Dobrý deň. Ďakujem za slovo. Vážená pani podpredsedníčka Národnej rady, vážené kolegyne, kolegovia, hostia, možno trocha netradičný začiatok uvediem. Asi poznáte obraz mladého Doriana Graya, ktorý postupne začína nadobúdať z mladíckej tváre tvár ohavného zlého starca. Tento príbeh napokon nie tak dávno pripomenula humenská rodáčka pani Čekovská, skladateľka, asi celkom úspešnou operou. Ale hovorím o tom preto, lebo myslím si, že Oscar Wilde sa...
Dobrý deň. Ďakujem za slovo. Vážená pani podpredsedníčka Národnej rady, vážené kolegyne, kolegovia, hostia, možno trocha netradičný začiatok uvediem. Asi poznáte obraz mladého Doriana Graya, ktorý postupne začína nadobúdať z mladíckej tváre tvár ohavného zlého starca. Tento príbeh napokon nie tak dávno pripomenula humenská rodáčka pani Čekovská, skladateľka, asi celkom úspešnou operou. Ale hovorím o tom preto, lebo myslím si, že Oscar Wilde sa ani tak nemýlil a nemal to úplne akosi z ríše fantázie, keď vychádzal z toho, že naše životy majú schopnosť sa postupne, ako prichádzajú roky, vpisovať do našich tvárí. Je to zaujímavé. A nie je to určite štatisticky vždy tak, ale istá korelácia tam bude. A ja to pripomínam kvôli tomu, že aj keď to nie je argument, ktorý by táto snemovňa mohla brať do úvahy ako vážny, vždy keď som mal tú česť rokovať s pani Dubovcovou, keď som mal možnosť sledovať jej verbálne aj mimoverbálne prejavy, mal som pocit, že hovorím s človekom hlboko empatickým, schopným súcitu, schopným odosobniť sa a zamýšľania sa nad tým, čo treba urobiť pre tých, komu slúži. Toľko na úvod.
A teraz k podstate tejto našej mimoriadnej schôdze.
Ja som presvedčený, že došlo tu k nejakému zásadnému nepochopeniu. Ale všetko má svoju cenu a možno aj toto nepochopenie sa dostane do koncovky, ktorá bude pre naše rokovanie užitočná, ale predsa len my tu predsa hovoríme o tej základnej veci, že ústavní činitelia majú voči sebe prejavovať istú úctu. A tu sa stalo práve to, čo sa stať nemalo, že ústavný činiteľ, ktorý má názov ochranca verejných práv, nebol inými ústavnými činiteľmi vypočutý. Možno to bolo z hľadiska zákona v poriadku. Ja sa však spytujem, či to je v poriadku z hľadiska toho, čo máme sledovať pri svojich službách pre tento štát, lebo ústavná funkcia je službou a to, čo sa udialo práve v súvislosti s tým, že vysoký ústavný činiteľ nebol vypočutý inými vysokými ústavnými činiteľmi, sa mi zdá ako veľká, zásadná a nepochopiteľná chyba. Nuž čo by sa bolo stalo, keby bol bývala ombudsmanka pani Dubovcová vypočutá? Vôbec nič sa nemuselo zmeniť na rozhodnutí vlády a jej prístupe k problému, ktorý nanášala. Ale bol by to prejav úplne základnej elementárnej úcty, nie k pani Dubovcovej, tú možno ozaj členovia vlády Slovenskej republiky, ktorí toho času vykonávajú túto službu, nemusia mať v úcte. Pani Janu Dubovcovú predstavitelia vlády môžu mať úprimne neradi, dokonca môžu k nej prechovávať pocity, o ktorých si myslia, že sú oprávnené hlbokej neúcty. Ale to, čo si nemôžu dovoliť, alebo by si dovoliť nemali, je, aby prechovávali pocity hlbokej neúcty k funkcií, ktorú ona zastáva. A práve to je tá podstata nášho rokovania, že takéto niečo sa stalo. A je to určite prejav toho, že potom občan, ktorý má pocit, a má mať ten pocit, že ombudsman je tu pre neho a pre zastávanie jeho práv, je vládou znevažovaný. Nuž je to škoda. A myslím si, že toto vláda už z hľadiska džentlmenstva, z hľadiska slušnosti k žene, z hľadiska slušnosti ku kolegovi ústavnému činiteľovi si mohla odpustiť. Ja si myslím, že keby to bola zvážila, tak by bola tak aj konala. Aj keď máme veľa poradcov, dopúšťame sa chýb.
