Videokanál klubu

Ďakujem pekne, pán predseda, len celkom krátko. Veľká vďaka všetkým, ktorí vystúpili, či už v rozprave, alebo vo faktických poznámkach a podporili tento zákon.
Teraz som si uvedomila, že pred chvíľočkou, že vlastne Sviečková manifestácia bola krátko, pár mesiacov pred tým, ako bolo 40. výročie prijatia Všeobecnej deklarácie ľudských práv. Možnože keď v roku 1948 OSN prijímali túto deklaráciu, tak mnohí dúfali, že po tých 40 rokoch už nebudú takéto manifestácie a nebude takmer plošné porušovanie ľudských práv.
Keď si zoberieme tieto posledné týždne v slovenskom parlamente, možno to, čo sa najčastejšie opakovalo, boli ľudské práva, nedodržiavanie ľudských práv, nerešpektovanie ľudskej dôstojnosti. To znamená, že stále sme stavaní pred... pred istý, istú výzvu, aby sme sa na obranu ľudských práv postavili. Veronika Remišová určite nevedome si dnes obliekla modré šaty. Modré šaty sa stali symbolom Sviečkovej manifestácie, pretože policajt, ktorý hovoril do toho ampliónu, tak hovoril, povedal, že sústreďte sa na tú pani v tých modrých šatách a skutočne tie modré šaty sa stali takým symbolom Sviečkovej manifestácie. Ja ti ďakujem, Veronika, aj keď možno si v tom, si v tom nevine, a títo ľudia aj za cenu toho, že nevedeli, ako to skončí, nevedeli, či budú vo väzení, alebo vyhodení z roboty, tak vydali svedectvo o tom, že ľudské práva treba dodržiavať, že ľudské práva sú, sú niečo, na čom musí stáť svet, pretože ak to nebude, a to je jedno, v ktorej téme, ak to nebude, tak budeme tak ako v tieto dni, aj v tomto parlamente donekonečna hovoriť len o rešpektovaní ľudských práv, ale skutok obyčajne utiekol.
Ďakujem pekne. (Potlesk.)

Ďakujem veľmi pekne za vaše reakcie, kolegovia.
A ja by som naozaj chcel podčiarknuť to, že štátny sviatok je niečo, čo naozaj štát slávi, oslavuje, čo je preňho významné, a týmto štátom je Slovenská republika, Slovensko.
Keď sa pozrieme na stránku vlády, tak tam máme štátne sviatky, 1. január, deň vzniku našej republiky, 5. júl, sviatok svätého Cyrila a Metoda, 29. august, výročie SNP, 1. september, Deň Ústavy Slovenskej republiky, 28. október, Deň vzniku samostatného česko-slovenského štátu – bez toho, že by to bol teda deň pracovného pokoja, a 17. november, Deň boja za slobodu a demokraciu.
Potom máme dni pracovného pokoja a potom máme pamätné dni. A ja myslím, že z tej tretej tabuľky prvý dátum a to je práve 25. marec, je v rámci kalendárneho roka prvý pamätný deň, tak si myslím, že, že ten, kto je na prvom mieste napríklad v kategórii B na v majstrovstvách sveta v hokeji, tak postupuje do áčka, tak ja si myslím, že tento 25. marec je dobrý deň na to, aby mohol postúpiť do áčka, medzi štátne sviatky Slovenskej republiky ako Deň zápasu za ľudské práva, a bude to niečo, na čo naozaj môžme byť hrdí, čo si ešte mnohí aj pamätáme, zažili sme, nie je to niečo z histórie takej dávnej, kto, už ktorú si už pomaly nikto nepamätá, lebo máme len z knižiek, mnohí ešte žijú, ktorí sa aj aktívne zaslúžili, takže si myslím, že teraz je vhodný čas, netreba čakať, kým pamätníci zomrú alebo odídu do dôchodku, ale treba to spraviť a skutočne tento sviatok tam má svoje miesto v tomto áčku, v tej prvej tabuľke medzi štátnymi sviatkami Slovenskej republiky.
Ďakujem.

Ďakujem ti, Richard, za tvoj príspevok v rozprave aj tebe, Anka, za to, že predkladáte tento návrh.
Áno, 25. marec 1988 je jeden z takých vzácnych dní a príležitostí, kedy môžeme byť hrdí, a ma to zaujalo, ako si povedal, že naozaj často môžeme tak intenzívne hľadať, aby sme sa zhodli spoločne ako spoločnosť, že ktoré sú tie momenty v našej histórii, na ktoré vieme byť právom hrdí, a vieme sa nimi popýšiť a zobrať si príklad a vidieť tam to vzácne.... hodnoty a vzácnych ľudí.
