Ďakujem pekne za slovo, pán podpredseda. Vážený pán minister, vážené kolegyne, kolegovia, dovoľte aj mne pár slov k novele zákona o sociálnych službách, aj keď preskočiť latku, ktorú nastavil svojím vystúpením kolega Novotný a kolegyňa Gibalová, to sa mi asi nepodarí, takže skúsim len dať svoj pohľad na veci.
V prvom rade chcem povedať, že zle sa počúva takéto obviňovanie, kto za to všetko môže: zlá decentralizácia, zlý zákon z roku...
Ďakujem pekne za slovo, pán podpredseda. Vážený pán minister, vážené kolegyne, kolegovia, dovoľte aj mne pár slov k novele zákona o sociálnych službách, aj keď preskočiť latku, ktorú nastavil svojím vystúpením kolega Novotný a kolegyňa Gibalová, to sa mi asi nepodarí, takže skúsim len dať svoj pohľad na veci.
V prvom rade chcem povedať, že zle sa počúva takéto obviňovanie, kto za to všetko môže: zlá decentralizácia, zlý zákon z roku 2008 a pani ministerka Tomanová, exminister Mihál, no jednoducho, samospráva je zlá, neviem, kto ešte všetko je zlý.
Viete, ja na to poviem toľko. Ako bývalý matfyzák, ako absolvent štúdia odboru matematická informatika, teória systémov a podobne, keď som sa ako minister hlbšie zoznámil so zákonom o sociálnych službách, pretože dovtedy bol nie príliš oborom môjho záujmu, tak som pochopil jednu vec, že tento systém, tento zákon a celý systém je jednoducho postavený na nesystémových základoch. To tu nejako ad hoc sa niečo vymyslelo, decentralizovalo, zlepilo, napísal sa nejaký zákon, aby čosi bolo, aby to bolo nejako, aby boli nejaké paragrafy, doslova, dopísmena, ale, priatelia, tento systém jednoducho nemá ani hlavu, ani pätu. To je základný problém. Čiže ak sa tu niekto snaží - v tomto prípade pán minister Richter - zreparovať tento systém, tento v úvodzovkách systém, tak je to veľmi ťažké. Ja viem, že snáď rok alebo koľko prebiehali tie rokovania. Nie je najmenší problém dať úradníkom priestor a všetkým, ktorí sa chcú zúčastňovať na tých rokovaniach kanceláriu s kávičkou, čajíkom, minerálkou, aby si sadli a aby dlhé hodiny rokovali, ale viete, nie je dobrá taká práca, ktorá teda trvá hrozne dlho a hrozne ťažkopádne to je, ale nie je žiadny efekt. Ani ten efekt byť nemôže, pretože ten systém sa musí, systém v úvodzovkách sa musí v podstate celý postaviť nanovo. To je celá pointa. Ja osobne vidím momentálne dva problémy, ktoré sú kľúčové.
Po prvé jednoducho nie sú peniaze, to je základná vec. Pán minister, všetka česť, keď tu zoženiete dva milióny, tu päť, tu desať a nejaké tie najväčšie diery zalátate podobne, ako som to vlastne robil aj ja, tak tie najväčšie boľačky sa nejako zalepia, pofúkajkú bebíčka a akože ide sa ďalej, ale to nerieši systémový problém. Čiže niet peňazí, pretože ten pohľad cez to financovanie skrátka má absolútne ďaleko od nejakého systémového.
