Ďakujem pekne za slovo. Vážený pán minister, vážený pán podpredseda Národnej rady, ak dovolíte, aj ja chcem niekoľkými poznámkami prispieť k diskusii o novele tlačového zákona a nadviažem na niektoré slová a vety, ktoré zazneli počas diskusie.
Predovšetkým chcem znova zopakovať, že ak sa často používa to vyjadrenie alebo ten bonmot, že médiá sú strážne psi demokracie, tak si treba vzápätí na to položiť ďalšiu otázku, pán poslanec...
Ďakujem pekne za slovo. Vážený pán minister, vážený pán podpredseda Národnej rady, ak dovolíte, aj ja chcem niekoľkými poznámkami prispieť k diskusii o novele tlačového zákona a nadviažem na niektoré slová a vety, ktoré zazneli počas diskusie.
Predovšetkým chcem znova zopakovať, že ak sa často používa to vyjadrenie alebo ten bonmot, že médiá sú strážne psi demokracie, tak si treba vzápätí na to položiť ďalšiu otázku, pán poslanec Galbavý, kto stráži strážcov. Ak tu nechceme mať anarchiu, musia platiť určité pravidlá aj pre mediálne prostredie. Je to tak pri elektronických médiách, malo by to tak byť aj pri tlačových médiách.
Nikto samozrejme nemôže zasahovať do obsahu, ale určité pravidlá musia platiť, pretože v zásade sa nám tu stretávajú dve základné práva. Je to právo na slobodné šírenie informácií. A je tu zasa, sú tu osobnostné práva ako napríklad právo na ochranu dobrého mena, cti a tak ďalej. A práve určenie tej hranice, kde končí jedno právo a začína druhé právo, by mala byť úlohou zákonodarcu.
Nesúhlasím s vami, pán poslanec Galbavý, že nechajme to na ľudí. No, tak nechajme všetko na ľudí. Zrušme trestné zákony, zrušme všetky, zrušme Občiansky zákonník, Obchodný zákonník a nechajme všetko na ľudí. No, možno to raz bude, ak bude stupeň ľudskej uvedomelosti a zodpovednosti taký vysoký, tak zákony nebudeme potrebovať, ale zatiaľ ich potrebujeme.
A ak platia slová, pána poslanca Šebeja, že majitelia médií sú podnikatelia, ktorí chcú zarobiť peniaze, to je v poriadku, tak si potom nerobme ilúzie, že médiá sú nezávislé a hľadajú pravdu. Médiá v duchu týchto slov, ktoré povedal pán poslanec Šebej, ktoré sú podľa môjho názoru pravdivé, nehľadajú pravdu, ale hľadajú zisk a zárobok. A v tom prípade novinári sú len zamestnanci toho vydavateľa.
A práve tlačový zákon by mal pomôcť tým novinárom, aby mohli slobodne písať, aby neboli vydavateľmi tlačení len v záujme zisku a možno presadzovanie nejakých úzkych politických záujmov. Čiže, ak platia pravidlá hry pre každú profesiu, ktorú na Slovensku máme, ak nesie zodpovednosť za svoj výkon živnostník, ktorý muruje dom, projektant, ktorý ten dom nakreslí alebo lekár, ktorý operuje, tak musia platiť určité zodpovedné pravidlá aj pre novinára, ktorý napíše článok, ktorý zasahuje do osobnostných práv iného človeka. Podľa môjho názoru to je úplne v poriadku.
Ak sa tu hovorilo niekoľkokrát o slobode tlače na Slovensku, tak viete, nemôžeme sa tu hrať na to, že nevieme o čom je reč, veď tie rebríčky slobody tlače zostavujú organizácie novinárske. Čiže, samotní novinári hodnotia stav slobody, novinári alebo vydavatelia hodnotia stav slobody tlače, tak nemôžeme očakávať, že títo novinári budú jednoducho objektívni. Keby zostavovala mafia napríklad rebríček slobody zločineckej činnosti, no tak samozrejme, keď oni budú zostavovať ten rebríček, tak čím bude prísnejší trestný zákon, tak tým budeme podľa nich nedemokratickejšia krajina.
Takže, ak tu jednoducho organizácia, ktorá je, ktorá participuje na tom zákone, zostavuje zároveň rebríček nejakej slobody tlače, no tak to je absolútne nevierohodné. A operovať tu na tomto fóre je úplne nenáležité. Môžete používať tieto rebríčky alebo môžu používať tieto rebríčky novinári, ktorí tým chránia sami seba, ale nie je to objektívne, nie je to náležité.
Spomeňte si, čo sa dialo v Českej republike pri prijímaní tlačového zákona. Aká tam bola búrka nevôle. Rad za radom, keď pôjdeme tými európskymi krajinami, kde sa prijímali tlačové zákony, tak vždy novinári a vydavatelia protestovali, lebo sa stanovovali určité pravidlá, ktoré mali vniesť normálny poriadok do mediálneho prostredia.
