Videokanál klubu

Pán predsedajúci, ďakujem pekne za slovo.
Kolegyne, kolegovia, v súlade s § 73 zákona o rokovacom poriadku som bol určený výborom za spravodajcu k uvedenému návrhu zákona.
Návrh spĺňa náležitosti podľa rokovacieho poriadku a legislatívnych pravidiel tvorby zákonov. Súčasťou predloženého návrhu je aj stanovisko Ministerstva financií Slovenskej republiky a aj Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky. Zo znenia uvedeného návrhu zákona je zrejmý účel navrhovanej úpravy.
Vychádzajúc z oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajcu vyplývajú z § 73 zákona o rokovacom poriadku, odporúčam, aby sa Národná rada po všeobecnej rozprave uzniesla na tom, že návrh zákona prerokuje v druhom čítaní. V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady navrhujem, aby návrh zákona prerokovali výbor pre financie a rozpočet a aj Ústavnoprávny výbor Národnej rady Slovenskej republiky. Za gestorský výbor navrhujem výbor pre financie a rozpočet. Zároveň odporúčam, aby výbory uvedený návrh prerokovali do 30 dní a gestorský výbor do 32 dní od jeho prerokovania návrhu zákona v Národnej rade Slovenskej republiky v prvom čítaní.
Pán predsedajúci, prosím, otvorte rozpravu k uvedenému návrhu zákona.
Ďakujem pekne.

Ďakujem veľmi pekne.
Cieľom nášho návrhu je rozšíriť okruh zamestnávateľov, ktorí by si mohli výdavky na prevádzku firemných škôlok alebo jaslí uznať za daňovo uznateľné výdavky, ľudovo povedané dať do nákladov, a viac by som o tejto novele rada povedala v rámci rozpravy, do ktorej sa hlásim ako prvá.

Ako pani poslankyňa Marcinková povedala, podobný alebo takmer identický návrh sme predkladali v roku 2016, teda chcem pre pamäť povedať, že teda iniciátorkou bola pani poslankyňa Blahová, ja som s ňou spolupracoval na príprave, príprave toho návrhu, ale bol to, bola to teda jej iniciatíva alebo predovšetkým jej iniciatíva. Žiaľ, odvtedy doteraz sa to nepodarilo nijakým spôsobom doriešiť a ide v zásade o to, že aj dnes umožňuje pri rozvode rodičov, ktorým bolo dieťa zverené či už do náhradnej osobnej starostlivosti alebo do pestúnskej starostlivosti, ponechať v starostlivosti jedného z nich, ale je to dané ako výnimka v zákone, je to defaultné, základné nastavenie je, že či už náhradná osobná starostlivosť alebo pestúnska starostlivosť končí rozvodom a ak je to v záujme dieťaťa, ak to jeden z tých, z tých rodičov navrhne, tak je mu možné zveriť dieťa do či už náhradnej osobnej starostlivosti, alebo do pestúnskej starostlivosti.
Tento náš návrh to otáča a to, čo je tam ako výnimka, dáva ako pravidlo, že súd môže aj bez návrhu rozhodnúť o tom, ktorému z rodičov zverí do náhradnej osobnej starostlivosti alebo do pestúnskej starostlivosti a iba v prípade, že obaja rodičia sa vyjadria alebo neprejavia záujem o pokračovanie v tejto forme starostlivosti, tak v takom prípade ju môže súd zrušiť, zrušiť obom. Myslím, že otočenie toho pravidla a výnimky je presne v najlepšom záujme dieťaťa, ako to aj pani spravodajkyňa pani poslankyňa Plaváková povedala a teda verím, že takýto návrh zákona by si mohol získať podporu väčšiny poslancov.

len z našej praxe, to znamená ja a môjho tímu, evidujeme sedem prípadov za posledných 24 mesiacov, kedy sme boli informovaní o takomto, o takomto počínaní a vlastne o takej situácii, ktorá je na úkor toho maloletého. Budem rada, ak tomu spoločne predídeme ako plénum tým, že prijmeme túto navrhovanú zmenu, pretože nič nestojí, nemá žiadny vplyv na rozpočet a práve naopak, môže pozitívne vplývať na zachovávanie a ochranu práv dieťaťa. Tá zodpovednosť keď vieme, že takéto situácie v praxi nastávajú a neriešime ich ako zákonodarcovia, tak ležia aj na našich pleciach, lebo toto je práve miesto, kde by sme, ako som povedala, tie diery v zákonoch, ktoré dopadajú v tomto prípade na tých najkrehkejších, na deti, mali a vieme ich tu vlastne vyriešiť.
Takže vyzývam k tomu plénum aj kolegov, aby to podporili, a ten zámer je jediný, aby bolo v týchto situáciách chránené dieťa a jeho záujem.
Ďakujem.

