Videokanál poslanca

Ďakujem, pán predsedajúci. Vážené kolegyne, vážení kolegovia, dovoľte mi predložiť v mene štyroch predkladateľov, pani poslankyne Dubačovej, pani poslankyne Macháčkovej, pani poslankyne Petrík a mojej osoby, tento návrh, ktorý osobne považujem za jeden z najdôležitejších návrhov, aké v tomto roku a možno aj v tomto volebnom období budem predkladať Národnej rade a pokúsim sa vysvetliť toto tvrdenie.
Máme za sebou kauzu Bašternák, teda nemáme ju za sebou, aby som bol presný, pretože ani minister vnútra, je ešte stále vo svojej funkcii, predseda vlády je, ešte stále býva v Bonaparte, pán Bašternák sa ešte stále preváža po Bratislave na rôznych vozidlách s evidenčným číslom 202, kde ho viacerí stretávame, a vratky sú tiež u ľudí, u ktorých by nemali byť, takže kauza neskončila, ale pokročila natoľko, aby z nej sme vedeli vyvodzovať aj niektoré systémové závery.
A jeden z tých najdôležitejších systémových záverov, o ktorých nie je podľa mňa dnes už pochybnosť ani na strane mnohých poslancov vládnej koalície, resp. aj členov, niektorých, vlády, je to, že súčasný systém zabezpečenia nezávislosti a nestrannosti vyšetrovania politicky a iných ovplyvniteľných káuz Policajným zborom a Generálnou prokuratúrou má ďaleko od ideálu.
Aj keď pán minister vnútra často a opakovane hovorí o tom, že vyšetrovatelia sú procesne nezávislí, a tým pádom on im do toho nemôže hovoriť, už nikdy nedoplní, že týchto vyšetrovateľov riadia ich nadriadení, ktorých riadia ich nadriadení, ktorých riadia ich nadriadení, a všetci títo ľudia podliehajú nielen ministrovi formálne, ale aj podliehajú mu veľmi konkrétne z hľadiska výkonu rôznych právomocí.
Tá najdôležitejšia, ktorú treba spomenúť, je, že minister môže určovať okrem osoby policajného prezidenta a viceprezidentov aj osobu krajských riaditeľov Policajného zboru a osoby okresných riaditeľov Policajného zboru. A nechcem tu rozprávať o ďalších orgánoch a útvaroch, ktoré buď menuje priamo, alebo ktorých menujú títo ľudia ním menovaní.
To znamená, minister vnútra má možnosť osobne, a tým pádom aj politicky ovládnuť kompletnú štruktúru Policajného zboru, a aj to vykonáva. Výskum, ktorý realizoval, ak sa nemýlim, ešte v minulom roku pán Dubéci, ukázal, že skoro po každých voľbách dochádza k výmene výraznej väčšiny riaditeľov krajských a okresných Policajného zboru, to znamená, nehovorím o nejakej fiktívnej hrozbe a fiktívnom probléme, hovorím o tom, že každý minister, a pán Kaliňák osobitne, rád Policajný zbor uchopuje pevne do ruky cez obsadzovanie týchto pozícií.
Zároveň dnešný systém riadenia v Policajnom zbore neumožňuje, keď aj by sa teda našli policajti a vyšetrovatelia, ktorí si takpovediac nedajú povedať, tak dnešný systém obsahuje pomerne veľa nástrojov, cez ktoré im to ich nadriadení môžu život znepríjemniť alebo až úplne zničiť. Sú to otázky nielen, samozrejme, disciplinárnych konaní, prepustenie zo služobného pomeru, ale sú to napríklad otázky služobného hodnotenia, kde v služobnom hodnotení je možné policajta negatívne hodnotiť, a tým ho postupne tiež vylúčiť. Je to napríklad aj možnosť preloženia.
Takisto máme neriešenú dnes otázku prideľovania vôbec káuz. Pretože na rozdiel od súdov prokuratúra ani polícia nepoznajú systém náhodného, alebo teda neovplyvniteľného prideľovania. A dovoľte mi vám povedať trošku príklad z vlastnej skúsenosti, aj keď ten sa netýka úplne kauzy Bašternák.
V uplynulom polroku sa rozhodlo niekoľko verejných činiteľov podať na mňa trestné oznámenie, prvý bol pán Forai, ktorého, myslím, poznáte, druhá bola pani námestníčka Univerzitnej nemocnice Bratislava, ktorú nikto ani nepozná, po tom, čo som povedal, zájdu na zoznam ľudí, ktorí už nemajú byť vo verejných funkciách, a tretí je pán Čižnár, riaditeľ Štátnej spoločnosti JAVYS, ktorý je, pokiaľ mám informácie, bratom generálneho prokurátora, a všetci si teda podávajú na mňa trestné oznámenia za ohováranie. Pán Forai, to vieme, ako mu to pomohlo. Pri tých ďalších dvoch, tí ešte stále sú vo funkcii.
Ale prečo to otváram tu, je fakt, že pri týchto trestných oznámeniach človek si štandardne zvykne chodiť na Sasinkovu, kde podá výpoveď, z vyšetrovateľa veľmi rýchlo pochopí, že pokiaľ je to štandardný vyšetrovateľ, chcel by ísť naháňať zločincov a nie venovať sa týmto politickým šarvátkam a o niekoľko týždňov až mesiacov je, samozrejme, celá kauza odložená, pretože k žiadnemu trestnému činu neprišlo.
A predstavte si moje prekvapenie, keď pred troma mesiacmi mi došlo takéto predvolanie a zrazu prišlo na národnú protikorupčnú jednotku Národnej kriminálnej agentúry. Tak som išiel, stretol som sa s vyšetrovateľkou a pýtam som sa jej teda, že v akej veci. Ona mi vysvetlila, že je to vo veci tiež trestného, podozrenia z trestného činu ohovárania, ktoré teda podal na mňa pán Čižnár, brat generálneho prokurátora. A ja som sa opýtal, teda prečo to vyšetruje národná protikorupčná jednotka, lebo ja som myslel, keď ma volá, že sa chcú rozprávať o tých množstvách káuz, ktoré som odhalil a z ktorých teda mnohé sú trestnými činmi, ale nie mojimi. A na to ma pani vyšetrovateľka informovala, že prezident Policajného zboru to má vo svojej kompetencii rozhodnúť o pridelení kauzy ktorémukoľvek útvaru, ktorú úplne náhodou v prípade brata generálneho prokurátora sa rozhodol prideliť namiesto miestne príslušného orgánu Policajného zboru, asi fyzicky a možno mentálne bližšiemu útvaru národnej protikorupčnej jednotky NAKA.
Teraz nechcem tu riešiť tento prípad, chcem len povedať na príklade, ktorý som zažil v posledných mesiacoch, že opäť nehovorím o teórii. Prideľovanie prípadov, dokonca takýchto smiešnych prípadov, pretože ešte nikdy na Slovensku žiadny prípad takýchto vzájomných trestných oznámení za ohováranie medzi politikmi nikdy k niečomu neviedol, ani za pána Harabina, keď ten skúšal tiež rôzne veci aj na pána Lipšica, pani Žitňanskú, ani za iných, že sú to také prekáračky, ktoré zaberajú čas Policajnému zboru a, samozrejme, aj poslancom.
Ale čo chcem povedať, je, že aj v takomto prípade nemal pán policajný prezident žiadny problém, aby do toho vniesol svoje osobné videnie, zhodou okolnosti v prípade týkajúceho sa brata generálneho prokurátora a spolužiaka predsedu vlády.
Takže toľko len k tomu, že nie je problém len v tom, že neposlušného policajta je možné dneska veľmi účinne vytrestať zhora a nie je proti tomu obrana, pretože odvolacím orgánom je nadriadený toho priameho nadriadeného. Takže ak je vaším nadriadeným okresný riaditeľ a ten vás potrestá, tak odvolacím orgánom je krajský riaditeľ, ktorý je tam rovnako dosadený ministrom.
Ale toto sa väčšinou nemusí stať, pretože, ako som spomenul, vďaka manažmentu prípadov je možné zabezpečiť, aby väčšinu prípadov dostali tí, ktorí s nimi naložia tak, ako tá slávna pani vyšetrovateľka naložila s prípadom pána Bašternáka, za odhalenie čoho vďačíme teda týždenníku Trend, Denníku N a pánovi poslancovi Rajtárovi a pánovi poslancovi Lipšicovi.
Preto mi dovoľte zdôvodniť tiež naliehavú potrebu tejto novely nie fiktívnymi, nie drobnými, nie nepodstatnými problémami v dnešnom fungovaní, a tými zásadnými problémami, ktoré odhalila kauza Bašternák, ale kto odhaľoval mnoho káuz pred nimi. Lebo keby to bolo všetko problém kauzy Bašternák, možno hovoriť o individuálnom zlyhaní, ale mohli by sme tu byť celú noc a rozprávať sa o iných kauzách, ktoré boli rôznym spôsobom upratané, a to či už na úrovni Policajného zboru, alebo na úrovni prokuratúry.
Sú to dokonca aj prípady, kde najprv pod tlakom verejnej mienky to vyzerá, že bude veľmi tvrdý postih. Tí z vás, čo tu sedeli v minulom volebnom období, si pamätajú kauzu MH Development, keď teda riaditeľ štátnej firmy a príbuzný exprezidenta pána Gašparoviča za SMER si posielal, platil štátne pokuty z osobného účtu, ale aj inak nakladal so štátnym majetkom ako s vlastným, bol odvolaný, keď sme na to poukázali, a minister vnútra rýchlo ohlásil, že bude aj obvinený, aj bol obvinený, vtedy minister až tak nehovoril o tom, že vyšetrovatelia sú od neho procesne nezávislí. A zázračne postupne, v tichosti, neverejne počas nasledujúcich 20 mesiacov došlo k zastaveniu všetkých vyšetrovaní a obvinení voči tomuto pánovi. To znamená, že môžete nielen rozdávať verejné obstarávanie svojim príbuzným, ale môžte natvrdo zaplatiť 12-tisícovú pokutu tomu výboru pre nezlučiteľnosť funkcií a, zo štátneho, a môžte sa z toho vyvliecť na úrovni polície a prokuratúry.
