Videokanál poslanca

Ďakujem pekne za slovo, pani predsedajúca. Musím povedať, že vítam filozofiu toho pôvodne predloženého návrhu zákona, a verím, že uľahčí život skutočne malým výrobcom elektriny z obnoviteľných zdrojov. Zároveň môže pôsobiť motivačne a napokon sympaticky znie aj spomínaný argument o zvyšovaní energetickej sebestačnosti našich domácností a tých naozaj mikrovýrobcov elektrickej energie. Mám však otázku na predkladateľa, čo ho viedlo k stanoveniu hornej hranici inštalovaného výkonu pre potreby tohto zákona 10 kW, aj keď čiastočne sa zmienil o tom, že by tam malo ísť o tých výrobcov, u ktorých je ten presah minimálny, ale predsa si myslím, že keď už sa púšťame do takéhoto zákona, do takéhoto manévru, že by sme už naozaj mohli tú hranicu stanoviť vyššie, ak tomu nič zásadné nebráni, a navrhujem ju zvýšiť na dvojnásobok. Aby som len nechválil to, čo tu odznelo v podobe pozmeňovacích a doplňovacích návrhov, vnieslo podľa mňa dosť veľký chaos do toho celého a zo systémového hľadiska mnohé tie návrhy majú charakter nežiaducej nepriamej novely. Ja viem, že pán predkladateľ sa za to ospravedlnil, ale napriek tomu mi to veľmi kazí ten celkový umelecký dojem z toho pôvodného čistého a zrozumiteľného návrhu. Ďakujem za pochopenie.

Ďakujem pekne. Čiastočne budem možno opakovať môjho predrečníka. Tiež chcem vyjadriť veľké uspokojenie z toho, že po dvadsiatich rokoch existencie Slovenskej republiky tu máme aj prvého rómskeho poslanca. Ale dvojnásobne by som chcel vyzdvihnúť to, že ide o nespochybniteľného odborníka, vzdelanca, ktorý zároveň nestratil kontakt s prostredím, z ktorého pochádza. A táto kombinácia je, myslím, mimoriadne cenná.
Chcem využiť túto príležitosť, apelovať na všetkých z vás, ktorí sa s touto problematikou v uplynulých rokoch, či už vo vláde, v parlamente, alebo v pozícii splnomocnenca vlády, touto problematikou zaoberali a máte na ňu odlišné názory, aby ste dokázali prekonať niekedy možno, aspoň z môjho pohľadu, žabomyšie spory a na báze nejakého najnižšieho spoločného menovateľa sa pokúsili nájsť spoločnú reč a efektívne spolupracovať na riešení tohto problému. Samozrejme, netýka sa to len tých, ktorí s touto problematikou priamo robili, ale aj nás všetkých, ktorí sedíme v tejto sále, a navyše aj všetkých tých obyvateľov Slovenska, ktorí tento problém vidia, chápu jeho závažnosť a chcú nejako prispieť k jeho riešeniu.
Na záver možno trochu pateticky, ale úprimne. Je to obrovská výzva pre nás všetkých. A ako tu už aj bolo povedané, je to úloha, ktorú za nás nikto nesplní, a je to naša úloha, ktorá patrí medzi tie najdôležitejšie.
Ďakujem za pozornosť.

Ďakujem pekne za slovo. Chcem len upozorniť pána poslanca, že 30 % chránených území na Slovensku je mýtus, fikcia a číra formalita. Ako trošku zainteresovaní vedia, u nás sa reálne chránia približne 2 %, alebo ako-tak reálne územia v štvrtom a piatom stupni ochrany a z toho je značná časť nad hornou hranicou lesa, čiže v zóne ekonomicky neatraktívnej, ktorá, myslím si, nikomu veľmi nechýba.
Na druhej strane ma prekvapuje, ak považujeme div nie za tragédiu, ak tu máme 30 % územia krajiny hodnej ochrany, a pritom je to spolu s ľudským potenciálom našich občanov pravdepodobne najväčší kapitál a najväčšie bohatstvo, ktoré na Slovensku máme. Tento postoj by sme mali, myslím, čo najskôr prehodnotiť.
