Videokanál poslanca

Ďakujem pekne, pán predsedajúci.
No, pán poslanec Kuffa, ak ste počúvali zhruba aspoň to, čo som hovoril, tak iste uznáte, že sotva vám z toho mohlo vyjsť, že je mojím názorom to, čo si ale inak, celkom otvorene poviem, myslí mnoho ľudí, že hrdinským štrnganím na námestí oni tu niečo vybojovali. Takže to nie je, samozrejme, môj názor. A ak ste ma počúvali, tak vám muselo byť jasné, že ak hovorím o Zdenke Schelingovej a doktorke Milade Horákovej, takže asi nehovorím o lacnote. Ale sú mŕtve, aj jedna, aj druhá. A mnohí z nich sú mŕtvi, ale mnohí živí si, naopak, myslia, že to vybojovali. A v tom bola pointa toho príbehu. Ak ste ju nepochopili, tak som sa vám ju teraz snažil vysvetliť.
A všetkým ostatným kolegom ďakujem.
A musím povedať, že ak prijmeme tento zákon, čo si želám, a som presvedčený, že i moji priatelia zo strany SaS budú zaň hlasovať, tak snímeme hriechy našich predchodcov, ktorí sedeli v týchto laviciach a ktorí obdobné dobré a potrebné zákony neprijali. A bude tak, dá Boh, s našimi menami spojené to, že sme toto sňatie hriechov urobili, pretože tým, že parlament je obrazom svojich občanov snímame ich hriechy za tých občanov, ktorí volili tak, že tieto zákony nemohli prechádzať. Vyslovujem nádej v mene obetí i v mene tých, ktorí na tie obete nechcú zabudnúť, že takýmto hlasovaním tie hriechy aspoň trochu a v malom, v malom kúsku snímeme.

Vážený pán predsedajúci, vážené a ozaj vážené predkladateľky, vážená pani spravodajkyňa, vážená snemovňa, začal by som tak biblicky, a, s dovolením, tie citáty budú v češtine, pretože ako evanjelik som vyrástol na kralickej bibličtine: „Co Bůh řídí, dobre řídí.“ A niekedy na toto riadenie potrebuje nástroje. A, namojdušu, netušiac stal som sa nástrojom Božím včera, keď som sa zapojil dvakrát do rozpravy, nakoniec pri návrhu kolegu Hlinu. A tým som akýmsi spôsobom čoby nástroj Boží zabezpečil, že je to teda dnes 10. decembra, aj keď je pravda, že to mohlo byť ktoréhokoľvek 10. decembra alebo v ktorýkoľvek iný deň za ostatných 25 rokov, pretože tento zákon akokoľvek je už skôr možno symbolický, ale aj symboly potrebujeme, než taký, ktorý by presadil aspoň akú takú spravodlivosť. Vďaka Bohu zaň a vďaka predkladateľkám zaň. Tento zákon je zároveň tým, čomu hovorí čeština, tentoraz nie biblická, "prubířský kámen". Je to teda kameň, na ktorom sa testoval vzácny kov, by sme mohli povedať chemicky, lúčavka kráľovská. Pri hlasovaní o tomto zákone a o jeho postúpení do druhého čítania sa vlastne odkryjú karty, ukáže sa každý hlasujúci.
Nedá mi nespomenúť si v tejto súvislosti na poslednú schôdzu volebného obdobia Národnej rady v rokoch 1998 až 2002. Na programe boli len tri zákony. Konala sa v poslednej tretine augusta, v sále chýbalo najmenej 30 poslancov pri hlasovaní a predkladatelia prezidentom Schusterom, komunistom Schusterom, vrátených zákonov stáli pred dramatickou chvíľou, keď sotva 130 (ani to nie) členov Národnej rady malo prelomiť 76 hlasmi prezidentské veto zákonov, ktoré sa týkali fungovania eštebákov v štátnych službách, môjho návrhu Trestného zákona a toho najdôležitejšieho, zákona o vzniku Ústavu pamäti národa, môjho priateľa Jána Langoša. Priznám sa, že som vtedy prvýkrát za štyri roky na poslednej schôdzi vyhľadal niektorých poslancov HZDS a povedal som im niečo v tom zmysle, že sa na nich pozerajú dejiny v tejto chvíli a že majú možnosť prihlásiť sa k tomu, čo oni vtedy o sebe začali hovoriť, že sú európskou stranou, a že úcta k histórii aj k jej temným stránkam a potreba rozkrývať ich im dáva možnosť zachovať sa slušne. Prišiel som s tým za poslancom docentom Vojtechom Tkáčom, ktorý ma veľmi potešil odpoveďou, že je absolútne jasné, že on za to bude hlasovať a že získa aj nejaké hlasy v klube HZDS. Menovite som ho poprosil o hlas pani poslankyne Keltošovej, nebola vtedy prítomná v sále, nemohol som s ňou v tej chvíli hovoriť. Ale musím povedať, že keď potom tesným hlasovaním jediný z tých troch zákonov skutočne prešiel, bol to zákon o vzniku Ústavu pamäti národa. A vtedy sme s Janom Langošom usporiadali opakovanú dvojčlennú mexickú vlnu. Musím povedať, že som si uschoval výsledok toho hlasovania a i Oľge Keltošovej, i Vojtechovi Tkáčovi pri všetkom inom, čo nás navždy rozdelilo, toto nikdy nezabudnem. Treba im povedať ku cti, že hlasovali za tento zákon na rozdiel od stalinistického jadra SDĽ, ktoré by nikdy v živote nezahlasovalo za nič, čo navrhne Osuský alebo Langoš. Ale ten zákon prešiel, Ústav pamäti máme a je mi radosťou, že slúži dobrej veci i našim predkladateľkám pri tomto zákone.
Ja mám zúčtovanie so zlou minulosťou trvale v náplni. Viaceré pokusy vždy, keď sa podarili, tak boli následne v čase, keď som nebol v parlamente, a z tých 25 rokov slobody som tu ôsmy rok spolu, teda ďaleko viac som tu nebol, ako bol, niekto okresal. A potom sa ich znova podarilo zrekonštruovať, zreštituovať ad integrum. A za taký vklad považujem paragraf Trestného zákona, kde sú slová „komunizmus a fašizmus" navždy, verím, navždy spojené spojkou „a", lebo toto sú dva totožné systémy. Z nich jeden sa opieral o rasovú nenávisť a druhý sa opieral o triednu nenávisť, o triednu nenávisť, ktorá sa vzťahovala na tých, ktorí neboli s nami, ale keby len na nich, ale aj na ich nevinné deti. Proste bola to nenávisť aj za hrob presne taká, aká privádzala do plynových komôr židovské deti trojročné a dvojročné, a jednoročné. Bolo treba zlikvidovať ich, niektorých fyzicky, doktorku Miladu Horákovú, keď tu bola reč o ženách, obetiach komunizmu. Zdenku Schelingovú, ktorú nestihli popraviť, stačilo ju utýrať a tak ďalej a tak ďalej, tisíce zmarených osudov, plánov, túžob, zámerov študijných i životných a iných.