A ja som hovoril aj o tom, že tieto naše rokovacie hodiny možno budú mať aj nejaké iné vyústenie v podobe nechceného, ale celkom zaujímavého výsledku. Ja ten výsledok cítim v tom, že v mnohých prejavoch, ktoré tu za posledné hodiny dnes aj včera odzneli, môžeme hľadať spoločného menovateľa, v tom, že nad našou krajinou sa naozaj stmieva, vôbec nie kvôli pravici, ľavici, vôbec nie kvôli tomu, že máme problém teraz lokalizovaný v Moldave nad Bodvou, ale kvôli tomu, že tu vznikajú situácie, ktoré vypúšťajú z Pandorinej skrinky hnedý dym. Je to cítiť z rôznych kontextov. A v tomto ohľade by som veľmi prosil, veľmi vážne, aby sa táto snemovňa nezaoberala nepodstatnými vecami preto, že to je možno osud tých, ktorí chcú príliš veľa hovoriť, a potom uniká podstata, a prosil, aby sme možno zmiernili svoje vyjadrenia v rôznych širokých súvislostiach a zamerali sa na to, čo je dôležité, pričom dôležité je to, že tá atmosféra naozaj hustne a v súvislosti s ombudsmankou je to nepochopiteľné, pretože je to osoba, ktorá má zo zákona povinnosť dbať na to, aby tá atmosféra taká hustá predsa len nebola. Naozaj necítime, že to, čo sa deje za bránami parlamentu, nie je obyčajné, normálne a bežné? Necítime to, že tých prípadov voľáko pribúda? A ak to aj cítime, robíme dobre, že sa tu navzájom prestreľujeme bez ohľadu na to, či tie prípady prichádzajú sprava či zľava? Raz sú to daňové úrady. Potom sú to sitká. Potom sú to prípady s rôznymi nástenkami. Potom sú to rôzne podivné tendre. Potom sú to rôzni učitelia, ktorí prehovoria, sú vyhadzovaní zo školy ako pán učiteľ Žarnay v Košiciach, keď hovoril o tom, čo sa udialo neférové na jeho škole. Potom je to kontrolórka, ktorá si dovolí po tridsaťročnej službe povedať, že tender za 700 tisíc je zmanipulovaný, a my ju prepúšťame. Potom je tu novinárka, ktorá poukáže na divné nákupy lekárskych prístrojov. Aj ju šéf považuje za nadbytočnú vzápätí. Potom je to pani lekárka, ktorá povie, že ten záznam nebol v poriadku, keď ho niekto zmazal. A my ju ponížime a preradíme. Necítite, že to sú drobnú stopy, ktoré idú veľmi zlým smerom? Naozaj, a opakujem to, nie je dôležité, kto ako sa na tom podieľal, pretože to je história, možno o tom pomlčí, ale vyústi to do toho, že Kotlebovcov a im podobných, strašne nebezpečných ľudí bude pribúdať, nie tu, sa bojíte, že ich tu bude pribúdať nejaké to percento podľa prieskumov, ale ich bude pribúdať v celej spoločnosti. A vôbec nikto sa nebude spytovať, koľko smerákov, koľko Obyčajných, koľko SDKÚ členov sa na tom podieľalo. Ale otázka bude znieť, prečo ste nekonali vtedy, keď ste cítili, že atmosféra tu hustne. A len taký maličký apendix bude ten, že zástupkyňa verejných práv chcela prehovoriť a ktosi jej povedal neslušne: „Mlč.“ Je možné ju umlčať pri jednom aj pri druhom, aj pri treťom rokovaní vlády, ale verte, že to umlčiavanie nebude možné tolerovať donekonečna, pretože miesto pani ombudsmanky potom prehovoria druhí. Ja sa veľmi obávam, že nevyužívame jednu z posledných šancí, ktorú tu máme. Možno tempo historického vývoja bude rýchlejšie ako si myslíme, lebo mnohí sme si zvykli na to, že všetko ide akosi tak pomaly. Aj možno tí, ktorí ste tu 20 rokov, tak už máte pocit, že veď napokon zažili sme tu kadečo a vždy to išlo ako keby smerom, ktorý sa dal považovať za primeraný. My históriu nemáme ešte za sebou. My naozaj sa môžeme dostať k tomu, že vôbec tieto prestrelky nebudú dôležité a že dôležitá bude základná elementárna bezpečnosť, slušnosť a pocity ohrozenia občanov. Ja si myslím, keď to tu tak často zaznievalo, že práve v Kotlebovi je istá šanca. Naozaj môže to byť v konečnom dôsledku paradoxne dobrá správa pre Slovensko, ale len v tom prípade, ak sa spamätáme, ak prestaneme robiť také nehoráznosti, že