No a úplne, teda prinajmenšom zvláštne vyznieva, keď jedna poslankyňa koalície, pani poslankyňa Žitňanská vy nie, nebojte sa, jedna poslankyňa koalície začne rozprávať, že tu v minulosti, teda pred touto vládou vládol autoritatívny režim a za čo nás kritizovali všade vo svete a hovorí to poslankyňa, ktorá v inom autoritatívnom režime pred rokom 1989 urobila kariéru. Profitovala z toho systému, podpisovala anti chartu a môže sa z toho vyviňovať ako chce, jednoducho podpisovala anti chartu a dodnes presvedčivo nedokázala, že by ju nepodpisovala. Podpisovala s radom ďalších umelcov, ale tí sú aspoň ticho. Ale, viete je neuveriteľné farizejstvo, že ja do roku 1989 využívam ten systém, potom sa systém zmení a ja som potom jeho najväčší kritik. Ja jej nezazlievam, že ten systém využívala, lebo neprišli sme aspoň o niektoré pekné filmy, to je v poriadku, ale nech sa teraz netvári, že ona bola obeťou toho systému, keď z toho systému profitovala. To je vrchol farizejstva a ja ju chcem poprosiť, nech váži svoje slová, lebo vyznieva to minimálne trápne.
Dámy a páni, ak dovolíte, teraz by som chcel k samotnému návrhu zákona. Ak si spomenieme, čo sa dialo v roku 2008 pri prijímaní pôvodného tlačového zákona, tak vytvoril sa na Slovensku pomaly katastrofický scenár, že ide spadnúť demokracia, že sa rozsype celý systém a budú sa tu pomaly zatvárať ľudia s iným názorom a tak ďalej a tak ďalej. Celá tá kritika sa sústredila na právo na odpoveď. Čiže, nebola to kritika tlačového zákona, ale práve inštitútu právo na odpoveď. Vtedy dokonca SDKÚ nepodporilo Lisabonskú zmluvu v mene nejakého boja za spravodlivý tlačový zákon. Vyšli vybielené noviny a tak ďalej a tak ďalej.
Ja som veľmi rád, že tá aplikačná prax dokázala, že žiadne obmedzenie slobody tlače sa na Slovensku nekonalo. (Potlesk.) Čiže, celá tá mediálna bublina spľasla. Naopak, na Slovensku platí štandardný mediálny zákon s dvoma základnými inštitútmi, právo na odpoveď, právo na opravu. Tieto inštitúty majú viaceré členské štáty Európskej únie, napríklad Francúzsko, Nemecko a tak ďalej a tak ďalej. Ak teda, celá tá kritika bola vedená proti právu na odpoveď a vtedajšia vláda sa zaviazala, že právo na odpoveď zruší, tak som prekvapený týmto návrhom, pretože právo na odpoveď sa neruší. Dokonca, dnes aj niektorí predstavitelia médií, napríklad Pavol Múdry z Medzinárodného tlačového inštitútu povedal, že podľa neho nie je možné ani úplné vypustenie práva na odpoveď, lebo ide o štandardný nástroj v zmysle európskej legislatívy.
Myslím si, že je to veľmi dobré, že už dnes aj samotní zástupcovia vydavateľskej alebo novinársko-mediálnej obce dokazujú, že právo na odpoveď patrí medzi štandardné inštitúty a som veľmi rád, že vláda neruší úplne tento inštitút, aj keď ho značne obmedzuje, k čomu sa ešte vyjadrím.
To je opäť ďalší dôkaz toho, že celá tá bublina, ktorá sa tu v roku 2008 viedla, celá tá mediálna presilovka, kde sa právo na odpoveď kritizovalo ako nehorázny inštitút, ktorý nemá čo robiť v mediálnom práve, jednoducho bola vymyslená, bola účelová, mala slúžiť len na diskreditáciu vlády.
Dámy a páni, pán minister často v médiách používa také vyjadrenie, že politik je chránený živočích a táto novela zákona má zrušiť tú jeho chránenosť. No, pán minister, ja som neporozumel dodnes tomuto vášmu bonmotu, pretože ak by mal byť, čo sú chránené živočíchy. Chránené živočíchy sú, je určitá vybratá skupina živočíchov, z určitých dôvodov, ktoré majú osobitné práva. Súčasný tlačový zákon, pán minister, nedáva osobitné práva politikom. Politici sú, majú také isté práva a povinnosti ako všetci ostatní občania. Neboli politici chránené živočíchy. Neboli. A tento bonmot používate, pán minister, účelovo. Jednoducho, vy nerušíte nejakú chránenosť politikov, lebo mali také isté práva a slobody ako iní ľudia a využívali tento inštitút úplne normálne, resp. nevyužívali, lebo myslím, že jedno percento politikov možno sa pokúsilo o podanie odpovede.
