Videokanál poslanca

 
 
Loading the player...

Prosím povoľte Vášmu prehliadaču prehrávať videá vo formáte flash:
Google Chrome | Mozilla Firefox | Internet Explorer | Edge

Vystúpenie v rozprave

11.2.2016 o 18:40 hod.

Ing.

Ľudovít Kaník

Videokanál poslanca
Zobraziť prepis Poslať e-mailom Stiahnut video
 
 
 

Videokanál poslanca

Vystúpenie v rozprave 12.2.2016 1:55 - 2:02 hod.

Ľudovít Kaník Zobrazit prepis
Ďakujem. Vážený pán predseda, vážená snemovňa, takto nad ránom už sme naozaj dlho nerokovali. Ale táto situáciu si to zasluhuje, aby sme tu vydržali do konca tohto rokovania. Situácia v zdravotníctve naozaj je zlá a akt tých sestier a ich boj za to, aby sa zmenila je také vyústenie dlhodobo nahromadeného problému. Podobne ako v školstve, aj v zdravotníctve tie problémy nevznikli včera. Veľmi dlhodobo sa vyvíjali. A nedostatok prostriedkov v zdravotníctve sa kumuloval dlhé obdobie. Prejavoval sa v podfinancovaní celého rezortu a, samozrejme, v odmeňovaní, ktoré je v ňom úbohé. A pritom poviem to, čo som už dneska spomenul, neplatíme tam málo, myslím, všetci, ktorí zo svojich odvodov a miezd odvádzame prostriedky na financovanie zdravotníctva, neplatíme tam málo ako krajina, platíme tam veľa. Nie je to najviac, ale naozaj je to veľa. Je to 7,5 % HDP, čo je plne porovnateľné s tým, ako to je v iných európskych krajinách. Ale to, čo sa dostane do zdravotníctva, je len malá časť, je to menej ako polovica z toho, len 45 %. V iných krajinách je to aspoň 80 %. Aký obrovský rozdiel to je a aký fatálny dosah to má následne na úroveň zdravotnej starostlivosti? Toto sú dôvody, potom prečo nie sú peniaze na platy zdravotných sestier, prečo nie sú peniaze na dobre vybavené nemocnice, prečo si občania musia nosiť do nemocníc toaletný papier a príbory. Je to jednoducho preto, že viac ako 50 % týchto prostriedkov odíde mimo zdravotníctva, odíde predovšetkým pre firmy, ktoré si z tohto obchodu so zdravím alebo s utrpením ľudí spravili výnosný biznis. Začalo sa to postupne, ale dnes tá pýcha a moc, ktorá je s tým spojená, a zaslepenie tou pýchou spôsobili, že tá miera je absolútne nekontrolovaná. Preto sú tie známe prípady, o ktorých predrečníci už hovorili, cétečka, maséra a všetkého ostatného, ktoré tu na dennom poriadku temer vyplávalo a vyplavuje sa neustále na povrch.
Nebudem hovoriť už ďalej o týchto aspektoch alebo týchto symboloch a týchto ukazovateľoch, ktoré túto hlbokú krízu preukazujú, ale skôr poviem, čo by bolo treba urobiť, aby sa toto nedialo. Treba zmeniť mnohé v zdravotníctve, pričom to prvé, čo treba v ňom zmeniť, sú veci tak, aby do zdravotníctva plynulo viac prostriedkov. Stačí na to urobiť tri zásadné zmeny.
Treba zmeniť spôsob financovania zdravotných poisťovní tak, aby nemohli neidentifikovanými a netransparentnými úkonmi, často účtovnými trikmi vyťahovať zo zdravotného poistenia desiatky, možno stovky miliónov a presúvať ich do zisku, ale aby bolo presne a jasne zadefinované, aký je ten správny poplatok, pričom to by mala byť konečná suma, ktorú zdravotná poisťovňa môže na svoje náklady, včítane zisku použiť, dobre to funguje v dôchodkových správcovských spoločnostiach, kde každému je to jasné, nikto s tým nemá problém a takýmto spôsobom by sme vytvorili dodatočné zdroje pre zdravotnú starostlivosť.
Takisto treba veľmi technicky ľahko odstrániť tú tepnu, ktorou vytekajú zo zdravotníctva obrovské zdroje cez verejné obstarávania, ktoré sú čisto fraškou a prostredníctvom ktorých sa dodávajú miliónové zisky pre vybraných, dopredu určených obchodníkov a sprostredkovateľov. Jednoducho treba určiť a zaviesť pravidlo zo zákona, že každé verejné obstarávanie okamžite po jeho vyhlásení bude prostredníctvom Úradu pre verejné obstarávanie referencované. To znamená, že ten výrobok, služba alebo tovar bude mať zverejnenú škálu hodnoty, za ktorú sa dá kúpiť od rôznych výrobcov na dostupnom trhu, čo vôbec nie je zložité v čase možností, ktoré dnes na to máme. Takúto zmenu som navrhoval dvakrát spolu s kolegom Jurzycom počas prejednávania zákona o verejnom obstarávaní. Samozrejme, to bolo odmietnuté. A len takáto zmena by zabezpečila aby nedochádzalo k predražovaniu toho výrobku, pretože každý by hneď videl, že ten výrobok nemôže stáť o 100 % viac alebo o 200 % viac, ako ho môže dodať ten či ten alebo tamten dodávateľ, ktorý je dostupný.
No a potom treba zároveň zmeniť neférový postoj štátu k financovaniu celkovej zdravotnej starostlivosti. Štát sa správa vo financovaní zdravotnej starostlivosti ako príživník. Zneužíva tu svoju moc a svoju legislatívnu mašinériu a silu a to tým, že určuje zákony takým spôsobom, že štát za svojich poistencov platí 4,16 %, ale od pracujúcich včítane zdravotných sestier, samozrejme, lekárov ale každého jedného, živnostníkov, podnikateľov žiada platiť za to 14 %. Toto zväzuje rast ekonomiky, toto zaťažuje enormne náklady na prácu a tým pádom predražuje zamestnávanie a vytvára tlak na zvyšovanie nezamestnanosti. A preto tu treba urobiť taktiež zásadnú zmenu, pričom by tá zmena neznamenala, že by do zdravotníctva o čo i len o 1 cent išlo menej, ako doň dnes. Toho výsledkom by bolo, že pracujúci tí, ktorí štát živia svojimi daňami, tak či tak by mohli platiť o polovicu nižšie zdravotné odvody. O 50 % by sa tak mohli znížiť zdravotné odvody, to znamená, klesli by na 7 % za podmienky, že by štát neplatil tých 4,16 %, ale vyrátaných tých 7 %.
Prijatím týchto troch ekonomických opatrení by sa v zdravotníctve veľmi významne vyčistil priestor, zapchali diery, zabezpečilo dostatok zdrojov pre zdravotnú starostlivosť, dostatok prostriedkov na platy zdravotných sestier, lekárov, potreby pacientov a vybavenie nemocníc. Toto treba spraviť. A to, či sa tak stane, závisí len a len od výsledku vo voľbách. SMER to určite robiť nebude. Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)
Skryt prepis
 

