Ďakujem, pani predsedajúca. Pán minister, gratulujem ku funkcii, pán spravodajca, kolegyne, kolegovia, vážení hostia, poviem niekoľko slov aj z mojich úst, ak dovolíte.
Úvodom poviem po našim, že trímem paľce, aby vám šicko vyšlo, pán minister, tak, aby sme to zvládli.
Niekoľko mojich úvah.
Teraz som pochopil, som pána ministra pôdohospodárstva pána Jahnátka oslovil, myslím, že to bolo v našom výbore, s tým, že by dobré bolo v tomto volebnom období ukončiť reštitučné nároky, aby si dal fajfku, že reštitúcie sú vybavené po 25 rokoch, tak mi povedal, že to je nereálne. Ja som mu kontroval, že je to reálne. A som to nevedel vysvetliť. No a, žiaľ, zostala odpoveď v dôvodovej správe tohto zákona, ktorý je tu v skrátenom konaní predkladaný. Citujem z nej: „Aktuálna situácia ohľadne majetkovoprávnych vzťahov k nehnuteľnostiam na území Slovenskej republiky a ich evidencie je aj z dôvodov rôznych historických aspektov komplikovaná mimoriadne. Proces sceľovania rozdrobených území, pozemkových úprav, existencia inštitútu neznámeho vlastníka, hrozba možných reštitučných nárokov...“ Hrozbu možných reštitučných nárokov, to nech mi niekto vysvetlí, pretože reštitúcia, to nie je privatizácia, vážení. Reštitúcia je odčiňovanie krivdy. A to budem opakovať donekonečna, keď to niekto nechápe. To znamená, aká je to hrozba? Tento štát nechce odčiniť reštitučné krivdy? Ako to bolo myslené? Tomu nechápem. Chcel by som nejakú odpoveď, asi pán minister, nebudete vedieť asi reagovať na to, opýtam sa na to pána ministra, možnože nášho pôdohospodárstva, pretože keď toto niekto dá, to znamená, že tento štát nechce ukončiť reštitúcie. Však to je nonsens, vážení. To sme kde? Tieto zákony sú z rokov 1991 až 2004. V ktorom sme roku? Sme v roku 2015. Takže, nehnevajte sa, tu hrozba možných reštitučných nárokov nemôže byť, pretože keď je tam už reštitúcia uplatnená, musí to vrátiť štát, resp. Slovenský pozemkový fond z tých štátnych pozemkov musí tam dať to v tom katastrálnom území, že reštitúcia sa domáha. Nehnevajte sa, tak potom inak ideme proti našim občanom. A to robíme krivdu v demokracii znovu, ako to bolo za čias komunizmu. Takže toto neberiem.
Potom, existencia inštitútu neznámeho vlastníka. Kto to spôsobil? To spôsobili tie rodiny, ktorých teraz dedičia nevedia, aký majetok mal ich pradedo? No predsa to spôsobil štát, keď strihol v roku 1948 vlastníkov od svojich pozemkov. A čo proti tomu robí súčasný štát Slovenskej republiky, aby neznámi sa tu stali známymi. Nerobí proti tomu nič, že. Dokonca ešte v tých registroch sme urobili to, že ešte viacej je ich neznámych ako predtým, ako začali lustrovať pozemkovo knižné vložky. Takže, vážení, to je ďalší biľag, to všetko sú iba dôsledky toho, čo sme zanedbali.
