti. Má už teda osemročnú tradíciu, ako ste aj vy spomínala, a svoju prácu si vykonáva naozaj svedomito a poctivo. Každoročne nám teda pani komisárka predkladá správu o činnosti a ktorá teda predstavuje, kde naozaj poukazujete na veľké množstvo...
Tak ďakujem za slovo.
Vážený pán predsedajúci, vážená pani komisárka, kolegovia, kolegyne, Úrad komisára pre osoby so zdravotným postihnutím je nesmierne dôležitá inštitúcia v našej spoločnosti. Má už teda osemročnú tradíciu, ako ste aj vy spomínala, a svoju prácu si vykonáva naozaj svedomito a poctivo. Každoročne nám teda pani komisárka predkladá správu o činnosti a ktorá teda predstavuje, kde naozaj poukazujete na veľké množstvo aktivít, ktoré zahŕňa napríklad či už osobné monitorovacie návštevy, účasti v rôznych pracovných skupinách či posudzovanie individuálnych podnetov.
Ja si teda dovolím aj poukázať na tú situáciu tu v pléne, že veľmi ma mrzí, teda že tu nevidím viac kolegov a kolegýň z koalície, ktorí často v posledných mesiacoch hovorili o tom, ako veľmi záleží na ľudských právach, ale, samozrejme, musím teda trošku pohrešiť aj, samozrejme, aj ľudí z opozície. Myslím si, že toto je veľmi dôležité, aby to ľudia počuli, pretože naozaj sú to možno tie dve hodiny, ktoré tu strávite za rok a kde zhrniete celú tu situáciu, ktorú na Slovensku máme v oblasti pomoci, alebo teda aj tých podnetov, ktoré ľudia so zdravotným znevýhodnením, s ktorými sa na vás obracajú.
So správy sme sa dozvedeli, že úrad v roku 2023 zaznamenal historicky najviac podnetov. Je to, samozrejme, aj pozitívna, aj negatívna správa. Na jednej strane je teda naozaj skvelé, že sa ľudia teda so zdravotným znevýhodnením obracajú na vás a že upozorňujú na nedostatky, ktoré máme v systéme.
Na druhú stranu tú máme teda množstvo prípadov, ktoré teda poukazujú na to, že základné ľudské práva a slobody a život na rovnakom základe s ostatnými pre osoby so zdravotným znevýhodnením nie sú teda v našej spoločnosti samozrejmosťou a bežnou vecou. Za posledné tri roky sme sa aj spoločne s kolegyňou Veronikou Veslárovou stretli naozaj s desiatkami organizácií po celom Slovensku, ale aj zástupcami a zástupkyňami našich samospráv a kontaktovalo nás aj nesmierne veľa rodičov s rôznymi problémami. Vypočuli sme si naozaj veľmi ťažké príbehy. Boli to naozaj, že životné situácie, kedy skutočne že mne doslova až mráz behal po chrbte, že keby som musela ja stáť v tej situácii, že aké by to bolo naozaj hrozne náročné tuná na Slovensku, kde rodičia narážajú na rôzne bariéry v sociálnom systéme, školstve, zdravotníctve, a teda aj na úradoch. Za toto obdobie tých troch rokov, kde som mala možnosť viac navnímať tú problematiku, lebo teda sama sa... som predtým nevenovala sociálnej oblasti, ale teda vďaka aj Veronike som mala možnosť viac sa do toho zahĺbiť a sama som si uvedomila jednu vec, že ľudia, ktorí sa žiadnym spôsobom priamo nedostávajú do osobného kontaktu alebo nemajú tú skúsenosť, že čo to znamená žiť so zdravotným znevýhodnením alebo nejakým spôsobom teda nemajú ten kontakt, že si myslím, že nedokážu úplne dobre navnímať potreby ľudí so zdravotným znevýhodnením, že často žijeme trošku ako keby také paralelné životy vedľa seba, a pokiaľ sa niekedy nejakou skúsenosťou naozaj tie životy nám nepretnú, tak je len veľmi náročné, aby tí ľudia, ktorí sú bez zdravotného znevýhodnenia, úplne dobre navnímali tie potreby ľudí so zdravotným znevýhodnením a dokázali pochopiť ti potreby a bariéry, ktoré táto spoločnosť, žiaľ, teda im kladie pod nohy.
A myslím si, že toto je aj taký základný problém, že naša spoločnosť, a teda najmä naši politici a političky nie sú častokrát dostatočne scitlivení, teda tí ktorí vlastne aj rozhodujú potom tu, tu v Národnej rade a majú priamy vplyv na všetky politiky. A teda aj v tom pociťujem, že ten tie nedostatky, že dnes sme práve preto v mnohým oblastiach aj roky pozadu. Aj v oblasti inkluzívneho vzdelávania, poskytovania sociálnych služieb či v možnosti zamestnávania ľudí so zdravotným znevýhodnením.
A je nesmierne dôležité, aby sa nám tie životy čo najviac pretínali v tých bežných situáciách, na školách, úradoch, práci, alebo teda aj na ulici, a naozaj by sme sa mali snažiť, aby sme my nastavovali tie politiky fungujúco, máme to v rukách a vlastne aj tu, tu mnohé zákony, keď prichádzajú do pléna, ma veľmi mrzí, že častokrát sú to malé veci, malé zmeny, ale ktoré by mali naozaj veľký vplyv na to, že by sa tá kvalita života tých ľudí zlepšila.
