Vážený pán predsedajúci, vážený pán minister, panie poslankyne, páni poslanci, vždy keď je takto závažná téma, tak si treba dať urobiť kvalitné analýzy a vypočuť si názory viacerých strán. Ja som si vyžiadala podklady aj z ministerstva práce. Pozrela som sa na niekoľko štúdií a chcela by som k podstate veci povedať zopár slov, pretože my sa rozprávame o cudzincoch pracujúcich na Slovensku a, samozrejme, aké by mohli byť riziká ponechania súčasného stavu.
Cudzinci v tomto texte sú takto označení štátni príslušníci krajín, ktoré nie sú členmi Európskej únie alebo štátnymi príslušníkmi Nórska, Švajčiarska a Lichtenštajnska, môžu v Slovenskej republike pracovať v zásade na dvoch právnych základoch.
Po prvé povolenie na pobyt na účely zamestnania alebo po druhé na základe tzv. informačnej karty. Naším problémom je to, že väčšina cudzincov u nás pracuje na základe informačnej karty. Prípady, kedy stačí informačná karta, definuje § 23a zákon č. 5/2004, pričom mnohé z nich sú situácie, ktoré našej spoločnosti nerobia problémy. Uvediem príklad. Vedec a učiteľ na maximálne 50 dní v roku, študent môže pracovať maximálne 20 hodín týždenne, tzv. zahraničný Slovák, azylant, príbuzný člena diplomatickej misie, člen orgánov obchodných spoločností, ktorej bola udelená investičná pomoc na nevyhnutné obdobie atď.
Avšak sú tam aj v zásade dva naozaj problémové prípady, ktoré sú zneužívané na obchádzanie pravidiel pracovnej migrácie, a to:
- ak ide o montáže údržbárske, opravárske alebo opravárenské, programovacie alebo vzdelávacie práce súvisiace s dodávkou nejakého zariadenia, technológie a podobne na obdobie maximálne 90 dní a
- ak ide o vysielanie pracovníka firmou usídlenou v inom členskom štáte Európskej únie za účelom dodania služby tuzemskej firme bez časového obmedzenia.
Zneužívanie v prvom prípade je dnes už minimálne, ale to sme dosiahli tak, že sme vlani do uvedeného ustanovenia explicitne doplnili, že tie práce musia priamo súvisieť s dodávanou technológiou, zariadením, prípadne nasadením softvérového riešenia. Pred doplnením podmienky priamej súvislosti medzi vykonávanou prácou a dodávaným tovarom k nám firmy, najmä zo Srbska, privážali tisíce montážnych pracovníkov na tri mesiace a potom každý kvartál nových a preukazovali sa, že vykonávajú montážne práce pre odberateľa na Slovensku.
Zneužívanie v druhom prípade je však masívne, lebo mu nevieme nijakým vnútroštátnym legislatívnym opatrením zabrániť. Podľa európskej legislatívy smernica Rady a Parlamentu č. 96/71/ES o vysielaní pracovníkov v znení nasledujúcich revízií môže firma usídlená v jednom členskom štáte EÚ vyslať, resp. poslať svojich pracovníkov na územie iného členského štátu EÚ, aby tam vykonávali práce nevyhnutné pre dodanie zmluvne dohodnutej zákazky bez nutnosti získať pre týchto pracovníkov v prijímajúcej krajine povolenie na pobyt, pracovné povolenie a bez nutnosti prihlásiť ich v prijímajúcej krajine na sociálne, zdravotné poistenie, lebo majú byť prihlásení na toto poistenie vo vysielajúcej krajine. Pôvodným zámerom tohto systému bolo uľahčiť dodávanie služieb firmami naprieč Európskou úniou.
Slovenská republika je však terčom zneužívania tohto systému a deje sa takto, uvediem príklad na dvojici krajín Srbsko - Rumunsko, ale v praxi ide aj o iné dvojice štátov. Slovenský podnikateľ si založí v Srbsku personálnu agentúru, ktorá robí nábor na prácu v Slovenskej republike. Zároveň si v Rumunsku založí firmu, ktorá nie je personálnou agentúrou a v predmete podnikania má uvedené napr. dodávka montážnych služieb. Táto firma v Rumunsku vôbec nepodniká, nemá majetok, ani len administratívne priestory a jej štatutárom je nejaká nepodstatná osoba, v podstate tzv. čierny kôň, čiže ide o klasickú schránkovú firmu. Tá podpíše so slovenskou obchodnú zmluvu na dodávku montážnych služieb. Srbská agentúra získa srbských občanov na prácu v Slovenskej republike, ale podpísať im dá pracovnú zmluvu s rumunskou firmou. Srbi sa v Rumunsku nikdy ani len neocitnú, v Srbsku nasadnú do autobusu, ktorý ich odvezie priamo do slovenskej fabriky. V Rumunsku nie sú prihlásení na zdravotné a sociálne poistenie. V Srbsku, samozrejme, tiež nie, veď vôbec nie sú zamestnancami srbskej firmy, neplatia tam dane, rumunské úrady reálne ani nemajú šancu zistiť, že táto firma vyvíja nejakú obchodnú činnosť v Slovenskej republike a u nás má rumunská firma povinnosť priznať svojmu srbskému zamestnancovi mzdu na úrovni najmenej minimálnej mzdy v Slovenskej republike. Tú možno rumunská firma Srbom aj vypláca, niekedy ani to nie, ale ešte z nej strhne poplatok za bývanie a dopravu a ušetrí na neplatení daní a odvodov. Slovenská firma platí za dodávku montážnych služieb dohodnutú odmenu za hodinu a pracovníka alebo aj iným spôsobom, samozrejme, vďaka odmeňovaniu pracovníkov bez odvodov a daní a ďalších nárokov výrazne nižšiu, než by ju stál slovenský zamestnanec.
