Videokanál poslanca

32.
Ďakujem pekne, pani predsedajúca. Nedá, než nepodporiť, než podporiť kolegu Poliačika. Viete, keď sa zamyslíme nad tým, ako prepojenie politiky a veľkého alebo stredného alebo iného biznisu škodí krajine, tak keď sa tak nad tým zamýšľam, presne vzaté, ten človek, ktorý profituje z politiky, vôbec nemusí byť v parlamente. Nepochybne Juraj Široký nikdy nebol ozdobou tejto sály, napriek tomu existuje dôvodné podozrenie, že mu vyhovujú iní, ktorí nemajú nominálne s Váhostavom nič. A tak ďalej a tak ďalej. Myslím si, že ani Poór nemusel byť ministrom, ale Nafta Gbely bola Nafta Gbely. A naopak.
To znamená, že takzvaná téza o tom, a to sa snažia kolegovia, že to zachránime tým, že vyradíme advokátov, je v skutočnosti malým a ešte aj otáznym kamienčekom v mozaike. Ja už dnes nie som v konflikte záujmov. Nie som viacej vicestarosta Starého Mesta Bratislavy, ale napriek tomu som sa domnieval, že tak, ako je dobré, že v zdravotnom výbore sú lekári a v školskom učitelia, tak si myslím, že vo výbore pre verejnú správu kľudne môžu byť starostovia presne preto, prečo sú tu právnici a možno aj advokáti. Lebo nevidím ako dôvodné, aby sme istú skupinu ľudí, ktorá lepšie ako iní pozná problematiku tej činnosti, v ktorej sa pohybujú, neboli zastúpení v parlamente.
Domnievam sa a nesúhlasím s novelou zákona, aj keď sa ma už nijako netýka, o tom, že je vylúčené, aby starosta obce mohol byť v parlamente. I jeho skúsenosť s riadením obce je takým istým vkladom ako skúsenosť právnika či lekára s fungovaním vo svojej oblasti v tomto parlamente.

Ďakujem pekne, pán predsedajúci. I ako neprávnik sa domnievam, že nikde inde by nemala byť interpretácia slova jasnejšia ako v zákone. Tu narážame na to, ako sa teraz reinterpretuje verejný záujem. Bežný človek si pod slovom verejný záujem skutočne môže predstaviť tú diaľnicu, to by šlo. Ale ak na jednej strane tej rovnice je súkromný investor, všetka česť, že tam je, tak už je to protirečenie v prídavnom mene verejný, contradictio in adiecto, pretože jeho záujem je raz taký, potom inaký.

Pokiaľ ide o tie zmeny záujmov verejných, pred 32 rokmi sa vyvlastnili pozemky v oblasti nemocnice na Rázsochách. Môj primár tam bol poklepkávať základný kameň. Tie pozemky vyvlastnili vlastníkom, ktorí tam mali záhrady, ktoré boli súčasťou ich života. A dnes vieme, ako to dopadlo s tými pozemkami a celým podnikom, ale bol to socialistický verejný záujem.

Viete, tá interpretácia verejného záujmu, ak sa zákonne nevymedzí, je veľmi sporná.

Predstavte si, že by v bytovom komplexe Bonaparte sa rozhodol investor urobiť dom opatrovateľskej starostlivosti. Je tam slnečno, je to pekne uložené, pracovali by tam množstvá sestričiek, ošetrovateliek, kuchárok, asistentov a tak ďalej a tak ďalej, rozhodne by tam bolo zamestnaných veľa ľudí a dávalo by to prácu väčšiemu počtu ľudí, ako je to v prípade bytu pána premiéra. Je teda verejným záujmom zmeniť bytový komplex Bonaparte na dom opatrovateľskej starostlivosti?. Áno, je to z vášho pohľadu poskytnutia pracovných miest ľuďom nepochybne verejným záujmom, dokonca ešte aj s humánnym pozadím, starostlivosťou o starých bezvládnych postihnutých. To znamená, ak nezadefinujeme verejný záujem, kde je jeho hranica? Je pred komplexom Bonaparte? To už by nebol verejný záujem?

