Videokanál poslanca

No, veď ja súhlasím s tým, že to nie je dobré. Súhlasím s tým, že legislatíva nie je v poriadku, ale teda nenavrhujem, ale navrhoval by som, keby som sa do toho problému nejako obul, aby teda sa zmenil príslušný zdravotnícky, neviem presne jeho číslo a tak ďalej, aby sa zmenil príslušný zdravotnícky zákon, aby zamestnávateľ bol povinný uhrádzať, keď už nie všetko, tak aspoň časť tých nákladov, ktoré má spojené ten zamestnanec s ďalším vzdelávaním. Veď viem, ako to napríklad je napísané v Zákonníku práce, a trošku sa čudujem, že vôbec existuje nejaký taký predpis v zdravotníctve, ktorý núti toho samotného lekára alebo zdravotníckeho zamestnanca, pracovníka všeobecne, aby si to platil sám. Pretože inak Zákonník práce vo všeobecnosti hovorí, že takéto výdavky financuje zamestnávateľ. Takže čudujem sa, že to nefunguje, a teraz kvôli tomu, že to nefunguje v zdravotníctve, vŕtať a destabilizovať daňový systém nejakou ďalšou výnimkou, to je jednoducho nesystémové riešenie, ten problém je úplne inde.
A okrem iného chcem povedať jednu vec, ktorá je, myslím, jasná každému. Ak povedzme ten lekár musí dať dajme tomu tisíc euro na to svoje ďalšie vzdelávanie ako výdavky, ktoré mu teda nikto dnes nepreplatí, tak takýmto riešením ušetrí 19 % na dani, čiže z tých 1 000 euro sa mu - obrazne povedané - 190 vráti. Ja hovorím o tom, nech mu celých 1 000 euro preplatí zamestnávateľ, lebo takto riešiš len tých 190 a kde zostane tých 810? Kde má na to zobrať? Aj kvôli tým osemstodesiatim eurám, keď má teda odísť do zahraničia, keď to má byť nejaký jeho motív, tak odíde.

Kolega Dano Lipšic chce zvýhodniť zdravotníckych zamestnancov, ktorí si dnes sami musia platiť výdavky na svoje ďalšie vzdelávanie z toho malého platu, ktorý v tých zle financovaných zdravotníckych zariadeniach majú, a chce ich zvýhodniť aspoň tým, že si teda ušetria tých 19 alebo možno niekto 25 percent na dani z príjmu. Štefan, ty hovoríš o tom, že zdravotnícke zariadenia na to nemajú peniaze, a teda ten lekár, ktorý je zamestnancom toho zdravotníckeho zariadenia a robí tam za nízku mzdu, v porovnaní s tým, čo tam robí on, na to má mať peniaze?
Ja teda tvrdím, ešte raz, a tvoja faktická poznámka ma vôbec nepresvedčila, že riešením má byť to, že to zdravotnícke zariadenie, ten zamestnávateľ toho lekára mu má zaplatiť výdavky na to, povinné zo zákona, dané, jeho ďalšie vzdelávanie, atestácie a tak ďalej. A nehrajme sa na to, že kto je tu väčší chudák, jednoducho je to povinnosť podľa mňa toho zamestnávateľa.

Ďakujem za slovo. Vážený pán podpredseda, vážený kolega, kolegyne, kolegovia, nedá mi, aby som nevystúpil. Je tu návrh na znovuzavedenie odpočítateľnej položky pre špecifickú vybranú skupinu zamestnancov, a to zdravotníckych pracovníkov, odôvodnenú tým, že zdravotnícki zamestnanci sa podľa príslušných predpisov musia permanentne celoživotne vzdelávať. Je nesporné, že ak nie všetko, tak časť z tých nákladov na to vzdelávanie si hradia z vlastných prostriedkov, a teda je tu návrh, aby sa tieto ich výdavky mohli odpočítať od ich zdaniteľných príjmov a aby im to mohlo vlastne znížiť základ dane.
Po prvé, ja osobne a myslím si, že hovorím aj za mojich kolegov, sme proti tomu, aby sa v daňových odvodových zákonoch zavádzali výnimky, a toto je prípad, kedy sa má zaviesť v zákone o dani z príjmov výnimka, takže už len z tohto prostého dôvodu nemôžeme podporiť takýto zákon.
