Dámy a páni, pred nami leží prvý zákon s vážnymi politickými dopadmi, ktorý táto vládna koalícia predložila. Je to narýchle upečená novela toho najzásadnejšieho dokumentu, ktorý má Národná rada Slovenskej republiky na svojom webe zavesený rovno pod dokument Ústavy Slovenskej republiky.
Prečo asi je takto zvýznamnený rokovací poriadok Národnej rady Slovenskej republiky? No preto, že je to cestovný poriadok, ktorým žije a podľa ktorého funguje táto najvyššia ústavná inštitúcia, od ktorej sa odvíjajú vlády, odvíjajú sa parlamentné, ale aj exekutívne orgány, odvíjajú sa inštitúcie kontroly tajnej služby, tu je srdce moci Slovenskej republiky. Preto je rokovací poriadok druhým v poradí dokumentov na webovej stránke Slovenskej národnej rady.
A teraz sa ide tento zásadný predpis teda meniť, ale ako preukázal napokon aj kolega Dostál, podnetom nie je rozsiahla úvaha o jeho nedostatkoch, o ťažkostiach, ktoré spôsobuje poslancom alebo vláde, to by, to by sa nerobil na základe politického vyhlásenia pána Danka, pretože tento dokument inicioval človek, ktorý práve len prišiel do parlamentu, a z mnohých vecí, zdá sa, je dodnes zarazený. Nie, nerobí sa novela z hľadiska vecných nedostatkov - a naozaj odporúčam potom Dostála do komisie - robí sa novela z politických pohnútok. Je to na výsosť politická iniciatíva.
Pozrime sa teda na to, čo táto politická iniciatíva vlastne hovorí o situácii, v ktorej sme, kto sme teraz v septembri 2016. Chcem sa na to pozrieť v takých troch, verím, že nie veľmi dlhých blokoch, takých troch uhloch pohľadu a ten prvý bude teda uhol pohľadu toho aktuálneho, kde to vlastne sme.
Od marca tu máme vládnu koalíciu, ktorá je v akomsi nepoľavujúcom kŕči. Na začiatku ten kŕč, všetci sme to chápali a videla to aj celá verejnosť, spôsobil jednoduchý fakt, že niektoré strany takzvane ušli spod zástav, to znamená, opustili dovtedajšiu politiku a spojili sa vo vládnej koalícii so stranami, proti ktorým, zdá sa, dovtedy mali veľa zásadných výhrad. Je jasné, je, takou stranou je strana MOST a strana SIEŤ. Tento kŕč spôsoboval ich mimoriadne averzívne reakcie na akúkoľvek zmienku o tomto kroku, žiadali, aby sa o tom vôbec nehovorilo, aby sa to nezmiešavalo s prácou parlamentu, no ale nedá sa nič robiť, strana MOST napríklad bola dlhé roky, ak nemám povedať desaťročia, súčasťou pravicových koalícií a pravicovej scény a jej náhle rozhodnutie, samozrejme, vyvolávalo sklamanie dovtedajších spolubojovníkov a kolegov a tí to patrične komentovali. Počas leta sa jedna z týchto dvoch strán, ako viete, úplne rozložila a de facto aj v parlamente zanikol jej poslanecký klub.
Po lete sa však kŕč strachu pred rečnením o týchto chúlostivých veciach vôbec nepoľavil, pretože tesne pred letom vypukla kauza Baštrnák. Kauza Baštrnák poukazuje, poukazuje na nejasné chovanie ministra vnútra, na problematické bývanie premiéra a opozícia kvôli tomu, aby sa to vyjasnilo, zvolala mimoriadne schôdze. Strach, nič iné, len strach spôsobil, že koaliční páni a dámy nemali odvahu vypočuť si tie otázky, vypočuť si tie argumenty a obidve tie schôdze de facto obštruovali. Ani si nepamätám v tej dlhoročnej, v tom dlhoročnom pohľade spätne, že či niekto obštruoval, keď mal väčšinu v parlamente, isté je, že to bol dôkaz strachu pred rečnením, lebo nič iné by sa tu nebolo dialo. Strachu pred rečnením o kauze Baštrnák. Dôsledkom, ako viete, je to, že to rečnenie sa prenieslo, preto je, naozaj, prenieslo von, pretože naozaj tie otázky rezonovali a nevymysleli si ich iba páni poslanci z opozície, ale chceli na ne počuť odpovede aj občania. Tí, ako viete, chodili nielen pred komplex, komplex Bonaparte, ale aj na desiatky námestí po celom Slovensku.