No a druhá vec je teda objektívny fakt, to nikto nepopiera a naozaj ani vy to nepopierate, že stále existuje diskriminácia medzi verejnými a neverejnými. Čiže tu si treba jasne povedať, jasne sa zhodnúť alebo nezhodnúť, nemusíme sa zhodnúť vo všetkom, ale treba si to fakt jasne vyjasniť. Chceme, aby boli diskriminovaní, a teraz pozor, nie neverejní poskytovatelia, ale chceme, aby boli diskriminovaní klienti v zariadeniach zriadenými neverejnými poskytovateľmi oproti klientom v zariadeniach, ktoré sú zriadené verejnými poskytovateľmi? Chceme tú diskrimináciu tých klientov alebo nechceme? To si treba jasne povedať. Možno tu narazíme na odlišné vnímanie sveta, ako to obvykle býva v tejto snemovni a politike na Slovensku. Možno nájdeme zhodu. Ak tú zhodu nájdeme, o to lepšie. Čiže ja chápem, že sa snažíte niečo riešiť, že si teda možno trošku hľadáte barličky typu musí prebehnúť, musí prebehnúť audit, áno, musí prebehnúť audit, musí byť úplne jasné, čo koľko stojí, či niekde nie sú tie náklady púšťané hore komínom, či by sa nedalo zoptimalizovať čo-to, pretože vo všetkých sférach, kde ide o peniaze, treba v prvom rade pozerať, či tie peniaze sú vynakladané účelne, čiže dotovať, ládovať, dávať niekde nejaké peniaze, či štátne, či samosprávy, bez toho, aby bolo jasné, kam to ide a prečo to ide, to je ako v našom zdravotníctve. Jednoducho lejete, lejete vodu do vane, ktorá je, ktorú ste zabudli zaštupľovať, jednoducho tá voda sa vám vyleje druhým koncom von. Čiže skutočne treba urobiť poriadok a oceňujem, že v tejto novele je vidieť takúto určitú snahu, to znamená, skúmanie tých štandardov kvality, skúmanie tej ekonomickej, ekonomickej opodstatnenosti nákladov, to sú kroky dopredu.
Bohužiaľ, bohužiaľ, ešte raz sa vrátim na začiatok, chýba tu niekto, chýba tu niekto, kto by tomu systému nielen dokonale rozumel a mal za sebou dobrú prax, ale ktorý by bol, kto by bol aj schopný urobiť skutočne systémové zmeny, systémové zmeny. Nehrajme sa teraz na ľavicu, pravicu, na vládnucu stranu, na opozíciu, tu to chýba. Ja som to nevedel byť, pretože to sa skrátka nedalo všetko stíhať. Vy, tento váš pokus tiež nie je práve dôkazom toho, že by sa to malo tak, že by ste to takto chceli robiť, skrátka pokým sa tu nezjaví nejaký mesiáš, a to myslím úplne vážne, kto sa do toho obuje poriadne a poctivo, tak budeme sa tu stále takto každého polroka-rok doťahovať, budeme sa striedať, vy ste raz v opozícii, raz vo vláde, my sme raz v opozícii, raz vo vláde a tak dookola a nebude to nikdy dobré. Čiže tu treba zachovať chladnú hlavu a skúsiť, skúsiť, skúsiť sa na veci pozrieť úplne od podlahy a poctivo a úprimne zodpovedne.
Ja teraz poviem po tomto úvode pár takých už možno len drobnejších poznámok. Krásnym dôkazom toho, že v zákone je diskriminácia klientov, ktorí sú v zariadeniach neverejných poskytovateľov, je § 75 ods. 1 a ja si ho dovolím odcitovať možno dvakrát po sebe, aby sme pochopili, o čom sa teraz bavíme. Paragraf 75 odsek 1 zákona hovorí: "Obec je povinná poskytovať finančný príspevok na prevádzku poskytovanej sociálnej služby neverejnému poskytovateľovi sociálnej služby, ktorý neposkytuje sociálnu službu s cieľom dosiahnuť zisk, ak o zabezpečenie poskytovania tejto sociálnej služby neverejného poskytovateľa sociálnej služby požiadala obec." Čiže obec je povinná poskytnúť peniaze neverejnému poskytovateľovi, tomu súkromníkovi alebo tej katolíckej charite a tak ďalej, je povinná mu poskytnúť peniaze vtedy, ak o poskytnutie tej sociálnej služby samotná obec požiadala toho poskytovateľa. Čiže keď ho nepožiada, tak mu nič poskytovať nemusí. To je úžasná vec, to je Murphyho zákon ako z učebnice. To je niečo podobné, ako keby v zákone o dani z príjmov bolo napísané, daňovník je povinný platiť dane také a také, ak sa tak sám rozhodne. Tak ja ako daňovník sa rozhodnem, že dane platiť nebudem a nemusím ich platiť. Tu sa obec rozhodne, že nebude poskytovať peniaze, poskytovať neverejnému poskytovateľovi, tak ich v súlade so zákonom poskytovať nebude. Čiže takýto zákon je jednoducho zlý, pretože tej obci umožňuje pokojne sa rozhodnúť, ako len chce, ako sa rozhodnú miestni poslanci, starosta, primátor, a keď sa rozhodnú tak, že tomuto neverejnému poskytovateľovi nič dávať nebudeme, tak dávať nebudú a môžte ísť, kde chcete, sa sťažovať, pretože budú mať podľa zákona na to právo. Takýto zákon je k ničomu.