Ďakujem pekne, pani predsedajúca. Ako povedal kolega Lipšic, jedná sa tu o zásah do súkromného vlastníctva chráneného ústavou. My, chvalabohu, máme už dnes ústavu, ktorá umožňuje chrániť ho. Jedna z takých rozhodujúcich križovatiek na ceste do pekiel po „Víťaznom februári“ bola neúcta k súkromnému vlastníctvu. Práve toto doviedlo našu krajinu z prvej desiatky najvyspelejších krajín sveta do úrovne čiernej diery, čo sme o sebe mohli v roku 1989 kriticky povedať. A ak teraz predkladáme v skrátenom legislatívnom konaní zákon, o pozadí ktorého vie nepochybne bystrý chlapík kolega Muňko všeličo, pričom vy ostatní aspoň veríte, že je to dobré, tak my o tom vieme málo. Je to taký zvláštny spôsob nakladania s volenými zástupcami ľudu, že to niektorí vedia a niektorí nevedia. Opäť to vo mne vyvoláva takú historickú analógiu s pamätným citátom Klementa Gottwalda: „Straně věřte, soudruzi!“ A to by bolo treba brať kedykoľvek, keď sa popravoval Clementis, i keď sa rozháňali kláštory. Proste bolo vtedy treba veriť. Nevieme síce presne, či ozaj to bolo dobré, ale veriť tomu bolo treba. No nie je celkom tá pravá cesta nakladať v demokratickom parlamente s poslancami pod heslom: „Straně věřte, soudruzi.“

Ďakujem pekne, pani predsedajúca. Plne sa stotožňujem s tým, čo kolega Novotný hovoril o tom, že v čase stále sa zvyšujúcej možnosti prepojenia úradov a inštitúcií štátu typu daňové úrady, dôchodkové zabezpečenie a všetko ďalšie, tak ako dokážete vy z vašej iniciatívy, nech už si o tom myslím čokoľvek, diferencovať vianočné príplatky dôchodcom podľa ich základného dôchodku, tým biednym viac, tým bohatším menej a tým najbohatším nič, toto isté, nech už, ešte raz hovorím, si o tom myslím, čo chcem, je zdravá úvaha, že sa úľavy majú dávať potrebným, teda potrebným, čo potrebujú tú úľavu, a nie deťom Borisa Kollára. Lebo to je síce veľmi jednoduché rovnostársky nasypať všetkým, ale zároveň sa to prieči sociálnemu uvažovaniu.
A ešte raz hovorím. Je to veľmi zjednodušujúce, populárne aj populistické, ale domnievam sa, že aj v tejto situácii, keď v zdravotníctve odtekajú pochybným spôsobom všetky iné peniaze, si zaslúžia ľudia podporu, ale musia splniť isté kritériá. Keď hovoril na záver kolega Novotný o zlatých a Jánskeho ocenených darcoch krvi. No, som v konflikte záujmov, lebo mám zlatú Jánskeho plaketu ako bezpríspevkový darca krvi. Ale opäť sa domnievam, že ak by sa takýmto ľuďom poskytla, mne, ja to zvládnem aj bez nej, ale v súvislosti s ich hladinou príjmu úľava, je to opäť nielen sociálne, ale aj spravodlivé a je to presne tá symbolická ruka, ktorú im s vďakou podávame.
To znamená, nemalo by byť nikdy už prijaté niečo, čo nasýpa plošne tým, čo potrebujú, i tým, čo nepotrebujú.

Ďakujem, pani predsedajúca. No, toto vystúpenie a návrh rezolúcie je takou drobnou ukážkou praktického uplatnenia tézy o stokrát opakovanej lži. Tá Vazovova ulica, kde som kedysi chodil na Strednú všeobecnovzdelávaciu školu, sa stala akýmsi takým trojuholníkom omylov. Samozrejme, že to nijako nesúvisí s vládnou stranou SMER. Premiér sa len poplietol a hľadajúc snack bar omylom vyšiel na Vazovovej o dom vedľa do jednoho bytu, kde ho napájali Coca-Colou miesto toho snack baru. Občan Határ si zase poplietol tú oblasť s obchodom Mäso - Údeniny a vybral sa s igelitkou pre desať či dvadsať deka akejsi salámy. Ale samozrejme, že to nie ako ani občan Határ, ani premiér Fico so stranou SMER nesúvisia.
A úplne najkrajšie je to konštatovanie, že najviac o tom vie poslanec Lipšic. No, možnože je to pravda, ale je to potom veľmi smutná pravda, pretože v tejto krajine existujú orgány, ktoré by o tom dnes už mali vedieť podstatne viacej ako poslanec Lipšic. Ako to tu už zaznelo, tie orgány i ich čelných predstaviteľov platia daňoví poplatníci, a tak by som očakával, že dneska bude v rebríčku znalcov veci Lipšic niekde na ďalších miestach ako tí, ktorí v mene občanov, za peniaze občanov mali Gorilu vyšetrovať. A ak o tom dodnes vie Lipšic najviac, tak to je neuveriteľná hanba tých osôb a indivíduí, ktorých ste napchali na funkcie, ktoré z podstaty veci mali občanom poskytnúť odpoveď na otázky, ktoré sú tu dnes kladené. A ak o tom vie Lipšic najviac, tak sa môžu všetci uvedení hanbiť.