Dotknem sa aj toho, že... No treba, treba vlastne ukončiť, tento strach sa teraz pretavil do návrhu náhubkového rokovacieho poriadku, ktorý, ako som už povedal, technické veci zanedbáva a tie vecné, vecné stránky nedostatkov, ktoré, na ktoré poukazujú aj opoziční poslanci, si nevšíma. Zaoberá sa taľafatkami, ktorú sú možno atraktívne, keď niekto chce dehonestovať poslancov, ale tu by som v zátvorke dodal, že veľmi zle robí pán predseda parlamentu, ktorý je hlavou, hlavou tejto inštitúcie, keď oslabuje i tak roky a roky naštrbenú, naštrbené renomé tejto inštitúcie, ktoré zastupuje. Skutočne je trápne a sú taľafatky rozprávať, že poslanec, ktorý si prinesie kávu alebo horalku do tejto sály, kvôli tomu nepracuje. Nie je to vôbec zmysluplné, je to populistické a zo strany pána predsedu Národnej rady nerozumné. Slovenský parlament by potreboval predsedu, ktorý by zlepšoval jeho renomé, a nie zhoršoval. No tak či tak inicioval rokovací poriadok, ktorého, ktorého mnohé aspekty už objasnili moji predrečníci. V tom rokovacom poriadku sa teda hrozí pokutami, vyvádzaním zo sály, disciplinárnymi konaniami. Poniektorí poslanci koalície hovoria, že ten návrh ešte upravia, že ho, že odstránia tie najväčšie sprostosti z neho.
No ale už samotné predloženie, dámy a páni, takéhoto dokumentu je veľkou hanbou. U niektorých to svedčí o neskúsenosti a nerozhodnosti a u niektorých to, zdá sa, svedčí o úplnej strate pamäte. Pán podpredseda parlamentu Bugár použil vizuálne pomôcky veľmi hojne a veľmi smelo a podľa môjho názoru namieste. Niečo o tom viem, pretože som ten transparent, ktorý držal v rukách, kreslil. S týmto transparentom ale on nešiel prečítať svoj prejav do Národnej rady, tak ako to urobil napríklad pán Matovič, on išiel ešte oveľa ďalej, s týmto transparentom sa postavil vedľa rečniaceho riaditeľa SIS. De facto svojím spôsobom narušoval jeho prejav, boli to roky najtvrdšieho mečiarizmu, napriek tomu ani v týchto rokoch nikto mu v tom nebránil. Pán Bugár dnes podpísal návrh novely rokovacieho poriadku, ktorým ide zakázať to, čo vrchovato sám napĺňal, čo sám robil. Je to naozaj otázka, či mu nezáleží na osobnej integrite a či naozaj aj on cíti až taký strach pred opozíciou, že je nútený k tomuto siahať.
Touto spomienkou na časy mečiarizmu som sa dostal k tomu druhému uhlu pohľadu a to je uhol pohľadu z minulosti, my, ktorí Slovenskú politiku tak alebo onak sledujeme dlhé roky – a svojím spôsobom sme to všetci, lebo verím, že aj nováčkovia v tomto parlamente Slovenskú politiku sledovali, verím, že aj pán Danko ju sledoval –, tak si asi pamätáme všetci, že ani Šalgovičov rokovací poriadok SNR, ktorý platil pred rokom ’89 a ešte nejaký čas po ňom, nemal takéto represívne nástroje, o akých teraz uvažuje pán predseda Danko a jeho spolupredkladatelia.
Prvé, čo, žiaľ, udrie do očí, je, že predsedajúci parlamentu už nechce byť rovný medzi rovnými. O tomto naozaj, toto naozaj nenapadlo ani komunistov, žeby z predsedu parlamentu urobili nie predsedajúceho schôdze, ale riaditeľa parlamentu. Či snáď pohoniča, alebo bachara? Nechápem, prečo je potrebné nejaké sústreďovanie moci do funkcie predsedajúceho parlamentu, ktorý naozaj má byť trpezlivým jednak poslucháčom, a jednak udelovateľom slova a strážcom toho, aby v parlamente všetko prebiehalo tak, ako má. Pán Danko nemá stáť rozkročený nad parlamentom ako jeho pohonič, pretože v parlamente nesedia kone.
