Vážená pani podpredsedníčka, vážené kolegyne, kolegovia, všeličo sa povedalo, ale v nijakom prípade nevidím to, že tu dnes venujeme deň nezamestnanosti, ako tragédiu. Je to dôležitá téma, treba o nej rokovať, a kde inde ako v parlamente.
Treba určite hľadať nové cesty, konštruktívne návrhy na zlepšenie tejto nedobrej situácie. 15 % nezamestnanosť, 184-tisíc ľudí berie sociálne dávky, 47-tisíc ľudí dávky v nezamestnanosti atď. Isto túto situáciu nezapríčinila len táto vláda, nebol to len posledný rok, ale to, ako tuná sú všetky opozičné návrhy zákonov, ktoré sa témy týkajú, aj Zákonník práce, návrhy pre zlepšenie situácie rodinných firiem, aj malých a stredných podnikateľov, ako sú zmietnuté zo stola parlamentu, určite nie je v poriadku.
Ja by som povedal, že aj za cenu určitej veľkorysosti a zabudnutia na minulosť. Mnohí hovoria, že to bolo vo vzťahu koalície a opozície aj v minulosti rovnako, tak by som prekročil tento tieň, lebo Slovensko práve ten získa, kto ho nejakým spôsobom zjednotí a bude brať aj od opozície návrhy rozumné a dôležité pre všetkých.
Pokračovanie v tejto politickej bipolarite znamená, že aj súčasná vláda si berie na seba, sama na seba zodpovednosť za dnešný stav, povedal by som, Únie, čo je určite v dnešnej turbulentnej krízovej situácii nie celkom rozumné, najmä keď všetci musíme sporiť, ísť na polovičný plyn, uskromniť sa a snažiť sa doviesť tento štát k vyrovnanému rozpočtu.
Nechcem opakovať to, čo tu už bolo, veľa myšlienok a nápadov sa tu už spomenulo, škoda, že väčšinou len z opozície. Chcem poukázať však na niečo, čo tu ešte nebolo, ale by malo byť, a to to, ako môže výchova, vzdelanie, rodina a škola našim občanom pomôcť pri ich snahe pracovať, pri ich práci, pri ich uplatnení.
Bolo tu už spomenuté, že naša strana mala k voľbám taký bilbord "Začína to prácou". Bolo to veľa diskusií, naši neprajníci vytvorili aj verziu, kde dvaja Rómovia plačú pod týmto plagátom kvôli tej práci. Myslím však, že do tejto plačúcej pozície by patrilo veľa našich občanov, a práve o tom by som chcel povedať svoj príspevok.
Norbert Wiener bol ten, zakladateľ kybernetiky, ktorý už dávno, dávno, v 50. rokoch povedal, že "kybernetizácia dnes, elektronizácia, robotizácia je hrobom ľudí s nízkou kvalifikáciou". Keď Japonci už pred 15 rokmi prepustili 2-tisíc ľudí a na výrobu automobilov nasadili roboty, tak to bol vážny sociálny problém a tento trend pokračuje. Také roboty vám švihajú v úplnej tme, nepotrebujú ani svetlo, nemajú choroby, nemajú ani práceneschopnosť, nemajú odbory.
Čiže treba sa starať o svoju kvalifikáciu, byť s lopatou v ruke, dnes človek nemá šancu sa uplatniť, a teda treba takých ľudí, ktorí niečo vedia, ktorí sa vzdelávajú, ktorí sa vedia aj rekvalifikovať, aj opakovane, a teda taká tvrdšia veta je, že "k talentu", to platí najmä v umení, ale aj vo vede, "patrí aj schopnosť sa presadiť".
Nedávno som, bohužiaľ, už to nezachytil, kde to bolo, ale bol nejaký konkurz na automobilku novú alebo nejakú výrobu súčiastok v regióne, kde bolo asi 5-tisíc nezamestnaných a potrebovali tam prijať 100 ľudí, a napriek tomu sa tam prihlásilo tak málo ľudí, že vybrali iba 17. Iný príklad tiež z tlače, že niekde na východe bola výroba, myslím, že topánok. Zase konkurz, hľadali tam ľudí, mužov, ženy, a vlastne pracujú tam dnes iba Ukrajinci. Je to informácia z niekoľkých rokov medializovaná.