A čo sa týka majetkovej ujmy a jej kompenzácie, nikdy sme neboli proti tomu, naopak, vždy sme hovorili o tom, že je nevyhnutné doriešiť tento problém, ktorý sa desaťročia odsúva z jednej vlády na druhú. A pritom kým sa majetková ujma, ktorá vzniká z titulu obmedzených užívateľských práv majiteľom chránených území, nevyrieši, tak nejaká účinná ochrana prírody na Slovensku bude ilúziou. Pozrime sa na susedné Poľsko, kde hádam ani hektár územia chráneného nie je takto nevysporiadaný a nemusíme ísť za vzormi ani ďalej, stačí sa pozrieť za hranice.
Ďakujem.

Dobré ráno. Ďakujem pekne za slovo. Najskôr by som chcel oceniť niektoré pozitívne zmeny, ku ktorým došlo za pôsobenia pána poslanca na poste ministra životného prostredia, napríklad čo sa týka vzťahu ministerstva a mimovládnych organizácií a nezávislých expertov.
A teraz dovoľte pár poznámok k tomu, čo povedal. Určite je nevyhnutné urýchlene riešiť problematiku odpadov v celom spektre od komunálnych až po nebezpečné. Podotýkam, veľmi dôležitá, súvisiaca oblasť je problematika odpadov z obalov, s ktorou zápasíme už dve desaťročia, a stále sa nám v tejto sfére nedarí, skôr naopak, tých odpadov v celej našej prírode pribúda. Chcem upozorniť na to, že v zahraničí sa s mnohými týmito problémami dokázali vyrovnať veľmi uspokojivo a možno by stačilo sa pozrieť za naše hranice a účelne aplikovať tie príklady zo zahraničia aj u nás.
Čo sa týka zákona o ochrane prírody a krajiny, viem si predstaviť jeho vylepšenie, na druhej strane upozorňujem, že sebalepší zákon, pokiaľ bude zaťažený takou praxou výnimiek, ako je to v súčasnosti v prípade nie najhoršieho zákona o ochrane prírody a krajiny, bude naďalej nefunkčný. Inými slovami, viem si predstaviť, keby sme tie výnimky zo súčasného zákona preškrtali a redukovali ich naozaj na tie úplne nevyhnutné, tak by aj súčasná platná norma nebola najhoršia. Podotýkam, že v tom zákone je okrem prírody spomínaná aj krajina a v tom navrhovanom novom zákone krajina skoro úplne vypadla, takže máme možnosť buď to riešiť osobitným zákonom, alebo dopracovaním tejto časti do návrhu zákona.
A posledná vec je protipovodňová ochrana, kde by som chcel varovať pred opätovným návratom technokratických prístupov.

Ďakujem pekne za slovo. Ďakujem pani kolegyni Ritomskej, že upozornila, veľmi otvorene a nekompromisne, na veľmi zásadné neduhy, ktoré máme tendenciu prehliadať v našej spoločnosti, alebo sa takzvane nepatrí o nich hovoriť. Ale na druhej strane nielen v jej vystúpení, ale aj vo viacerých ďalších sa objavuje ten horizont dvadsiatich dvoch rokov, ako keby problémy vznikli len za uplynulých dvadsaťdva rokov. V niektorých prípadoch je to pravda, nechcem to spochybňovať a som presvedčený, že ona to tiež tak celkom nemyslela, ale chcem znova pripomenúť, že naozaj tie problémy sa nezačali v našej spoločnosti písať 17. novembra '89, skôr naopak, ten 17. november pri všetkých výhradách a všetkých sklamaniach, ktoré nasledujúci vývoj priniesol, práve otvoril cestu k tomu, aby sa veci, ktoré sa tu desaťročia hromadili, začali v nejakej otvorenej diskusii riešiť, a preto sme tu aj my demokraticky zvolení, čo pred tými dvadsiatimi troma rokmi, ako všetci vieme, by nebolo možné, aby sme tu takto demokraticky a z rôznych strán a rôznych uhlov pohľadu preberali veci, pretože vtedy bolo všetko nadiktované zhora. Takže len chcem poprosiť, nevylievajme s vaničkou aj dieťa, ako sa hovorí, a neviňme len toto obdobie, pretože problémy boli možno ešte väčšie aj predtým, len sa o nich nesmelo hovoriť a zametali sme ich ešte dôslednejšie ako dnes pod koberec. Takže využime tieto predsa len nepomerne demokratickejšie pomery na to, aby sme, či už v spore alebo v konsenze tie nahromadené problémy riešili. Mnohé z nich sa pritom rodili dávno, dávno pred novembrom '89.