Ďakujem pekne, pán predsedajúci.
Ako som povedala, cieľom predkladanej právnej úpravy je vyriešiť stav, kedy rozvod manželov, ktorí majú do spoločnej starostlivosti zverené dieťa v pestúnskej alebo v náhradnej starostlivosti, necháva to to dieťa v nejakom právnom vákuu, pretože automaticky nerieši aj to, do koho starostlivosti sa toto dieťa dostane. Podľa mňa táto aktuálna právna úprava spôsobuje až absurdné situácie a doplácajú na ne práve deti. Súd, ako som už povedala, nemá povinnosť a ani to nerobí, určiť, ktorý z pestúnov alebo osôb, ktoré majú dieťa zverené do náhradnej starostlivosti, bude po rozvode pokračovať v starostlivo o dieťa. Výnimku tvoria situácie, kedy jeden z pestúnov podá na súd návrh o tom, že chce pokračovať v tej pestúnskej starostlivosti, avšak aj v tomto prípade môže dôjsť k situácii, že súd tento návrh zamietne a znova dieťa zostáva v nejakom právnom vákuu a nevieme ďalej, kto sa má oň starať.
Zároveň sa snažíme, aby vlastne pestúni takýto samostatný návrh na súd súčasne s rozvodom ani nemuseli podávať, pretože chceme naozaj vytvoriť tú právnu istotu pre dieťa, aby o tom musel súd automaticky rozhodnúť. V súčasnosti ak teda súd pestúnov alebo osoby, ktoré majú dieťa v náhradnej osobnej starostlivosti, rozvedenie, to znamená, že pestúnska starostlivosť v tom momente zanikne, rovnako aj náhradná osobná starostlivosť a my touto novelou reagujeme na prípade z praxe, na ktoré sme boli upozornené mailovou komunikáciou od osôb, ktoré mali v pestúnskej starostlivosti deti a boli vlastne v šoku z toho, že tie deti sa ocitli v takomto naozaj bezpráví doslova, preto sme sa na to pozreli bližšie a zistili sme, že v minulosti tu už bol podaný poslanecký návrh, ktorý presne reagoval na podobné prípady z praxe.
To znamená, že tu už máme niekoľko rokov trvajúci problém, kedy sa deti dostávajú do takéhoto právneho stavu a bola tu snaha to vyriešiť. Konkrétne to bola snaha aj môjho kolegu Ondreja Dostála, ktorý vtedy s kolegyňou poslankyňou, myslím, že to bola pani Blahová, správne hovorím, takýto, takýto návrh predkladali, my sme sa k nemu vrátili, keď sme prišli na to, že táto situácia naďalej trvá a snažíme sa to dostať do právnej úpravy, aby boli vlastne deti chránené. Čiže nehovoríme o žiadnych vymyslených situáciách, ale o reálnych prípadoch, ktoré sa stávajú v praxi, a potrebujeme ako zákonodarcovia podľa mňa tieto diery v našej legislatíve čo najskôr vyriešiť.
Ďalšia vec, ktorá ma v rámci tejto problematiky až vydesila, je, že ak už sa snažili osoby, ktoré majú v pestúnskej starostlivosti alebo inej starostlivosti vlastne požiadať súd o rozhodnutie, aby sme vedeli, kto bude mať v starostlivosti to dieťa, tak priemerná dĺžka trvania tam dosahovala tri až štyri mesiace, čiže to je naozaj podľa mňa dosť dlhý čas na to, aby bolo dieťa v právnom vákuu a je dobré, aby sme takýmto situáciám predchádzali. V novele zákona myslíme aj na situácie, keď ani jeden z pestúnov nemá záujem vo výchove dieťaťa naďalej pokračovať, v takomto prípade sa pestúnska alebo náhradná osobná starostlivosť zruší obom z nich. Zmena tejto právnej úpravy je žiaduca aj preto, že miera rozvodovosti na Slovensku je približne 30 %, medzi týmito pármi sú aj ľudia, ktorí majú dieťa v pestúnskej alebo v náhradnej osobnej starostlivosti, a naozaj len z našej praxe, to znamená ja a môjho tímu, evidujeme sedem prípadov za posledných 24 mesiacov, kedy sme boli informovaní o takomto, o takomto počínaní a vlastne o takejto situácii, ktorá je na úkor toho maloletého...
=====