Samozrejme, každý zločinný režim potrebuje svojich katov a katových pomocníkov. Zároveň je ale tiež pravda, že tým katom a ich pomocníkom niekto velí. A to je, samozrejme, historicky problém našich krajín, pretože je iste správne, že v rámci denacifikácie a zločinov boli súdení, pokiaľ nespáchali samovraždu ako Heinrich Himmler, predstavitelia SS a gestapa. Ale neviem si predstaviť, že by v Norimbergu nesedeli držitelia zlatých odznakov NSDAP, zlaté boli tie prvé, tí, ktorí boli od prvej chvíle pri zločinnom systéme, to znamená, že boli, chvalabohu, súdení aj tí, ktorí tým vykonávateľom zločinov velili. A tak je smutným dôkazom toho, čo kedysi nazval význačný komunistický funkcionár a ideológ „Dlhá cesta inštitúciami", že na rozdiel od fašizmu, ktorý padol v apokalypse vojny, komunizmus, ktorý padol vnútornou ekonomickou hnilobou, ktorá už neumožňovala udržať sa na bodákoch, nepadol v apokalypse, beztrestnosť tých druhých veliteľov. Jasné, svet správne v roku 1960 doniesol v koberci z Argentíny do Tel Avivu Adolfa Eichmanna. Bolo to veľké dielo Mossadu a Izrael Eichmanna, napriek svojej inej zásade, hádam ako jediného popravil v dejinách svojho štátu. Samozrejme, je dobré, že bol naháňaný John Demjanjuk a mnohí ďalší zločinci, ktorí vykonávali technicky zločiny, ktoré im velili konať iní.
My sa ideme týmto zákonom venovať, chvalabohu, obetiam a primerane, vďaka za každý taký počin, i páchateľom, ale pravdou je, že i Štátna bezpečnosť bola len železnou päsťou Komunistickej strany. A k necti nám všetkým treba povedať, že Vasil Biľak dožil svoj život pokojne vo vile, ktorá bola ukradnutá pôvodným vlastníkom.
Ja nemám krvavé oči, v rodine mi nikoho nepopravili. Môj starý otec, biskup západného dištriktu Slovenskej evanjelickej cirkvi augsburského vyznania Samuel Štefan Osuský, profesor teológie a filozofie, patril k tej množine 678 rodín, ktoré dostali v Bratislave v rámci Akcie B 24 hodín na to, aby zrušili domácnosť, zrušili viac ako 4 000-kusovú knižnicu a odsťahovali sa minimálne sto kilometrov od Bratislavy. Bolo treba urobiť kružidlom kruh v primeranej vzdialenosti podľa mierky mapy a potom mohol vidieť, kam mohol ísť. Vrátil sa do svojho rodiska, nie do svojho domu, do domu z nepálených tehál, kde on profesor teológie, vyhodený z teologickej evanjelickej fakulty dožil význačnú časť svojho smutného končiaceho života. Moju starú matku, ktorá bola činorodá a aktívna, starala sa okrem rodiny aj o evanjelických študentov, to zlomilo natoľko, že upadla do celoživotnej desaťročia trvajúcej depresie.
No každý si to nejako odniesol. Presne, ako tu zaznelo vo vystúpení jedného kolegu, ešte v sedemdesiatych rokoch mojim starým rodičom z matkinej strany a ich súrodencom vyvlastňovali záhradu pod zámienkou, že tam bude verejnoprospešná stavba, to jest materská škola. Treba povedať, k necti tohto klamárskeho a zločineckého režimu, ktorý tu vládol, že tam dodnes, samozrejme, nič nestojí, ale záhradu vyvlastnenú, za bohumilým účelom údajne, si potom za iste neveľký peniaz kúpil od mesta poslušný komunistický sudca a dodnes patrí jeho pozostalým.
Takže, áno, každý si to nejako odskákal a každý to nejako prežil, napriek tomu je zvláštne, že 25 rokov si občania tejto krajiny, a to im nikto neodpára, volia takú Národnú radu, ktorá za 25 rokov nedokázala prijať mnohé, čo by človek akosi očakával. A je smutné, že mlieko za dve koruny a pivo za korunu sedemdesiat zrejme vysoko prevažuje nad zločinmi, ktoré sa diali.
Je pravda, že aj k tej slobode sme prišli strašne lacno, a to podotýkam, najprv len v niekoľkých mestách. Tiež je ilúzia, že sa štrngalo na námestiach, lebo dnes je to v stave o sebe povedať päťmiliónový dav. Ale v skutočnosti z tých piatich miliónov, tu som veľmi skeptický, koľko ich v živote vôbec aspoň raz stálo na nejakom námestí? Takže ani neštrngali mnohí. A tí čo štrngali, si len trochu pomrzli.
Ale ženy na námestí v Tbilisi boli zabíjané, keď chceli slobodu a nezávislosť svojej krajiny, zhodou okolností poľnými lopatkami Červenej armády. Kto mal možnosť byť v Baku a vyjsť na memoriálny kopec s večným ohňom, tak tam sú rady hrobov väčšinou dvadsať- až tridsaťročných mladých ľudí podľa dátumov narodenia, ktorých postrieľali sovietske jednotky v zápase o azerbajdžanskú nezávislosť. A my, ktorí máme logicky geograficky možno aj bližšie k Pobaltiu, vieme, že takisto príslušníci OMON-u, zločinecké jednotky režimu, strieľali. Treba podotknúť, že v tom čase stál na čele režimu celosvetovo uznávaný hrdina demokracie Michail Gorbačov. Strieľali do ľudí pred rozhlasom vo Vilniuse.
U nás sa v zásade nestrieľalo, u nás sa nebilo poľnými lopatkami, napriek tomu má akýmsi spôsobom význačná časť národa pocit, že sa hrdinsky zaslúžila o pád komunizmu. Nie, zaslúžili sa oň oveľa viac tí, ktorí si to, celkom v súlade s komunistickou spravodlivosťou, aj primerane odskákali. Samozrejme, nekládli nálože, nevyhadzovali ústredný výbor na Hlbokej do vzduchu dynamitom, len sa opovážili, ako sme počuli, čítať Orwella alebo splniť si svoju túžbu študovať teológiu slobodne a nezávisle. Takže s tým hrdinstvom to veľké nebolo, o to viac si treba vážiť tých, ktorí niečo urobili a ktorí si to odskákali.
