Ďakujem, pani predsedajúca. Pán minister, ja naozaj si myslím, že tu nemusíte sedieť. Ja viem, že si pracujete na svojom, a ja ani od vás nevyžadujem, aby ste to počúvali. To nie je niečo, čím sa vy zaoberáte, môžete pokojne odísť. Tak ako som povedala. (Reakcia ministra.) Dobre. Ale že môžete odísť, mne to naozaj neprekáža.
Povedzme si jednu zásadnú vec. Keby v inom parlamente ako v slovenskom niekto povedal, že sa nerozumie do zahraničnej politiky, pretože sa tým nezaujíma, tak sa diskredituje na celý život. O zahraničnú politiku sa musí zaujímať každý poslanec. Každý. Pretože zahraničná politika nie je výsadou pár diplomatov alebo pár ľudí, ktorí mali niekedy nejakú funkciu v zahraničnej politike alebo sedia ako predsedovia výborov nejakých zahraničnopolitických, ale preto, že je to zásadná vec, ktorá určuje aj vnútorné pomery v našej krajine. A to, že tu za SMER sedia štyria ľudia, je pre mňa jasným signálom, že vládna strana sa nikdy a ani teraz o zahraničnú politiku nezaujíma. Je mi to jasné a je to pochopiteľné. Zahraničnopolitickými témami, okrem pár výnimiek, sa na Slovensku voľby nevyhrávajú. Voľby sa tým nevyhrávajú, čo je teda dosť veľký rozdiel s inými krajinami hlavne na západ od nás.
Ale vráťme sa k tomu, čo teda tu hovoríme, o čom by sme mali diskutovať. Najprv diskutujee o rezolúcii, ktorú má prijať Národná rada. Takže najprv sa pozrime, ako je na tom Národná rada so slovenčinou, pretože tu máme predloženú rezolúciu, ktorá teda – medzi nami – jej hodnoty slovenské, v slovenskej reči sú mizivé. Prečítam vám: "Dohoda o prímerí však nie je dostatočná na dosiahnutie udržateľného prímeria." Toto čo je? Toto nie je ani slovenčina, však to nemá žiadnu logiku. Povedala by som, že dohoda o prímerí však nie je dostatočná na dosiahnutie udržateľného stavu alebo mieru, alebo niečoho takého, ale nie prímeria.
"Apelujeme na všetkých účastníkov konfliktu, aby rešpektovali minskú dohodu o prímerí a aby svojím neuváženým konaním nespôsobili obnovenie bojov." Nespôsobili? Ako my môžeme spôsobiť obnovenie bojov? Prosím vás pekne, pán spravodajca, toto slovo (povedané so smiechom) treba zmeniť. To je proste smiešne.
Ďalšie, "my sme presvedčení, že na ceste na dosiahnutie trvalého mierového"; na ceste na dosiahnutie, to je skutočne proti všetkým zásadám slovenčiny. V posledných napríklad, je tu toho viacej, ale budeme "podporovať európsku orientáciu Ukrajiny a je pripravená jej poskytnúť expertnú pomoc". Tam treba zmeniť proste poradie slov alebo niečo podobného, takže ak chcete, tak môžeme trošku na tom pracovať, aby to malo aspoň, aspoň akú-takú štábnu kultúru, toto naše vyjadrenie.
Ale pozrime sa na rezolúciu, ktorú pred dvoma týždňami prijalo, prijali Poliaci, Slováci, teda ja som za to tiež hlasovala, na medzinárodnej konferencii, tzv. Východnom Davose, v Krynici. Dovoľte, nemám to preložené, ale prečítam to po poľsky, ale myslím si, že poľštine veľa z nás rozumie, takže to nebude. V tejto deklarácii, ktorá nie je prijatá nejakým parlamentom, ktorý je najvyšším zákonodarným zborom nejakej krajiny alebo čo, toto bolo len zhromaždenie ľudí, ktorých, ktorí proste sa zaoberajú situáciou a nie sú, nie sú pasívni a nečakajú, že niekto iný to urobí. Tak prečítam len dva odstavce:
"Aneksja i okupacja Krymu oraz wkroczenie wojsk rosyjskich na terytorium Ukrainy wschodniej są złamaniem podstawowych zasad prawa międzynarodowego, podważają zasadę integralności terytorialnej i suwerenności państwowej, które są fundamentami pokojowego ładu w relacjach między państwami." To je prvá.
