Ďakujem pekne za pripomenutie. Ďakujem.
Vážený pán predsedajúci, vážený pán minister, pán spravodajca, dámy a páni, vážení pozostalí (smiech v sále), úvodom by som rád konštatoval, že nezávidím predkladateľovi tohto návrhu rozpočtu a nespochybňujem, že výzva, ktorej čelil, čelí a bude čeliť, nie je malá. Nedá mi však nepripomenúť rozšafnú hospodársku politiku počas prvej vlády Roberta Fica, ktorej následky sa vracajú ako bumerang jeho druhej vláde. Boli to nielen, ale najmä roky 2006 až 2010, keď nás vláda učila, že život na dlh je to pravé orechové, a kedy sa podchvíľou vynárali a dlho zostávali nepotrestané rôzne nástenkové a emisné kauzy, dávajúce zelenú finančným podvodom a tunelovaniu verejných prostriedkov. Toľko, takpovediac, k historickému pozadiu tvorby tohto návrhu.
A teraz k samotnému diskutovanému návrhu.
Predložený návrh štátneho rozpočtu je problematický, čo sa týka, takpovediac, formy aj obsahu. Tej forme, alebo voči tej forme by sa dalo zniesť viacero výhrad. Od toho, ako bol alebo aj nebol prerokovaný vo výboroch, až po to, ako sa ho snažíte dodatočne zásadne zmeniť pozmeňujúcim návrhom, čo je, mierne povedané, neštandardné. Ale o tom dosť podrobne a presvedčivo hovorili moji predrečníci a predrečníčky.
Aj o obsahovej stránke navrhovaného rozpočtu sa tu už povedalo dosť. Budem sa preto snažiť čo najviac vyhnúť duplicite. Rád by som sa na kauzu navrhovaný štátny rozpočet pozrel z troch aspektov. V prvom rade ide o samotnú filozofiu tvorby rozpočtu a jej súlad, resp. nesúlad s programovým vyhlásením vlády. Medzi týmito dvoma zásadnými materiálmi vidím podstatný rozpor. Ten rozpor sa dá nájsť na mnohých miestach, ale ja sa dotknem len toho, že návrh rozpočtu prakticky vôbec nezohľadňuje deklarované prísľuby vlády o prechode na zelenú ekonomiku a trajektóriu trvalo udržateľného rozvoja. Hlavný dôvod, prečo je to tak, vidím v odmietnutí, čo i len opatrne prikročiť k ekologickej daňovej reforme. A keď sme tu viackrát hovorili, hlavným zmyslom ekologickej daňovej reformy je logicky vyššie zaťaženie vecí, ktorých chceme mať čo najmenej, napríklad nadmerného čerpania surovín, plytvania vzácnymi zdrojmi, devastácie krajiny či znečistenia životného prostredia, a, naopak, čo najnižšie zaťaženie toho, čoho chceme mať čo najviac, najmä pracovných príležitostí, teda práce.
SMER sa v tomto roku vybral presne opačným smerom, a to, prosím, nekritizujem progresívnu daň, s ktorou v zásade nemám problém. Ale napriek tomu sa namiesto kritizovania údajne príliš prísnych európskych environmentálnych limitov a šírenia antienvironmentálnych nálad premiérom tejto krajiny dalo aspoň čiastočne dodržať sľuby programového vyhlásenia vlády. Stačilo napríklad dôsledne využiť očakávané zdroje z predaja emisných kvót na skutočne zelené projekty. Takýto návrh tu nedávno padol, ale bol vládnou väčšinou odmietnutý.
Bolo tu viackrát spomenuté kvantum parciálnych rizík rozpočtu. Ja hlavný problém alebo, ak chcete, riziko vidím v tom, že dlhodobo a systémovo nerieši problém rastúceho dlhu verejných financií, pomáha konzervovať prekonaný rozvojový model industriálnej éry, nezakladá udržateľné smerovanie ekonomiky, nepodporuje malých a stredných podnikateľov domácej proveniencie, ako aj v tom, že systémovo ide daňová a hospodárska politika štátu v protismere voči perspektívnym a udržateľným trendom.
Práve krízové roky sú výzvou, aby sme hľadali riešenia z kategórie win-win strategy dvojitých alebo viacnásobných víťazstiev. Zelené projekty, do ktorých nechceme investovať ani len spomínané výnosy z predaja emisných kvót, sú pritom ideálnou ukážkou uplatnenia takejto win-win stratégie. Z ekonomického hľadiska ide o rozvojový impulz. A práve o rozvojových impulzoch pán premiér tak rád hovorí. V čom je teda problém? V tom, že on uvažuje o rozvojových impulzoch v intenciách polovice 20. storočia a Slovenska ako krajiny tretieho sveta, zatiaľ čo zelené projekty sú témou storočia 21., éry postindustrializmu a kategórie veľkostne porovnateľných krajín, ako je napríklad Dánsko alebo Fínsko. Zahraničné skúsenosti dokazujú, že jedno euro vložené do takýchto zelených projektov a realizácií prináša dve eurá následných benefitov. Tak prečo sa im tak bránime ako niečomu, čo je ekonomicky nezaujímavé, či dokonca škodlivé?