Ak je takýto počin akýmsi aktom strašne neskorého, ale to, samozrejme, nie je vina predkladateliek, zúčtovania s veľmi temnou stránkou našej minulosti, my si nemyslime, že sme národ holubičí. My máme na našu relatívne nedramaticky malú históriu dosť na rováši. My sme s prehľadom v bázni Božej arizovali, my sme s prehľadom a v bázni Božej vyvážali svojich spoluobčanov, my sme celkom bezproblémovo, až je to na smiech, keby to nebolo smutné, mali nezriedka strategicky rozloženú pokrvnú rodinu v Hlinkovej garde a v komunistickej strane. Vonkoncom nie sme len národ holubičí. Vonkoncom sme nielen tí, ktorým sa vždy krivdilo, lebo tu síce boli v päťdesiatych rokoch poradcovia, Bojarskij a iní, v Prahe, ale v Uherskom Hradišti mlátil Grebeníček starší. A tie rozsudky nevynášal Vyšinskij, tie vynášali aj slovenskí sudcovia.
Takže, samozrejme, že možno i to, čo som teraz uviedol, je pre niekoho brzdou. Je možné, že pre členov KSČ boli moje slová nie veľmi príjemným hrabaním sa vo svedomí. Len chcem povedať, že po vojne prebiehala v Nemecku pomerne dôsledná denacifikácia. A viem si predstaviť, že ak tam prijali na druhý pokus zákon, ktorý obmedzil vo východnom Nemecku pomerne veľmi lukratívne dôchodky členov Stasi, tak by to malo byť inšpiráciou i pre nás, lebo i my sme mali svoju Stasi a i ona ničila osudy našich spoluobčanov.
Chcem teda na záver povedať, že by som bol veľmi rád, po prvé, keby tento zákon prešiel do druhého čítania a, po druhé, aby sme, ak by niekto prišiel s niečím potrebným a rozumným, ho možno v druhom čítaní upravili, ale aby sme ho, podobne ako môj paragraf Trestného zákona, mali, mali nie kvôli väčšej sláve mňa, viď Trestný zákon, alebo ctených predkladateliek, ale kvôli historickej pamäti a nepochybne i kvôli symbolickému aktu, lebo tisíc eur je symbolický akt, aktu Národnej rady vo vzťahu k tým, ktorí dokážu nosiť tričko s nápisom: „Odpustili sme, ale nezabúdame.“ Ale mlčať je tak zlé a hanebné, že robí z tých, ktorí chcú zadusiť tento návrh zákona, spoluvinníkov zločinov, ktoré ním chceme riešiť. Ďakujem za pozornosť.

Ďakujem pekne, pani predsedajúca. No, milí priatelia, nechcel som vás zaviesť do historických trasovísk. Má pravdu kolega Kvasnička. Všelijako bolo. Aj Briti sa vo vzťahu k Škótom vyvinuli pomerne pozoruhodne. Boli také stáročia, že si tam stínali hlavy a to opakovane a recidívne. Len práve pokrok ľudstva vidíme v tom, že sa tie veci menia. Ešte raz podčiarkujem, že aj Gándhí si prežil s Britmi svoje, ale prežil si to potiaľ, že potom musel prísť jeho spoluobčan, aby ho zavraždil. Neurobila tak britská moc, ktorej vyrvával najcennejší diamant z koruny a nechala mu ten diamant, pretože sa vyvinula. A v tom je presne to.
A ja vyslovujem nádej, že aj my ako zástupcovia občanov sme sa dnes mohli vyvinúť natoľko, že nebudeme pritĺkať obyvateľov tých častí, o ktorých hovorí priateľ Fecko, k nejakému krížu, na ktorom nechcú visieť, ale umožníme im zákonne a korektne na základe presných čísiel ísť svojou cestou. A to je presne ten rozdiel medzi búrskou vojnou a koncentračnými tábormi, medzi Gándhím a jeho cestou k nezávislej Indii a medzi Škótskom, kde sa to dialo v nezávislých médiách korektne a bez čohokoľvek, pretože sa hádam máme vyvíjať k lepšiemu. A mám predstavu, že návrh kolegu Fecka je krokom k lepšiemu. Nechcem sa vracať k témam typu Gibraltár alebo podobne, pretože keď by sme na Gibraltáre robili referendum, či chcú tí ľudia byť súčasťou Spojeného kráľovstva alebo Španielska a keby sme to isté urobili na Falklandských ostrovoch, tak je jasné, že Margareta Thatcherová mala pravdu, keď tam poslala krížniky a keď Belgrano išiel ku dnu, lebo bránili svojich občanov.

Vážená pani predsedajúca, vážený pán predkladateľ, vážený pán spravodajca, vážení, vzácni členovia snemovne. Vystupujem nielen preto, že ma priateľ Fecko citoval s mojím prímerom o referende, ale chcem vystúpiť možno tak skôr s takým malým exkurzom do rôznych trhacích procesov. Zdanlivo to vyzerá vždy tak, že sa voľajakí nespokojenci búria a chcú trhať niečo, čo strašne fajn funguje. Problém je, že to nie vždy tak fajn funguje a samozrejme, veľmi často teda sa im kladú najrôznejšie prekážky.
Na úvod by som povedal, že nikdy sa nedá zaujať stanovisko pre všetky prípady na zemeguli. Nosné kritérium pre nás pri uvažovaní o akceptovaní práva na riadenie si svojich vecí kýmsi samým by malo byť v dvoch slovách: v slobode a zodpovednosti. Občas vediem kacírske reči s mojimi kolegami v SaS, že by sme si mali upraviť názov strany. Sloboda a zodpovednosť je nosná vec v živote slobodných ľudí, pretože k tej slobode, ktorú majú, práve tá zodpovednosť je to pravé, čo tú slobodu robí zmysluplnou.
A preto, ak kolega Fecko navrhuje novelu zákona a primerané zodpovedné množstvo občanov, tých, ktorých sa vec týka, sa zodpovedne vysloví, využijúc svoju slobodu rozhodnúť sa a chcú sa odtrhnúť, osamostatniť, riadiť si svoje veci sami na svoje triko, bez cudzej poisťovne, tak nevidím dôvod, aby sme to týmto zodpovedným slobodným ľuďom odmietli. Nie som ani obyvateľom častí, o ktorých hovorí priateľ Fecko, ani ma kvôli tomu nebudú voliť, ale hovorím o tom z princípu a domnievam sa, že poučený občan, ktorý v primeranom počte príde k referendu a rozhodne sa pre svoj, svoje veci vo vlastných rukách, by z podstaty veci nemal byť vo svojom rozhodovaní vykazovaný do medzí potvrdzovacieho súhlasu tými, s ktorými on už z najrôznejších príčin nechce byť.
Nie vždy sa trhanie deje referendami. Nie vždy, ak sa aj dejú referendami, sú tie referendá korektné, ale dokonca aj u tých najhorších referend nehlasujú o tom procese tí, od ktorých sa odchádza. Ten príklad, ktorý uviedol pán poslanec Fecko, ktorý som mu povedal kdesi vo vlaku cestujúc s ním, je plne pravdivý. No skúsme si predstaviť, že by sa pri trhaní Uhorska, veľkého Uhorska, ku ktorému patrilo Slovensko, Podkarpatská Rus, kusy Rumunska, kusy Juhoslávie neskoršej, že by sa referendum schvaľovalo obyvateľmi Budapešti alebo, že by napríklad o odtrhnutí Felvidéku sa proste hlasovalo v Uhorsku, či tých Slováčikov pustíme. No ako povedal Andrej Hlinka, tisícročné manželstvo sa nevydarilo. A tento rozvodový proces nepotvrdzoval manžel, s ktorým, alebo manželka, môžeme si predstaviť Uhorsko tak aj onak, s ktorým nebol ten partner v tom súžití nakoniec spokojný.