Vystúpenie s faktickou poznámkou 12.2.2016 0:40 - 0:42 hod.

Ľudovít Kaník Zobrazit prepis
Janka, si sa pýtala, ako je možné, že dávame tak veľa do zdravotníctva a koľko to vlastne je. Tak ja to doplním nejakými konkrétnymi číslami. Dávame tam, pokiaľ ja viem, 7,5 % HDP, čo je naozaj porovnateľné s podobnou úrovňou vyspelých európskych krajín. Ale na rozdiel od nich tie výsledky a to rozdelenie týchto peňazí sú horšie ako v poslednej banánovej republike. Podľa údajov EUROSTAT-u, ktoré nedávno zverejnil, v štandardných krajinách až 80 % z týchto prostriedkov ide do zdravotnej starostlivosti. Na Slovensku šokujúco je to iba 45 %. To znamená, viac ako 50 % z toho ide niekde úplne inde. A to úplne inde zase najlepšie ilustruje fakt, že 30 % z týchto prostriedkov sú neidentifikované platby. V štandardnej krajine to sú 2 až 3 %. Na Slovensku je to až 30 %, pričom preložené do normálnej bežnej reči to znamená, že viac ako tých 50 % vytuneluje sa, vykradne sa, naplní vrecká firiem, ktoré sú cez vládu, cez vládnu stranu napojené na rozpočet zdravotníctva. A dávno, dávno si z toho urobili ryžovisko a zdroj svojho obohacovania. A, žiaľbohu, zdravotníctvo je takým najvýkričnejším priestorom pre takéto zneužívanie politickej moci na obohacovanie sa. Ale nie je to jediný rezort, ktorý počas tejto vlády zažíva rovnaké praktiky možno v menšom rozsahu, ale úplne na rovnakom princípe: „Zarob a ukradni si, ako sa to len dá urobiť.“ To je základné heslo vládnutia strany SMER.
Skryt prepis
 

Vystúpenie s faktickou poznámkou 11.2.2016 19:26 - 19:28 hod.

Ľudovít Kaník Zobrazit prepis
Určite by som súhlasím s tým, že tu treba pokoru pri debate o tomto probléme, lebo naozaj tu nikto nemôže povedať, že sa ku školstvu správal vzorovo. Akurát smutné je, že SMER mal na to osem rokov a mal na to plnú kompetenciu. Nielenže ju nevyužil, on ju zneužil a výsledkom toho je práve tento štrajk. A ja si na rozdiel od pána Blanára myslím, že naozaj je veľmi dobre, že ten štrajk bol, pretože ukázal, že ten pohár je naplnený po okraj, že tu naozaj ten problém treba vážne riešiť. A súhlasím s tým, že to treba riešiť aj skrz politické spektrum, že sa treba na tom dohodnúť, pretože školstvo potrebuje minimálne 7-ročné horizonty na nejaké zmeny alebo zmenu koncepcie, ktorá sa prijme nie každoročne alebo každé dva roky, niečo nové a zrušenie toho starého. A na to treba dohodu cez politické spektrum, určite, áno, ale je najvyšší čas na to, si to možno aspoň niektorí začínajú uvedomovať, čo ale nijakým spôsobom nezmýva z vás zodpovednosť a vinu za to, ako ste sa k tomuto rezortu 8 rokov správali, keď vás nikto neobmedzoval a bolo to plne vo vašej kompetencii a keď do školstva išlo veľké množstvo finančných prostriedkov, ale nie v prospech učiteľov, ale v prospech tých, ktorí boli dodávateľmi a ktorí zarábali na tomto systéme.
Skryt prepis
 

Vystúpenie s faktickou poznámkou 11.2.2016 19:05 - 19:07 hod.

