Videokanál poslanca

Ďakujem pekne. Pán poslanec Mikloš vo svojom vystúpení viackrát poukázal na to, že konsolidačné úsilie už nie je prioritou vlády Roberta Fica, a ja k tomu dodám len to aj vzhľadom k jeho vystúpeniu, kde sa venoval aj zdravotníctvu, že ani zdravotníctvo už nie je prioritou vlády Roberta Fica. V návrhu štátneho rozpočtu, ktorý uzrel svetlo sveta v auguste, sa ešte počítalo s platbou 4 % za poistencov štátu. Pani ministerka zdravotníctva povedala, že ide vybojovať od ministra Kažimíra viacej peňazí, hlavne pre tie stanujúce sestričky pred úradom vlády. Vybojovala, minister Kažimír jej zobral ďalších 52,4 mil. eur, a to, čo doniesol v októbri pán minister Kažimír do Národnej rady, čo tu poslala vláda Slovenskej republiky, bolo niečo nehanebné. Platba za poistencov štátu je nastavená v návrhu rozpočtu, dámy a páni, na úrovni 3,82 % z priemernej mzdy v národnom hospodárstve. Od roku 2004 tu nebol taký zlý rozpočet, čo sa týka platby za poistencov štátu.
Je síce pravda, že teraz výbor pre financie schválil pozmeňovací návrh, a ako keby vracal tých 52,4 mil. eur do rozpočtu, ale na veci sa nič nemení, že tieto 4 % nás vrhajú niekde do roku 2005 v rozpočte. Keď to porovnáme s posledným rozpočtom, ktorý zostavoval Ivan Mikloš, s rozpočtom, ktorý predkladala vláda Ivety Radičovej, a pripočítam už aj tých vrátených 52,4 mil. eur, ešte stále je to o 153 mil. eur menej za poistencov štátu, ako dávala vláda Ivety Radičovej. A vtedy hovoril Robert Fico, že do zdravotníctva treba viac peňazí.

Ďakujem pekne, pán poslanec. Myslím, že veľmi zaujímavo si hovoril a na niektoré tvoje myšlienky by som rád zareagoval alebo ich podporil. Určite sa pamätáš na tú diskusiu, ktorá začala ohľadne crazyshopov, bolo to ešte počas vlády Ivety Radičovej a vtedy sme práve chceli riešiť ten problém, že jednoducho rôzne chemické obmeny a deriváty omamných a psychotropných látok dokážu vznikať v laboratóriách, dá sa povedať, na týždennej báze a prichádzať na náš trh a my ako legislatíva nedokážeme včas dynamicky na to reagovať, to by sme museli stále otvárať zákon o omamných a psychotropných látkach. Dá sa povedať, každý mesiac by sme ho mali novelizovať. Vtedy sme sa to snažili riešiť prostredníctvom nariadenia vlády, ktoré by vydalo prílohu tých omamných a psychotropných látok, lebo to v podstate vláda vie robiť každú stredu, zistili sme ale, že podzákonnou normou nemôžme zabezpečiť trestnú zodpovednosť za prípadnú distribúciu alebo výrobu takejto látky. To riešenie, s ktorým prišla legislatíva v tomto funkčnom období, si naznačil, je to riešenie trošku obranárske, minimálne podzákonnou normou vieme tlačiť na to, aby tieto prostriedky a tieto látky boli stiahnuté z trhu.
Druhá moja poznámka je, že úplne s tebou súhlasím, že problém boja s drogovou závislosťou nie je problém boja ministerstva zdravotníctva, alebo len ministerstva zdravotníctva, je to celospoločenský problém, o tom sa prednáša. Ja si myslím, že hodiť to na plecia ministerstva zdravotníctva nebol šťastný krok, na Úrade vlády sa určite vedeli lepšie medzirezortne nájsť tie nástroje a formy boja s drogovou závislosťou.
A moja tretia poznámka je k tomu, že súhlasím s tebou, že len zmäkčovaním trestnej zodpovednosti, čo sa, žiaľ, udialo v poslednej novele Trestného zákona, aspoň tak to hodnotíme my v SDKÚ - DS, určite nebudeme úspešní. Treba hľadať iné formy.

Ďakujem pekne. Tak, samozrejme, vo vystúpení pani poslankyne Vaľovej, tak ako sme si už zvykli na kolegov zo SMER-u, sme sa prepracovali podľa jej názoru k prapôvodnej príčine problému a tou je Dzurinda, lebo vlastne Dzurinda je prapôvodnou príčinou akéhokoľvek problému, ktorý tu máme. Toto je taký evergreen, ale veľmi dobre to opakujete a dokážete to našiť na mieru, no ale poďme k meritu veci. V 2003. sa uskutočnil prenos kompetencií na mestá, obce a samosprávne kraje. Samozrejme, aj sociálne služby bolo prenesenou kompetenciou a ono to má aj logiku, lebo vy ako primátorka a vaši poslanci v Humennom určite lepšie viete, koľko kapacít verejný poskytovateľ, ktorého zriaďujete, potrebuje pre sociálne služby, a určite to lepšie viete posúdiť vzhľadom ku starnutiu obyvateľstva v Humennom ako nejaký úradník v Bratislave, čiže to malo absolútnu logiku, že to išlo na samosprávne kraje, mestá a obce, len zabudli ste povedať, že potom prišla aj fiškálna decentralizácia v roku 2004 a prišli peniaze a veľa peňazí. Tak veľa, že v 2005. roku snáď prvý- a poslednýkrát vládu Mikuláša Dzurindu na ZMOS-e v Bratislave vytlieskali poslanci, vytlieskali starostovia a primátori, boli veľmi spokojní po fiškálnej decentralizácii s objemom peňazí, ktorý prišiel. Takže zas celkom by som to takto nezjednodušoval, ale pokračujme ďalej. Potom prišla novela pani exministerky Tomanovej. Faktom je, že diskriminácia klientov u neverejných poskytovateľov vzhľadom ku klientom u verejných poskytovateľov, skutočnosť, že mesto zaplatí menej pri rovnakom stupni odkázanosti za klienta, ktorý ide do, k neverejnému poskytovateľovi, a viacej zaplatí u verejného poskytovateľa, ktorého zriaďuje, je diskriminácia, to povedal Ústavný súd a tam niekde začal ten celý problém, že znovu nesystémovo musíme každý rok doplácať neverejných poskytovateľom.