Existujú gentlemanské prístupy k referendám. Ja s obľubou hovorím, že Mahátma Gándhí, ktorý nezískal nezávislosť Indie referendom, ale Mahátma Gándhí mohol byť Mahátmom Gándhím len preto, lebo proti nemu cez všetky problémy, ktoré prežil, stáli britskí gentlemani. Skúsme si predstaviť Mahátmu Gándhího ako Litovca, Lotyša, Estónca, alebo aj Ukrajinca, ktorý by stál proti Stalinovmu impériu. Ako dlho by asi na námestí mohol Mahátma Gándhí, Estónec, hovoriť, že chce slobodu pre svoje Estónsko. Len toľko, kým by prišiel čierny havran a dostal by, ak by to bolo v Moskve, v suteréne Lubjanky, ranu z revolveru do tyla. To znamená, v živote by nebol v nedemokratickom systéme žiaden Gándhí.
A to, že Spojené kráľovstvo je v tomto zmysle podivuhodne konzekventné vo svojom prístupe, nech je pre nás ilustráciou škótske referendum. Nenapadlo premiéra Camerona, ba ani Britov ako takých, aby podmienili odchod Škótska schválením sebou samými. To je prístup gentlemana. Neboli radi, že sa tak deje a už vôbec by neboli radi, keby referendum prešlo, ale nikomu neskrsol v hlave spásonosný nápad, že tých Škótov zadusíme v našom Britskom objatí. Nechali to na nich a riskovali, že ich príde dosť a že dosť z nich povie: "Dosť."
Zhruba toto žiada priateľ Fecko v malom pre tritisíc zodpovedných, slobodných občanov. Domnievam sa, že akíkoľvek slobodní a zodpovední občania, dokonca ešte i pri limite tritisíc, o ktorom by sa podľa mňa dalo s úspechom polemizovať, vezmú na seba kríž tohto rozhodnutia, tak ho majú niesť.
Chcem teda povedať, že nie je dôvodné, aby do tohto rozhodovania zasahoval ktokoľvek iný, vrátane obyvateľov iných mestských častí. Neviem si predstaviť, prečo by som mal Lamačanom alebo Dúbravčanom, alebo dokonca Petržalčanom ako Staromešťan zarážať ich slobodné rozhodnutie. Podľa mňa sa to prieči elementárnemu chápaniu demokracie v rozvinutej demokratickej spoločnosti a tiež chápaniu povinností zodpovedne sa rozhodnúť Petržalčanom. Teda isteže by Petržalčania, ale trebárs aj obyvatelia Čunova museli vedieť, že keď idú do tohto zápasu, tak budú musieť mať dosť prostriedkov, aby v obci uživili materskú školu, aby vynášali smeti, aby svietili na uliciach, aby sa starali o všetko, čo je v kompetencii obce a aby to mali dosť dobre spočítané, že na to budú mať sily a prostriedky. Ale ak niekto sa na toto podujme, tak brániť mu v tom, sa podľa mňa slušnému chápaniu demokracie prieči.
Domnievam sa preto, že nech nie je pre nás príkladom demokratické Španielsko, ktoré Kataláncom bráni vôbec konať referendum a nech je pre nás v tomto prípade ďaleko viac vzorom Anglicko, respektíve Spojené kráľovstvo, kde sa vláda, ešte raz hovorím, ktorá si nepriala odchod Škótska zo Spojeného kráľovstva, postavila demokraticky kvôli časti svojich občanov, občanov, ktorí sú Škótmi. To, ako to dopadlo, ústrednú vládu potešilo. Samozrejme, že tá vláda mohla sa pokúšať tých Škótov ovplyvniť. Je možné, že i zastupiteľstvo, či mesto môže hovoriť tým ľuďom v príslušnej časti veľkého Prešova, čo je podľa nich lepšie, ale to rozhodnutie má byť výlučne na občanoch, ktorých sa to týka. Preto za seba hovorím, nie preto, že by som mal v danom okrsku latifundie, alebo iné lobistické záujmy, ale z čistého princípu ctenia vôle občanov tento návrh zákona podporím.

Vážená pani predsedajúca, vážený pán predkladateľ, vážený pán spravodajca, ctení kolegovia, a sklamem kolegu Hlinu, neprichádzam sem s krízovým ťažením proti jeho návrhu. Naopak, žičím mu, aby postúpil do druhého čítania. Nemám s tým nijaký problém. Chcem len povedať zopár vysvetľujúcich komentárov. Treba povedať, že ak hovoril o samosprávach a školách, tak predovšetkým, lebo tu je jediná kauza, o ktorej viem, pretože sa týkala Starého mesta a riešilo ju zastupiteľstvo. V kauze Mudroňova je v zásade mnoho vecí tak, ako ich popísal zrejme. Nebol som účastníkom zhromaždení rodičov. Nebol dôvod, aby som ich bol, ale to garde bolo opačné. Nie mestské zastupiteľstvá, a to neviem, aké iné, ale staromestské riešilo len tento jediný vykrývač a riešilo ho v opačnom garde. My sme dostali žiadosť zodpovednej skupiny rodičov zo štruktúry tej školy rodičovskej, ktorí nás žiadali, aby sme povolili ako zriaďovatelia na budove postaviť vykrývač. Teda vonkoncom nie, že by na dvere zastupiteľov alebo úradu zaklopal ten, ktorý to chcel stavať a povedal, prelobujte nám to u rodičov.
Presne naopak. My sme o tom vôbec nevedeli, keď sme dostali zo školy od zástupcov detí, teda rodičov, ich vybratých zástupcov, žiadosť o súhlas s týmto technickým zariadením. Priznám sa, že som, hoci som lekár, ale iného oboru, neriešil nikdy, možno čiastočne odôvodnené, niekedy sa domnievam, že i neodôvodnené obavy o tom, čo všetko moderná technika, vrátane toho, tieto vykrývače zaručene, alebo menej zaručene, alebo možno, alebo uvidí sa o dvadsať rokov, či spôsobujú. V tomto zmysle sme ako, mám pocit, veľmi zodpovední zastupitelia občanov žiadali, aby ak má dôjsť k namontovaniu tohto vykrývača, že sa musia následne po jeho namontovaní a sfunkčnení vykonať merania a iba keď tie merania splnia, respektíve neprekročia normy, ktoré sú požadované pre takéto zariadenie, potom že si to tam tá škola môže nechať. Teda nechať, ten, ktorý to inštaloval, ale že tá škola až potom to môže strpieť. To znamená, v skutočnosti sa zastupiteľstvo, na to sa pamätám úplne presne, postavilo, ako hrádza bez kontrolovaného postavenia akejsi techniky nad hlavu detí s tým, že sa má merať.
