Videokanál poslanca

Ďakujem pekne, pán predseda. Milý Martin, rád som sa pridal k tým, ktorí ti tlieskali po skončení tvojho vystúpenia, pretože si hovoril v zásade to, čo si o mnohých veciach, ktoré si komentoval, myslím.
Tento zákon je, a psychologicky vo vzťahu k väčšine jeho predkladateľov je to pochopiteľné, je takým veľkým monolitným posolstvom na rozlúčku. Samozrejme, existovala možnosť, o ktorej hovoril pred chvíľkou kolega Lipšic, ísť cestou reálnejších malých krokov. Oni možno na konci svojej púte parlamentom chceli postaviť tú vec v tom prísnom videní, ako to vidia. Tento zákon tak, ako je predložený, je taký mojžišovský, starozákonný. Samozrejme od Mojžiša a hory Sinaj sme prešli tisícročia a mnohé dobré sme opustili, napriek tomu sa i ja, o ktorom povedal môj vzácny nebohý priateľ, slovenský filmový režisér Peter Solan, že pozná málo takých starozákonných ľudí, ako som ja, sa prikláňam k tomu, čo si povedal. Že takýto starozákonný prístup k tejto tematike nieže nemá nádej na to, aby prešiel parlamentom, ale, presne vzaté, je vedomým odkazom viac ako pokusom o zákon, o ktorom by si ktokoľvek z predkladateľov myslel, že môže prejsť. Využili svoje právo a napísali to v štýle Chammurapiho so všetkým, s odtínaním rúk aj iných údov. Ale z uvedeného dôvodu, ako som povedal, ho nebudem môcť podporiť.

Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Kolega Kvasnička, zmienil si tú otázku, tisíckrát preberanú, kedy život začína, kedy ešte nie je život životom a kedy prípadne už nie je. So vzácnym človekom, vedcom, dá sa povedať európskeho alebo svetového formátu, prof. Ladislavom Kováčom som raz strávil trojhodinovú večernú rozpravu na túto tému. Treba povedať, že sme sa nezhodli. O mne je známe, že som človek pro life, a on obhajoval tézu o mozgovej čiare, o rôznych iných veciach. I v tejto súvislosti si spomenul prípad tej dementnej starej panej. Môj najobľúbenejší politický hrdina, ak to tak môžem povedať, je Ronald Reagan. Ronald Reagan zomieral po dlhom a plodnom živote v štádiu alzheimera, v ktorom nepoznal svoju milovanú manželku. Bol teda zrejme vygumovaný. A musím teda povedať, že je na pováženie spoločnosť, ktorá nemá problém s odôvodnením, že ešte v tom mozgu nič nie je, zabíjať detí, a, naopak, možno by mala problém s eutanáziou, respektíve s rovnakým prístupom k mozgu, v ktorom už nič nie je. A tieto protirečenia sú v tejto spoločnosti.
Ja musím povedať, že za nosné posolstvo vášho zákona by som aj hlasoval, ale je k nemu pribalených toľko za hranicou stojacích vecí, že tak urobiť nemôžem. Domnievam sa, že ľudský život je hodný ochrany s istými presne vymedzenými výhradami.

Ďakujem pekne, pán predsedajúci. No tá predstava, že by spoločnosť mala presvedčiť vládu, aby plnila vlastné vízie a zámery, je pomerne avantgardná a pripomína mi to situáciu, že si manželia sľúbia vernosť, ale potom by mal jeden partner presvedčiť druhého partnera, že mu skutočne na tej vernosti záleží. Musím povedať, že je zvláštne, že hovoríme tuná o presviedčaní spoločnosťou a ja som kritický k skutočnému záujmu spoločnosti o vzdelávanie svojich detí. Myslím, že má veľké rezervy. Ale tu leží predo mnou návrh mojej novely, ktorú sme včera neprijali, ktorá chcela vrátiť spoločnosti, v tomto prípade reprezentovanej rodičmi ako členmi rád škôl, istú ingerenciu do toho, aký by mali mať záujem o dobre formovanú školu. Ja som zažil v Starom meste školu, ktorá má deti z nie celkom radostného "milie", ale jej riaditeľka, obdivuhodná osoba, dokázala zo školy na Jelenej vykresať veľmi dobré učilište a očividne by mala aj podporu rodičov a nemyslím si, že by sme mali tým rodičom vziať právo hodnotiť prácu tej riaditeľky. Inak pokiaľ ide o to presvedčovanie, neodpustím si trošku sarkastický komentár, že odhliadnuc od naplánovaných zámerov vlády mám pocit, že si tento jej pokyn presvedčiť ma, že ozaj to chcete, osvojili teraz zdravotné sestry. A želám im, aby úspešne presviedčali vládu.