Takže nepoužívajte, pán minister, v záujme nejakej logickosti vašich vyjadrení tento pojem, pretože na Slovensku si myslím, že žije veľa ľudí, ktorí rozumejú tomuto rozdielu a nepodceňujte ich prosím týmto spôsobom.
Ja sa však pýtam na inú vec. Ak chceme zobrať politikom možnosť podávať odpovede, ja s tým problém nemám osobný, pretože ja som ani raz odpoveď nepoužil alebo právo na odpoveď nevyužil, ale chcem sa spýtať, kde potom skončíme? Ak vy chcete priamo v zákone uprieť nejaké právo, ktoré majú všetci ostatní občania, jednak je to podľa môjho názoru protiústavné, lebo nedá sa to spájať so strpením vyššej kritiky pri aplikácii súdnej. Samozrejme, že súdy ináč sa pozerajú na politikov, ktorí musia strpieť väčšiu mieru kritiky, ako na iných ľudí, ktorí nie sú politici, ale dať priamo do zákona, že teda oni nebudú tieto práva mať alebo budú mať menšiu právnu ochranu, to je podľa môjho názoru protiústavné, lebo pred zákonom sme si všetci rovní. Takže myslím si, že ani tá argumentácia, ktorú ste mali v dôvodovej správe, celkom neobstojí.
A chcem teda dokončiť ad absurdum, to znamená, na budúcu schôdzu prídete s tým, že dnes musia politici strpieť zásah do svojich osobnostných práv. Nabudúce prídete s tým, že politici budú musieť strpieť krádeže na svojom majetku, lebo sú politici. To znamená, nech sa páči, milí občania, môžete si zobrať moje auto, ktoré tu mám zaparkované, povoziť sa na ňom, predať ho a tak ďalej, lebo som politik, musím to strpieť. Alebo môžete mi rozbiť okno na dome, lebo som chránený živočích, lebo som politik, mne tieto práva nepatria.
Čiže, ideme vyčleňovať zo všetkých zákonov politikov a nebudeme mať ani tie práva, ktoré majú všetci ostatní občania. A to je vaša argumentácia, pán minister, privedená do absurdna. No tak to hádam, takto sa nechceme nejakým spôsobom, takto sa nechceme rozvíjať na Slovensku.
Veľmi často ste používali v argumentácii to, že právo na odpoveď by sa nemalo týkať pravdivých vyjadrení. Pán minister, máme dva inštitúty. Preto sú dva, lebo sú odlišne koncipované. Právo na opravu dáva možnosť domáhať sa opravenia nepravdivého alebo nepresného údaja, čiže to je právo na opravu. Právo na odpoveď, dáva vám právo ako druhej strane, vyjadriť sa vo veci, ktorá sa dotýka vašej cti, teda ktorá vás nejakým spôsobom dehonestuje. To sú dve, dva úplne odlišné inštitúty, ktoré nemôžeme spájať. Nemôžeme spájať kúpnu s nájomnou zmluvou, sú úplne iné a nemôžeme spájať právo na opravu a právo na odpoveď. A ja vám poviem jeden príklad, taký plastický, ktorý vám dokáže, že právo na odpoveď sa môže týkať aj pravdivého tvrdenia a napriek tomu je opodstatnené.
Zoberiem si ako príklad pána podpredsedu parlamentu Bugára. V Novom čase vyjde (Reakcia podpredsedu Bugára), preto lebo ste šťastne ženatý, tak preto som si vás vybral. V Novom čase vyjde titulok, že Béla Bugár bol vo večerných hodinách prichytený s neznámou blondínkou, hoci je šťastne ženatý. (Reakcia z pléna.) No, tak ale vyjde to v Novom čase. (Smiech v sále.) A povedzme naozaj, Béla Bugár bol vtedy v nejakom bare s nejakou pre ostatných neznámou blondínkou, bola to pravda. Toto uvedie Nový čas. (Reakcie z pléna.) A tak chcel som niekoho zo sály, chcel som niekoho zo sály.(Smiech v pléne.) Napriek tomu, napriek tomu, poprosím pokoj, kolegyne, kolegovia, ja viem, že je to zábavná téma, ale chcem to doviesť do konca. Napriek tomu, že v Novom čase vyjde titulok, ktorý je pravdivý, lebo Béla Bugár naozaj vtedy bol v bare s nejakou blondínkou, jeho meno to poškodilo pred verejnosťou, lebo Nový čas neuviedol, že tá neznáma blondínka bola jeho sestra, čo zásadne mení, čo zásadne mení ponímanie v očiach verejnosti. Béla Bugár bol predstaviteľ Maďarského kresťanskodemokratického hnutia, je predpoklad, že má okruh voličov, ktorí sú z tohto prostredia, ktorí sú na takéto veci citliví a jemu to uškodilo. A práve praheľná odpoveď mu umožňuje uviesť toto skutkové tvrdenie, lebo právo na odpoveď sa týka len skutkových tvrdení, teda objektívnych faktov, nie nejakých jeho úvah. On jednoducho uvedie, že to bola moja sestra. A týmto zásadne celá mediálna bublina spľasne a jeho meno je očistené. A práve preto, právo na odpoveď má význam aj v takýchto prípadoch, lebo jednak slúži na rozšírenie informovanosti, čiže pomáha šíreniu informácii a na druhej strane chráni jeho osobnostné práva, napríklad právo na dobré meno a česť.
