Ďakujem za slovo. Stojím tu dnes, samozrejme, ako poslankyňa, ale najmä ako predsedníčka Živeny, spolku slovenských žien, najstaršieho dnes fungujúceho slovenského, teda ženského spolku v Európe, ktorý má 146 rokov. Je veľmi dobré si to uvedomiť, že už pred 146 rokmi boli muži a ženy, lebo však v Živene nie sú len ženy a Živenu založili muži, boli tými, čo vedeli, že najdôležitejšie v tých ťažkých rokoch druhej polovici devätnásteho storočia...
Ďakujem za slovo. Stojím tu dnes, samozrejme, ako poslankyňa, ale najmä ako predsedníčka Živeny, spolku slovenských žien, najstaršieho dnes fungujúceho slovenského, teda ženského spolku v Európe, ktorý má 146 rokov. Je veľmi dobré si to uvedomiť, že už pred 146 rokmi boli muži a ženy, lebo však v Živene nie sú len ženy a Živenu založili muži, boli tými, čo vedeli, že najdôležitejšie v tých ťažkých rokoch druhej polovici devätnásteho storočia je vzdelanie, jeho kvalita. A vzdelanie detí a žien bolo prioritou Živeny a vždy bolo a musí zostať prioritou Živeny. V roku 1920 až 1925 mala Živena 39 škôl na Slovensku. Mnohé z nich potom komunisti zničili, znárodnili, tam znárodnili majetok a ostatné, čo tam zostalo, ešte rozkradlo HZDS. Takže to hovorím len preto, aby ste vedeli, prečo som tu. V mene všetkých zo Živeny tých vyše tisíc, s ktorými sme aj na príslušnej programovej konferencii ani nie pred rokom hovorili o našich prioritách, pričom hovorili sme o tej priorite kvality vzdelania a Živena ako mimovládna organizácia alebo teda združenie občanov urobí všetko pre to, aby sme konečne kultivovanie, skutočne kultivovane a trošku so znalosťou veci debatovali o tom, ktorou cestou tu pôjdeme, mi bolo veľmi ľúto, že dnes vystúpil pán minister školstva, ktorého som si všimla pred niekoľkými rokmi, keď bol ešte veľmi taký antificovský, antismerácky vo svojich blogoch a hovoril a povedal prejav v parlamente akulturálny a aintelektuálny. To som naozaj nečakala od ministra školstva. To je prvá vec, že som čakala, že sem príde minister školstva a povie nám technokratický prejav. Tu kde sme, kam sme sa dostali, kde máme kultúrne osobnosti v zmysle širokom kultúry aj so vzdelaním spolu, ktoré by boli ministrami školstva a dokázali by takýmto spôsobom aj vystupovať? Vzdelanie je súčasť našej kultúry a súčasť nášho civilizačného zaradenia sa medzi národy Európy. My sme dosiahli politicky a hospodársky veľmi veľa. A ja pokračujem v tom, o čom hovoril bývalý pán minister školstva pán Fronc, pán profesor, my dnes sedíme pri európskom stole, čo v roku 1869, keď zakladali Živenu, bol sen, o ktorom sa zdalo, že sa nikdy neuskutoční. My pri tom európskom stole máme ten jeden hlas taký istý, aký ho má 80 miliónov Nemcov, alebo 60 miliónov Britov. Teraz ide o to, či toto zaradenie, ktoré bolo vybojované politicky, prenesieme aj na zaradenie civilizačné, teda či naozaj budeme patriť civilizačne a kultúrne medzi európske národy.
A som rada, že sa tu začalo teraz hovoriť o tom, že školstvo Prvej Česko-slovenskej republiky bolo unikátne. Ale nielen to bolo. Keď v roku 1865 1. septembra Kalinčiak, ktorého poznáte len preto, že napísal Reštavráciu, a mnohí vôbec neviete, kto to bol, to bol jeden z najlepších pedagógov svojej doby, bol riaditeľom 11 rokov posledného slovenského lýcea v Tešíne, mal prejav, celá elita strednej Európy tam naklusala. Tam chodili žiaci od Srbska až po Nemecko, tam budoval knižnice, budoval všetko možné. My o ňom nevieme nič, pretože dnes sa nenosí byť kultúrnym človekom, dnes sa nosí brýzgať, hovoriť veci, ktoré nemajú zmysel, hovoriť hnusnou slovenčinou. Ja viem, že dolná komora parlamentu nie je senát alebo ja neviem vysoká škola, ale na to by sme si mali dať pozor, pretože politicky sme svoju situáciu vybojovali a teraz ju musíme vybojovať kultúrne. Čo zostane po nás, čo zostane po tejto generácii, čo sa týka vzdelania, lebo, ako som povedala, z 19. storočia zostávajú ľudia, keď už len vezmete štúrovcov, ktorí hovorili niekoľkými jazykmi? Čo zostalo po Jánovi Lajčiakovi, prvom sociológovi Slovenska, ktorý zomrel celkom príznačne poslaný do vyhnanstva za obcou Hybe dňa 28. októbra 1918? Tých, ktorí vedia 9 jazykov vrátane sanskrtu a mnohých vecí, my dnes si nevážime. Nevážime si takýchto vzdelaných ľudí, ale už vtedy sme si ich nevážili, lebo tu je dôležitý a najsilnejší ten priemer. A my teraz zarezávame tých učiteľov, a máme ich veľmi veľa, ktorí sú výnimoční.
