Pani podpredsedníčka, vážený pán minister, dovoľte pár svojich takých osobných skúseností v prvom čítaní k tomuto zákonu. Vítam ho, určite posúva veci k lepšiemu a teším sa, že proste o ňom tu debatujeme.
Určite exekúcia je veľmi dôležitá pre náš život, ale môže byť aj negatívnym pôsobením, nielen pozitívnym. Pri, ja poviem, raz, keď bola v mojom živote pozitívna, aj keď trvala osem rokov, a raz, keď bola negatívna, a vlastne do dnešného dňa sa to nevyriešilo, áno. A z toho troška zgeneralizujem aj pre ďalšie veci.
Pozitívna. Ja som raz o takom prípade, raz tu hovoril. Proste moja rodina išla v aute, v protismere vletel človek vo veľkej rýchlosti v meste cez zelený pás, rozmlátil ich všetkých. Jeden vnúčik na mieste mŕtvy, celá rodina domlátená, rozbité ruky, nohy, pánev a tak ďalej, no celoživotné následky. Bolo to osem rokov súdov, tí poškodení, čo prežili, dostali pár tisíc, možno 10 000 korún, viac ako 20 to nebolo za to všelijaké bodovanie a tak ďalej, len ten mladík, teda chlapček, 6-ročný vnúčik, ten vlastne stále bol odsúvaný. Dokonca aj ten advokát hovoril, čo tu, chlap, chcete, ja som bol teda advokát tej poškodenej strany, ja som sa deklaroval tak: však to dieťa je mŕtve, čo od neho chcete, nebuďte, trápny a tak ďalej, no. Čiže tam som len konštatoval to a to. Ešte si myslím, je na mne snáď, že dať do nášho právneho systému nejakú sankciu alebo odškodnenie za nezavinené zabitie dieťaťa v dopravnej situácii, v nehode, čo nateraz u nás nemáme. Skutočne aspoň teda je tomu pár rokov, sme vtedy nemali. Nakoniec sa to nejako vyriešilo tým, že sudkyňa oddelila ten jeden prípad tohto úmrtia, od úmrtia, od toho všetkého ostatného, k tomu znova vrátila a aproximovala právo iných teda štátov, okolitých, európskych, kde toto majú, ale my to stále ešte nemáme. Upozorňujem na to, že ten Trestný zákonník v tomto smere by sa mal nejako zmeniť.
No, ale ešte nebolo vyhraté. Hurá, tak po ôsmich rokoch ako uznala, že treba zaplatiť tým rodičom. Boli to desiatky tisíc korún, už sa presne nepamätám koľko. No ale tak to stálo zas ďalší rok, si poviem, ale potom niekto nám poradil, že exekútor. Tak dali to exekútorovi a ten naozaj sa toho chytil a za dva týždne tie peniaze boli na konte. Takto som bol do tej rodiny, bol som prekvapený, že proste, keď chce, sa to dá. A samozrejme život toho chlapca, ktorý by dneska mal 13 rokov, už sa navrátiť nedá, ale exekútor tam toto všetko ako vybavil.
Pán farár Červený volá (Poznámka vystupujúceho na zvonenie mobilu.), tak to by som mal zdvihnúť, ale radšej až potom. Včera mal 58 rokov.
Dobre. Čiže to je ten pozitívny prípad.
Teraz by som povedal trocha negatívny prípad, ktorý sa vedie doteraz, no. A nemyslím si, že ani týmto zákonom sa nejako zlepší, no. Ja som tak troška si písal knižky, aj som si ich sám vydával, sám distribuoval, druhí hovorili, že aj sám čítal, no. Ale keď dáte knižku už do distribúcie, tak nehovoriac o veľkých poplatkoch 40 - 50 %, tak môže sa stať, že tá distribúcia skrachuje, alebo kníhkupectvo skrachuje, čo je menej škodná, ale keď distribúcia veľká skrachuje, tak potom je to horšie, no. Tak čo ja viem, skrachovalo, volá sa to, že KD Slovakia, už, tak sa mi, teraz mi to napadlo, distribúcia s veľkými skladmi kníh skrachovala. Dobre, mal som tam asi za 14 tisíc, v tom čase, to je 15 rokov tomu, knižky. To boli lacné knihy. No pán exekútor, volal sa Kozmon, ma hneď ubezpečil, že aj všetky ich pohľadávky, listom, že je tam veľký majetok, že sa nemusíme o to obávať, a tak ďalej, že sa to vyrieši, no. Tak sa týždne, mesiace, roky nič nedialo, stále som si pýtal svoje zabavené knihy, tie mi nevrátili, ale vzápätí sa objavili, že už ich predávajú, manželke majiteľa toho exekvovaného, v kníhkupectve, kde ich možná do dnešného dňa predávajú, no. Ale ja som dúfal, že pán Kozmon to nejakým spôsobom nahradí, no. Potom asi po pol roku som už išiel na tú adresu, už exekútor bol zrušený, telefón neexistoval, všetko sa to už vlastne skončilo a žiadny list, žiadne uvedomenie tých všetkých postihnutých, lebo tých distribútorov bolo veľmi veľa. Ja viem, že nikdy nedošlo, kde by povedali, že jak to vlastne skončí. Tak som sa na 14 000 vykašľal, nič sa nestalo, je to tiež už veľa rokov, ale tam som videl, že to môže aj nefungovať, no.