A, ďalej, proces pozemkových úprav, sceľovanie rozdrobených pozemkov. Áno, ako pán Kolesík povedal, zdedili sme uhorské právo, super, delíme na meter štvorcový až pozemky. Keď ste mali iba tých 48 či koľko, chvalabohu, ja som to mal aj tak, kde ani podiel nie je identifikovaný. Takže toto je tak. Ja sa pýtam, ako sceľujeme pozemky, ako robíme pozemkové úpravy? A stačia na to aj komasácie. Bodaj by aj tie komasácie prebehli. Tie pozemkové sú aj s tými zariadenia či už verejnoprospešnými alebo ďalšími. Ako realizujeme pozemkové úpravy? Viete, aký je rozpočet na pozemkové úpravy na roky 2014 až 2017, resp. 2015 až 2020? Z eurofondov môžeme na to čerpať 82 mil. Je to rozpočet na rok 2015 vo výške 1,5 mil., na rok 2016 vo výške 1,5 mil., na rok 2017 vo výške 2,1 mil. To je čo? Kedy chceme minúť gro eurofondov na pozemkové úpravy? Kritizoval som pána ministra, nedostal som od neho odpoveď, prečo je to tak. Teraz sme dokonca ešte schválili, áno, že 2 mil. idú zo Slovenského pozemkového fondu na pozemkové úpravy na hradenie dépeháčky, lebo dépeháčka sa nedá z eurofondov hradiť. Ale pozemkové úpravy nám stoja, vážení. Tu nevieme nájsť vlastníka, ako stojíme s ROEP-kami, s tými registrami? Je to tak, že pred dvoma rokmi bolo 200 území ešte neurobených. Teraz, ako som sa dopočul podľa poslednej správy Úradu geodézie a kartografie, lebo tam je na katastrálnych odboroch teraz najväčší, by som povedal, tlak, sú správnymi orgánmi, nám ostáva urobiť takto ešte 70 území. Viete, z ktorého roku je ten zákon stoosemdesiatka o registroch? Je z roku 1995. V ktorom sme roku? Vážení, dvadsať rokov sme s tým nepohli. A ja hovorím stále, keď nebudeme mať grunt v poriadku, tak nebudeme mať nič, môžu dôjsť pritom investori aj z Marsu, aj z kozmu, pretože my sme základnú vec, že stavia sa na zemi, nestaviame v lufte, zanedbali. A momentálne sa budeme iba prekárať, že: „A ty si nezvládol to, teraz naprieč všetkými vládami.“ Je to pritom jedno, či to bude pán Mečiar, pán Fico, pani Radičová. Čo sme s tým urobili, ako je to možné? Koľko peňazí pošlo do luftu iba kvôli tomu, že nemáme to majetkovoprávne vysporiadanie a možnože sme aj tým odradili investorov. Áno, je to tak. Je to pravda. Chcel by som vidieť jedného ministra, ktorý povie, že už to stačilo. A vrazme do toho toľko, čo je toho hodno tá naša rodná hruda. Už nechcem hovoriť o tom, ako sa bude predávať pôda, voda a všetko okolo toho, to nebudem hovoriť, to je mimo misu.
Nejasné dedičské vzťahy. No jasné, že sú v tom nejasné dedičské vzťahy, lebo prakticky aj pri tých registroch bola taká kontrola, že sa to ešte zahmlievalo a dochádzalo k vydržačkám. Máme tu teraz osvedčovačky rôzne, ďalší veľký problém. Mali sme pritom dvoch svedkov, ktorí všetko mohli dosvedčiť, ak chceli. No kde sme sa tak dostali, vážení? A hovorím, je to naprieč všetkým vládam, ktoré tu boli doteraz. To znamená, že to sú také krivdy. A ja hovorím, že tým prichádzame o čas, peniaze a energiu nášho národa, proste my stále niekde prešľapujeme na mieste a nevieme sa odpichnúť. Tak konečne pochopte, že je to pôda. To sa začína od toho územia. Až potom môžeme na tej pôde niečo stavať.
Ako tu už bolo kolegami spomínané, znovu, dôvodová správa hovorí o účele efektívneho využitia rozľahlých, doteraz nevyužitých území. No kolegovia neviem tie rozľahlé, nevyužité územia, áno, deklarovali. Predpokladám, že nebudeme stavať v lesoch, na lesný pôdny fond asi sa nepôjde, pán kolega Mičovský. Skôr to pôjde na poľnohospodársku pôdu. Áno, máme toho 2,5 mil., pričom sme deklarovali toho 1,9 v rámci EÚ. To znamená, okej, na to sa to čerpá. Takže tam je nejakých tých 500-tisíc, kde by to mohlo byť. Ale to, že by boli až tak, by som povedal, rozľahlé a nevyužité, dokonca asi v okrese Nitra, keďže tu bol spomínaný, si neviem ani predstaviť. Takže budem veľmi rád, keď aj toto sa nejako ujasní.