A tu chcem povedať, že som si spomenul na jednu takú aktuálnu, také politické vyjadrenie predsedu vlády, ktorý povedal, že keby, a teraz je to trošku akože taká iná téma, ale on povedal, že keby na Slovensku vypukla vojna, že podľa neho si 90 % mladých ľudí zoberie péenku. A napadlo ma to tak pri tom, ako si rozprával o tomto sviatku, preto, lebo nesúhlasím s tým, nemyslím si, že mladí ľudia sú takí bojkovia, myslím si len, že potrebujú, to staré také latinské to zachytilo dobre, že exempla trahunt, čiže príklady tiahnu, a tak ako potrebujeme mať tie vzácne dni vyzdvihnuté a pripomínať si ich, tak v nich a za nimi potrebujeme vidieť tých vzácnych ľudí, ktorí sa v nich angažovali, boli v histórii aktívni a ukázali nám to, za čo je dôležité a za čo sa oplatí stáť aj v týchto dňoch alebo v tomto dni, 25. marci ’88 vidíme vzácnych ľudí. Jeden už bol spomenutý, bol to pán Neuwirth, ale boli tam aj iní, boli tam Krčméry, Jukl a podobne a bolo tam kopec mladých ľudí, ktorí mali dobrý príklad a postavili sa za správnu vec, myslím si, a preto to aj ja podporím, že toto majme medzi štátnymi sviatkami.

Ďakujem za slovo.
Ďakujem, pán poslanec Vašečka, za tvoje vystúpenie. A ja by som chcel spomenúť len ten moment toho hlasovania, na ktorý si upozorňoval, lebo asi už bolo povedané pomerne dosť ohľadom tej Sviečkovej manifestácie, čo to bolo, kedy to bolo, o čom to bolo, ale je veľmi podľa mňa dôležité, ako dopadne to hlasovanie minimálne v tom prvom čítaní, a tam sa veľmi rýchlo ukáže, kto na akej strane stojí. Tento zákon neublíži vládnym poslancom, ak bude schválený, ľudia do roboty budú chodiť a bude to len taká spomienka, symbolika na ten deň, štátny sviatok, ktorý bude pripomínať to, ako sa demokraticky cítiaci ľudia vzopreli systému v ’88., a na tom hlasovaní sa pekne ukáže, že kto na akej strane stojí. Tí, ktorí budú hlasovať za, budú stáť na strane tých demokraticky zmýšľajúcich ľudí aj dnes, ktorých potrebujeme v dnešnom boji s dnešnými predstaviteľmi... alebo dnešnom súboji o demokraciu, a tí, ktorí budú proti alebo sa zdržia, alebo sa nejako inak tomu vyhnú, tak budú na strane tej komunistickej moci, budú na strane toho zla, ktoré tu vládlo 40 rokov, ktoré nám tu diktovalo, ako sa máme chovať, akým perom máme písať, všetci jedným, modrým, ako máme voliť, ako nemôžeme chodiť do kostola, ako nemôžeme cestovať po celej slobodnej, po celom slobodnom svete, takže to hlasovanie bude kľúčové v tom, kto na akej strane stojí, či stojíme na strane demokratov, alebo na strane komunistov.
Ďakujem pekne.

Vážené dámy, vážení páni, vážená pani poslankyňa Záborská, milá Anka, ďakujem, že si do pléna predložila tento návrh, aby sme si uctili deň Sviečkovej manifestácie.
Sú dva typy politikov, pre ktorých, ktorí majú nejaký vzťah k ’89. alebo k Sviečkovej manifestácii. Prvý typ politikov je, že nevie si spomenúť, kde v ten deň vtedy bol, alebo prípadne kachličkuje kúpeľne, a ten typ politikov sedí na tejto strane. (Rečníčka rukou ukázala na pravú časť sály.)
A potom je druhý typ politikov, pre ktorých tento deň znamená veľmi veľa. Ty, Anka, patríš, k tomuto typu politikov, a takisto ja som veľmi rada, že účastníci Sviečkovej manifestácie, dokonca aj jej iniciátor sedia tu medzi nami, napríklad je to pán František Mikloško. A mnohí ľudia, ktorí sa zúčastnili na Sviečkovej manifestácii, sú hrdinovia, ktorí dokázali obetovať svoje pohodlie, svoje možno osobnú, osobnú prosperitu voči nejakej vyššej idei.