Zo sociálneho hľadiska je to generátor množstva dlhodobo udržateľných pracovných príležitostí. A last but not least ide, samozrejme, o príspevok k zlepšeniu životného prostredia. A ešte niečo. Ide o opatrenie, ktoré by zlepšilo medzinárodné renomé Slovenska a posunulo krajinu tým správnym smerom. My radšej robíme pravý opak a dotujeme neefektívne, neperspektívne a často i škodlivé prevádzky namiesto toho, aby sme vytvárali podmienky na ich transformáciu na niečo zmysluplné a perspektívne. A nepodporíme ani za nič pozitívne trendy a udržateľné aktivity na domácej báze.
Druhá hierarchická úroveň môjho pohľadu na návrh rozpočtu sa týka jednotlivých rozpočtových kapitol. Dotknem sa aspoň dvoch skupín kapitol. V prvom rade tých, ktoré gestoruje náš výbor pre pôdohospodárstvo a životné prostredie. Ako kapitola pôdohospodárstva a rozvoja vidieka, tak aj kapitola životného prostredia stojí a padá na peniazoch z Bruselu, a to v rozsahu, ktorý musí nepripraveného čitateľa šokovať. Možno sú europeniaze istejším zdrojom, ako čím ďalej tým viac virtuálne domáce zdroje. Ale najmä v prostredí SMER-u, v ktorom sa často spomína vízia sebestačnosti Slovenska v rôznych oblastiach, mi to pripadá byť tak trochu na hlavu postavené. Dvojnásobne pri rezortoch, kde ide o pôdu, potraviny, lesy, vodu, vzduch, prírodu, teda statky, na ktorých sme existenčne závislí ešte oveľa viac, ako na rope, zemnom plyne či uráne. Nehovoriac o tom, ako tu tzv. priatelia kohézie svorne plačú, že ten zlý Brusel nám dáva stále tak málo a ako nás diskriminuje. Akosi sme si nevšimli, že od vstupu do klubu najbohatších krajín sveta, zvaného OECD, máme viac dávať, ako brať.
Jednoznačne možno konštatovať, že kapitoly pôdohospodárstva a rozvoja vidieka, ako aj životného prostredia sú v rozpočte na rok 2013 podhodnotené. Ako príklad uvediem dosť šokujúcu skutočnosť, že z niekoľkých priorít, ktoré si vytýčilo ministerstvo pôdohospodárstva, nebude v rozpočte na rok 2013 saturovaná ani jedna, čo mi špeciálne pri jednofarebnej vláde pripadá byť dvojnásobne nepochopiteľné.
Okrem toho nášmu výboru prislúcha jedna menšia kapitola, o ktorej sme na výbore dosť podrobne hovorili, lebo návrh jej rozpočtu je bezmála likvidačný. Ide o Úrad geodézie, kartografie a katastra. Samotný úrad možno, alebo pravdepodobne, rok 2013 prežije, ale akútne ohrozený je napríklad veľmi potrebný inštitút pozemkových úprav a prostriedky na ne z EÚ, ktoré by sme mohli a mali vyčerpať, ale sú ohrozené.
Druhú skupinu tvoria ostatné rozpočtové kapitoly, za všetky si všimnem aspoň kapitolu rezortu školstva, vedy a športu. Ako školstvo, tak aj veda a napokon aj šport trpia na Slovensku dlhodobým deficitom prostriedkov, o tom sa nemusíme iste presviedčať. Je nad slnko jasné, a štrajk učiteľov to len podčiarkol, že financovanie nášho školstva je obrovská medzinárodná hanba, ale týka sa to aj učebných pomôcok, zariadenia, vybavenia a stavebno-technického stavu veľkej časti našich škôl. Kto neverí tomu, ako sme v tejto oblasti za dvadsať rokov zaostali, nech sa pozrie za rieku Moravu, kde po tejto stránke školstvo v porovnaní s naším prekvitá. Aj keď samotní Česi a Moravania takisto bedákajú, ale to je len preto, že sa nepozreli na Slovensko.
Ale asi nič tak na Slovensku zdrojovo nezaostáva za európskym priemerom a odporúčaniami Európskej únie ako veda a výskum. S cca 0,5 % HDP na vedu a výskum sme na tom trikrát horšie ako v susednej Českej republike a takmer štyrikrát horšie, ako sú odporúčania Európskej únie. Tento stav pretrváva dlhodobo a máločo nasvedčuje tomu, že by ho niekto chcel zásadnejšie zmeniť. Tých pár tisíc slovenských vedcov a výskumníkov zrejme nepredstavuje relevantnú politickú a volebnú základňu. Čím však budeme o pár rokov bez kvalitnej vedy, výskumu a vzdelávania, to ani nechcem vidieť.