Ďakujem veľmi pekne, pán predsedajúci.
Na úvod toho slova, namojdušu, nedá mi, aby som neocenil, keďže, ako hovorí Fero Šebej, keď sa nepochváliš, budeš opľutý, neocenil kolegu Dušana Bublavého, kolegyňu Nachtmannovú a kolegyňu Gabániovú, moju kolegyňu dokonca, a pána predsedajúceho, ktorý to má ex offo, lebo pán minister, exminister Čaplovič mal malú faktickú poznámku preto, aby bolo vidieť, že tu bol, tak ja chcem vysloviť poďakovanie týmto vymenovaným, taxatívne statočným poslancom SMER-u, že si to vypočuli, aj keď si nerobím ilúzie o hlasovaní, ale aby v hanbe v porovnaní s Dušanom Čaplovičom neostali, pokladal som si to za záverečnú povinnosť voči nim.
A teraz ešte milému priateľovi Mičovskému na jeho celkom ako akceptovateľný podnet, toto, čo si o tom myslím.
Problém našich kampaní je jeden, že sa v nich zrejme používajú čierne peniaze, či už sú získané hlavou na splátky alebo v jednom balíku alebo v igelitke alebo inak, má proste u nás otázne financovanie dlhú tradíciu. Odpoveď je taká, že nič sme s tým veľmi neurobili. Pokiaľ ide o dĺžku kampane, tak síce existuje jasné pravidlo, kedy ten cirkus začína, ale to, že sa pestuje pol roka či rok pred tým, je bez ďalšieho sankcionovania. Ja chcem povedať, že ak sa budú v kampani používať transparentne, teda nie 50 na 50, peniaze, ktoré sú z čestných priznaných zdrojov a dodržiavať všetky ďalšie už dávno platiace body noriem volebného zákona, tak vaša starosť nebude veľmi relevantná. Pretože vám musím povedať, že už tri milióny je slušná suma. A ešte raz hovorím, začal som s tým, že keď to porovnám s tým, čo mávalo na svoje kampane a potom sa ešte zaviedla teda zložiť kauciu predvolebnú, OKS, tak pre nás tri milióny boli tak ďaleko ako súhvezdie Proxima centauri. To znamená, že predstava, že nám pomôže, že niekto má trojmiliónový limit, keď my sme mali 120-tisíc k dispozícii, alebo 150. Napríklad, ja som mal na prezidentskú kampaň, ako sa ukázalo, nebola celkom dlhá, ale každopádne to bolo tuším 60-tisíc alebo niečo okolo toho, limit je iný. To znamená, že v tomto by som problém nevidel.
A musím povedať ešte jednu vec. Demokracia umožňuje ľuďom rozhodovať sa. Môžu sa rozhodovať na základe konkrétnych skúseností s ľuďmi, so stranami, s ich názormi, s tým, čo presadzovali, čo nepresadzovali, čomu čelili, čo podporovali. A samozrejme, budú vždy existovať ľudia, ktorí sa rozhodujú podľa vyfotošopovaného letákového smogu. Keby som bol úplný cynik, tak poviem, že nakoniec tie letáky niekto vytlačí, niekomu dajú prácu, niekomu dajú zárobok a Fiľo v papierni tiež z toho bude profitovať, lebo predá papier. To znamená, že ony sa potom časom pozametajú, poodliepajú a zas sa Slovensko trochu vyčistí.
To znamená, že ak existujú medzi nami ľudia, ktorí sa rozhodujú podľa fotošopovanej tváre ružovolíceho Janka Slotu, tak je ich svaté právo vidieť ho na každom rohu, ak si to zaplatí, a ak potom s ním budú štyri roky na základe svojho fotošopového rozhodnutia žiť, tak je to len spravodlivé. Je to jednoducho ich voľba a majú ju mať. Proste každý z voličov by prisahal, že je zodpovedný, plnoprávny, pri zdravom rozume. Nikto neuzná, že má hlavu v hmle. No to znamená, že ak sa riadi nejakým kritériom tohto typu, o ktorom oprávnene hovoríte, jak sa hovorí, Boh s ním. Čo my s ním? Nič s ním neurobíme. Proste rozhodlo to, ako hovoríte, ten príval tých pekných materiálov. Ale my nemôžme snímať z voličov takouto reglementáciou zodpovednosť za svoje rozhodnutia. Proste ak naletí nádejný ženích na peknú tváričku, za ktorou je buď prázdno alebo zlo, et vice verza, áno, ak naletí dievčina, tak jej to nikto neodpára. Či sa ten chlapec opiera o Maserati alebo o skúter, je to jej slobodná voľba.
