Ďakujem za slovo, pani predsedajúca. Vážená snemovňa, kolegyňa Kiššová hovorila cielene o príslušných paragrafoch a o dôvodoch a o vzťahoch a interpretáciách zabitia človeka. Ja by som vo svojom vystúpení skôr chcel hovoriť o niečom, čo, a to iste by exaktný kolega Kadúc, právnik, mohol posúdiť kriticky, ako o zdravom rozume v práve a v posudzovaní vecí. Samozrejme, celá táto iniciatíva nepochybne, ako kolegyňa Kiššová priznala, vyšla z kazuistiky, teda z jednotlivého prípadu, ktorý sa odohral v Poprade. Ale nie je hanbou, keď sa kazuistika stane dôvodom zmeny na zdravší rozum. Problém eutanázie je riešený v rôznych krajinách rôzne, pričom sa nedá povedať, že by existovalo znamienko rovnosti medzi demokratickosťou, stupňom civilizácie a čímkoľvek ďalším medzi krajinami, ktoré k usmrteniu beznádejne chorých a trpiacich na ich vlastné želanie pristupujú rôzne. A je, samozrejme, sotva možné povedať, že tam, kde je eutanázia možná, tak že tam je to prejav úpadku, rozvratu a degradácie tej spoločnosti. Podobne je to pri paragrafoch, ktoré riešia odpoveď na násilie. Existujú nepochybne demokratické krajiny, kde už za porušenie tvojho práva na územie a na priestor kdesi môžeš siahnuť po zbrani. Tiež sa nedá kvôli tomu povedať, že sa jedná o zavrhnutiahodnú spoločnosť.
Chcem teda len poukázať na to, že na veľmi podobné kroky človeka existujú rôzne právne pohľady. Ten popradský prípad je ukážkou niečoho, čo je trochu iné, ako bol prípad doktora Kevorkian. To rozhodnutie očividne neľahké, ak sa tak vôbec stalo, lebo i o tom existujú rôzne, by som povedal, zatiaľ informácie, zobral na seba človek, ktorý presne, ako povedala Jana Kiššová, venoval svojmu synovi život. Ten z nás, ktorý takto svoj život nestrávil, nemôže ani vo sne si predstaviť, čo to znamená, takto stráviť život. Môžeme sa to len domnievať, a považujem to preto za o to ťažšie rozhodnutie, ak by to ten otec skutočne urobil, že to urobil. A aj keď v rámci zníženia tvrdosti navrhujeme dolné hranice nižšie, ako je štandard pri, podľa mňa, neporovnateľných vraždách či zabitiach, je na pováženie, či i tá spodná hranica je v takomto prípade primeraná, teda či si ten otec zasluhuje tých 5 rokov natvrdo. Hovorím to ako lekár, aj ako človek, ktorý napriek všetkému, čo sa stalo, si myslí, že to, čo ten otec a tá rodina za tých 24 rokov urobila, je mimo bežného ľudského pochopu, a všetci, ktorí toto urobili, si zasluhujú našu úctu. Áno, je to gradualistický postup, znížme, preboha, tú hranicu na tých 5 rokov, lebo pozerať na toho otca ako na úkladného vraha je, možno nie je proti súčasnému stavu práva, ale rozhodne proti zdravému rozumu.
A sa teraz budem venovať tej druhej kategórii, čo je domáce násilie. Opäť tí, ktorí žijeme v harmonických vzťahoch, tie deti, ktoré neboli otĺkané opitým otcom, ktorý dvakrát do týždňa prišiel z krčmy a vyhnal ich aj s mamou v pyžamách do snehu, akýmsi spôsobom nemajú celkom predstavu, aký je toto život. A bola tu zase jedna kazuistika, prípad syna, ktorý vidiac otca x-krát otĺkajúceho matku, siahol po noži. No opäť si niekto povie, pripusťme, že v tomto prípade nie je úkladná vražda, ale vražda, lebo keď niekoho bodnem do hrudníka 20-centimetrovým nožom, je celkom zrejmé, že to môže mať vražedný dôsledok. Opäť je na pováženie, či je takýto čin vôbec takto kvalifikovateľný, tobôž v stave, keď zažívame opäť zas kazuistiky, kde sa manžel dopúšťa násilia alebo voči manželke, či voči družke, či voči deťom a vyhráža sa im a nezriedka ten čin aj dokoná. Ten čin aj dokoná a čítal som kedysi v nejakom kriminalistickom časopise o mužovi kdesi na Orave či na Kysuciach, ktorý priviazal ženu k radiátoru a podrezal ju ako kozu. No predstavme si, že by tam bolo prítomné dieťa schopné udržať nôž a bodnúť toho otca pri tejto činnosti hlboko do chrbta a trafiť medzirebrový priestor tak, aby to bolo účinné. Ťažko by som sa na toto dieťa, ktoré pri tejto rodinnej procedúre siahne k takémuto riešeniu, pozeral ako na vraha. Možnože je niečo starozákonného v takýchto úvahách, oko za oko, zub za zub. Veľmi často k tomuto siahnu ľudia, ktorí už prišli o veľa zubov, aj o to oko. I v tomto prípade sa mi zdá dôvodné nehľadieť na nich ako na sprostých vrahov. Tá pani, ktorá sa pred niekoľkými dňami stala obeťou chronicky sa vyhrážajúceho manžela a ktorú napriek vedomosti o tejto veci polícia neochránila, a nepodnikla, presne vzaté, nič, ak by v tej chvíli, keď bola v ohrození života, konala s následkom smrti svojho budúceho vraha, ktorý sa ním takto stal, ťažko na ňu hľadieť ako na vrahyňu, tu pripúšťam, že aj dnešné právo by mohlo hovoril o sebaobrane, otázka je adekvátnosť a tak ďalej.A úplne nakoniec pre tých, ktorí sú zástancami prísnej pozitívnej interpretácie práva, tak by som povedal takú jednu kazuistiku o človeku, ktorý bol otcom rodiny, ktorú mal rád, manželom, ktorý svojej manželke nosieval zo záhrady narezané ruže, ktorý hral vynikajúco na klavíri a ktorý bol vynikajúcim šermiarom. A toho človeka zabili, zabili ho. Podľa vtedajšieho platného práva to boli vrahovia, ktorí ho úkladne zabili, ktorí sa na tú vraždu pripravovali a ktorí ju spáchali, síce s problémami, ale predsa. Ten človek, o ktorom hovorím, sa volá Reinhard Heydrich, a tí vrahovia boli Kubiš a Gabčík. Z hľadiska štandardného pohľadu na vec zabili otca rodiny a vznikli siroty. Ako takí by boli nepochybne posúdení v súlade s platným právom na území, kde tento čin spáchali. A ja sa opäť pýtam, ako by sme sa so zdravím rozumom postavili k vražde tyrana, ak je Reinhard Heydrich oprávnene považovaný za tyrana, za čo má byť považovaný otec, ktorý mláti matku svojich detí roky rokúce a tie deti vyháňa, ako som povedal bosé v pyžamách do snehu, je vari niečím iným ako Reinhardom Heydrichom pre svojich blízkych, a je jeho smrť vraždou, ktorá zasluhuje najprísnejšie potrestanie? To nech si každý premyslí. Ďakujem za pozornosť.