Chcem sa ti poďakovať, pán poslanec, za veľmi jednoduché vysvetlenie hneď na úvod a myslím si, že veľmi dobre zapadlo do kontextu toho, o čom tu diskutujeme dnes poobede. Naozaj táto novela zákona o sociálnych službách neprináša to, čo sa od nej očakávalo, to znamená udržateľné financovanie sociálnych služieb. To, že pán minister teraz rieši neverejných poskytovateľov ad hoc nejakým sľubom o 10 mil. eur, je len dôkaz toho, že naozaj to financovanie nie je udržateľné a nie je nastavené. To znamená, že sme tam, kde sme boli v roku 2008, 2009, 2010, 2011, že na konci roka nejak už tí neverejní veľmi kričali, tak sa to nejak spočítalo, minister práce, sociálnych vecí niečo vybavil u ministra financií a to sa dalo tým neverejným, aby nejak prežili. A, žiaľ, táto situácia bude aj po schválení tejto novely asi pokračovať ďalej.
Moja druhá poznámka k tvojmu vystúpeniu je len pochvala za to, ako si to veľmi jednoducho jednou vetou vystihol a veľmi presne, že aká je logika v tom, že neverejný poskytovateľ dostane menej peňazí od mesta a obce, následne musí teda vyberať viac od svojho klienta a čím viac vyberie, tým menej peňazí v ďalšom roku dostane. A to len podčiarkuje to, čo som hovoril vo svojom vystúpení, že ministerstvo riešilo a hľadalo kompromis medzi mestami a obcami, medzi neverejnými poskytovateľmi na jednej strane, na druhej strane ale čierny Peter zostal v rukách toho klienta. Lenže ten klient je v určitom stupni odkázanosti a je diskriminovaný podľa toho, či si vyberie verejného alebo neverejného poskytovateľa. Lebo za tú istú službu celý život platil dane a odvody, bude musieť viacej doplácať u neverejného poskytovateľa, ktorý je možno kvalitnejší, a on si ho chce vybrať, ako u verejného, a to je diskriminácia. Ďakujem.

Nebolo, pán župan Blanár, nebolo a mýlite sa ako obvykle. Treba povedať, že všimol som si, že rok sa hľadá riešenie, len nenašlo sa. O tom som hovoril vo svojom vystúpení. "Hledali, hledali, nenašli mí rádcové". To je ten problém. To, o čom vy hovoríte, ste úplne mimo, skúste si pozrieť túto novelu, vôbec nezakladá nejaké nové trendy vo financovaní, naďalej ponecháva to, čo tam bolo, diskrimináciu klientov neverejných zariadení sociálnych služieb voči verejným zariadeniam sociálnych služieb a skutočnosť, že to bude nedofinancované. Preto sa búria samosprávy, a to by ste vy ako župan aj mohli poznať, lebo aj vy máte mestá a obce vo vašom samosprávnom kraji. Oni sa vám budú aj búriť, pretože nebudú mať na to dostatok peňazí, aby to zaplatili. Ministerstvo zdravotníctva strčilo hlavu do piesku a nechce zatiaľ zaplatiť za ošetrovateľské výkony, oni sa vás tie zariadenia na to, pán župan, budú pýtať, tak som zvedavý, či aj im budete v takom klišé odpovedať, že za všetko je aj tak vinný Dzurinda.
Čo sa týka pani poslankyne Vaľovej, viete, moje hlboké presvedčenie je o tom, že občan platí dane a odvody a občan si má vybrať. Ak si klient vyberie neverejného poskytovateľa alebo verejného, je to jeho vec a nemali by sme to obmedzovať alebo o tom rozhodovať takým spôsobom, ako ste to popisovali vy, a hlavne ak dostane službu pre určitý stupeň odkázanosti, táto by mala byť zaplatená rovnako u verejného aj u neverejného poskytovateľa. To je moje vnútorné presvedčenie, vaše je zjavne iné, ako ste hovorili.
A čo sa týka pána poslanca Jasaňa, pozrite sa, v 2001. roku pri decentralizácii išli kompetencie, čo sa týka sociálnych služieb, na samosprávne kraje, potom prišla fiškálna decentralizácia, Tomanovej novela presunula kompetencie na mestá a obce, prišla Mihálova novela, ktorá posilnila klienta, všetci sme hľadali nejaké riešenie, ale stále sa nenašlo ani... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem pekne za slovo. Vážená pani podpredsedníčka Národnej rady, vážený pán minister, vážená pani spravodajkyňa, dámy a páni, dovoľte mi, aby som sa aj v druhom čítaní vyjadril k predloženej novele zákona o sociálnych službách.
Mnohé z výhrad, ktoré voči tejto novele mám, som už komunikoval v prvom čítaní a diskutovali sme o nich aj v pléne Národnej rady. Napriek tomu, že som očakával, že v období medzi prvým a druhým čítaním dôjde k zásadnejším zmenám v tejto novele zákona prostredníctvom pozmeňujúcich návrhov, ktoré budú prednesené na gestorskom, predovšetkým na gestorskom výbore a prejdú do spoločnej správy, resp. prostredníctvom pozmeňovacích návrhov, ktoré odznejú v pléne, musím povedať, že v tejto chvíli, keď vystupujem, lebo neviem ešte, kto každý dá pozmeňovací návrh okrem pani spravodajkyne v pléne Národnej rady v druhom čítaní, k takýmto zásadným zmenám, ktoré by môj kritický postoj k tejto novele zmenili, žiaľ nedošlo.
Možno chvíľu sa vrátim aj do minulosti. Nechcem robiť archeológiu a nechcem veľa rozprávať o tom, čo bolo a ako bolo a prečo bolo. Ale snáď pre pochopenie celého procesu je potrebné dvakrát sa na chvíľu vrátiť do minulosti a potom už budem hovoriť len o súčasnosti, o tejto novele zákona.