Ľudovít Kaník Zobrazit prepis
Ďakujem. Po nástupe vlády, ktorú spomínate, bolo treba urobiť zásadné zmeny v ekonomike. A 13. Plat, to je také to obľúbené z hľadiska strany SMER, pretože to je ten nástroj ako 13. dôchodok, vianočný dôchodok, ktorým dávate omrvinky, aby vám ďakovali. U dôchodcov vám to vychádza. Mysleli ste, že vám to bude vychádzať aj u učiteľov. Problémy platov učiteľov sa nemajú riešiť takýmito almužnami, majú sa riešiť systematickým a systémovým platovým ohodnotením, ktoré malo dávno rásť. Vy teraz v roku 2015 sa vyhovárate na rok 2002, po ôsmich rokoch vlády kontinuálnej, dá sa povedať. To je naozaj smiešne. Hovoríte tu a pripomínate tu drobnosti, technické, ktoré ste vylepšili, čo je psia povinnosť každej vlády, keď nastane taká situácia. Jednoducho prepúšťanie učiteľov počas prázdnin v rokoch 2002 až 2005 možno buď vôbec neexistovalo alebo bolo okrajovým problémom. Teraz to je problém, teraz to bolo treba riešiť a ste to vyriešili, okej, ale nečiňte si zásluhy za to a nepredávajte to ako strašidelné dary, keď to sú naozaj omrvinky, ktoré len zhadzujete zo stola, a pritom priehrštiami si z toho naberáte sami pre seba. Vy takýmito drobnosťami sa snažíte zapchať a zalepiť oči učiteľom, aby ste mohli čerpať z rezortu školstva obrovské stámilióny pre úplne iné účely, ako je vzdelávanie, pre aké to potrebuje tento rezort. A to je veľmi smutné.
Skryt prepis
 

Vystúpenie v rozprave 11.2.2016 18:40 - 18:58 hod.

