Ďakujem pekne za slovo. Vážená pani podpredsedníčka Národnej rady, vážený pán minister, vážená pani spravodajkyňa, dámy a páni, dovoľte mi, aby som sa aj v druhom čítaní vyjadril k predloženej novele zákona o sociálnych službách.
Mnohé z výhrad, ktoré voči tejto novele mám, som už komunikoval v prvom čítaní a diskutovali sme o nich aj v pléne Národnej rady. Napriek tomu, že som očakával, že v období medzi prvým a druhým čítaním dôjde k...
Ďakujem pekne za slovo. Vážená pani podpredsedníčka Národnej rady, vážený pán minister, vážená pani spravodajkyňa, dámy a páni, dovoľte mi, aby som sa aj v druhom čítaní vyjadril k predloženej novele zákona o sociálnych službách.
Mnohé z výhrad, ktoré voči tejto novele mám, som už komunikoval v prvom čítaní a diskutovali sme o nich aj v pléne Národnej rady. Napriek tomu, že som očakával, že v období medzi prvým a druhým čítaním dôjde k zásadnejším zmenám v tejto novele zákona prostredníctvom pozmeňujúcich návrhov, ktoré budú prednesené na gestorskom, predovšetkým na gestorskom výbore a prejdú do spoločnej správy, resp. prostredníctvom pozmeňovacích návrhov, ktoré odznejú v pléne, musím povedať, že v tejto chvíli, keď vystupujem, lebo neviem ešte, kto každý dá pozmeňovací návrh okrem pani spravodajkyne v pléne Národnej rady v druhom čítaní, k takýmto zásadným zmenám, ktoré by môj kritický postoj k tejto novele zmenili, žiaľ nedošlo.
Možno chvíľu sa vrátim aj do minulosti. Nechcem robiť archeológiu a nechcem veľa rozprávať o tom, čo bolo a ako bolo a prečo bolo. Ale snáď pre pochopenie celého procesu je potrebné dvakrát sa na chvíľu vrátiť do minulosti a potom už budem hovoriť len o súčasnosti, o tejto novele zákona.
Vrátil by som sa najprv do leta minulého roku, vážené kolegyne, vážení kolegovia, ak si spomeniete na diskusiu o zákone o sociálnych službách v pléne Národnej rade, v lete sme s kolegom Pavlom Frešom predkladali návrh na riešenie situácie s financovaním sociálnych služieb. Aby som bol úplne úprimný, niežeby sme vymysleli nový model financovania sociálnych služieb, ale to, čo v tej chvíli reálne hrozilo v zariadeniach sociálnych služieb, sme navrhovali oddialiť. Hrozilo totiž prudké zvýšenie platieb pre klientov. Pre jednoduchosť budem hovoriť slovo klient, aj keď teraz to voláme takým dlhším a komplikovanejších názvom, budem ich volať klienti, lepšie sa mi to vyslovuje, tak sa ospravedlňujem. Čiže v lete minulého roka sme aj s kolegom pánom poslancom Frešom predkladali pozmeňujúci návrh týkajúci sa oddialenia zvýšenia platieb v zariadeniach sociálnych služieb pre klientov, a to až do konca roku 2013. V tom čase sme totižto boli ohrození, ak to tak môžem povedať, účinnosťou novely zákona, ktorú pripravoval predchádzajúci minister práce, sociálnych vecí a rodiny pán Mihál, a hrozilo prudké zvýšenie platieb klientov v zariadeniach sociálnych služieb. Plénum Národnej rady ale schválilo nakoniec pozmeňujúci návrh, resp. návrh pána poslanca Blanára, ktorý to jednoducho vypustil zo zákona o sociálnych službách. My sme navrhovali posunúť termín zvýšenia platieb pre klientov až do konca roku 2013, a to sme sa dostali do súčasnosti, sme na konci roka 2013, aby ministerstvu práce, sociálnych vecí a rodiny vznikol dostatočný priestor vyriešiť udržateľný systémový model financovania sociálnych služieb. Teraz je úplne jedno, či nakoniec Národná rada schválila pozmeňujúci návrh môj alebo pána poslanca Blanára, tak či tak ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny do konca roku 2013 tu má návrh novely zákona o sociálnych službách. Pán minister Richter totiž vtedy korektne sľúbil, že tento s financovaním sociálnych služieb tu je a on so svojím rezortom sa ho pokúsi vyriešiť. Musím ale povedať, že ten proces nebol jednoduchý. Chvíľu sa mi zdalo, že nakoniec ministerstvo práce ani nezvládne to obrovské množstvo pripomienok a námietok, ktoré prichádzali. Faktom je, že ministerstvo to zvládlo a zákon prišiel do prvého čítania. Musím ale povedať, že po jeho prečítaní som skonštatoval a konštatujem, že zákon nesplnil očakávania. Cieľom tohto zákona totiž malo byť doriešiť najpálčivejší problém - udržateľné systémové financovanie sociálnych služieb. Žiaľ, táto novela zákona o sociálnych službách tento najpálčivejší problém nevyriešila.