Ďakujem za slovo, pán predseda. Vážený pán navrhovateľ, vážení kolegovia, dovolím si poďakovať kolegovi Froncovi za pekný historický exkurz človeka, ktorý bol veci blízko a vedel o tej veci veľa.
Len tak pod čiarou paradoxne konštatujem, že výsledkom zmien, ktoré sa odohrávali, je to, že dnes majú niektoré materské školy s pár desiatkami detí právnu subjektivitu a fakulty univerzít, ktoré majú tisíce študentov, päťsto zamestnancov, právnu subjektivitu nemajú, to je pozoruhodné.
Ale chcem sa vrátiť k vystúpeniu kolegu Kuffu. Viete, vy ste boli členom rady cirkevnej školy. Áno, cirkevná škola je niečo iné ako štátna škola v tom zmysle, že za prvé, samozrejme, rodičia vedia, do akých pravidiel ich dieťa a tým pádom aj oni vstupujú. Na rozdiel napríklad od evanjelickej cirkvi si katolícka cirkev ani nevolí svojich hodnostárov. To znamená, zodpovedný je zriaďovateľ, aby som to tak povedal, teda Vatikán.
A, samozrejme, že ten argument o dedine, kde pán starosta pozná všetkých, by možno obstál, ale poviem vám celkom čestne, mal som ako vicestarosta na starosti školstvo v Starom meste, ktoré číta 45-tisíc obyvateľov a ktoré číta dve desiatky vzdelávacích zariadení, ktoré padajú pod jeho gesciu, a musím vám povedať, že je absolútne vylúčené, aby starosta alebo vicestarosta, ktorý to má na starosti, poznal fungovanie dvanástich základných škôl a ôsmich materských škôl a vedel tam o každom a o všetkom. To je možné v obci, ktorá má jednu školičku. Tam áno, tam sa všetci poznáme. Ale v 50-tisícovom takmer meste zvanom Staré mesto Bratislava, je toto ilúzia. Preto i práve potvrdzujem len to, čo som povedal, že sa domnievam, že rodič, ktorého dieťa chodí do tej školy osem rokov alebo deväť, vie celkom z podstaty veci o veci viac a lepšie ako čo i len ja ako poslanec, zástupca zriaďovateľa a už vôbec, lebo mám na starosti len dve školy, a už vôbec nie starosta, ktorý ich má dvadsať. Toľkoto na tému vášho príspevku.
Ďakujem za pozornosť.

Ďakujem pekne, pani predsedajúca. Vážená snemovňa, k tomuto návrhu sa vraciam v tomto volebnom období už druhýkrát. Oponoval som novele, ktorá platí od 1. septembra 2015 a ktorá pripravila rady škôl o ich nosnú právomoc, právomoc vyberať riaditeľa príslušnej materskej alebo základnej školy.