Ľudovít Kaník Zobrazit prepis
Ďakujem, pani podpredsedníčka. Školstvo je taký dlhý a nie veľmi radostný príbeh, keď vnímame jeho vývin po roku 1989. Školstvo bolo vždy veľmi dôležitou súčasťou tejto spoločnosti aj tej prednovembrovej spoločnosti, pretože školstvo má vždy pre každú spoločnosť zásadný význam, vychováva budúce generácie a prostredníctvom výchovno-vzdelávacieho procesu vštepuje tej nasledujúcej generácii rôzne veci, vedomosti predovšetkým. Ale zároveň vychováva. A pred novembrom 1989 bolo preto mimoriadne dôležité, pretože aj slúžilo ako ideologická platforma alebo ideologický priestor na presadzovanie videnia pozície názorov jedinej vedúcej a správnej sily v spoločnosti Komunistickej strany. Preto sa školstvu, učiteľom a významu pre to, ako vlastne bude zmýšľať celá spoločnosť, venovala mimoriadna pozornosť.
Potom prišla zmena, prišla zmena spoločenského zriadenia a otázka znie: Zasiahla táto zmena aj školstvo a v akom rozsahu ho zasiahla? A tu musím, žiaľ, skonštatovať, že, áno, zasiahla ho ako všetky oblasti, ale nie tak, ako si myslím, že by bolo správne, že by sa nová situácia vyrovnala aj so situáciou v tejto oblasti s rovnakou pozornosťou, akú ju venovali tejto oblasti, aká jej bola venovaná v totalitnom režime, nie z hľadiska toho, že by sa učitelia mali nejako extra dobre, ale z hľadiska toho, že ten totalitný režim si veľmi dobre uvedomoval, ako dôležité je, akým spôsobom budú vychovávané deti, vychovávaní študenti, a ako dôležité je, čo si deti, študenti zo školy odnesú.
Nastala sloboda, prišla demokracia, ale školstvo zostalo ako keby niekde ešte pätami v socializme, pričom ako keby špičkami sa ledva dotklo demokratickej a slobodnej spoločnosti. A následky toho dneska žneme. Akosi to zostalo len v takej tej ekonomickej rovine, kde bolo najprv dôležité riešiť ekonomické úlohy, transformovať spoločnosť, ozdraviť problémy, ktoré v nej boli, a kde učitelia boli vždy tí, na ktorých mal prísť rad až potom, pretože učitelia patria do najprv štátnej sféry, potom do verejnej sféry, čo bolo vždy vnímané, že je to prebujnené, že je to isté bremeno, že je to priestor, kde je z čoho škrtať a treba škrtať, kde nevládne efektívnosť a túto treba nastoliť, a preto veľmi dlhodobo bola táto oblasť odsúvaná z hľadiska pozornosti bokom. Keď bolo treba šetriť, tak sa šetrilo aj v tejto oblasti.
Dneska, znova to zopakujem, žneme plody tohto zanedbávania. A hovorím to s plným vedomím, že toto nemôžem hodiť len na vládny SMER a na jeho osem rokov vládnutia, ktoré sa veľmi výrazne a silno podpísalo pod súčasný stav, ale zároveň nemôžem povedať, že tie predchádzajúce vlády v tomto boli bezchybné a venovali dostatočnú pozornosť školstvu. Žiaľbohu, nebolo tomu tak.
Ale je tu veľmi podstatný rozdiel. Je pravdou, že tie predchádzajúce vlády, ich nejaké výraznejšie pôsobenie sa skončilo v roku 2006, keď prvýkrát nastúpil Robert Fico do vlády, a odvtedy s malou prestávkou tu je dodnes, sa museli vyrovnať naozaj s veľmi naliehavými výzvami a s veľmi zlou situáciou, ktorá sa dotýkala predovšetkým stabilizácie spoločnosti, transformácie spoločnosti a ekonomických otázok.
Asi netreba nikomu vysvetľovať, že bez fungujúcej ekonomiky nedokážeme nič. Keď nemáme fungujúcu ekonomiku, ktorá dokáže tvoriť zdroje, tak nemôžeme vyčleniť prostriedky ani na školstvo, ani na zdravotníctvo, ani na kultúru, ani na nič.
Takže bolo úplne prirodzené, že z hľadiska priorít, keď po období pôsobenia Mečiara naozaj tu bola rozvrátená ekonomika, zdevastovaná ekonomika, bolo treba v prvom rade postaviť na nohy hospodárstvo. A učitelia vtedy boli odsunutí stranou.
Ale už na sklonku druhej Dzurindovej vlády bolo jasne zreteľné, že bolo uvedomenie si toho, že sa musí skončiť táto etapa. V tom čase už naozaj ekonomika bežala na plné obrátky. Vďaka reformám, ktoré sme v tom čase presadili, Slovensko bolo označované za tatranského tigra. Vtedy rast hrubého domáceho produktu bol rekordným v rámci celej Európskej únie, jednoducho našliapli sme správnym spôsobom, motor bol dobre rozbehnutý a bol najvyšší čas, aby sa začala venovať intenzívna pozornosť školstvu.
A toto uvedomenie si tej reality sa prejavilo v tom, že vznikol program, ktorý vznikol na pôde vtedajšej SDKÚ – DS, ktorý sa nazýval Minerva, program vzdelanostnej spoločnosti. Bol to program, ktorý odzrkadľoval, že vzdelanie je kľúčová úloha pre úspech budúcej spoločnosti a keď sa jej nechopíme, tak jednoducho spoločnosť bude sa zanedbávať, bude zaostávať. Ten program bol vypracovaný niekedy v roku 2005 a bol určený na budúce vládne obdobie, pretože v tom čase sa už realizovať, samozrejme, nedal.
V tom ďalšom vládnom období ale, ako som už spomínal, nastúpil SMER, prišiel Robert Fico do vlády a ja som presvedčený, je to moja domnienka, ale myslím si, že je správna, že aj mnoho učiteľov podporovalo nástup vládnej strany SMER, pretože tí učitelia nepatrili k nejakej preferovanej ani z hľadiska ekonomického postavenia triede a uverili tým sľubom, že teraz prichádza sociálna vláda, ktorá bude myslieť na dovtedy zaznávaný učiteľský stav s tým, že mu zlepší postavenie, a uverili vtedajším demagogickým, ale veľmi úspešným heslám vládnej strany SMER o tom, ako pravica, ktorá vtedy vládla, šíri chudobu po Slovensku napriek tomu, že sme mali rekordné ekonomické rasty a že nezamestnanosť prudko klesala, ale rástla zamestnanosť, a uverili tomu, že teda prichádza záchranca.
To, že dnes učitelia sú v štrajku, je aj výsledkom dezilúzie a takého dlho odkladaného sklamania z toho, že mnoho učiteľov uverilo a pomohlo nástupu alebo pomohlo tak svojimi hlasmi ako každý jeden volič tejto novej garnitúre, aby nastúpila. Dlho čakali, dlho očakávali naplnenie sľubov, ktorými vždy tak boli zahŕňaní a teraz si povedali: „No už bolo toho dosť, už neveríme, už tú dôveru pre nich sme stratili.“. To je dobré, lebo naozaj tu zostáva len pri sľuboch, aj zostane pri sľuboch, pretože pre vládny SMER nikdy nebolo školstvo prioritou, tam si nikdy neuvedomovali jeho vnútorný a duchovný význam pre zdravie spoločnosti, o to viac si uvedomovali to, že eurofondy, ktoré do školstva tečú, sú veľmi výborný peňazotok, ktorý treba odkloniť správnym smerom. A o tom sú tie škandály, ktoré tu už mnohí moji predrečníci pomenovali, extrémne až komicky a tragikomicky predražované dodávky do sféry školstva, pretože SMER funguje spôsobom: „Zarob, kde sa dá zarobiť, zober z toho štátneho rozpočtu, nech je to v ktoromkoľvek rezorte, nech je to na úkor ktoréhokoľvek človeka v tomto štáte, keď sa dá zarobiť, ukradni, urvi, pretože na to máme politickú moc, aby sme zo štátneho rozpočtu si zobrali pre seba a svojich ľudí čo najviac.“ Tu školstvo nie je výnimkou, zdravotníctvo nie je výnimkou, rezort sociálnych vecí a rodiny nie je výnimkou, nič nie je výnimkou, nič nie je sväté pri tejto vláde a pri tejto vládnej garnitúre.