Ďalej si dovolím pripomenúť posudkovú činnosť. Akým spôsobom na Slovensku funguje posudková činnosť? No úplne úžasne. Tu keď hovoríme o zákone o sociálnych službách, tak to posúdenie odkázanosti, a teda potreby občana, aby bol, aby získal umiestnenie v zariadení sociálnych služieb, tak to posudzovanie robí príslušná samospráva, čiže má tam vytvorený nejaký útvar, má tam nejakých posudkových lekárov, ktorí takto posudzujú. Ďalej tu máme Sociálnu poisťovňu. Ak je občan v zlom zdravotnom stave, má nejaké ťažké vážne zdravotné problémy a tak ďalej, tak posudzovanie invalidity občana pre získanie nároku na invalidný dôchodok vykonáva posudkový lekár Sociálnej poisťovne. Takže to máme druhý prípad, iný, originálny, posudkovej činnosti. Ak chce občan nejaké príspevky podľa zákona o príspevkoch pre kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia, tak si to musí vybaviť na úrade práce, sociálnych vecí a rodiny, kde sa ho rád ujme tretí, iný posudkový lekár. Čiže to je už tretí spôsob vykonávania posudkovej činnosti. Nie som si istý, či neexistuje ešte aj niečo štvrté, možno ma niekto doplní, že ešte som zabudol, ale už len tieto tri formy posudkovej činnosti, ktorými si musia prejsť občania, ktorí sú buď vo vysokom veku, alebo teda najmä majú zdravotné ťažkosti, tak to je v prvom rade šikanovanie týchto občanov, pretože ich nútime behať po troch úradoch, hoci majú ten istý problém a potrebujú tú istú službu od štátu. Je to, samozrejme, finančne nákladné, pretože máme troch posudkových lekárov namiesto jedného. Nechcem teda paušálne niekoho obviňovať, nechcem tu paušálne, ako pán minister Kažimír obviňuje všetky eseročky, že podvádzajú, a zavádza paušálne daňové licencie, paušalizovať, že všetci posudkoví lekári kradnú a berú úplatky, ale stáva sa aj to, čiže keby to bolo koncentrované do jedného nejakého miesta, na jeden nejaký úrad, tak je možné, že aj s tou korupciou by sa dalo lepšie bojovať.
A pokiaľ sa vrátim teda späť k zákonu o sociálnych službách, tak tu je taká zaujímavá koncentrácia, mikrokoncentrácia moci z pohľadu samosprávy, do rúk samosprávy, pretože samospráva jednak teda rozhodne, komu tie peniaze pošle, komu tie peniaze nepošle, ako som už spomenul, jednak samospráva má vlastne v kompetencii tú posudkovú činnosť, čiže posudkový lekár alebo kto to je zo samosprávy, povie, tento má právo, tento nemá právo na čerpanie takejto služby. Samospráva vlastne rozhodne, kam by ten dotyčný mal ísť, a nie ten samotný občan, nepriamym takýmto vlastne nátlakom. Samospráva teraz po novom, po týchto zmenách bude kontrolovať, akým spôsobom sú teda tie vynakladané tie ekonomické náklady, akým spôsobom sú splnené štandardy kvality. Skrátka všetko robí samospráva od prvého do posledného momentu prakticky a to nie je dobre, pretože tu chýba jednak ten samostatný nezávislý orgán, ktorý by robil tie posudky, a napríklad aj taký orgán, ktorý by teda posudzoval kvalitu zariadení sociálnych služieb, či sú to verejní alebo neverejní poskytovatelia, aby to bolo naozaj spravodlivé a nespochybniteľné. Čiže niečo sa tu naznačilo v tejto novele, ale nie je to ani z ďaleka dotiahnuté do toho správneho konca.