Po druhé, sami sme to rušili, kolega Dano! Od 1. januára 2011 platí novela zákona o dani z príjmov, podľa ktorého sa táto výhoda, ktorú vtedy, dovtedy zdravotnícki pracovníci mali, zrušila. Čiže vláda Ivety Radičovej na jeseň 2010, krátko po svojom nástupe minister financií Ivan Mikloš, naša vláda, ty ako súčasť tejto vlády, sme navrhli a bez problémov presadili novelu zákona o daniach z príjmov, ktorým sa zo zákona vyhodila výnimka, ktorú sa vlastne momentálne pokúšaš dostať naspäť. To je pre mňa trošku nekonzistentné a nemyslím si, že za tie tri roky sa v oblasti zdravotníckeho vzdelávania niečo nejak zásadne zmenilo.
Ja rozumiem tomu, že zdravotnícki zamestnanci musia celoživotne vzdelávať sa, sú to náklady atď., ak je to súkromník, ak je to nejaký živnostník alebo nie živnostník, ak je to súkromný lekár v pozícii samostatne zárobkovo činnej osoby, tak si to bez problémov dá do nákladov. To je, to je jasné, to takto je. Zamestnanec si to do nákladov dať nemôže. Ale mali by sme podľa mňa tento problém riešiť nie zavedením, znovuzavedením výnimky do zákona o dani z príjmov, ale mali by sme to riešiť tak, aby zamestnávateľ toho lekára alebo zdravotníckeho zamestnanca prefinancoval tieto prostriedky, tieto náklady, samozrejme s tým, že pre toho zamestnávateľa to bude daňovo uznaný výdavok, rovnako ako keď zamestnávateľ preplatí hocijakému inému zamestnancovi z hocijakej inej profesie nejaké povedzme školenia alebo vzdelávanie - či už je to zváračský kurz, či už je to pre účtovníčky nejaký kurz na vedenie účtovníctva alebo na, povedzme ku mne chodia, hej, ku mne chodia na semináre, na školenia. Stojí to nejaké peniaze, platí to zamestnávateľ, neplatí si to tá zamestnankyňa sama, je to úplne prirodzené, úplne logické.
Nerozumiem tomu, priznám sa, nechcem sa vŕtať do zdravotníckych zákonov, prečo to majú nastavené takto, ale chybu by som hľadal tam, čiže treba sa pýtať zdravotníkov, treba sa pýtať ministerky zdravotníctva, treba sa, treba sa baviť s ministerstvom zdravotníctva, prečo tie výdavky, ktoré takíto zamestnanci musia vynaložiť, logicky musia vynaložiť, tomu každý, každý rozumie, dokonca aj ja, prečo to nehradí alebo nemôže hradiť ich aktuálny zamestnávateľ, prečo to nie je možné, ak je to vlastne dané zákonom, ak štát vyžaduje, aby sa títo zamestnanci tomuto vzdelávaniu venovali, aby si tú kvalifikáciu dopĺňali, udržiavali a tak ďalej.
Čiže toto nie je systémový prístup a ja to nemôžem podporiť.

Ďakujem za slovo. Ďakujem za vystúpenie kolegovi Hlinovi. Úplne sa zhodneme. Ja by som rád pripomenul, že táto stratégia uzákoniť všetko, čo sa dá a tým ako jednoeurovým spôsobom vytiahnuť peniaze, ako sa dá, to je bežná prax v tomto parlamente v tomto volebnom období. Pripomínam, pripomínam tým, ktorí si teda nepamätajú, ale hoci tu sedia, zákon o ochrane osobných údajov. Podobný nezmysel vzťahujúci sa na všetky firmy, plošne, veľké, malé, štátne, neštátne a niekto na tom úžasne zarába, že robí projekty, že robí takéto habaďúry, lebo osobné údaje to predsa treba chrániť a nech to stojí, čo to stojí.
Pripomínam napríklad snahu, toto si málokto z vás spomenie, ale ja si sledujem veľmi pozorne, pripomínam tu napríklad snahu, ktorá tu bola cez ministra financií, už neviem presne, ako sa ten zákon volá, neviem, či zákon o daniach z príjmov to bol alebo daňový poriadok, že daňové, daňové priznanie môže podnikateľovi, právnickej, fyzickej osobe vypracovať len akreditovaný daňový poradca. Čiže daňoví poradcovia asi tu chceli robiť štátom posvätený biznis. To im neprešlo, to sa stiahlo.
