Ďakujem. Len stručne skúsim zhrnúť to, čo bolo povedané, malú reakciu na niektoré veci.
Pán poslanec Jasaň už odišiel, ale napriek tomu to musím povedať. Ja som tiež veľmi rád, že pán Bohunický vtedy pred rokmi predložil ten návrh a že v rámci kompromisu sa dohodlo aspoň to, že tento deň je pamätným dňom. Predstavte si, že on nebol ani pamätným dňom. Deň, vďaka ktorému tu sme, nebol ani pamätným dňom. Je smutné, že neustále, veď aj dnešná debata, aj keď sa to postupne obrusuje, ukazuje, ako ťažko sa vieme stotožniť a jednotne zaujať postoj k našej vlastnej histórii. A preto je to tak dlho trvajúce.
Ale nie je to neúprimný návrh. To určite nie. Viete, kedy som ja prvýkrát tento návrh verejne prezentoval? Dajte si do Googlea, keď to chcete vedieť, Kaník navrhuje 28. október za štátny sviatok, a vyskočí vám rok 2002. Rok 2002, kedy som prvýkrát ešte ako predseda Demokratickej strany hovoril, a nájdete si článok zo SME, ktorý o tom hovorí, že tento deň treba vyhlásiť za štátny sviatok. A odvtedy je to naozaj cyklus, ktorý sa opakuje. Ako minister som to predkladal na vláde. V parlamente sa to tu objavilo viackrát. Takže. Ale to nie je podstatné, to nie je podstatné, podstatné je, aby sme sa už k tomu dopracovali. A keď to bude len trošku možné, nie až keď bude 100. výročie vzniku prvej Československej republiky. Teraz bolo deväťdesiate piate. Naozaj, lebo raz sa k tomu dopracujeme, je to naozaj ten počiatok dnešnej štátnosti. Keby... A preto som to hovoril, a aký je významný zástoj Milana Rastislava Štefánika, na ktorom sa všetci alebo väčšinovo s veľkým náskokom zhodli, že to je najväčší slovenský politik v dejinách Slovenska alebo aj Československa, pretože tam už tie korene siahajú. Neboli by sme pod týmto znakom tu v tejto sále (vystupujúci sa obracia dozadu a ukazuje naň), keby Štefánik neurobil to, čo urobil, keby nespravil tie kroky, ktoré otvorili potom cestu Masarykovi, Benešovi a ďalším k uznaniu ideí vzniku Československa.
Nebola to ľahká cesta, bola to veľmi komplikovaná cesta. A táto cesta otvorila, utvorila priestor pre to, aby sme tu dnes aj o tom hovorili. Takže nie je to žiadny špecifický ťah, ktorý som si teraz zvolil, ale naozaj je to téma, ku ktorej sa vraciam a vracať budem. A ja viem, že dneska aj občania niekedy, keď sa na toto budú možno pozerať, sa budú čudovať, či toto nám dá viac chleba, alebo bude elektrika lacnejšia, ale aj tieto veci... (Je tu nejaký mobil zabudnutý a bzučí práve, Jofo.). Aj tieto veci sú dôležité. Netreba naozaj, netreba sa venovať len neustálemu hádaniu o rozpočte, o číslach, ale aj tá historická pamäť, aj duchovno, aj bez toho duchovna nenaplníme všetko, čo ľudia k životu potrebujú.
To, čo kolega Viskupič hovoril, zdôrazním, aby nedošlo k mýlke, v žiadnom prípade nenavrhujeme rozšírenie počtu štátnych sviatkov. To, že ich je veľa, je fakt, ale aj po schválení tohto návrhu zákona zostane presne rovnaký počet štátnych sviatkov. A to, že štátne sviatky je zložitá, citlivá vec, veď to vieme všetci. Aj súčasná vláda uvažovala a chcela zúžiť počet, znížiť počet štátnych sviatkov, lebo áno, je to pre ekonomiku drahé, ale úprimne si povedzme, to nie je práca pre opozičný poslanecký návrh. To je práca pre vládu a je to citlivá vec, ktorá bude sa rodiť veľmi ťažko, raz keď sa už nejaký sviatok schváli, tak už je to veľmi ťažké robiť v tom nejaké zmeny. Aj keď sa pripájam k tej úvahe, že áno, bolo by dobré, keby sme tých štátnych sviatkov mali menej, ale je jednoznačná pravda, že štátny sviatok je viac ako pamätný deň a je viac aj vo vnímaní ľudí. Keby nebolo SNP štátnym sviatkom, čo myslíte, koľkí z našich občanov, najmä mladej generácie, by ešte vnímali, že takýto deň je pamätným dňom, keby to bol len pamätný deň? Keby 17. november nebol štátny sviatok, čo myslíte, koľkí by vedeli, že vôbec nejaký 17. november bol? Ani dnes to už pomaly nevedia. A súhlasím, že je to problém školského systému, školskej výchovy, výuky dejepisu. A to sa týka všetkého. Ale o tom tu dnes nedebatujeme. A práve keď chceme pomôcť tomu, aby so zmenilo aj tým, že povýšime niektoré kľúčové míľniky tým, že ich vyhlásime za štátny sviatok, dáme impulz k tomu, aby sa zmenil prístup aj v školách, aj pri výuke dejepisu a že naozaj budeme deťom a mládeži a všetkým vlastne občanom republiky odkazovať, že štátne sviatky, k čomu sa my viažeme, odkiaľ sme prišli a čo sú míľniky našej histórie, keďže tie míľniky boli všelijaké, dobré, zlé, veľké, malé. Ale k tým pozitívnym sa máme viazať, tam máme, k tomu sa máme odvolávať a z toho potom môžme odvíjať aj našu budúcnosť.