Pán Danko nemôže riadiť parlament, ako by bol riaditeľom svojho podniku, pretože my nie sme zamestnanci pán Danka a on nie je diktátor. Všetky tie veci, ktoré ho dráždili ako nováčika, sú celkom bežné a jednoducho my navzájom a je nás tu veľa, je tu 150 ľudí veľmi rozličných, sa musíme naučiť nielen spolu spolunažívať, ale pritom aj poriadne a poctivo pracovať. Opozícia nenavrhuje odvolanie pána Danka za to, že nestrpí bežnú opozičnú rétoriku a on nemá, nemá navrhovať náhubkové zákony len zato, že ho dráždi niekedy vyslovená pravda a možnože aj štipľavejšie vyslovená pravda.
Ale chcel som hovoriť o kontexte tohto návrhu rokovacieho poriadku s minulosťou. Spomenul som už Šalgovičov rokovací poriadok, samozrejme, za VPN sa otvoril parlament verejnosti, mohli doň novinári, mohlo sa fotiť, filmovať, nahrávať a všetci sme verili, že to tak aj navždy bude, no ale nastala éra tretej Mečiarovej vlády, kedy slovenský parlamentarizmus absolvoval, samozrejme, ako všetci dobre viete, dosť vážne a hlboké skúšky. Zažili sme Mečiarovu, Slotovu a Ľuptákovu noc dlhých nožov, napočúvali sme sa rôzneho zastrašovania. Mečiarovská väčšina bola z hľadiska chápania demokracie tak tupá, že sa nechali nahovoriť na vyhadzovanie poslancov menšiny hlasovaním väčšiny. Skúsili to najprv s poslancami mojej strany, Demokratickej únie, a keď si na to netrúfli, tak nakoniec vyhodili aspoň jedného zo svojich. Pamätníci vedia, že to bol Fero Gaulieder, ktorý bol trochu taký neposlušný, a vec napokon za veľkej medzinárodnej hanby naprával Ústavný súd. Koalícia HZDS, SNS a ZRS vtedy politicky obsadila televíziu, urážali a napádali novinárov, dusili nezávislé médiá, ako bol Twist alebo Markíza, a hlavne rozkrádali verejný majetok. Aj oni si pri tom chceli ale vynútiť ticho. Aj oni chceli mať rešpekt napriek tomu, ako vládli. V rámci zastrašovania kritikov sa vtedy, ako viete, udial atak na prezidenta Slovenskej republiky Michala Kováča, ktorý s takýmto vyčíňaním nesúhlasil. Udial sa únos prezidentovho syna, vražda svedka únosu. Mohol by som ešte takto dlhšie pokračovať, ale pamätníci vedia, že naozaj udialo sa toho veľa.
Ale čo je zaujímavé, napriek tomuto všetkému v tých surových časoch sa v parlamente mohlo rečniť, sa mohli v parlamente priniesť transparenty. Pán Béla Bugár mohol predstúpiť pár centimetrov od vtedajšieho riaditeľa SIS rovno pred pult Národnej rady a demonštrovať s transparentom v rukách. A verte, že tie texty na tých transparentoch vôbec neboli nežné. Aj mečiarovci v ére Ivana Lexu chápali, že k parlamentnej prevádzke patrí sloboda opozície vysloviť svoj názor. Nesiahali na túto slobodu a nikto neprenasledoval tých ľudí, čo s tými transparentami pred pult Ivana Lexu prišli. Práve toto, že parlament nezamrzol, nevyprázdnil sa, tak ako toto leto sa vyprázdnil, zamedzili nám mimoriadnu schôdzu, ale vtedy za mečiarovskej éry, za tretej Mečiarovej vlády, parlament žil ďalej. A ja som dnes s odstupom času presvedčený, že aj táto okolnosť pomohla, že v tých napätých dramatických časoch na slovenských uliciach sa krv nepreliala. Demokratická politika sa predsa len nezastavila. To jej srdce, ten parlament nebol zasiahnutý takýmto elektrickým nábojom, aký má v sebe rokovací poriadok pána Danka. A hádam aj preto sme v tých zložitých 90. rokoch neostali my Slováci a obyvatelia Slovenskej republikou takou temnou posttotalitnou škvrnou v Európe, akou vtedy ostalo Tudjmanovo Chorvátsko, Lukašenkovo Bielursko alebo Miloševičovo Srbsko. Mohlo sa to stať. Ale život parlamentu išiel ďalej. Srdce demokracie nezastalo, politika fungovala, prišli voľby v roku ’98 a riadnou demokratickou cestou občania poslali preč koalíciu HZDS, SNS a ZRS. Vtedy sme verili, že ich poslali naozaj preč definitívne, že sa budú recyklovať znovu a znovu, to je ale téma na iné úvahy.