Pravdupovediac, keďže potom k tomu nedošlo, zrejme opäť z iniciatívy možno iných rodičov, ako boli tí, v zastúpení ktorých sa na nás obrátil riaditeľ školy s touto žiadosťou, došlo k zmäteniu toho návrhu, s čím samozrejme nemalo mestské zastupiteľstvo, ani úrad nijaký problém, pretože to bola vôľa rodičov a ak sa táto vôľa presadila proti vôli, ktorá pôvodne oslovila nás, aby sme to povolili, tak už sme to nemuseli povoľovať a problém bol vyriešený.
Má pravdu kolega Hlina, keď hovorí o informáciách, že oni to namontujú na Albrechta a tam to bude svietiť priamo. Samozrejme, nie som znalec vlnových dĺžok a ich dosahov v takomto rozsahu a intenzite, ale tá logika, o ktorej aj on hovoril, že pod lampášom je najväčšia tma, sa aj mne zdala plauzibilnejšia, ako keby to pražilo z niektorého okolitých domov na budovu ako takú, ak je to vôbec technicky ozaj pravda. Lebo fakt je tým, že sme to nemerali a neviem, asi to mal byť silný vykrývač, alebo neviem, aký silný, teda nie taký, ako hovorí kolega Hlina, ktorý to zrejme študoval hlbšie, že je v stĺpoch vedenia nejaký slabší a menej škodlivý, tak by sme konečne boli mali vďaka tomu nejaké merania. Takto merania nemáme a môžeme sa domnievať to, alebo onô.
Ja sa pamätám, ako, a to si možno už nepamätáte, v Prahe, ako viete, stojí tá obrovská vysielacia veža, ktorá bola celkom zaujímavým dielom architektúry. Ľudia jej dávali rôzne prídomky, ako to tak chodí. A tiež boli obavy, že tam snáď vymrie to obyvateľstvo pod ňou, lebo to asi bol zase trošku iný kaliber intenzity, ako nejaký vykrývač na nejaké ulice. A preto hovorím, že by som bol strašne uvítal v tomto prípade, ale v akomkoľvek inom, keby existovali relevantné čísla o intenzite a skutočne medicínsko-vedecky podchytené, lebo vykrývače už nejaký čas na svete fungujú, možno niekde i dlhšie, ako u nás. Možno, že v nelumpáckych krajinách, ako hovorí správne kolega Hlina, teda takých, kde dbajú na poškodzovanie, riziko poškodenia zdravia ľudí, takže by sme mohli teda namerané hodnoty porovnať s tým, čo sa povolilo v krajinách prísnejších. A to by bolo veľmi cenné, lebo to by potom bolo pre všetky tie samosprávy, ktoré sú zriaďovateľmi napríklad takýchto budov. Jasná tabuľka, že by sme namerali takto, nie, nepovoľuje sa, lebo.
A tu sa dostanem k tej druhej časti svojho vystúpenia. Ja podporím tento návrh do druhého čítanie, len chcem povedať jedno. A je to možno taká trauma, ktorú som zažil raz pri televíznej obrazovke, keď som sa dozvedel vo vysielaní spravodajstva, že v akejsi obci ľudia protestujú proti hospicu, proti hospicu. Teda nie proti kafilérii, nie proti skládke, nie proti úložišťu jadrového odpadu, ale proti hospicu. Musím povedať, že som tú pani, ktorá toto povedala, čosi také, že to si oni neprajú, lebo že to je tristné a neviem aké, súkromne preklial do horúcich pekiel a zaželal som jej vychutnať si umieranie bez hospicu, aby pochopila, že to, čo povedala, bolo, nechcem povedať proti Bohu, ale proti čomukoľvek ľudskému a slušnému.
To znamená, dostávam sa do tej zóny, ja sám som väčšinu života prežil bez mobilu. Mobil som dostal rozkazom svojho priateľa rektora, keď ma raz nevedel zohnať tradičnou linkou, lebo som pri nej nebol. A chcem povedať, že som prežil život s telefónmi normálnymi a žili sme celkom dobre. So svojimi deťmi sme nepotrebovali sedemnásťkrát denne komunikovať. Vyrástli sme veľmi dobre bez toho, aby mi dvanásťkrát denne matka zavolala, či mám rozviazané šnúrky, alebo či mám vreckovku. Proste musím povedať, a teraz bez toho, že by som chcel povedať, že špízujem ľudí, ale keď niekedy počúvam rozhovory v prostriedkoch hromadnej dopravy, ktoré využívam, tak mi zostáva rozum stáť nad tým, na čo sa používajú tak asi mobily. Ale prosím, to je slobodné rozhodnutie každého človeka.
Len jeden problém tu je. Všetci, i tí rozhnevaní rodičia, by sa možno rozhnevali, keby všetci prijali túto istú dobrú zásadu, že na našom dome, ani na našom, ani na našom, ani na vašom? Nie, ani na vašom nebudú vykrývače. No vrátili by sme sa k telefónnym linkám? Lebo by sme všetci chceli chrániť svoje deti, tí, čo máme doma, čo nie sú ani v škole, ani v škôlke a aj seba a nedovolili by sme nikde v širokom okolí svojom žiadne vykrývače. Išlo by to pekne drôtmi alebo nejak inak. Ale každopádne by sme zavrhli mobilné telefóny a žili by sme. Je vedecky dokázané, že žijú na svete ľudia, ktorí nemajú mobilné telefóny, aj jesť im chutí, aj spia dobre, aj vôbec.
Takže tu sa dostávame potom do tej oblasti, že všetci ľudia chcú mať svetlo, ale niektorí celkom oprávnene nechcú zničiť dunajské lužné lesy kvôli elektrine. Iní nechcú mať jadrovú elektráreň, viď Rakúšania a Zwentendorf. Iní ako Nemci sa ako národ priam rozhodnú, že hoci ich majú, aj tak ich budú zatvárať. Áno. Iní sa rozhodnú, že nechcú mať skládku jadrového odpadu, ale všetci chcú mať elektriku. Nikto nechce petrolejku, nikto nechce v smole namočený drevený lúč a jeho pálenie. My proste nechceme, aby sa spaľovalo zlé hnedé uhlie bez poriadnych filtrov alebo aj s nimi a zamorovali životné prostredie, viď Krušné Hory a elektrárne v oblasti Chomutovska, ktoré zničili Krušné hory dočasne, chvalabohu, áno? Potom sa to zlepšilo.
To znamená, že dostávame sa do tej polohy, že nech aj nejakí niekde umierajú, ale minie hospic a nech aj nejakí niekde úložište jadrového odpadu majú, ale my chceme z tej elektrárne jadrovej len to svetlo, my nechceme to úložište a tak ďalej. Tu sme u toho.