No a potom pripomínam veľmi čerstvú vec, za ktorú som aj ja hlasoval, lebo chcel som, aby sa veci pohli dopredu. Životné poisťovne budú mať monopol na výplatu doživotných dôchodkov z druhého piliera, čiže dostanú, pretečie cez nich momentálne naakumulovaných 6 miliárd kapitálu, a to teda nie sú malé peniaze. A to, čo som ja teda pripomienkoval, aby sa tá konkurencia rozšírila, no, tak nestalo sa, lebo životné poisťovne.
Čiže týchto príkladov, ako zákonom posvätený biznis v tomto štáte začína kvitnúť, je viacero. Varujeme pred tým a Alojz Hlina veľmi dobre povedal, takýmto tempom to bude pokračovať, takže zostanú tu oligarchovia, pár... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem kolegyni a kolegom za faktické pripomienky, ktoré trošku aj posunuli túto diskusiu. Ďakujem ešte raz. Ja by som možno rád dodal to, čo som nepovedal vo svojom príspevku. Trošku je to aj reakcia na faktickú poznámku, ktorú povedal kolega Uhliarik, ak si teda naozaj myslíte, že pracovná zdravotná služba je tak potrebná pre všetkých zamestnancov, prvá, druhá, tretia, štvrtá kategória, kolegyne, kolegovia, tak ja teda neoficiálne, lebo nemám to pripravené oficiálne na papieri, ale navrhujem, nech to teda platí zdravotná poisťovňa a nie ten zamestnávateľ. Alebo ešte lepší návrh je, nech to zrovna platí štát, nech to štát refunduje firmám súkromným, je to jedno akým, keď je to tak sakramentsky dôležité. A bol by som zvedavý, ak by tu sedel minister financií, čo by on ako správca štátnej kasy na takýto môj návrh povedal. Predpokladám, nechcem mu to vkladať do úst, ale predpokladám, že by sa chytil za hlavu a prvá jeho reakcia by bola: "A kde mám tých 40 miliónov zohnať?" Ale kde to majú zohnať tí zamestnávatelia? To vám je jedno? Sú to skrátka vyhodené peniaze lobistom. Nechcem sa dotknúť lekárov, ktorí túto profesiu vyštudovali a ktorí to robia dobre. Určite majú svoje miesto na tom trhu zdravotníckych služieb, lebo pracovná zdravotná služba je potrebná služba, ale pre určitý obmedzený počet zamestnávateľov. Nie pre všetkých hlava-nehlava. V tom je rozdiel, v čom si možno nevieme my nájsť v sebe cestu. Ja tvrdím, že pracovná zdravotná služba je v poriadku, ale pre trojku, štvorku, respektíve tam, kde si to ten zamestnávateľ sám vyžiada.

Ďakujem za slovo, pani predsedajúca. Vážená pani ministerka, vážený pán spravodajca, kolegyne, kolegovia, vážení prítomní, môj postoj k tejto novele je všeobecne dobre známy. Vždy, keď môžem, tak sa snažím apelovať na to, aby sa takáto úprava nerobila a je teda všeobecne známe, že ako minister práce, sociálnych vecí a rodiny, v ktorého kompetencii bolo navrhovať zmeny, iniciovať zmeny počas vlády Ivety Radičovej, tak spolu s kolegami v parlamente v roku 2011 sa nám podarilo zmeniť zákon o BOZP tak, aby povinná pracovná zdravotná služba zostala povinnou len pre zamestnancov v tretej a štvrtej kategórii a aby bola vyslovene na báze dobrovoľnosti, pokiaľ ide o zamestnancov v prvej a druhej kategórii.
To rozdelenie na kategórie rizika jednoducho nie je sebaúčelné. Je to súčasťou nášho právneho poriadku, našej legislatívy. V kategórii jedna sú zaradení zamestnanci, u ktorých nehrozí absolútne žiadne riziko poškodenia zdravia z pohľadu vykonávania ich práce, absolútne žiadne, zdôrazňujem, preto je to kategória jedna, možno keby bola kategória nula alebo mínus jedna, tak by sme mohli diskutovať, že aj kategória jedna je nejakým spôsobom dôležitá. Nie je, to sú zamestnanci, kde nehrozí žiadne, žiadne riziko.