Takisto tu na tomto mieste by som chcela spomenúť aj tvojho otca, Anka, pána doktora Neuwirtha, ktorý pre ten boj s komunizmom urobil veľmi veľa. Mohol ostať v zahraničí, mohol ostať vo Švajčiarsku, mať skvelú kariéru, keďže spolupracoval s nositeľmi, s nositeľom Nobelovej ceny, ale on sa vrátil do Československa, bol väznený, bol väznený, myslím, že viac ako šesť rokov. Doma mal ženu so štyrma deťmi, bol väznený v Ilave, bol väznení na Pankráci, a napriek tomu vytrval a tento boj nevzdal. A takýchto ľudí poznám veľmi veľa. Z mojej blízkej rodiny na Sviečkovej manifestácii boli vtedy mladý pár, ktorý v kočíku mal maličké dieťatko, a napriek tomu išli na Sviečkovú manifestáciu a doň... a pálili do nich vodnými delami. Ale stáli taj a neuhli.
A Sviečková manifestácia bola práve takým zhromaždením nenápadných, nenápadných hrdinov, ktorým vďačíme za to, že, že dnes tu môžeme stáť, dnes tu máme slobodu, môžeme slobodne hovoriť svoje názory, môžeme slobodne nesúhlasiť a za to vďačíme práve ľuďom, ktorí sa zúčastnili na Sviečkovej manifestácii. Bolo to v roku ’88, to znamená, že vôbec nebolo, nebolo jasné alebo nebolo zrejmé, že o rok na to komunizmus padne. Bolo to v čase obrovskej represie, bolo to v čase, kedy Štátna bezpečnosť si všetkých účastníkov značili, pozorovala, perzekvovala. Mnohí mali za to za zničený kariérny život, osobný život, nemohli cestovať a mnohí skončili vo väzení a mnohí v tom väzení aj zomreli, alebo zomreli následne na dôsledky, mali podlomené, podlomené zdravie.
Keď hovoríme o Sviečkovej manifestácii, tak zároveň mi to nedá a chcela by som, chcela by som si pripomenúť z tohto miesta aj, aj ruského politika Navaľného, pretože naše osudy sú tak trochu späté. My sme celý čas boli pod ruským vplyvom, dupala po nás ruská čižma. Mali sme tu, mali sme tu ruskú armádu, ktorá sa tvárila, že sú naši osloboditelia. A tak ako u nás sme mali týchto hrdinov, ktorí sa dopre... dokázali vzoprieť komunistickému režimu počas Sviečkovej manifestácie, tak aj Rusko má tých svojich, ktorým je teraz Navaľný, ktorého ten režim, ktorý okupoval aj nás, ktorého, ktorého zabil. A tu by som chcela povedať, že ja teda verím, že tento zákon nájde takú širokú podporu minimálne, minimálne medzi opozičnými politikmi, pre ktorých, si myslím, že sloboda, ’89. veľa znamená, že vďaka, preto robíme politiku, lebo hodnoty slobody, demokracie, právneho štátu máme hlboko zakorenené v sebe a vyznávame ich. A bola by som rada naozaj, keby ten zákon našiel, našiel širokú podporu.
A zároveň ten, tento deň alebo táto spomienka na Sviečkovú manifestáciu je takým odkazom troch vecí, nebáť sa, nezabudnúť a nedať sa kúpiť. Všetci ľudia, ktorí sa zúčastnili na tej Sviečkovej manifestácii, možno sa báli, ale museli prekonať ten svoj strach aj ho prekonali, čo nebolo ľahké.
Nedať sa kúpiť, áno, mnohí z nich si uvedomovali, že ak by podpísali nejaký papier, dokument, prihlášku do komunistickej strany, tak by sa mali oveľa lepšie materiálne, kariérne, ale nedali sa kúpiť. Nedať sa zastrašiť a nezabudnúť. Nikdy nesmieme zabudnúť na to, čo formovalo naše dejiny. Nikdy nesmieme zabudnúť na to, prečo tu dnes môžeme byť, a na tie hodnoty, ktoré, ktoré začali formovať tí hrdinovia na Sviečkovej manifestácii.
Ďakujem ešte raz veľmi pekne. Ďakujem.

Ďakujem za slovo.