A teraz sa dotknem, úplne na záver, takej jednej témy, ktorá tu veľmi zvučala. Boli tu veľké prejavy, dramatické, na tému "nepredaj vody". Ja som sa do tej diskusie nezapájal, ale boli tu slová o národnom poklade, o tom, čo nikdy nedáme nikomu a tak som sa vtedy zamyslel ako advocatus diaboli nad tým, že čo keby v Chanty-Mansijsku, alebo niekde za Uralom si povedali obyvatelia autonómnej oblasti alebo republiky, že nejakým blbým Slovákom budeme my dodávať plyn a naše deti budú o 500 rokov mrznúť pri vyťažení ložísk? My máme dodávať našu azerbajdžanskú naftu, aby tí truľovia na Slovensku jazdili v autách? Však to je naše národné bohatstvo, nič iné okrem jeseterov a nafty nemáme a naše deti budú, a ich deti a ich detné deti budú potrebovať naftu.
Predstavme si, že by tento postoj zaujali krajiny, ktorých zdrojom hrdosti a pokladom národným sú energetické zdroje. Predstav, má to jeden rozdiel proti pitnej vode na Žitnom ostrove. Tú ohrozujú ešte stále následky havárie v Slovnafte pred 30, 40 rokmi, ale na rozdiel od tej nafty a od toho plynu tá voda sa dofiltrúva, tá voda nie je konečná. Naopak, tie ložiská konečné sú. To znamená, že tí Azerbajdžanci, aj tí Sibírčania ak nám predávajú plyn a ropu, im sa nová netvorí. V žiadnom dohľadnom ľudskom ani oveľa dlhšom veku nebude žiadna nová ropa, ani nový plyn pribúdať. A tak sme v pozícii, že na jednej strane, a teraz nehovorím, že to niekto súrne potrebuje, ale ak by niekto súrne potreboval vodu a bol by ochotný čestne ju kúpiť, nie podvodmi a na Seycheloch, ale poctivo za ňu platiť, tak sa mi zdala tá hystéria, ktorá okolo toho vznikla, trošku prehnaná. Pretože každá krajina má od Boha niečo a my napríklad máme vodu a ešte raz podčiarkujem, tá voda na rozdiel od uránu, železa, všetkého možného, čo keď sa vyťaží, tak nepribudne, sa vracia. A v tomto zmysle je vlastne istá analógia v tom, že mnohí ľudia zaujímajú úzko egoistické postoje a myslia si pri tom, samozrejme, to tam vyplýva celkom logicky, čiže sú v absolútnom práve, ale nikdy nerozmýšľajú nad tým, že oni na svojom dome, ako pekne povedal kolega Hlina, pán manažér alebo niekto iný nechce mať vykrývač, ale sused nech má, toho detičky nech svietia.
A tu sme u toho, že by sme mali vždy pri vynášaní zásadných názorov myslieť na to, že ak budú všetci primerane dôrazní, tak tie mobily môžeme, ak by sme išli na púť do Mekky, ale tam nás nepustia, hádzať na satanové stĺpy, pretože by sme ich nepotrebovali, pretože by neboli vykryté a mali by sme pokoj a žili by sme s telefónmi, s korešpondenciou, písali by sme si pekné vianočné pohľadnice a nie vianočné esemesky a svet by išiel.
Takže toľkoto k tomu, že niekedy môže vec vyzerať veľmi ako na prvý, na druhý, aj na tretí pohľad správne a ak je riešenie to, o ktorom hovorí kolega Hlina, že sa budú musieť prevádzkovatelia aj ťapnúť po vrecku a vynájsť technicky menej škodlivé, lepšie a pre spoločnosť menej rizikové spôsoby, absolútne fajn a bude to aktom kroku k budúcemu lepšiemu vývoju, ak to prijmeme. Ale vopred varujem vždy, že ak niekto si chce chrániť svoj úzky záujem, tak vždy by mal vedieť, ako by to dopadlo, keby takto postupovali všetci, majitelia ropy, majitelia plynu, majitelia uránu a majitelia striech, na ktorých nedovolíme postaviť vykrývače. Som posledný, ktorý potrebuje k životu mobil, aj keď ho používam. Žil som bez mobilu a žil som celkom dobrý život. Každopádne, ešte raz hovorím, na tomto návrhu je dobré to, že nezakazuje slepo a bezbreho, ale svojim počinom možno dáva nádej, že to bude inak a lepšie.
Ďakujem.

Ďakujem pekne, pani predsedajúca. No, pán podpredseda, hovorili ste pomerne vyčerpávajúco o férovosti v politickom zápase. Ja mám pomerne slušnú pamäť ešte stále a tak si spomínam na férové obvinenia počínajúc úžerníctvom a končiac scientológiou. Pamätám sa na to, že Bratislavčania a iní občania republiky na Námestí SNP boli opečiatkovaní bez veľkej možnosti obrany ako extrémisti. A keď už sme u tej férovosti argumentácie, tak by som mohol zrejme nájsť, keby som si dal tú prácu, dlhý zoznam útokov ad hominem, miesto toho, aby sa argumentovalo k meritu.
Napríklad teraz vy, právnik, to ste zdôraznili, ja iba lekár a ešte, ako som sa dočítal o sebe, insitný právnik, som zaregistroval, že ste význačnú časť svojho vystúpenia venovali tomu, že návrhy predkladajú v tomto parlamente nezaradení poslanci. Mohli by ste mi, ako odborník na právo, laikovi vysvetliť, kde je v ústave a v rokovacom poriadku a v čomkoľvek vedená kategória nezaradených poslancov, ktorá má menšie alebo iné práva na predkladanie čohokoľvek v tomto parlamente, ako vy?
Takže prosím, slovo právnika na túto tému by iste výhodne zaznelo, keď hovoríme o férovosti zápasu, lebo k samotnému meritu ste odpovedali pekne vyhýbavo - odsunúť, prerokovať, zvážime -, hoci téma je na stole roky rokúce, ale nosná téma je, že to predkladajú ľudia, ktorí majú akési nižšie práva. Nechcem vám teda vstupovať do svedomia, ale toto je silná právna inovácia.

Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Ďakujem, kolega Novotný, je to presne tak, ako hovoríte, tento návrh zákona nikoho nenúti, aby sa rozhodol v súlade s tým, čo zistí. Môže sa rozhodnúť úplne protismerne. Je totálnou slobodou vôle študovať filmovú réžiu napriek tomu, že dotyčný iste tuší, že Metro Goldwyn Mayer mu neponúkne v dohľadom čase po promócii povedzme 50 mil. dolárov na film, ale je to jeho sloboda. Na druhej strane je cenné, aby tá informácia pre tých, čo chcú byť informovaní, k dispozícii bola. A presne, ako ste povedali, je možné, že s politológmi a so sociálnymi pracovníkmi budeme, keď by praskli hrádze na Dunaji, zastavovať Dunaj, ale nie je pre spoločnosť a, teraz hovorím, dokonca ani pre nich samotných, ideálne, aby po absolvovaní piatich rokov štúdia stáli s holými rukami pred ničím.