Je najvyšší čas, aby sa to zmenilo, aby sme nielen o školstve hovorili, že je dôležité, ale naozaj aby sme mu tú dôležitosť dali, pretože keď nebude školstvo prispôsobené situácii a keď nebude fungovať v súlade so situáciou, v ktorej sa nachádzame, v súlade s demokratickou a slobodnou spoločnosťou, súčasťou západnej civilizácie, v ktorej chceme byť a sme, tak tu budeme neustále narážať na problémy. A to dnes školstvo nie je.
Samozrejme, tu najviac teraz sa diskutuje alebo najviac sa hovorí o platoch. Ale ja viem, a je to tak, že to nie je len o platoch, ale je to o mnohých ďalších veciach, ktoré školstvu chýbajú, pričom ale pri platoch treba začať, pretože nemôže byť, samozrejme, kvalitné školstvo bez kvalitných učiteľov a nemôžu existovať kvalitní učitelia na školách, keď nie sú kvalitne a dobre zaplatení, nemôžeme očakávať, že absolventi pedagogických škôl zostanú vo fachu, že budú vyučovať na základných a stredných školách, keď ich platové ohodnotenie im neumožňuje žiť slušným spôsobom života, učitelia sú stredná trieda, ale ich platové ohodnotenie ich posunulo niekde úplne, úplne dole, oprávnene si povedia: „Načo sme študovali, keď náš príjem zodpovedá pomaly práci nekvalifikovaného robotníka alebo nejakých iných úrovní?“ Preto začať tu od platov je naozaj nevyhnutné. Podľa môjho presvedčenia a ekonomického vnímania súčasnej reality, tým myslím vývin ekonomiky, to, o koľko vzrástli príjmy štátneho rozpočtu za posledné roky a ako je možné tú ekonomiku ďalej posúvať a zrýchľovať jej rast, je tu zvýšenie o 100 % za nasledujúce štyri roky reálny a možný cieľ. A pokiaľ by som ja mal možnosť, presadzoval by som túto zmenu, nie 20 % alebo 25 %, ako je to sľubované súčasnou dosluhujúcou vládou.
Veď keď som ja bol minister práce, sociálnych vecí a rodiny, a to mi rezort školstva, samozrejme, nijakým spôsobom neprináležal a nepatril, ale pod moju kompetenciu patrilo vyjednávanie o platoch vo verejnej službe, sme spravili zásadnú zmenu, kde sme za jeden rok zmenili tabuľky tak, aby začínajúcim učiteľom o 20 % vzrástli platy. Nebolo to zďaleka dostatočné, pretože ten základ, z ktorého to išlo, bol hlboko, hlboko podhodnotený a malo sa v tom pokračovať. Práve bola Minerva o tom a o mnohých ďalších veciach. Ale nepokračovalo sa v tom, lebo prišli iné priority s inou vládou. A keď sme to dokázali naštartovať my, a to v podstatne ťažších podmienkach, nie je problém to dokázať aj teraz, len, samozrejme, treba prijať ďalšie opatrenie spojené s ekonomikou, aby ekonomika rástla rýchlejšie, aby sme odľahčili ľudí od prehnaného odvodového zaťaženia, ako to navrhujeme, aby sme znížili daňové zaťaženie, čo výrazne podporí rast ekonomiky, rast príjmov občanov a, samozrejme, potom aj učiteľov, a to výrazným spôsobom. A to je apel aj na učiteľskú obec a vôbec na tento rezort.
V súčasnosti denné skúsenosti mi hovoria, že stretávame ľudí mladých, starších, ale najmä tých mladých, ktorí absolútne nerozumejú prostrediu, v ktorom sa nachádzajú a v ktorom žijú. Súčasné školstvo vôbec nevychováva ľudí k porozumeniu, čo to je demokratická, slobodná spoločnosť založená na slobodných vzťahoch v ekonomike aj inde. To je to, čo som už spomínal, že školstvo ostalo akosi pätami ešte v socializme, kde roky rokúce učilo školstvo deti a študentov, že kapitalistická spoločnosť je tá zlá, kde zlý, tučný kapitalista vykorisťuje tých úbohých zamestnancov. A v mnohom tento obraz ako keby sa posúval ďalej súčasnej generácii. Absolútne chýba vecné, pragmatické a realistické vysvetľovanie, aké sú vzťahy medzi zamestnancom a zamestnávateľom, kto tvorí pracovné miesta, ako funguje ekonomika, čo sú dane, čo sú odvody, ako funguje štát, z čoho financuje štát svoje veci, že štát vlastne vyberá peniaze od ľudí a len ich prerozdeľuje. O tomto nevedia dnešní žiaci takmer nič, pretože školstvo sa vôbec nepretransformovalo v tejto oblasti, aby túto zásadnú záležitosť vysvetlilo, pretože to je vysvetlenie prostredia, v ktorom žijeme, aby to odovzdalo ďalej. A tieto veci, samozrejme, treba zmeniť, až chceme vychovávať generácie, ktoré sa vedia zorientovať a vedia nastúpiť do tohto procesu a hľadať pre seba miesto v živote.
Z toho, čo tu treba spraviť ďalej. Určite treba skončiť s tým neustálym menením koncepcií a prístupov tak, ako nastúpi minister. Ten posledný návrh je, že za jednej vlády sa menili nielen ministri, ale aj koncepcie, naozaj karikatúrou toho, ako sa to má robiť. Aj v minulosti to bolo trošku iné, chvíľu bolo školstvo predmetom záujmu jednej politickej strany, ktorá pre istý deficit alebo silný deficit v minulosti potrebovala alebo považovala za najdôležitejšie vniesť do školstva čo najviac kresťanských prvkov, potom prišla iná garnitúra, ktorá považovala za potrebné vniesť do školstva čo najviac národných prvkov, uvedomenia si toho, že sme Slováci, a vlastenectva, ale to sú vždy len isté čiastočky a čriepky, my musíme vnímať školstvo a to, čo treba odovzdať žiakom a študentom, komplexne, nie z hľadiska svojich straníckych priorít a straníckeho videnia sveta. Teraz máme garnitúru, ktorá vidí v školstve hlavne zdroj peňazí. A to je úplne najsmutnejšie.
Zakončím svoje vystúpenie preto už len poďakovaním pre odvahu učiteľov, aj keď tí, ktorí vstúpili do aktívneho štrajku, sú menšinou z hľadiska celého toho počtu, ale vieme veľmi dobre, že nie je ľahké v tejto situácii vstúpiť do ostrého štrajku. A tí učitelia zdieľajú môj obdiv, že dokázali vyše 15 dní zotrvať v tomto štrajku a že dokázali prinútiť a priniesť túto veľmi dôležitú tému na politickú scénu, pretože bez ich počinu by sa o tomto vôbec nediskutovalo, stále by sme riešili imigrantov, stále by sme riešili utečencov a tie najzávažnejšie problémy spoločnosti, školstvo, zdravotníctvo a ekonomika by zostávali úplne v úzadí. Takže veľmi pekne ďakujem a dúfam, že v nasledujúcom vládnom období sa tomuto rezortu bude venovať taká pozornosť, ako si už roky zaslúži. Ďakujem.
Skryt prepis
 