A napokon sú tu subtílnejšie témy v rámci jednotlivých kapitol. Sem patrí napríklad skutočnosť, že slovenský podiel HDP na zahraničnú rozvojovú pomoc patrí k najnižším v Európskej únii. Ak máme byť konkrétni, tak tá suma je cirka štyrikrát nižšia ako náš záväzok, ktorý sme sa zaviazali plniť do roku 2015. Takže, pardon, od roku 2015. Takže minimálne vo výhľade rozpočtu na rok 2015 by sa sľúbená suma, teda podstatne zvýšená suma, mala objaviť, ale osobne som tam podobnú zmienku nenašiel.
Iným prípadom sú zdroje na podporu fungovania tretieho sektoru. Jedným z mála segmentov našej spoločnosti, ktorý viac dáva, ako berie, ale aj tak naši financmajstri, a nielen súčasní, ale aj minulí, stále špekulujú, ako jeho chabé zdroje ešte viac okresať. Pre budúci rok sa podarilo vynegociovať odklad citeľného zníženia daňovej asignácie v prospech mimovládnych organizácií, ale to je len odklad popravy tupým mečom. Ako sa jej o rok, o dva reálne vyhnúť a neprísť o prínosy z dobročinných aktivít mimovládok, to nikto z kompetentných dosiaľ nenavrhol.
V rezorte životného prostredia pretrvávajú minimálne prostriedky na podporu občianskych združení. Dlhodobo sú viac ako desaťnásobne nižšie ako v Českej republike. Takmer nulová podpora ekologickej výchovy, tá je už pomaly stonásobne nižšia. A takisto postrádame aj nejaký transparentný mechanizmus rozdeľovania a prerozdeľovania týchto úzko profilových prostriedkov, keď sa už, nebodaj, do rezortu dostanú.
V rezorte pôdohospodárstva nachádzame, nie v tomto dokumente, ale v iných, slovnú podporu ekologického poľnohospodárstva, ale postrádame reálne ekonomické nástroje, aby sme tento typ poľnohospodárstva aj naozaj podporili.
Kapitolou samou osebe je energetika. Jej proklamované ciele energetických úspor a zvyšovania energetickej účinnosti bez reálnych podporných ekonomických mechanizmov, či už v rovine daňových nástrojov, alebo priamo v štruktúre rozpočtu.
A tretia rovina, z ktorej sa dá na rozpočet pozerať, je tá, ktorá sa dá čítať prevažne len medzi riadkami. To je tá, ktorá sa skrýva za záplavou pekných slov a eufemizmov na zamaskovanie niečoho úplne iného, než je na papieri napísané. Píšeme o ekologickom hospodárení v lesoch a často tým myslíme premenu lesov na rúbaniská. Hovoríme o realizácii priorít environmentálnej politiky a myslíme tým likvidáciu, pardon, rúbanie brehových porastov a betónovanie brehov, tokov a potokov. Hovoríme o podpore využívania obnoviteľných zdrojov energií a myslíme tým likvidáciu posledných prírodných úsekov našich riek. Hovoríme o podpore rozvoja cestovného ruchu a myslíme tým výstavbu devastujúcu chránené územia. Hovoríme o informatizácii a propagácii a myslíme tým nefunkčné a duplicitné informačné systémy. Hovoríme o zefektívnení železničnej dopravy a myslíme tým rušenie obľúbených vedľajších tratí. A tak ďalej a tak podobne.
O príkladoch dnešného plytvania štátnymi prostriedkami na neoprávnené účely informoval pred niekoľkými dňami podrobne denník SME. S veľmi dôvodným podozrením z tunelovania verejných zdrojov sme konfrontovaní v jednej z rezortných inštitúcií ministerstva pôdohospodárstva a rozvoja vidieka. K tomu je treba prirátať všetky tie zlaté padáky, podozrivé predaje bytov, pôsobenie ministrov typu pána Počiatka vo vláde, vplyv finančných skupín na rozhodovanie vlády, pre štát nevýhodné obchody, nevyužité či neefektívne využité prostriedky z Európskej únie a podobne.
Keby sa na to všetko dôkladne pozrel niekto skutočne nezávislý, nezaujatý, kompetentný so snahou odhaliť všetky Gorilie a iné kauzy, skryté rezervy, zbytočné úrady, sponzorovanie sponzorov, podozrivé investičné stimuly, podvody a zbytočné straty, verím, že náš rozpočet na rok 2013 by bol prebytkový.
Ďakujem za pozornosť.
