Ďakujem pekne za slovo, pán predsedajúci.
Takže, vážený pán predsedajúci, vážený pán minister, ctené kolegyne, kolegovia, no ja začnem aktuálnou realitou. Ak sa pozrieme dnes na hotovostný vývoj štátneho rozpočtu, tak je tam 4 mld. deficit. Máme začiatok mesiaca, kto sa venujeme financiám, vieme, že najbližšie dva týždne to bude stúpať, až kým zasa neprídu nejaké platby dane z pridanej hodnoty. No každopádne je to za štyri mesiace...
Ďakujem pekne za slovo, pán predsedajúci.
Takže, vážený pán predsedajúci, vážený pán minister, ctené kolegyne, kolegovia, no ja začnem aktuálnou realitou. Ak sa pozrieme dnes na hotovostný vývoj štátneho rozpočtu, tak je tam 4 mld. deficit. Máme začiatok mesiaca, kto sa venujeme financiám, vieme, že najbližšie dva týždne to bude stúpať, až kým zasa neprídu nejaké platby dane z pridanej hodnoty. No každopádne je to za štyri mesiace väčšia polovica deficitu, ktorý je plánovaný na celý budúci rok.
Ďalej keď sa pozrieme, ako sa vyvíjajú maloobchodné tržby, takmer nerastú, alebo aby som bol presný, rast je len 0,5 %. Vidíme napríklad na... tržby na čerpacích staniciach klesajú a tu sa vrátim k tomu, čo sme navrhovali, že tá šanca tam bola znížiť napríklad spotrebnú daň, jednoducho ľudia nakupujú v zahraničí a pohonné látky a podľa všetkého aj, aj teda ďalšie suroviny. Suroviny... To, čo potrebujú. Požičiavame si stále ťažšie, drahšie, no ale celý, celé, vlastne celý tento environment základný problém je, že výrazne rastú výdavky. Aj preto potrebujeme funkčné výdavkové limity. O tom sa, myslím, nemusíme baviť, na tom sa aj s pánom ministrom zhodneme, jednoducho treba ich.
No máme pred sebou ďalšie z radu skrátených legislatívnych konaní a, samozrejme, opäť raz môžeme diskutovať o tom, či sú splnené podmienky na skrátené legislatívne konanie, alebo nie sú splnené. Môžme diskutovať o tom, či hroziace škody, ako vláda píše v odôvodnení, odvrátenie hrozby zvrátenia a plnenia míľnika Plánu obnovy a odolnosti, a teda možné hospodárske škody, čo je cca 900 mil. naviazaných na plnenie tohto míľnika, bolo alebo nebolo možné vyriešiť inak.
Ak by totiž vláda akceptovala ešte stále aktuálne platný systém výdavkových limitov, ktorý bol schválený v predchádzajúcom volebnom období, tak by sa diali dve veci. Rozpočet by vyzeral trochu inak, pretože naplánovaný deficit by musel byť nižší, teda vláda by musela tento rok reálne konsolidovať nielen vyjadreniami.
Druhá vec je, že by sme dnes neboli v pléne a nediskutovali by sme tu o tejto téme, pretože by tie hospodárske škody jednoducho nehrozili.
A, samozrejme, môžme povedať ešte, tretia vec je, nebola by pozastavená platba v Plánu obnovy a odolnosti. Ale ja teda chcem byť férový a budem férový, tak treba povedať, že výdavkové limity sú dlhodobá téma. Môžme sa tváriť, že dlhodobá odborná téma, ale jednoducho populizmus valcuje odbornosť a jednoducho každá vláda chce rozdávať a v podstate nechce, aby jej v tom niekto alebo niečo bránilo. Toto je jednoducho dlhodobý stav, toto je dlhodobé pozorovanie slovenskej reality a týka sa to všetkých vlád, nielen vlád SMER-u, všetkých vlád, aké sme tu mali. Preto si dovolím taký trošku historický exkurz.
Už keď sa prijal ústavný zákon o rozpočtovej zodpovednosti, tak súčasťou vtedajšieho konsenzu okolo roku ’10-’11 bolo, že výdavkové limity sa síce v ústavnom zákone o rozpočtovej zodpovednosti spomínajú, ale nezavedú sa. Proste bolo tam spomínané, že niekedy v budúcnosti sa zavedú, ale jednoducho zavedené neboli. Čiže už, už vtedy jednoducho vtedajšia vláda, vtedajšia v podstate komplet celá politická scéna nechcela, aby boli výdavkové limity, to znamená, aby niečo operatívne obmedzovalo vládu v míňaní.