Vrátil by som sa najprv do leta minulého roku, vážené kolegyne, vážení kolegovia, ak si spomeniete na diskusiu o zákone o sociálnych službách v pléne Národnej rade, v lete sme s kolegom Pavlom Frešom predkladali návrh na riešenie situácie s financovaním sociálnych služieb. Aby som bol úplne úprimný, niežeby sme vymysleli nový model financovania sociálnych služieb, ale to, čo v tej chvíli reálne hrozilo v zariadeniach sociálnych služieb, sme navrhovali oddialiť. Hrozilo totiž prudké zvýšenie platieb pre klientov. Pre jednoduchosť budem hovoriť slovo klient, aj keď teraz to voláme takým dlhším a komplikovanejších názvom, budem ich volať klienti, lepšie sa mi to vyslovuje, tak sa ospravedlňujem. Čiže v lete minulého roka sme aj s kolegom pánom poslancom Frešom predkladali pozmeňujúci návrh týkajúci sa oddialenia zvýšenia platieb v zariadeniach sociálnych služieb pre klientov, a to až do konca roku 2013. V tom čase sme totižto boli ohrození, ak to tak môžem povedať, účinnosťou novely zákona, ktorú pripravoval predchádzajúci minister práce, sociálnych vecí a rodiny pán Mihál, a hrozilo prudké zvýšenie platieb klientov v zariadeniach sociálnych služieb. Plénum Národnej rady ale schválilo nakoniec pozmeňujúci návrh, resp. návrh pána poslanca Blanára, ktorý to jednoducho vypustil zo zákona o sociálnych službách. My sme navrhovali posunúť termín zvýšenia platieb pre klientov až do konca roku 2013, a to sme sa dostali do súčasnosti, sme na konci roka 2013, aby ministerstvu práce, sociálnych vecí a rodiny vznikol dostatočný priestor vyriešiť udržateľný systémový model financovania sociálnych služieb. Teraz je úplne jedno, či nakoniec Národná rada schválila pozmeňujúci návrh môj alebo pána poslanca Blanára, tak či tak ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny do konca roku 2013 tu má návrh novely zákona o sociálnych službách. Pán minister Richter totiž vtedy korektne sľúbil, že tento s financovaním sociálnych služieb tu je a on so svojím rezortom sa ho pokúsi vyriešiť. Musím ale povedať, že ten proces nebol jednoduchý. Chvíľu sa mi zdalo, že nakoniec ministerstvo práce ani nezvládne to obrovské množstvo pripomienok a námietok, ktoré prichádzali. Faktom je, že ministerstvo to zvládlo a zákon prišiel do prvého čítania. Musím ale povedať, že po jeho prečítaní som skonštatoval a konštatujem, že zákon nesplnil očakávania. Cieľom tohto zákona totiž malo byť doriešiť najpálčivejší problém - udržateľné systémové financovanie sociálnych služieb. Žiaľ, táto novela zákona o sociálnych službách tento najpálčivejší problém nevyriešila.
A teraz sa druhýkrát, ak dovolíte, vrátim naspäť, lebo včera, keď som bol pred Národnou radou a počúval som protesty poskytovateľov, neverejných poskytovateľov sociálnych služieb a klientov týchto zariadení, tak oni tak to veľmi zjednodušili, že neriešený problém financovania sociálnych služieb, za ktorý sú všetci vinní a všetky garnitúry ho nevedia vyriešiť, treba už konečne vyriešiť. Áno, veď treba si pripustiť, že tento problém sa tu vlečie ako červená niť poskytovaním sociálnych služieb.
Ale napriek tomu by som sa ešte raz vrátil do minulosti a spomenul dátum 3. august 2010. Tretieho augusta 2010 totižto Ústavný súd Slovenskej republiky povedal, že zákon o sociálnych službách, ktorý schválila prvá Ficova vláda a ktorý predkladala pani ministerka Tomanová, je protiústavný. Treba povedať, že problém s financovaním sociálnych služieb zákon z dielne pani ministerky Tomanovej prvej Ficovej vlády len prehĺbil a skomplikoval. Niežeby predtým neboli problémy, to by som teraz klamal. Nie, ale problém sa posunul do inej dimenzie a niekomu sa..., teda čierny Peter znovu zostal niekomu v rukách. Ale idem úplne do detailov. Tento zákon pani ministerky Tomanovej totižto zvýhodňoval klientov vo verejných zariadeniach pred klientmi v neverejných zariadeniach. Zákon zaviedol službu, na ktorú mal klient nárok, ale nedal peniaze. A to bol ten problém, že neboli reálne peniaze. To znamená, klienti aj chceli nastúpiť do sociálnych zariadení, aj bol priestor. Sociálne zariadenia mali kapacitu. Kým v minulosti sme boli svedkami skôr opačného modelu, že nebola kapacita. Čakalo sa v poradovníkoch, pretože nebola kapacita v sociálnych zariadeniach. Po zákone pani ministerky Tomanovej kapacita v sociálnych zariadeniach bola, len neboli peniaze na klientov, ktorí tam mali do týchto zariadení prísť. Tento zákon pani ministerky Tomanovej prehodil totižto financovanie sociálnych služieb, alebo aby som bol presný, presunul vo významnej miere financovanie sociálnych služieb z vyšších územných celkov na mestá a obce a tým prakticky chýbala 1 mld. na to slovenských korún, na to, aby dokázali pre svojich odkázaných občanov zabezpečiť a zaplatiť sociálnym zariadeniam služby, ktoré potrebovali, na ktoré boli odkázaní. Vláda Roberta Fica, prvá vláda to vyriešila pravidlom, resp. dala kompetenciu výrazne do rúk samospráv a povedala, sú to vaše peniaze, vy to budete platiť, tak vy rozhodnite, kde ten klient má ísť. No a je to logické, že keď to financovali mestá a obce, tak uprednostňovali verejných poskytovateľov, ktorých dokonca samy zriaďujú v mnohých prípadoch, čiže vlastné zariadenia pred neverejnými poskytovateľmi, ktoré zriaďujú či už súkromné spoločnosti, alebo rôzne organizácie tretieho sektoru, prípadne cirkvi. To ale Ústavný súd skonštatoval, že je protiústavné. Problém teda pretrvával ďalej, vláda Ivety Radičovej sa ho pokúsila riešiť. Nebudem nekorektný, budem hovoriť aj o problémoch za vlády Ivety Radičovej s financovaním sociálnych služieb. Pán minister Mihál prišiel s dvoma novelami do Národnej rady, treba to zopakovať, s jednou v decembri 2010, druhou v decembri 2011 a medzitým musela vláda Ivety Radičovej dvakrát - aj na konci 2010., aj na konci 2011. - dofinancovať sociálne služby neverejných poskytovateľov zo štátneho rozpočtu, pretože tam reálne hrozilo, že títo poskytovatelia zaniknú, a klienti, ktorí sú v týchto zariadeniach, sa ocitnú bez týchto zariadení. Nechcem to dramatizovať, že pôjdu na ulicu, skrátka, no nebude to zariadenie, v ktorom momentálne sú, teda vznikal by veľký problém. Riešilo sa to nesystémovo dotáciou zo štátneho rozpočtu. Uznáte, že toto je nesystémové financovanie, aby na konci roka sa nejak tak ako odšacovalo, že asi koľko chýba peňazí, a vložilo sa do sociálnych služieb.
