Ďakujem, pani podpredsedníčka. Školstvo je taký dlhý a nie veľmi radostný príbeh, keď vnímame jeho vývin po roku 1989. Školstvo bolo vždy veľmi dôležitou súčasťou tejto spoločnosti aj tej prednovembrovej spoločnosti, pretože školstvo má vždy pre každú spoločnosť zásadný význam, vychováva budúce generácie a prostredníctvom výchovno-vzdelávacieho procesu vštepuje tej nasledujúcej generácii rôzne veci, vedomosti predovšetkým. Ale zároveň...
Ďakujem, pani podpredsedníčka. Školstvo je taký dlhý a nie veľmi radostný príbeh, keď vnímame jeho vývin po roku 1989. Školstvo bolo vždy veľmi dôležitou súčasťou tejto spoločnosti aj tej prednovembrovej spoločnosti, pretože školstvo má vždy pre každú spoločnosť zásadný význam, vychováva budúce generácie a prostredníctvom výchovno-vzdelávacieho procesu vštepuje tej nasledujúcej generácii rôzne veci, vedomosti predovšetkým. Ale zároveň vychováva. A pred novembrom 1989 bolo preto mimoriadne dôležité, pretože aj slúžilo ako ideologická platforma alebo ideologický priestor na presadzovanie videnia pozície názorov jedinej vedúcej a správnej sily v spoločnosti Komunistickej strany. Preto sa školstvu, učiteľom a významu pre to, ako vlastne bude zmýšľať celá spoločnosť, venovala mimoriadna pozornosť.
Potom prišla zmena, prišla zmena spoločenského zriadenia a otázka znie: Zasiahla táto zmena aj školstvo a v akom rozsahu ho zasiahla? A tu musím, žiaľ, skonštatovať, že, áno, zasiahla ho ako všetky oblasti, ale nie tak, ako si myslím, že by bolo správne, že by sa nová situácia vyrovnala aj so situáciou v tejto oblasti s rovnakou pozornosťou, akú ju venovali tejto oblasti, aká jej bola venovaná v totalitnom režime, nie z hľadiska toho, že by sa učitelia mali nejako extra dobre, ale z hľadiska toho, že ten totalitný režim si veľmi dobre uvedomoval, ako dôležité je, akým spôsobom budú vychovávané deti, vychovávaní študenti, a ako dôležité je, čo si deti, študenti zo školy odnesú.
Nastala sloboda, prišla demokracia, ale školstvo zostalo ako keby niekde ešte pätami v socializme, pričom ako keby špičkami sa ledva dotklo demokratickej a slobodnej spoločnosti. A následky toho dneska žneme. Akosi to zostalo len v takej tej ekonomickej rovine, kde bolo najprv dôležité riešiť ekonomické úlohy, transformovať spoločnosť, ozdraviť problémy, ktoré v nej boli, a kde učitelia boli vždy tí, na ktorých mal prísť rad až potom, pretože učitelia patria do najprv štátnej sféry, potom do verejnej sféry, čo bolo vždy vnímané, že je to prebujnené, že je to isté bremeno, že je to priestor, kde je z čoho škrtať a treba škrtať, kde nevládne efektívnosť a túto treba nastoliť, a preto veľmi dlhodobo bola táto oblasť odsúvaná z hľadiska pozornosti bokom. Keď bolo treba šetriť, tak sa šetrilo aj v tejto oblasti.
Dneska, znova to zopakujem, žneme plody tohto zanedbávania. A hovorím to s plným vedomím, že toto nemôžem hodiť len na vládny SMER a na jeho osem rokov vládnutia, ktoré sa veľmi výrazne a silno podpísalo pod súčasný stav, ale zároveň nemôžem povedať, že tie predchádzajúce vlády v tomto boli bezchybné a venovali dostatočnú pozornosť školstvu. Žiaľbohu, nebolo tomu tak.
