Ďakujem pekne, pán predseda. Vážený pán minister, vážení kolegovia, možno sa vo svojom vystúpení zdanlivo nebudem dotýkať nosného merita tejto debaty, ale verím, že aspoň niektorí pochopíte, že súvis tu existuje.
Ak som vo svojej krátkej 2-minútovej poznámke hovoril o riešení na mieste, tak skutočne musím povedať, že ako v každej vojne riešenie je buď diplomatické, alebo vojenským víťazstvom, neexistuje tretia možnosť. Predstava, že by sme pani komisárku Mogherini poslali rokovať s Bagdádího chlapcami, je dosť desivá. Ako som povedal, vyžadovalo by to náhradnú najmenej jednu hlavu. A ak teda ostáva len druhá alternatíva, tak v prípade podnikov typu Boko Haram alebo al-Nusrá je to vojenské víťazstvo. Vojenské víťazstvo zaznelo v predchádzajúcich vystúpeniach o nádeji, ktorá sa spája s účasťou ruskej armády. Akokoľvek si tu zrejme niektorí budú myslieť, že som rusofób, ja neželám tisícom a tisícom ruských matiek, manželiek a detí, aby sa ich otcovia či synovia vracali v cínových rakvách. V Afganistane keď sa Sovietsky zväz pokúsil o zmenu pomerov, ktorá, kriticky uznávam, napríklad znamenala možnosť, že dievčatá mohli chodiť do školy a vzdelávať sa, to ale znamenali i americké zákroky v Afganistane, presne to isté pre tie dievčatá, tak sa stávalo sovietskym vojakom to, akokoľvek to vyzerá desne, keď sa to takto hovorí, že im od pása nahor zodrali kožu a zašili ich v tejto polohe do vlastnej kože a tak ich nechali visieť. Toho boli schopní ich oponenti vojenskí. Viem si predstaviť, že al-Nusrá a Islamský štát, ktorý predviedol bohatý repertoár takýchto postupov, by, samozrejme, v prípade, že by dostal do rúk zakročujúce jednotky, postupoval podobne.
Chcem teda povedať, že mantra riešiť problémy na mieste je v tomto prípade viac ako v akomkoľvek inom v podstate nezmyslom. Riešiť problém bombardovaním, ešte raz hovorím, možné je. Ak by sme vyľudnili a zbavili živých osôb územie v rukách Islamského štátu, je nepochybne isté, že ho zbavíme i islamistov. To znamená, že by sme získali prázdne oslobodené územie. Jedna z techník, ktorá vedie k prázdnemu oslobodenému územiu, je napríklad neutrónová bomba, keď po jej použití stavby ostávajú, ľudia zomierajú. Samozrejme, tým nechcem pôsobiť ako warmonger, len chcem zdôrazniť to, ako je ľahké z Luxemburska, z Bruselu alebo z Bratislavy povedať na mikrofóny: „Problém treba riešiť na mieste.“ A ja sa pýtam, kto ho bude riešiť na mieste? A tu sa dostávam k tomu, čo, ako som na úvod povedal, vyzerá, odbočuje od problémov v situácii v Sýrii či v Iraku. Bol som privítať amerických vojakov. Kolegu Blahu to potešilo tak, že už vopred mi venoval svoj text. Na tých vojakov okrem nás dvadsiatky, ktorá mokla na daždi, tí, čo boli pod strechou, kričali „vrahovia“. No chcem k tomu povedať jedno, nie to, že sú to takí istí členovia NATO ako naši vojaci, ale to, že ak sa tu hovorí o palebnej sile NATO, tak sa musí chápať, ešte raz, že je to aj naša palebná sila, aj naše lietadlá, aj naši vojaci, aj ich vdovy a siroty v konečnom účtovaní. To znamená, predstava, že to sa má vyriešiť, je presne taká, teda mimo nás, akože majú vyriešiť Nemci toto, ten utečenecký problém. My musíme nepochybne chápať, že sme dnes súčasťou každého riešenia.