A v tomto zmysle je tento návrh zákona vodítkom a návodom, ako sa lepšie rozhodnúť. Pretože je podľa mňa mrhaním i verejných prostriedkov, aby ľudia, a teraz nehovorím len o vysokoškolskom štúdiu, absolvovali nejaký typ vzdelávania a potom sa platilo ich preškoľovanie, resp. zmena kvalifikácie, čo je, ešte raz hovorím, v čase, keď školstvo stráda na každom rohu finančne, totálnym mrhaním prostriedkami. Človek si má vybrať a potom sa má uplatniť. A jedine tragické okolnosti mu môžu znemožniť reálne uplatniť sa. Ale vedome zlý výber a otrčenie dlane na rekvalifikáciu je v štádiu financovania školstva, aké tu už dvadsaťpäť rokov je, čistý hazard.

Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Vážený pán predkladateľ, vážený pán spravodajca, vážená snemovňa, patrí v tejto snemovni k neblahým tradíciám, a teraz nechcem povedať, že výlučne v tomto období, ale teraz je to zvlášť výrazné, že sa návrhy opozície neprijímajú z princípu. Ja, samozrejme, chápem, že by nemala ľavicová, sociálne cítiaca, vládnuca strana prijímať silne pravicové návrhy, iste by to kolega Blaha aj iní nepreniesli cez srdce. Návrh, ktorý predkladá ctený kolega Jurzyca, je úplne kryštalicky nestranícky. Ja si myslím, že každý normálny rodič, či je priaznivcom SMER-u, alebo OĽaNO, alebo dokonca SaS, by chcel pre svoje vysokoškolsky sa nádejne vzdelávajúce dieťa vybrať dobrú školu, ktorá by mu otvorila cestu k dobrej budúcnosti. Informácia, po ktorej volá poslanec Jurzyca, je presne tým, čo takúto oporu v rozhodovaní rodičom akýchkoľvek politických preferencií a ich dietkam poskytne. Zhodou okolností môžem celkom osobne doložiť príklad z vlastnej rodiny.
Môj najmladší syn sa rozhodol študovať na Vysokej škole ekonomickej v Prahe. Treba povedať, že smer štúdia, ktorý si zvolil, bol aj je, podobne ako všetky iné smery štúdia na tejto škole, celkom evidentne doložený výsledkami životného uplatnenia absolventov tejto školy. Áno, hovorí sa, všetko je na webe. Ja sa priznám, že nenávidím tento výrok, ak sa zaň maskuje prázdna hlava s tým, že nemusím vedieť nič, lebo všetko je na webe. Ale ak je na webe pravdivá informácia, tak samozrejme, že táto informácia má veľkú cenu. A tak môj syn na prahu štúdia už vedel, aká je uplatniteľnosť absolventov tejto školy, aký plat majú v priemere dva roky po skončení tej školy a päť rokov po skončení tej školy.
Ak je toto informácia, o ktorej si ctená vládna strana a parlamentná väčšina myslí, že ak sa vďaka zákonu poslanca Jurzycu dostane i našim rodičom o našich školách, že je to zlé, tak bude hlasovať proti alebo sa zdrží. Ale zdravý rozum káže, že tento nestranícky a nepolitický návrh zákona je rovnako potrebný ako cestovný poriadok. Lebo, samozrejme, ak by niekto navrhol zavedenie cestovného poriadku a bol by z opozície, tak budete proti, aj keby ľudia nevedeli, kedy vlaky odchádzajú. Ale toto je asi logika nepodpory takéhoto zákona.
Samozrejme, že takýto zákon by otvoril možnosti, aké sú otvorené v civilizovaných krajinách na základe poskytovania komplexných informácií o, by som povedal, perspektívnosti štúdia celkom bežné. U nás to ešte bežné nie je a je dobré, že napríklad Univerzita Komenského v čase, keď som bol členom jej vedenia, začala pre seba, ale aj verejne prezentovať výsledky uplatnenia nezamestnanosti, toto kritérium bolo veľmi nosné, svojich absolventov. Samozrejme, v čase webového prepojenia sveta, v čase, keď sa občan-absolvent buď dostaví na úrad práce a dostáva sa teda na web úradu práce ako hľadač zamestnania, alebo sa zamestná a dostáva sa na web daňového a Sociálnej poisťovne a všetkých ďalších, je veľmi reálne, že bez toho, aby sme hovorili o Jožkovi alebo o Ferkovi, ale môžme získať relevantné informácie o tom, čo bude vodítkom pri rozhodovaní.
Samozrejme, tí rodičia, ktorí chcú od svojho dieťaťa a prípadne aj to dieťa, plniac túžby rodičov, chce len nejaký diplom, tým môže byť toto zrejme jedno. Až sa niekedy divím, koľko rodičov posiela svoje dietky študovať pomerne bezperspektívne obory, o ktorých je notoricky a roky známe, že vedú veľmi často na úrad práce. Ale, prosím, ako sa hovorí na Brezovej pod Bradlom, "na múdreho mrkny, sprostého drgny, kemu neny rady, temu neny pomoci".
Treba povedať, že aj návrh poslanca Jurzycu dáva radu, mrká, drgá a urobí všetko, aby ste sa i vy ako rodičia či starí rodičia mohli dobre rozhodnúť. A domnievam sa, že i takýto zákon by mohol byť tou skalou, na ktorej sa rozlomí vlna zásadného odmietania opozičných návrhov. Lebo ak toto nie je dobrý návrh, tak už potom neviem ktorý.
Ďakujem.

Vážený pán predseda, vážená pani predsedajúca, vážená snemovňa, úplne stručne by som si dovolil v rozprave vlastne opísať tie štyri body, o ktoré sa táto novela opiera, aby bolo úplne jasné, že nikomu nijaké práva neuberá a pridáva len istotu.
- Novela stanovuje lehotu troch dní od doručenia oznámenia o konaní verejného kultúrneho podujatia na rozhodnutie obce o jeho zákaze, podobne ako pri verejnom zhromaždení.
- Povinnosť obce zverejniť rozhodnutie o zákaze podujatia na úradnej tabuli, resp. na webovom sídle obce. Opäť celkom štandardný a normálny postup.
- Za tretie. Podávanie opravných prostriedkov organizátormi proti rozhodnutiu obce o zákaze podujatia priamo na súd, ktorý aj tak je tou inštanciou, ktorá rozhoduje i podľa dnešného zákona, s tým, že sa teda odvolanie nepredkladá obci ako prvostupňovému orgánu, lebo toto sa zdá zbytočné.
- A úplne posledné. Lehotu do troch dní na rozhodnutie súdu o opravnom prostriedku presne tak, ako súd dnes zo zákona rozhoduje o verejných zhromaždeniach.