Chcem povedať, že toto právo bolo jedným, dá sa povedať, z výdobytkov novembra 1989, keď sa zo zákona stala rada školy, ktorá, ako viete možno, ak sa tomu trochu venujete alebo ak máte dietky škôlkou alebo školou povinné, tou štruktúrou, ktorá vyberá riaditeľa vašim dietkam alebo vnúčatám. Musím povedať, že o tejto problematike čo-to viem, dá sa povedať, z pohľadu i zriaďovateľa, i rady školy, ktorá vlastne zriaďovateľovi v súlade s pôvodným zákonom dávala riaditeľa jeho školy. Tento zákon sa zmenil za neblahej vlády Vladimíra Mečiara a neblahého pôsobenia ministerky Slavkovskej. Vtedy boli prvýkrát odňaté školským radám právomoci, ktoré dovtedy fungovali, a potom, ako boli vrátené v roku 2000 školským radám nazad, tak fungovali a myslím si, bez veľkých problémov tí členovia rád škôl na Slovensku bez toho, aby bol dôvod ten zákon meniť. Keď v tomto roku menila vládnuca strana opäť naspäť, i keď iným spôsobom, odňatie právomoci definitívneho určenia riaditeľa rade školy, tak sa opierala vraj o názor ZMOS-u. No, i bratislavské Staré Mesto, i Bratislava rozhodne je členom ZMOS-u. Je možné, že aj v ZMOS-e existujú iné názory, ale SMER si osvojil ten názor, že tú právomoc treba tým radám škôl zobrať.
Ak som hovoril, že to poznám tak trochu z obidvoch strán, tak to hovorím preto, lebo som už roky rokúce členom rady škôl, zhodou okolností materských, i keď som tam nemal žiadne svoje ani deti, ani vnúčatá a bol som tam, dá sa povedať, ex offo ako zástupca zriaďovateľa, v tej jednej škôlke, povedané ľudovo, kde som doteraz, je mojím cteným kolegom zastupujúcim zriaďovateľa Štefan Bučko a musím povedať, že iste on by potvrdil, že to, že zriaďovateľ je zastúpený dvoma osobami, poslancami miestneho zastupiteľstva v našom prípade, je rozhodne dostatočné na to, aby aj ich hlas prispel k tomu, aby škola či škôlka nemala zlého, i pre zriaďovateľa zlého riaditeľa.
Neviem, čo viedlo niektorých členov ZMOS-u k tomu, že v tomto videli problém. Samozrejme, môže namietnuť niekto, že tá rada školy môže byť zmanipulovaná neviem kým, že budú tam zmanipulovaní zástupcovia pedagogického zboru, akosi tam budú zmanipulovaní poslanci, ale tí by mali byť zmanipulovaní v prospech zriaďovateľa, keď už teda o tom hovoríme, to znamená v prospech ZMOS-u, ako to on vidí, alebo tam budú zmanipulovaní rodičia. Ja sa domnievam, že všetci sme omylní, ale ak niekam chodí moje dieťa do školy a ja s tou školou žijem ako rodič, účastník rodičovských združení, a to sú často roky, keď tam to dieťa na tej škole je, tak iste viem pri triezvom rozume vyhodnotiť, či je tá škola vedená dobre, či je tá škola vedená horšie, a rozhodne by som tento poznatok ako rodič uplatnil i pri rozhodovaní o funkcii budúceho alebo toho istého riaditeľa, riaditeľky školy či škôlky.
Ani v jednej z rád škôl, kde som pôsobil, som nikdy nemal pocit, že by výsledok hlasovania, tajného hlasovania o kandidátovi alebo teda o budúcom riaditeľovi bol akýmsi nátlakom manipulovaný. Sám som sa nestal objektom nátlaku, aj tak by to k ničomu neviedlo, lebo nie som z tých, ktorí sa podvoľujú, ale ani o svojich ostatných kolegoch, členoch rady som nemal dojem, že by boli manipulovaní a tým ovplyvnili výsledok voľby. Je možné, že ZMOS "slyší trávu růst", ale ako hovoril správne Peter Pithart. I ja som podozrievaný a "slyším" pri novele, ktorá platí od 1. septembra a ktorú chcem zmeniť týmto návrhom, "trávu růst", pretože si viem predstaviť, že ak má zriaďovateľ zastúpený starostom, primátorom alebo inou takouto zriaďovateľskou štruktúrou opretú o zastupiteľstvo záujem vhodne umiestniť niekoho, koho umiestniť chce, je celkom ľahko možné, že zvetuje prvého vybratého i druhého vybratého, lebo to je limit a potom svojho riaditeľa umiestni cestou výberového konania bez účasti rodičov, pedagógov.