Kategória dva, to je gro našich zamestnancov, keď sa to tak vezme. Tam môže hroziť určité riziko a typickým príkladom zamestnanca v kategórii dva je úradník, ktorý sedí v bezpečí svojej kancelárie, žiadnu mimoriadnu fyzickú námahu nevykonáva, nepracuje so žiadnymi zdraviu škodlivými látkami, nepracuje 300 metrov pod zemou ani 30 kilometrov nad zemou. Jediné riziko, ktoré tu je, je ohrozenie ionizujúcim žiarením z nejakej aušusovej obrazovky počítača, to je jeho ohrozenie a to, že pri monotónnej práci, že takto nejako zle sedí, pretože samozrejme máme spústu predpisov z Európskej únie, ako treba správne sedieť za počítačom, zle sedí, vykrivený nejako tak zaťažuje jednu časť svojho tela a z toho mu teda hrozí ohrozenie. Je samozrejme diskutabilné, či to poškodenie zdravia vykrivením chrbtice pri nesprávnom sedení za počítačom vyplýva z toho, že možno dve, možno jednu hodinu denne v práci sedí za tým počítačom a potom celú noc presedí za počítačovou hrou, ale dobre, je to kategória dva, čiže aj tam je možno nejaká možnosť ohrozenia chorobou z povolania.
No a potom sú kategórie tri a štyri, kde je nespochybniteľné, že tam ide o prácu skutočne rizikového charakteru. To sú práve tí baníci alebo kozmonauti, alebo ľudia, ktorí pracujú v jadrových elektrárňach a pod. Je to asi stotisíc ľudí, necelých stotisíc ľudí, kde ich zvýšená ochrana formou pracovnej zdravotnej služby, lekárskych prehliadok, preventívnych atď. je na mieste a vôbec to nemienim spochybňovať. Ale ak sa vrátim po poriadku ku kategórii jedna, tak ak kategória jedna má mať nejakú inú ešte špecifikáciu, ako to, že už dnes každá firma, každá jedna firma, každá jedna malilinká firmička, ktorá zamestnáva jedného jediného dohodárika, ktorý pracuje v tej firmičke pol hodiny mesačne, ale je tam taký dohodárik, musí mať bezpečnostného technika, čo samo o sebe je neuveriteľná byrokracia, neuveriteľná, pretože keď toho dohodárika nemáte, ste firma s nula zamestnancami, ten eseročkár si to všetko robí sám, tak nemusí platiť žiadneho bezpečnostného technika. Ale keď má toho mini dohodárika, študentíka nejakého, tak už musí si zabezpečiť bezpečnostného technika. Samozrejme nezamestná si zrovna hneď na plný úväzok bezpečnostného technika, ale rieši si to nejakým živnostníkom alebo nejakou firmou, ktorá takúto službu poskytuje, ale už to sú náklady. Už to je kopec papierovačiek, platiť za to treba atď. Už to samo o sebe je dosť a my tu teraz ideme riešiť nejaké silnejšie pravidlá na ochranu zdravia zamestnancov v absolútne bezrizikovej kategórii jedna?
Tak, pani ministerka, prosím pekne, myslite na všetkých tých ľudí, ktorí chodia po uliciach a žiadna pracovná zdravotná služba sa na nich nevzťahuje, na nezamestnaných, tým takisto nehrozí žiadne riziko, lebo vôbec nič nerobia, nepracujú, ale čo keby náhodou? Prosím pekne, je tu trh 300-tisíc nezamestnaných, tam treba poslať tiež bezpečnostných technikov alebo pracovné zdravotné služby, nech si zarobia aj na nich to jedno euro ročne, ako uvádzate v dôvodovej správe. To je nevyužitá príležitosť, aj tam treba žmýkať, aj tam sa dá. To je úplne to isté, ako teda to navrhujete pre kategóriu číslo jedna.