Takže, preto právo na odpoveď je dobrý inštitút a netreba ho meniť, a to alebo tá zmena, ktorá sa ide urobiť v tomto zákona úplne tento inštitút v podstate vymaže a bude síce názvom zostane v zákone evidovaný, ale nebude mať žiadnu, nebude mať žiadny účel, žiaden význam.
No, a to zrušenie vlastne primeranej peňažnej náhrady, no tak to už je koruna všetkého, pretože potom zrušme celý zákon, lebo zákon bez sankcie naozaj nemá význam. Ktorý vydavateľ, ktorý vydavateľ bude nejako seriózne posudzovať žiadosť o opravu alebo žiadosť o odpoveď, keď mu nič za to nehrozí. Jednoducho odmietne všetky žiadosti o opravu, odmietne všetky žiadosti o odpovede, lebo ak to aj príde na súd, tak maximálny výsledok bude taký, že súd ho zaviaže tú odpoveď alebo tú opravu uverejniť. Tak potom to pán minister zrušme, lebo to nemá naozaj žiadny význam. Ak prijmeme ten zákon v tejto podobe ako ste ho navrhli, tak sa nebude ani právo na opravu, ani právo na odpoveď v médiách objavovať, lebo nehrozí žiadna sankcia, lebo nie je sankcia, keď po roku súd rozhodne, že dané médium má povinnosť uverejniť opravu alebo odpoveď.
Ja skôr sebakriticky chcem povedať, že čo sme my ešte v zákone možno nedotiahli, to sú procesné ustanovenia, aby sa zrýchlil ten proces vymáhania toho práva na odpoveď alebo práva na opravu, pretože nemá význam, keď sa to právo na opravu alebo odpoveď objaví v médiách po roku alebo po dvoch, keď už dávno tá vec je zabudnutá a už nikto nevie, o čo vtedy išlo, ale účel to splnilo, daného človeka to poškodilo.
Takže, pán minister, ja vás chcem poprosiť, že ja som sa snažil teda argumentovať odborne a vecne, chcem vás poprosiť, pán minister, aby ste možno sa minimálne zamysleli nad týmito pripomienkami. Ak sa zákon dostane do druhého čítania, tak možno sa ešte nad týmito návrhmi zamyslieť.
Ja, pán minister chápem, že máte, vy osobne teda, máte ťažkú pozíciu, lebo vy musíte plniť tie nejaké urýchlené sľuby, ktoré dali vaši kolegovia vo vládnej koalícii. Museli ste podľa môjho názoru so zaťatými zubami plniť sľub, že sa bude meniť zákon o štátnom občianstve a hľadali ste nejaký spôsob, ako aj ten sľub splniť a ako zasa ten zákon úplne nepokaziť, lebo ten zákon bol naozaj dobrý a uvedomovali ste si jeho význam, nechceli ste ho úplne, úplne zmeniť. O štátnom jazyku, áno, o štátnom jazyku, ospravedlňujem sa a tak ďalej by som mohol pokračovať. Takže chápem, že aj toto je pre vás povinná úloha, hoci už aj samotní vydavatelia, ako som čítal vyjadrenie pána Arpáša, teda pána Múdreho, vám do určitej miery hovoria, že právo na odpoveď patrí do slovenského mediálneho práva, čiže máte naozaj ťažkú pozíciu. Na jednej strane je tu vládny sľub, na druhej strane, reálne tu problém neexistuje, ako neexistoval problém ani pri zákone o štátnom jazyku, ako neexistuje ani problém pri tlačovom zákone. Musíte jednoducho túto povinnú jazdu nejakým spôsobom zvládnuť, len chcem vás poprosiť, pán minister, aby ste úplne tie zákony nepokazili, aby ste teda sa naozaj snažili v rámci vládnej koalície urobiť minimálne zmeny v tom zákone. Choďte radšej do sprísnenia procesných ustanovení, ktoré môžu zlepšiť vymáhateľnosti práva na odpoveď a práva na úpravu, a to bude ten lepší prípad zmeny tohto zákona. Ďakujem pekne.
Skryt prepis