A teraz sa druhýkrát, ak dovolíte, vrátim naspäť, lebo včera, keď som bol pred Národnou radou a počúval som protesty poskytovateľov, neverejných poskytovateľov sociálnych služieb a klientov týchto zariadení, tak oni tak to veľmi zjednodušili, že neriešený problém financovania sociálnych služieb, za ktorý sú všetci vinní a všetky garnitúry ho nevedia vyriešiť, treba už konečne vyriešiť. Áno, veď treba si pripustiť, že tento problém sa tu vlečie ako červená niť poskytovaním sociálnych služieb.
Ale napriek tomu by som sa ešte raz vrátil do minulosti a spomenul dátum 3. august 2010. Tretieho augusta 2010 totižto Ústavný súd Slovenskej republiky povedal, že zákon o sociálnych službách, ktorý schválila prvá Ficova vláda a ktorý predkladala pani ministerka Tomanová, je protiústavný. Treba povedať, že problém s financovaním sociálnych služieb zákon z dielne pani ministerky Tomanovej prvej Ficovej vlády len prehĺbil a skomplikoval. Niežeby predtým neboli problémy, to by som teraz klamal. Nie, ale problém sa posunul do inej dimenzie a niekomu sa..., teda čierny Peter znovu zostal niekomu v rukách. Ale idem úplne do detailov. Tento zákon pani ministerky Tomanovej totižto zvýhodňoval klientov vo verejných zariadeniach pred klientmi v neverejných zariadeniach. Zákon zaviedol službu, na ktorú mal klient nárok, ale nedal peniaze. A to bol ten problém, že neboli reálne peniaze. To znamená, klienti aj chceli nastúpiť do sociálnych zariadení, aj bol priestor. Sociálne zariadenia mali kapacitu. Kým v minulosti sme boli svedkami skôr opačného modelu, že nebola kapacita. Čakalo sa v poradovníkoch, pretože nebola kapacita v sociálnych zariadeniach. Po zákone pani ministerky Tomanovej kapacita v sociálnych zariadeniach bola, len neboli peniaze na klientov, ktorí tam mali do týchto zariadení prísť. Tento zákon pani ministerky Tomanovej prehodil totižto financovanie sociálnych služieb, alebo aby som bol presný, presunul vo významnej miere financovanie sociálnych služieb z vyšších územných celkov na mestá a obce a tým prakticky chýbala 1 mld. na to slovenských korún, na to, aby dokázali pre svojich odkázaných občanov zabezpečiť a zaplatiť sociálnym zariadeniam služby, ktoré potrebovali, na ktoré boli odkázaní. Vláda Roberta Fica, prvá vláda to vyriešila pravidlom, resp. dala kompetenciu výrazne do rúk samospráv a povedala, sú to vaše peniaze, vy to budete platiť, tak vy rozhodnite, kde ten klient má ísť. No a je to logické, že keď to financovali mestá a obce, tak uprednostňovali verejných poskytovateľov, ktorých dokonca samy zriaďujú v mnohých prípadoch, čiže vlastné zariadenia pred neverejnými poskytovateľmi, ktoré zriaďujú či už súkromné spoločnosti, alebo rôzne organizácie tretieho sektoru, prípadne cirkvi. To ale Ústavný súd skonštatoval, že je protiústavné. Problém teda pretrvával ďalej, vláda Ivety Radičovej sa ho pokúsila riešiť. Nebudem nekorektný, budem