Teraz troška k tým záverom v podstate, no k tým seniorom. Tak ja keď medzi nich chodím ako predseda Združenia kresťanských seniorov, tak im často hovorím, aj troška nadávam, že nepožičiavajte si, najmä nie od takých rôznych ľudí, ktorí vám aj bez kontroly vášho majetku, bez záruk všetko dávajú. Ináč mali by sa tieto bezzáručné a bez kontroly a bez všetkého obmedziť reklamy na to. Však je to na každom stĺpe, stále v televízii. A ľudia, ktorí nemajú peniaze, fajn, skúsime, no a potom sa to už s nimi vezie. Takých príkladov je veľa a aj bude ešte stále viac, no. Tiež im pripomínam, že majú svoje deti, podľa zákona o rodine aj ony by mali pomôcť. Tiež im pripomínam, tak nemusíte všetko mať, ale proste nemusíte si požičiavať, no.
Iné sú veci tých nebankových subjektov, hoci aj tam si myslím, že štát mal podstatne viac vtedy zasiahnuť do toho a spraviť kontrapropagandu, že to je svojím spôsobom lotéria, na ktorú veľa ľudí doplatilo. A ja poznám takých, čo dostali z reštitúcie pár miliónov, dali to tam a za mesiac už nemali nič. Sedeli desať rokov v base a takto to všetko dopadlo, no. Čiže u seniorov je to iste aj vina ich, nich, iste aj vina ich okolia, že im nepomohlo, aj vina detí alebo rodiny, občas, ale proste tých čísel je tak veľa, že určite zmeniť zákon, aby to nebolo 60 % životného minima, čo je tých slávnych 116 euro, ale aby to bolo aspoň životné minimum, to znamená tých 194 euro, to by, myslím, bolo humánne a ľudské a normálne. Čiže v druhom čítaní by som si dovolil dať taký návrh, aby ten § 40 sa zmenil tak, že exekúcii nepodliehajú tí, tí, tí a aj dôchodkovia, dôchodci do životného minima, ktoré sa mení teda podľa situácie tuná. Ale to bude teda až na druhé čítanie.
No to sú len také veľmi rýchle poznámky. Ešte, aby som niečo nezabudol. Tiež, a toto troška s tým nesúvisí, by bolo treba naozaj obmedziť tie surové reklamy na lieky. Niekto už pekne povedal, že chcem pozerať reklamy a stále musí mať film, to je strašné, lebo už je toho toľko tam, že naozaj nevie, čo je čo. Čiže obmedziť reklamy na všetko a najmä na lieky. Však niekedy vás bolela hlava, dali ste si acylpyrín, dneska máte toľko možností, že zblbnete z toho a umriete. Obmedziť reklamy na všelijaké iné nekalé veci, je ich dosť veľa, aj pre deti, ktoré sa nehodia. A tak isto obmedziť reklamy na tieto pôžičky bez záruky. Bola by zaujímavá štúdia, možno nejaký doktorand by sa tomu mohol venovať, že za aké pôžičky, pár stoeurové Hlina tu hovorí, a zoberú celý dom alebo byt človeku, ktorý to nevie splatiť.
Tak neviem, či to naozaj je takýto horor, ale proste tu by štát mohol zasiahnuť, že tak jak sa pornoreklamy nemôžu dávať, čo ja viem do 22.00 hod., tak by sa nemali dávať ani tieto reklamy, o ktorých som hovoril, do 22.00 hod., ale potom, keď už iba to nepozerajú ľudia, ktorých by to mohlo takto zadlžiť a zničiť im celý život.
Ďakujem.