V roku 2012 prišla už spomínaná, s ktorou som začal, novela pána ministra, Mihálova, ktorá zavádzala riešenie, a to v takom zmysle, že chcela výraznejšie zapojiť ľudí v zariadeniach sociálnych služieb do financovania týchto sociálnych služieb, resp. zapojiť rodinu týchto ľudí. Musím povedať, že má to svoju logiku, s čím prišiel pán exminister Mihál. Na druhej strane musím jedným dychom povedať, že hovoríme o sociálne najcitlivejšej skupine ľudí, ktorí sú v týchto zariadeniach, ktorí mnohokrát majú veľmi nízke dôchodky, v prípade detí sú tam mnohokrát celý život od veľmi útleho veku, sú tam dlhé roky títo klienti v zariadení a požiadavky, ktoré by mali splniť na to, aby bolo financovanie sociálnych zariadení, alebo v minulosti mali splniť na to, aby bolo financovanie sociálnych zariadení udržateľné, boli neúnosné. Vznikla panika, ktorú sme riešili v lete minulého roku. Faktom ale je, že teraz, či zoberiem novelu pani ministerky Tomanovej či novely pána ministra Mihála, všetci sa snažili riešiť financovanie sociálnych vecí, ale nevyriešili ho. Riešili, riešili, nedoriešili. Vždy niekomu zostal, dámy a páni, v rukách čierny Peter. Alebo to boli samosprávne kraje, alebo to boli mestá a obce, alebo to boli neverejní poskytovatelia sociálnych služieb, alebo to boli ľudia, ktorí v týchto zariadeniach sú. Čo s tým? Prichádzam už do súčasnosti a k včerajšku. Včera sa uskutočnil protest neverejných poskytovateľov sociálnych služieb aj mnohých klientov týchto zariadení pred Národnou radou. Ktorí ste sa unúvali, dámy a páni, a išli ste sa s nimi porozprávať, musím povedať, že to nebolo namierené voči žiadnej politickej strane, to bolo namierené za niečo. Potrebujú riešiť problém, v ktorom oni žijú, s ktorým sa boria každý deň. Tak ste si určite vypočuli ich požiadavky, ktoré prednášali a predniesli. Ja by som si ich tu dovolil len telegraficky vymenovať všetkých päť:
1. Žiadame, aby nová novela odstránila nespravodlivosť vo financovaní seniorov a odkázaných občanov umiestnených u neverejných poskytovateľov.
2. Trváme na tom, aby sa príspevok v odkázanosti stal obligátornou dávkou vyplácanou zo štátneho rozpočtu a aby nebol v kompetencii samospráv.
3. Trváme na tom, aby nová novela odstránila diskrimináciu všetkých seniorov a odkázaných v zariadeniach sociálnych služieb v prístupe k zdravotníckej starostlivosti. Preto do novej novely žiadame zakotviť povinnosť pre zdravotné poisťovne uhrádzať všetky zdravotnícke úkony vo všetkých typoch sociálnych zariadení, v ktorých sa vykonávajú.
4. Žiadame, aby nová novela doriešila decentralizáciu zariadení rezidenčnej služby, najmä u verejných poskytovateľov, ktoré majú v jednej budove 100 - 300 klientov, a nie, aby ju naoko riešila so znefunkčním neverejných poskytovateľov tým, že obmedzuje kapacitu zariadení v statuse ZPS na 22 a v ŠPZ na 40. Niečo rieši pozmeňujúci návrh, ktorý pred chvíľou bol predložený.
5. Žiadame všetky politické reprezentácie, aby v dôsledku demografického vývoja začali verejnú a odbornú diskusiu o nových zdrojoch pre zabezpečenie financovania sociálnych služieb, konkrétne diskusiu o zavedení nového povinného odvodu do tzv. fondu odkázanosti.
Toľko požiadavky neverejných poskytovateľov, ktoré včera komunikovali na verejnosti. Rád by som podčiarkol možno tú apolitickosť toho celého podujatia. Oni naozaj majú problém a žiadajú všetky politické garnitúry, aby sme ho riešili. To nie je problém SMER-u ani SDKÚ - DS, to je náš problém, dámy a páni, a problém ľudí, ktorí sú v týchto zariadeniach, možno aj našich rodičov a našich starých rodičov, prípadne aj niektorých našich detí. Potrebujeme riešiť tento problém. To by som chcel podčiarknuť. Tento problém, táto minca má dve strany.
Na jednej strane - a budem, snažím sa byť veľmi korektný - na jednej strane sú neverejní poskytovatelia sociálnych služieb, ich požiadavky som prečítal, sú logické.
Na druhej strane sú ale samosprávy, mestá a obce a tu nie je jeden dobrý a druhý zlý, jeden čierny a jeden biely, ich problémy sú takisto legitímne a oprávnené, pretože ministerstvo práce, sociálnych vecí od nich chce, aby financovalo sociálne služby pre občanov, ktorí sú na to odkázaní a bývajú v danom meste alebo v danej obci. Treba povedať, že v tejto novele zákona prišlo, keď som to dobre spočítal, 494 pripomienok v pripomienkovom konaní. Predpokladám, že tam boli aj pripomienky neverejných poskytovateľov sociálnych služieb, ale predpokladám, že tam boli aj pripomienky Združenia miest a obcí Slovenska. Tvrdím to preto, lebo ešte na legislatívnu radu vlády priniesol pán minister Richter tento návrh zákona s rozporom so samosprávou - rozporom so ZMOS-om. Čo teda žiada ZMOS? Aby sme boli korektní, mal tri požiadavky ZMOS:
Prvá požiadavka - doriešenie financovania ošetrovateľskej starostlivosti z rezortu zdravotníctva.
Druhá požiadavka - ZMOS nesúhlasil s tým, aby mali obce povinnosť financovať neverejných poskytovateľov sociálnych služieb a má to svoju logiku. Oni zriaďujú svojich poskytovateľov. Prečo majú nejakým súkromným charitatívnym organizáciám platiť? Oni budú umiestňovať do svojich zariadení, čiže toto žiadali od pána ministra, resp. od vlády.