Ja tu často mám kontakt s rôznymi bezdomovskými komunitami. Jeden šéf takej komunity mi povedal, že často dostávajú ponuky na prácu za 2,50 až 3 eurá na hodinu, ale keď to týmto svojim bezdomovcom dajú, tak nie je o to záujem. Keby takto 30 dní pracovali, tak získajú toľko, že by, že možno tri deti, mali menší plat, jako keby oni získali za túto prácu 2,50, 3 eurá. A to ešte má kopu vnukov a ďalších ľudí. Čiže ako keby bola spokojnosť s tým, čo majú, a nie je veľká snaha sa presadiť alebo pracovať a tak niečo získať.
Ďalším príkladom sú, bohužiaľ, aj detské domovy. Po 18-ke tieto deti, ranené v detstve, stále boli zvyknuté iba brať. A darmo im nájdete, a mám mnoho takých príkladov, aj päť zamestnaní za sebou, jedno, druhé, piate, vydržia všade jeden, dva mesiace a idú preč z rôznych dôvodov. Takisto s bytom. Dajte im v jednom regióne, za chvíľu už to nechajú, už majú niečo iné a tak ďalej. Čiže zase sú takí nešťastní ľudia, ktorí sa nikde nezakorenia, bohužiaľ.
Ďalším príkladom sú napríklad remeselníci. No, dnes u nás učňovky sú temer prázdne, je to chyba všelikoho, o tom tu nechcem teraz hovoriť. Remeslo má zlaté dno, ale neni oňho taký záujem, aby naozaj ste mali sto telefónov, na ktoré keď zavoláte, vám remeselník príde opraviť to, hento, čo stále v dome býva, najmä keď to sám neviete alebo nemáte na to čas, no. Veľmi často, keď taký pán príde, pýta si 50 euro, šéfko, urobíme to bez papiera, zmizne. A o tieto povolania tiež nie je veľký záujem.
Ja myslím, že pretrváva akýsi pocit z komunizmu, ale ktorý do dnešného dňa má svoju logiku, že nakoľko nás štát okráda, tak máme aj právo my ho okrádať, hej. Tvrdia to aj ľudia, ktorí chodia aj do kostola, napríklad.
Práca na pôde. Voľakedy moji prarodičia a tak ďalej pestovali, sadili, kosili, vychovávali všeličo, no a dneska tej pôdy najmä na dedine je aj veľmi veľa. Prídu tam Holanďania, prídu tam Dáni, majú veľké úspechy, možnože aj začali s inými investíciami, ale farmárčenie človeka môže uživiť a nebude od ničoho v podstate závislý, si myslím, ale není o to záujem. Pri reštitúciách sa pôdy vrátili a za pár korún sa to prenajíma kdekomu a tam to leží v skladoch, lebo na tom nikto nepracuje.
Turistika je to zlatá baňa. Ale tiež niekto mi nedávno hovoril, že bol na hraniciach medzi Poľskom a Slovenskom. Poľská strana celá osvietená, bilbordy, krčmičky, všetko možné, slovenská strana tmavá. Večer nebolo možné si dať jedno pivo alebo niečo také. Možnože to je aj ináč, ale potom mi na to poviete.
No, možno to hovorím troška pesimisticky, ale chcem upozorniť na to, že teda aj v našich rukách je všeličo také, čo by sa dalo vylepšiť.
Ja som bol dlhšie v Taliansku, tam podpora malých a stredných podnikateľov bola základná vec celého štátu. Oni vlastne platili dane, vyrábali, predávali, sprostredkovali. A rodinné firmy, malí, strední podnikatelia, to je základ talianskej ekonomiky. Nie tie veľké firmy, ktoré sú aj tak v problémoch. Oni mi však hovorili, že my dôverujeme štátu, lebo vieme, že keď dnes je nejaký zákon, predpis, tak zajtra sa to nezmení, a teda môžeme sa na to spoľahnúť, že nás niekto neokefuje, keď to mení z mesiaca na mesiac a toto, čo platí dneska, už nie je, neplatí onedlho.