A ja teda aj dnes vyzývam všetkých poslancov a poslankyne a všetkých ľudí, aj ktorí napríklad sú aj na komunálnej úrovni či ľudí na úradoch, ľudí, ktorí majú moc a rozhodujú, že aby lepšie navnímali to, to, že ako ľudia, aké potreby majú ľudia so zdravotným znevýhodnením.
Naozaj odporúčam každému, aby sa išiel pozrieť do zariadenia, aby sa stretol s rodinou, ktorá čelí týmto problémom, a myslím si, že, že to je tá cesta na to, aby sme dokázali aj my možno potom tu lepšie sa rozhodovať a snažili sa tie podmienky ľudí so zdravotným znevýhodnením zlepšovať.
Ja spomeniem možno ešte jednu takú, tým, že sme aj teda za posledný rok absolvovali troje voľby, tak vlastne vy ste rovnako robili aj prieskum architektonickej prístupnosti volebných miestností. A ako už spomínala aj kolegyňa, my sme, neviem, päť rokov dozadu založili takú iniciatívu Odstráňme bariéry, kde sme, kde nám ľudia nahlasovali rôzne podnety a my sme sa snažili teda kontaktovať inštitúcie a upozorňovať ich na tieto bariéry. Som rada, že teda aj niektorí, väčšinou teda akože aj reflektovali na to, aj keď sme napríklad snažili sme sa aj po roku prísť, ísť sa pozrieť, že či tá bariéra je, je teda odstránená, a ja som to tu už nič aj spomínala, ale mali sme na jednej fakulte tu v Bratislave teda nahlásený podnet a napísali sme aj dekanovi školy a sľúbil nám teda, že áno, že vybudujú bezbariérový prístup, lebo robili nejakú rekonštrukciu, a keď sme sa tam teda po roku išli pozrieť tak boli tam nejaké štyri schody, ale teda, žiaľ, bezbariérový prístup na túto fakultu urobený nebol napriek tomu teda, že nám to bolo prisľúbené, že teda aj písomne sme to mali od, od dekana.
Takže toto sú také trošku smutné situácie, že čo ste aj vy spomínala, že naozaj, že častokrát je to aj o tom prístupe ľudí v tých inštitúciách, na úradoch, a keď sa aj stretávame s primátormi, primátorkami okresných miest, tak ako kolegyňa spomínala, že sme robili aj ten prieskum, tak si uvedomujem, že, že najväčším problémom je to, že tí ľudia, ako keby že riešime tie situácie, ale častokrát presne, že zabúdame, ako keby na tieto veci. Bolo pár ako keby aj pozitívnych, že, že tí zástupcovia nám hovorili, že áno, že keď už budujú napríklad detské ihrisko alebo sa robia nejaké projekty, tak, samozrejme, už myslia na to, aby boli inkluzívne ihriská, lebo myslí sa na tie obrubníky, ale stále si myslím, že v tomto máme veľké nedostatky. A mali by sme oveľa, oveľa viac o tom hovoriť aj na tej presne komunálnej úrovni, lebo tam sa deje ten život, tam tí ľudia trávia ten čas a najviac ako keby pociťujú tie bariéry, presne jak ste hovorila, a na tých, častokrát na obecných úradoch, na tých dedinách, že, naozaj že, že niekedy je to jeden-dva schody, ale pre toto človeka je to, je to, keď príde sám a nemá mu kto pomôcť, neni tam zvonček, tak naozaj môže sa jedine otočiť, a teda vybaviť si to alebo musí zavolať alebo proste nejakým spôsobom sa snažiť.
A my sme, my sme, keď sme robili aj ten prieskum vlastne tej debarierizácie tých okresných, mestských úradov v okresných mestách na Slovensku, tak my sme vlastne tak teda robili taký fiktívne, že sme volali, hej, Veronika teda zo svojej pozície a ja teda fiktívne, a ono, ono, častokrát oni hovorili, však mi prídeme dole, však stačí len povedať. Úradníčka je teda ochotná prísť, čo, samozrejme, je dobré, ale treba si uvedomiť, že pre toho človeka, ktorý tam stojí na tej ulici, je to veľmi neúctivé. A často ani toto si ľudia, ktorí s tým neprichádzajú, ani ja sama možno 5-10 rokov dozadu, že človek si to neuvedomí. Ale keď začne viac s tou témou pracovať, tak vtedy pochopí to, že ako sa cíti ten človek, keď počuje tie príbehy, a presne že aj vám, aj nám to častokrát hovorili ľudia, že ono sú to častokrát také maličkosti, v tých situáciách, ale že ono to veľmi veľa znamená pre toho človeka. Čiže presne, že toto sú tie veci, a to aj ja zo svojej skúsenosti môžem povedať, teda už sa, už sa budem opakovať, ale že naozaj je veľmi dôležité, aby sme my mali navnímané tie situácie, aby sme dokázali pochopiť, že, že ako sa cítia tí rodičia, tých detí, alebo aj teda ľudia so zdravotným znevýhodnením. No, toľko asi za mňa.
Ja teda na záver by som vám teda ešte raz chcela veľmi pekne poďakovať, myslím si, že je veľmi dôležité, teda aby táto správa tu bola vždy prednesená. A ja by som sa vám chcela zároveň aj ospravedlniť, dúfam, že v mene všetkých za to, že ste musela na trikrát chodiť. Ja som to považovala za veľmi neúctivé voči vám a jednoducho nemalo by sa to diať, že mali by sme tieto správy brať veľmi vážne a každý poslanec a poslankyňa by sa mal veľmi nad tým zamýšľať, nad každým vaším slovom, ktorý v tej správe prednášate.
Ďakujem veľmi pekne. (Potlesk.)
Skryt prepis