A ak si vyberieme toto kritérium, o ktorom hovoríte, nezabráni sa tomu podľa mňa, a dokonca si myslím, že je výchovné, aby ľudia niesli zodpovednosť za svoje rozhodnutia. Tí, ktorí sa chcú celkom racionálne a rozumne odpojiť od centrálneho zdroja kúrenia, o ktorom bola dneska tu hodinu a štvrť reč, by si mali zapamätať, kto im to znemožnil. Ak si to nezapamätajú a zvolia si ho opäť, tak nech potom plačú na správnejšom hrobe a nech mu spisujú petície, trebárs. Každý z nich, minimálne teraz by mal byť poučený, čo volil a čo mu to prinieslo. Ak ale ľudia nezbilancujú to, čo zažili za 25 rokov slobodných volieb, akokoľvek nám nadávajú, politikom, že sme takí a onakí. Ani jeden z nás, ani statočný Mičovský, ani ktokoľvek druhý neprišiel do parlamentu zadným vchodom pre služobníctvo. Všetci tam prišli hlasmi voličov podľa rovnakého volebného zákona pre Mičovského, Osuského i toť Dušana Bublavého. Nikto z nás nemá v ústave ani vo volebnom zákone svoj podparagraf.
To znamená, uznávam na prvý i na druhý pohľad takú intuitívnu pocitovo správnosť toho, čo priateľ Mičovský hovorí, ale napriek tomu sa domnievam, že kto sa takto nechá ovplyvňovať, tomu nie je pomoci a nie je našou úlohou prevziať jeho kríž.

Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Nebudem veľmi dlho zdržovať, ale keďže sa tie podnety tak nejak uložili, tak by som rád hneď reagoval.
Veľmi ďakujem kolegovi Jurzycovi za doplnenie o prípadných úsporách z hľadiska, by som povedal, verejných výdavkov pri prijatí tohto zákona. Áno, má pravdu. Mali sme tu obdobie, keď napríklad neexistovali limity na trvanie kampane a mohla prebiehať až ku dňu volieb. Keď sme zaviedli to obmedzenie, hoci len krátke, tak dostal, to je doložené a iste sa to dá doložiť v archívoch Ústavného súdu, Ústavný súd vyše dvoch stovák podnetov na porušovanie volebného zákona práve tým, že niekto niekomu, neznámy, samozrejme, páchateľ, napchal do schránky na dome alebo na rodinnom dome akési materiály po termíne. Teda neviem, či si bol o polnoci pozrieť prázdnu schránku, ale možno o jednej v noci to tam už bolo. To znamená, že presne vzaté sa s tými podnetmi musel Ústavný súd zaoberať.
A je svätá pravda, áno, ako povedal kolega Jurzyca, že to stojí čas, výkonnosť, papiere a tak ďalej, dokonca ešte i poštovné na odpovede, nech už boli akékoľvek, takže znamená to úsporu. A možno aj zníženie nápadu prípadov na Ústavný súd, ktorý potom by sa nemusel dopúšťať takých vecí, že pri zdôvodňovaní svojich nálezov povie, ako sa ľudovo vraví, "per hubam" sudca Ústavného súdu pánovi prezidentovi niečo a keď mu to dá "na písme", ako sa tak pekne archaicky hovorí, tak je to zase niečo iné. Takže áno, ak by Ústavný súd sa mohol venovať závažným veciam a nemusel riešiť veci vyplývajúce z takto deformovaného volebného zákona, bola by to aj finančná, ale povedzme si otvorene, aj duchovno-praktická úspora.
Kolega Lipšic, ktorý tu už nie je, ale aj tak v neprítomnosti, teda takmer in contumationem, mu môžem povedať, že ctím jeho konzistentnosť. Keď som prvýkrát predkladal zákon o osvienčimskej lži, tak mu kategoricky čelil doktor Ján Čarnogurský ako vtedajší minister rezortný a potom mu čelil i pán poslanec Lipšic. A dokonca s tým záverom jeho vystúpenia sa aj veru nerád, smutne, ale predsa stotožňujem, že trendy k obmedzovaniu slobody prejavu, ktoré sa šíria v civilizovanom európskom svete, nehovorím teraz o trendoch, ktoré riešia tí, ktorí hlásajú nevhodné pravdy guľkou na moskovskom moste, tak samozrejme, nie sú dobré. Chcem ale povedať, že akokoľvek existujú isté hranice, aj keď niekto si povie, aha, liberál a hranice!