No potom nasledovalo, nasledovalo osem rokov, to boli vlády strany SMER. Počas tých ôsmich rokoch jednoducho neboli ani žiadne snahy, a teda ani sa žiadne výdavkové limity nezaviedli.
Tu možno poviem vlastne, že čo tie výdavkové limity sú, keď nás tu sedí tak veľa, a ja si veľmi vážim, prečo nás tu sedí veľa, a aj, ja aj viem, prečo nás tu sedí veľa, pretože sa hlasuje okamžite po, po odoznení rozpravy, takže to je ten dôvod, aj Štefanovi, že vlastne preto tu sedí veľa poslancov, ale ja si to vážim, pretože je priestor sa vlastne obracať na širšie publikum.
No každopádne výdavkový limit je, je v podstate jediný taký skutočne operatívny nástroj, ktorý dokáže v reálnom čase brzdiť vlády, zasa hovorím vlády, v nadmernom míňaní. No a preto v roku 2020 sa opäť oživili debaty o zavedení výdavkových limitov, to teda bola vlastne už vláda Igora Matoviča, prebiehali diskusie, výdavkové limity sa dostali aj do Plánu obnovy a odolnosti ako jeden z míľnikov, no, naveľa-naveľa teda boli prijaté aspoň ako obyčajný zákon, pamätáme si teda už nie ako ústavný, ale bola to novela zákona o rozpočtových pravidlách, no ale realita bola, a chcem byť férový a na rovinu to poviem, ani vláda Igora Matoviča, ani vláda Eduarda Hegera, proste nebolo po chuti jej ich teda skutočne, reálne zaviesť, aby boli že funkčné. No nakoniec sa pri prijímaní štátneho rozpočtu na rok 2023 doňho dostali, hej, lebo však už to bolo v Pláne obnovy a odolnosti, ale, samozrejme, sa zároveň schválila výnimka, ktorá teda hovorila, že Európa v tom momente ešte nešetrí, no tak vlastne patrí na ten rok výnimka, takže sa výdavkové limity uplatňovať nebudú.
No jednoducho ďalšia vláda, ktorá vo finále jasne povedala, že výdavkové limity nie. No potom už sa posúvame teda ku aktuálnej vláde. No aktuálna vláda to urobila zasa raz tak, ako to v podstate je ten 15-ročný exkurz historický, že, že jednoducho výdavkové limity neboli zahrnuté, neboli schválené, a teda do dnešného momentu zatiaľ výdavkové limity nemáme platné, a teda nijak míňanie v tohtoročnom rozpočte neobmedzujú.
No ale teda dostali sme sa do dnešnej situácie, do situácie aktuálneho skráteného legislatívneho konania. Európska únia vytvorila nové európske výdavkové limity, o ktorých zavedení do našej legislatívy tu práve teda rokujeme. No a sme teda v skrátenom legislatívnom konaní. Veľmi ťažko sa pri takejto debate oddeľuje forma od obsahu, takže dovolím si, dovolím si vlastne aj ku samotnému návrhu zákona pár slov.
No čiže vidíme, že 15 rokov od takých tých prvých snáh zaviesť výdavkové limity, žiadne výdavkové limity nikdy v platnosti neboli, takže z tohto pohľadu je prijatie týchto európskych všeobecných výdavkových limitov krok dopredu. Ich potrebu nijak nespochybňujem, práve naopak, vítam. Je fajn, že tu sedíme, je fajn, že tu rokujeme, a je fajn, že teda podľa všetkého teda budú asi aj prijaté. No je tu ale takisto viacero ale, ono to tak jednoduché úplne nebude.
No európske výdavkové limity sú postavené na čistých výdavkoch, čo teda je, samozrejme, nejaká, nejaká metodika, okej, je to plus-mínus rovnaká metodika pre všetkých 27 krajín EÚ. No a tu si treba povedať, že je veľmi ťažké v akejkoľvek oblasti vytvoriť jedno dokonale funkčné pravidlo postihujúce všetky rôzne situácie a veľmi ťažké je to, samozrejme aj, aj v prípadoch výdavkových limitov.