A ďalej: "Dlatego tez uczestnicy Konferencji Europa Karpat zebrani w Krynicy w dniu 3. września"; to je september; "2014 roku zdecydowanie potępiają politykę rosyjskiej agresji, która destabilizuje Europe Wschodnią i wzywają państwa wspólnoty transatlantyckiej do konsekwentnej i adekwatnej reakcji na to zagrożenie, mimo innego poprzez poszerzenie zdolności obronnych państw sojuszniczych z Europy środkowej i wschodniej."
A my tu diskutujeme, že tu nesmieme mať v slovenskom parlamente spomenuté, že Rusi, lebo – ako tvrdí pán predseda – oni však vždycky chcú mier. Tak posielajú cez humanitárnu pomoc nejaké zbrane, ale však to všetko je len pre mier. Nie? Ja len aby ste vedeli, ako veľmi sme sa vzdialili od našich susedov, ako veľmi sme sa vzdialili od normálneho európskeho vnímania tohto problému.
A teraz poďme k diskusii o Ukrajine. Niektoré vystúpenia už to naznačili, že vlastne táto diskusia, ktorú predseda parlamentu odkladal na... (povedané so smiechom), ako sa len dalo, a vôbec to, že v tomto parlamente diskutujeme na tieto zásadné problémy okolo nás, minimálne je dôkazom toho, že my nechceme vedieť, čo to vypovedá o nás. Lebo táto kríza, kríza na východnej Ukrajine vypovedá najmä o nás. A tak si povedzme, čo to vypovedá o nás.
Keď som 25. júna 2014 o pol siedmej večer za podobného záujmu zo strany SMER vystupovala k zahraničnej politike, domáhali sme sa, aby sme mohli naďalej diskutovať pravidelne o našom vzťahu k situácii na Ukrajine. Spomínam to preto, lebo som bola vtedy niektorými kolegami označovaná za človeka, ktorý si vymýšľa nejaké problémy na Ukrajine. Ako hovoril jeden náš kolega a citujem ho: „Čert namaľovaný na stenu predstavuje najstaršiu známu fresku.“ Dnes zisťujeme, že som nemaľovala vtedy čerta na stenu, bohužiaľ. Našťastie, nemali by sme byť dnes bezmocní. Len ako hovorí Petr Pithart, sme stále, máme, stále sa cítime nedôverčiví. Nedôverčiví. Miesto debát na úrovni, debát aktívnych poslancov a občanov vedieme takéto bezradné debaty s takými argumentami, za ktoré sa budú o dva-tri roky tí ľudia aj hanbiť, dúfam.
Prebuďme konečne našu zahraničnú politiku, hovorme otvorene o jej politickej a bezpečnostnej dimenzii. Nadviažme na kontinuitu tých aktívnych rokov, ktoré vyniesli Slovensko do pozície člena eurozóny, to znamená "core" Európskej únie a toho tatranského tigra. Reagujme na tie hlboké zmeny, ktoré sa dejú okolo nás. Ony sa dejú a to, že o nich nehovoríme, nás oslabuje, zásadne oslabuje. Nedržme sa stále tých starých istôt, ktoré už neexistujú, a debatujme o tom, ako v tomto zmenenom svete, svete ďalších konfliktov aj na európskom kontinente po tom, čo sme prežili vojny na Balkáne, ako v tom obstáť. Buď obstojíme, ako vlastne sa s tým vysporiadame a ako posilnení alebo oslabení z tohto vyjdeme. Dnes sme svedkom toho, že Slovensko sa posúva na pozíciu, ktorú som vtedy v júni nazvala európskou perifériou.