Neprihlásenie týchto ľudí, Srbov v tomto prípade, na zdravotné a sociálne poistenie v Rumunsku je, samozrejme, porušením európskej legislatívy, ale naša inšpekcia práce to v prípade, že nájde takýchto Srbov v slovenskej fabrike, zistí až po zhruba dvoch-troch mesiacoch komunikácie s rumunskou inšpekciou, ktorá to musí doma preveriť a oficiálne nás o tom informovať. A potom sa začína naťahovať s rumunskou schránkovou firmou, ktorá neodpovedá, nereaguje, nepredkladá požadované dokumenty, a pretože ide o schránkovú firmu, neriskuje ani prípadnú pokutu, ak sa aj nášmu inšpektorátu podarí dotiahnuť prípad do uzavretia protokolu. Veď videli ste schránkovú firmu, ktorá by zaplatila pokutu notabene do inej krajiny? Navyše, keď naša inšpekcia práce odhalí takýto prípad, Srbi zrazu dostanú na podpis inú pracovnú zmluvu s inou rumunskou, bulharskou, maďarskou, gréckou atď. firmou a už sú pre nás zamestnancami iného zamestnávateľa a kolotoč sa môže začať odznova.
Samozrejme, že z toho profituje najviac slovenská firma, ktorá zaplatí pár eur za človeka a hodinu rozhodne menej než za vlastného zamestnanca alebo slovenského agentúrneho a nemá zo Srbska žiadnu zodpovednosť, á, pardon, a nemá za Srba žiadnu zodpovednosť. Nepochybujeme, že model vymysleli personalisti slovenských fabrík so šéfmi našich personálnych agentúr. Tí však zároveň tvrdia, samozrejme, vo všeobecnosti vždy prízvukujú, že oni to takto nerobia, že by sa toto nedialo, keby slovenské personálne agentúry mohli prideľovať, čiže akoby prijímať do slovenských fabrík nielen občanov SR a EÚ, ale aj cudzincov, takto to totiž funguje vo všetkých krajinách okolo nás.
Navrhovaná zmena zákona č. 5/2004 Z. z. teda prináša aj obmedzenú možnosť, aby slovenské personálne agentúry mohli prideľovať cudzincov, avšak len na tie miesta, ktoré náš rezort zaradí do zoznamu nedostatkových profesií a len do takej miery, aby celkový počet cudzincov, čiže vlastných plus agentúrnych cez zrýchlené konanie vo fabrike nepresiahol 30 %. Čiže stále výrazné obmedzenie oproti Českej republike, Maďarsku a tak ďalej.
Navyše náš Zákonník práce určuje, že pridelený prenajatý agentúrny zamestnanec musí mať rovnaké pracovné podmienky ako interný zamestnanec. V praxi to neznamená len rovnakú mzdu, ale aj napr. príspevok na stravu, pracovné pomôcky, napr. oblečenie, pitný režim a tak ďalej. Navyše hoci pomaly rastie počet podnikov, v ktorých odbory dohadujú kolektívne zmluvy s podmienkou, že pokrývajú aj pridelených agentúrnych zamestnancov.
Navrhované zmeny teda nemajú za cieľ znížiť prílev cudzincov za prácou v Slovenskej republike, pretože vzhľadom na naše členstvo v EÚ a ekonomickú globalizáciu to je nereálne. Avšak majú za cieľ zabrániť nárastu počtu cudzincov, ktorí k nám prichádzajú ako dočasne vyslaní zamestnanci firiem z iných členských štátov Európskej únie, lebo takto prichádzajúci cudzinci sú skutočným nástrojom sociálneho dumpingu, keďže je ľahké dosiahnuť, aby boli lacnejší než slovenskí zamestnanci.
Ďakujem veľmi pekne za pozornosť.