Vystúpenie s faktickou poznámkou 11.2.2016 14:49 - 14:51 hod.

Ľudovít Kaník Zobrazit prepis
Mňa zaujal na tom vašom príspevku ten záver. Neviem, či to bola len taká irónia alebo naozaj ešte stále pretrvávajúca naivita obracať sa na vládnu stranu SMER s tým, aby vynechala zdravotníctvo a školstvo z nejakého tunelovania a vyťahovania peňazí z rozpočtu. To je naozaj niečo ako rozprávková naivita. Veď tu vôbec, ale vôbec nikto na tej strane nemá zábrany. Ja som to už dnes povedal, jediné kritérium, čo zaujíma tieto skupiny, je, aký je veľký rozpočet, všetko, kde sú peniaze, pričom to je jedno, na aký účel sa používajú, sa jednoducho používa na to, aby sa vycucali tie peniaze. Preto sú predražené sifóny a hlúposti, preto firmy, ktoré sa zaoberajú kvantovou fyzikou, rozdeľujú balíčky sociálne slabým. Ale veď to je v každom rezorte, v zdravotníctve detto. V sociálnych veciach, na ministerstve sociálnych vecí sa brutálnym spôsobom rozdelia peniaze, lebo je tu kopec miliónov, tak na starých a chorých, ktorí potrebujú opateru, sa rozdelia peniaze medzi firmy, ktoré prináležia k tým, čo sú nasaté na tento rozpočet, aby mohli tieto peniaze rozdeliť. To nikdy nebude ináč. Tam, kde chýba morálka, tam, kde chýbajú základné etické pravidlá, tam, kde chýba záujem o riešenie problému a iným záujmom je, ako sa dôjsť čo k najväčšiemu balíku peňazí, tam, kde sa politika používa len ako krycia pláštenka pre získavanie týchto peňazí z eurofondov, zo štátneho rozpočtu z akýchkoľvek verejných zdrojov, tam takéto apely sú naozaj smiešne naivné.
Skryt prepis
 

Vystúpenie s faktickou poznámkou 11.2.2016 12:20 - 12:22 hod.

Ľudovít Kaník Zobrazit prepis
Pán minister, v jednom sa dá s vami súhlasiť, čo ste vo svojom vystúpení povedali, a síce, že ste urobili všetko pre to, aj pán premiér Fico urobil všetko pre to, aby ste upokojili tú situáciu. Ale je to v takom zmysle, aby čo najskôr bol ten štrajk zažehnaný, aby čo najskôr ste zahnali učiteľov do kúta, potlačili tých, čo sa odvážili zdvihnúť hlavy, tých, čo sa odvážili ísť na námestia, aby ste ich jednoducho silou a mocou prinútili poslúchať.A v závere vášho vystúpenia takisto zaznelo, ako tí odborníci čakajú na pokoj, aby mohli pracovať. Presne toto hovorili komunisti pred rokom 1989 pri každom zdvihnutí hlavy: „Potrebujeme pokoj na prácu. Neznepokojujte, nenarúšajte náš spoločenský konsenzus a pracujúci budú šťastní a spokojní.“ Nie je to tak. Jednoducho tie problémy nahromadené v školstve, ktoré nielen za vašej vlády, ale aj za predchádzajúcich vlád sa neriešili dostatočne intenzívne, ale za vašej najdlhšie trvajúcej od roku 2006 sa mohli stokrát vyriešiť, už prepukli do rozmeru, že sa už nedalo byť ticho. A nejedná sa len o platy.
Školstvo a jeho význam pre spoločnosť je obrovský. Keď je školstvo odsúvané, zanedbávané, spoločnosť ochorie zvnútra, jednoducho upadá po všetkých stránkach. A tu vidíme len úpadok.
Vy sa obhajujete tým, koľko išlo peňazí do rekonštrukcií, do učebných pomôcok, do digitálnych pomôcok, obsahu a učiva. To máte radi, ja viem, lebo tam ide veľa peňazí. A cez toky peňazí sa dá strašne dobre zarábať. A vy máte problém s tým, že ste súčasťou systému, pre ktorý je jedna jediná vec, ktorá je zaujímavá, a to, aký veľký je rozpočet a ako sa dá cicať a ako sa dá na tomto rozpočte priživovať a participovať.
Skryt prepis
 

Vystúpenie s faktickou poznámkou 21.12.2015 15:49 - 15:50 hod.

Ľudovít Kaník Zobrazit prepis
Tam v tom vystúpení padla otázka, že kde také je, že určujú a kto mal právo určiť trasu toho auta s tým kontajnerom. No bola taká krajina, boli také časy, kto si pamätáte na Sovietsky zväz v najhlbšom komunizme. Keď ste tam prišli ako turista, mali ste predpísanú trasu, ktorú kontrolovali policajti. Nesmeli ste sa z nej odchýliť. Jednoducho žiadne také, že sa chcete ísť pozrieť, čo je za tou zákrutou. Nie, presne určená trasa.
Tak to v komunizme chodilo a keďže SMER je len nasledovník Komunistickej strany a je to tak prerastené tým myslením, tak to je také prirodzené. SMER to tak vidí. SMER takto si predstavuje spoločnosť a toto, čo sa tu dnes deje, plní dve základné úlohy. Na jednej strane prispieva to k politickej kampani, ktorá beží a ktorej cieľom je vytvoriť pocit ohrozenia a strachu a predstavu o tom, ako SMER účinne chráni záujmy občanov tým, že im berie slobodu, aby im akože garantoval bezpečnosť, aj keď nikto im bezpečnosť neohrozuje. Ale zároveň je to úplne také prirodzené v tom, v tom hlboko zakorenenom komunistickom myslení. Moc treba zobrať do rúk a ľuďom prikážeme, čo budú robiť. A keď nebudú poslúchať, tak zasiahneme. Veď máme armádu, máme políciu, máme nástroje, máme moc a nikto tu nebude si robiť, čo bude chcieť. Takto to komunisti videli a takto to SMER chce preniesť do súčasnosti.
Skryt prepis
 

Vystúpenie s faktickou poznámkou 21.12.2015 15:07 - 15:08 hod.