Nebezpečenstvo je, číslo jedna. My tu vnútri na Slovensku čelíme dvojakému konformizmu. Obidva sú prítomné v našom verejnom priestore. Prvý je ten banálny, taký ten normálny konformizmus, ako taký primitívny, sebecký záujem, my teda predsa nemôžeme utrpieť, my, naše bruško je pre nás dôležitejšie, aké tam hodnoty, vykašlime sa na to; je to nedostatok prezieravosti a historického vzdelania, ako sa tu už teraz dnes aj ukázalo. Vtedy naše, riadime sa stále tým naším známym provinčným, však dáko bude a my to neovplyvníme. To je nehodný konformizmus členskej krajiny EÚ a NATO.
Druhý konformizmus, ktorého sme dnes svedkom ako určujúcej politiky Slovenska, je ten ideologický. Ako som už raz povedala, to sú tí kunderovskí tanečníci, ak ste niekedy čítali Kunderu, tanečníci tancujú v kruhu, dívajú a usmievajú sa na seba, vyhadzujú nožičkami, dupkajú a svet mimo toho kruhu, mimo nich vôbec neexistuje. Máme pocit, že keď sme my v kruhu, vidíme sami seba teraz a že toto je celý svet. V tomto našom kruhu.
Tieto dva konformizmy, tak viditeľné dnes v našom verejnom živote a v politike, sú dôkazom absolútnej nepripravenosti Slovenska na rýchly vývoj hoci aj za našimi východnými hranicami, ale aj sebauspokojenia z toho, že sme nakoniec dosiahli métu členskej krajiny NATO a EÚ, čo je náš konečný cieľ a teraz už môžeme trepať, čo sa nám zapáči. Ale to nie je tak. Mnohí prepadli istote, že odteraz sa bude od nás vyžadovať len "dolce far niente". Všetky historické udalosti v strednej Európe za posledných 200 rokov sú dôkazom, že takéto úvahy vždy vedú do pekla. Predstava, že naše postavenie a bezpečnosť sú ireverzibilné, je uspokojením ľudí, ktorí nepoznajú naše dejiny.
Nebezpečenstvo číslo dva. Stratili sme konsenzus v zahraničnopolitickom smerovaní Slovenska. A hovorím o tom už opakovane. Dosiahli sme ho začiatkom 90. rokov za cenu mnohých hodín, dní a týždňov diskusií, presvedčovaní. Veď si len spomeňme, že na začiatku nášho prístupového procesu do NATO bolo za náš vstup 19 až 25 % ľudí, nikdy nie viac. Ktovie, ako by dopadol pri všetkých vyjadreniach premiéra Fica, keby sa dnes niekto našich občanov spýtal, ako sa dívame na tento bezpečnostný dáždnik, ktorý teraz je roztvorený nad Slovenskom. O čom to svedčí? Že sme sa nestarali o to, aby sme ľuďom neustále a kontinuálne vysvetľovali, čo znamená bezpečnosť a čo znamená „article five“ zmluvy o prístupe do NATO. Tým sa veľmi líšime nielen od Poliakov, ale aj od Litovcov, Estóncov, Lotyšov. Veľmi sa od nich líšime, ale aj od Rumunov. To si musíme uvedomiť.
Nebezpečenstvo číslo tri je nebezpečenstvo deštrukcie. V situácii, keď naše demokratické inštitúcie sú stále slabšie a slabšie, niektoré dokonca neobsadené, klesá ich podpora zo strany občanov, vzniká voľný priestor, ktorý sa vždy vyplní. Voľný priestor vo verejnom priestore neexistuje. Vyplní sa deštrukčnými elementami. Či sú to už skupiny ľudí, ktoré nevedia, čo činia, lebo to sa tiež stáva v tomto priestore, alebo siete bývalých agentov, alebo siete nových agentov, alebo manipulované médiá. Odtiaľ je už len krok k deštrukcii štátu, ktorý, nehnevajte sa, priatelia, ale má len 20 rokov.
Prečo o tom všetkom hovorím, ak máme diskutovať o Ukrajine? Pretože ak sa Slovensko nachádza v tomto stave, čo môžeme ponúknuť medzinárodnému spoločenstvu, čo môžeme ponúknuť našim bezprostredným východným susedom?