Ja, pokiaľ ide o niektoré veci i v tomto zmysle, sa držím takého pekného klasického záhoráckeho: Sloboda prejavu: áno, "odtál až potál". Teda rád by som, a to, prosím, je súboj renomovaného právnika a dermatovenerológa, chcel počuť rozdiel medzi posolstvom "Cigáni do plynu" alebo medzi vyjadrením, "keď dával Hitler tých Cigáňov do plynu, tak niečo na tom bolo". Prosím, to jedno je priama výzva, uznáva kolega, že to teda nie. Je to druhé priama výzva? Je priama výzva konštatovanie "Židia si ten cyklón B zaslúžili"? Je to priama výzva? Hovorí to niekto, že má teraz niekto zobrať niekoho a dať ho do miestnôstky, kam nasype hore cyklón B? Nie. Nie je to žiadna výzva? Ak medzi týmto nevidí kolega Lipšic, ktorý je právnik a ja len doktor medicíny, rozdiel, ja ho teda vidím. A v tom je moje "potál" a "odtál" v reglementovaní takýchto vecí.
Ale ešte raz hovorím. Ten negatívny širší trend zachvacujúci slobodu prejavu nie je dobrý a v tom som s kolegom Lipšicom na tej istej lodi.
Ďakujem.

Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Len toľko, Jožko, prosím ťa, to nešlo o exit polly, to išlo o štandardné prieskumy verejnej mienky, ako som uviedol. V Poľsku bol uverejnený posledný pred voľbami v piatok a v nedeľu boli voľby. Nie je to tam reglementované, čo je podľa mňa úplne normálne. Tak ako je to aj s tou kampaňou, už som tu opakovane spomínal švédskeho vtedy úradujúceho premiéra Carl Bildta, ktorý na dohľad k volebnej miestnosti rozdával prichádzajúcim voličom do miestnosti svoje volebné materiály. Rozhodne to švédsku demokraciu nerozvrátilo a viem si predstaviť, že zástupcovia sociálnej demokracie stáli pred iným volebným lokálom a tam zas rozdávali so svojím lídrom svoje materiály.
Pokiaľ ide o tie limity, musím podčiarknuť, že aj v Amerike je to napríklad tak, že existujú pomerne veľmi bohatí, možno aj trošku čudácki ľudia. Spomienka mi vyvoláva v pamäti texaského miliardára, staršieho pána Rossa Perota, ktorý bol tak bohatý miliardár, že nie veľmi nádejnú, samozrejme, že však ani to nedopadlo, kampaň si robil proste preto, lebo sa rozhodol, presne ako si povedal, minúť svoje peniaze podľa akéhosi uváženia. Samozrejme, ak sa niekto chce dať korumpovať, dá sa korumpovať, ako sme si dneska s podozrením vypočuli i v prípade zákonov o teplárňach a tepelných zdrojoch. Nemusí to byť pred voľbami. Vieš, ten fenický vynález platí aj v medzivolebnom období, takže kupovať si politikov a legislatívcov je možné bez ohľadu na volebný boj a dané prísľuby.
A pokiaľ ide o to RTVS, no pravda je, že je platená z peňazí daňových poplatníkov. Samozrejme, ak by propagovala fašizmus iná licencovaná stanica, vzťahuje sa na ňu Trestný zákon s paragrafom, ktorý som tam pred rokmi dostal. Takže toľkoto.

Vážený pán predsedajúci, vážená snemovňa, no, ako celoživotný pedagóg, podobne ako vy, ktorí ste aj nemuseli byť pedagógovia, viete, že opakovanie je matka múdrosti. Toto sa dá uplatniť v živote človeka najrôznejšie, ja napríklad, keďže sa to zopakovalo viac ako dve desiatky krát, presne viem, aký osud čaká táto novela volebného zákona. Keďže sa to opakovalo, ako som uviedol, mnohokrát, tak som múdry z tej múdrosti nadobudnutej opakovaním a viem, že životnosť tejto novely bude 20 sekúnd. Ale napriek tomu ju predkladám, je to rozvinutá a trošku bohatšia novela toho, čo som predkladal v minulom roku a o čom si myslím, že, ako hovoril jeden neúspešný rakúsky maliar, es kommt der Tag, príde deň, keď verím, že táto novela zatiaľ s veľmi krátkou životnosťou sa možno ujme a bude platiť.