Ale v debate o priorite Živeny, čo sa týka vzdelania, sme sa dostali k jednému zásadnému problému, ja myslím, že som to tu už raz spomenula, ale musím to znovu zopakovať, my, a tu nadväzujme na pána Fronca, pána profesora, sa musíme dohodnúť naprieč politickým spektrom s učiteľmi a pedagogickými pracovníkmi, akou cestou pôjdeme, že to nebude fínska cesta a podobne. Ale my si musíme povedať, čo to bude pre budúce Slovensko, pretože, nehnevajte sa, keď to neurobíme teraz, zase sa tak odsunieme o ďalších 10 rokov, pretože to, čo v tomto dnes urobíme, sa ukáže o desať či pätnásť rokov najskôr v školstve. To nerobíme bankovú reformu a reformu sociálnych vecí a rozdeľovanie peňazí, to ide hneď, ale toto sú tie civilizačné zmeny, ktorých výsledky možno niekto z nás už ani nezažije, ale musíme ich začať robiť, hoci doteraz sa tiež pokúšali o to mnohí, ale nepodarilo sa celkom tak to urobiť, ako by sme si boli priali. My musíme dospieť k spoločenskej dohode, či budeme hľadať talenty a necháme ich študovať v elitných školách alebo budeme trvať na tom, aby všetky deti chodili do rovnakej školy. Tuto sa musíme dohodnúť. Pokiaľ som si myslela, že SMER je sociálna demokracia, tak mi pripadalo logické, že presadzuje, aby všetky deti dostali ten istý typ vzdelania, to znamená to, čo mi povedali učiteľky v Živene, aby tí talentovaní, ktorí majú lepšie fungujúci mozog, prichádzajú z rodín, kde tí rodičia do nich investovali, ťahali aj všetkých ostatných. A na tomto sa musíme dohodnúť, pretože inak historicky my by sme nemali štúrovcov a nemali by sme Bajzu a nemali by sme Kmeťa a ja neviem hocikoho iného, ktorého by som vám mohla menovať. Keby ich nebol nejaký učiteľ alebo notár, alebo farár nenašiel v škole, im nejakého mecenáša a neposlal ich študovať, my by sme nikoho z týchto ľudí nemali, keby boli museli chodiť len do tých trojročných alebo šesťročných škôl. A oni ich vyťahovali a posielali ich na školy, pretože cítili v nich ten talent, my sa musíme rozhodnúť, či sme krajinou, ktorá bude kultivovať talenty, naše talenty, alebo bude chcieť tie talenty, ktoré nech radšej odídu a nekazia nám ten priemer, ktoré nanajvýš nám pomohli do maturity potiahnuť aj tých priemerných a podpriemerných. To je základný problém. A je to veľmi ťažký problém, ale my musíme sa na tom dohodnúť, pretože vždy o 4 roky príde niekto a povie, že zrušíme gymnáziá. To sa teraz stáva v Poľsku. Tam prišla pravicová vláda a povedala, že zruší gymnáziá. Ja si myslím, že nakoniec k tomu nedôjde, lebo to je strašný krok. A bola to len taká predvolebná záležitosť. Ale jednoducho to je základný problém. Čo urobil Kádár, keď tuším na rozdiel od našich komunistov, ktorí boli proste zadebnení, vybral 125 mladých, bohužiaľ, len chlapcov (medzi nimi Viktora Orbána) a v posledných dvoch rokoch komunistického režimu ich poslal na náklady Maďarska, komunistického štátu, študovať do miest ako Cambridge, Oxford, Yale, Londýn (do London School of Economics) a tak ďalej a tak ďalej. On robil výber tých najschopnejších, bohužiaľ, občas aj schopných všetkého, hej, ako sa to ukazuje. Ale tu sa musíme dohovoriť na tom. My sme to neurobili, my sme nechali talenty či netalenty, hoci ja už patrím ku generácii, kde aspoň matematikov vybrali v strednej všeobecnovzdelávacej škole a urobili matematické triedy. Už aj tí komunisti zistili, že proste nedá sa nechať všetkých tak. Zaujímavé je, že je jedna oblasť, kde absolútne tolerujeme elitárstvo. A to sú športové triedy. Nikoho by nenapadlo, aby vybrali do športovej triedy niekoho, kto nemá na to podmienky, kto nemá na to predpoklady, nikoho nenapadne, aby nejaké dievča, ktoré bude mať asi 185 centimetrov, sa venovalo športovej gymnastike alebo podobne. To v športe tolerujeme. Sme prijali zákon o športe, kde sa hovorí bežne o sponzoringu, a pritom to nemáme