Ďalej tretia požiadavka - ZMOS nesúhlasil, aby sa zvýšila ochrana príjmov klientov .
Treba povedať, že Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny logicky hľadalo kompromis. Treba ale čestne priznať, že pán minister Richter v druhej požiadavke ZMOS-u ustúpil. Ustúpil a zrušil zrovnoprávnenie klientov vo verejných a neverejných zariadeniach, ako to pôvodne navrhoval a ako to pôvodne chcel urobiť. Štát a samosprávy teda budú môcť znovu diskriminovať klientov podľa toho, v akom sú zariadení.
Na druhej strane, teraz buďme čestní, toto je proti neverejným. Treba povedať, že táto novela zákona o sociálnych službách naďalej komplikuje situáciu aj samosprávam, dámy a páni, poslanci obecných, mestských, krajských samospráv, starostovia, ktorí ste tu v tejto sále. Komplikuje to. Nevyrieši ten problém, ktorý tu existuje, to napätie, ktoré tu existuje, keďže na to, aby samosprávy mohli nediskriminovať klientov a platiť rovnako verejným aj neverejným za rovnaké služby, na to by potrebovali viacej peňazí a tento balík peňazí nie je pripravený. Čiže tento problém, ktorý sme tu mali, ten najpálčivejší problém, preto som sa vrátil až k pani ministerke Tomanovej, nie preto, že chcem robiť teraz politiku voči niekomu. Ten problém, ktorý tu máme, pretrváva. Keď neschválime tento návrh zákona v druhom, treťom čítaní alebo zajtra, ten problém, ktorý tu existuje, pretrváva. Klienti budú naďalej diskriminovaní podľa toho, či sú u verejného alebo neverejného poskytovateľa. Naďalej budú samosprávy vymýšľať rôzne vzorce, aby zaplatili menej neverejným poskytovateľom za rovnakého klienta v rovnakom stupni odkázanosti, ako zaplatia vo svojom zariadení, a samosprávy sa budú naďalej právom odvolávať na to, že na to nebudú mať dosť peňazí. Čiže problém, ktorý sme mali, pokračuje ďalej. Tým nechcem povedať, že v tejto novele nie je veľa dobrých vecí, ktoré vylepšujú sociálne služby. Aby ste mi rozumeli, ale cieľ vyriešiť udržateľne financovanie sociálnych služieb, táto vysoká ambícia, ktorú si minister Richter postavil, nebude splnená. To si musíme korektne povedať.
Takže, dámy a páni, problémy, ktoré sú nevyriešené v tejto novele, sú dve, dva. Ten prvý problém je alebo moja výhrada voči tomu zákonu je, že predlžuje sa diskriminácia klientov v neštátnych zariadeniach. Musím povedať, že trápi to všetkých. Pred chvíľou som to popisoval veľmi detailne. Trápi to ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny, určite ich to trápi, nemyslite si, že im je to jedno, že to nevedia optimálne vyriešiť. Trápi to samosprávy, ktorým tiež nie je príjemné, že niečo dostali, na čo nemajú dostatok peňazí, trápi to neverejných poskytovateľov sociálnych služieb, ktorí cítia diskrimináciu a nespravodlivosť, ale čo je najhoršie, bude to trápiť a bude to dopadať na klientov. Čiže v hľadaní kompromisov mám znovu taký pocit, ako keby ministerstvo práce a pán minister Richter troška pozabudli na klientov, ktorí zostali, ktorí zostali naboku, kdežto oni dostávajú tie sociálne služby, oni sú v tých zariadeniach. Obávam sa, že táto novela, nevyriešenie tohto prvého veľkého problému udržateľného financovania sociálnych služieb a nediskriminovania klientov u neverejných poskytovateľov sociálnych služieb sa nepodarilo vyriešiť. Máme tu ale aj druhý problém. Na to upozornil ZMOS, ako zdravotník k nim budem pomaly končiť, lebo mi je najbližší.
My máme ešte jeden veľký problém, dámy a páni, a to je skutočnosť, že roky rokúce sa v sociálnych zariadeniach poskytuje zdravotná starostlivosť, predovšetkým ošetrovateľské výkony. Je úplne logické, že za tieto ošetrovateľské výkony by mal zaplatiť ten, kto platí zdravotnú starostlivosť v tejto krajine, čiže zdravotné poisťovne. Hľadal sa kompromis. Ja viem, že ho hľadal pán minister. Ja ho neobviňujem, že ho nehľadal, len na Slovensku stále máme rezortistický problém. Ministerstvo práce, sociálnych vecí je jedna budova, ministerstvo zdravotníctva druhá budova. Spolu komunikujú ťažko, nech je akákoľvek vláda. Ministerstvo zdravotníctva bráni svoje zdroje pre nemocnice a ambulancie, ministerstvo práce správne poukazuje na to, že v zariadeniach sociálnych služieb sa poskytujú aj ošetrovateľské výkony. Treba povedať, že v minulosti sme k tomu už urobili krok. Hovoríme jasne v zdravotníckych zákonoch, že je možné poskytovať zdravotnú starostlivosť aj v sociálnych zariadeniach. To by bola pekná deklarácia, kým nebude povedané, ktoré sú tu výkony, za akých okolností a kto ich môže poskytovať, akú majú cenu, a kto to má zaplatiť. Lenže toto nepriniesla táto novela zákona. Musím povedať, že som sklamaný z pani ministerky zdravotníctva. Mnohokrát to už opakujem v súvislosti s pani ministerskou zdravotníctva, že ona rada strčí hlavu do piesku a tvári sa, že problém neexistuje, ale on existuje, dámy a páni, a tieto finančné prostriedky v zariadeniach sociálnych služieb chýbajú - finančné prostriedky za ošetrovateľskú starostlivosť. Tam nie je len opatrovateľská starostlivosť. Pán minister ma v prvom čítaní uistil, že hľadá sa riešenie, že mali by byť nejaké výkony, ktoré bude preplácať rezort zdravotníctva, teda zdravotné poisťovne. Zatiaľ ich nevidím v spoločnej správe, nevidím ich, možno prídu s pozmeňujúcicm návrhom, možno prídu ďalšou novelou zákona, ale tento problém tu máme. Keď sme korektní, musíme ho pomenovať. Ako zdravotníka ma možno teraz budú nenávidieť niektoré nemocnice, že im beriem peniaze, ktoré by mohli ísť k nim, ale keď chceme byť spravodliví, musíme povedať, že ak je poskytovaná nejaká služba, mala by byť zaplatená. To, že roky všetci, všetky garnitúry, všetky vlády akceptujeme tíško stav, že sa poskytuje zdravotná starostlivosť v sociálnych zariadeniach, ale nehradí sa, nie je správny. Žiaľ, ani túto ambíciu, ktorú určite mala táto novela, pán minister o nej hovoril, táto novela nesplnila.