Ďakujem Igorovi Matovičovi za vystúpenie aj za to, že, že načrtol takú tému hneď od začiatku, že, že úcty, a v tom možno by som aj pokračoval, že, že ďakujem Anka za, za zákon, ktorý predkladáš, pretože ja patrím ku generácii, ktorá nezažila Sviečkovú manifestáciu, narodili sme sa až po nej. A síce v mojom prípade som zažil komunizmus pol roka, to sú tu aj niektorí iní poslanci, ktorí sú rovnako mladí ako ja, ale o to viac si vážim to, že, že si spomíname na históriu, a v tvojom prípade si spomínam, keď som čítal životopis tvojho otca Antona Neuwirtha, a som rád, že si rovnaký strážca hodnôt, ako bol tvoj otec, a pokračuješ v tomto dedičstve, lebo si pamätám, keď, že keď som to čítal, tak si hovorím, že tento človek by mal mať aspoň tuná niekde nejakú sochu, taký to bol konzervatívny politik s takým prínosom pre Slovensko, a preto si myslím, že je dôležité si, si takýchto ľudí pamätať a pamätať aj na dni, ktoré možno sme nezažili, ale sú inšpiráciu pre ďalšie generácie. Pre, pre nás, pre tých, ktorí sme stáli na námestí v 2018., keď zabili Jána Kuciaka s jeho snúbenicou Kušnírovou. Alebo aj pre tých, ktorí teraz stoja na, na námestiach, ale nezažili Sviečkovú manifestáciu alebo Novembrovú revolúciu v ’89., čiže som presvedčený o tom, že mali by sme si ako krajina aj ako národ pamätať takéto udalosti a dávať ich na piedestál, pretože história sa častokrát opakuje a potrebujeme mať pred sebou dobré vzory, ktoré naši predkovia zanechali.
Ďakujem.

Ďakujem pekne za slovo.
Ja sa chcem tiež poďakovať predkladateľke pani poslankyni Záborskej, ale aj Igorovi Matovičovi, ktorý vystúpil pri tejto dôležitej téme a Sviečková manifestácia je veľké memento v časoch, kedy, kedy nikto neveril, že ten režim padne, v časoch, kedy tu prevládala tá blbá nálada, kedy bolo chodenie do kostola alebo presadzovať nejaké občianske práva veľmi ťažké, pretože eštebáci stáli na rohoch a zapisovali, kto do toho kostola ide, zapisovali si, kto z rodinných príslušníkov je vycestovaný na Západe, a tí ľudia to mali veľmi, veľmi ťažké, tí, ktorí si dovolili oponovať. Tí, ktorí si dovolili hovoriť pravdu, a dnes takúto sa, situáciu zažívajú aj v Rusku, kde jeden z lídrov opozície bol zabitý. A ja som veľmi rád, že na Slovensku sme sa už pohli ďalej, že naštartovaním týchto procesov, kedy Sviečková manifestácia vlastne spustila celý ten očistný proces, ktorý tu potom bol zavŕšený v ’89. 17. novembra, tak naštartovalo pár ľudí, ktorí boli odvážni, ktorí sa nebáli, proti ktorým zasiahla vtedajšia polícia – Verejná bezpečnosť, a nikto nepredpokladal, že to môže dopadnúť tak, že ten režim padne.
Ale ja verím, že tak ako aj vtedy ten režim padol, a vyzeralo to vtedy nie nádejne, tak verím, že aj teraz tá vláda, ktorá tu je, ktorá vidíme, čo robí, akú smršť prináša v legislatívnych návrhoch, ako sa správa k opozícií, ako sa správa k novinárom a k iným menšinám, verím, že dopadnú tak ako tento režim v ’89.

Ďakujem pekne za slovo.
Tento návrh je sympatický a hodný podpory preto, lebo v moderných dejinách Slovenska alebo ľudí, ktorí teda žili na tomto území aj v čase Československa a Československej socialistickej republiky, je pár unikátnych udalostí, ktoré sú hodné toho, aby sme si ich pripomínali takýmto spôsobom, a Sviečková manifestácia nepochybne medzi takéto svetlé chvíle našich dejín patrí, pretože to bol rok 1988, pán Berlínskeho múru bol ešte v podstate v nedohľadne a nikde v okolí sa nediali také odvážne zhromaždenia, akým bola napríklad Sviečková manifestácia.
Podobnou udalosťou je aj 16. november 1989, teda pochod študentov bratislavských vysokých škôl, ktorý sa udial pred pražskými udalosťami, deň predtým, ako v Prahe boli brutálne zbití študenti, ktorí vyšli do ulíc. Aj tento dátum si pripomíname na Slovensku vďaka predchádzajúce vládnej koalícii, a ja som rád, že je tu takýto legislatívny návrh, ktorým si budeme pripomínať aj Sviečkovú manifestáciu, pretože, ešte raz, je málo takých naozaj krásnych svetlých dní z našich moderných histórií, takže ďakujem za to.