A nehnevajte sa, dnešná situácia mi pripomína presne situáciu za Mečiarovej vlády. Mečiar sa vrátil z Moskvy, mnohí pamätníci, ktorí predsa len niečo čítali, si pamätajú, že došiel so 100-tisíc pracovnými miestami, spoločnou rusko-slovenskou silnou bankou, básnil o tom, ako naši vojaci sa budú cvičiť v Rusku a všetko možné, a asi po jeden a pol hodine jeho týchto výlevov, o ktorých dnes hovoria novinári, že to sú tárajstvá, ale ešte niektorí kolegovia, ktorých tu dokonca vidím, to Mečiarovi, keď tu stál, ešte do roku 2010 tlieskali na tie jeho tárajstvá. Úžasne sa im to páčilo. Jeden člen vlády sa odvážil podotknúť, že prepáčte, ale, pán premiér, však my nemáme spoločnú hranicu s Ruskom. Mečiar sa rozčúlil: Akože nemáme, akože nemáme spoločnú hranicu? Museli doniesť mapu. Mapu museli doniesť. Veľmi sa začudoval, že nemáme spoločnú hranicu s Ruskom. A dnes sme v tej istej situácii. My máme spoločnú hranicu s Ukrajinou, ale ako keby mnohí ľudia zabudli, že za tou spoločnou hranicou, za tou hranicou nie je Rusko, ale 50-miliónová Ukrajina.
Takže povedzme si jasne. „Mečiarovština“, ktorú tak dobre poznáme z týchto 90. rokov, predstavovala pre Slovensko zahraničnopolitické smrteľné nebezpečenstvo. To poznáte a už to teraz znovu máme. V Bruseli hlasujeme "za" a doma na našom vlastnom dvore hovoríme "nie" a "proti". Preto pán prezident sa stretáva, ja sa vôbec nečudujem, že sa ho pýtajú, počúvajte, ale však to čo je? Toto predsa sme už prežili. Toto som si myslela, že už máme za sebou. V Bruseli mlčky sedíme alebo všetko nechávame na diplomatov a doma chodíme po dvoroch a rozprávame sprostosti. A tak ako v časoch Mečiara potom uteká minister zahraničných vecí do Kyjeva, aby im povedal, nech to neberú vážne, čo hovorí premiér, pretože idú komunálne voľby a že stojíme na ich strane. To len ako odpoveď na to, prečo náš pán minister tam uteká, a verte, že po ôsmich rokoch ako veľvyslankyňa viem veľmi presne, ako to chodí.
Akú hodnotu má ale takéto ubezpečovanie zo strán ministra, ktorý nie je ani členom vládnej strany? Ak som voľakedy nazvala pána Kubiša, môjho bývalého veľmi dobrého kolegu, a nechcela som spochybniť jeho kompetenciu, ako "zásterku", tak potom robíme z nášho vlastného ministra zahraničných vecí a európskych záležitostí „služaščije". "Služaščije".
Ako v tejto situácii sa môžeme pripojiť k Poľsku a účinne vystupovať na pôde EÚ alebo NATO? Stratili sme váhu aj kredibilitu. A to si musíme povedať jasne do očí. Žiadne diplomatické rečičky a všelijaké sprostosti, čo tu budeme hovoriť, nám nepomôžu. Naopak, musíme si povedať, že postoj nášho premiéra dnes povzbudzuje tie najhoršie sily na Slovensku, ktoré sa roky sýtia napríklad aj z rozpočtu Ministerstva kultúry Slovenskej republiky, keďže sa prezentujú týmto prázdnym slavianofilstvom, primitívnym antiamerikanizmom komunistického typu a nebezpečným novým antieurópanstvom, napríklad v časopisoch, ktoré ministerstvo kultúry podporuje finančne. To je jeden z najhorších záverov, aký sme si mohli pred 2 - 3 rokmi predstaviť.