Niekto povie a čo je teraz horšie. No neviem. Domnievam sa, že by som sa celkom prirodzene spoľahol viac na štruktúru, ktorá posudzuje fungovanie i daného funkcionára danej školy z tej najbližšej pozície, to znamená z pozície rodiča detí, ktoré do nej chodia, a mal by som k tomu väčšiu dôveru ako ku kolektívu poslancov zastupiteľstva, z ktorých s vysokou pravdepodobnosťou nebude mať s danou školou do činenia viac ako jeden, možno ani jeden nie. Takže nepresvedčili ma zdôvodnenia predkladateľa, a ku cti, ak to tak môžem povedať, ministra Draxlera by som povedal to, že sa pokúšal odolávať tlaku, ktorý zrejme vyvíjal ZMOS, a hľadal akúsi strednú cestu. To som bol ešte členom školského výboru parlamentu a musím povedať, že tak ako viackrát minister Draxler neuspel. Nenašiel cestu, podľahol tlaku.
A tak tu máme platný zákon, ktorý je podľa mňa krokom späť od toho, čo priniesol november 1989, a preto predkladám svoju novelu. Nebudem čítať dôvodovú správu. To, prečo ju predkladám, som, myslím, dostatočne zdôvodnil a všetky ostatné náležitosti tento návrh zákona spĺňa, nespôsobuje zvýšené náklady, čo odobrila i príslušná sekcia ministerstva financií, a myslím si, že jeho prijatie akokoľvek je, reálne povedané, ilúziou v tejto konštelácii parlamentu, by rozhodne nepoškodilo fungovanie školstva a bolo by v duchu môjho presvedčenia, že nikdy nie je priveľa možností, aby sa rodičia, t. j. občania našej vlasti na základe vlastného zodpovedného uváženia učili demokracii, pretože demokracia je veľmi dobrá vec, ale jej najväčšie čaro je v tom, že si občan svoju demokratickú voľbu musí aj prežiť.
A neviem si predstaviť rodiča, ktorý by si prial, aby prežilo jeho dieťa v materskej škole či základnej škole jeho vedome zmanipulovanú a zlú voľbu. Bol by to zlý rodič, a preto si myslím, že túto možnosť má mať a že to i toho rodiča a tým pádom tisíce rodičov na Slovensku vychováva k zodpovednému prístupu vykonávaniu demokracie.
Ďakujem za pozornosť.

Ďakujem pekne, pán predseda. No je pravda, že každý národ si pre seba pestuje isté legendy, isté fikcie a pestuje si ich aj o svojich susedoch, zväčša o sebe lichotivejšie, o susedoch menej lichotivé. Keďže bola Európa veselším kontinentom pred rokmi, tak si spomíname, ako séria karikatúr mala pozitívne zobrazovať niektoré vlastnosti členov Európskej únie. Viem, že tam vtedy okrem iného bola reč o pohostinnosti. A musím povedať, že to, čo sa podarilo, už v minulej poznámke mojej to bolo, uvedenou bubnovou paľbou, je to, že si neviem predstaviť, že by v blízkej budúcnosti niekedy niekto chcel v Európe podčiarkovať pohostinnosť Slovákov. Otázka tu je, či vôbec niekedy bola a či nebola fikcia. Ale, samozrejme, neznamená to, že volám po tom, aby sme stáli v zákryte za pani kancelárkou Merkelovou, ktorá môže mať svoje demografické dôvody pre to, čo pôvodne vyhlásila a čo jej i vlastná strana obúchava o hlavu. Ale to, že nám nič podobné nehrozilo a že nám to umožňovalo byť veľkorysými, je tiež neodškriepiteľný fakt. A to, ako dnes Slovensko vo svojom vnútri sa správa k sýrskym kresťanom, napríklad dnes v správach to bolo uvedené, tak ako sa správa, je katastrofálny posun, ktorý sa len tak ľahko na svoje pôvodné miesto nevráti. Budeme teda zrejme nadlho opečiatkovaní ako tí, ktorí nebudú môcť hovoriť o pohostinnosti ani len ako o fikcii.