Opakovanie je matka múdrosti, pred niekoľkými dňami som tu unavoval ctenú snemovňu dlhším latinským súvetím, ktoré vyjadrovalo známe Sokratovo konštatovanie o tom, čo vie a čo nevie. Pravda je, že som si to mohol z hlavy dovoliť, hoci som sa to vlastne naučil kvôli môjmu milovanému profesorovi docentovi Hrabovskému na hodine latiny strednej všeobecnovzdelávacej školy pred, bratru, štyridsiatimi šiestimi rokmi. Ale ten citát je múdry, samozrejme, však je od Sokrata, ešte aby nebol, ale zároveň som ho toľkokrát zopakoval, že sa proste vryl pod kožu. A ja si teraz dovolím uviesť svoju novelu zákona niečím, čo by sa tiež mohlo považovať za hodné vrytia pod kožu, nech už si o Ústave Slovenskej republiky ako takej myslíme čokoľvek. Nedávno som sa k tomu na tejto pôde vyjadroval, o 98 zmenách a o ďalších, ktoré by sa ešte zišli. Ale dovolím si zacitovať ústavu.
Ústava Slovenskej republiky v čl. 26 zaručuje slobodu prejavu a právo na informácie ako prvé z politických práv. Podľa čl. 26 ods. 4 slobodu prejavu a právo vyhľadávať (zo strany občana) a šíriť (zo strany iných občanov) informácie možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti.
Nie je nás tu veľa, tuším okolo dvoch desiatok aj s pánom predsedajúcim, a tak sa skúsme spolu, 22 hláv je viac ako jedna; starý vtip o policajtoch, prečo chodia so psom za socializmu, sa zdôvodňoval klasickým zdôvodnením, "viac hláv viac vie"; tak nás je tu 22, tak sa teda skúsme zamyslieť nad tým, a to uvediem ako príklad, že ak pred týždňom boli v Poľsku voľby a voľby prezidenta Poľskej republiky, voľby boli v nedeľu, druhé kolo rozhodujúce, a posledné prieskumy verejnej mienky boli uverejnené v piatok. Skúsme sa zamyslieť, čo by sa stalo, keby tak ako v Poľsku i u nás napr. neexistoval absolútne nehorázny, štrnásťdňový limit na zákaz uverejňovania volebných prieskumov. Respektíve zamyslime sa nad otázkou, 22 hláv, prečo a čím zdôvodňuje zákonná úprava obmedzujúca slobodu šíriť informácie a prijímať informácie k takým platným zákonom, aký ste, ctení poslanci SMER-u, prijali, čl. 26 ods. 4 ústavy: Ak sa dozviete dva dni pred voľbami, čo hovoria volebné prieskumy, naruší sa ochrana práv a slobôd iných? Naruší sa bezpečnosť štátu? Naruší sa verejný poriadok? Naruší sa verejné zdravie? Naruší sa mravnosť? Skúsme sa zamyslieť nad absolútnou protiústavnosťou normy, ktorú ste prijali. Pretože len z týchto dôvodov, ktoré som vyrátal, možno zákonom obmedziť právo na šírenie informácií.
Ešte raz, uvítam, keď mi ktorákoľvek z dvadsiatich dvoch či troch prítomných hláv zverí, čo vidí, ktorý z týchto dôvodov ústavných na obmedzenie práva na šírenie tejto informácie. No ručím vám za to, priatelia, bez toho, aby som vás, naopak, podceňoval či preceňoval, že zdôvodnenie nenájdete, lebo neexistuje. Tento zákon je už i v tomto bode protiústavný.
Pokiaľ ide o viaceré iné veci, dovolím si ešte upozorniť na jednu, nakoniec dôvodová správa je k dispozícii, kompletné paragrafové znenie je k dispozícii, nebudem vás zdržiavať v čase predvíkendovom, tých statočných, podotýkam, ktorí tu sedíte, Dušan, tebou počínajúc a na opačnom, Vilom končiac, Novotným. Chcem teda povedať, že sú tu ďalšie veci, ktoré sú z môjho pohľadu protiústavné a ktoré sú niekedy až smiešne iracionálne. Drobnosť: stanovili sa obmedzenia a povinnosti vynakladania prostriedkov na kampaň. Absolútne súhlasím s tým, aby boli prostriedky v akejkoľvek volebnej kampani – od komunálnych volieb až po prezidentské – vynakladané transparentne, aby pochádzali z jasných a nekriminálnych zdrojov, ale uvediem príklad. Zdôvodnenie, prečo existuje horný limit kampane, je vraj daný tým, aby neboli rozdiely také "dramatické".