A takých prípadov je veľa, ale toto spomínam nielen preto, že ho poznám, pretože to bol ďalší ostro sledovaný, toto opäť nie je nejaký príklad z Medzilaboriec, toto je príklad, ktorému sa venovali médiá, politici, ministri, a napriek tomu, keď sa trošku zabudlo, tak bol úplne krásne uprataný. A mohli by sme pokračovať, naozaj na kauzy je Slovensko, keby kauzy sa počítali do HDP, tak myslím, že ani Luxemburg sa nás nechytá, takže nebudem pokračovať.
Prídem k tým riešeniam, lebo to, čo chýba dnes, sú systémové riešenia. Kolega Lipšic vždy hovorí, že nie zákony treba meniť, ale ľudí u nás. Ja si myslím, že má polovicu pravdy. Je jasné, že akékoľvek zákony, ktoré by sme tu mali, nepomôžu, ak budú tí ľudia, ktorí dneska mnohé tieto funkcie zastávajú, v nich pokračovať ďalej. Na druhej strane, takže v tom ja s ním na 50 % súhlasím a netreba na to nikdy zabúdať.
Na druhej strane bez systémových zmien je problematické sa spoliehať len na ľudí, resp. na reálnych ľudí, akých na Slovensku máme. Ja len pripomeniem, že ministrami vnútra nebol len Robert Kaliňák, ale bol ním aj Daniel Lipšic, bol ním aj Vladimír Palko a, samozrejme, ďalší a hoci v oblasti napríklad zásahu proti organizovanému zločinu došlo k zmenám, v politicky citlivých kauzách sa to málokedy stalo aj za týchto ministrov. Koniec koncov aj to je jeden z dôvodov, prečo dnes nemáme žiadneho odsúdeného politika vyššie postaveného. Myslím, že najvyššie postavení sú primátori dneska reálne, ktorí boli odsúdení za korupciu.
Takže preto treba podľa môjho názoru tých druhých 50 %, to sú systémové opatrenia, ale treba ich však navrhovať tak, aby sme brali do úvahy aj špecifiká Slovenska. My dnes predkladáme niekoľko riešení, ktoré, myslím, že by to výrazne pohli vpred.
Za najdôležitejšiu z nich považujem zriadenie rady pre integritu Policajného zboru. Najdôležitejšiu nie kvôli tomu názvu, ktorý je pekný, ale je len názov, ale kvôli zloženiu a kompetenciám. Tento orgán bol zložený zo 7 členov, ktorí boli nominovaní z rôznych strán, teraz nemyslím politických, ale NKÚ, ombudsman, Rada vlády pre mimovládne organizácie aj parlamentom, jeden opozičný, jeden koaličný, a odborové orgány pôsobiace v oblasti polície.
Cieľom nie je vytvoriť zbor dokonalých, ale cieľom je vytvoriť zbor nemanipulovateľných. Pretože ak tam bude 7 zástupcov, ktorí budú nominovaní de facto zo siedmich rôznych strán, ale opäť nie politických, ale strán názorových, strán záujmových, a budú medzi nimi aj zástupca mimovládneho sektora, aj politického sektora, aj odborov a NKÚ, myslím, že bude veľmi problematické takýto orgán zmanipulovať.
Samozrejme, dôležité je ale, čo tento orgán bude robiť, lebo podobná rada má vzniknúť aj pre štátnu službu. O mesiac tu budeme rokovať v prvom čítaní o návrhu zákona o štátnej službe a tam má tiež vzniknúť takáto rada. Trošku menej s bohatým členstvom, ale nie je tam veľký rozdiel. Ale ako uvidíme vtedy, ja nechcem teraz o tom dlho hovoriť, tá rada bude úplne bezzubá, to znamená, že môže byť ona nezávislá, nezávislý pes je nanič, ak je bezzubý.
Preto sme navrhli tejto rade dať kľúčové právomoci v oblasti ochrany integrity policajtov. Konkrétne, ja nechcem všetko menovať, čo je v tom zákone, ale predsa len z toho vytiahnuť dve veci:
Jedna je tá, že príslušník Policajného zboru, voči ktorému bolo vykonané akékoľvek opatrenie disciplinárneho typu, to nemusí byť len samotné disciplinárne opatrenie, to môže byť aj hodnotenie, aj preloženie a niektoré ďalšie, sa bude môcť odvolať proti takémuto opatreniu k tejto rade, ak bude mať pocit, že je motivované tým, že sa chce zasiahnuť voči nemu za to, ako koná, ako koná pri vyšetrovaní alebo inej policajnej činnosti. Tým pádom nebude možné, aby Policajný zbor bol kompletne vnútorne zavretý a aby o osude policajta rozhodovala hierarchia ministrom menovaných policajných funkcionárov. Lebo to je dnešný stav. V prvom stupni to tak bude ďalej, lebo, samozrejme, nadriadený musí mať túto právomoc. Ale ak tá právomoc je zneužitá, v druhom stupni to bude rozhodovať táto rada.
Takisto, aj keď asi v praxi menej využívané, bude mať právomoc sa policajt obrátiť na túto radu, ak bude mať pocit, že nejaký konkrétny pokyn, ktorý bol mu uložený nadriadeným, je nesprávny z hľadiska zákona, resp. zasahuje do procesnej samostatnosti vyšetrovateľa. To sa v praxi deje málo, väčšinou je to práve cez tie neformálne linky, ale považujeme to tiež za vhodné upraviť.
A takisto sa bude môcť, samozrejme, na túto radu obrátiť policajt, ak bude mať pocit, že služobný pomer bol s ním ukončený protizákonne. Inými slovami, ak vyšetrovatelia a všetci príslušníci Policajného zboru, nielen vyšetrovatelia, budú presvedčení, že sa voči nim koná nie z titulu toho, že niečo porušili, ale z titulu toho, že, naopak, sa až príliš snažia, budú mať nezávislý a nestranný orgán, na ktorý sa budú môcť obrátiť a ten orgán bude môcť zasiahnuť. Zároveň zachová sa interný manažment Policajného zboru v štandardných potrebách.
Obdobný návrh, a ten už nebudem tak dlho rozoberať, navrhujeme pre radu prokurátorov, lebo pri prokuratúre máme obdobný problém dneska. Pri prokuratúre však už existuje dnes Rada prokurátorov, a preto navrhujeme jej právomoci posilniť obdobným smerom.
Ďalšie dva návrhy, ktoré ten zákon obsahuje, sú zabezpečenie náhodného prideľovania. Tu mi dovoľte len vysvetliť, že náhodné prideľovanie vyšetrovania, samozrejme, rovnako ako pri sudcoch, musí rešpektovať geografickú špecializáciu a profesnú špecializáciu. Teda rovnako ani na súdoch napriek tomu, že nie všetci ľudia to vedia, nie každý sudca môže dostať všetko. Je trestnoprávne kolégium, obchodné, občianske, podľa typu súdu, správne dokonca na niektorých súdoch, a sudca dostáva prípady z oblasti a, samozrejme, v regióne, v ktorom pôsobí. Podobne to navrhujem, aby to fungovalo aj pri polícii a prokuratúre, teda aby, samozrejme, sa dostávali prípady tým, ktorí na to majú, sú na to špecializovaní a pôsobia tam, kde by sa to malo vyšetrovať, ale aby už medzi nimi ten výber mal formu náhodnosti. A zároveň ponechávame ministrovi vnútra aj generálnemu prokurátorovi pomerne veľkú autonómiu v tom, aby ten systém nastavil. Pretože, samozrejme, musíme opäť rešpektovať aj vnútornú organizáciu obidvoch zložiek.
Posledný, a stručne ho spomeniem, návrh je, aby sa aj nariadenia, príkazy alebo pokyny, ktoré boli uložené policajtom a prokurátorom vo vyšetrovaných veciach, museli zverejniť do 30 dní od skončenia prípravného konania. A, samozrejme, tieto nie je možné zverejňovať počas samotného vyšetrovania, to asi netreba ďalej vysvetľovať. Ale zároveň je potrebné mať verejnú kontrolu nad tým, ako bolo zo strany nadriadených zasahované do vyšetrovania, keď skončí. A to je ten princíp.
Myslím si, že ak by tento zákon bol prijatý, tak najväčší účinok by nebol ten represívny, že by sa niečo začalo trestať, myslím, najväčší účinok by bol preventívny. Pretože ak by nadriadení vedeli, že ak nejaký pokyn vydajú, ak sa niekomu budú vyhrážať alebo budú voči nemu konať len kvôli tomu, že si plní svoju povinnosť, že je voči tomu odvolanie, že to vyjde na svetlo, tak by sa, myslím si, začali chovať mnohí, ak nie všetci, výrazne inak.
Preto skončím tam, kde som začal. Zo zákonov, ktoré v tomto volebnom období ja osobne v tomto roku som spolupredkladateľom, tento považujem za jeden z najdôležitejších a bez ohľadu na to, či Národná rada dnes ho posunie do druhého čítania, myslím si, že je dôležité, aby sme popri tlaku na politické vyvodzovanie dôsledkov kauzy Bašternák osobitne, v ktorom, myslím si, že súčasná opozícia vykonáva excelentnú prácu už niekoľko mesiacov aj, bohužiaľ, zatiaľ bez konečného výsledku, ale s mnohými čiastkovými, tak je dôležité využiť to aj na, konečne, na systémovú zmenu obsahu fungovania Policajného zboru v kauzách, pretože bez toho môžu byť budúcim ministrom vnútra lepší ľudia, ako je pán minister Kaliňák, ono minimálne z hľadiska etického ťažko by už mohli byť horší, ale nepodarí sa nám zmeniť kultúru a fungovanie, aké dnes vidíme.
Ďakujem veľmi pekne.

Ďakujem pekne. Vážené kolegyne, vážení kolegovia, dovoľte mi predložiť v mene troch predkladateľov tento návrh zákona.