hovoriť aj o problémoch za vlády Ivety Radičovej s financovaním sociálnych služieb. Pán minister Mihál prišiel s dvoma novelami do Národnej rady, treba to zopakovať, s jednou v decembri 2010, druhou v decembri 2011 a medzitým musela vláda Ivety Radičovej dvakrát - aj na konci 2010., aj na konci 2011. - dofinancovať sociálne služby neverejných poskytovateľov zo štátneho rozpočtu, pretože tam reálne hrozilo, že títo poskytovatelia zaniknú, a klienti, ktorí sú v týchto zariadeniach, sa ocitnú bez týchto zariadení. Nechcem to dramatizovať, že pôjdu na ulicu, skrátka, no nebude to zariadenie, v ktorom momentálne sú, teda vznikal by veľký problém. Riešilo sa to nesystémovo dotáciou zo štátneho rozpočtu. Uznáte, že toto je nesystémové financovanie, aby na konci roka sa nejak tak ako odšacovalo, že asi koľko chýba peňazí, a vložilo sa do sociálnych služieb.
V roku 2012 prišla už spomínaná, s ktorou som začal, novela pána ministra, Mihálova, ktorá zavádzala riešenie, a to v takom zmysle, že chcela výraznejšie zapojiť ľudí v zariadeniach sociálnych služieb do financovania týchto sociálnych služieb, resp. zapojiť rodinu týchto ľudí. Musím povedať, že má to svoju logiku, s čím prišiel pán exminister Mihál. Na druhej strane musím jedným dychom povedať, že hovoríme o sociálne najcitlivejšej skupine ľudí, ktorí sú v týchto zariadeniach, ktorí mnohokrát majú veľmi nízke dôchodky, v prípade detí sú tam mnohokrát celý život od veľmi útleho veku, sú tam dlhé roky títo klienti v zariadení a požiadavky, ktoré by mali splniť na to, aby bolo financovanie sociálnych zariadení, alebo v minulosti mali splniť na to, aby bolo financovanie sociálnych zariadení udržateľné, boli neúnosné. Vznikla panika, ktorú sme riešili v lete minulého roku. Faktom ale je, že teraz, či zoberiem novelu pani ministerky Tomanovej či novely pána ministra Mihála, všetci sa snažili riešiť financovanie sociálnych vecí, ale nevyriešili ho. Riešili, riešili, nedoriešili. Vždy niekomu zostal, dámy a páni, v rukách čierny Peter. Alebo to boli samosprávne kraje, alebo to boli mestá a obce, alebo to boli neverejní poskytovatelia sociálnych služieb, alebo to boli ľudia, ktorí v týchto zariadeniach sú. Čo s tým? Prichádzam už do súčasnosti a k včerajšku. Včera sa uskutočnil protest neverejných poskytovateľov sociálnych služieb aj mnohých klientov týchto zariadení pred Národnou radou. Ktorí ste sa unúvali, dámy a páni, a išli ste sa s nimi porozprávať, musím povedať, že to nebolo namierené voči žiadnej politickej strane, to bolo namierené za niečo. Potrebujú riešiť problém, v ktorom oni žijú, s ktorým sa boria každý deň. Tak ste si určite vypočuli ich požiadavky, ktoré prednášali a predniesli. Ja by som si ich tu dovolil len telegraficky vymenovať všetkých päť:
1. Žiadame, aby nová novela odstránila nespravodlivosť vo financovaní seniorov a odkázaných občanov umiestnených u neverejných poskytovateľov.