Už tu bolo spomenuté, ale dovolím si to ešte raz pripomenúť, kolega Novotný, je to vážny problém a poprosím, nie ste žiadny zlepenec, ste vláda jednej strany, úžasným spôsobom sa vždy viete na všetkom pekne dohodnúť, tak poprosím vás, pán minister, dohodnite sa s pani ministerkou Zvolenskou, aby konečne rešpektovalo to, rešpektovala to, že tie úkony ošetrovateľského typu, prepáčte za môj ľudový jazyk, sú skrátka výkony, ktoré by mali byť hradené plne zo zdravotného poistenia bez akejkoľvek ďalšej diskusie, presaďte to, aby to konečne začalo fungovať, pretože tým dostanete ten ďalší reálny zdroj financií, ktorý je objektívny, ktorý nemôže nikto spochybniť, a aby tie zariadenia sociálnych služieb verejné, neverejné mali takýto prúd financií na tých ľudí, ktorých platia, a na ten materiál, tie služby, ktoré sa k tomu čerpajú, ktoré znamenajú ošetrovateľskú starostlivosť pre starších alebo invalidných občanov. Toto by malo byť jednoznačne hradené zo zdravotného poistenia. To, čo sa tu stále hovorí, peniaze by mali ísť za klientom, to znamená, ak si, ak si napríklad v školstve, síce niektorí si to nevedia predstaviť a chcú to zmeniť, ale ak sú napríklad v školstve už dlhé roky, už všetci, všetci teda uvedomujeme a rešpektujeme fakt, že každá škola na žiaka dostáva nejaký normatív, škola nejakého typu a je jedno, či je to zariadenie štátne, obecné, teda škola, či je štátna, obecná alebo súkromná, alebo povedzme cirkevná, a dostáva rovnaký príspevok na žiaka podľa typu školy, tak nie je žiadny dôvod, aby to napríklad v sociálnych službách fungovalo nejako inak. Čiže ten klient je podstatný, a nie, a nie, kto je zriaďovateľ toho zariadenia. Ale to tu už bolo mnohokrát, mnohokrát zopakované.
Pokiaľ ide o stupeň odkázanosti a príspevok zo štátu, áno, to je dobrá cesta, ktorú sme my nejakým spôsobom začali, naštartovali, vy v nej dobre pokračujete v tom zákone, tak ako je predložený, len, len-len-len sa však nestalo, resp. pripomienkové konanie, to našťastie zastavilo, návrh, podľa ktorého sa vlastne mali znížiť tieto príspevky od štátu na klienta podľa stupňa odkázanosti, pretože ten súčasný, a teda aj naďalej platný príspevok, ktorý je poskytovaný paušálne v rovnakej výške, ste vlastne pôvodne navrhovali ponechať v tej pôvodnej výške len pre ten stupeň najvyšší, pre tú šestku a pre tie nižšie ste to chceli vlastne znížiť bez nejakej evidentnej kompenzácie. Čiže toto nebolo celkom férové, ale našťastie sa silno ozvali tí, ktorí v pripomienkovom konaní toto pripomienkovali, a tento návrh ste stiahli. Myslím si však, že financovanie klienta cez stupeň odkázanosti príspevku od štátu je správne, a myslím si, že by malo byť aj odstupňované podľa stupňa odkázanosti, ale nie tak, že tým ušetríte peniaze, ale tak, že zvýšite príspevok na šestku a povedzme teda znížite príspevok, ja neviem, poviem príklad, na trojku alebo na štvorku. Čiže toto ešte, naštastie, ste zastavili, lebo to bolo veľmi, veľmi zle a poškodilo by to tých klientov.
Pokiaľ ide o financovanie, padlo to tu už, poviem teda ešte raz svoj uhol pohľadu. Financovanie jednoznačne musí byť viaczdrojové. V prvom rade platí štát. Tí ľudia si zaplatili celý svoj život dane a odvody, majú jednoducho právo na to, aby im štát prispel na, ich, ich život na sklonku života tou formou, že im prispeje na náklady, ktoré stojí ich pobyt v zariadení, resp. aby sme nezabudli na terénnu službu, ktorá im je poskytovaná v ich domácnosti. Čiže nielen ide o kamenné zariadenia, aby štát prispel, ale ide o to, aby štát prispel aj pri poskytovaní sociálnej služby takej, onakej priamo v bydlisku toho klienta, ktorý nemusí opustiť kvôli tomu svoju domácnosť. Čiže príspevok od štátu, ktorý by mal byť v zásade viazaný na stupeň odkázanosti, to znamená inými slovami na stupeň tých objektívne daných zdravotných ťažkostí alebo veku klienta.