Tento návrh, začnem politicky, vychádza z niečoho, čo pred parlamentnými voľbami sľúbili alebo podporili všetky, pardon, nie všetky, väčšina parlamentných strán, a to je posilnenie hmotnej zodpovednosti verejných činiteľov. Myslím, že ten koncept hmotnej zodpovednosti netreba dlho vysvetľovať, sme s ním všetci oboznámení. Je to problém, ktorý dnes vzniká v tom, že často a niekto, kto koná v mene štátu, v mene obce, v mene verejnej inštitúcie, spôsobí škodu a následne ale tú škodu nemusí uhradiť. To znamená, že tú škodu, ktorú spôsobil konkrétny človek svojím rozhodnutím, svojím konaním, platia daňovníci. Tento stav je ťažko vysvetliteľný, ťažko ospravedlniteľný, a preto, ako som už spomenul, sa väčšina parlamentných strán hlási k tomu, že ho treba zmeniť.
Napriek tomu však nie je súčasťou programového vyhlásenia vlády v tejto, v tejto podobe, v akej ho dneska ideme aj my vysvetliť, a vláda zároveň zatiaľ nedala žiadny časový záväzok, kedy teda to, čo si ona dala za cieľ, naplniť mieni. Preto sme sa aj v nadväznosti na kauzy, ktoré teraz sledujeme v oblasti napríklad pána Bašternáka, rozhodli tento zákon predložiť.
Ešte pred tým, než sme ho však predložili, sme sa rozhodli zároveň zistiť aj, ako funguje ten dnešný systém. Takže dovoľte mi na začiatok povedať niečo, čo ešte nezaznelo, a to je, ako na Slovensku dnes v číslach funguje systém, dnešný systém hmotnej zodpovednosti. Vybrali sme si dve oblasti, kde je nespochybniteľná škoda a je aj veľmi ľahko zistiteľný vinník.
To jedna je oblasť už existujúceho zákona, ktorý dnes novelizujeme, to je zodpovednosť za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, kde súdy rozhodnú, že taká škoda bola spôsobená a konkrétne peniaze musia byť vyplatené konkrétnemu poškodenému. To znamená, je úplne jasné, o koľko peňazí štát prišiel, na základe čoho a je možné aj dosledovať, kto za to môže.
Druhá takáto oblasť je oblasť verejného obstarávania, kde Úrad pre verejné obstarávanie v prípade porušení zákonov ukladá pokutu obstarávateľom za jeho porušenie a opäť je tým pádom možné aj vedieť, aká škoda bola spôsobená, aj ju možno dosledovať, kto ju spôsobil.
Pozreli sme sa teda na to, ako dnes v praxi v týchto dvoch typoch prípadov, ktoré sú absolútne nediskutovateľné, absolútne jasne vyčíslené, čo sa deje. Zistili sme, že od roku 2011 v týchto dvoch prípadoch bolo spolu spôsobená škoda vo výške viac ako 3 mil. eur, ktorá je rozhodnutá platne súdmi, resp. Úradom pre verejné obstarávanie. Preto sme napísali všetkým ministrom, generálnemu prokurátorovi aj generálnemu riaditeľovi Sociálnej poisťovne list s otázkou, ako vymáhali tieto škody, voči komu a či boli tieto škody vymožené. Spolu sme sa pýtali na 141 prípadov, ktoré spolu, ako som už spomenul, predstavujú viac ako 3 mil. eur. Dostali sme odpoveď, že len v 4 % prípadov boli tieto škody vymožené úplne alebo čiastočne od zamestnancov alebo predstaviteľov úradov, 77 prípadov sa škody nevymohli, nevymáhali alebo sa vraj vymáhať nedali a 16 % prípadov je vymáhania v štádiu riešenia. A zatiaľ o ňom nevieme. Inými slovami, za všetky škody spôsobené za ostatných 5 rokov v tejto chvíli štát získal len 4 % škody z 5, zvyšok buď nikdy nezíska, alebo v malom počte prípadov je ešte šanca, že sa mu to môže podariť.
Nechcem vás tu dlho zdržovať tým, že by som citoval odpovede štátnych orgánov, ktoré znejú trochu ako, pes mi zožral domácu úlohu. Máme odpovede od ministrov o tom, ako v archívoch je všetko skartované, nie je možné dohľadať, nie je možné zistiť, nie je možné zistiť vinníka, nie je možné zistiť, čo sa stalo.
Musím povedať, že tomuto postupu sa vymyká minister Kaliňák, ktorý sa vyhol takémuto typu alibizmu a ten rovno natvrdo nám napísal, že on od vyšetrovateľov a iných príslušníkov Policajného zboru, ktorí rozhodnutiami súdu porušili zákon, spôsobili škodu a štát tú škodu musel ľuďom nahradiť, že on ich od nich zo zásady nevymáha. Takže minister Kaliňák necítil potrebu teda predstierať, že sa to nedá alebo informácie chýbajú, on nám rovno natvrdo napísal, že peniaze daňovníkov sú preňho nič, ak sa jedná o to, aby on ich mal vymáhať od príslušníkov Policajného zboru.
To je len ale príklad, mohol by som citovať ďalšie. Čo však, si myslím, týmto veľmi jasne ukazuje, je to, čo je vždy základná vec pri každej zákonnej úprave, a to je nedostatky súčasného právneho stavu. Lebo ak je súčasný právny stav uspokojivý, netreba ho meniť. Dúfam, že sa zhodneme, že úspešnosť vymáhania zodpovednosti na 4 % nie je uspokojivý stav a že ho zmeniť treba.
Zároveň tie odpovede ukazujú aj našu skúsenosť, že problém však nie je v tzv. politickej vôli, ale aj v mechanizme tých vymáhaní, preto v tomto návrhu ukladáme, riešime túto otázku komplexne.
Ako? Inšpirovali sme sa úpravou súkromných obchodných spoločností, ktoré ukladajú štatutárom vykonávať svoju spôsobnosť odbornou starostlivosťou a v súlade so záujmami spoločnosti, najmä sú si povinní zaobstarať a pri rozvoji zohľadniť všetky dostupné informácie a pri výkone svojej pôsobnosti nesmú uprednostňovať svoje záujmy ani záujmy niektorých spoločníkov či tretích osôb pred záujmami organizácie, ktorú zastupujú. To sme sa pokúsili preniesť aj do verejného sektora a zároveň sme sa ale pokúsili posilniť proces vymáhania tej škody. Lebo jedna vec je definícia škody a druhá je vymáhanie, lebo ako vidíme, samotné úrady sú pri tom dnes pomerne liknavé, preto navrhujeme dve veci:
Prvá vec je, aby túto právomoc mal generálny prokurátor, resp. Generálna prokuratúra, to znamená, aby mohla vymáhať ona škody. A, samozrejme, prvá otázka sa naskytne, že či si myslíme, že generálny prokurátor bude omnoho aktívnejší a tvrdší, ako je, sú dnes ministerstvá a iné orgány štátnej správy. Preto sme sa rozhodli do toho návrhu predložiť aj druhý prvok, a to je ten, že ak 30 poslancov Národnej rady o to generálneho prokurátora požiada, tak v prípade, ak už rozhodnutím súdu alebo iným orgánom došlo k určeniu škody, to znamená, nie je možné polemizovať o tom, či škoda vznikla, tak generálny prokurátor bude povinný takýto návrh podať. Tým by sa zabránilo tomu, že politicky alebo osobne, dobre, ľudia s politickými alebo osobnými dobrými konexiami sa budú môcť naďalej vymáhaniu škôd vyhýbať.
Toľko k nášmu návrhu pani poslankyne Petrík, pani poslankyne Macháčkovej a mojej osoby. Verím, že bude posunutý do druhého čítania, alebo aj ak nebude, tak dúfam, že prispeje k verejnému tlaku na vládu Slovenskej republiky a na koaličnú väčšinu, aby sa riešenie tohto problému v primeranom rozsahu rýchle dostal na rokovanie Národnej rady, pretože toto je niečo, čo u voličov-občanov veľmi silne posilňuje pocit nespravodlivosti, pocit nerovnakých pravidiel. Každýkrát, keď čítajú alebo vidia ľudia to, že ak im v práci sa stratia dve spinky, tak to musí niekto nahradiť, ale keď verejný činiteľ stratí milión, tak zrazu nič z toho neplatí.
Toto by tento návrh zmenil, a preto si vás dovolím požiadať v mene predkladateľov o jeho podporu.
Ďakujem.

Ďakujem veľmi pekne za slovo.
My sme mali s mojimi kolegyňami s pani Petrík, pani Macháčkovou tiež o tomto návrhu dlhú diskusiu, ako sa k nemu v prvom čítaní postaviť. A musím povedať, že preto bola dlhá, lebo naozaj tento zákon má svoje významné riziká v tom, ako je nastavený, ale preto aj tá diskusia bola dlhá, lebo takéto zákony by sa mali prijímať len v mimoriadnych situáciách a povedal by som veľmi zriedkakedy. Ale ak nejaká situácia spĺňa takéto kritériá, tak je to naozaj niečo, čo sme už v minulosti nazvali republikou exekúcií, ktorou sa dneska Slovensko stalo a bez zásadných zmien sa z toho nejakým spôsobom nedostane.
Myslím, že nikto si nemyslí, že tento zákon prejde týmto parlamentom, ani jeho predkladatelia, čo nemyslím ako kritiku, lebo úlohou politikov je predkladať riešenia a tlačiť na ich aj predkladanie zákonov je úplne legitímny spôsob, ako na to tlačiť.
Dnes vláda schválila iný typ riešenia z dielne pani ministerky Žitňanskej, ktorá je na budúcej schôdzi, ktorý teda, keďže je vládny, má asi väčšie šance na schválenie. Ale to, že ten problém je vážny, a to, že si zasluhuje aj, povedal by som, neštandardné, jednorazové riešenia, podľa mňa je dneska na Slovensku fakt. A z toho dôvodu my po tej dlhej diskusii, ktorú sme mali, sme sa rozhodli, že ho v prvom čítaní tiež podporíme, lebo je to politické vyjadrenie toho, že mala by sa táto snemovňa týmto problémom nielen zaoberať, ale mala by sa ním aj zaoberať s ochotou prijímať relatívne neštandardné a jednorazové riešenia. To hovorím o vecnej vhodnosti konkrétneho spôsobu riešenia, o potrebnej úprave sa naozaj má hovoriť v tých neskorších čítaniach, tu máme naozaj hovoriť také základné politické stanovisko, ktoré je u nás pozitívne.
Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne. Pán poslanec, ja sa len preto hlásim, lebo pozrel som si program OĽANO, s ktorým išlo do týchto volieb, a priznám sa, že tam som našiel iný návrh, a to je neplatenie, trestnosť, neplatenie akejkoľvek faktúry. A priznám sa, že s tým návrhom by som mal veľký problém a nezdá sa mi dobrý. Ten návrh, ktorý ste aj, ktorý ste naozaj predložili tu, to je návrh teda, aby to tak bolo voči živnostníkom, naopak, považujem za rozumný, pretože živnostníci, tak ako ste aj vy uviedli, sú v podstate v tejto veci z hľadiska zraniteľnosti veľmi blízki radovým zamestnancom a títo takto chránení už dneska sú. Takže určité etablovanie rovnosti považujem v tomto aj za systémové. Len priznám sa, že vo vašom volebnom programe som to nevidel, ale pamätám si, že presne takto to bolo navrhnuté vo volebnom programe strany SIEŤ a ja chápem, že k strane SIEŤ už sa dneska v tomto parlamente nehlási takmer nikto, tak ťažko by som to mohol čakať od vás, ktorí ste ale na rozdiel od nás nikdy to šťastie nemali. Ale chcel som sa teda spýtať, že či naozaj je to niečo, čo dlhodobo ste presadzovali, alebo či ste sa inšpirovali v tejto chvíli. To je už skôr taká intelektuálna otázka, ale aj tak by ma zaujímala. Ďakujem pekne.

Ďakujem, pán predseda, ak teda trváte na tom, že nedáte rokovať o tých procedurálnych návrhoch, lebo nespĺňajú teda kritériá procedurálneho návrhu, tak si vás dovolím požiadať v zmysle § 24 ods. 5, aby ste vy ako predseda Národnej rady využili svoju právomoc navrhnúť počas schôdze zaradenie bodu, ktorý Národná rada potom následne hlasovaním môže schváliť.
Takže chcem vás požiadať, aby ste navrhli zaradenie bodu uznesenie Národnej rady k výrokom podpredsedu Národnej rady pána Glváča na adresu poslankyne Cigánikovej.
Dovoľte mi tento návrh odôvodniť. Ja, ako ste si všimli, som sa nezapájal do týchto roztržiek, myslím, že nie je možné ani na moju adresu hovoriť tie veci, ktoré ste teraz hovorili, a zároveň ja som počúval prejav pani Cigánikovej k rokovaciemu poriadku. Ten prejav bol síce názorovo ostrý, ale nevšimol som si v ňom žiadne prvky, ktoré by ospravedlňovali akýmkoľvek spôsobom takúto reakciu na adresu poslanca, osobitne ženy. A, pán predseda, musíte vy ísť príkladom. Chcem vás potom poprosiť, aby ste navrhli zaradenie tohto bodu alebo zabezpečili ospravedlnenie.
Ďakujem. (Potlesk.)

Takže dovoľte mi doplniť tú otázku. Pán minister, vy ste v predchádzajúcej odpovedi hovorili, v jednej z tých predchádzajúcich, o tom, že práve naopak, už dneska existujú mechanizmy, ako dávať hradiť liečbu, keď dôjde k chorobe, k zavineniu. Ale práve ten systém je veľmi zvláštny. Pokiaľ ho chápem správne, ak dnes niekto opitý spôsobí nehodu a úplne vlastnou vinou spôsobí škodu aj sebe, tak to má kompletne hradené. Ale keď pred pár rokmi môj syn omylom zjedol otravu na krysy, a preto sme ho museli hospitalizovať, tak sme tú hospitalizáciu museli zaplatiť my z dôvodu čistej nedbanlivosti, takže sme nedávali pozor. Ja som teda nemal problém s tým zaplatením, len teda preto to spomínam, že sa mi zdajú, že tie pravidlá, že čo je zavinenie a čo teda sa dáva hradiť, sú veľmi zvláštne. Lebo teda aj úmyselné trestné činy, pri nich ako keby to nedochádza, a nedbanlivosť stačí, tak to ako možno otázku na vás, že či by aj toto nebolo na zváženie.
Ale chcem sa spýtať podstatnejšiu vec, lebo, a to je tá, že aj vy, aj zdravotné poisťovne hovoria najmä o zdražovaní. Hovoria o tom, že nemôžme chcieť za tieto peniaze väčší výkon, že teda treba ísť na pripoistenie, ak teda niekto chce tú zdravotnú starostlivosť lepšiu. Ale ako hovorí aj tento občan, poznáme aj, naopak, systémy zľavové. Teda netreba stále uvažovať o tom, ako by zdravotné poisťovne mohli na ľuďoch viac zarábať, ale teda otázka, či im neumožniť konkurovať aj cenou, čo dneska umožnené nie je.
Chcem sa preto spýtať na váš názor na to, aby sa zdravotným poisťovniam umožnilo konkurovať si cenou, či už teda plošne, že by dávali zľavy z poistného, alebo teda potom aj na základe nejakých pacientskych charakteristík typu zdravšieho životného štýlu.
Ďakujem vám pekne.

Ďakujem pekne, pán podpredseda, za slovo. Dovoľte mi položiť doplňujúcu otázku. V prvom rade, pán minister, ďakujem za vecné odpovede aj na otázky mojich kolegýň. Tie otázky, ktoré sme vám položili, sú naozaj otázky, ktoré máme od občanov. My sme ich okrem nejakých miernych formulačných úprav nijako nemenili, takže to sú veci, ktoré sa nás ľudia pýtali, keď sme hovorili, že je možnosť hovoriť o nich aj s vami. A ďakujem aj ešte raz za vaše vecné odpovede, ale dovoľte mi doplniť túto otázku práve vo väzbe na to, čo ste sám spomínali, vo väzbe na lieky, lebo ste hovorili o tom, že to je jedna z tých oblastí aj vo väzbe na práve QALY.
No a chcem sa teraz spýtať na dve konkrétne témy, ktoré dosť rezonujú. Jedna je téma toho, že na vašom ministerstve došlo, pokiaľ viem, k výmene najvyššieho predstaveného úradníka vo vzťahu k liekovej politike a zároveň došlo teda v médiách k informáciám, že či už to súvisí, alebo nesúvisí a zároveň teda, že práve pri mnohých liekoch chýbajú tieto štúdie, resp. sú nedostatočne vypracované a je tu podozrenie z toho, že vlastne štát nehospodárne nakladá s prostriedkami a prípadne dochádzalo či k lobingu, alebo k nejakým iným javom tak, aby aj lieky, ktoré by sa nemali dostať, sa dostali do zoznamu hradených. Chcem sa spýtať, že či je toto pravda, alebo čo je na tom pravdy.
A druhá doplňujúca otázka moja súvisí s tým, že pokiaľ viem, ste v súdnom spore s niektorými zdravotnými poisťovňami ohľadne niektorých konkrétnych liekov, kde ony práve tvrdia tiež, že sa tieto parametre nedodržiavajú a že teda sa hradia lieky, ktoré nespĺňajú tie parametre a nemajú ten pomer cena - výkon, aký zo zákona je. Chcem sa spýtať, aký je teda váš názor na túto vec a ako sa k týmto sporom mienite postaviť?
Ďakujem veľmi pekne.

Ďakujem pekne.
Ďakujem všetkým kolegom, hoci hovoria z rôznych uhlov a niekedy aj protichodné názory, myslím, že každý pomenoval niečo, čo legitímne cítia, od pána poslanca Kollára až po pána poslanca Gála. Dovoľte mi preto reagovať možno len na dve-tri kľúčové veci v tej krátkosti.
Prvá je, že čo je naozaj kritériom na podporu zákona. No podľa môjho názoru je to kritérium, či prináša významné čisté dobro, teda či tie náklady, ktoré sú, sú významne prekonávané prínosmi, ktoré sú. A to, čo ja som sa snažil v tom vystúpení vysvetliť, je, že tento zákon by mohol toto kritérium poľahky spĺňať, pokiaľ by sme verili, že bude reálne vynútiteľný v praxi. Pokiaľ tomu neveríme, tak aj všetky tie iné dobrá, ktoré v ňom sú, nefungujú, pretože vlastne nakoniec on fungovať ako celok nebude, tak ako keď postavíte vynikajúce, krásne auto, ale motor je nefunkčný, no tak také auto nikto nekúpi a darmo budeme riešiť, že má super karosériu a interiér. To znamená, moja otázka je, že či sme v tom druhom čítaní ochotní vymeniť ten motor, alebo ho teda aspoň upgradnúť tak, aby fungoval ako-tak.
Súhlasím s pánom Gálom, že nebude to nikdy dokonalé, len dneska to nie je, dneska je to pod čiarou. A ja poviem, že je to pod čiarou toho, čo sme tu spolu odhlasovali ešte v minulom parlamente, ako tie štyri princípy, lebo tam bol ten princíp účinnej vynútiteľnosti a ten tu chýba. A práve vzhľadom na posledných 25 rokov ja nepoznám na Slovensku človeka, ktorý by si myslel, že keď takýto zákon zveríte okresnému súdu, tak ho zverujete tomu, kto ho naozaj vie vynútiť. Ja sa priznám, že to je pre mňa záhadou.
A posledná poznámka, veľmi pekne ďakujem pánovi Rajtárovi za jednu vec, lebo úplne som zabudol na jednu dôležitú vec, ktorá naozaj je v druhom čítaní kľúčová, a to je naozaj to, že v tých návrhoch, ktoré sme s pani poslankyňou Žitňanskou ešte predkladali v minulom období, bola možnosť, aby štát zverejňoval zoznam, čierny zoznam krajín, ktoré reálne nespolupracujú, a z takých krajín by jednoducho nebolo možné zapísať do schránkového zoznamu, resp. bolo by to možné, len ak by tá firma dôveryhodne preukázala, že tie jej papiere sú správne. To je naozaj dôležitá vec, na ktorú som zabudol, pretože tým pádom naozaj ten zákon by bol ešte deravejší. A verím, že keďže pani ministerka to v minulosti so mnou predložila, toto budeme schopní ešte vyriešiť.