Takže, ako vidíte, toto je jadro predloženého zákona. A to jadro je ozaj vytvorenie jasných, všeobecne známych a transparentných pravidiel a mantinelov pre konanie podujatí. Nejde teda o nijaké zásahy do práv a uberanie práv komukoľvek.

Ďakujem pekne, pani predsedajúca. Vážená snemovňa, celkom čestne sa priznávam, že dôvodom pre vznik tejto novely zákona o verejných kultúrnych podujatiach bola kauza Moldava. Michal Kaščák sa rozhodol ukázať, že aj v neistej, aj v možno rozporuplnej, nie jednoduchej lokalite sa môže pokúšať angažovaný občan o dobré činy. Ako vieme, snaha zorganizovať v Moldave rómsky festival skončila zákazom zo strany zastupiteľstva a vedenia mesta. A to celé samo osebe by možno, dá sa povedať, nebolo dôvodom na zmenu zákona. Problém je iné. Tu nejde teda totižto o to, aby mohol, kto chce, za akýchkoľvek okolností chce, kde a kedy poriadať, čo si uzmyslí. Samozrejme, že mestá, obce majú svoje právomoci a majú ich mať.
Môj návrh novely zákona o verejných kultúrnych podujatiach sa vonkoncom nesnaží ubrať obci žiadne práva. Sám ako končiaci štvorročný vicestarosta Starého Mesta som zažil v centre hlavného mesta republiky podujatia, ktoré nepochybne bolo treba reglementovať; jednalo sa zväčša o verejné zhromaždenia. Ale nepochybne chápem potrebu reglementovať tieto veci.
Táto novela zákona sa skôr snaží o exaktnejšie vymedzenie práv obidvoch zúčastnených strán, teda organizátora i príslušnej obce či mesta. Jedná sa totižto o to, a dokážem to, s dovolením, ilustrovať práve príkladom Moldavy nad Bodvou, že pri súčasnom fungovaní zákona a ešte i pri, dá sa povedať, niekedy liknavosti, ktorá by nemusela byť zo strany zastupiteľstiev alebo miest a obcí, existuje význačný stupeň neistoty organizátora, ktorý, samozrejme, musí počítať s tým, že sa mu nemusí čokoľvek povoliť alebo všetko, alebo dokonca nič, ale mal by vedieť presne, aké sú pravidlá a mantinely.
Michal Kaščák v snahe zorganizovať podujatie v problematickej cigánskej osade v Moldave nad Bodvou o toto zažiadal 28. mája. Odpoveď, presne vzaté, dostal až v auguste. Iste každý chápe, že keď chce niekto v septembri poriadať verejný kultúrny festival, tak to vyžaduje istú prípravu. Teda i keď plánujem Woodstock, tak to vyžaduje reklamu, zháňanie zabezpečenia, zháňanie vystupujúcich a to všetko, samozrejme, sa nedeje dva dni pred začiatkom podujatia. Vzniká teda problém, že organizátor môže konať v dobrej viere, že koná pozitívne, som hlboko presvedčený, že Michal Kaščák v takejto dobrej viere konal, lebo tak on konáva, a som presvedčený, že si myslel, že buduje mosty medzi komunitou bielou a cigánskou s tým najlepším úmyslom. Ak ale čaká dlhé týždne na vyjadrenie, ktoré príde po viac než 60 dňoch, tak je, samozrejme, problematická takáto situácia. Iná vec je, že i odvolanie sa, inštanciou odvolacou je súd, cestou toho miestneho orgánu by sa malo tiež konať v reálnom čase.
A dovolím si teda vysvetliť alebo ilustrovať svoju snahu primeraním takéhoto podujatia k verejnému zhromaždeniu. Tam, ako vieme, je povinná mestská časť, mesto, obec do troch dní zareagovať na to, že dostane oznámenie poriadateľa, rádoby poriadateľa, verejného zhromaždenia. Ak zamietne takéto verejné zhromaždenie, dotyčný sa odvoláva, a keď o kauze, akože má, rozhodne súd, má tak urobiť do troch dní. Čo je celkom reálne a rozumné, pretože tým pádom sa vopred za jasne stanovených mantinelov dozvie nádejný usporiadateľ, či mu bude v súlade so zákonom a normami, hlavne tými časovými, jeho podujatie umožnené.
Ešte raz hovorím, týmto zásahom do zákona vonkoncom neuberám mestám ani obciam žiadne práva zaraziť niečo, o čom si myslia, že to bude škodlivé, nebezpečné, riskantné z hľadiska čohokoľvek, ale dáva im limity, dokedy majú tak rozhodnúť, a dáva jasné limity i záujemcovi o organizáciu podujatia, čo má urobiť a dokedy sa dočká výsledku.
Nemyslím si teda, že táto novela zákona, iste každý uzná, že sa o nej nedá povedať, že je stranícka alebo politická, len zvyšuje stupeň istoty poriadateľa podujatí a zároveň bráni rôznym výkladom a interpretáciám lehôt a toho, čo a ako sa dá s takýmto podujatím urobiť.
K prípadu Moldavy nad Bodvou sa toho popísalo dosť. Treba povedať, že jeden z tých zdrojov informácií, o ktoré sa opieralo zastupiteľstvo, zakazujúc toto podujatie, bolo tvrdenie, že tam hrozí riziko akejsi dramatickej vzbury, bitky a tak ďalej a že tam by nebol prístup pre sanitky a policajné autá. Nuž, zásah v Moldave nad Bodvou, policajný zásah, ktorý sa odohral predtým, celkom dokázateľne ilustroval, že prístup policajných áut do osady rómskej v Moldave nad Bodvou je. To znamená, keď tam vedeli prísť onehdá tie policajné autá, iste by tam prišli aj v čase kultúrneho podujatia a festivalu. To znamená, že už len tento dôvod, sa mi zdá, že stojí na vratkých nohách.
Ale nejde o to rekriminovať ani zásah polície v Moldave nad Bodvou, to nie je témou tohto príspevku. Ani definitívne, by som povedal, všetko zbúrať kvôli tomu, že nebol povolený Michalovi Kaščákovi festival. Myslím si ale, že či už pôjde o Michala Kaščáka, alebo o kohokoľvek, kto bude chcieť usporiadať verejné kultúrne podujatie, moja novela prináša pevnejšie, poctivejšie, jasnejšie pravidlá hry, nikoho nepoškodzuje, ale dáva istotu. A istotu si zasluhujú i poriadatelia, dá sa povedať, idealistického typu, ako je Michal Kaščák, ale i podujatia akýchkoľvek iných záujemcov a organizátorov, o ktoré, sa domnievajú, bude mať verejnosť záujem a oni k potešeniu verejnosti budú takéto podujatie môcť zorganizovať.
Myslím si, že dobré pravidlá zlepšujú fungovanie spoločnosti a budú v takomto prípade zlepšovať i fungovania verejných kultúrnych podujatí.
Ďakujem.