Štvrtý máj je pamätným dňom, pamätným dňom smrti Milana Rastislava Štefánika. Ale ako tu bolo povedané, oslávme jeho dielo, vzdajme úctu jeho dielu, to je to dôležité Pretože áno, Milan Rastislav Štefánik bol veľký politik, bol zaujímavá osobnosť z medzinárodného pohľadu. Ale koľkí ľudia vedia, že je kľúčovou osobnosťou pri vzniku Československej republiky? Vzdajme úctu jeho dielu. On nie je významný preto, že bol dobrý astronóm, že v Polynézii spravil observatórium a bol vyslaný francúzskou vládou, nie preto, že bol generálom francúzskej armády. (Reakcia z pléna.) Aj to boli všetko súčasti jeho osobnosti. Ale to, prečo je pre Slovensko, pre slovenských občanov tou politickou osobnosťou č. 1, je práve jeho politické dielo. A politickým dielom vzhľadom k tomu, že jeho život bol ukončený tragickou smrťou predčasne, ale je vrcholnou, dielom je vznik štátu. Keď niekto založí štát, či to je jeden alebo viac ľudí, urobia, to je vec, ktorá je obrovského významu. A keď ten štát je založený pred deväťdesiatimi piatimi rokmi a z toho štátu, vďaka tomu štátu, tak ako tu bolo povedané, kolega Osuský to veľmi dobre popísal, v rámci tohto štátu sa vytvorili predpoklady na to, aby Slováci nezanikli ako národ. Aby sa nestali naozaj národnostnou menšinou obývajúcou hornaté oblasti Horného Uhorska, ale aby to bol sebavedomý, vzdelaný, moderný národ. Predpoklady na toto vytvorila Československá republika. A preto by sme si to mali uvedomovať. A vyhlásiť ho za štátny sviatok je nesmierne dôležité.
Aj Martinská deklarácia, ako som hovoril v tom historickom exkurze, je veľmi dôležitá. A je dôležitá najmä v tej väzbe, že jej účastníci nevedeli o tom, že dvadsiateho ôsmeho, dva dni pred tým bol vyhlásený Československý štát v Prahe, a napriek tomu sa prihlásili k tomu, že chcú byť súčasťou Československého štátu. To hovorí o samostatnom a bez akéhokoľvek nátlaku alebo lobingu vykonaného rozhodnutia reprezentantov vtedajšieho slovenského národa. To je veľmi významné. Ale keby nebolo toho 28. októbra, tak Martinská deklarácia by len zostala deklaráciou. Nič by z toho historického nevzniklo. Bola by len nejakým ďalším politickým aktom. Ale štát vznikol na základe mnohoročných zahraničných aktivít, politických, vojenských, Milana Rastislava Štefánika, Masaryka, Beneša a ďalších ľudí.
Na záver tohto, aby som ešte podčiarkol, ešte jeden citát k tomu, čo sa tu, lebo naozaj dobré je siahnuť k histórii. Povedzme si, pretože tento sviatok úplne úmyselne navrhujeme, aby sme nazvali Dňom úcty k dielu Milana Rastislava Štefánika, aby sme podčiarkli túto jeho zásluhu, tak vám prečítam, čo o ňom povedal Edvard Beneš, ktorý spomína na Milana Rastislava Štefánika ako na výnimočného člena Československej národnej rady, ktorý, citujem: "Reprezentoval živel slovenský, pracoval stále, vytrvale, do úmoru. Nemal zmysel pre prácu pomalú. Nevedel vysedávať v kancelárii, pripravovať podklady. Zriedkakedy niečo napísal. Pôsobil skôr živým slovom. Prešiel všetky spojenecké krajiny ako meteor a na svojich cestách získal mnoho priateľov. My ostatní sme išli za ním." My ostatní sme išli za ním, opakujem. "A takto ním už dotknutú pôdu sme spracovávali, jeho apoštolskou prácou narýchlo získaných ľudí sme podchytávali a ich sympatie menili v presvedčenie. Bol v ňom kus génia, ako býva v intuitívnych ľuďoch. Vplyv svojich priateľov dokázal dobre využiť pre naše politické ciele. Milan Rastislav Štefánik je jednou z veľkých postáv našej národnej revolúcie."
Pri týchto slovách by sme mohli skončiť a vyzdvihnem z nich možno jedno slovo: nemal rád prácu pomalú. Diskutujeme o tom, či tento sviatok áno, či nie, už minimálne desať rokov. Vždy sa dá vyhovoriť, ako aj dnes počas rokovania pri iných zákonoch, treba systémové riešenie, treba sa na to pozrieť komplexne, to je vždy najlepšia výhovorka k tomu, ako niečo neurobiť. Držme sa toho, čo nám aj v tomto citáte Milan Rastislav Štefánik odkazuje: konajme! Konajme, pretože demokracia nie je len hovoriť, ako tiež hovorí Milan Rastislav Štefánik, ale riešiť problémy. A ja dopĺňam: a posúvať veci dopredu.
Ďakujem za pozornosť.