Ale je tu veľmi podstatný rozdiel. Je pravdou, že tie predchádzajúce vlády, ich nejaké výraznejšie pôsobenie sa skončilo v roku 2006, keď prvýkrát nastúpil Robert Fico do vlády, a odvtedy s malou prestávkou tu je dodnes, sa museli vyrovnať naozaj s veľmi naliehavými výzvami a s veľmi zlou situáciou, ktorá sa dotýkala predovšetkým stabilizácie spoločnosti, transformácie spoločnosti a ekonomických otázok.
Asi netreba nikomu vysvetľovať, že bez fungujúcej ekonomiky nedokážeme nič. Keď nemáme fungujúcu ekonomiku, ktorá dokáže tvoriť zdroje, tak nemôžeme vyčleniť prostriedky ani na školstvo, ani na zdravotníctvo, ani na kultúru, ani na nič.
Takže bolo úplne prirodzené, že z hľadiska priorít, keď po období pôsobenia Mečiara naozaj tu bola rozvrátená ekonomika, zdevastovaná ekonomika, bolo treba v prvom rade postaviť na nohy hospodárstvo. A učitelia vtedy boli odsunutí stranou.
Ale už na sklonku druhej Dzurindovej vlády bolo jasne zreteľné, že bolo uvedomenie si toho, že sa musí skončiť táto etapa. V tom čase už naozaj ekonomika bežala na plné obrátky. Vďaka reformám, ktoré sme v tom čase presadili, Slovensko bolo označované za tatranského tigra. Vtedy rast hrubého domáceho produktu bol rekordným v rámci celej Európskej únie, jednoducho našliapli sme správnym spôsobom, motor bol dobre rozbehnutý a bol najvyšší čas, aby sa začala venovať intenzívna pozornosť školstvu.
A toto uvedomenie si tej reality sa prejavilo v tom, že vznikol program, ktorý vznikol na pôde vtedajšej SDKÚ – DS, ktorý sa nazýval Minerva, program vzdelanostnej spoločnosti. Bol to program, ktorý odzrkadľoval, že vzdelanie je kľúčová úloha pre úspech budúcej spoločnosti a keď sa jej nechopíme, tak jednoducho spoločnosť bude sa zanedbávať, bude zaostávať. Ten program bol vypracovaný niekedy v roku 2005 a bol určený na budúce vládne obdobie, pretože v tom čase sa už realizovať, samozrejme, nedal.
V tom ďalšom vládnom období ale, ako som už spomínal, nastúpil SMER, prišiel Robert Fico do vlády a ja som presvedčený, je to moja domnienka, ale myslím si, že je správna, že aj mnoho učiteľov podporovalo nástup vládnej strany SMER, pretože tí učitelia nepatrili k nejakej preferovanej ani z hľadiska ekonomického postavenia triede a uverili tým sľubom, že teraz prichádza sociálna vláda, ktorá bude myslieť na dovtedy zaznávaný učiteľský stav s tým, že mu zlepší postavenie, a uverili vtedajším demagogickým, ale veľmi úspešným heslám vládnej strany SMER o tom, ako pravica, ktorá vtedy vládla, šíri chudobu po Slovensku napriek tomu, že sme mali rekordné ekonomické rasty a že nezamestnanosť prudko klesala, ale rástla zamestnanosť, a uverili tomu, že teda prichádza záchranca.
To, že dnes učitelia sú v štrajku, je aj výsledkom dezilúzie a takého dlho odkladaného sklamania z toho, že mnoho učiteľov uverilo a pomohlo nástupu alebo pomohlo tak svojimi hlasmi ako každý jeden volič tejto novej garnitúre, aby nastúpila. Dlho čakali, dlho očakávali naplnenie sľubov, ktorými vždy tak boli zahŕňaní a teraz si povedali: „No už bolo toho dosť, už neveríme, už tú dôveru pre nich sme stratili.“. To je dobré, lebo naozaj tu zostáva len pri sľuboch, aj zostane pri sľuboch, pretože pre vládny SMER nikdy nebolo školstvo prioritou, tam si nikdy neuvedomovali jeho vnútorný a duchovný význam pre zdravie spoločnosti, o to viac si uvedomovali to, že eurofondy, ktoré do školstva tečú, sú veľmi výborný peňazotok, ktorý treba odkloniť správnym smerom. A o tom sú tie škandály, ktoré tu už mnohí moji predrečníci pomenovali, extrémne až komicky a tragikomicky predražované dodávky do sféry školstva, pretože SMER funguje spôsobom: „Zarob, kde sa dá zarobiť, zober z toho štátneho rozpočtu, nech je to v ktoromkoľvek rezorte, nech je to na úkor ktoréhokoľvek človeka v tomto štáte, keď sa dá zarobiť, ukradni, urvi, pretože na to máme politickú moc, aby sme zo štátneho rozpočtu si zobrali pre seba a svojich ľudí čo najviac.“ Tu školstvo nie je výnimkou, zdravotníctvo nie je výnimkou, rezort sociálnych vecí a rodiny nie je výnimkou, nič nie je výnimkou, nič nie je sväté pri tejto vláde a pri tejto vládnej garnitúre.