Čiže zhrnuté a podčiarknuté, zákon nesplnil základný cieľ, ktorý mal splniť, neprináša udržateľné riešenie financovania sociálnych služieb a som o tom presvedčený, že na to doplatia a ten čierny Peter nakoniec zostane v k rukách klientov zariadení sociálnych služieb, a to ma najviac mrzí. Slovensko potrebuje moderný zákon o dlhodobej starostlivosti. Veľa o ňom hovoríme, osobne som si myslel, že možno táto novela zákona o sociálnych službách tento problém vyrieši, žiaľ, nevyriešila ho. Slovensko potrebuje moderný zákon o sociálnej medicíne, keď chcete, o dlhodobej starostlivosti, ktorý vyrieši skutočnosť, že pacient v nemocnici a klient v sociálnom zariadení sú väčšinou ten istý človek a pobyt v jednom a druhom zariadení sa strieda niekedy v roku aj niekoľkokrát. Nie je možné, aby do utorka do 11.00 hod., kým leží pacient v geriatrickom centre Svätého Lukáša v Košiciach ho financovalo zdravotníctvo, lebo je to pacient, je chorý človek a o 11.30 hod., keď ho sanitka prenesie do zariadenia pre seniorov alebo do domova sociálnych služieb na Garbiarskej ulici v Košiciach, ho už financoval rezort sociálnych vecí, pretože on už prestane byť chorým človekom, zhruba za 30 minút ho vyliečime v sanitke a už je len sociálne odkázaným človekom a potrebuje opatrovateľskú starostlivosť. To nie je pravda, dámy a páni! Ale ticho všetci akceptujeme tento stav, ktorý potrebujeme zmeniť.
Financovanie sociálnych služieb bude udržateľné vtedy, keď bude viaczdrojové, reálne viaczdrojové, keď okrem ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny a sociálnych fondov, po čom volajú aj neverejní poskytovatelia, okrem zdrojov samosprávy, kde býva daný občan, daný človek, ktorý je odkázaný na sociálnu službu, okrem zdrojov verejného zdravotného poistenia sa na ňom, pretože klientovi je poskytovaná zdravotná starostlivosť, sa na ňom bude ako štvrtý podieľať aj svojou časťou príspevku klient, ktorému je poskytovaná sociálna služba. Ak bude takéto štvorzdrojové alebo viaczdrojové financovanie sociálnych služieb, teda z rezortu práce, sociálnych vecí a rodiny, zo samosprávy, z verejného zdravotného poistenia a od klienta, potom možno pri dobrom nastavení zrušíme nezmyselnú diskrimináciu podľa toho, či je klient u verejného alebo neverejného poskytovateľa zdravotnej, poskytovateľa sociálnych služieb, pardon, zrušíme nezmyselnú situáciu, keď sa samospráva vlastne dostáva do konfliktu záujmu, dámy a páni. No áno, pretože oni rozhodnú o stupni odkázanosti a zároveň zriaďujú verejných poskytovateľov sociálnych služieb. Ale môžu rozhodnúť aj o tom, že klient pôjde, resp. mu odporučia neverejného poskytovateľa sociálnych služieb. No už krajší konflikt záujmov nevidím ako v tom, že samospráva rozhodne o tom, či potrebuje alebo nepotrebuje sociálnu službu, pritom sama zriaďuje zariadenia sociálnych služieb, kde platí lepšie ako u neverejných poskytovateľov sociálnych služieb. Samospráva je v konflikte záujmov.
Dámy a páni, tak nejak vidím do budúcnosti riešenie udržateľného financovania sociálnych služieb, dnes musím konštatovať, že táto novela zákona o sociálnych službách, a je mi to ľúto, že to musím povedať, túto ambíciu, ktorú pôvodne mala, nesplní a nevyrieši. Udržateľné financovanie sociálnych služieb nevyrieši diskrimináciu klientov zariadení sociálnych služieb, ktorí sú diskriminovaní, ak sú u neverejného poskytovateľa v porovnaní s verejným poskytovateľom, a v súlade aj s tým, čo včera požadovalo toto zhromaždenie klientov, ale aj poskytovateľov sociálnych služieb pred Národnou radou Slovenskej republiky, dávam procedurálny návrh, aby sme vrátili predmetnú novelu zákona o sociálnych službách na dopracovanie ministerstvu práce, sociálnych vecí a rodiny. Ja nehovorím, že neprináša dobré veci, ale treba ďalej diskutovať a hľadať riešenie, ďalej diskutovať a hľadať riešenie, lebo tu budeme pri druhej, tretej, siedmej novele toho istého zákona hrať ten istý pingpong, ktorý hráme dnes, ale nevyriešime to podstatné, aby klient dostal adekvátnu službu u verejného či neverejného poskytovateľa, lebo si ju sám vyberie, a aby za túto službu bolo adekvátne zaplatené.
Dámy a páni, poprosím vás o podporu môjho procedurálneho návrhu. Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne. Vážená pani podpredsedníčka Národnej rady, vážená pani spravodajkyňa, vážené kolegyne, vážení kolegovia, dovoľte aj mne niekoľko myšlienok k prezidentom vrátenému zákonu o kolektívnom vyjednávaní. Pôvodne som to chcel riešiť len faktickou poznámkou, ale akosi v priebehu tej rozpravy sa tých argumentov nazbieralo možno trochu viacej, preto sa pokúsim ich zhrnúť vo svojom vystúpení.