2. Trváme na tom, aby sa príspevok v odkázanosti stal obligátornou dávkou vyplácanou zo štátneho rozpočtu a aby nebol v kompetencii samospráv.
3. Trváme na tom, aby nová novela odstránila diskrimináciu všetkých seniorov a odkázaných v zariadeniach sociálnych služieb v prístupe k zdravotníckej starostlivosti. Preto do novej novely žiadame zakotviť povinnosť pre zdravotné poisťovne uhrádzať všetky zdravotnícke úkony vo všetkých typoch sociálnych zariadení, v ktorých sa vykonávajú.
4. Žiadame, aby nová novela doriešila decentralizáciu zariadení rezidenčnej služby, najmä u verejných poskytovateľov, ktoré majú v jednej budove 100 - 300 klientov, a nie, aby ju naoko riešila so znefunkčním neverejných poskytovateľov tým, že obmedzuje kapacitu zariadení v statuse ZPS na 22 a v ŠPZ na 40. Niečo rieši pozmeňujúci návrh, ktorý pred chvíľou bol predložený.
5. Žiadame všetky politické reprezentácie, aby v dôsledku demografického vývoja začali verejnú a odbornú diskusiu o nových zdrojoch pre zabezpečenie financovania sociálnych služieb, konkrétne diskusiu o zavedení nového povinného odvodu do tzv. fondu odkázanosti.
Toľko požiadavky neverejných poskytovateľov, ktoré včera komunikovali na verejnosti. Rád by som podčiarkol možno tú apolitickosť toho celého podujatia. Oni naozaj majú problém a žiadajú všetky politické garnitúry, aby sme ho riešili. To nie je problém SMER-u ani SDKÚ - DS, to je náš problém, dámy a páni, a problém ľudí, ktorí sú v týchto zariadeniach, možno aj našich rodičov a našich starých rodičov, prípadne aj niektorých našich detí. Potrebujeme riešiť tento problém. To by som chcel podčiarknuť. Tento problém, táto minca má dve strany.
Na jednej strane - a budem, snažím sa byť veľmi korektný - na jednej strane sú neverejní poskytovatelia sociálnych služieb, ich požiadavky som prečítal, sú logické.
Na druhej strane sú ale samosprávy, mestá a obce a tu nie je jeden dobrý a druhý zlý, jeden čierny a jeden biely, ich problémy sú takisto legitímne a oprávnené, pretože ministerstvo práce, sociálnych vecí od nich chce, aby financovalo sociálne služby pre občanov, ktorí sú na to odkázaní a bývajú v danom meste alebo v danej obci. Treba povedať, že v tejto novele zákona prišlo, keď som to dobre spočítal, 494 pripomienok v pripomienkovom konaní. Predpokladám, že tam boli aj pripomienky neverejných poskytovateľov sociálnych služieb, ale predpokladám, že tam boli aj pripomienky Združenia miest a obcí Slovenska. Tvrdím to preto, lebo ešte na legislatívnu radu vlády priniesol pán minister Richter tento návrh zákona s rozporom so samosprávou - rozporom so ZMOS-om. Čo teda žiada ZMOS? Aby sme boli korektní, mal tri požiadavky ZMOS:
Prvá požiadavka - doriešenie financovania ošetrovateľskej starostlivosti z rezortu zdravotníctva.
Druhá požiadavka - ZMOS nesúhlasil s tým, aby mali obce povinnosť financovať neverejných poskytovateľov sociálnych služieb a má to svoju logiku. Oni zriaďujú svojich poskytovateľov. Prečo majú nejakým súkromným charitatívnym organizáciám platiť? Oni budú umiestňovať do svojich zariadení, čiže toto žiadali od pána ministra, resp. od vlády.
Ďalej tretia požiadavka - ZMOS nesúhlasil, aby sa zvýšila ochrana príjmov klientov .