Ďakujem.

Ďakujem pekne, pán predsedajúci.
Vážené kolegyne, vážení kolegovia, vážená pani ministerka, dovoľte mi vystúpiť k tomuto zákonu. Začnem trošku inak, než som pôvodne plánoval, priznám sa, lebo počúvajúc včerajšiu rozpravu, som si uvedomil, že jeden dôležitý bod, ktorý, priznám sa, ja už som bral ako vyriešený a zdá sa, že nie je, minimálne v politickej diskusii, a to je, že či je tento zákon dôležitý. Lebo v rozprave sme sa už za veľmi krátky počet vystupujúcich stretli s názormi od toho, že je veľmi dôležitý, otázka je, či je kvalitný, ale to je iná otázka, až po názory, že je to len nejaká forma tieňohry alebo v podstate úplne nepodstatnej legislatívy, ktorá má zakryť oveľa dôležitejšie veci. Tak ako je to, je ten protischránkový zákon dôležitý, môže niečo zásadne zmeniť, alebo vlastne tu trávime teraz čas niečím treťotriednym, čo sa vydáva za niečo dôležité?
No pravda je taká, že nerozumiem ja osobne, priznám sa, celkom tým dvom extrémom, lebo určite majú pravdu tí, ktorí hovoria, že nemožno sa spoliehať pri budovaní právneho štátu len na ľudí. Myslím, že to vyplýva priamo z tej definície právneho štátu, že on je predovšetkým o pravidlách a systémoch, to znamená, hovoriť, že stačí vymeniť Kaliňáka a stačí vymeniť neviem koho všetkého ďalšieho, asi neplatí, najmä keď aj historicky vidíme, že mnohé problémy, ktoré naša spoločnosť zažíva, sa opakujú naprieč vládami. Za vlád, za ktorých sú menovaní horší ľudia, sa opakujú vypuklejšie a povedal by som, že drzejšie a s oveľa väčšími škodami, ale často sa vyskytujú v nejakej podobe aj za tých vlád, ktoré sú povedzme že slušnejšie alebo z hľadiska korupcie minimálne razantnejšie, čo naznačuje, že to nie je len o ľuďoch. Zároveň takéto systémy sú aj jeden spôsob, ako meniť aj správanie tých ľudí, ktorí sú pri moci, pretože Slovensko nie je úplne banánová republika a tým pádom zákony majú určitú svoju moc.
Na druhej strane, samozrejme, je nevyhnutné súhlasiť aj s tými, ktorí hovoria, že tento zákon sám osebe nie je všeliekom na problémy korupcie na Slovensku. To koniec koncov je zrejmé už z toho, že schránkové firmy sa síce vyskytujú v mnohých škandáloch, ktoré sme na Slovensku zažili, ale zďaleka nie vo všetkých, dokonca asi nie vo väčšine. Takže určite ak by niekto tvrdil, a myslím, že to ani predkladateľ dokonca netvrdí, že by to bol nejaký všeliek alebo liek na väčšinu korupčných problémov, je to ale jeden z liekov na časť jeho problému.
Zároveň čo treba povedať, je, že takéto zákony treba vždy vnímať v kontexte aj iných zákonov, to znamená, že ja podobné otázky často dostávam, napríklad pri ústavnom zákone o konflikte záujmov, ktorý tu už máme 11 rokov a tým pádom môžme ho aj vyhodnotiť. Vieme, že to je zákon, ktorý je v mnohých aspektoch deravý; nie, nebudem tu teraz o ňom hovoriť detailne, lebo nie je na predmete rokovania; ale vieme o tomto zákone, že je deravý, a vieme dokonca, že aj keby sme tie diery zapchali, tak často by sám osebe nefungoval.
Ja som dostal otázky, keď som predkladal veľkú novelu tohto zákona o konflikte záujmov, že no dobre, vy hovoríte, že politik musí deklarovať majetky aj v zahraničí a tieto oveľa podrobnejšie ako dnes v tom našom návrhu, no a čo, keď to proste zatají, však vy to aj tak neviete. A moja odpoveď bola rovnaká ako aj tu, lebo tá istá námietka sa môže vzťahovať aj na takýto zákon, že tieto zákony sú ako, predstavte si formu piesku, ktorú nasypete na podlahu a, samozrejme teoreticky, keď je niekto extrémne šikovný a technicky vybavený, tak môže tú miestnosť prejsť bez toho, aby zanechal nejakú stopu, ale je to veľmi ťažké. A čím viac takýchto mechanizmov je, tým je to veľmi-veľmi ťažké. Koniec koncov, ak sa pozriete na kauzy ako Baštrnák, o ktorom tu, samozrejme, najviac teraz hovoríme, tak to je kauza, ktorých tých stôp v piesku bolo zanechaných strašne veľa aj pri dnešných zákonoch.
Tak isto dokonca, poviem vám príklad, aj pri súčasnom zákone protischránkovom, ktorý prijal, teda ešte dokonca už nie platnom, v tom úplne prvom Ficovom protischránkovom zákone, ktorý už je zrušený medzičasom, lebo bol považovaný univerzálne za nefunkčný, tak napriek tomu ešte aj s týmto nefunkčným zákonom sa podarilo v národnom ústave srdcových chorôb jednu schránkovú firmu v tejto chvíli odpáliť, ak to sledujete. To znamená, že dokonca aj zákon, ktorý objektívne je úplne deravý a úplne nefunkčný, mal síce malý, ale pozitívny účinok v jednom prípade. Z tohto mne vyplýva, že takýto zákon určite nie je tým, čo vylieči korupciu na Slovensku, ak to bude jediný alebo dokonca najvýznamnejší protikorupčný počin tejto vlády, tak sa s korupciou za tejto vlády veľa nestane, pretože on je naozaj málo, a zároveň to neznamená, že tento zákon nemôže priniesť aj významné pozitívne zmeny. Bohužiaľ, v situácii, v ktorej sme, však nie určite dostatočné. Naozaj vnímajme ho ako, ak sa prijme v dobrej podobe, ako ďalší piesok, cez ktorý sa už bude veľmi ťažko ľuďom prechádzať.
Pani poslankyňa Remišová včera hovorila o tom, že finančné skupiny nájdu určite spôsob, ako ho obchádzať. Na jednej strane o tom nepochybujem, na druhej strane, viete, vezmite si už len situáciu, akú sme zažili pred pár rokmi so skupinou J&T, kde v reakcii na určité moje výroky jej šéf a spolumajiteľ neváhal verejne vlastne prezradiť, že obchádzajú dane smerom na Cyprus so svojimi klientami. A to znamená, že netreba ani preceňovať tieto finančné skupiny alebo teda iných týchto aktérov, teda ani ich inteligenciu, ani ich schopnosť kontrolovať svoju komunikáciu. Takže tým pádom netreba to brať tak, že každý zákon, ktorý nezviaže aj supermana, je nanič, pretože, chvalabohu, na Slovensku ani v tom súkromnom sektore až toľko tých supermanov nie je, ako si oni o sebe radi myslia. Oni, naopak, často v minulosti využili to, že štát je paralyzovaný často deravými zákonmi riadených ľudí, ktorí sú nimi ovládaní, ale akonáhle stoja tvárou v tvár aspoň trochu normálnym úradníkom, tak často zistíme, že až takí supermani to napriek tým peniazom nie sú.
Toľko k tomu zákonu ako k celku. Preto ja si myslím, že je dôležité ho mať, nepreceňujem ho, a v tej podobe, v akej je tu dnes predložený, si dokonca myslím, že jeho účinok bude významne oslabený, ako o chvíľu vysvetlím, ale napriek tomu ten zákon má svoj zmysel. Nemusíme sa tváriť, že je všeliek, na to, aby sme ho podporili.
No a teraz už k samotnému zákonu. Pani ministerka to včera nepovedala, takže to musím povedať ja, že je to tu už tretí protischránkový zákon, ktorý predkladá Ficova vláda do tohto parlamentu. Zloženie tejto vlády nás zároveň dostáva do veľmi ťažkej situácie, lebo predstavte si situáciu, keď tá vláda s tým istým predsedom predkladá už tretíkrát nejaký protikorupčný zákon a to len v podstate v priebehu, ak sa nemýlim, asi roka a trištvrte. Za rok a trištvrte máme tretí protischránkový zákon, pričom vlastne, keďže to predkladá tá istá vláda, tak je to vlastne uznanie toho, že tá vláda predtým urobila v podstate, no, veľmi zlú prácu. Neviem to inak povedať. Keď dokonca ten prvý zrušila ešte hneď sama po niekoľkých mesiacoch, prijala druhý a teraz teda navrhuje tretí. Takže na jednej strane by som tu mal teraz byť veľmi kritický, veľmi, nechcem povedať, že agresívny, lebo to sem do parlamentu nepatrí, ale veľmi tvrdo kritický, lebo to nie je normálne, ale v priebehu roka a trištvrte vláda predkladala tretíkrát riešenie tej istej veci. Naznačuje to buď veľkú nekompetentnosť, alebo neochotu naozaj to riešiť, alebo kombináciu.
Na druhej strane zákon predkladá ministerka spravodlivosti, ktorá pri tých predchádzajúcich dvoch pokusoch stála na druhej strane, to znamená, stála na strane kritikov tých zákonov a koniec koncov spoločne sme presadzovali práve tvrdší protischránkový zákon, s ktorým ona sem aj dnes prichádza.
To, že MOST – HÍD a aj pani ministerka vstúpili do tejto vlády, vytvára túto paradoxnú situáciu, kde na vládu ako takú by sme mali byť mimoriadne kritickí, lebo je to stále vláda Roberta Fica a hlási sa ku kontinuite, myslím, že to slovo je aj v programovom vyhlásení vlády, na druhej strane predkladá to ministerka, ktorá si svoj pokus zaslúži. Takže to je asi k tej politike.