Chcem sa verejne opýtať, keď som pripomenul tento kontext minulosti, tento príbeh úsilia o slušnú politiku, o demokratickú politiku na Slovensku, o chápanie plurality, parlamentarizmu, odlišnosti a právo na odlišnosť názoru, či tomu všetkému pán Danko rozumie. Naozaj sa to vážne pýtam a adresne aj jeho, žiaľ, teda nie je tuná, ale verím, že si to, sa to dozvie. Rozumiete tomu, pán Danko, že ste sa stali predsedom parlamentu po nejakom príbehu? Po Slotovi, po Mečiarovi, po noci dlhých nožov, po únose prezidentovho syna? Rozumiete tomu?
Pýtam sa to takto preto, lebo je očividné, teda že ste sa nielenže nezúčastnili doterajšieho úsilia o demokraciu, slobodu alebo o štátnosť, ale ako by ste zmyslu tých bojov neporozumeli. Alebo, čo by bolo horšie, ako by ste zmysel a cieľ tých bojov, ako by ste ním pohŕdali. Je vám nič. Nechápete, pán Danko, že Slovenská republika stojí a padá s demokraciou? Kto ju ohrozuje alebo okliešťuje, ohrozuje a okliešťuje samotné základy slovenskej štátnosti. Slovenská republika buď demokratická bude, alebo nebude.
Treba pribrzdiť, dámy a páni, mocenskú pýchu. Chápem, že pán Danko ešte len vstúpil do parlamentu a už sa stal jeho najvyšším predstaviteľom. Ale už po zopár mesiacov funkcionárčenia navrhovať takéto okliešťujúce recepty do druhého najdôležitejšieho dokumentu na našej stránke, do nášho rokovacieho poriadku, to je, to je trochu priveľa. On ho chce nielen zauzdiť, ale ponížiť. Tieto sprostosti o nahrávaní, o horalkách, ktoré počúvali občania, ponižoval každého jedného - aj koaličných poslancov. A znovu zrážal na dno i tak mizerné renomé tejto ústavnej inštitúcie. Ak pán Danko a koalícia seriózne hovoria o rokovacom poriadku, o jeho nedostatkoch, tak nech sa nehrajú na vychovávateľov v prvom nápravno-výchovnom zariadení Slovenska, nech nepoučujú o oblečení dámy, nech sa naučia správať k ženám a nech si sadnú s tými ľuďmi, ktorí majú viac skúsenosti, a tým nehovorím o sebe. Už som spomínal, že tu mnohí poslanci tie skúsenosti s vyhotovovaním dokumentov, ktoré by mohli lepšie riadiť život parlamentu, iste majú. Nech si sadnú a nech na tomto dokumente robia najmenej niekoľko mesiacov, možno rok. Rokovací poriadok Národnej rady, to nie je trhací kalendár. Tu sa 150 ľudí a takisto veľa novinárov a verejnosť, ktorá sleduje politický život, musí za prvé presvedčiť, že to má nejaký zmysel, tie zmeny rokovacieho, a potom znovu naučiť na tie pravidlá rokovacieho poriadku, aké sú. My sme chceli, aby... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)
Glváč, Martin, podpredseda NR SR
Pán poslanec, nerád vás prerušujem, ale...
Budaj, Ján, poslanec NR SR
Chápem. Verím aj, že nerád, áno. (Smiech v sále a potlesk.)
