Vážená pani predsedajúca, vážený pán predseda vlády, dámy a páni, v snahe šetriť váš vzácny čas budem sa čo najviac držať mojich písomných poznámok. Takže by som začal asi tým, že nedostatok sľubov sa tomuto programovému vyhláseniu vyčítať určite nedá. Keď však každému sľúbime všetko, potom reálne hrozí, že takmer nikto nemusí dostať takmer nič alebo že bude napokon sklamaný. Tým nechcem povedať, že by som to sklamanie niekomu želal. Je len málo pojmov a slovných spojení z domáceho politicko-ideologického slovníka, či bruselského newspeaku, ktoré by sa vo vládnom programe nedali nájsť, ale ucelená vízia Slovenska pre 21. storočie mi v tej záplave slov akosi uniká.
Kapitola životné prostredie je konštruovaná ako skladačka podľa jednotlivých zložiek životného prostredia alebo, lepšie povedané, podľa jednotlivých rezortových sekcií, ktoré ich majú na starosti. Ale takmer úplne postráda syntetický nadčasový pohľad, jednotiacu filozofiu, hodnotové ukotvenie a ucelenú víziu, bez ktorých sa príroda a životné prostredie koncepčne a účinne chrániť nedajú.
Vláda sľubuje v tejto oblasti nové zákony, aj keď niekedy by stačilo, keby sa tie jestvujúce nedevalvovali praxou výnimiek. Vládny záväzok by si zaslúžilo aj programové zvyšovanie právneho vedomia a vymožiteľnosti práva v tejto oblasti, kde je mimoriadne nízke.
Václav Havel, ešte ako český prezident, povedal, že zachovanie charakteru a ducha krajiny by malo byť našim prvoradým strategickým cieľom, ešte dôležitejším ako naše členstvo v NATO, či v Európskej únii. Zmienku o tom, ako chce vláda čeliť hrozivej devastácii a na druhej strane pustnutiu a chátraniu našej krajiny, som v jej programe veľmi nenašiel. A pritom údržba, ochrana, revitalizácia, starostlivosť, hospodárnosť a razantné zvyšovanie efektívnosti je perspektívnejšia rozvojová stratégia ako orientácia na veľké investičné projekty. Betón a kvantitatívny rast všetkého vrátane dlhov sú symboly prekonanej industriálnej éry. Sofistikovanosť, šetrnosť, rast kvality a aplikácia win-win stratégií, dvojitých víťazstiev sú cestou k udržateľnejšej budúcnosti. Slovné spojenie zelená ekonomika nestačí, ak ho nenaplníme konkrétnym obsahom, nástrojmi a opatreniami typu zelenej daňovej reformy, zeleného obstarávania a ďalších.
Za zmienku stojí aj medzinárodný environmentálny kontext. Dlhodobo máme problém dodržiavať naše záväzky vo vzťahu k "environnormám" a smerniciam Európskej únie, ale aj vo vzťahu ku globálnym dohovorom, ktoré sme sa zaviazali plniť. A to sa právom očakáva, že ako člen elitného klubu najvyspelejších krajín sveta budeme robiť aj niečo navyše. O pár týždňov sa koná svetový samit Rio+20 a ku koncu volebného obdobia by sa mala uskutočniť 8. paneurópska konferencia ministrov životného prostredia. To sú len dva, pardon, dve z mnohých podujatí, voči ktorým by sme sa mohli a mali zachovať proaktívne a prichádzať s vlastnými pozitívnymi návrhmi a iniciatívami, ak nechceme zostať v role štatistu, outsidera, či dokonca zlého chlapca.
Hovorí sa, že priorít by nemalo byť príliš veľa, lebo potom prestávajú byť prioritami. V energetike považuje vláda za prioritu prakticky všetko od jadrových elektrární cez energiu z biomasy, vodné elektrárne až po energetické úspory a zvyšovanie efektívnosti. Poznajúc dlhodobé preferencie SMER-u však vieme, že tou hlavnou prioritou je preň jadrová energetika. V krajine, ktorá má v porovnaní s vyspelými štátmi niekoľkonásobne nižšiu energetickú efektívnosť v prepočte na jednotku vyprodukovaného HDP, by tou prioritou priorít malo jednoznačne byť zvyšovanie energetickej účinnosti v celom národnom hospodárstve. Je to cesta, ktorá znižuje našu závislosť na dovoze surovín, je šetrná voči životnému prostrediu a je schopná vygenerovať oveľa viac pracovných príležitostí ako jadrové elektrárne.
Veľmi podobne by sa dalo hovoriť o vládnych prioritách vo sfére stavebníctva, ťažby surovín, dopravy a ďalších. Príklad za všetky diaľnice plus automobily verzus železnice, hromadná doprava, cyklodoprava, pešia doprava a tak ďalej. Napríklad cestovný ruch, uvádzaný v dokumente bez prívlastku prírodne a krajine šetrný, keďže takýto prívlastok ani nič podobné v tej časti venovanej cestovnému ruchu nenachádzame, môže predstavovať na jednej strane žiaducu formu rozvoja, ale aj pohromu typu Donovaly alebo Skalnaté, či Štrbské Pleso. Ako jedného z protagonistov koncepcie trvalej udržateľnosti na Slovensku by ma mohlo tešiť časté používanie slovného spojenia "trvalo udržateľný" v tomto dokumente. K opatrnosti a miernej skepse ma však nabáda už to, v koľkých kombináciách sa tento pojem vyskytuje: "udržateľný" i "trvalo udržateľný rozvoj", "trvalý a udržateľný rozvoj", až po vnútorne protirečivý pojem "trvalo udržateľný hospodársky rast". Podobne inflačne pôsobí aj nadužívanie ďalších pojmov ako "zelený", "ekologický" a podobne, všade tam, kde im chýba obsah.