Treba povedať, že Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny logicky hľadalo kompromis. Treba ale čestne priznať, že pán minister Richter v druhej požiadavke ZMOS-u ustúpil. Ustúpil a zrušil zrovnoprávnenie klientov vo verejných a neverejných zariadeniach, ako to pôvodne navrhoval a ako to pôvodne chcel urobiť. Štát a samosprávy teda budú môcť znovu diskriminovať klientov podľa toho, v akom sú zariadení.
Na druhej strane, teraz buďme čestní, toto je proti neverejným. Treba povedať, že táto novela zákona o sociálnych službách naďalej komplikuje situáciu aj samosprávam, dámy a páni, poslanci obecných, mestských, krajských samospráv, starostovia, ktorí ste tu v tejto sále. Komplikuje to. Nevyrieši ten problém, ktorý tu existuje, to napätie, ktoré tu existuje, keďže na to, aby samosprávy mohli nediskriminovať klientov a platiť rovnako verejným aj neverejným za rovnaké služby, na to by potrebovali viacej peňazí a tento balík peňazí nie je pripravený. Čiže tento problém, ktorý sme tu mali, ten najpálčivejší problém, preto som sa vrátil až k pani ministerke Tomanovej, nie preto, že chcem robiť teraz politiku voči niekomu. Ten problém, ktorý tu máme, pretrváva. Keď neschválime tento návrh zákona v druhom, treťom čítaní alebo zajtra, ten problém, ktorý tu existuje, pretrváva. Klienti budú naďalej diskriminovaní podľa toho, či sú u verejného alebo neverejného poskytovateľa. Naďalej budú samosprávy vymýšľať rôzne vzorce, aby zaplatili menej neverejným poskytovateľom za rovnakého klienta v rovnakom stupni odkázanosti, ako zaplatia vo svojom zariadení, a samosprávy sa budú naďalej právom odvolávať na to, že na to nebudú mať dosť peňazí. Čiže problém, ktorý sme mali, pokračuje ďalej. Tým nechcem povedať, že v tejto novele nie je veľa dobrých vecí, ktoré vylepšujú sociálne služby. Aby ste mi rozumeli, ale cieľ vyriešiť udržateľne financovanie sociálnych služieb, táto vysoká ambícia, ktorú si minister Richter postavil, nebude splnená. To si musíme korektne povedať.
Takže, dámy a páni, problémy, ktoré sú nevyriešené v tejto novele, sú dve, dva. Ten prvý problém je alebo moja výhrada voči tomu zákonu je, že predlžuje sa diskriminácia klientov v neštátnych zariadeniach. Musím povedať, že trápi to všetkých. Pred chvíľou som to popisoval veľmi detailne. Trápi to ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny, určite ich to trápi, nemyslite si, že im je to jedno, že to nevedia optimálne vyriešiť. Trápi to samosprávy, ktorým tiež nie je príjemné, že niečo dostali, na čo nemajú dostatok peňazí, trápi to neverejných poskytovateľov sociálnych služieb, ktorí cítia diskrimináciu a nespravodlivosť, ale čo je najhoršie, bude to trápiť a bude to dopadať na klientov. Čiže v hľadaní kompromisov mám znovu taký pocit, ako keby ministerstvo práce a pán minister Richter troška pozabudli na klientov, ktorí zostali, ktorí zostali naboku, kdežto oni dostávajú tie sociálne služby, oni sú v tých zariadeniach. Obávam sa, že táto novela, nevyriešenie tohto prvého veľkého problému udržateľného financovania sociálnych služieb a nediskriminovania klientov u neverejných poskytovateľov sociálnych služieb sa nepodarilo vyriešiť. Máme tu ale aj druhý problém. Na to upozornil ZMOS, ako zdravotník k nim budem pomaly končiť, lebo mi je najbližší.