Pri kategórii číslo dva je silný, "silný" argument, že 66 % tých chorôb z povolania vzniká u zamestnancov v kategórii rizika dva. No prosím pekne, keď máme raz v tej kategórii dva vyše milióna zamestnancov a máme ročne podľa štatistík okolo tristo alebo tristo niečo takýchto chorôb z povolania, tak ja teda, ja si nepomôžem, prepáčte, ja som matfyzák a viem niečo, čo sú to štatistiky a ako sa to počíta. Skrátka 66 % z tristo ľudí je okolo dvesto ľudí a keď máme milión a niečo zamestnancov v kategórii rizika dva, tak je to približne každý šesťtisíci, osemtisíci alebo deväťtisíci takýto zamestnanec. Veď to je zrnko prachu v púšti. Jednoducho s takýmto argumentom to, čo to je? To je, to tak hrozne znie, 66 %, ale ja teda hovorím, že to je každý osemtisíci zamestnanec, ten, ktorý sedí za tým počítačom a možno tú chorobu chrbtice má preto, lebo za ním sedí v noci a hrá počítačové hry. Nehnevajte sa na mňa, je tam ťažko dokázateľné, či mu to poškodenie zdravia spôsobila niekoľkohodinová práca za počítačom alebo dlhohodinové nočné sedenie, lebo je fanatik a hrá počítačové hry alebo niečo podobné. Alebo k tomu poškodeniu chrbtice došlo niekde úplne inde. Ťažko povedať kde, to sú, to sú ťažko dokázateľné veci. Ale je to jednoducho strašne slabý argument, ktorý dobre znie, 66%. To je strašne slabý argument u mňa, u mňa. Ja viem, že tým presvedčíte mnohých divákov v médiách, pri televízii, alebo ktorí čítajú nejaké noviny, keď ich čítajú, 66 %, s tým treba niečo robiť. No tak áno, treba.
Takže to sú moje hlavné výhrady. Pozrite sa, aj pri tej kategórii rizika dva, tam, kde je to potrebné, konkrétne zákony ukladajú povinnosť lekárskych prehliadok a pod. Čiže to zas nie je tak, že je tam len ten bezpečnostný technik alebo vôbec nič. Tam, kde to má zmysel, konkrétny, špecifický, nejaký rezortný predpis a podobne, hovorí, že takýto a takýto zamestnanec musí absolvovať povinné lekárske prehliadky a podobne.
Ďalšia moja výhrada, a na to by si mali dať pozor hlavne tí, ktorí v tomto štáte sa snažia zodpovedne spravovať verejné financie, je, že takýmto zákonom dáte do ruky nástroj rôznym úradom, inštitúciám, štátnym podnikom, príspevkovým organizáciám, atď. skrátka, zamestnávateľom, ktorí sú napojení viac či menej na štátny rozpočet, aby pod zámienkou, aha, máme tu zákon o pracovnej zdravotnej službe, teda o ochrane verejného zdravia, prepáčte, a preto musíme si zabezpečiť a nám na tom záleží, aby naši zamestnanci boli dobre, aby bolo o nich dobre postarané. Nevadí, že to bude stáť nie to euro, ako hovoríte v dôvodovej správe, ale desať eur, lebo to je na prospech našich zamestnancov a spriaznená PZS, za ktorou je možno istá nenávidená finančná skupina, ktorej vždy strana SMER tak škaredo hovorí, mimochodom, pán Blanár tu nie je, on tu veľmi ostro vystúpil na kolegu Uhliarika, že kto, čo, ako, pre koho kope. Tak sa teda pýtam, kto a pre koho kope, keď sa takýmto zákonom zavedie, aby 2 milióny zamestnancov a ich zamestnávateľov muselo platiť rôznym, najmä súkromným spoločnostiam, za ktorými je najmä istá silná finančná skupina a budú to desiatky miliónov ročne, ktoré takto dostanú, alebo dostane na rozdiel od súčasnosti? Takže prosím pekne, ak to niekedy pán Blanár bude počúvať zo záznamu, tak sa ho pýtam obrazne, či s týmto naozaj tak súhlasí a či tie obvinenia na kolegu Uhliarika myslel naozaj vážne? Lebo ak áno, tak mal by sa pýtať pani ministerky, kto je tým poskytovateľom pracovných zdravotných služieb a kto na tom zarobí, lebo na tom niekto zarobí a nemalé peniaze.