No môžem vám povedať, že ako človek, ktorý veľkú časť života prežil v malých stranách, hádam najdlhšiu časť svojho politického života v OKS, tak pri možnostiach OKS a pri výške horného limitu ten rozdiel bol priepastný. Vonkoncom nám to nič nezabezpečovalo, ani žiadnu rovnosť, ani len zďaleka. Napriek tomu ja som ten, ktorý sa domnieva, že nemá čo existovať limit, ak sú peniaze vynaložené transparentne a ak sú z čestných, poctivých zdrojov. Pretože je osobným právom napr. kandidáta na prezidenta, ktorý svoje čestné a zdanené peniaze má, vynaložiť ich v akomkoľvek rozsahu a obmedzenie tohto jeho práva je prudkým zásahom do elementárnej ústavnej slobody občana. Neexistuje, aby človek, ktorý môže zdôvodniť každý cent, aby mal mať limit na to, ako nakladá so svojimi peniazmi, ak mu to manželka dovolí, ak nebudú sa dietky hnevať, že minul dedičstvo, tak je to jeho absolútne sväté právo a nijaký zákon nemá čo jeho právo obmedzovať.
Od tohto podľa mňa absolútne protiústavného ustanovenia si dovolím poukázať ešte na zopár neuveriteľných paradoxov. V našej Slovenskej republike máme občanov Slovenskej republiky niektorých i takých, ktorých osud zavial do sveta. Máme, naopak, keďže sme milí, pohostinní, však to o sebe všetci hovoríme, skromní a pracovití, tiež občanov, ktorí nie sú občanmi Slovenskej republiky, ale žijú u nás, z Európskej únie, alebo odkiaľkoľvek inam, lebo ich sem zaviala krása krajiny, krásne domy v Levoči či v Bardejove, ktoré si kúpili a chcú v nich dožiť svoj život napríklad. Jednoducho sú to ľudia, ktorí nie sú síce občania, ale žijú medzi nami. A čuduj sa svete, pretože si nespomínam, že by niekde v ústave bol paragraf, že Jožo Muranica v prípade, že žije v New Jersey alebo čo i len v Dubline, má iné, menšie práva ako Dežo Muranica, jeho brat, ktorý žije v Hybiach pri Liptovskom Svätom Mikuláši, tak sa zamýšľam nad tým, ako je možné, že sa v zákone objavilo ustanovenie, podľa ktorého občan Slovenskej republiky, ktorý nežije trvale na území Slovenskej republiky, nemôže podporovať finančne napr. kampaň politickej strany či jednotlivca v prípade úradu prezidenta, ale – paradoxne – neobčan Slovenskej republiky, ktorý žije v Levoči, to môže.
Pýtam sa, kde zostal rozum. Ako je možné, že oberáme občana Slovenskej republiky, bez toho, aby v ústave bol vymedzený ako utekáč, zakopečkár, zradca, emigrant, z toho, čo má k dispozícii ako svoje občianske právo každý ostatný z tých miliónov Slovákov, ktorí žijú tu? To je mimo všecek zdravý rozum, ale i to sa u nás, samozrejme, môže stať.
Ďalším už opakovane kritizovaným bodom je, že sa znemožňuje občianskym združeniam a záujmovým iným zoskupeniam prispievať prostriedkami konkrétnemu kandidátovi alebo zoskupeniu, alebo strane s tým, že si majú postaviť vlastnú kandidátku a tak ďalej a tak ďalej. Samozrejme, že to tak nie je. Je absolútne nedôvodné, ako som už zdôrazňoval, ochranárom alebo zdravotným sestrám zakladať si stranu zdravotných sestier, ak chcú, aby sa v legislatívnej aktivite parlamentu vyskytli ľudia, ktorí budú zastupovať ich záujmy. Je ich absolútne slobodnou voľbou vyhodnotiť pôsobenie tej či onej strany alebo poslanca, alebo kohokoľvek, ktorí niečo urobili, alebo neurobili, alebo urobili dobre, alebo urobili zle pre ich záujem, a je absolútne normálne a primerané, aby podporovali tých, o ktorých sa oprávnene, verme tomu, domnievajú, že budú lepšie zastupovať ich záujmy ako iní. Ale nútiť ich zakladať si zdravotnú stranu pôrodných asistentiek, je, uznajte, mimo zdravý rozum. To znamená, že si majú a môžu vybrať. Od Saktora až po Machynu počínajúc, všetkými ďalšími končiac, odbory tradične stávali na strane SMER-u. Rovnako Matica slovenská, na ktorú sa skladajú daňoví poplatníci celého Slovenska. To znamená, nechápem, prečo by sme, tak ako nenútime odbory postaviť si stranu odborárov a Maticu slovenskú postaviť si stranu Matice, prečo si majú pôrodné asistentky alebo dentisti stavať stranu, aby sa vyhli obmedzeniam zákona.