Ďakujem, pán predsedajúci.
Cieľom predkladanej právnej úpravy je, aby rozvod manželov, ktorým bolo maloleté dieťa zverené do spoločnej náhradnej osobnej starostlivosti alebo do pestúnskej starostlivosti, nespôsoboval automaticky zánik tejto starostlivosti alebo týchto starostlivosti, ustanovuje sa, aby príslušný súd pri rozvode manželov aj bez návrhu jedného z nich rozhodol a určil, ktorý z bývalých manželov bude po rozvode dieťa zverené do náhradnej osobnej starostlivosti alebo do pestúnskej starostlivosti uskutočňovať a ktorému bude vlastne z tohto rozhodnutia vyplývať, pretože dnes sa to takto automaticky nedeje.
Viac chcem povedať v rozprave, do ktorej sa hlásim ako prvá.
Ďakujem.

Ďakujem, ja len v krátkosti. Aj mňa veľmi mrzí, že vlastne v tomto pléne okrem pána Gašpara, ktorý predsedá, nesedel počas rozpravy nikto z koaličných poslancov. Naposledy, keď som otvorila tému detských pacientov, tu boli traja poslanci za koalíciu, teraz to je jeden. Mňa naozaj mrzí, že vlastne deti sú na chvoste záujmu tohto parlamentu a niektorí ma na chodbe zastavujú a pýtajú sa ma, či sa mi chce ešte predkladať naďalej túto novelu a ja hovorím, že áno. Pretože kým sme tu aspoň my, ktorí tu teraz sedíme a ktorí sa bavíme a ktorým nám leží na detských právach, tak je dôležité, aby nás bolo počuť, a to nielen pre rodičov, ale aj pre tie deti, ktoré tu nemôžu sedieť, nemajú volebné právo a musia sa spoliehať na to, že sa nájde v parlamente niekto, kto sa ich zastane, tak ja som vďačná tým zopár, ktorí tu sedia a zvádzajú diskusiu o detských právach, je to mimoriadne dôležité.
Ďakujem.

Ďakujem veľmi pekne, pani poslankyňa. Ja chcem poďakovať aj ako tvoja kolegyňa, aj ako mama, ja mám priamo skúsenosť s tým, že bola som pri operácii svojho dieťaťa v Rakúsku, viem presne, aké sú tam možnosti a aké sú možnosti u nás a presne je to tak, ako hovoríš. Jednoducho áno, to nemusí byť len o tom, že to musí byť posteľ, stačí aj stolička. A je to veľmi, veľmi dôležité pre dieťa. Takže ja sa domnievam, že tá základná otázka je, že chceme tomu vytvoriť priestor, alebo nechceme tomu vytvoriť priestor. Ja rozumiem, že je tu množstvo predsudkov, ale jednoznačne ak nám záleží na tom, aby sme zvýšili, ja si myslím, domnievam sa, normálne to povedať, aj efektivitu toho výkonu voči tým deťom, toho zdravotníckeho výkonu, tak je namieste, aby sme to čo najskôr zaviedli. A ja ti veľmi pekne ďakujem za tvoju trpezlivosť, že neúnavne to predkladáš v Národnej rade, je mi veľmi, veľmi ľúto, že aj keď sme boli v koalícii, sa nám to nepodarilo presadiť, je to naša hanba, že sa nám to nepodarilo a je to dôležité, že to stále predkladáš a ja som presvedčená, že raz sa to podarí.
Ďakujem veľmi pekne.