K zákonu samotnému. Predtým, než sa dostanem k jednému zásadne kritickému bodu, dovoľte mi povedať aj tie pozitíva, aj keď nie vždy. My sme s pani ministerkou formulovali ešte v opozícii spoločne štyri kritériá na takýto zákon, ja ich tu vždy opakujem. Ospravedlňujem sa tým, ktorí ich už počuli. Sú to, že zákon by mal odhaľovať skutočných majiteľov firmy, nielen tých oficiálnych. Zákon by sa mal týkať všetkých transakcií verejného sektora, nielen obstarávania. Zákon by mal byť verejný, teda ten zoznam by mal byť verejný, nielen prístupný orgánom, a štvrtá je, že mal by byť vynútiteľný účinne. Teda ak niekto klame alebo nedá informácie, malo by to byť reálne vynútiteľné proti nemu. Mal by sa toho báť, malo by mu to robiť zle.
To, čo ja si dovolím povedať, je, že ten dnešný zákon – až na malé výnimky – je veľmi dobrý v tých prvých troch bodoch. To znamená, skutoční majitelia, verejnosť tých majiteľov aj teda obsiahnutie verejného sektora. A jeho zásadná slabina je v tej vynútiteľnosti, v tej reálnej, v tom reálnom treste pre tých, ktorí to budú sa snažiť oklamať, a im teda vysvetlím podrobne prečo, ale k tomu sa ešte o chvíľku dostanem.
Predtým mi však dovoľte ešte chvíľu tie chvály alebo tie pozitívne informácie, aj keď zmiešané s jednou kritikou, na ktorej sa práve ukáže, ako dôležité je nedávať tam diery. Oproti súčasnému právnemu stavu, aj na základe mojich pripomienok, musím povedať, že je tam napríklad obsiahnutá dokonca aj kauza Váhostav. Podľa tohto návrhu zákona veritelia, ktorí sa budú hlásiť v konkurze o pohľadávku viac ako milión eur, budú musieť tiež preukázať svoje vlastníctvo. Takže by sa nemalo opakovať to, čo sme videli v kauze Váhostav, kde najväčšími veriteľmi Váhostavu boli schránkové firmy, o ktorých boli dôvodné podozrenia, že sú napojené na samotného pána Širokého, čo v podstate znamenalo, že cez konkurz a reštrukturalizáciu si tento človek alebo táto skupina vlastne prelievali peniaze medzi sebou v rozpore so zákonom. To znamená, že to je napríklad jedna vec.
Tak isto tento zákon sa zásadne posúva – opäť na základe pripomienok, ale aj dohody s ministerkou – do oblasti zdravotníctva. Podľa dnešného stavu sa neriešia nielen zdravotné poisťovne, ale ani zdravotní poskytovatelia. Totižto na čo sa často zabúda, že súčasný právny stav síce pokrýva verejné obstarávanie, ale objednávanie zdravotníctva nespadá pod verejné obstarávanie. Teda keď Všeobecná zdravotná alebo poisťovňa Dôvera uzatvára zmluvu s poskytovateľom, to nie je podľa verejného obstarávania. To je iná zmluva. To znamená, že dneska všetky tie schránkové firmy v zdravotníctve, ktoré sú poskytovateľmi, nespadajú pod tento, pod dnešný zákon, ani zdravotné poisťovne nespadajú pod dnešný zákon. Takže my stále nevieme, kto je majiteľ alebo spolumajiteľ Dôvery, druhého najväčšieho hráča v slovenskom zdravotníctve. Pretože oficiálne je ním spoločnosť PENTA a potom tam bol druhý spolumajiteľ, ktorý teraz oficiálne vystúpil. Je to pán doktor Futej, ale nikdy sme nevedeli, či je aj naozaj reálny a kde na takýto fantastický, fantastickú investíciu zobral. Pani ministerka to mení. Podľa tohto návrhu na základe našich pripomienok budú predmetom zákona aj zdravotné poisťovne, aj poskytovatelia zdravotnej starostlivosti. To znamená, celý sektor zdravotníctva bude musieť, cez ktorý idú verejné peniaze, bude musieť odhaľovať svoje vlastníctvo. A takto by som mohol pokračovať, že naozaj sa rozširuje to verejné obstarávanie na všetky transakcie s verejným sektorom.
Tu mi zároveň dovoľte aj kritiku a možno úkaz toho, ako aj dobre mienené veci naozaj na Slovensku sú riskantné. Pani ministerka po pripomienkovom konaní, keďže inak by som to určite zásadne pripomienkoval, vyňala zo zákona neziskové organizácie. Sama to tu včera hovorila, s argumentom, že by to bolo pre ne veľmi byrokratické a zbytočné a že je to vlastne zbytočné. No, dovoľte mi, pokiaľ ide o tú byrokraciu. Je to pre mňa zvláštne, lebo my sme, naopak, v pripomienkovom konaní navrhovali, aby pod tento zákon nespadali fyzické osoby, lebo pri nich nie je veľmi otázka, kto je skutočný vlastník. Ak ste živnostník, tak ste to vy. Tam ťažko. Samozrejme, aj on môže podpísať nejaké úverové zmluvy, ale to, ako povedala včera pani Remišová, to ani tento zákon úplne nedokáže podchytiť niektoré jeho záväzky. To znamená, zapisovať živnostníka do registra je byrokratická záťaž s veľmi malým efektom. Napriek tomu to bolo zo strany pani ministerky odmietnuté, ak si teda správne pamätám, ale boli vyhodené neziskovky, právnické osoby.
No a teraz mi dovoľte povedať jeden konkrétny príklad, ktorý ešte nezaznel, takže ak vás zaujímajú ani nie že kauzy, ale čo sa deje v krajine, tak vám takú jednu vec porozprávam. V meste Stará Ľubovňa minulý rok na jeseň schválilo zastupiteľstvo návrh, aby na 40 rokov za symbolické peniaze prenajalo mestskú plaváreň jednej spoločnosti, ktorá sa volá region DEVELOPMENT. Tento návrh prezentoval na mestskom zastupiteľstve pán Roman Šipoš mladší, čo je syn predsedu kancelárie predsedu vlády pána Roberta Fica Roman Šipoš, a dneska, pokiaľ viem, je v tejto funkcii, ktorý tam zastupoval túto spoločnosť, hoci nie je jej konateľom. Jej konateľom je istý pán Saloň, ktorý, pokiaľ viem, je v nejakom príbuzenskom vzťahu s predstaviteľmi SMER-u, áno, ale to dneska nechajme bokom. Zastupiteľstvo odhlasovalo, odhlasovalo veľmi zvláštnu situáciu, lebo odhlasovalo situáciu, keď za symbolických podmienok prenajalo plaváreň na 40 rokov za podmienky teda, že, samozrejme, ten investor ju zveľadí. Ten investor ju však neplánoval zveľadiť a neplánuje z vlastných peňazí. On ju plánuje zveľadiť z eurofondov, ktoré sa mohli vtedy získať, a dokonca zmluva obsahuje ustanovenie, že ak sa mu ich nepodarí získať, môžu od zmluvy aj odstúpiť. To znamená, že investor bol v situácii, že ak vybaví eurofondy, bude bohatý, keď nevybaví eurofondy, vráti mestu. Spolu so situáciou, keď podľa teda toho, ako sme skúmali tie možnosti, takéto peniaze mohlo získať aj mesto samo, teda nemuselo ísť cez súkromnú spoločnosť, to vytvára veľmi zvláštnu formu privatizácie, kde ak teda vybavíte eurofondy, tak máte zisky, ak ich nevybavíte, straty alebo problémy má mesto. A teda túto spoločnosť zastupuje syn riaditeľa kancelárie predsedu vlády, pričom teda ten riaditeľ kancelárie predsedu vlády a keďže dneska neexistuje na Slovensku niečo, čo by nesúviselo s Bašternákom, tak tiež má v Bonaparte svoj byt, pokiaľ som to správne čítal v novinách.
No, a teraz prečo to hovorím, je, že túto eseročku region DEVELOPMENT vlastní nezisková organizácia. Myslím, že je to občianske združenie, a teraz si nie som istý, to je koniec koncov aj jedno, a tým pádom presne končí stopa skutočných majiteľov v tejto chvíli, pretože sa len dočítate v obchodnom registri, že to vlastní táto nezisková organizácia a koniec. Podľa návrhu pani ministerky to bude ďalej platiť, pretože takéto organizácie budú môcť žiadať si eurofondy, budú môcť vstupovať do záväzkov so štátom, a teraz nehovoríme o nejakej 5-tisícovej dotácii z ministerstva spravodlivosti na starostlivosť o utečencov v záchytnom tábore Sobrance. Teraz hovoríme o miliónových sumách a veľmi dobrých kšeftoch a veľmi nejasných majiteľoch, ale so zaujímavými politickými menami.
Aby ste si nemysleli, že krivdím synovi, že syn nemá byť prečo prepojený na otca, tak vám pripomeniem, že pán Šipoš mladší je zároveň nominovaný za štát za Ficovej vlády do orgánov viacerých spoločností, kde má štát svoj vplyv, vrátane, ak sa nemýlim, Východoslovenskej energetiky, kde je štát akcionár. To znamená, že ten vzťah medzi synom a štátom je pomerne silný, ale hovorím, teraz nejde o tú kauzu, len aby sme vedeli, že akonáhle takúto dieru tam dáme, tak hovoríme o takýchto situáciách. Nielen o tých, ktoré pani ministerka asi mala na mysli, keď ten návrh schvaľovala. Takže ja by som bol rád, keby sme to zmenili. Napriek tomu, a to tu zopakujem, pokrytie je oveľa silnejšie.
To pokrytie je silnejšie aj vo vzťahu k verejným funkcionárom. Lebo ten dnešný zákon hovorí o tom, že konečného užívateľa treba odhaliť len v situácii, keď nejakým spôsobom ovláda aspoň 25 % spoločnosti. To znamená, ja som ten príklad aj uvádzal, lebo pôvodne to bol aj návrh pani ministerky, že ak by tie firmy pána Bašternáka alebo nejakú inú eurofondovú firmu vlastnili spoločne 20 % Fico, 20 % pán Počiatek, 20 % pán Kaliňák, 20 % pán Bašternák a 20 % pán Brhel, tak vlastne nikto z nich sa nemusí ukázať v tom registri aj po tomto zákone. Pani ministerka, lebo jej hovorca oponoval, že ak konajú v zhode, tak áno, ale na to ja som povedal, že oni nemusia konať v zhode na to, aby si to podelili, a nehľadiac o tom, že to konanie v zhode by ste museli preukázať, čo je právne pomerne komplikované.