Ale aby som sa vrátil k tomu, kde som odbočil. Štátne úrady, inštitúcie, štátne firmy, zjednodušene povedané a ich manažéri dostanú do ruky argument, no sorry, musíme platiť toľko a toľko za pracovnú zdravotnú službu, lebo je tu taký zákon a my chceme, aby o tých našich úradníkov bolo dobre postarané. Ja si dobre pamätám z čias vlády Ivety Radičovej, veľmi mi to vŕtalo v hlave a neviem, ako to dopadlo, priznám sa. Vtedy Slovenská pošta, štátny podnik, má vyše 10-tisíc zamestnancov, bola schopná vyplácať istej pracovnej zdravotnej službe, za ktorou teda stojí istá nemenovaná finančná skupina, 2 mil. euro ročne, 2 mil. eur ročne. Poštári, áno, rozumiem tomu, je to povolanie, ktoré je náročné, mnohí z nich sú skrátka vonku v zime, v lete, za akýchkoľvek podmienok nosia zásielky, niektorí sedia na tom úrade, na tej pošte zhrbení, rôzne veci sa môžu stať, ale prosím pekne, boli to 2 mil. eur ročne na zhruba 10-tisíc zamestnancov, skúste si to vydeliť, predeliť, no neviem, neviem. A takýchto úradov je viac, to nie je len Slovenská pošta. Čiže tu nejde len o to, že súkromný sektor bude musieť nezmyselne platiť za pracovnú zdravotnú službu a tie peniaze mohli ísť inde, užitočnejšie. Mohli mať napríklad tí zamestnanci vyššie platy alebo poskytnuté nejaké iné výhody, ale nebudú. Ale ide tu aj o to, že z verejných financií sa pekných pár desiatok miliónov odleje takto potichu na pracovnú zdravotnú službu na úradníkov. Vyhodené peniaze všetkých nás. Daňoví poplatníci, počúvate to? Budete platiť vy všetci z vašich daní nezmyselnú zbytočnú pracovnú zdravotnú službu Slovenskej pošte a ďalším a ďalším inštitúciám, organizáciám, úradom. Ja proti tomu protestujem. A jediné, čo tu môžem urobiť v parlamente, je takto kričať a nehlasovať za ani náhodou. Ani keby sa mi neviem, ako mali prsty pošmyknúť. Určite za takýto zákon hlasovať nebudem a všetkých tých, ktorí majú zdravý rozum vo svojej hlave, vyzývam, aby urobili rovnako a postavili sa na odpor takémuto zákonu.

Ďakujem pekne za slovo, vážený pán predsedajúci, vážený pán minister, pripájam sa ku gratulantom, vážený pán spravodajca, vážené kolegyne, kolegovia, vážení prítomní na balkóne, ja chcem podporiť tento návrh, pretože z toho jednoducho pragmaticko-technického hľadiska je potrebné takúto zmenu urobiť, aby sme neznižovali sumu životného minima. Pán minister, myslím v úvodnom slove, dostatočne výstižne pomenoval a odkázal, čo všetko zmena životného minima znamená a v prípade, že by životné minimum pokleslo, pretože tak je dnes daný zatiaľ platný zákon, tak by to znamenalo vlastne pokles niektorých parametrov.
Ja chcem ale nadviazať na vaše slová, ale otočiť to trošku, poukázať, že tým, že sa schváli táto úprava, je nevyhnutná, čiže opakujem ešte raz, že ju podporujem. Chcem vám povedať, že čo všetko sa vlastne stane po 1. 7., no nepoviem úplne všetko to, čo sa stane, ale vypichnem niektoré veci, ktoré sa teda stanú po 1. 7., s ktorými možno naši ľudia, občania nepočítajú a čo to vlastne pre nich bude znamenať. Bude to teda znamenať napríklad to, že daňový bonus na dieťa zostane na súčasnej výške 21 eur a 41 centov, čiže nebude sa, nebude sa zvyšovať tak, ako to bolo zvykom po minulé roky, že ministerstvo financií jednoducho ušetrí. Od 1. januára 2015 sa nebude zvyšovať ani výška prídavku na dieťa, zostane na úrovni 23 eur 52 centov na tej tohtoročnej, čiže znovu ministerstvo financií, respektíve rozpočet ministerstva práce ušetrí. A čo je dôležité, nebude sa zvyšovať ani nezdaniteľná čiastka na daňovníka, na manželku, zostane zachovaná na súčasnej úrovni 3 803 eur, čo je teda veľmi zaujímavé, pretože tie nominálne mzdy rastú. To je nespochybniteľný fakt a je to dobré. Čiže v priemere ľuďom možno o 10, o 15 eur, ale rastú, ale tým, že zostane nezdaniteľná časť na rovnakej úrovni, ako dnes, tak najmä tí nízkopríjmoví občania, ktorí majú príjem na úrovni 350, no to nebude, lebo zvýšite minimálnu mzdu, možno tých 400 - 450 eur, tak nepocítia žiadne zlepšenie, ktoré inak tradične, ale to nebolo dané tradíciou, ale bolo to dané normálnym ekonomickým vývojom, kde tá nezdaniteľná čiastka stúpla a tým pádom proporčne výška daní zostala zachovaná. A to sa na budúci rok jednoducho nestane. Čiže nepriamo sa tým vlastne zvýšia na Slovensku dane a zvýšia sa nízkopríjmovým ľuďom. Na to treba pamätať.