Ľudovít Kaník Zobrazit prepis
Ďakujem za všetky faktické poznámky, ktorými viac-menej z rôznych uhlov pohľadu sme sa zhodli na tom, že ten problém tu naozaj je a budeme v budúcnosti tomuto problému čeliť. Ako som už povedal, čo sa dá zneužiť, sa skôr či neskôr zneužije. A tu sa týmto zákonom vytvoril obrovský a dokonalý priestor pre zneužitie vládnej a policajnej moci voči občanom, voči názorovým oponentom. Vytvoril sa dokonalý priestor na kriminalizovanie nepohodlných ľudí a na ich obmedzovanie a odstraňovanie. Atmosféra preto, aby sa tak mohlo stať, sa vytvorila tým, že sa akceptovalo, akceptovala hra SMER-u, že je tu hrozba. Tá akceptácia vznikla tým, že časť opozície podporila zmenu ústavy, a to v skrátenom legislatívnom konaní, a to tesne pred voľbami, čím verejnosti dala jasný odkaz, áno, je tu hrozba, preto je potrebné meniť ďalšie zákony. A potom sa už len dokonalo to, čo týmto bolo začaté, a to je ten smutný príbeh tejto snemovne a aj súčasnej opozície.
Skryt prepis
 

Vystúpenie v rozprave 21.12.2015 14:50 - 15:02 hod.