Zoberme si, že máme teda 27 krajín Európskej únie, sú v rôznom štádiu ekonomického vývoja, niektoré máme za sebou 40 rokov komunizmu, niektoré išli kontinuálne trhovým mechanizmom roky rokúce, sú teda oveľa vyspelejšie. Samozrejme, tých 27 krajín je aj v rôznom štádiu hospodárskeho cyklu, proste je to, je to tak, a zároveň tieto krajiny sú v rôznej demografickej situácii. To je, to je, tiež poviem bližšie za chvíľku, ale to je tiež veľmi, veľmi dôležité. No každopádne je veľmi náročné, aby akokoľvek stanovené proste výdavkové limity európske boli rovnako funkčné pre každú krajinu.
No a teraz vlastne trošku porovnám tie naše národné a tie európske. Keď sa pozrieme na Európu, tak jeden z veľkých rozdielov medzi nami a tými, tými tradičnými krajinami EÚ je vlastne demografická situácia. My sme dnes v stave, že sme, možno to znie divne, ale my sme ešte stále mladá krajina, kde ešte budúci rok nám stúpne zamestnanosť. Čiže my sme momentálne v tej dobrej situácii, že veľa ľudí pracuje a relatívne málo ľudí je na dôchodku. Proste vieme si ešte stále ako-tak dovoliť ten štedrý dôchodkový systém. No ale zároveň tie bežné európske krajiny... No a teda takto. Nás sa tá demografická kríza bude týkať o nejaké roky. Proste v dlhšom období. Už pomaličky začne klesať množstvo pracujúcich, stúpať množstvo dôchodcov, ale zasiahne nás to neskôr. Bežné európske krajiny sú v stave, že dnes tomu čelia, dnes to začínajú, takže tie európske výdavkové limity napríklad pozerajú na kratšie časové obdobie, tie naše národné pozerali na obdobie teda podstatne dlhšie, a v tomto napríklad teda európske limity nie sú úplne, akože úplne dokonale funkčné pre slovenské, pre slovenské reálie.
No ďalšia vec je, že áno, aj európske limity obsahujú nejaké sankcie a ony jedného dňa budú hrýzť, zasa poviem bližšie, ale zasa tak, ako to s európskymi riešeniami všeobecne býva, tá sankcia je jednoducho v ďalšej budúcnosti. Už dnes sa dá povedať, že ak teda my tu tento týždeň prijmeme tieto európske výdavkové limity, tak v podstate reálna sankcia z nich vyplývajúca sa nás bude týkať až za funkčným obdobím aktuálnej vlády. Ono je to, je to proste, takto sa to posúva, v podstate za tri roky najskôr je možná nejaká, nejaká sankcia. No je otázka, ako veľmi to bude vlastne disciplinovať aktuálnu vládu, ak, ak teda tie sankcie sú až neskôr. Ale hovorím ešte raz, ten čas plynie a tie európske, európske výdavkové limity budú jedného dňa zaberať, už možno to bude ďalšia vláda strany SMER, možno to bude nejaká vláda proste dnešných opozičných strán, uvidíme, zasa len poviem a poviem to akože pozitívne, že, okej, fajn akékoľvek výdavkové limity sú lepšie ako žiadne výdavkové limity. Aj to všeobecné, nie úplne dokonalé európske riešenie je lepšie ako riešenie, ktoré je aktuálne dnes, že teda síce sú zákonom platné, ale proste neboli schválené, takže vlastne sa neaplikujú, takže z tohto pohľadu zasa vo finále len dobre. No, z toho pohľadu teraz pán minister si teda vybral európske výdavkové limity, takže ja si myslím, že teda pán minister sa správa rovnako ako všetky bývalé vlády. Vybral si v podstate to jednoduchšie riešenie. V tomto momente takisto že robí všetko preto, aby žiadne limity neboli, ale teraz nie som presný, proste všetci vnímame aj vláda vníma, že teda nejaké je potrebné prijať, lebo Plán obnovy a odolnosti, lebo 900 mil., ale teda ak si má minister vybrať, tak si vyberá tie aktuálne najmenej bolestivé. Okej, je to, je to tak a proste takto si vybral. Hovorím, to ani nekritizujem, to akože konštatujem. Proste takto sa správali všetci ministri bez ohľadu na politické tričko, aj pán minister to vlastne z tohto pohľadu sa správa rovnako.