... to znamená k vzniku tráum, v prípade dlhšej osamotenosti to boli naozaj až problémy so vzťahovou väzbou s rodičom, ak tam bolo to dieťa umiestnené na dlhší čas, takže to už sú veci, ktoré výrazne ovplyvňujú ten život toho dieťaťa aj po odchode z nemocnice a nehovoriac o psychických následkoch, ktoré to má na rodičov, ktorí nevedeli, že v akom stave je ich dieťa alebo im nebolo umožnené byť s ním počas celej doby liečby. Okrem zdravotného a tohto psychického dopadu, ako som hovorila, má to aj pozitívne dopady vlastne na tú zdravotnícku či personálnu alebo finančnú stránku. Personálnu my vieme, že máme poddimenzované personálne zdravotníctvo a tu je ten rodič, ktorý chce byť na tom oddelení, chce pomáhať pri liečebnom procese svojho dieťaťa a my mu v niektorých prípadoch bránime tam byť, je to na škodu celého procesu, pretože ten rodič by vedel niektoré základné úkony robiť napríklad namiesto tej zdravotnej sestry, či už hovoríme o kŕmení toho dieťaťa alebo nabádať ho k lepšej spolupráci s tým zdravotníckym personálnom pri odberoch a tak ďalej. No a o tej finančnej stránke som už hovorila, že na to už máme aj dnes štúdie, že akým spôsobom dokážeme usporiť finančné prostriedky vlastne z takejto úplne banálnej veci, aký to môže mať pozitívny dopad aj na ten rozpočet tých zdravotníckych zariadení. A takým protiargumentom, s ktorým sa najčastejšie stretávam, je, že naše nemocnice na to nie sú pripravené vlastne zagarantovať každému dieťaťu blízkosť, blízkosť rodiča, tak na to hovorím, že ja si to uvedomujem, že my nie sme schopní dať ku každému detskému lôžku lôžko pre rodiča, ale čo sme schopní a to je to minimum, čo dokážeme robiť aj po vzore iných krajín, kde takisto nemajú tie podmienky ideálne, je prisunúť k lôžku dieťaťa stoličku, aby tam ten rodič hoci v diskomforte, ale mohol so svojím dieťaťom byť. A ja si veľmi želám, aby ten konečný stav, ku ktorému sa chceme priblížiť, bol lôžko, bola samostatná izba pre pacienta, bol štandard, ktorý zahŕňa stravu a naozaj dôstojné humánne podmienky, ale toto nie je to, čo ja touto novelou požadujem. Ja ňou požadujem ten minimálny štandard, aby tam ten rodič mohol byť.
Takže toľko z mojej strany. Ďakujem pekne.