No a tu chcem oceniť, že pani ministerka po tomto argumente napríklad doplnila do zákona to, že ak je akcionárom alebo teda majiteľom verejný funkcionár, tak to tam musí byť bez ohľadu na objem vlastníctva. To znamená v tej situácii, ktorú som popísal, ak by sa teraz ukázalo, že toto je pravda a takáto firma by bola v registri bez týchto pánov, tak by bol zásadne porušený zákon. Takže to len ako príklady toho, že naozaj aj v tom návrhu, aj potom v jeho vylepšovaní v pripomienkovom konaní sa naozaj, oproti dnešnému právnemu stavu je to veľmi významný posun dopredu v tých prvých troch otázkach. Teda skutoční majitelia, ich verejnosť a pokrytie verejného sektora.
Kde je teda ten problém? Ten problém je naozaj potom vo vynútiteľnosti tohto celého. To znamená, že keď teda niekto, kto vás naozaj bude chcieť oklamať, keď to niekto bude chcieť obísť, čo sa mu stane. Znamená tento zákon, že sa mu naozaj niečo stane? Pani ministerka a vláda propagovali tvrdé pokuty, ktoré v tom návrhu sú obsiahnuté, teda argumentujú, že ľudia sa budú báť pokút. No, ale ako vieme, ľudia sa boja pokút len vtedy, keď je reálna šanca, že ich niekedy budú musieť zaplatiť. Inak tie pokuty samy osebe, my už dneska máme veľa zákonov, kde sú veľmi drastické pokuty a nevzbudzujú veľký strach, lebo by neboli nikdy uplatnené. Pozrime sa teda na to, čo sa stane podľa tohto zákona. Treba rozlíšiť dve situácie.
Prvá je, keď sa firma chce zapísať do registra, a druhá je, keď to chce niekto spochybniť. Začnime tým zapísaním. To zapísanie bude prebiehať tak, že firma, ktorá bude chcieť byť zapísaná do registra, sa bude musieť dohodnúť s nejakým advokátom, notárom alebo nejakým iným hráčom, ktorý je tam v tom zákone definovaný, a budú, teda budú, ten za nich bude predkladať ten návrh do registra, kde teda opíše, kto sú tí skutoční majitelia a ako na to prišli alebo na základe čoho si to, to tvrdia. Úradník, ak sa nemýlim, vyšší súdny úradník na Okresnom súde Žilina podľa tohto návrhu dostane tieto papiere na stôl a skontroluje, či obsahujú formálne všetky právne náležitosti, ktoré podľa zákona majú. To znamená, pozrie, či ak zákon hovorí, že má byť tento dokument, tento dokument, tento papier, je tam, je tam, je tam, ak to tam všetko je, vyšší súdny úradník to vezme a takto to zapíše do registra. On nebude mať, on nielenže nebude mať ambíciu, on nebude mať dokonca ani v zákone veľmi; proste to nie je ten proces, ako je navrhnutý.
Ten proces pani ministerka navrhla na základe svojej dobrej skúsenosti s obchodným registrom, kde to funguje už, neviem, 15 rokov, 14 rokov podobne, že tiež sa neskúmajú tie veci, ale pokiaľ sa neskôr ukáže, že niekto klamal, tak teda je postihnuteľný. To znamená, že obchodný register funguje podobne. Aspoň to je ten argument.
V skutočnosti, ak ste niekedy, neviem, tento parlament vždy obsahuje na slovenský pomer nadštandardné množstvo podnikateľov, či už bývalých, súčasných, takže asi väčšina z vás bude vedieť, o čom hovorím, že keď dávate na obchodný register návrh, tak to aj v skutočnosti neznamená, že tam môžte napísať, čo chcete. Nielen kvôli tomu strachu, ale kvôli tomu, že v skutočnosti ten obchodný register je pomerne technická vec, kde ku všetkým tým náležitostiam aj rokmi, aj zákonmi je pomerne jasne precizované, že čo k tomu treba predložiť, aby bolo jasné, že je to tak. To znamená, že, samozrejme, aj tam sa dá sfalšovať papier, taký výpis alebo takéto čestné vyhlásenie, ale ten priestor je nepomerne zúženejší, lebo aj to zapisovanie vlastníctva orgánov je nepomerne technickejšia vec ako to sledovanie tých skutočných vlastníkov. Takže preto by som povedal, že preto tá analógia podľa mňa nefunguje. To je môj prvý problém s tým.
A vrátim sa k tomu, čo som povedal. Ak predložíte papiere, ktoré formálne spĺňajú náležitosti zákona, budete zapísaný. Verím, možno pani ministerka bude oponovať, ale verím, že na tom sa dokonca aj zhodneme, že toto nie je tá bariéra proti falšovaniu. To, čo je to podstatné, je, čo sa stane potom. A tu asi sa rozlišujeme, že podľa názoru predkladateľa, ak sa viac ukáže alebo budú nejaké pochybnosti o tom, či sú tie údaje pravdivé, tak teda hrozí morálne odhalenie a potom hrozia i reálne pokuty. Aspoň tak chápem ten argument. Teda že môžte štát oklamať, môžte verejnosť oklamať, ale raz sa na to príde a potom budete platiť. To je ako keby tá filozofia. No a teraz otázka je, že či tá filozofia platí. Či teda, čo sa stane?
No, tak v prvom rade mi dovoľte povedať, že sú tam štyri problémy s touto cestou k pokute. Prvý problém je to, že ten orgán, v tomto prípade Okresný súd Žilina, môže a nemusí akceptovať podnet na preverenie. To znamená, ten návrh zákona hovorí, že, dokonca opäť musím povedať, že pred pripomienkovým konaním hovoril, že ani nehovoril, že by vôbec také podnety mali byť možné. Ale teraz sú tam doplnené. To znamená, že budete môcť podať ktokoľvek – vy, ja, občan – podnet na Okresný súd Žilina, že nezdá sa mi tento záznam v registri vlastníkov. Z týchto a týchto dôvodov si myslím, že to nemusia byť tí skutoční majitelia alebo že to nespĺňa podmienky zákona.
No a prvá vec, ktorá tento návrh už, chvalabohu, obsahuje, je, že súd aj takýto podnet prijme, ale zákon hovorí, že môže na základe neho konať. Nemusí. To znamená, že úplne legálne a pokojne ho ten súd môže odložiť na základe svojej subjektívnej úvahy. Neexistuje tam žiadny proces na to, ako on sa musí presvedčiť o niečom a tak ďalej. To je prvý problém. To znamená, predstavte si preťažených, pomerne legalisticky založených z povahy veci sudcov a vyšších súdnych úradníkov, ktorým začnú chodiť nejaké podnety. Asi vieme, čo sa do veľkej miery s nimi bude diať, pokiaľ nebudú veľmi dobre vyargumentované a podložené papiermi. Len určité logické úvahy, ktoré poukážu na nejaké rozpory, povedzme s verejnými informáciami, málokedy, predpokladám, budú týmto sudcom stačiť a navyše, keďže sú to sudcovia a vyšší súdni úradníci, oni ani nepodliehajú nejakej politickej a spoločenskej zodpovednosti.
To znamená, že predstavme si situáciu, že budeme namietať, že nejaké firmy, ja neviem, v nejakej podnikateľskej skupine tam sa tvária, že nepodliehajú pánovi Širokému a pánovi Brhelovi, a budú nejaké informácie z minulosti o možných prepojeniach, a dokonca môžte v takom podnete aj navrhnúť, aby si ten súd vyžiadal od zahraničných orgánov, povedzme z Cypru alebo odtiaľ, nejaké dohľadanie a tak ďalej, ten sudca a vyšší úradník sa na to pozrú a pokiaľ povedia, že nie, nezdá sa nám to dostatočné, tak to je koniec. Nikto ich nemôže za to ani odvolať, pretože môžu, to znamená, nie je tam žiadna disciplinárna zodpovednosť, a oni teda ako sudcovia nepodliehajú, samozrejme, ani žiadnym voľbám a podobne, takže nepodliehajú tej politickej sankcii. To je prvý problém. Ale povedzme, že sa to nestane, povedzme, že ten sudca, čo to bude riešiť, alebo teda tí ľudia na tom súde, čo to budú riešiť, prijmú ten podnet.
Druhá vec, ktorá je v tom zákone, je, že oni, samozrejme, veľmi ťažko to vedia sami vyšetriť, pokiaľ im to niekto nedá na papieri, viete, že pokiaľ im to niekto nedá na tácke, že im pošle všetky dokumenty, tak oni nevedia sami osebe, či je to tak alebo nie je to tak. To znamená, budú sa musieť obracať na domáce a zahraničné orgány. Zákon hovorí alebo návrh hovorí, že sa môžu obracať na domáce a zahraničné orgány, a hovorí, že tie sú im aj povinné pomôcť, ale zároveň hovorí, že pokiaľ to nie je v rozpore s tajomstvom takým, onakým a inými vecami. Je to, na taký dôležitý zákon je takýto kratučký odsek (poslanec prstami naznačil dĺžku), môžte si ho prečítať, a v podstate znamená, že keď tomu súdu odpíše finančná správa, tak ako teraz odpísala, pán Rajtár by o tom vedel rozprávať, parlamentnému výboru, že sorry, daňové tajomstvo, neodpovedáme, tak sorry, daňové tajomstvo, neodpovedáme, súd sa zavrie.
Keď to isté robia iné orgány, banky napríklad, tak podľa nás to nespĺňa kategóriu prelomenia bankového tajomstva, sudca akurát pokrčí, bude môcť pokrčiť plecami. To znamená, že druhá bariéra je možnosť odopretia informácie, ktorá síce v zákone je formálne riešená, ale reálne, reálne nie, pretože na to, aby bola reálne riešená, by sa muselo ustanoviť, že naozaj má ten orgán právo na všetky informácie aj tie, ktoré podliehajú tajomstvu, samozrejme, za určitých podmienok, a potom môže ísť skutočne do hĺbky veci. V opačnom prípade nevyskúma vôbec nič.