A tu sa dostávam k niečomu, čo je smutné a čo tu pozorujem roky rokúce, ale čo nie je zďaleka výsadou Slovenska. Pred rokmi sme v ilúzii o konci konfliktov na svete, s veľkou radosťou, ako je aj celkom prirodzené, investície prehodili na vlastnú obranyschopnosť nielen my, na vlastnú armádu do čohokoľvek iného, čo je u verejnosti populárnejšie, ľúbivejšie, a teraz to nepodsúvam vláde strany SMER, to urobila durch celá Európa, takmer všetky krajiny "prešaltovali". A vlastne, keď sa nad tým zamyslíme, nestarali sa o svoju obranu a o možnosť, že vznikne moment, keď bude tú obranyschopnosť na nejaký účel treba, nijako, pretože na vrch všetkého ešte mali dobrý pocit, že to americkí daňoví poplatníci zaplatia. A my ešte vytýkame Spojeným štátom, že dávajú taký a taký podiel peňazí na obranu a na armádu, väčší ako, teraz poviem, Rusko a Čína spolu, o tom som minule kdesi čítal. A pýtam sa vás, ako si predstavujeme my našu obranu Slovenska, ako si predstavujeme to, čo počúvam, našu neutralitu, koľko, si myslíte, vynakladá Švajčiarsko na svoju obranu? Je to viac alebo menej, ako je to na Slovensku? No ubezpečujem vás, že je to viac, a to z bohatšieho rozpočtu, ako je slovenský rozpočet. To znamená, dostávame sa k smutnému poznaniu, že ak by sme sa tu chceli rozhodnúť pre akékoľvek riešenie, tak úplne podvedome celá Európa kalkuluje s tým, že to riešenie poraziť odrezávačov hláv, znásilňovačov, zabíjačov jezídov, kresťanov a všetkých ďalších, urobí ten hnusný svetový policajt, ktorému nadáme pri každej príležitosti, ako som kdesi napísal v diskusii, ak by Američania prišli do Islamského štátu, na územie Islamského štátu a urobili by to úspešne, bolo by aj tak zle. A ak by sa im to nepodarilo, bolo by ešte horšie. Inými slovami, totálne sme si zvykli na to, že horúce gaštany z ohňa za nás v Kobané, kdekoľvek bude vyťahovať ten sprostý texaský kovboj. A to je smutné poznanie, pretože ja som čestný Texasan, nie som obyčajný Texasan, človek z Texasu, som len čestný Texasan, čo je iné. Ale ako čestný Texasan sa pýtam, prečo by som mal ísť odteraz kedykoľvek riešiť problémy kohokoľvek kdesi a kamsi za kohosi, je to môj problém?
Áno, George Walker Bush žil v tom, že despotov, vrahov, tyranov, pripusťme, takých, ako bol vodca Saddám Husajn, a na tom sa hádam dohodneme, že človek, ktorý na Kurdov sypal bojové plyny, hádam nebol dobrý vodca svojej krajiny, tak ak treba odstrániť, tak, sa to dozvedám, sme tým toto všetko, po boji generáli všetci sme, spôsobili. Ja sa dokonca pamätám na časy, keď niektorí západní demokratickí štátnici s nostalgiou spomínali na pohodlné obdobie, keď stačilo rokovať so súdruhmi v Kremli a nemali na krku Kazachov, Uzbekov, Lotyšov, Estóncov, Ukrajincov a kdejakú háveď. Ale to bolo pohodlnučké, tak ako bolo pohodlnejšie rokovať s Titom, ako rokovať so Slovincami, Kosovčanmi, Chorvátmi, Srbmi a Bosniakmi. Áno, svet znepohodlnil i my sme znepohodlnili, už sa nerokuje len s Prahou, už sa rokuje aj s Prahou, aj s Bratislavou.
A ten postoj, že po boji potom vytkneme bojujúcim všetko, čo sa stalo, je podľa mňa hanebný, lebo, tak ako som zdôraznil na úvod, pozitívum bolo, že sovietska invázia do Afganistanu, akokoľvek sa nám mohla nepáčiť, znamenala otvorenie škôl pre dievčatá. A tu sa na to vždy musíme pozrieť nie z nášho po boji generálskeho pohľadu, ale z pohľadu tých ľudí, ktorí tam žili, tých ľudí, ktorým dal Saddám Husajn zastreliť brata, syna, otca, blízkych v ich meste, použil bojové plyny. To všetko robil ten človek, na ktorého tu občas niekto takmer implicitne, tvrdí, že je to svätý muž. Ale tým, že hovorí, že bola chyba, že sa ho niekto pokúsil odstrániť, tak vlastne hovoríme, že bol lepší. Na to ja hovorím jedno, áno, iste i za Hitlera bola možno v Nemecku menšia zločinnosť ako kedykoľvek predtým a možno aj potom. Je to ale dôvod, je to dôvod povedať, no lepšie by bolo, keby zostal? No nie je to ten dôvod. To znamená, že ak sme chceli umožniť, aby afganské dievčatá alebo to nešťastné dievča z pakistanského údolia, ktorému odstrelili pol hlavy, áno, mohlo študovať a mohlo žiť tak, ako môžu žiť všetky dievčatá u nás, tak hádam nebudeme hovoriť: „No síce tie ženy tam mali to postavenie, aké ho mali, ale aspoň sme mali pokoj. Neviem, to je otázka pohľadu na vec, lebo sa neustále vytýka najčerstvejšie Američanom, že sa vmiešavajú, a potom je tam bordel. No, viete, to je tak.