A ja tvrdím jedno. Musíme v prvom rade využiť tu to, čo už tu máme, a umiestniť toho investora alebo sa pokúsiť ho umiestniť tam, kde či už sú bývalé priemyselné parky, ktoré nie sú využité, alebo aj veľké hospodárske dvory. Áno, je pravdou, že aj tam máme nevysporiadané pozemky, lebo v rámci JRD a združstevňovania pod prvovýrobou a pod stavbami, ktoré slúžili na prvovýrobu a živočíšnu výrobu, sa nemuseli vysporiadavať pozemky. Takže aj tam to bude to isté, asi čo je na ornej pôde. Ale myslím si, že nechceme celú ornú pôdu stratiť. Momentálne je to asi o tom, že máme 45 árov na obyvateľa poľnohospodárskej a 28 árov na obyvateľa ornej pôdy. A tento trend sa stále znižuje. Takže myslím si, že keď už teda pôjdeme na nejaký ten, by som povedal, priestor, tak, pán minister, dúfam, že aj vláda to chápe, že musíme ísť na najmenej hodnotné pôdy poľnohospodárske. To znamená nejaké rendziny, nejaké skalnaté pôdy proste, ktoré nemajú pôdny profil ja neviem tých päť centimetrov, a tam to niekde umiestňovať, nech nemáme na to najúrodnejšie pôdy. A v Nitrianskom okrese, bojím sa, máme prevažne lužné pôdy, nivné pôdy a ďalšie. To znamená, tam ani toho nejakého iného veľa nenájdeme, čo by bolo v tej najmenšej kategórii kvality. Takže, vážení, tu nemôže niekto zaštrngať peniazmi, pričom my teraz, hurá, chytíme sa a všetky naše zelené lúky a všetky naše najúrodnejšie polia iba tým zastavíme, lebo tam umiestnime toho 250 alebo 5-tisíc ľudí zamestnáme.
Každá vláda hovorila, že budeme podporovať malých a stredných podnikateľov. Aká je podpora týchto? Myslíte si, že tam by sme ich neumiestnili. Možnože po päť ľudí by zamestnali. Keby to bolo 500 takých, tak už by sme mali 2 500 zamestnaných. A bojím sa, že táto podpora týchto malých a stredných podnikateľov je v každej vláde plné ústa pred voľbami, ale keď príde tá realita, skoro nedostávajú nič. Aj teraz mladí farmári a malí z poľnohospodárstva, musím povedať, tiež asi budú ťahať dlhý nos, lebo neviem si predstaviť, ako vyčleníme pôdu? Takže, pán minister, chcel by som na to apelovať, áno, veľká investícia je krásna, lebo na jednom jej mieste sústredí veľa aj pracovnej sily, ale musím povedať, že tento štát a mnoho štátov drží stredná vrstva a malá vrstva (v západných krajinách, aj na celom svete) a u nás znovu ideme na to megalomanstvo, ktoré bolo nám, žiaľ, vnútené zväzkom so Sovietskym zväzom, ktoré bolo na večné časy a nikdy inak, ako si pamätáme tí starší. Takže, vážení, ja by som sa prihováral za podporu a riadnu podporu teda tých menších a malých podnikateľov, ktorých tu máme na Slovensku. A na tých by sme mali stavať naše ďalšie investície.
Samozrejme o tom, že to je jednostranné, to povedal pán Mikuš, že ideme iba do toho automobilového priemyslu. Žiaľ, čas asi bude neúprosný a bez ohľadu na to, či ten boom bude trvať 15 rokov, 30 rokov, ale raz to proste padne, to portfólio nášho investovania, by som povedal, s tým, na čom chceme stavať, by bolo dobré rozložiť, aby to riziko bolo čo najmenšie. Nie som ekonóm, to nech si riešia ekonómovia, ale myslím si, že tak by sa to malo plánovať.