Je najvyšší čas, aby sa to zmenilo, aby sme nielen o školstve hovorili, že je dôležité, ale naozaj aby sme mu tú dôležitosť dali, pretože keď nebude školstvo prispôsobené situácii a keď nebude fungovať v súlade so situáciou, v ktorej sa nachádzame, v súlade s demokratickou a slobodnou spoločnosťou, súčasťou západnej civilizácie, v ktorej chceme byť a sme, tak tu budeme neustále narážať na problémy. A to dnes školstvo nie je.
Samozrejme, tu najviac teraz sa diskutuje alebo najviac sa hovorí o platoch. Ale ja viem, a je to tak, že to nie je len o platoch, ale je to o mnohých ďalších veciach, ktoré školstvu chýbajú, pričom ale pri platoch treba začať, pretože nemôže byť, samozrejme, kvalitné školstvo bez kvalitných učiteľov a nemôžu existovať kvalitní učitelia na školách, keď nie sú kvalitne a dobre zaplatení, nemôžeme očakávať, že absolventi pedagogických škôl zostanú vo fachu, že budú vyučovať na základných a stredných školách, keď ich platové ohodnotenie im neumožňuje žiť slušným spôsobom života, učitelia sú stredná trieda, ale ich platové ohodnotenie ich posunulo niekde úplne, úplne dole, oprávnene si povedia: „Načo sme študovali, keď náš príjem zodpovedá pomaly práci nekvalifikovaného robotníka alebo nejakých iných úrovní?“ Preto začať tu od platov je naozaj nevyhnutné. Podľa môjho presvedčenia a ekonomického vnímania súčasnej reality, tým myslím vývin ekonomiky, to, o koľko vzrástli príjmy štátneho rozpočtu za posledné roky a ako je možné tú ekonomiku ďalej posúvať a zrýchľovať jej rast, je tu zvýšenie o 100 % za nasledujúce štyri roky reálny a možný cieľ. A pokiaľ by som ja mal možnosť, presadzoval by som túto zmenu, nie 20 % alebo 25 %, ako je to sľubované súčasnou dosluhujúcou vládou.
Veď keď som ja bol minister práce, sociálnych vecí a rodiny, a to mi rezort školstva, samozrejme, nijakým spôsobom neprináležal a nepatril, ale pod moju kompetenciu patrilo vyjednávanie o platoch vo verejnej službe, sme spravili zásadnú zmenu, kde sme za jeden rok zmenili tabuľky tak, aby začínajúcim učiteľom o 20 % vzrástli platy. Nebolo to zďaleka dostatočné, pretože ten základ, z ktorého to išlo, bol hlboko, hlboko podhodnotený a malo sa v tom pokračovať. Práve bola Minerva o tom a o mnohých ďalších veciach. Ale nepokračovalo sa v tom, lebo prišli iné priority s inou vládou. A keď sme to dokázali naštartovať my, a to v podstatne ťažších podmienkach, nie je problém to dokázať aj teraz, len, samozrejme, treba prijať ďalšie opatrenie spojené s ekonomikou, aby ekonomika rástla rýchlejšie, aby sme odľahčili ľudí od prehnaného odvodového zaťaženia, ako to navrhujeme, aby sme znížili daňové zaťaženie, čo výrazne podporí rast ekonomiky, rast príjmov občanov a, samozrejme, potom aj učiteľov, a to výrazným spôsobom. A to je apel aj na učiteľskú obec a vôbec na tento rezort.