A poviem ešte jednu vec, ktorú si treba veľmi dobre uvedomiť, a to je môj odkaz na ministerstvo financií, na ministerstvo financií. Je tu pojem, v zákone o dani z príjmov, ktorý sa volá zamestnanecká prémia, zamestnanecká prémia, vlastne záporná daň, ktorou, ktorú ste vlastne zaviedli počas prvej vlády Roberta Fica v roku 2009 a ktorej zmyslom je vylepšiť čistý príjem nízkopríjmového zamestnanca. Čiže namiesto toho, aby dane platil, z titulu nízkeho príjmu dostane zamestnaneckú prémiu. To označenie je trošku nešťastné, pretože ide o špecifickú daňovú výhodu a pri zavedení tejto zamestnaneckej prémie v roku 2009 šlo o relatívne slušnú čiastku 181 eur. Pre človeka, ktorý zarába 300 - 400 eur mesačne, šlo o relatívne slušné, jednorazové síce ročne, ale prilepšenie.
V súčasnosti je situácia taká, že za minulý rok, za rok 2013 maximálna možná zamestnanecká prémia už bola len 43 eur a pre tento rok, ktorý beží, pre rok 2014, a to sa už nedá zmeniť, to by bola retroaktivita, ale možno v pozitívnom prípade aj áno, by to možné bolo, to bude už len 27 eur. A ja teda upozorňujem a varujem ľudí na ministerstve financií, ak ma počúvajú, že ak sa nespraví zmena v legislatíve, tak pri vami avizovanom, pán minister, zvýšení minimálnej mzdy, kde hovoríte až o sume možno až do 400 eur, zamestnanecká prémia takýmto spôsobom zanikne. Úplne zanikne. Nebude o čom. Nebude o čom, pretože tie nožnice sa zatvárajú tým, ako relatívne rýchlo rastie minimálna mzda a ako relatívne pomaly rastie nezdaniteľná časť na daňovníka a keďže nezdaniteľná časť na daňovníka na budúci rok nebude rásť vôbec, zostane zachovaná, ale vy navrhujete, respektíve uvažujete o pomerne razantnom zvýšení minimálnej mzdy. Dobre, v poriadku, ako o tom sa teraz nebavme, len upozorňujem na to, že zamestnanecká prémia úplne zanikne. Podľa mojich prepočtov sa tak stane v prípade, že minimálna mzda bude 366 eur a viac.
Čiže ak si, pán minister, presadíte minimálnu mzdu vyššiu ako 366 eur, tak v dobrom vás upozorňujem, že zanikne vlastne prvok v zákone o dani z príjmov, ktorým sa vylepšovali príjmy nízkopríjmových zamestnancov, a to zamestnanecká prémia. Čiže na to by sa malo pamätať a niečo pre to urobiť. To znamená legislatívnu zmenu, ale čo tá kompetencia ministerstva financií, pripomínam a ešte raz zdôrazňujem.
Takže toto sú niektoré dopady toho, že životné minimum zostane zachované. Sú teda aj ďalšie, ale tie ste vlastne vymenovali, čiže nebudem zdržiavať, nebudem to opakovať. Zdôrazňujem najmä, že má to takéto pomerne zásadné dopady na náš daňový systém a hlavne tí, ktorí majú príjem relatívne nízky, na toto svojím spôsobom dosť môžu doplatiť.
Ďakujem za pozornosť.