Ďakujem pekne, pani predsedajúca. Keď pred viacerými desaťročiami mladý nemecký exhibicionista menom Mathias Rust preletel so svojím ľahkým lietadlom na Červené námestie v Moskve, tak v sovietskej verchuške padali výložky, keď už nie hlavy generálov. No keď ponad našu ukrajinskú hranicu, ktorá má hádam 100 kilometrov, funguje, pripusťme v tomto prípade, že je to čistý biznis, doprava emigrantov z Afganistanu, ale rein theoretisch tam mohli sedieť i islamisti, keby na to došlo, neviem si predstaviť, že tým, že umožníme Vojenskému obrannému spravodajstvu mimo normy nakladať s majetkom, že zabránime takýmto javom, lebo to už je to jediné, čo zrejme Vojenské obranné spravodajstvo robí, že teda nakladá s majetkom. A nie je mi tiež celkom jasné, prečo v prípade terorizmu potrebuje sudca dostať dvojnásobok času na rozhodnutie. Trošku mi to pripomína prípad traumatológa, ktorý by mal mať dvojnásobok času, než začne operovať, keď donesú niekoho rozflákaného o zvodidlá na diaľnici, keď čas je veľmi vážnym kritériom úspešnosti. Takže v tomto zmysle nevidím priamu súvislosť, čím nás mnohé z týchto zmien majú ochrániť.A pod čiarou musím kvitovať oznámenie pani podpredsedníčky Jurinovej o tom, ako hlasovali za zákon o odškodnení obetí komunizmu naše dve kolegyne poslankyne strany SMER. Neviem, či ich týmto oznámením veľmi neprekvapila.

Ďakujem pekne, pani predsedajúca. No, žijeme v krajine, ktorú obchádzajú emigrantské vlny, ale ktorá bola, teraz to poviem takou vojenskou terminológiou, masívnou delostreleckou paľbou pripravená na nastavenie takého stavu mysle, že zrejme väčšinovo kresťanským obyvateľom Výčap-Opatoviec alebo Čiernych Kľačian vadí čo i len príchod jednej kresťanskej rodiny, možno lekára, ktorý by prišiel do ich obce. To je zúfalý výsledok tejto delostreleckej prípravy. A musím povedať, že v tomto kontexte by povedal starý Riman, ut aliquid fieri videatur, nech sa zdá, že sme niečo urobili, aby to videli. A to je celé to, o čom sa dnes rokuje. Som hlboko presvedčený, že o nič iné ako o marketing nejde a že pre stranu SMER a premiéra Fica je ďaleko vítanejšie, aby snemovňa ústavnú zmenu zamietla, pretože sa na základe toho bude sa dať poukazovať prstami na tých, ktorí si vraj neželajú ochranu zdesených občanov Čiernych Kľačian. No ja nepodlieham psychózam a delostrelecká paľba na mňa neúčinkovala, a preto budem hlasovať proti takýmto konaniam a proti tomu, aby sa na chrbte hystérie hovelo niečomu, čo v konečnom dôsledku je len predvolebný ťah.

Ďakujem pekne. Ďakujem všetkým kolegom, ktorí reagovali na moje vystúpenie. Nuž, hej, keby ten človek s týmto postihnutým dieťaťom žil v inej krajine a rozhodol by sa postupovať inak, teda tak, ako to opísal pán poslanec Kuffa, že by zveril svoje dieťa na 24 rokov v tomto prípade akémusi zariadeniu, ktoré by zaň nieslo kríž, a všetko to ďalšie by sa odohrávalo v krajine, kde by existovala možnosť vypnúť prístroje, tak vôbec táto kauza by nevznikla. Tento človek očividne, a teraz to nechcem skúmať, zažil rozvrat vlastnej rodiny, niesol ten kríž zrejme isté obdobie už aj sám a urobil niečo, čo možno bolo bilančné. Nedá sa porovnávať vždy všetko so všetkým. Keď Hermann Göring, keď už som použil príklad Heydricha, pochopil v Norimbergu, že cesta vedie výlučne na šibenicu, tak spáchal to, čomu sa v psychiatrii hovorí bilančná samovražda. On nestratil pud sebazáchovy. On proste jasne videl, aká je bilancia, ako je spočítaný účet, a riešil to bez toho, aby bol psychicky chorý.A keď sa zamýšľam nad tými prípadmi, o ktorých sme hovorili, teda nad tými, ktorí pôjdu do väzenia po súlade s dnešným právom dokonca pre úkladnú vraždu v prípade zabitia tyrana a sadistu v rodine, tak my, ktorí sme mali to šťastie, že sme to nikdy nezažili, tak sa vráťme k biblickému a povedzme si, kto je svätý, nech hodí prvý kameň do tohto delikventa.