Ďakujem.

Ďakujem pekne. Dobré ráno prajem. Ja na rozdiel od niektorých mojich predrečníkov oceňujem prevažne vecný prístup v príspevku môjho kolegu Beblavého, viacnásobného kolegu, nie straníckeho, ale pedagogického ako človek, ktorý strávil väčšinu života v prostredí Slovenskej akadémie vied. Tak som dlhodobo čelil aj problémom, ktoré slovenská veda má. Bol som jeden z tých, čo sme im čelili. Málo sa to zdôrazňuje, málo sa možno o tom hovorí aj v programovom vyhlásení, že naozaj sme ďaleko na chvoste Európskej únie vo financovaní vedy a nie je to len tým, že máme podiel HDP na vedu takmer štyrikrát nižší, ako je jeho priemer v EÚ, a okolo trojnásobne nižší v porovnaní so susednou Českou republikou, ale aj ďalšie potenciálne zdroje financovania sú u nás mimoriadne nízke, či už sú to financie z medzinárodných zdrojov Európskej únie a ďalšie, ktoré sú zaťažené enormnou mierou byrokracie a vlastne menia vedcov na úradníkov, ubíjajú ich tvorivosť. Vieme, ako zatiaľ nízkym podielom sa napr. náš priemysel podieľa na spolufinancovaní vedy, domáce grantové zdroje sú opäť nízke a často, by som povedal, nespoľahlivé. Často tie výzvy meškajú a podobne. Čiže je to akýsi bermudský trojuholník, v ktorom sa naša veda stráca. Keď aj za týchto katastrofálnych podmienok sa podarí vyprodukovať niečo zaujímavé v našej vede, je to skôr zázrak ako pravidlo. Ale na zázraky, ako vieme, sa neradno spoliehať. Takže alarm a apel na nás všetkých.

Vážená pani predsedajúca, vážený pán predseda vlády, dámy a páni, v snahe šetriť váš vzácny čas budem sa čo najviac držať mojich písomných poznámok. Takže by som začal asi tým, že nedostatok sľubov sa tomuto programovému vyhláseniu vyčítať určite nedá. Keď však každému sľúbime všetko, potom reálne hrozí, že takmer nikto nemusí dostať takmer nič alebo že bude napokon sklamaný. Tým nechcem povedať, že by som to sklamanie niekomu želal. Je len málo pojmov a slovných spojení z domáceho politicko-ideologického slovníka, či bruselského newspeaku, ktoré by sa vo vládnom programe nedali nájsť, ale ucelená vízia Slovenska pre 21. storočie mi v tej záplave slov akosi uniká.
Kapitola životné prostredie je konštruovaná ako skladačka podľa jednotlivých zložiek životného prostredia alebo, lepšie povedané, podľa jednotlivých rezortových sekcií, ktoré ich majú na starosti. Ale takmer úplne postráda syntetický nadčasový pohľad, jednotiacu filozofiu, hodnotové ukotvenie a ucelenú víziu, bez ktorých sa príroda a životné prostredie koncepčne a účinne chrániť nedajú.
Vláda sľubuje v tejto oblasti nové zákony, aj keď niekedy by stačilo, keby sa tie jestvujúce nedevalvovali praxou výnimiek. Vládny záväzok by si zaslúžilo aj programové zvyšovanie právneho vedomia a vymožiteľnosti práva v tejto oblasti, kde je mimoriadne nízke.
Václav Havel, ešte ako český prezident, povedal, že zachovanie charakteru a ducha krajiny by malo byť našim prvoradým strategickým cieľom, ešte dôležitejším ako naše členstvo v NATO, či v Európskej únii. Zmienku o tom, ako chce vláda čeliť hrozivej devastácii a na druhej strane pustnutiu a chátraniu našej krajiny, som v jej programe veľmi nenašiel. A pritom údržba, ochrana, revitalizácia, starostlivosť, hospodárnosť a razantné zvyšovanie efektívnosti je perspektívnejšia rozvojová stratégia ako orientácia na veľké investičné projekty. Betón a kvantitatívny rast všetkého vrátane dlhov sú symboly prekonanej industriálnej éry. Sofistikovanosť, šetrnosť, rast kvality a aplikácia win-win stratégií, dvojitých víťazstiev sú cestou k udržateľnejšej budúcnosti. Slovné spojenie zelená ekonomika nestačí, ak ho nenaplníme konkrétnym obsahom, nástrojmi a opatreniami typu zelenej daňovej reformy, zeleného obstarávania a ďalších.