Ľudovít Kaník Zobrazit prepis
Pán prezident vrátil balík zákonov a urobil samozrejme veľmi dobre. Vrátil balík zákonov tak, ako by mal rovnako konať každý slušný človek, ktorý si váži slobodu v tejto krajine. Keby pán prezident mohol, určite by vrátil aj ústavný zákon, ktorý v jednom balíku v tejto snemovni bol schválený aj za pomoci časti opozície. Preto keď dnes počúvam od všetkých, ako súhlasia s pánom prezidentom, tak tí, ktorí otvorili cestu k schváleniu tohto balíku zákonov, podporu ústavného zákona, by mali cudne klopiť zrak. Pretože schválenie ústavného zákona nebolo ničím iným, len legitimizovaním a otvorením cesty k tomu, aby takéto zákony, ktoré obmedzujú slobodu v tejto krajine, boli schválené.
Sloboda je vážna vec, vážna hodnota, ktorú táto krajina veľmi dlho nemala. Veľmi dlho sme žili v neslobode. Dnes si to už jedna generácia ani nepamätá, pretože to nezažila. Mladá generácia si myslí, že sloboda je niečo automatické, ktoré je raz navždy dané a už nikdy, nikdy nehrozí niečo také, že by sme o ňu mohli prísť. My, ktorí sme žili v tom predchádzajúcom režime, vieme, že to nebolo zďaleka také automatické a museli prísť desiatky rokov, kým sa sloboda stala pre mnohých automatickou a tým pádom možno až bezcennou záležitosťou. Ale slobodu treba vždy chrániť a vždy o ňu bojovať, pretože sa o ňu dá ľahko prísť. Dá sa o ňu prísť práve takýmito zákonmi. Ústavnými, za podporu ktorých sa niekto zapredá? Alebo si tým kúpi niečo do budúcna? A bežnými, na ktorý stačí úplná jednoduchá vládna väčšina.
Ako to fungovalo vtedy, keď nebola sloboda? Vláda držala v rukách absolútnu moc a samozrejme súčasťou tej moci bola polícia a armáda. Čo sa stalo schválením týchto zmien v týchto zákonoch? Presunuli sa veľké právomoci na silové zložky. Právomoci, ktoré môžu byť použité proti občanom. Tá okrídlená veta, ktorá dneska zaznieva z úst opozičných poslancov alebo sem-tam ju počujeme aj v médiách, že slušný človek sa nemá čoho obávať, takúto vetu som počúval veľmi často počas komunizmu. Voči všetkým, ktorí sa odvážili prejaviť iný názor. Tí boli neslušní. Tí boli zlí. To boli kriminálne živly, voči ktorým sa zasahovalo. Až si niekto myslí dnes, že bude problém na základe týchto právomocí kohokoľvek obviniť, pozbaviť slobody, poškodiť mu dobré meno, znevážiť ho, podstrčiť mu všelijaké dôkazy, ktorými môže podľa tohto zákona polícia voľne narábať a strčiť mu to kdekoľvek, pretože polícia môže kedykoľvek bez akéhokoľvek súdneho rozhodnutia sa mu prehrabávať, v čom len chce, tak je naivný alebo hlúpy. Alebo koná pod zlým úmyslom.
V živote platí, a zvlášť v oblasti právomocí, že až je niečo, čo sa zneužiť dá, tak to skôr alebo neskôr zneužité bude. Na tom môžte vziať jed. Nemusí to byť zneužité touto vládou, ktorej končí mandát za chvíľu, sme vo volebnej kampani, ale môže to byť zneužité ktoroukoľvek budúcou vládou, o ktorej dnes vôbec nevieme, aká bude. Práve preto treba byť nesmierne opatrný, keď je na stole návrh, aby sa obmedzili slobody, občianske práva a slobody občanov. A keď už sa majú obmedziť, tak tomu musí predchádzať široká diskusia. Musia byť do toho zapojené naozaj debaty odborníkov. Nie v skrátenom legislatívnom konaní. Nachádzame sa snáď vo vojnovom stave?
Stupne ohrozenia, ako moji kolegovia už spomínali, sú definované a pokiaľ sa zhoršuje bezpečnostná situácia na Slovensku, tak sú vyhlasované. Na Slovensku nemáme žiadny typ alebo najmenší možný typ ohrozenia. Napriek tomu schvaľujeme zákony, ktoré výrazne zasahujú a obmedzujú občianske práva a slobody. A schvaľuje ich táto snemovňa, už nemôžem povedať vládna väčšina, pretože ich schválila nielen vládna väčšina necelé tri mesiace pred parlamentnými voľbami v skrátenom legislatívnom konaní. Každý veľmi dobre vie, že takéto konanie nemá nič spoločné s reálnym riešením problému. Každý veľmi dobre vie, že toto je len súčasť predvolebnej, predvolebného marketingu, ktorý potrebuje vládna strana, aby svoju agendu, protiteroristickú agendu urobila ústrednou témou volieb.
A tu sa znova musím spýtať, keďže je jasné, že vládna strana áno, ide a hrá s touto kartou, tak koná tak, aby túto kartu naplno využila. Ale musím sa spýtať, čím je vedená časť opozície, že podporuje túto falošnú hru vládneho SMER-u? Je to nevedomosť alebo úmysel? Odpoveď na túto otázku nechám visieť vo vzduchu a nech si ju každý zodpovedá sám, ale dnes nikto nemôže povedať, že nevedel, čo robí, keď hlasoval za zmeny, ktoré dneska prejedávame v tejto snemovni, ktoré vrátil pán prezident ako jeden balík. Keby mohol, je tu aj ústavný zákon, ktorý bol úplne zbytočne schválený, pretože až bol potrebný, až takáto zmena bola potrebná, nech mi niekto odpovie, prečo nemohla byť vykonaná po voľbách? Prečo nemohla byť vykonaná v riadnom legislatívnom procese?
Legislatívny proces nie je vymyslený preto, že poslanci nemajú čo robiť. Dve čítania na dvoch parlamentných schôdzach nie sú preto, že potrebujeme sa dlho zaoberať nejakým textom, ale práve preto, aby sa predišlo neuváženým, nedomysleným, chybným a škodlivým zásahom, ktoré poškodia občanov na slobodách, na majetku, na zdraví, na čomkoľvek. Preto sa skrátené legislatívne konanie používa len vo výnimočných prípadoch a je jasne definované, v akých. Bolo nutné toto robiť v tomto prípade? Určite nebolo nutné. A bolo ohromnou politickou chybou, keby to bola neznalosť, alebo nedomyslenosť podporiť vládny SMER v takomto, v takomto volebnom ťažení, v predvolebnom ťažení. Napriek tomu to časť opozície urobila. Z môjho pohľadu je to veľmi zarážajúce a varovné. Pretože, ako som už povedal, keď tak konali a budú konať vládni poslanci, je to logické, je to ich hra. Je to ich politika, je to ich volebná kampaň. Je to volebná kampaň, ktorá má za cieľ zvíťaziť vo voľbách. Preto úplne legitímne robia to, čo robia.
Hlasovať spolu s vládnou väčšinou v takomto prípade tak tesne pred voľbami môže len koaličný partner, alebo súčasť vládnej strany. Určite tak nemôže konať opozičný poslanec, pretože automaticky prestáva byť opozičným poslancom. To je nie môj názor. To je logika politického zápasu, politickej súťaže. Dva a dva sú jednoducho štyri. Hovorím to otvorene a nemám dôvod zakrývať oči alebo ústa pred pravdou, aj keď sa to mnohým páčiť nebude.
Ja som bol jediný poslanec v tejto snemovni, ktorý nehlasoval ani za ten slávny pozmeňujúci návrh, jediný, ktorý, celá snemovňa inak hlasovala za. Nie preto, že ten návrh by o niečo kozmeticky niečo nezlepšil, ale práve preto, že som vedel, že ten pozmeňujúci návrh nie je nič iné, len zámienka pre to, aby mohol byť podporený celý ústavný zákon, ktorý hrubo, neodôvodnene a vo veľkom rozsahu zasiahne do práv a slobôd občanov.
Vážené dámy, vážení páni, sloboda sa naozaj stráca nebadane a postupne, až sa zrazu zobudíme ako tá žaba, ktorej sa zohrieva voda s pocitom, že už je uvarená. Preto nečakajme nejaké radikálne zmeny, keď k takémuto procesu začne dochádzať, ale k takémuto procesu dochádza postupne a nebadane. Ale my sme tu poslanci na to, aby sme mali dostatočne vyvinuté senzory a dokázali rozoznať, že takéto niečo sa deje. A tu dnes aj na schôdzi, ktorá schválila tieto zákony a dnes sa to, žiaľbohu, stane znova, dochádza k obmedzovaniu slobody, dochádza k obmedzovaniu demokracie s nedozernými následkami pre túto krajinu a samozrejme, v žiadnom prípade a nikdy ani v minulosti, ani v súčasnosti, ani v budúcnosti ja takéto zmeny podporovať nebudem a budem robiť všetko pre to a otvorene budem pomenúvať všetko to, čo s týmito zmenami súvisí a kam to smeruje.
Ďakujem za pozornosť.
Skryt prepis