No, takže áno, ešte raz. Budú hrýzť aj európske výdavkové limity, ale teda až nasledujúcu vládu. A my ale máme problém už dnes s výdavkami. Proste tie výdavky nám, ako som na začiatku spomínal, veľmi, veľmi rastú. No ale, a ja sa zastanem pána ministra ešte raz, pretože pán minister nie je ten, kto sem chodí a navrhuje a predkladá tu nové výdavky, akože z tohto pohľadu má tú pozíciu veľmi, veľmi ťažkú, lebo on sa snaží strážiť tú kasu, ale teda jeho koaliční kolegovia mu do nej vŕtajú ďalšie a ďalšie diery, takže z tohto pohľadu je skutočne pozícia pána ministra ťažká. Verím, že aj tie európske výdavkové limity trošku posilnia jeho pozíciu a vlastne bude sa mu ľahšie vysvetľovať, že teda fakt treba, treba strážiť tie výdavky. O tom sú výdavkové limity.
Kde ale teda musím pána ministra skritizovať, a to je to, že ako sa postavil k tej konsolidácii, lebo akože keď sa skutočne pozrieme na program stability, tak tie ciele sú tam správne. Koniec koncov tie ciele mu zobrala aj, aj Standart and Poor’s. Ja to zasa objektívne poviem, že tie ciele sú správne, tie ciele sú okej, vyhodnotili to aj investori, že sú okej, len teda tá, tá realita, hej. A tu sa to rozchádza vlastne, že tie ciele sa s tou realitou rozchádzajú. Tá realita tých výdavkov je iná. Koniec koncov aj ten program stability hovorí, koľko treba šetriť, len teda nehovorí ako. Tam je napísané, že treba opatrenia vo výške 2,6 % hrubého domáceho produktu, čo je asi 3,9 mld., ak si to pamätám presne, nuž ale nie je tam napísané, že ako, hej, takže toto bude to ťažké a to čo budeme všetci aj z opozície sledovať, aby tie správne, v podstate správne ciele naplnil pán minister reálnymi, reálnymi parametrami.
No ale, a tu je tá kritika úplne zásadná, že jednoducho minister financií sa k tomu postavil, že to chce nechať zaplatiť ľudí a firmy, proste teda tvorcov hodnôt, a ja ho chcem veľmi a veľmi akože apelovať, že veď toto sa stalo už vlani, lex konsolidácia, veď už teraz máme platnú konsolidáciu, ktorú takmer zo 100 % zaplatili skutočne tvorcovia hodnôt, a vidíme to.
Ja zopakujem to, čo na začiatku. Nerastú nám maloobchodné tržby, tým pádom potom, samozrejme, nebudú rásť ani príjmy napríklad z dane z pridane hodnoty, dokonca klesajú, klesajú príjmy na čerpacích staniciach, čo je paradox, lebo však teda benzín je drahší a jednoducho malo, malo by to byť viac. Ale toto nevie fungovať, nevie fungovať. Proste nemôžte vyždímať ľudí ešte viacej. Jednoducho môžte zvýšiť sadzbu dane, môžte zvýšiť sadzbu spotrebnej dane, môžte vymyslieť novú spotrebnú daň, môžte zvýšiť odvody, môžte zvýšiť, ja neviem, aké poplatky, len toto nevie fungovať, pretože ľudia, ľudia nájdu cestu, alebo teda minimálne pôjdu kupovať niekam inakam a nie je to dobré a vo finále to nebude viesť k výsledku. Preto skutočne by bolo dôležité, aby sa štát pozeral na seba, aby sa znižovali výdavky, aby sa znižoval napríklad počet štátnych zamestnancov. Česko má 490-tisíc štátnych zamestnancoch pri cca 10 mil. obyvateľov. Slovensko má 440-tisíc štátnych, verejných zamestnancov, aby som bol presnejší, pri ale polovičnej populácii. Tam je ten priestor, proste štát musí začať šetriť na sebe, štát musí proste začať šetriť na množstve zamestnancov a, samozrejme, ešte predtým teda musí miznúť agenda, ktorú tí ľudia robia. Toto je tá cesta, ktorá nám umožní všetkým spoločne, lebo ja to budem furt hovoriť, aj keď sme v opozícii. Tie verejné financie máme jedny a vo finále sú spoločné a vo finále sa tam aj tak postaví minister z nejakej inej vlády a bude pozerať na tie isté čísla. Takže ja, ja úprimne chcem, aby proste fakt akože fungovalo to Slovensko, aby fungovali naše verejné financie. Takže toľkoto asi.