Ďakujem veľmi pekne pán predsedajúci, ja som pomerne obšírne v niekoľkých hodinách hovorila o tomto návrhu pred pól rokom, takže teraz nepôjdem takto obšírne do detailov, pretože naozaj táto diskusia tu už prebehla a mne dodnes nie je úplne zrejmé prečo sa koalícia rozhodla nepodporiť takúto zmenu, hoci niektorí jej poslanci zahlasovali za, no nestačilo to, v opozícii som vďačná za to, že rozumejú potrebe prijať takúto zmenu, ktorá nás nič nestojí, ale hlavne je veľmi dôležitou zmenou v prospech toho detského pacienta, ktorý dnes čelí právnej neistote a fakticky aj reálnej neistote v našom zdravotnom systéme, či v prípade hospitalizácie alebo aj ambulantného vyšetrenia bude môcť byť sprevádzaný vlastne blízkou osobou, čelia tomu rodičia, ktorí sú z toho vystresovaní, keďže na stránkach rôznych nemocníc sú úplne rôzne prístupy k napĺňaniu tohto práva, v jednej veľkej nemocnici máte explicitne napísané, že ak má dieťa viac ako štyri roky, tak nemáte garantované, že môžte byť s ním v prípade hospitalizácie, čiže neviete si nijako toto právo vymáhať alebo s ním predpokladať, hoci ja ako matka štvorročnej dcéry viem, že ak by malo moje dieťa ostať niekoľko dní hospitalizované bez prítomnosti mňa ako rodiča, tak by to nielen tomu zdravotnému stavu ale aj psychickému stavu veľmi nepomohlo, naopak bola by to obrovská trauma pre takéto dieťa, že nebavme sa o tom, že toto nie je vypuklý problém je a v skutočnosti to dokazuje aj záujem o petíciu, ktorú som pred rokom pustila do obedu, ktorá mala ukázať politickým špičkám, ktoré sa snažili bagatelizovať túto tému, že táto téma nie je minoritná a že o jej riešenie je veľký záujem, pretože v priebehu troch dní túto petíciu podpísalo viac ako 54 tisíc ľudí, tá petícia jednoznačne zahŕňala právnu formuláciu s ktorou znovu prichádzam do parlamentu, ktorú predkladám v rámci tejto novely a ktorá má za cieľ naozaj garantovať každému dieťaťu, aby malo pri sebe v nemocnici blízku osobu a výnimku dovoľuje v prípadoch kedy naozaj ide o situáciu, kde je ten zdravotný úkon nezlučiteľný s prítomnosťou rodiča a takáto situácia, aby ste si to vedeli predstaviť v praxi môže byť napríklad niekoľko hodinová operácia mozgu, kde naozaj nie je žiadúce, aby proste tam ten rodič stál nad tým operačným tímom, ale aj v prípade takejto situácie jasne hovoríme v dôvodovej správe, že je veľmi dôležité, aby tam ten rodič bol nablízku, trebárs sedel na chodbe alebo na nemocničnej izbe, dostával informácie o priebehu takejto operácie, aby ho nikto nevykazoval z tej nemocnice z miesta kde vlastne má to dieťa, kde to dieťa je na tom operačnom stole, ale aby sme zabezpečili aj nejakú humánnosť voči právnym zástupcom toho dieťaťa v rámci celého tohto procesu, ja nehovorím, že sa to dnes nedeje na Slovensku, áno, sú tu nemocničné zariadenia, zdravotnícke zariadenia, sú tu lekári, sú tu sestry, ktoré ma v podstate aj vyzvali k tomu, aby som túto snahu nepoľavila a aby som v nej pokračovala pretože to vnímajú ako veľmi kľúčové aj pre plnohodnotné napĺňanie ich práce ale potom sú tu aj jednotlivci a sú tu aj zdravotnícke zariadenia, ktoré sa k napĺňaniu tohto práva stávajú laxne a aj v niektorých prípadoch mu až bránia. Čo ma veľmi mrzí a uplatňovanie detských práv by naozaj malo byť naprieč Slovenskom homogénne a nemali naozaj sa stávať že v rámci jednej nemocnici na každom oddelení máme iný právny stav napĺňania práv detského pacienta, je to v skutočnosti tak rozdielne, že na treťom poschodí máte úplne idylickú situáciu, kde sú pomaly obaja rodičia nonstop s tým dieťaťom, dovolia tam prísť aj súrodencovi, keď je tam dlhodobo hospitalizované a o poschodie vyššie vám pred sklenenými dverami povedia, že nemôžete ísť ďalej za svojim dieťaťom a keď tam prídete počas návštevných hodín tak tak to dieťa je vo veľmi zlom psychickom stave a kladiete si otázku prečo by ste tam nemohli dlhšie, veď rodič nie je návšteva.
Čiže toto sú všetky tie otázniky, ktoré pri tejto téme vystávajú, ja len zhrniem tie argumenty prečo je to dôležité, samozrejme, že je to pozitívny vplyv na zdravotný stav toho dieťaťa, pretože my už máme dnes mnohými štúdiami dokázané, že keď tam ten rodič je alebo blízka osoba tak ten stresový level je u dieťaťa nižší, zotavovanie je rýchlejšie, je treba menej analgetík a vlastne všetkého čo tlmí bolesť pretože ten manažment bolesti je jednoducho a zároveň v priemere je dĺžka hospitalizácie kratšia, keď je tam blízka osoba. A ak je hospitalizácia kratšia, samozrejme to už má dopady aj na tú finančnú stránku, rovnako keď potrebujete menší objem tých látok na to, aby ste tlmili bolesť, aj tam sa to už prejavuje vlastne do nejakej úspory toho nemocničného zariadenia, čiže naozaj tá psychosomatická stránka má v konečnom dôsledku dopad aj na ten finančný manažment vlastne celej hospitalizácie, pretože my vieme dnes už z iných krajín napríklad Holandsko, Švédsko, Poľsko, Nemecko, kde prebiehali tieto štúdie, že v prípade blízkosti rodiča dokázali reálne ušetriť na týchto nákladoch, takže prvý bol ten zdravotný benefit, ďalší je psychosomatický a samozrejme ten psychický benefit, že predchádzame vzniku traumy, pretože až v 34% prípadov kedy bolo dieťa osamotené na nejaký čas v nemocničnom zariadení došlo k psychickým následkom, to znamená vzniku tráum, v prípade dlhšej osamotenosti to boli naozaj až problémy so vzťahovanou väzbou z rodičom, ak tam bolo to dieťa umiestené na dlhší čas, takže to už sú veci, ktoré výrazne ovplyvňujú ten život toho dieťaťa aj po odchode z nemocnice....