V ďalšom dopĺňam okrem iných tento zákon o jednu dôležitú vec. Samozrejme, že tak ako sa Európa a svet vyvíja, tak ako sa vyvíja situácia povedzme v Iraku a Sýrii, tak ako biedu sveta chcú riešiť emigranti z Eritrey, Somálska, Mali, Senegalu tým, že chcú prísť do Európy, tak samozrejme, že hrozí ako celkom logicky predvídateľná reakcia. Vznik extrémistických protistrán najrôznejšej orientácie, ktoré by celkom reálne mohli v snahe oslovovať občanov, taký jeden drobný príklad zo Stredoslovenského kraja tu máme, bystrického, agendou, sloganmi, sľubmi, ktoré budú v protiklade k prijatým normám ľudských práv a podobne.
V jednom z novelizovaných paragrafov sa navrhuje, aby sa stanovili Rozhlasu a televízii Slovenska povinnosti odmietnuť vysielanie politickej reklamy, ktorá povzbudzuje národnostnú, rasovú, náboženskú alebo inú nenávisť, ktorá propaguje totalitné hnutia alebo popiera či schvaľuje zločiny režimov založených na fašistickej alebo komunistickej ideológii. Myslím si, že je to v kontexte iných existujúcich zákonov i v kontexte ústavy, ktorá takéto štvanie sankcionuje a nedovoľuje.
Myslím si, že všetky uvedené návrhy, ktoré sčasti riešia evidentnú protiústavnosť, sčasti riešia protiústavnosť kombinovanú s úplne, by som povedal, chorou diskrimináciou občanov Slovenskej republiky vo vzťahu k neobčanom Slovenskej republiky v niektorých kategóriách volebného zákona a ktoré v tomto záverečnom bode v podstate riešia riziká, ktoré sa jednoducho s najväčšou pravdepodobnosťou budú objavovať. Môžme sa tváriť, že nie, môžme strkať hlavu do piesku, ale vývoj, ktorý nás možno čaká. Keď počujem v diskusii o kvótach z rôznych kútov Európy, tak je jasné, že sa nepochybne, lebo tak to je, takí ľudia sa vždy nájdu a vždy nájdu svojich podporovateľov, nájdu sily, ktoré budú hľadieť získavať voličské hlasy prekračovaním takejto normy. A je veľmi dobré, aby teda verejné médiá mali možnosť bez ďalších iných sankcií a žalôb zo strany takýchto odmietnuť šírenie podobných myšlienok.
Úplne na záver dodávam, že návrh zákona nebude mať vplyv na verejné rozpočty, neprináša nárok na pracovné sily, nemá vplyv na zamestnanosť a tvorbu pracovných miest, na životné prostredie ani na podnikateľské prostredie.
A trvám na tom, že na rozdiel od existujúceho zákona je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, jej zákonmi a medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná.
Ďakujem za pozornosť.

Ďakujem pekne, pán predsedajúci.
No, ak som v minulom vstupe hovoril o nebezpečí iniciatívnych blbcov, ktorí sú horší ako triedni nepriatelia, musím v prípade tohto prihratia lopty monopolom povedať, že toto nebol blbec, aj keď ten, čo to urobil, bol nepochybne iniciatívny. Otázkou, samozrejme, je, kto stál za povzbudením takejto iniciatívy a už nech je tým človekom alebo skupinou ľudí ktokoľvek, je úplne zrejmé, čo dôležitejšie ako mená v tomto prípade hralo úlohu a čo to je, je zrejme jasné každému. Ak niekomu zabezpečujem monopol a právo nakladať a vyberať peniaze od ľudí, tak najlepším, by som povedal, dôvodom pre takéto "sociálne citlivé" rozhodnutie je ten starý sprepadený fenický vynález, teda peniaze.
Ja, samozrejme, že návrh predkladá legislatíva aparátu ministerstva, niekedy je pod nimi podpísaný minister, inokedy poslanci. Zaujímavá otázka je, kto to napísal, s kým sa stretol a prečo to tak napísal. Ale keďže ešte máme stále historickú pamäť, pokiaľ sa tu stáva, že legislatíva významných vecí v tejto krajine sa sem-tam prešmykne – iste nedopatrením – s počítačovým signálom konkrétnej oligarchickej finančnej skupiny, tak sa nemôžme diviť ani, ako vznikajú takéto zákony.