Ďakujem pekne za slovo.
Viete, ja som sa tak rozhodol, akože súvisí-nesúvisí (povedané so smiechom), ale že v tej prezidentskej kampani budem hovoriť o tom, že žijeme takú dobu falošnú. Súčasťou tej falošnej doby, som si teraz tak spomenul, jak, jak som sem išiel, je taký zvyk, že ľudia, keď sem prídu, povedia: „Vážení kolegovia, milí kolegovia, milé kolegyne,“ niekto povie: „Vážení kolegovia a kolegyne,“ aby teda bol rodovo akurátny, a ja to nedokážem hovoriť.
Sorry. Ja si tu nevážim vagabundov, ktorí tu mafii dávajú amnestiu. Ja ich nepovažujem za milých ľudí. A, prepáč, Anka, že pri tomto zákone to chcem povedať, ale chcem povedať tebe, že naozaj a osloviť teba ako váženú a milú kolegyňu, na ktorú som hrdý, že je v našom poslaneckom klube, a chcem ti takto verejne poďakovať, že v takýchto situáciách a s takýmito zákonmi prichádzaš s návrhmi, ktoré, ktoré v podstate tak klopkajú na naše svedomie, lebo, myslím si, že po tých 35 rokoch od Sviečkovej manifestácie dávno sa tu mal nájsť niektorý či už kresťanský demokrat, dosť dlho tu sedeli, alebo iný demokrat, ktorý to naozaj cíti, že tá Sviečková manifestácia bola mimoriadna udalosť v našej histórii, a mal prísť s takýmto návrhom. A tí ľudia neprišli. Boli hluchí k histórii, boli hluchí k spravodlivosti, lebo však čo, bárak... hŕstka, hŕstka, pár ľudí, dobre, niekoľko stoviek, možno pár tisíc ľudí, ktorí tam vtedy prišli, no a čo, potom boli väčšie demonštrácie a dnes sú väčšie demonštrácie. Dnes na to námestie príde 30-tisíc ľudí. Ale porovnávajme, sakra, to bol veľmi veľký rozdiel v odvahe. Postaviť sa na námestie alebo prísť na námestie v čase ťažkej totality a prísť v čase relatívnej slobody, postaviť sa na námestie a vedieť, že bude mať za to osobné prenasledovanie a moji rodinní príslušníci kvôli tomu budú trpieť, a postaviť sa na námestie, keď našťastie, teda ešte k tomuto sme sa nevrátili, tak je teda, keď som už použil to slovo, sakra veľký rozdiel medzi dávkou odvahy a osobnej integrity človeka, ktorý to vykoná.
A preto ma veľmi mrzí, že za tých 35 rokov sa tu nenašiel žiaden zákonodarca, a hovorím, špeciálne ma to mrzí, že teda z tých politických strán, ktoré sa tu veľakrát skrývali za kresťanstvo, alebo teda, ktorí tu hovorili a rečnili o demokracii, ktorý by prišiel s takýmto návrhom, a že som veľmi rád o to viac, že si s tým návrhom prišla ty ako žena, ktorá v tomto pléne zvyčajne na to svedomie klopká.
Ten dátum je zároveň spojený aj s dňom počatého dieťaťa a 25. marec je tak symbolicky previazaný, je to teda, áno, pripomenutie toho, o čom hovoríš ty, že by sa malo stať štátnym sviatkom, ale zároveň ďalšou veľkou tvojou témou, ktorou si v tomto pléne veľakrát klopkala na svedomie poslancov, a to je téma nenarodených detí, alebo teda téma úcty k životu už od počatia, alebo téma pomoci matkám v núdzi, od ktorých tak ako spoločnosť by sme automaticky očakávali, že napriek akejkoľvek kritickej situácii to dieťa nakoniec bude ich prioritná voľba a urobia všetko pre to, aby ho donosili.
Prichádzaš s pekným návrhom, spravodlivým, ako jak som povedal už predtým, ktorý dávno mal byť v tejto sále nielen prednesený, ale dávno aj schválený, lebo je to návrh, ktorý je apolitický.