No a ja si na záver dovolím, dovolím spomenúť skutočne dnešné rokovanie finančného výboru. Už to spomínal kolega Števo Kišš a áno, ja som bol, veď to, potvrdil to aj pán predseda Blcháč, ja som bol v minulom volebnom období predseda finančného výboru a ja som vždy, vždy išiel do vecí s tým, že finančný výbor má byť ten, kde sa má diskutovať, kde sa má komunikovať, kde jednoducho tá diskusia má byť normálne že open end, kým sú otázky, tak proste vláda má dávať odpovede, akákoľvek. Veď vláda sa zodpovedá parlamentu. Proste ja som vždy chcel toto. Politiku nechajme sem, vo finančnom výbore proste treba debatovať odborne, treba sa pýtať, treba, treba vláde aj navrhovať, treba jednoducho diskutovať. Toto ja chcem v dobrom apelovať na aktuálneho pána predsedu. Prosím, akože je to, je to, Janko, v tvojich rukách momentálne. Akože nie je cesta, aby sme rýchlo, rýchlo, za pätnásť minút, za dvadsať minút proste prebrali niečo, ježiš, nie, hlavne nemajte nejaké doplňujúce otázky alebo niečo. Proste tú diskusiu potrebujú nielen my opoziční poslanci, ja vám garantujem, že tu diskusia, že je prínosná aj pre kolegov z koalície. Proste jednoducho finančný výbor má mať zdravý rozum a má tam fungovať diskusia, aj keby nikde inde v tomto parlamente už zdravý rozum nebol, na finančnom výbore musí byť, pretože tie verejné financie sú len jedny a sú spoločné.
Takže toto, toto jednoducho zasa bolo také, že okej, mohli sme sa spýtať, mohli sme sa trošku popýtať, ale jednoducho pán predseda rýchlo, rýchlo, len už hlavne sa nepýtajte, hlavne už skončime. No dobre, potom bolo bod rôzne, kde som jasne navrhol, aby sme zavolali na budúci výbor, najbližší výbor, kde už budeme preberať samotný zákon, aby sme tam zavolali zástupcu RRZ, aby proste povedal k tomu svoj, svoj názor, svoj pohľad. Je to normálne, veď je to zákon ich sa týkajúci a jednoducho patrí tam.
Zasa poviem, počas celého môjho funkčného obdobia vždy, nech bolo akokoľvek, proste vždy tam sedel predseda RRZ alebo zástupca RRZ všeobecne, pretože to normálne takto nejak má byť. No, áno, v rôznom som navrhol, teda že aby sme ho prizvali, v tom momente nás bolo sedem, hlasovať sa dalo, hej, dalo sa hlasovať a som presvedčený, že by sa to bolo aj odhlasovalo. Dobre, kolega odišiel, bolo nás šesť, hlasovať sa nedalo. Ale ani to nie je dôvod, aby proste nemohol byť zavolaný. Za prvé sa to dá spraviť všeobecným súhlasom, keď to chceme kvázi nejak akoby nazvať pekným slovom, ale úplne sa to dá normálne aj tým, aby proste pán predseda normálne povedal, že jednoducho ho zavolá. Na to netreba nič iné, než aby dvihol telefón do RRZ a povedal, rokujeme, ja neviem kedy, štvrtok, tu a tu, poďte, zavolajte sem, a teda dostanete, dostanete šancu sa k tomu vyjadriť. Je to úplne normálne že prirodzené. Takto by to malo byť, čokoľvek iné je, je divné.
A ja zasa to chcem brať pozitívne. Áno, aj ja som tu počul tie slová, že teda nakoniec to pánovi predsedovi teda nevadí, výboru, nevadí, tak už len ten krok. Prosím, pán kolega Blcháč, normálne treba zavolať pána Tótha alebo teda kohokoľvek ďalšieho z RRZ, nech, nech teda na ten výbor prídu a nech povedia svoj názor.
Veď zasa, berme to, je to niečo, oni majú inú úroveň expertízy ako my členovia výboru, majú inú úroveň vôbec toho pohľadu a vhľadu do problematiky, je fajn ak tam príde a povedia aj oni svoj, svoj názor. Proste skutočne je to téma, ktorá si zasluhuje túto pozornosť a normálne, že je naša psia povinnosť, všetkých poslancov, aby sme vždy, keď o niečom odbornom, konkrétnom rokujeme, zavolali toho konkrétneho zástupcu inštitúcie, ktorá má k tomu čo najviac povedať.
Takže toľko, ďakujem pekne za pozornosť.
Skryt prepis