Ďakujem, ja by som chcel teda pokračovať aj v nadväznosti na pána kolegu Kuffu, v tom výpočte ľudí v dôchodkovom veku, ktorí by nemali možnosť využiť takúto pozitívnu zmenu, k tomu treba priradiť napríklad takých rodičov, ktorých deti pôsobia, pracujú v zahraničí a máme 100-tisíc, 150-tisíc ľudí, ktorí žijú, platia dane, odvody v zahraničí, ako by tam prebiehala tá asignácia? To by sa z Rakúska, z Nemecka, z Českej republiky, z Ameriky posielali tie percentá tým rodičom, ktorí, ktorých deti sú vonku?
Ďalšia vec, keď tu, keď je tu argument, že ženy, ktoré sú doma a vychovávajú päť, šesť detí, všetka česť, jasné, viem, ako to funguje. Štát platí za takéto ženy odvody na dôchodkové poistenie dnes zo 60 % priemernej mzdy, čiže asi zo základu 470 eur. Čiže je to porovnateľné s tým, ako keby tá žena pracovala za 470 eur hrubého. Ak je to zlé, tak sa pozrime na tento aspekt, na tento paragraf zákona o sociálnom poistení a povedzme, nech štát platí 80 % priemernej mzdy alebo 100 % priemernej mzdy. A potom takéto ženy nebudú znevýhodnené pri odchode do starobného dôchodku. Len upozorňujem, že je tu aj skupina žien, o ktorých dobre vieme, ktoré nikdy v živote nepracujú a dôchodok majú vygenerovaný len z tých štátnych príspevkov. Takže to je citlivá téma.
A ďalej chcem povedať, že zákony Slovenskej republiky sú zákonmi preto, lebo sú zákonmi vzťahujúcich sa na fungovanie štátu a v tomto prípade sociálne poistenie to je štát ako jedna veľká rodina 5,5 milióna občanov Slovenskej republiky. Všetci sme touto jednou veľkou rodinou a tá solidarita medzigeneračná funguje v zákone o sociálnom poistení na báze tejto širokej rodiny všetkých občanov Slovenskej republiky. Nepotrebujeme zákon, ktorý bude nariaďovať, ako sa majú správať synovia a dcéry voči svojim rodičom a naopak. Veď to je nezmysel.

Ďakujem za slovo. Tento návrh je na jednej strane pekný, pretože posilňuje solidaritu v rámci rodiny, respektíve nie ani tak solidaritu v rámci rodiny, pretože to je vlastne z môjho pohľadu automatická vec, že keď som v produktívnom veku a moji rodičia sú už starí a nepracujú, sú na dôchodku, že ich podporím aj bez toho, že by mi to ukladal nejaký zákon. To na to žiadny zákon nepotrebujem. Ale ak takýmto zákonom, ktorý je tu navrhnutý, vlastne má byť zvýhodnený rodič, ktorý má deti v produktívnom veku, tak chcem teda upozorniť, že je množstvo ľudí v staršom veku, ktorí deti nemajú a ktorí by si takúto výhodu využiť jednoducho nemohli a boli by z tohto pohľadu diskriminovaní. Deti nemajú z rôznych dôvodov. Jednoducho sú ženy, ktoré sú jednoducho neplodné, dieťa nemajú, ani keby chceli. Sú rodičia, ktorým, žiaľ, deti zomreli v mladšom veku. Stávajú sa rôzne tragédie. A sú aj osoby sexuálne orientované na rovnaké pohlavie, ktorí jednoducho z tohto dôvodu deti nemajú a tí sú takisto potom znevýhodnení, keby sa takýto zákon prijal.
V našom prvom dôchodkovom pilieri je jednoducho zavedená medzigeneračná solidarita a to platí a to je dobré a nemyslím si, že zavedenie takéhoto zákona by zásadným spôsobom pomohlo, skôr by len zvýšilo rozdiely medzi tými rodinami, kde tie deti majú a tými rodinami, kde, ako som už povedal, z najrôznejších dôvodov deti nie sú, kde sú tie rodiny bezdetné. A opakujem ešte raz, ja ako syn, ktorý má žijúcich rodičov, sa o tých svojich rodičov starám a pomáham im aj bez toho, že by mi to musel nariaďovať nejaký špeciálny zákon.