Ďalší príspevok by mala uhrádzať a prispievať samospráva. Je to dané tými kompetenciami, v tomto zmysle povinnosťami samosprávy, o tom sú tie podielové dane a podobne, a rovnoprávne, bez rozdelenia na verejných, neverejných poskytovateľov. Ďalej, ďalší zdroj financovania, pokiaľ ide o verejné zdroje, by malo byť zdravotné poistenie, tak ako som už spomínal.
Ďalej treba vážne počúvať tých, ktorí už dlhší čas hovoria o potrebe akéhosi nového, akejsi novej formy dobrovoľného poistenia na budúce čerpanie sociálnej služby. Čiže pre budúcnosť by to bolo riešenie, samozrejme, nie dnes, ale pre budúcnosť, aby si ľudia povedzme v strednom veku, ktorí si uvedomujú zodpovednosť voči sebe samým, takto vlastne platili dobrovoľne poistenie a potom z neho čerpali financie, keď na to budú odkázaní.
No a za posledné, klient samotný. Sociálna služba nemôže byť poskytovaná úplne zadarmo, to si asi nikto takto nevie predstaviť - rovnako ako v iných sférach, ak je niečo zadarmo, tak sa tým plytvá a ľudia si to nevážia. Čiže je absolútne jasné, že musí tu byť spoluúčasť klienta. Treba diskutovať aká, treba diskutovať o tom, či ochrana príjmu má byť nastavená tak alebo onak, to je diskusia, ktorá je úplne v poriadku.
A zase si myslím, že v tom sa zhodneme, na financovaní pobytu klienta, toho staršieho človeka vo vyššom veku s ťažkými zdravotnými problémami sa musí podieľať nielen on sám, ale jeho rodina. Jeho rodina. V prvom rade sa o svojich rodinných príslušníkov musia postarať ďalší rodinní príslušníci. Medzigeneračná solidarita by mala byť v prvom rade v rodine. To znamená, ak tento klient v zariadení má pomerne nízky dôchodok, tak nie je možné, aby jeho deti alebo iná rodina dali od neho ruky preč, a nás sa to netýka, to je problém štátu, to je problém samosprávy. To nie je fér, to nie je v poriadku. A tu nestačia nejaké čestné vyhlásenia a nejaké robenie bu-bu-bu v zákone, ktoré nemá žiadny účinok, ale treba prijať účinné opatrenia, aby tá rodina, ktorá má majetok, ktorá má príjmy, skutočne tomu svojmu starému rodičovi prispela na pobyt v zariadení. Prípady typu, že dôchodca predal svoj dom, byt alebo inú nehnuteľnosť alebo dal iný majetok preč, venoval ten majetok svojim deťom alebo bohviekam a potom s nízkym dôchodkom 200-eurovým ide do zariadenia a nemá si to z čoho platiť, to je jednoducho nemorálne. Takto to jednoducho nejde. Čiže tu si všetci musia uvedomiť, že solidarita je potrebná, ale solidarita s tými, ktorí to potrebujú, a táto pomoc sa nesmie zneužívať. Čiže ak niekto predal povedzme v hodnote stotisíc eur svoj dom, tak treba na neho nazerať tak, ako keby ten majetok stále mal. Je to jednoducho jeho rozhodnutie. Nemôžeme nikomu brániť, aby predal svoju nehnuteľnosť, speňažil ju a tie peniaze použil tak, ako sa rozhodne. Ale takýto človek si musí byť vedomý, že ak tak urobil, tak nemôže čakať od štátu takú istú pomoc pri rovnakom dôchodku ako niekto, kto žiadny takýto majetok nemal a nemá. To je nemorálne, aby niekto takýmto spôsobom zneužíval štátnu pomoc v tejto podobe, v podobe dotácie sociálnej služby, ktorú čerpá.
Ja sa ešte na konci, na záver svojho vystúpenia pristavím pri rozvíjajúcej sa diskusii o tzv. anuitnej novele II. dôchodkového piliera, pretože tu sme sa dostali do sporu najmä s pánom štátnym tajomníkom Burianom, ktorý tvrdí, že tzv. programový výber, to znamená také to slobodnejšie naloženie so svojimi nasporenými peniazmi, bude umožnené len takému dôchodcovi, ktorý bude mať dôchodok celkovo - I., II. pilier - najmenej vo výške štvornásobku životného minima, čiže najmenej približne vo výške 800 eur. Všetci ostatní dôchodcovia si nebudú môcť naložiť so svojimi úsporami nejakým svojím rozhodnutím, ale budú musieť ísť cez životné poisťovne formou doživotného dôchodku. Takýto návrh by znamenal, že programový výber si môžu uplatniť len necelé 2 % budúcich dôchodcov, čiže skoro nikto.