Za zmienku stojí aj medzinárodný environmentálny kontext. Dlhodobo máme problém dodržiavať naše záväzky vo vzťahu k "environnormám" a smerniciam Európskej únie, ale aj vo vzťahu ku globálnym dohovorom, ktoré sme sa zaviazali plniť. A to sa právom očakáva, že ako člen elitného klubu najvyspelejších krajín sveta budeme robiť aj niečo navyše. O pár týždňov sa koná svetový samit Rio+20 a ku koncu volebného obdobia by sa mala uskutočniť 8. paneurópska konferencia ministrov životného prostredia. To sú len dva, pardon, dve z mnohých podujatí, voči ktorým by sme sa mohli a mali zachovať proaktívne a prichádzať s vlastnými pozitívnymi návrhmi a iniciatívami, ak nechceme zostať v role štatistu, outsidera, či dokonca zlého chlapca.
Hovorí sa, že priorít by nemalo byť príliš veľa, lebo potom prestávajú byť prioritami. V energetike považuje vláda za prioritu prakticky všetko od jadrových elektrární cez energiu z biomasy, vodné elektrárne až po energetické úspory a zvyšovanie efektívnosti. Poznajúc dlhodobé preferencie SMER-u však vieme, že tou hlavnou prioritou je preň jadrová energetika. V krajine, ktorá má v porovnaní s vyspelými štátmi niekoľkonásobne nižšiu energetickú efektívnosť v prepočte na jednotku vyprodukovaného HDP, by tou prioritou priorít malo jednoznačne byť zvyšovanie energetickej účinnosti v celom národnom hospodárstve. Je to cesta, ktorá znižuje našu závislosť na dovoze surovín, je šetrná voči životnému prostrediu a je schopná vygenerovať oveľa viac pracovných príležitostí ako jadrové elektrárne.
Veľmi podobne by sa dalo hovoriť o vládnych prioritách vo sfére stavebníctva, ťažby surovín, dopravy a ďalších. Príklad za všetky diaľnice plus automobily verzus železnice, hromadná doprava, cyklodoprava, pešia doprava a tak ďalej. Napríklad cestovný ruch, uvádzaný v dokumente bez prívlastku prírodne a krajine šetrný, keďže takýto prívlastok ani nič podobné v tej časti venovanej cestovnému ruchu nenachádzame, môže predstavovať na jednej strane žiaducu formu rozvoja, ale aj pohromu typu Donovaly alebo Skalnaté, či Štrbské Pleso. Ako jedného z protagonistov koncepcie trvalej udržateľnosti na Slovensku by ma mohlo tešiť časté používanie slovného spojenia "trvalo udržateľný" v tomto dokumente. K opatrnosti a miernej skepse ma však nabáda už to, v koľkých kombináciách sa tento pojem vyskytuje: "udržateľný" i "trvalo udržateľný rozvoj", "trvalý a udržateľný rozvoj", až po vnútorne protirečivý pojem "trvalo udržateľný hospodársky rast". Podobne inflačne pôsobí aj nadužívanie ďalších pojmov ako "zelený", "ekologický" a podobne, všade tam, kde im chýba obsah.
Problémom súčasnosti, ktorý sa však začal rodiť z našej ľahkomyseľnosti už dávno predtým, je rastúci dlh a následná fatálna zadlženosť. Niežeby si to vláda neuvedomovala, ale málo pozornosti venuje tomu, že ten dlh sa prejavuje doslova všade, nielen vo sfére ekonomickej, ale aj vo sfére kultúrnej, environmentálnej, etickej a ďalších, kam by sme mohli bez obáv zaradiť všetky nadstavbové oblasti od zdravotníctva, cez sociálnu sféru, kultúru, ochranu prírody a krajiny, šport, výchovu - vrátane environmentálnej, vzdelanie až po vedu, tam sme suverénne na konci Európskej únie, čo sa týka dotácií alebo financovania vedy. Myslím si, že top prioritou najbližších volebných období by malo byť prekonanie tejto neudržateľnej rozvojovej paradigmy. Nedá sa to zo dňa na deň, ani z roka na rok, ale je nevyhnutné mať víziu, program a vykročiť tým správnym smerom. Lebo jedno je isté, žiadúci smer nedosiahneme, ak budeme kráčať smerom opačným.