Dovedenie tejto myšlienky ad absurdum znamená, že môžeme nakoniec Roosevelta obviniť z nástupu komunizmu u nás, pretože nepochybne, ak by len zopakoval to, čo urobil Stalin s Hitlerom, to jest, že by Roosevelt a Británia uzavreli na jar 1942 s Hitlerom separátny mier, tak by nepochybne k nám komunizmus neprišiel, pretože Stalin by neprežil vojnu s Nemeckom. To znamená, tým, že Američania a Briti bojovali, Američania najprv dodávkami a potom aj fyzicky, obetujúc vojakov, s Hitlerom, tak doviedli nás až k Víťaznému februáru. To je, samozrejme, sprostosť, iste uznáte. Nerobili to pre to. Ale tí, ktorí by boli veľmi v línii, o akej dnes bežne počúvam, by mohli povedať, že, áno, tu je príčina, následok, takto to bolo, keby bol Hitler vyhral, Víťazný február by nebol. No nepochybne je to pravda. A teraz čo, budeme viniť Američanov, že prispeli k porážke Hitlera, nie? Asi tak to bude. Toto ale dnes zažívam.
A tu sme pri tom, k čomu sa nakoniec opäť vraciam, že nejde o to, či máme alebo nemáme zasahovať proti Islamskému štátu, či tam máme poslať jednotky NATO vrátane slovenských jednotiek, nie na odmínovanie, ale na boj, na bombardovanie a streľbu, či sme toho schopní.
A tu sa dostávame k tej inej otázke, že sme si privykli, že za nás má niekto svojou palebnou silou za peniaze svojich daňových poplatníkov riešiť problém. A aj keď nie som nadšený prívrženec prezidenta Obamu, jedno poučenie Obama na Bushovej koži získal, že do toho nejde a nepôjde a nechce v cínových rakvách vracajúcich sa amerických vojakov a nepôjde do Nigérie bojovať s Boko Haramom a nepôjde do Eritrei bojovať s miestnou despociou, pretože nechce tie cínové rakvy a je tiež možné, že nechce, aby na jeho vojakov v Brodskom pokrikovali, že sú vrahovia. Takže keby som bol americkým prezidentom, nekonal by som inak, akokoľvek sa s Obamom nestotožňujem.
Takže smutný záver z toho je ten, že Európa dnes robí z núdze cnosť tým, že politici, ktorí si kupujú hlasy voličov, i z peňazí, ktoré ušetria na vlastnej obranyschopnosti krajiny, dostali Európu do situácie, keď ostáva vyjednávanie jedinou cnosťou, ale, a v tomto prípade vidíme nad slnko jasne, existujú momenty v živote svetovej politiky, keď sa vyjednávať nedá.
A tu sa dostávam k tomu, čím som začal. Viete si predstaviť európske vyjednávanie s Islamským štátom? Ja si ho neviem predstaviť, a preto sa treba držať toho starého dávneho úslovia, ak chceš mier, pripravuj sa na vojnu. A mier je dobrý vtedy, keď viem, že si ho môžem udržať už len tým, že som dostatočne ozbrojený na to, aby každý vedel, že porušenie môjho mieru je preňho čistá samovražda. To je situácia, v ktorej môže Európa udržiavať mier, situácia, že každý, kto by si myslel, že ju napadne, musí vedieť, že skončí v apokalypse zániku. Akokoľvek to vyzerá neidealisticky, nehumánne alebo akékoľvek iné prídomky tomu ešte chcete dať, je to tá najistejšia cesta. Pre nás bolo takouto cestou cesta smerom pod dáždnik NATO.
My, ktorí sme 20 rokov nestarali sa primerane o svoju armádu, neplnili si záväzky, ktoré sme slávnostne uzavreli, sme typickou ukážkou krajiny, ktorá je ako nahý v tŕní a ktorá na základe ešte toho má ten pocit, že to nie je naša vec. Ale, omyl, je to naša vec, všetko je naša vec. A ak zotrváme nadlho my (aj Európa) ako nahí v tŕní, tak sa môže stať možno po rokoch, možno o veľa rokov, možno niekedy v budúcnosti, že, ako hovoria bratia Česi, spláčeme nad vejdělkem. Ďakujem.