Odôvodnenie pána štátneho tajomníka, resp. to, ktoré nájdeme v takomto zákone, je momentálne v pripomienkovom konaní, je také, že ak by sme umožnili vyčerpať si dôchodkové úspory iným spôsobom dôchodcom aj pri nižšom dôchodku, tak potom by zaťažili sociálny systém a čerpali by napríklad sociálne služby a žiadali by si príspevok od štátu. To odôvodnenie je na prvý pohľad rozumné. Ale keď sa nad tým zamyslíte trošku hlbšie a vyspíte sa z takéhoto prvého nadšenia, že ako dobre to na ministerstve pripravili, tak zistíte, že to vôbec rozumné nie je. Osemstoeurový dôchodok nemá na Slovensku skoro nikto. To potom II. pilier naozaj nemusel byť založený, ak by to malo fungovať takto. Jednoducho riešením pri tom II. pilieri to môže, riešenie môže byť aj také, že dôchodca bude musieť mať dôchodok aspoň 400 euro, čiže o polovicu menej, ako ste navrhli, lebo 400-eurový dôchodok je, mimochodom, priemerný dôchodok na Slovensku a nie je to zas až tak málo. Mal by sa brať do úvahy nielen dôchodok z I., II. piliera, ale predsa máme aj treťopilierové dôchodky, doplnkové dôchodkové sporenie, aj to je dôchodok. Mali by sa, samozrejme, brať do úvahy aj výsluhové dôchodky. To sme zabudli na tých výsluhových dôchodcov, ktorých tu máme desaťtisíce? Ježiš, nie, pardon, nezabudli, veď im predsa ideme vyplácať ešte aj riadne dôchodky, nezabudli, ja viem, že nie, postarali sme sa aj o nich, ale nepostarali sme sa o to, aby to bolo poriadne v anuitnej novele, a ďalšia vec je, že ten tzv. programový výber, to znamená, tá druhá časť úspor by mohla byť viazaná napríklad tak, že by si ju ten dôchodca mohol čerpať povedzme počas 20 rokov, 20 rokov. Málokto, prepáčte za túto vetu, dožije 20 rokov na dôchodku, ale ak by si čerpal programový výber 20 rokov, a teda mal peniaze na platenie si sociálnej služby, rozdiel medzi doživotným dôchodkom a programovým výberom je ten, že ak niekto zomrie predčasne, pred tým, ako si ten programový výber vyčerpá, tak tá časť, táto časť jeho úspor, resp. dôchodku sa dedí. A preto je to pre ľudí dôležité, a preto je to pre ľudí atraktívne, a preto budú túto možnosť vyhľadávať. Čiže keby sa trošku chcelo pohnúť rozumom, tak sa riešenia dokážu nájsť aj v tej anuitnej novele tak, aby dôchodcovia, budúci dôchodcovia nezaťažovali sociálny systém a mohli si za službu v zariadení sociálnych služieb naozaj platiť zo svojich prostriedkov a nevyužívať, resp. nezneužívať pomoc štátu.
Čiže je tu veľmi veľa výziev, je tu veľmi veľa čo ešte robiť, ale opakujem to, s čím som začal, tým skončím, tento zákon je od samého začiatku nesystémový, postavený na zlých základoch a najlepšie by ho bolo úplne zrušiť a začať úplne odznovu. Žiaľ, v rokovacom poriadku nenachádzam taký paragraf, ktorý by mi umožnil ako poslancovi navrhnúť zrušiť zákon. Je tu len možnosť navrhnúť ukončenie rokovania o tomto zákone, resp. vrátenie zákona na prepracovanie predkladateľovi. Takýto návrh tu už zaznel z úst tu kolegov Novotného a pani Gibalovej.
Čiže ja sa takisto pridávam k mojim predrečníkom a navrhujem, aby sa zákon, buď aby sa prerušilo rokovanie, ak to neprejde, aby sa zákon vrátil na prepracovanie navrhovateľovi.
Ďakujem pekne za pozornosť.
Skryt prepis