Na druhej strane, keď som začal s tým, že žijeme dobu falošnú, tak sa bojíme niekedy priznať, že ten komunizmus v mnohých, v mnohých z nás žije. A preto si tak kladiem verejnú otázku, že koľkí ľudia, ktorí v tejto sále síce nie sú papierovo komunistami, ale v hĺbke duše komunistami zostali, že koľkí z nich cítia, že takýto sviatok vlastne by sme spoločne mali mať, lebo pre mňa to je človek komunista, ktorý presne v duchu tej komunistickej výchovy, čo neukradneš, alebo kto nekradne, ten okráda svoju vlastnú rodinu, kto síce dnes si hovorí sociálny demokrat, takému človeku možno Sviečková demonštrácia nič nehovorí. Však to boli vlastne nejakí vzbúrenci, ľudia, ktorí nerešpektovali systém, ktorí nepočúvali, ktorí sa nesprávali ako ovce, a týmto ľuďom v systéme vyhovujú práve ovce. Ľudia, ktorí nerozmýšľajú, ktorí si netrúfnu postaviť sa systému, ktorí si netrúfnu využiť alebo nájsť v sebe, v sebe odvahu, a preto som trošku pesimista. Nechcem ti to kaziť a viem, že urobíš všetko pre to, aby ten návrh prešiel do druhého čítania, ale ono to v podstate bude taký lakmusový papierik, ktorý otestuje túto sálu z toho, kto z nás je mentálnym komunistom a kto z nás tým komunistom ani nikdy nebol a dupľom nie je v týchto časoch.
Mali by sme si uctiť pamiatku ľudí, ktorí tú odvahu mali, alebo tú pamiatku tej odvahy, ktorú preukázali, lebo ono sa hovorí, že národ, ktorý zabudne na svoju minulosť, a medzi spôsobom zabudnutia je aj neuctievanie si práve takýchto sviatkov, a tým vlastne vystierame červený koberec tomu, aby sme ako národ na túto historickú udalosť zabudli, a teda hovorí sa, že národ, ktorý zabudne na svoju minulosť, je odkázaný ju prežiť znova. A ja prajem každému jednému z nás, nielen v tejto sále, aj na Slovensku, aby sme nemuseli sa znova dožiť obdobia, kedy budeme hľadať odvahu v ľuďoch, aby sa aktuálnej moci postavili, a kde tí ľudia budú vedieť, že budú za to trpieť, ale napriek tomu sa tej moci alebo zlomoci postavia.
Takže ďakujem veľmi pekne za tvoju iniciatívu, a prepáč, že som ťa prišiel aj takto osobne podporiť. Ďakujem veľmi pekne.

Ďakujem pekne, Anka, za tvoje vystúpenie, ale aj za tvoje úsilie a tvoju snahu v celom tom zápase za ľudskú dôstojnosť a ľudské práva a aj toto je jeden z tých momentov, a to navrhnúť so všetkou vážnosťou 25. marec 1988 ako každoročný štátny sviatok, nielen pamätný deň.
A ja by som povedal jeden taký pohľad, ktorý potom aj v rozprave chcem ešte rozobrať, a že pre Slovenskú republiku je 25. marec veľmi dôležitý aj preto, že sa odohral v Bratislave; 17. november, ktorý je určite významný sviatok a má svoju hodnotu, svoj zmysel, tak sa odohral v Prahe. Ak máme štátny sviatok, kde si pripomíname alebo aj oslavujeme udalosť, ktorá bola v Prahe, vo vtedajšom našom hlavnom meste, tak určite by sme nemali zabudnúť na udalosť, ktorá sa udiala na našom území, priamo na území Slovenskej republiky, v našom hlavnom meste, v Bratislave, a ktorá nebola o nič menej významná, ako tá udalosť zo 17. novembra. Preto som rád, že to môžeme spolu predložiť ako návrh pre túto snemovňu, a verím, že kolegovia si to zvážia a budú môcť podporiť tento návrh aj preto, že nežiadame, aby to bol deň pracovného voľna, to znamená, nechceme z toho robiť nejakú ekonomickú záťaž, ale chceme naozaj pozdvihnúť túto hodnotnú vec v našich dejinách, na ktorú naozaj môžme byť hrdí, a povedzme si úprimne, nejak si nevieme nájsť až tak veľa vecí nad... nad... nadbytok vecí z našich dejín, na ktoré dokážeme byť hrdí, tak táto určite jednou z nich je, toto dokážeme ľahko nájsť a môžme aj týmto hlasovaním, týmto krokom z toho urobiť niečo, čo bude pozitívne pre Slovensko.
Ďakujem.