Tak ako sme prijímali minule tiež tento zákon, respektíve zákon o tých veľkých investíciách, o ktorých môže rozhodnúť vláda, kritizoval som, že tam bolo spojenie, ktoré je aj teraz v tejto novele. A to sa týka zabezpečenia prevádzkovej činnosti vo významnej investícii, s ktorou tie stavby technicky, technologicky alebo logisticky súvisia. Ako som povedal, vzal som to, by som povedal, až do extrému, všetko so všetkým súvisí. A tým pádom keď povieme, že budeme tam mať, teraz vymyslím si to, automobilku, tak logicky s tým súvisí to, že tam vybudujeme výrobňu topánok. súvisí? Potrebujeme teda obuť našich zamestnancov. Tam so šatstvom aj súvisí. A nakoniec tam zaberieme toľko plochy, že asi budeme z toho prekvapení. Takže bol by som veľmi rád, keby aj tam, keď sa to bude vyberať, malo to jasný dôraz na tú výrobu, ktorá tam má byť, pričom, pokiaľ je to možno, aby sme využívali tie iné s tým súvisiace nejaké tie logistické tovary, neviem, ako to nazvať, alebo služby, ktoré tam musia byť a ktoré sú už etablované ináč, aby tam sa dodávali do týchto vecí.
Ďalej, ten verejný záujem. My sme už deklarovali aj súkromného investora. Máme to aj v energetike, kde držiteľ takého oprávnenia zastáva verejný záujem. Ja sa s tým nebudem môcť do konca života stotožniť, pretože verejný záujem môže zastupovať iba vláda a iba ona môže tak vystupovať, lebo ona má ten mandát, respektíve, ja by som povedal, možno ho má Národná rada, lebo táto priamo je tu v parlamente a ona dostala ten mandát riadiť tento štát, cez vládu, samozrejme. Takže by som bol tiež veľmi rád, keby ten verejný záujem bol jasne nejak deklarovaný. Ja viem, že sa to obmieňa miliónkrát pri každom zákone, len ten verejný záujem by nemal byť pre päť ľudí, desať ľudí, ale musí to mať nejakú váhu, lebo tak sme to boli naučení. Boli spomenuté aj pán Kolesík spomínal nejaké verejné stavby, teda línie, trasy, ale tam musí byť niekde hranica, že to už tým je a to už tým nie je. Inak ja si môžem povedať na všetko možné, že to je verejný záujem.
Tak by som povedal, že hovorilo sa aj z úst pána Kolesíka bolo spomínané, že zamestná to našich ľudí. No ja chcem veriť, že to bude v podmienke, keď to bude ten veľký investor, že sa nedočkáme toho, že budeme tu doslova hrdlačiť a otročiť na nejakého investora, ktorý proste nám tu niečo zamestná, ale za minimálnych podmienok, že zamestná našich ľudí a neprivezie svojich. Tým rozväzujeme ruky investorom, jasné, ale hovorím a budem tvrdiť stále, že už to malo dávno byť. Už to malo dávno byť a ja nevidím dôvod, aby sme tie ruky cez tie majetkovoprávne vysporiadania nerozväzovali reálne, nie iba rečou. To reálne je u mňa, že mi budete robiť odpočet, že tohto roku je 200 území skomasovaných, na druhý rok bude 500 území skomasovaných, na tretí rok to bude ďalších 500. A vtedy poviem, áno, je to reálne. Žiaľ, teraz to vyžadovať nemôžem. A neviem, tie investície šetríme na čo, lebo bude z toho nejakých 75 mil. nevyčerpaných a neviem si predstaviť, za tri roky ako ich minieme. Takže to je veľký môj apel, aby tieto eurofondy, ktoré budeme môcť vyčerpať do roku 2020, boli na tie pozemkové úpravy, ktoré sú podmienkou na to, aby sme mohli potom aj tých investorov sem prilákať.