V súčasnosti denné skúsenosti mi hovoria, že stretávame ľudí mladých, starších, ale najmä tých mladých, ktorí absolútne nerozumejú prostrediu, v ktorom sa nachádzajú a v ktorom žijú. Súčasné školstvo vôbec nevychováva ľudí k porozumeniu, čo to je demokratická, slobodná spoločnosť založená na slobodných vzťahoch v ekonomike aj inde. To je to, čo som už spomínal, že školstvo ostalo akosi pätami ešte v socializme, kde roky rokúce učilo školstvo deti a študentov, že kapitalistická spoločnosť je tá zlá, kde zlý, tučný kapitalista vykorisťuje tých úbohých zamestnancov. A v mnohom tento obraz ako keby sa posúval ďalej súčasnej generácii. Absolútne chýba vecné, pragmatické a realistické vysvetľovanie, aké sú vzťahy medzi zamestnancom a zamestnávateľom, kto tvorí pracovné miesta, ako funguje ekonomika, čo sú dane, čo sú odvody, ako funguje štát, z čoho financuje štát svoje veci, že štát vlastne vyberá peniaze od ľudí a len ich prerozdeľuje. O tomto nevedia dnešní žiaci takmer nič, pretože školstvo sa vôbec nepretransformovalo v tejto oblasti, aby túto zásadnú záležitosť vysvetlilo, pretože to je vysvetlenie prostredia, v ktorom žijeme, aby to odovzdalo ďalej. A tieto veci, samozrejme, treba zmeniť, až chceme vychovávať generácie, ktoré sa vedia zorientovať a vedia nastúpiť do tohto procesu a hľadať pre seba miesto v živote.
Z toho, čo tu treba spraviť ďalej. Určite treba skončiť s tým neustálym menením koncepcií a prístupov tak, ako nastúpi minister. Ten posledný návrh je, že za jednej vlády sa menili nielen ministri, ale aj koncepcie, naozaj karikatúrou toho, ako sa to má robiť. Aj v minulosti to bolo trošku iné, chvíľu bolo školstvo predmetom záujmu jednej politickej strany, ktorá pre istý deficit alebo silný deficit v minulosti potrebovala alebo považovala za najdôležitejšie vniesť do školstva čo najviac kresťanských prvkov, potom prišla iná garnitúra, ktorá považovala za potrebné vniesť do školstva čo najviac národných prvkov, uvedomenia si toho, že sme Slováci, a vlastenectva, ale to sú vždy len isté čiastočky a čriepky, my musíme vnímať školstvo a to, čo treba odovzdať žiakom a študentom, komplexne, nie z hľadiska svojich straníckych priorít a straníckeho videnia sveta. Teraz máme garnitúru, ktorá vidí v školstve hlavne zdroj peňazí. A to je úplne najsmutnejšie.
Zakončím svoje vystúpenie preto už len poďakovaním pre odvahu učiteľov, aj keď tí, ktorí vstúpili do aktívneho štrajku, sú menšinou z hľadiska celého toho počtu, ale vieme veľmi dobre, že nie je ľahké v tejto situácii vstúpiť do ostrého štrajku. A tí učitelia zdieľajú môj obdiv, že dokázali vyše 15 dní zotrvať v tomto štrajku a že dokázali prinútiť a priniesť túto veľmi dôležitú tému na politickú scénu, pretože bez ich počinu by sa o tomto vôbec nediskutovalo, stále by sme riešili imigrantov, stále by sme riešili utečencov a tie najzávažnejšie problémy spoločnosti, školstvo, zdravotníctvo a ekonomika by zostávali úplne v úzadí. Takže veľmi pekne ďakujem a dúfam, že v nasledujúcom vládnom období sa tomuto rezortu bude venovať taká pozornosť, ako si už roky zaslúži. Ďakujem.
Skryt prepis