legislatívne vôbec definované, čo to znamená. Však to je tak ako v Hornej Dolnej naozaj. Čiže na tomto sa musíme dohodnúť. A toto je niečo, čo ja som si odniesla z debát s učiteľkami. A tých je v Živene veľmi veľa, takže ani v Živene sme nedospeli ku konsenzu, pretože mnoho učiteľov chce, aby tí, ktorí proste sú talentovaní, im ťahali triedy, lebo potom musíme úplne inak dať dizajn po piatom ročníku pre celé základné a stredné školstvo. A to by bolo sakramentsky bolestivé a bola by to veľmi veľká reforma, to urobiť Lenže my si musíme uvedomiť, že bez vzdelaných a ambicióznych ľudí to ďalej nepôjde. Buď stavíme na ľudí, ktorí chcú len pozerať telenovely, mať niečo do brucha a nejakú zábavu, varenie halušiek alebo ja neviem niečo podobné, sa to vykazuje najnovšie ako veľmi kultúrna činnosť, alebo chceme byť štátom, ktorý bude nejaké ambície, prekristapána, lebo keď dohodneme sa, že nechceme byť ambicióznym štátom v rámci Európskej únie, tak sa potom nečudujme, že sme krajinou brain drain, pre tých, čo nevedia po anglicky, to znamená, že mozgy odchádzajú. A budú tak odchádzať, ako stáročia odchádzali od Mateja Bela, ktorý napísal svojim synom, aby nesnažili sa byť Slovákmi, lebo nimi byť nemá zmysel, ale aby snažili sa stať sa Nemcami, cez Štúra že nemá to zmysel, stať sa radšej Rusmi, aby sme boli aspoň veľkí a tak ďalej a tak ďalej. Predsa toto je ten konsenzus spoločenský, ktorý ja tak cítim aj ako predsedníčka Živeny. A nie je jednoduché dospieť k takémuto rozhodnutiu. A inak povedzme si, že talenty pošleme preč. nepotrebujeme ich, potrebujeme istoty. Čo to znamená, istoty? To je zostať stáť na mieste, ale svet ide ďalej, každý, kto chce zostane stáť, cúva. A to pociťujeme tu a pociťujú to učitelia a pociťujú to nielen učitelia, ale aj ďalší pedagogickí pracovníci, vychovávatelia, tu sa nikdy nespomenuli knihovníci, jedni z najvzdelanejších ľudí, ktorí nieže majú minimálne platy, lebo to už sa nedá ani povedať, aké minimálne platy majú.Takže teraz je tá výzva na ženy. Áno, niekto tu povedal, že je prefeminizované školstvo, ale štátna správa je prefeminizovaná, zdravotníctvo je prefeminizované a tak ďalej a tak ďalej. Mohli by sme ísť ďalej s tým, že je taká justícia a tak ďalej a tak ďalej. Ale bez nás to, páni, nepôjde, lebo keby teraz ženy všetky išli domov, tak tento štát skrachuje. A preto tá veľká váha teraz leží na ženách, všetky ženy učiteľky, riaditeľky škôl, vychovávateľky, učiteľky v materských školách, knihovníčky, buďte hrdé na to, že máme možnosť niečo zmeniť, my to musíme zmeniť. A ja som bola veľmi hrdá na to, že som videla veľmi veľa tých učiteliek počas toho štrajku. Tu niekto povedal, myslím, že pán Kuffa to bol, no tak naňho reagovať je škoda, ale on nerozumie tomu, že právo štrajku je vlastne jedným z najväčších výdobytkov liberalizmu. No tak snáď mu to niekedy dôjde. Ale aj všetky sestry v nemocniciach, všetky tie opatrovateľky, sociálne pracovníčky, lekárky a tak ďalej to majú v rukách. My to máme v rukách a musíme prestať proste sa len sťažovať a musíme začať debatovať naozaj o tom, kde bude ten spoločenský konsenzus. Dnes sa už nemôžeme vyhovárať po tom, čo skoro sto rokov máme hlasovacie práva, že ešte sme sa to nenaučili, my to už vieme, my ženy len si musíme spomenúť na tie všetky ženy, ktoré stoja za nami, od pani Halašovej cez Šoltésovú, cez Terku Vansovú, cez Podjavorinskú, všetky tieto ženy, ktoré cez to všetko, že mali oveľa horšie podmienky na život, nemali ani automatické práčky, ani polotovary, ani nič také, sa venovali kultivovaniu. Na čo potrebujeme vzdelanie? Potrebujeme ho na to, aby sme rozumeli tomu, o čom je svet, o čom to je, lebo keď to nebudeme vedieť, budeme prehrávať. A preto som tu vystúpila ako predsedníčka Živeny. Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)
Skryt prepis