My máme ešte jeden veľký problém, dámy a páni, a to je skutočnosť, že roky rokúce sa v sociálnych zariadeniach poskytuje zdravotná starostlivosť, predovšetkým ošetrovateľské výkony. Je úplne logické, že za tieto ošetrovateľské výkony by mal zaplatiť ten, kto platí zdravotnú starostlivosť v tejto krajine, čiže zdravotné poisťovne. Hľadal sa kompromis. Ja viem, že ho hľadal pán minister. Ja ho neobviňujem, že ho nehľadal, len na Slovensku stále máme rezortistický problém. Ministerstvo práce, sociálnych vecí je jedna budova, ministerstvo zdravotníctva druhá budova. Spolu komunikujú ťažko, nech je akákoľvek vláda. Ministerstvo zdravotníctva bráni svoje zdroje pre nemocnice a ambulancie, ministerstvo práce správne poukazuje na to, že v zariadeniach sociálnych služieb sa poskytujú aj ošetrovateľské výkony. Treba povedať, že v minulosti sme k tomu už urobili krok. Hovoríme jasne v zdravotníckych zákonoch, že je možné poskytovať zdravotnú starostlivosť aj v sociálnych zariadeniach. To by bola pekná deklarácia, kým nebude povedané, ktoré sú tu výkony, za akých okolností a kto ich môže poskytovať, akú majú cenu, a kto to má zaplatiť. Lenže toto nepriniesla táto novela zákona. Musím povedať, že som sklamaný z pani ministerky zdravotníctva. Mnohokrát to už opakujem v súvislosti s pani ministerskou zdravotníctva, že ona rada strčí hlavu do piesku a tvári sa, že problém neexistuje, ale on existuje, dámy a páni, a tieto finančné prostriedky v zariadeniach sociálnych služieb chýbajú - finančné prostriedky za ošetrovateľskú starostlivosť. Tam nie je len opatrovateľská starostlivosť. Pán minister ma v prvom čítaní uistil, že hľadá sa riešenie, že mali by byť nejaké výkony, ktoré bude preplácať rezort zdravotníctva, teda zdravotné poisťovne. Zatiaľ ich nevidím v spoločnej správe, nevidím ich, možno prídu s pozmeňujúcicm návrhom, možno prídu ďalšou novelou zákona, ale tento problém tu máme. Keď sme korektní, musíme ho pomenovať. Ako zdravotníka ma možno teraz budú nenávidieť niektoré nemocnice, že im beriem peniaze, ktoré by mohli ísť k nim, ale keď chceme byť spravodliví, musíme povedať, že ak je poskytovaná nejaká služba, mala by byť zaplatená. To, že roky všetci, všetky garnitúry, všetky vlády akceptujeme tíško stav, že sa poskytuje zdravotná starostlivosť v sociálnych zariadeniach, ale nehradí sa, nie je správny. Žiaľ, ani túto ambíciu, ktorú určite mala táto novela, pán minister o nej hovoril, táto novela nesplnila.
Čiže zhrnuté a podčiarknuté, zákon nesplnil základný cieľ, ktorý mal splniť, neprináša udržateľné riešenie financovania sociálnych služieb a som o tom presvedčený, že na to doplatia a ten čierny Peter nakoniec zostane v k rukách klientov zariadení sociálnych služieb, a to ma najviac mrzí. Slovensko potrebuje moderný zákon o dlhodobej starostlivosti. Veľa o ňom hovoríme, osobne som si myslel, že možno táto novela zákona o sociálnych službách tento problém vyrieši, žiaľ, nevyriešila ho. Slovensko potrebuje moderný zákon o sociálnej medicíne, keď chcete, o dlhodobej starostlivosti, ktorý vyrieši skutočnosť, že pacient v nemocnici a klient v sociálnom zariadení sú väčšinou ten istý človek a pobyt v jednom a druhom zariadení sa strieda niekedy v roku aj niekoľkokrát. Nie je možné, aby do utorka do 11.00 hod., kým leží pacient v geriatrickom centre Svätého Lukáša v Košiciach ho financovalo zdravotníctvo, lebo je to pacient, je chorý človek a o 11.30 hod., keď ho sanitka prenesie do zariadenia pre seniorov alebo do domova sociálnych služieb na Garbiarskej ulici v Košiciach, ho už financoval rezort sociálnych vecí, pretože on už prestane byť chorým človekom, zhruba za 30 minút ho vyliečime v sanitke a už je len sociálne odkázaným človekom a potrebuje opatrovateľskú starostlivosť. To nie je pravda, dámy a páni! Ale ticho všetci akceptujeme tento stav, ktorý potrebujeme zmeniť.