Ďakujem za slovo, pani predsedajúca. Vážená snemovňa, kolegyňa Kiššová hovorila cielene o príslušných paragrafoch a o dôvodoch a o vzťahoch a interpretáciách zabitia človeka. Ja by som vo svojom vystúpení skôr chcel hovoriť o niečom, čo, a to iste by exaktný kolega Kadúc, právnik, mohol posúdiť kriticky, ako o zdravom rozume v práve a v posudzovaní vecí. Samozrejme, celá táto iniciatíva nepochybne, ako kolegyňa Kiššová priznala, vyšla z kazuistiky, teda z jednotlivého prípadu, ktorý sa odohral v Poprade. Ale nie je hanbou, keď sa kazuistika stane dôvodom zmeny na zdravší rozum. Problém eutanázie je riešený v rôznych krajinách rôzne, pričom sa nedá povedať, že by existovalo znamienko rovnosti medzi demokratickosťou, stupňom civilizácie a čímkoľvek ďalším medzi krajinami, ktoré k usmrteniu beznádejne chorých a trpiacich na ich vlastné želanie pristupujú rôzne. A je, samozrejme, sotva možné povedať, že tam, kde je eutanázia možná, tak že tam je to prejav úpadku, rozvratu a degradácie tej spoločnosti. Podobne je to pri paragrafoch, ktoré riešia odpoveď na násilie. Existujú nepochybne demokratické krajiny, kde už za porušenie tvojho práva na územie a na priestor kdesi môžeš siahnuť po zbrani. Tiež sa nedá kvôli tomu povedať, že sa jedná o zavrhnutiahodnú spoločnosť.

Chcem teda len poukázať na to, že na veľmi podobné kroky človeka existujú rôzne právne pohľady. Ten popradský prípad je ukážkou niečoho, čo je trochu iné, ako bol prípad doktora Kevorkian. To rozhodnutie očividne neľahké, ak sa tak vôbec stalo, lebo i o tom existujú rôzne, by som povedal, zatiaľ informácie, zobral na seba človek, ktorý presne, ako povedala Jana Kiššová, venoval svojmu synovi život. Ten z nás, ktorý takto svoj život nestrávil, nemôže ani vo sne si predstaviť, čo to znamená, takto stráviť život. Môžeme sa to len domnievať, a považujem to preto za o to ťažšie rozhodnutie, ak by to ten otec skutočne urobil, že to urobil. A aj keď v rámci zníženia tvrdosti navrhujeme dolné hranice nižšie, ako je štandard pri, podľa mňa, neporovnateľných vraždách či zabitiach, je na pováženie, či i tá spodná hranica je v takomto prípade primeraná, teda či si ten otec zasluhuje tých 5 rokov natvrdo. Hovorím to ako lekár, aj ako človek, ktorý napriek všetkému, čo sa stalo, si myslí, že to, čo ten otec a tá rodina za tých 24 rokov urobila, je mimo bežného ľudského pochopu, a všetci, ktorí toto urobili, si zasluhujú našu úctu. Áno, je to gradualistický postup, znížme, preboha, tú hranicu na tých 5 rokov, lebo pozerať na toho otca ako na úkladného vraha je, možno nie je proti súčasnému stavu práva, ale rozhodne proti zdravému rozumu.