Tretia bariéra je kapacita súdu. Rok som bol predsedom výboru pre nezlučiteľnosť funkcií a keďže sme vtedy viedli viacero prípadov, pardon, rok a pol, tak som si vyskúšal v takej menšej podobe, čo je to byť niečo medzi prokurátorom a sudcom, samozrejme, v úzkej skupine prípadov. A v mnohom môj život pripomínal to, čo nám hovoria sudcovia, keď sa ich pýtame. Pretože hoci pod tento výbor parlamentný, všetci ho poznáte, patrí, myslím, že okolo 700 verejných funkcionárov, ktorých teda majetkové priznania, ale najmä prehrešky tento výbor by mal riešiť, tak ten výbor má jednu tajomníčku a polovicu sekretárky, aspoň tak to vždy bývalo; neni tu pán Poliačik, aby povedal, či je tak aj dneska, ale myslím, že áno; ktorí teda nielenže musia naskenovať a riešiť všetky tie papiere, ale teda sú aj jediná pomoc, ktorú máte ako predseda k dispozícii pri tých konaniach.
Tým pádom ja som zažil situácie, kde keď sme skúmali pani Bubeníkovú a potrebovali sme niečo od gréckych orgánov, tak som si musel osobne napísať ten list po anglicky, lebo inak by to nebolo. Keď sme riešili predstavenstvo Národnej diaľničnej spoločnosti, ktorých sme teda úspešne opokutovali zo zneužitia funkcie v jednom veľmi dôležitom precedense a zaplatili páni 70-tisíc eur za to, tak som musel to rozhodnutie napísať s pomocou jedného právnika, ktorý mi v tom pomáhal pro bono, v podstate nezávisle sám, lebo parlament nemá reálne kapacity na to. A teraz to nehovorím, aby som, hovorím to len preto, že v podobnej situácii sú ale sudcovia, ktorí budú toto riešiť.
Teraz Okresný súd Žilina, pokiaľ pani ministerka neplánuje ho, jeho prebudovanie na niečo medzi FBI a CIA, je okresný súd, ktorého sudcovia, vyšší súdni pracovníci, technické vybavenie a všetko je na úrovni okresného súdu. To, že či predseda, či niektorí sudcovia sú tam možno lepší, aktívnejší, to ja neviem posúdiť, to vie lepšie pani ministerka. Nič nezaručuje, samozrejme, a to, že by títo sudcovia v situácii, keď nemusia, keď nemajú reálne tú druhú protistranu, lebo oni súdia prípady, kde sú vždy dve protistrany, navrhovateľ, odporca, aj v trestnom, aj v obchodnom, aj v občianskom, aj v každom konaní to tak je. Tu reálne chýba, tu síce ten navrhovateľ bude, že dá podnet, ale nemá na tom ten silný právny záujem ani to postavenie účastníka v tom zmysle, v akom to býva inde. A ten sudca by mal, naopak, sám aktívne skúmať všetky tie veci, ktoré tu riešime. Tá predstava, poznajúc slovenské súdnictvo, je pomerne nereálna, to si myslím, uzná každý, kto teda slovenské súdnictvo pozná. To je ten problém kapacity.
Preto my sme navrhovali a tlačíme opakovane, aby to nebolo na okresnom súde, aby to bola Národná banka Slovenska, finančná správa. Hoci chápem, poznám pána Rajtára, že keď poviem slovo finančná správa, možno sa mu taký skeptický úsmev, ale ja by som pripomenul, že aj pri firme Bašternák tá finančná správa dala tie podnety, to len niektorí nadriadení ich potom skrečovali. To znamená, že keby sme vedeli vyriešiť odpolitizovanie finančnej správy, skutočne myslím, tak jej kapacita a jej možnosti sú tiež veľmi silné, ale o tom sa dá debatovať. V každom prípade Okresný súd Žilina nemá kapacitu na to, aby úspešne vykonával tento zákon.
No a keď všetko toto prekonáte, predstavte si, že ste všetko toto prekonali, to znamená, že neodmietol sa podnet, neodopreli sa informácie, súd, nejaký bláznivý sudca tomu naozaj venoval všetok ten čas, ktorý je na to treba, aby sa to vyšetrilo, a blížite sa k tomu, že ste ukázali, že niekto klamal, ste tam. Tak teraz sa dostaňme k tým pokutám. A tie pokuty hovoria, že tie pokuty budú udelené tomu advokátovi, notárovi alebo teda inému človeku, ktorý zodpovedá za podanie tých papierov, ak sa mu dokáže, že nepostupoval s náležitou odbornou starostlivosťou.
To znamená, že on nedostane, to znamená, ja teraz risknem to, lebo nie som právnik, ale ak to chápem správne, nepoužil tam koncept objektívnej zodpovednosti, kde ste zodpovedný bez ohľadu na vašu mieru ako keby úmyslu a iný, ale proste ste zodpovedným subjektom, ak sa vám preukáže, že teda ste mohli a mali postupovať inak, a vy ste tú odbornú starostlivosť neurobili. Pojem "náležitá odborná starostlivosť" je, samozrejme, subjektívny, čo je pri takýchto právnych termínoch aj v poriadku, v tom, že práve sa to necháva na výklad súdov. Ale teda v najlepšom prípade to znamená, že ak aj všetky tieto prekážky budú prekonané, tak to, či niekto dostane pokutu, bude otázkou dlhodobého budovania precedensu na súdoch, že čo ešte je a čo nie je náležitá odborná starostlivosť. Pričom, samozrejme, advokáti, notári nielen individuálne, ale aj kooperatívne budujú a majú veľmi silný záujem, aby tento pojem v tejto súvislosti definovali čo najvoľnejšie, pretože v opačnom prípade im bude hroziť, že budú dostávať pokuty. Takže toto všetko stojí v ceste tomu, aby na konci niekto dostal pokutu, toto všetko, čo som už dlhšie hovoril, takže nebudem naťahovať. Preto, dúfam, pochopíte, keď na konci poviem, že tak ako som chválil to, že v pokrytí, v definovaní tých, kto je ten prijímateľ, v tom všetkom je veľmi významný pokrok, ale je tu veľká diera v tom vynútení.
Inými slovami, čo sa stane, bude, že tí, čo zo zákulisia rozkrádajú tento štát, budú vedieť, a to som ešte ani nedošiel do situácie, kde si nájdu bieleho koňa, ktorému to bude všetko jedno, ktorý bude mať advokátsku licenciu, notársku a podobne. Ale povedzme, že ani to tak nie je, tak stačí, keď budú vedieť to dostatočne zamotať na to, aby tento ich kôň to na súde ustál, že konal s náležitou odbornou starostlivosťou.
Napríklad on povie, že áno, boli tu za mnou, bol tu za mnou právny zástupca tejto spoločnosti a predložil mi tieto dokumenty. Jeden z nich sa neskôr ukázal ako sfalšovaný, ale ako som to ja mal vedieť? A v tej chvíli už je v podstate z obliga, lebo naozaj málokto očakáva, že náležitá odborná starostlivosť v tomto pokrýva ešte aj detailnú verifikáciu všetkých dokumentov, povedzme s ich nejakými pôvodnými, nejakým notárom na Cypre povedzme. Alebo, možno otázka na pani ministerku, či si myslí, že to pokrýva, a prečo to potom do toho zákona nenapíšeme.
Takže tým pádom máme zákon, ktorý si myslím, má dobrú ambíciu, máme zákon, ktorý môže byť aj dôležitý. Tieto zákony nikdy nebudú dokonalé, vždy je to závod medzi tými, ktorí podvádzajú, a tými, ktorí ich chytajú, ale tento zákon v samom svojom jadre obsahuje veľkú dieru v jeho reálnej vynútiteľnosti. Preto sme aj s kolegyňami, s ktorými teda sme spoločne v parlamente, s pani Petrík a s pani Macháčkovou po dlhej diskusii dospeli k tomu, že v prvom čítaní podporíme tento zákon, lebo si myslíme, že je dôležité, aby sa o ňom rokovalo v parlamente, a o tom je prvé čítanie a myslíme si, že predstavuje pokrok oproti dnešnému stavu. Ale pokiaľ zostane v tej podobe, v akej je dnes, v akej je navrhovaný vládou, tak ťažko ho možno podporiť v druhom a v treťom čítaní, pretože by sme podporovali niečo, čo naozaj sa bude tváriť na účinný protischránkový zákon, ale v skutočnosti bude síce pekne napísaný zákon, ale zákon, ktorý sám vo svojom jadre bude mať čiernu dieru.
Ďakujem veľmi pekne. (Potlesk.)

Dobrý večer. Pani predsedajúca, chcem sa spýtať, lebo moje obávam sa, že moje vystúpenie je výrazne dlhšie, ako je zostávajúci čas dnes večer, že ako to riešiť.

Ďuriš Nicholsonová, Lucia, podpredsedníčka NR SR
Je mi to jasné. Tak je to na vás, ja len by som veľmi nerada, aby mal niekto pocit, že skracujem dnešné rokovanie teda. Tak sa opýtam, že ako to vidíte vy? Chcete si to rozdeliť, alebo pokračovať zajtra?

Beblavý, Miroslav, poslanec NR SR
Z môjho pohľadu, ak teda by neboli námietky zo strany kolegov, je vždy lepšie mať vystúpenie vcelku, aby tie argumenty mohli byť, aj ten súčet tých vystúpení býva potom dlhší zbytočne, lebo človek opakuje a tak. Takže ak by nenamietala sála, tak...

Ďuriš Nicholsonová, Lucia, podpredsedníčka NR SR
Dobre. Je v sále všeobecný súhlas, že by sme teda dali takúto možnosť pánovi poslancovi a skrátili si tým ale dnešné rokovanie? (Súhlasná reakcia pléna.) Áno, dobre. Veľmi pekne vám ďakujem. (Reakcie z pléna.)

Beblavý, Miroslav, poslanec NR SR
Nie, to môžem sľúbiť určite, ani tri hodiny. Myslím, že to bude niekde medzi.