Ďalšou takou témou, už - pre vás - sa blížim k posledným poznámkam, je zamestnanie seniorov, no. Dneska hovoril, niekto rozprával o troch grošoch. Ja už hovorím o rozprávkach o štyroch grošoch, prípadne aj piatich grošoch, keď treba, naozaj tie stredné generácie nárazníkové sa otáčajú na dve generácie dole, na dve generácie nad nimi, ale dnes naozaj už v 50-ke, v 55-ke prácu temer nenájdete. A určite treba, nestačí, aby len mladí všetko robili, ale aby spolu aj so starými, so seniormi, vytvárali zaujímavé tímy. Najmä v Nemecku v tom majú vynikajúce výsledky. Zoberú mladých, odvážnych ľudí, ktorí majú svoju dynamiku, ale zase aj starých, ktorí majú skúsenosti a sú už trošku nad vecou, a dosahujú veľmi dobré výsledky na poli podnikania.
Nechcem sa dotýkať problematiky Rómov. Tá by iste tuná tiež jeden deň si zaslúžila raz, celoeurópsky problém. Minule som bol na východnom Slovensku a pán farár mi povedali, že tu je 1 000 Rómov, ale teraz len 600, lebo 400 je vonku. Tak som bol prekvapený, že vonku teda pracujú a tuná sa im akosi nedarí. Tak iste, nechcem to bagatelizovať, ale máme už na to nejaké plány, ako to svojím spôsobom riešiť? Ale tento problém je veľmi ťažký.
Možno by som ešte povedal jednu vetu o tom, že niekto tu hovoril, že problém je aj v tom, že sa tisícky ľudí alebo desaťtisícky vrátili zo zahraničia, kde pracovali. Tak, isteže, kríza je aj tam, isteže zistili, že doma je predsa lepšie. Ja by som skôr apeloval, iste je dobré, keď idú von a keď dva-tri roky, päť, sa naučia reč, naučia sa práce, pracovať, všeličo a tak ďalej, len tí, čo tam chcú alebo tam už natrvalo zostali, mali by myslieť aj na to, že tuná na Slovensku získali svoje vzdelanie, a teda Slovensku sú niečo dlžní. Vonku obyčajne tí ľudia nerobia super kvalifikované práce, a teda, bohužiaľ, aj v celej histórii, aby to nedopadlo, tak ako predtým, že mnohí odišli von a vlastne stratili sa pre Slovensko. A starí rodičia sa hrdia slovenskosťou, treba zažiť tu, už deti sú vonku a ich deti už stratia všetky kontakty so Slovenskom, pretože už ani nevedia po slovensky.
No. Tak ešte záverom by som snáď povedal toto, že tieto príklady tak hovoria o nutnosti zmien už v rodine, už, by som povedal, v základnej škole, kde keď tomu dieťaťu nedáme nejaké návyky, nejakú, nejaký základ, tak neskoršie to bude mať omnoho horšie.
Teraz sme nedávno vydali knihu, už som to možno tu hovoril, ale zopakujem to, že jako už od počatia v tele matky sa kódujú veci pre neskorší život dieťaťa a jak prvé tri roky sú absolútne nutné na to, aby to dieťa bolo v budúcnosti schopné, aby sa uplatnilo, aby bolo slušné a tak ďalej atď. V treťom roku sa zabetónuje mozog dieťaťa, takto to hovorí tá kniha, a už iba veľmi ťažko niečo tie spojenia možno vymeniť tak, aby sa niečo vážne zmenilo. Čiže rodina, škola a nad to v podstate nie je.
Teraz, myslím, 25. máme v Žiline taký seminár o rodine, kde viacerí poslanci už sľúbili účasť, aj pán Podmanický je pozvaný, neviem, či príde, mám sa ho dnes na to opýtať, no a tam by sa mali tiež dojednať rôzne veci, čo môžeme v prospech rodiny v republike urobiť.
Ešte pripomeniem, že vlani bol Európsky rok aktívneho starnutia a medzigeneračnej solidarity a tento sa volá Európsky rok občanov. Čiže to, že Európa, to sme vlastne aj my, že problémy nás a Európy sú veľmi podobné, by sme sa mali učiť aj z Európy, prípadne aj viac čerpať na tieto problematiky z európskych fondov, to je, myslím, veľmi dôležité.
Teraz 18. - 19. máme združenie kresťanských seniorov, seminár na túto tému, Európsky rok občanov a seniori, kde sa tomuto, ale tam ide skôr o seniorov, budeme veľmi venovať.
Ďakujem vám za pozornosť. (Potlesk.)