My totižto, priatelia, my nemáme na aktívnu pomoc. Ešte aj ten reverzný plyn, ktorým sa teraz rýchlo chválime, urýchlene vznikol nie preto, že by to bol program vládnej strany, ktorá si je vedomá jeho významu, veď sme počuli tie nariekania z vlády a pána premiéra, koľko nás to bude stáť, a všetci sa čudovali, lebo však nakoniec my na tom reverznom plyne, však ten plyn nie je náš, dokonca trochu zarábame, ale vznikol až po ročnom tlaku, veľmi tvrdom tlaku zo Spojených štátov a z Európskej únie. Táto „mečiarovština“ naďalej kvitne. A to je ďalší z najhorších možných záverov, ku ktorým spejeme. A pritom sme tak ťažko všetci občania pracovali na tom, aby sme získali v Európe rovnocenné miesto za rokovacím stolom. Bolo by veľkou národnou tragédiou, keby sme sa teraz zmenili na obyčajnú európsku perifériu a tých, ktorí sa len vezú. Aby som citovala niektoré reči na pôde NATO.
Ale, priatelia, aspoň tí v SMER-e, ktorí ste boli v SDĽ, cez všetku vašu komunistickú minulosť som si vás vážila kvôli jasnému antifašistickému postoju. Toto nie je odkaz Slovenského národného povstania. Toto teda nie.
Nebezpečenstvom číslo štyri je, že čelíme rozpadu Vyšehradskej štvorky. A pritom Vyšehradská štvorka je jednou z priorít našej zahraničnej politiky. To, že sa Poľsko so svojím chápaním krízy na Ukrajine a porušovania medzinárodného práva Ruskou federáciou musí obracať na baltické krajiny a Švédsko, a nie na svojich najbližších partnerov v EÚ a Vyšehradskej štvorke, je veľké nebezpečenstvo pre toto zoskupenie, ktoré má už vybudovaný imidž a má už za sebou veľké výsledky svojej práce. Som stále presvedčená, že Vyšehradská štvorka má kľúčový význam najmä pre Slovensko ako najmenšieho člena Vyšehradskej štvorky. A bola som toho niekoľkokrát svedkom. Strata Poľska v týchto dôležitých diskusiách znamená v mnohých otázkach stratu dôležitého, veľkého suseda na našich severných hraniciach. Mnohokrát som zdôrazňovala, že, samozrejme, Poľsko má aj iné ambície, napríklad vo Weimarskej trojke. Ale predstava, že sa znovu podarí obnoviť dôveru v tak dôležitej téme pre Poľsko ako jeho vzťahy s Ukrajinou, je veľmi naivná. Takéto veci, ako keď stratíte dôveru vo svojej rodine, takéto veci sa obnovujú roky, roky. Komunálne voľby prejdú. Ale my roky budeme obnovovať túto dôveru. Zahmlievanie, že vlastne o nič nejde a diplomatické obchádzanie tohto problému dnes nemá už zmysel, priatelia! V roku 2016 totiž budeme predsedať Európskej únii. To, že V4 bude v dôležitých otázkach rozdelená, nepochopiteľná a nevypočítateľná vo svojich krokoch, nám môže len škodiť. Spojenie na tejto jednej téme s českou vládou a akési spojenie na tejto téme s Viktorom Orbánom nie je nič, na čom by sme mohli v budúcnosti stavať. Samozrejme, môžeme sa pozrieť aj na ďalšieho nášho suseda, Rakúsko. Ale bol to rakúsky prezident Fischer, ktorý už v časoch ostrakizácie Vladimíra Putina ho pozval na oficiálnu návštevu. Pripomeňme si, že Rakúsko s nami nekonzultuje strategické veci. Strategické veci, ktoré sú pre nás veľmi dôležité, napr. v energetickej oblasti. 50 % obchodnej časti Baumgarten – to je, pre tých, kto sa tým nezaoberajú, to je najväčšie úložisko plynu, teda magazín, no, úložište plynu v strednej Európe – predalo Gazpromu bez toho, aby nám povedalo čo len slovo predtým, atď., atď. Vychádza z toho jediné, my vidíme nábeh na možnú ďalšiu tragédiu stredoeurópskeho priestoru. Málo sme ich tu zažili? Kde vznikli v podstate dve svetové vojny? Tu, tu na tomto stredoeurópskom priestore. A ja sa hanbím dnes, že sa pridávame k tejto hazardnej politike.