Začal by som asi tým, že pán prezident vrátil tento, túto novelu zákona o kolektívnom vyjednávaní do Národnej rady Slovenskej republiky a prvá reakcia, ktorú som zachytil v médiách, bola, ako je pán minister Richter neobyčajne prekvapený, ako je vláda Slovenskej republiky neobyčajne prekvapená, ako sú hlavne odborári a Konfederácia odborových zväzov prevelice prekvapení, že pán prezident takýto zákon vôbec vrátil späť. Odborári, samozrejme, vychádzali z logiky, že pán prezident často hovorí o tom, ako cíti sociálne, a odborári si mysleli, že teda nemôže sociálny zákon vrátiť do Národnej rady. Odborári totižto cítia a vnímajú tento zákon ako neobyčajne sociálny. Chválapánubohu, v tomto prípade pán prezident konal správne, pretože tento zákon nie je sociálny. A odznelo tu už vo vystúpení pána poslanca Štefanca aj pána poslanca Hlinu, nejdem opakovať to, čo oni povedali, len chcem podčiarknuť, že nie je sociálny. Vôbec nepomáha najslabším. Vôbec nezlepšuje pracovné podmienky pre pracujúcich vo firmách a v továrňach. Vôbec nepomáha zamestnancom. Nie, tento zákon nie je sociálny. Naopak, je antisociálny. Jediní, komu tento zákon pomáha, sú odborári.
Odborári boli neobyčajne prekvapení a aj vláda, aj pán minister Richter bol neobyčajne prekvapený, že v tomto prípade aspoň čiastočne vypočul pán prezident Slovenskej republiky volanie zamestnávateľských zväzov a združení. Len čiastočne, lebo ten zákon, aj keď budú schválené pripomienky pána prezidenta, čo sa zdá byť dosť málo pravdepodobné, keďže SMER nediskutuje a zrejme je rozhodnutý nehlasovať za pripomienky pána prezidenta; ale aj keby boli schválené pripomienky pána prezidenta, ten zákon by bol naďalej zlý a naďalej antisociálny. Treba ale povedať, že aspoň na konci svojho funkčného obdobia pán prezident ukazuje v praxi, že vie vypočuť aj požiadavky zamestnávateľských zväzov a združení.
Pán prezident dal dve pripomienky, ktoré sa týkajú toho, aby sa kolektívne zmluvy vyššieho stupňa nevzťahovali na podniky do 50 zamestnancov, čím len reaguje na medzinárodný úzus, že malá firma je do 50 zamestnancov a nie do 20 zamestnancov, ako to chcela presadiť a presadila vláda Slovenskej republiky v novele zákona o kolektívnom vyjednávaní. A veľmi logicky pán prezident dáva návrh, aby sa kolektívna zmluva vyššieho stupňa nevzťahovala na tie podniky, kde už existuje kolektívna zmluva. (Ruch v sále, prerušenie vystúpenia predsedajúcou.)

Zmajkovičová, Renáta, podpredsedníčka NR SR
Poprosím, kolegyne, kolegovia, ešte pán poslanec pokračuje.
Nech sa páči.

Novotný, Viliam, poslanec NR SR
Takže logicky pán prezident vo svojej druhej pripomienke hovorí o tom, aby sa kolektívna zmluva vyššieho stupňa nevzťahovala na tie podniky, ktoré majú uzavretú kolektívnu zmluvu. No veď z logiky veci, dnes to tu už znovu odznelo v rozprave, beriem, že odborári majú túžbu rozšíriť kolektívne zmluvy na podniky, kde nie sú. Ale tam, kde je uzatvorená kolektívna zmluva, na čo sa tam má vzťahovať ešte kolektívna zmluva vyššieho stupňa? Čiže podľa môjho názoru je to absolútne logické.
Dámy a páni, ja podporím obe pripomienky pána prezidenta, tak ako to za náš poslanecký klub povedal aj pán poslanec Štefanec. Napriek tomu ale budem hlasovať proti tomuto nesociálnemu zákonu, pretože ten zákon je naďalej zlý. Je zlý preto, lebo strana SMER, vláda Slovenskej republiky, ktorú tvorí výlučne strana SMER, a Konfederácia odborových zväzov si zamenili sociálny dialóg za sociálny diktát. Tripartita má byť o dialógu. O tom, že hľadáte konsenzus. Nie o tom, že sa minister práce dohodne s Konfederáciou odborových zväzov a presadí si do zákona to, čo vyhovuje odborárskym predákom a odborárskym bossom, a absolútne ignoruje pripomienky zamestnávateľských zväzov a združení.
Dámy a páni zo SMER-u, tento nesociálny zákon nie je o ničom inom, iba že platíte Konfederácii odborových zväzov za podporu strany SMER vo voľbách v roku 2012. Vy totižto, strana SMER má s Konfederáciou odborových zväzov podpísanú dohodu o spolupráci, v ktorej sa píše okrem toho, že partneri si budú navzájom pomáhať k obojstranne výhodnej spolupráci. Tak takto vyzerá obojstranne výhodná spolupráca medzi socialistickou vládou a Konfederáciou odborových zväzov.
Dámy a páni, keď znovu prelomíte prezidentovo veto a schválite tento nesociálny zákon, prostredníctvom neho nepomôžete ani jednému jedinému zamestnancovi na Slovensku. Žiadnemu zamestnancovi sa tým nevytvoria lepšie pracovné podmienky. Nepomôžete k vytvoreniu ani jedného jediného nového pracovného miesta, o ktoré by vám zrejme malo ísť, keďže nezamestnanosť na Slovensku je vysoká. Naopak, skomplikujete vytváranie nových pracovných miest a dokonca môžte ohroziť existujúce pracovné miesta. Jediní, komu... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcou.)

Zmajkovičová, Renáta, podpredsedníčka NR SR
Pán poslanec, prepáčte, je po 17. hodine, máte ešte na dlhšie alebo budeme pokračovať hlasovaním? Nech sa páči.

Novotný, Viliam, poslanec NR SR
Dve vety. Dve vety, pani podpredsedníčka.
Jediní, komu týmto zákonom pomôžete, sú odborárski bossovia a predáci. Im posilníte ich pozíciu v podnikoch, tam, kde túto silnú pozíciu doteraz nemali.
Dámy a páni, tento zákon je zlý a škodlivý a chcem vás požiadať, aby ste zaňho nehlasovali. Ďakujem pekne. (Potlesk.)