budeme sa tu baviť o tom, že ombudsmanka nemá prehovoriť, keď o to požiada, keď budeme tu zosmiešňovať a doslova vymýšľať rôzne argumenty o tom, že niekde v Nitre nám holohlaví ľudia bijú ľudí na ulici a my sa domnievame, že to je len dôsledok toho, že sa to poctivo vyšetruje, takže nech trocha pobehajú po tých uliciach. Okrem toho posledná správa práve z posledných minút je, že už boli prepustení po zadržaní. Ja viem nie sme tu odborníci, vyšetrovatelia. A preto možno ani neskúmajme ani Moldavu, ani Nitru, ale skúmajme svoje svedomia, či naozaj konáme dobre, keď hľadanie dôležitých práv pre občanov Slovenska, pre budúcnosť Slovenska nahrádzame tým, že sa tuná dohadujeme o nepodstatných, nedôležitých veciach, ktoré sa nám zosypú na hlavu, že sa zosmiešňujeme, že zosmiešňujeme tých pár ľudí, čo dokážu otvoriť ústa a povedať „takto nie“. Ako je možné, že členovia vlády nevedia povedať, áno, je to chyba, je to zlé, keď taký Žarnay vyletel. A ja sa postarám o to, aby sa vrátil. Pán minister mi to sľúbil, že sa tak stane. Čakám na to. Kontrolórka, čo poukáže na tender za 700 tisíc, vyletí z roboty po 28-ročnej praxi. Veď to nie sú prípady veľké. Veď to sú len zrniečka toho, čo sa tu deje. Kto z vás by si dovolil povedať, že keď zhasnú kamery a svetlá a keď rozprávame úprimne a naozaj tak, ako si o tom myslíme, že to tak je, tak nepriznávame, že v tejto krajine je strašne veľa zla? Keď dohovoríte s vyšetrovateľom, keď zavrie spis a prejde do neoficiálnej reči, tak povie, je to tu strašné. Policajti môžu milovať svojho pána ministra, ale to ešte neznamená, že necítia, že to, čo sa deje v tokoch vyšetrovania, je zlé.
Ale, dobre, odbočil som, nechcem sa púšťať do tejto debaty. Chcel som vás len veľmi úprimne a veľmi dôrazne poprosiť, aby sme si uvedomili, že možno ten Kotleba je ozaj posledná šanca na to, aby sme pochopili, že tadiaľto cesta nejde a že ak neodblokujeme ľudský hnev v tom slova zmysle, že ukážeme, že vieme ho počúvať a vieme reagovať na tie veci, ktoré vyplývajú z hlbokej nespokojnosti ľudí s tým, čo sa deje, tak možno to ešte zachránime, lebo naozaj história neskončila a naozaj sme pri dverách čohosi, do čoho celkom dobre nedovidíme, čo je za nimi, a preto si myslím, že je naša mimoriadna schôdza, ktorá je venovaná verejnej ochrankyni práv, ktorá sa toho času volá doktorka Jana Dubovcová, a nabudúce sa možno bude volať inak, to nie je dôležité, ako sa volá, dôležité je to, že tú funkciu máme a že je istým symbolom funkčným, a ona dokázala, že ním chce byť, aby sme jej my z tejto snemovne vyslali jedno veľké slovíčko „prepáčte“, aby sme sa jej ospravedlnili. Veď my sme tu tí, čo máme kontrolovať výkonnú moc. Zdá sa, že nás nepočúva. Zdá sa, že nie sme dobrí nadriadení tejto vláde. Zdá sa, že pri tom špekulujeme. Myslíme si, že robíme dobre pre tých, ktorí nás sem dostali, ale nás sem nedostali politické centrály, nás sem dostali ľudia. Tak by som veľmi prosil, aby sme toto ospravedlnenie pani Dubovcovej poslali. Ja ako jedna stopäťdesiatina siene zákonnosti, ktorá má túto zákonnú úlohu, sa jej za to, čo jej vyrobila a vyparatila vláda tou neúctivosťou, ospravedlňujem (Reakcia predkladateľa.), alebo, áno, ďakujem pekne pánovi predkladateľovi, možno aj za to, že sme boli tak neúctiví, a to je veľmi dobrá poznámka, ďakujem, pán poslanec Hrušovský, že sme nedokázali nie vláda naša podriadená, ale my, ktorí sme nad ňou, tiež mať toľko slušnosti politickej, ľudskosti a empatie, že sme jej túto správu neumožnili tu predniesť. Takže, prepáčte, pani ombudsmanka, ja chcem veriť, že mimoriadna schôdza nebola zbytočná a že to, čo urobiť máme a budeme musieť, aj čestne urobíme, pretože v opačnom prípade naše mandáty sú len prázdnym obsahom. Ďakujem pekne.
Skryt prepis