Financovanie sociálnych služieb bude udržateľné vtedy, keď bude viaczdrojové, reálne viaczdrojové, keď okrem ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny a sociálnych fondov, po čom volajú aj neverejní poskytovatelia, okrem zdrojov samosprávy, kde býva daný občan, daný človek, ktorý je odkázaný na sociálnu službu, okrem zdrojov verejného zdravotného poistenia sa na ňom, pretože klientovi je poskytovaná zdravotná starostlivosť, sa na ňom bude ako štvrtý podieľať aj svojou časťou príspevku klient, ktorému je poskytovaná sociálna služba. Ak bude takéto štvorzdrojové alebo viaczdrojové financovanie sociálnych služieb, teda z rezortu práce, sociálnych vecí a rodiny, zo samosprávy, z verejného zdravotného poistenia a od klienta, potom možno pri dobrom nastavení zrušíme nezmyselnú diskrimináciu podľa toho, či je klient u verejného alebo neverejného poskytovateľa zdravotnej, poskytovateľa sociálnych služieb, pardon, zrušíme nezmyselnú situáciu, keď sa samospráva vlastne dostáva do konfliktu záujmu, dámy a páni. No áno, pretože oni rozhodnú o stupni odkázanosti a zároveň zriaďujú verejných poskytovateľov sociálnych služieb. Ale môžu rozhodnúť aj o tom, že klient pôjde, resp. mu odporučia neverejného poskytovateľa sociálnych služieb. No už krajší konflikt záujmov nevidím ako v tom, že samospráva rozhodne o tom, či potrebuje alebo nepotrebuje sociálnu službu, pritom sama zriaďuje zariadenia sociálnych služieb, kde platí lepšie ako u neverejných poskytovateľov sociálnych služieb. Samospráva je v konflikte záujmov.
Dámy a páni, tak nejak vidím do budúcnosti riešenie udržateľného financovania sociálnych služieb, dnes musím konštatovať, že táto novela zákona o sociálnych službách, a je mi to ľúto, že to musím povedať, túto ambíciu, ktorú pôvodne mala, nesplní a nevyrieši. Udržateľné financovanie sociálnych služieb nevyrieši diskrimináciu klientov zariadení sociálnych služieb, ktorí sú diskriminovaní, ak sú u neverejného poskytovateľa v porovnaní s verejným poskytovateľom, a v súlade aj s tým, čo včera požadovalo toto zhromaždenie klientov, ale aj poskytovateľov sociálnych služieb pred Národnou radou Slovenskej republiky, dávam procedurálny návrh, aby sme vrátili predmetnú novelu zákona o sociálnych službách na dopracovanie ministerstvu práce, sociálnych vecí a rodiny. Ja nehovorím, že neprináša dobré veci, ale treba ďalej diskutovať a hľadať riešenie, ďalej diskutovať a hľadať riešenie, lebo tu budeme pri druhej, tretej, siedmej novele toho istého zákona hrať ten istý pingpong, ktorý hráme dnes, ale nevyriešime to podstatné, aby klient dostal adekvátnu službu u verejného či neverejného poskytovateľa, lebo si ju sám vyberie, a aby za túto službu bolo adekvátne zaplatené.
Dámy a páni, poprosím vás o podporu môjho procedurálneho návrhu. Ďakujem pekne.
Skryt prepis