A povedali ste, pán Kolesík, aj na vás trošku zareagujem, ak dovolíte, že je vám jedno, v ktorom regióne sa tie peniaze investujú a ten investor bude etablovaný. Áno, by som povedal, v princípe s tým môžeme súhlasiť, ale potom chcem vidieť, že peniaze, ktoré boli od tohto investora, sa umiestnia aj v tých regiónoch, ktoré sú zaostalé a ktoré nemajú možnože tú hodnotu toho života ako v tom regióne, možnože kde ten investor je. Keď si pozrieme, že má tých nejakých Bratislava 156 % a Prešov 56 % životnej úrovne, no tak ďakujem pekne Európskej únii. Takže dobre, umiestnime ich do hociktorého regiónu, len tie peniaze potom, ktoré z toho prídu, by mali ísť do toho regiónu, ktorý je takto, by som povedal, momentálne akože hendikepovaný. Áno, keď všade urobíme cesty, to ešte neznamená, že tam príde investor. Musí tam byť sila, aj pracovná, aj, by som povedal gramotná, spôsobilá. Ale v prvom rade by tam mali byť ľudia, ktorí tam žijú a ktorí sú na to viazaní. Keď spôsobíme, že odtiaľ aj tí ľudia sa odsťahujú, tak potom môžeme urobiť zo Slovenska skanzen alebo nejakú neviem prírodnú rezerváciu a sme skončili. A, žiaľ, ľudia sa nám nevracajú do tých našich lokalít, kde by sme ich chceli mať. O lazoch tu ani nehovorím, lebo laznícke osídlenie už nám asi celkom vymizne, pretože náš zákon, ktorý sme o tom dávali, nepostúpil. Takže to je asi tak. A myslím si, že máme šikovných ľudí.
A ja by som bol veľmi rád, keby možnože aj tých našich investorov, ktorí chcú robiť nejaké takéto investície, sme podporili. Verme našim ľuďom. Našim ľuďom verme, pretože aj na východnom Slovensku som mal určité typy, kde chceli investovať, pričom neprešli cez vládu. A teraz to nebudem konkretizovať, pretože robím tu paušál. A chceli investovať východniari na východe. Nedostali sa k tomu. A myslím, že potom išli do Maďarska a investovali tam. Takže, vážení, keď máme našich investorov, ja by som ich uprednostňoval pred západnými alebo inými investormi. Som si vedomý, že to nebudú od nich asi také investície možno čo do objemu, aké možnože by mali tí západní alebo iní investori zahraniční. Ale hovorím o našich investoroch, ktorí majú vzťah k tejto zemi, vzťah k tejto krajine. A oni nehospodária takým spôsobom, že sa odsťahujú za lepšími výhodnejšími podmienkami, pretože možnože budú aj vlastníkmi tej budovy, toho pozemku, aj všetkého, čo tam bude v tom, pričom aj tých ľudí bude poznať a možnože sa bude hanbiť to zavrieť iba kvôli tomu, že oni ho vyslovene budú pranierovať potom, že: „Tak ty si za čo? Si za Košičana, za východniara alebo neviem, za koho si. A si nás tu takto dostal.“ Takže v takomto duchu, myslím si, keď to nepostavíme na našich ľuďoch a na srdci vo vzťahu k našej republike, tak asi ten náš rozvoj nebude až taký, aký by som si ho asi predstavoval.
Chcem veriť, že tento zákon pomôže zamestnávať ľudí a pritiahnuť investorov, ale ja som proti každému vyvlastňovaciemu konaniu, pretože ja hovorím, že v prvom rade tu musí byť dohoda a musí byť spokojný aj ten, čo predáva, aj ten, čo kupuje, a vtedy je to vyrovnané. Takže proti vyvlastňovacím konaniam som striktne, ale pokiaľ sú takéto významné investície, ktoré, by som povedal, zvrátia možnože režim zamestnanosti do nejakých iných čísel, tak myslím si, že mali by aj takýto režim v zákone sme mať. A chcem veriť, že cena, ktorá bude v rámci toho nejakého znaleckého posudku robená, bude taká, ktorou vlastník nás nepoženie pred súd a povie, že, áno, sme mu to vyvlastnili, dobre, okej, cena bola primeraná, aby sme neskončili v Štrasburgu, tak ako sme skončili so záhradkárskymi osadami, kde bolo 58 žalôb a nakoniec sme museli regulovať cenu, za čo budeme aj v tomto prípade doslova vyvlastňovať v záhradkárskych osadách tým vlastníkom tú ich pôdu, aby záhradkári sa dostali do listu vlastníctva.
Takže ďakujem veľmi pekne za to, že ste si ma vypočuli, a chcem veriť, že tento zákon prispeje k tomu, aby investori na Slovensko prišli a aby tí naši dostali robotu aj s primeraným platom.
No a končím tak ako stále, že: „Žime tak, aby bolo aj chleba, aj neba.“ Ďakujem pekne.