Chcem sa poďakovať pani poslankyni Nicholsonovej za vynikajúce vystúpenie. Možno len niekoľko poznámok. To, či je vládny zákon protiústavný, alebo nie, povie Ústavný súd. Ja už som veľmi opatrný v hodnotení, ani by som si to netrúfol. Mám už svoje skúsenosti z tohto parlamentu. To nech povie Ústavný súd, ale aj preto, lebo tu existovalo toto podozrenie, som ho v treťom čítaní nepodporil, zdržal som sa hlasovania. Aj dnes sa zdržím hlasovania, po tom, čo odmietnem pripomienky pána prezidenta. Súhlasím s pani poslankyňou, že rómska reforma zatiaľ nezačala. Je tu niečo, čo je napísané v zákone o pomoci v hmotnej núdzi, je to nejaký pokus, nejaké naznačenie riešení, veľmi vágne, ťažko fungujúce. To, čím nás tu marketingovo zabával SMER aj splnomocnenec pre rómsku problematiku, zatiaľ nezačalo, buďme ale optimisti, čo keď to raz začne. Treba naozaj povedať, že tie riešenia, ktoré sú v tomto vládnom zákone, sú nedostačujúce, nebudú riešiť problém, ktorý na Slovensku máme.
A ďakujem veľmi pekne pani poslankyni, že to pomenovala, aj pán poslanec Kaník, aj ja ako spolupredkladateľ sme predkladali aj v tomto funkčnom období rad návrhov zákonov, ktoré by určite pomohli riešiť túto problematiku, ale aj vy, pani poslankyňa, ste ich predkladali do tohto pléna. Napríklad aj takéto riešenie, ktoré ste spomenuli, či nie radšej nahradiť peniaze ako dávku v hmotnej núdzi za materiálnu pomoc. Vláda Ivety Radičovej aj vyskúšala takýto model. Vtedy Robert Fico povedal, že nás to tlačí do tretieho sveta. Tak sa choďte pozrieť do niektorej rómskej osady, či nie je náhodou v treťom svete!
A moja posledná poznámka je, že nehnevajte sa na mňa, pani poslankyňa, keď do určitej miery koketujem s podporou tohto vládneho návrhu zákona. Držím sa možno hesla, že lepšie niečo ako vôbec nič.
Ďakujem.

Ďakujem pekne. Myslím, pán poslanec, že si veľmi zoširoka rozanalyzoval celý tento problém úplne do podrobností, ale naozaj rád by som podčiarkol niektoré myšlienky z tvojho vystúpenia. Súhlasím s tebou - a povedal som to aj ja vo svojom vystúpení -, že vládny zákon, tak ako bol schválený, je nedostatočný. Naznačuje určité riešenia a priznáva problémy, ktoré na Slovensku máme, len v praxi tieto riešenia, ktoré prináša, budú skôr nefungovať, ako fungovať, alebo v konečnom dôsledku skôr nenapomôžu riešeniu problému, ktorý treba riešiť.
Súhlasím s tebou aj v tom, že pripomienky pána prezidenta, ja som ich nazval scestnými a na tom trvám. Tá argumentácia podľa mňa nie je náležitá hlavne pri riešení tohto problému. Faktom ale je, že mali by sme sa držať jednoduchej ľudovej pravdy, ktorú na Slovensku dlhodobo nerešpektujeme, že bez práce nie sú koláče. Peniaze by mali byť za prácu. Nikto nenapáda skutočnosť ústavy, že každý by mal mať nárok dostať finančné prostriedky na prežitie, na živobytie. Ale predsa robiť rozdiely medzi tými, ktorí sú aktívni a chcú sa z tejto hmotnej núdze dostať, a tými, ktorí nie sú aktívni a reálne sú spokojní, že v tej hmotnej núdzi sú, je podľa môjho názoru správne. Ide o to - a ty si na to veľmi dobre poukázal -, že riešenie, ktoré prináša ale tento vládny zákon, v praxi nebude fungovať už aj preto, lebo vykonávanie malých obecných prác je natoľko obmedzené a zviazané, že reálne ten starosta nebude vedieť ponúknuť dostatok pracovných príležitostí, čiže to prihlasovanie sa bude viac-menej formalita. Do budúcna, ak nebudeme riešiť pracovné príležitosti pre nízkokvalifikovaných ľudí aj tým, že budeme rozširovať možnosti, kde by mohli títo ľudia pracovať, nedostaneme ich z pasce chudoby... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem pekne obom kolegom, ktorí na mňa reagovali. Áno, aj mne chýba diskusia predovšetkým zo strany poslancov SMER-u, ale predpokladám, že oni to len odhlasujú tak, ako to predložil pán spravodajca. Takže zrejme si budeme musieť vystačiť diskusiou len v opozícii.
Čo sa týka pani poslankyne Gibalovej, ja rozumiem jej argumentom aj tomu, prečo s tým nesúhlasí, veď rovnako sme diskutovali v druhom čítaní aj s pánom poslancom Mihálom, či je, alebo nie je takéto opatrenie protiústavné. Musím povedať, že aj z tohto dôvodu som sa nakoniec zdržal hlasovania pri tomto vládnom zákone, pretože na to nám môže dať odpoveď Ústavný súd.
Ja ale hovorím o niečom inom, o filozofii, o ktorej v SDKÚ - DS hovoríme od roku 2002. A je to taká pekná jednoduchá ľudová filozofia, bez práce nie sú koláče. To znamená, každý by mal vykonávať nejakú aktivitu. Nemôže byť predsa niekto v hmotnej núdzi, poberať dávku v hmotnej núdzi, neprejavovať vôbec žiadnu aktivitu o malé obecné práce, aby si niečo privyrobil. Veď za to niečo zarobí za tie malé obecné práce. Ako absolútne žiadnu aktivitu nepreukáže, myslím si, že žiadať od ľudí, ktorí dlhodobo poberajú dávku v hmotnej núdzi nejakú aktivitu, je správne. Či to je dobre nastavené v tomto zákone? Ale ja sám hovorím, že je to nedostačujúce. To, či je protiústavné, vie povedať Ústavný súd. Ja hovorím, že je to nedostačujúce, pretože podľa mňa to aj tak v praxi nebude dostatočne motivujúce k tomu, aby ľudia, ktorí sú dlhodobo v hmotnej núdzi a sú tam spokojní, pretože predovšetkým o nich hovoríme, vykonali nejakú aktivitu, stačí im formálne sa prihlásiť na malé obecné služby, ktoré reálne aj tak nebudú vykonávať, pretože v obci, kde je tisíc ľudí v hmotnej núdzi a majú 15 pracovných príležitostí v malých obecných službách, sa to ani technicky nedá urobiť.
Ďakujem.