Leitmotívom volebnej kampane SMER-u - SD i celého programového vyhlásenia vlády sú ľudia a im sľubované istoty. Veľa sa vo vládnom programe hovorí aj o kvalitnom a efektívnom výkone štátnej správy a boji proti korupcii. Toto všetko nie je uskutočniteľné bez kvalitných, odborne zdatných a čestných ľudí v celej decíznej sfére. Preto som očakával, že autori programového vyhlásenia sa ospravedlnia ľuďom, ktorí boli v minulosti nútení v rámci politických a iných čistiek svoje posty opustiť a prizve ich k spolupráci. Takúto pasáž som však v programe vlády nenašiel a navyše, obsadzovanie vedúcich postov sa začína diať dosť zvláštnym spôsobom.
Keď už hovoríme o personálnych otázkach, v programe sa miestami opatrne pripúšťa to, čo je v Európe považované za samozrejmosť, teda že životné prostredie je jeden z hlavných pilierov trvalo udržateľného rozvoja a malo byť jednou z top vládnych priorít. Ale kto to bude vo vláde garantovať, keď ani jeden člen vlády túto problematiku neštudoval, ani sa ňou nikdy, pokiaľ viem, systematicky nezaoberal? Je to niečo podobné, ako keby vo vedení ministerstva financií absentovali ekonómovia, na ministerstve spravodlivosti právnici a na ministerstve zahraničia diplomati.
Tým, že v programovom vyhlásení vlády sa dá nájsť takmer všetko, nechýba tam ani zmienka o mimovládnych organizáciách, či občianskych združeniach. To, že medzi sociálnych partnerov vlády nepatria, sme sa dozvedeli hneď po voľbách, a preto neprekvapuje ani to, že podporu rozvoja občianskej spoločnosti nepovažuje vláda za svoju prioritu. Spomína sa tu síce, že vláda vytvorí post splnomocnenca vlády pre ľudské práva a občiansku spoločnosť. Nemusela by ho však ani vytvárať, pokiaľ by ten jestvujúci post nezrušila a jednoducho nadviazala na všetko pozitívne, čo v tejto sfére urobila predchádzajúca vláda. Lebo nech si už o minulej vláde myslíme čokoľvek, skutočnosťou zostane, že v tejto oblasti dosiahla niektoré pozoruhodné výsledky.
Záverom mi dovoľte, vážené dámy, vážení páni, povedať len toľko, že v diskutovanom programovom vyhlásení novej vlády som našiel celý rad pozitívnych zámerov a predsavzatí, ktoré sa však dajú realizovať veľmi rôznym spôsobom. Na Slovensku sa veľmi často stáva, že aj dobrý zámer vedie k nedobrému výsledku. Napokon ani jedno z programových vyhlásení za uplynulých 22 rokov nebolo úplne zlé, v každom z nich sa našlo veľa pozitívneho. Problém bol v tom, ako sa zámery realizovali. Napríklad v programovom vyhlásení prvej vlády pána Roberta Fica v roku 2006 som napočítal 40 sľubov a zámerov, týkajúcich sa životného prostredia. Keď som však v roku 2010 robil analýzu ich plnenia, zistil som, že ani jeden z týchto zámerov sa uspokojivo nesplnil. Tatry sa z národného parku zmenili na lunapark, cez chránené územie európskeho významu sa začala stavať diaľnica, zo štátnej správy v životnom prostredí "bola odídená" veľká časť schopných a čestných ľudí a zlatým klincom bolo zrušenie rezortu.
V kom a v čom mám vidieť záruku, že tomu bude tentoraz inak? Ľutujem, ale ani vládny program, ani environmentálna gramotnosť, skúsenosť a principiálnosť tých, ktorí budú v tejto veci rozhodovať, mi tú istotu nedávajú. Ale rád sa dám prekvapiť. Ďakujem za pozornosť.(Potlesk.)