Nebezpečenstvo číslo päť je oblasť energetiky. Možno ste si pred pár dňami stihli prečítať článok Karola Hirmana v SME. Je tam jedna dôležitá veta, ktorú opakuje už niekoľko rokov tento jeden z našich najlepších odborníkov na strategické otázky našej energetiky. Tá veta znie: "Gazprom je nástrojom zahraničnej politiky Ruskej federácie." Ja to tu už opakujem ako papagáj niekoľko rokov, ale snáď konečne teraz niektorým ľuďom dôjde, že to je pravda. Akékoľvek spomaľovanie alebo bránenie diverzifikácie zdrojov, zmlúv alebo prenosových trás energetických surovín je hrubým politickým a hospodárskym a strategickým omylom, na ktorý doplatíme. Áno, my sme spomalení v diverzifikácii aj kvôli postoju – treba povedať – Francúzov, vtedy Gaz de France SPP, v minulosti. Lebo na tlak ministra zahraničných vecí Slovenskej republiky urýchliť diverzifikáciu znela odpoveď francúzskeho riaditeľa, ruské dodávky sú stabilné, načo vyhadzovať peniaze na diverzifikáciu? Ale Česi ju robili, je síce pravda, že minister Dlouhý na to doplatil politicky, ale dnes tú diverzifikáciu majú a mnohí dnes tu sediaci vplyvní poslanci pokračujú v tejto hroznej argumentácii, ale cez to všetko dnes už sme v lepšej pozícii, pretože dnes už máme predsa len na výber, pretože miesto toho, aby sme milostivo čakali, že či pán Putin zavrie kohútiky, nezavrie kohútiky, máme reverzný tok plynu a čiže môžeme dostať zo západnej Európy plyn. Vyzerá to tak, že cena plynu v najbližších parlamentných voľbách by mala byť pre spindoktorov SMER-u hlavnou témou budúcoročnej kampane a v mene tohto znovu krátkodobého politického cieľa jednej politickej strany prídeme o pozíciu Slovenska v Európe, v NATO a staneme sa predpolím ruskej politiky v strednej Európe. Toto máme brať ako argument? To vyzerá, ako keby v roku 1968 nás obsadili Američania, zdá sa. Čo to znamená, že Putin zašiel tak ďaleko, že vypustil z úst hrozbu, že vojensky napadne štáty NATO. Zachytili ste to?
"Do dvoch dní som v Kyjeve a do dvoch týždňov vo Varšave alebo v Bukurešti." Máme to brať vážne? Za povšimnutie stojí, že nemenoval Slovensko a Maďarsko. Je si istý, že ho sem niekto pozve? Alebo že ho tu už čaká niekto s vlajkami a s antiamerickými frázami? Nebolo by to prvýkrát v našej histórii Slovenska, že nezodpovední politici a manipulátori verejnou mienkou smerujú Slovensko na jednosmernú cestu, z ktorej niet úniku. A keď hovoríme o Maďarsku, čo im ponúkol Putin na Zakarpatskej Ukrajine? Ponúka snáď niečo nám, priatelia? A tak si položme zásadnú otázku. Ako vyzeráme na pozadí tejto situácie pri týchto manipuláciách s informáciami a pri tomto rozpútavaní vojenského konfliktu na Ukrajine? Nuž, biedne vyzeráme, priatelia! Biedne vyzeráme.
Začala som svoje vystúpenie známym aforizmom o tom, že maľovanie čerta na stenu je najstaršou freskou v dejinách a chcem skončiť ďalším aforizmom, takým, ktorý, myslím, odzrkadľuje našu dnešnú situáciu: "Človeče, nekrič hop, ak robíš iba poskoka."
Ďakujem.