Problémom súčasnosti, ktorý sa však začal rodiť z našej ľahkomyseľnosti už dávno predtým, je rastúci dlh a následná fatálna zadlženosť. Niežeby si to vláda neuvedomovala, ale málo pozornosti venuje tomu, že ten dlh sa prejavuje doslova všade, nielen vo sfére ekonomickej, ale aj vo sfére kultúrnej, environmentálnej, etickej a ďalších, kam by sme mohli bez obáv zaradiť všetky nadstavbové oblasti od zdravotníctva, cez sociálnu sféru, kultúru, ochranu prírody a krajiny, šport, výchovu - vrátane environmentálnej, vzdelanie až po vedu, tam sme suverénne na konci Európskej únie, čo sa týka dotácií alebo financovania vedy. Myslím si, že top prioritou najbližších volebných období by malo byť prekonanie tejto neudržateľnej rozvojovej paradigmy. Nedá sa to zo dňa na deň, ani z roka na rok, ale je nevyhnutné mať víziu, program a vykročiť tým správnym smerom. Lebo jedno je isté, žiadúci smer nedosiahneme, ak budeme kráčať smerom opačným.
Leitmotívom volebnej kampane SMER-u - SD i celého programového vyhlásenia vlády sú ľudia a im sľubované istoty. Veľa sa vo vládnom programe hovorí aj o kvalitnom a efektívnom výkone štátnej správy a boji proti korupcii. Toto všetko nie je uskutočniteľné bez kvalitných, odborne zdatných a čestných ľudí v celej decíznej sfére. Preto som očakával, že autori programového vyhlásenia sa ospravedlnia ľuďom, ktorí boli v minulosti nútení v rámci politických a iných čistiek svoje posty opustiť a prizve ich k spolupráci. Takúto pasáž som však v programe vlády nenašiel a navyše, obsadzovanie vedúcich postov sa začína diať dosť zvláštnym spôsobom.
Keď už hovoríme o personálnych otázkach, v programe sa miestami opatrne pripúšťa to, čo je v Európe považované za samozrejmosť, teda že životné prostredie je jeden z hlavných pilierov trvalo udržateľného rozvoja a malo byť jednou z top vládnych priorít. Ale kto to bude vo vláde garantovať, keď ani jeden člen vlády túto problematiku neštudoval, ani sa ňou nikdy, pokiaľ viem, systematicky nezaoberal? Je to niečo podobné, ako keby vo vedení ministerstva financií absentovali ekonómovia, na ministerstve spravodlivosti právnici a na ministerstve zahraničia diplomati.
Tým, že v programovom vyhlásení vlády sa dá nájsť takmer všetko, nechýba tam ani zmienka o mimovládnych organizáciách, či občianskych združeniach. To, že medzi sociálnych partnerov vlády nepatria, sme sa dozvedeli hneď po voľbách, a preto neprekvapuje ani to, že podporu rozvoja občianskej spoločnosti nepovažuje vláda za svoju prioritu. Spomína sa tu síce, že vláda vytvorí post splnomocnenca vlády pre ľudské práva a občiansku spoločnosť. Nemusela by ho však ani vytvárať, pokiaľ by ten jestvujúci post nezrušila a jednoducho nadviazala na všetko pozitívne, čo v tejto sfére urobila predchádzajúca vláda. Lebo nech si už o minulej vláde myslíme čokoľvek, skutočnosťou zostane, že v tejto oblasti dosiahla niektoré pozoruhodné výsledky.
Záverom mi dovoľte, vážené dámy, vážení páni, povedať len toľko, že v diskutovanom programovom vyhlásení novej vlády som našiel celý rad pozitívnych zámerov a predsavzatí, ktoré sa však dajú realizovať veľmi rôznym spôsobom. Na Slovensku sa veľmi často stáva, že aj dobrý zámer vedie k nedobrému výsledku. Napokon ani jedno z programových vyhlásení za uplynulých 22 rokov nebolo úplne zlé, v každom z nich sa našlo veľa pozitívneho. Problém bol v tom, ako sa zámery realizovali. Napríklad v programovom vyhlásení prvej vlády pána Roberta Fica v roku 2006 som napočítal 40 sľubov a zámerov, týkajúcich sa životného prostredia. Keď som však v roku 2010 robil analýzu ich plnenia, zistil som, že ani jeden z týchto zámerov sa uspokojivo nesplnil. Tatry sa z národného parku zmenili na lunapark, cez chránené územie európskeho významu sa začala stavať diaľnica, zo štátnej správy v životnom prostredí "bola odídená" veľká časť schopných a čestných ľudí a zlatým klincom bolo zrušenie rezortu.
V kom a v čom mám vidieť záruku, že tomu bude tentoraz inak? Ľutujem, ale ani vládny program, ani environmentálna gramotnosť, skúsenosť a principiálnosť tých, ktorí budú v tejto veci rozhodovať, mi tú istotu nedávajú. Ale rád sa dám prekvapiť. Ďakujem za pozornosť.(Potlesk.)