A sa teraz budem venovať tej druhej kategórii, čo je domáce násilie. Opäť tí, ktorí žijeme v harmonických vzťahoch, tie deti, ktoré neboli otĺkané opitým otcom, ktorý dvakrát do týždňa prišiel z krčmy a vyhnal ich aj s mamou v pyžamách do snehu, akýmsi spôsobom nemajú celkom predstavu, aký je toto život. A bola tu zase jedna kazuistika, prípad syna, ktorý vidiac otca x-krát otĺkajúceho matku, siahol po noži. No opäť si niekto povie, pripusťme, že v tomto prípade nie je úkladná vražda, ale vražda, lebo keď niekoho bodnem do hrudníka 20-centimetrovým nožom, je celkom zrejmé, že to môže mať vražedný dôsledok. Opäť je na pováženie, či je takýto čin vôbec takto kvalifikovateľný, tobôž v stave, keď zažívame opäť zas kazuistiky, kde sa manžel dopúšťa násilia alebo voči manželke, či voči družke, či voči deťom a vyhráža sa im a nezriedka ten čin aj dokoná. Ten čin aj dokoná a čítal som kedysi v nejakom kriminalistickom časopise o mužovi kdesi na Orave či na Kysuciach, ktorý priviazal ženu k radiátoru a podrezal ju ako kozu. No predstavme si, že by tam bolo prítomné dieťa schopné udržať nôž a bodnúť toho otca pri tejto činnosti hlboko do chrbta a trafiť medzirebrový priestor tak, aby to bolo účinné. Ťažko by som sa na toto dieťa, ktoré pri tejto rodinnej procedúre siahne k takémuto riešeniu, pozeral ako na vraha. Možnože je niečo starozákonného v takýchto úvahách, oko za oko, zub za zub. Veľmi často k tomuto siahnu ľudia, ktorí už prišli o veľa zubov, aj o to oko. I v tomto prípade sa mi zdá dôvodné nehľadieť na nich ako na sprostých vrahov. Tá pani, ktorá sa pred niekoľkými dňami stala obeťou chronicky sa vyhrážajúceho manžela a ktorú napriek vedomosti o tejto veci polícia neochránila, a nepodnikla, presne vzaté, nič, ak by v tej chvíli, keď bola v ohrození života, konala s následkom smrti svojho budúceho vraha, ktorý sa ním takto stal, ťažko na ňu hľadieť ako na vrahyňu, tu pripúšťam, že aj dnešné právo by mohlo hovoril o sebaobrane, otázka je adekvátnosť a tak ďalej.A úplne nakoniec pre tých, ktorí sú zástancami prísnej pozitívnej interpretácie práva, tak by som povedal takú jednu kazuistiku o človeku, ktorý bol otcom rodiny, ktorú mal rád, manželom, ktorý svojej manželke nosieval zo záhrady narezané ruže, ktorý hral vynikajúco na klavíri a ktorý bol vynikajúcim šermiarom. A toho človeka zabili, zabili ho. Podľa vtedajšieho platného práva to boli vrahovia, ktorí ho úkladne zabili, ktorí sa na tú vraždu pripravovali a ktorí ju spáchali, síce s problémami, ale predsa. Ten človek, o ktorom hovorím, sa volá Reinhard Heydrich, a tí vrahovia boli Kubiš a Gabčík. Z hľadiska štandardného pohľadu na vec zabili otca rodiny a vznikli siroty. Ako takí by boli nepochybne posúdení v súlade s platným právom na území, kde tento čin spáchali. A ja sa opäť pýtam, ako by sme sa so zdravím rozumom postavili k vražde tyrana, ak je Reinhard Heydrich oprávnene považovaný za tyrana, za čo má byť považovaný otec, ktorý mláti matku svojich detí roky rokúce a tie deti vyháňa, ako som povedal bosé v pyžamách do snehu, je vari niečím iným ako Reinhardom Heydrichom pre svojich blízkych, a je jeho smrť vraždou, ktorá zasluhuje najprísnejšie potrestanie? To nech si každý premyslí. Ďakujem za pozornosť.