Dámy a páni, tento, tento zákon, táto novela, kde si hľadá cestu k sebe aj opozícia, aj minister financií, má celý rad originálnych čŕt. Teda jednou z tých čŕt je, že minister naozaj načúval argumentom, a aj keď teraz sa zaoberá dôležitým rozhovorom, viem, že ma jedným uchom tiež načúva. Pán minister si niektoré návrhy osvojil a ja sa k nim ešte dostanem.
Ale v úvode chcem povedať niekoľko viet všeobecných na tému zmysluplnosti tejto regulácie. Lebo, viete, poslanci majú, majú kartičky, ktorými môžu hlasovať, a často ich to zvádza k myšlienke, že napravia svet neustále novými a novými zákonmi, novými a novými reguláciami, predpismi, a ja nie som práve ten, ktorý by veril na nekonečnú možnosť rozkazovania ľuďom cez zákony.
Ideálne je, ak by sa štát nemusel starať napríklad do páleníc a neregulovať túto oblasť. Koniec koncov mohol by zdaniť aj predaj takto podomácky vyrobeného alkoholu, a predsa si to nemôžme dovoliť. Ideálne by bolo, ak by mali ľudia silné samoregulačné návyky, nazvime to takto, vedeli by odhadnúť spotrebiteľský tovar vždy a presne, ktorý sa im núka, ale to by sa, pravda, iste nemohla stať smrtiaca epidémia alkoholom, ktorej sme pred niekoľkými rokmi boli svedkami v susednom Česku. Je teda asi rozumné, že v tejto oblasti podnikania existuje regulácia. Sú proste ľudia, ktorí sa toho alkoholu napijú, aj keď majú temné a správne podozrenie, že im to neprospeje, ba že ten alkohol je možno aj smrtiaci.
Mnohé, alkohol je stará návyková droga, legalizovaná, štát na nej zarába, zarába na nej podnikanie. Vieme ju udržiavať, verím, na Slovensku dneska v rozumnej pozícii. Ale doba po novembri ´89 nás zaskočila mnohými novinkami. Napríklad tieto herne s lesklými úžasnými strojmi, dovezenými často po vyhodení zo Západu ako secondhand, očarúvali mladých, ale aj nielen mladých, zrazu ponúkali úplne nový druh zážitku, ktorý za bývalého režimu bol doslova trestným činom. Zrazu bolo možné prekročiť túto, túto bariéru, toto tabu. Za bývalého režimu, viem, že niektoré spolky, Košice tým boli povestné, hrávali o peniaze, také malé peniaze, šachy, hrávali potajme karty a zrazu to všetko, to všetko bolo v krásnych priestoroch, nablýskaných sálach alebo niekedy, niekedy v bývalých kočikárňach, podľa toho, kde ste sa išli pozrieť.
Najnovšie je pravdou aj to, že nás zaskakujú aj nové technológie. Tie stroje boli vtedy pre nás novou, novou, novým obrazom, novou skúsenosťou, ale nové, moderné elektronické technológie, ktoré sa šíria sieťami a slúžia tiež na pestovanie hazardu alebo na užívanie si hazardu, tie sú už oproti nim oveľa účinnejšie, sú oveľa príťažlivejšie a dokážu naozaj sa chovať ako akýsi implantát na mozog, ktorý spôsobuje istému druhu ľudí rozkoš, radosť, príjemnosť.
Pravdou je, že imperatív zisku stojí proste pri niektorých druhoch podnikania, prirodzený imperatív zisku, ľudia podnikajú, aby uživili a zarobili a získali prospech, majetok, a je to, je to pohon, energia spoločnosti, najmä jej hospodárstva. Ale stáva sa, že niektoré druhy podnikania sú v rozpore s imperatívom verejného záujmu. Tak je to pri tej regul..., pri tých reguláciách alkoholu, ale povedzme aj reguláciách liekov.
Iste, mohli by sme rozprávať o mnohých veciach, ktoré môžu byť teoreticky návykové, a naozaj poslanci by nemali podliehať pokušeniu, že všetko zregulujú. V tomto prípade ale ako človek, ktorý nie je, nie je stúpencom nadmerných regulácií, dávam za pravdu aj úsiliu vlády, aj úsiliu mojich kolegov poslancov, že v tomto prípade ide o podnikanie, ktoré, ako už preukázalo štvrťstoročie jeho účinkovania na Slovensku, ktoré je spôsobilé priniesť ľuďom nielen zábavu, ale aj utrpenie, tragédie rodín, konkurzy a úpadky, finančné úpadky ľudí, ktoré na Slovensku najmä v podobe exekúcií máme v neuveriteľnom množstve.
Dá sa povedať, že aj v iných, aj v iných druhoch podnikania, ktoré nesú so sebou riziko návykovosti a sociálneho rozpadu, sa jednotlivé krajiny Európskej únie, ale môžme povedať aj krajiny sveta, chovajú veľmi špecificky, doslova šijú ten kabát na mieru toho času a tej komunity, pre ktorú sú určené. Fíni a mnohí Škandinávci majú izolovaný predaj alkoholu od potravín a domnievajú sa, veria, že touto reguláciou prinesú prospech pre tých, ktorí pre alkohol upadajú a nezvládajú túto návykovú látku.
U nás predpisy, ktoré máme, očividne budili nespokojnosť, tak ako medzi poslancami, tak aj vo vláde, a preto tu máme návrhy na zmenu.
Všetci chválime pána ministra, že k nim pristupuje veľmi zodpovedne. Oceňujem napríklad, že samospráva bude môcť rozhodovať selektívne, to je veľmi rozumné pravidlo, lebo to bola jedna z poistiek chrániacich tento priemysel, že samospráva buď zamietne v celej obci tento druh zábavy, alebo ho povolí. Bol to úplne nezmyselný, samozrejme, požiadavok zakotvený v zákone, vyslovene ako poistka najmä pre také mestá ako Bratislava, nech sa páči, rozmyslite si, či Kempinski neodíde, či nezruší, či sa nezruší medzinárodná licencia Sheratonu alebo iných hotelov, ktoré môžu mať v tých licenciách aj požiadavku, aby tam bola možná v hoteli takáto zábava. A dalo sa čakať, že mnohé, mnohé mestské zastupiteľstvá pod takýmto tlakom, že majú zakázať všetko alebo nič, jednoducho nebudú schopné, nebudú schopné zakázať všetko, a tak vlastne ostane všetko povolené. Toto oceňujem.
Ale teraz príde to ale. Jedna vec je už spomínaná ochranná zóna. Nedramatizoval by som to, ale je to odbúravanie jednej oblasti. Najvážnejšie ale vidím 20-percentnú hranicu. Tá hranica, pán minister, je privysoká, nejde mi teraz o odovzdanú petíciu a ten škandál, ktorý sa tam stal, na ktorý obaja máme, a myslím, že aj mnohí poslanci, veľmi zlý názor, to je incident, ktorý by si zaslúžil poriadne vyšetrenie a pichnutie dotyčného zlodeja do kriminálu, dajme ho predsa len ale bokom. Ak by sa v budúcnosti akákoľvek petícia v akomkoľvek inom meste robila, 20 % je teda poriadna hranica. Ja viem, ako sa tá petícia zbierala, bolo to veľmi útrpné, išlo to veľmi pomaly a po tom, ako sa teraz stratili osobné údaje, tak viem si predstaviť, že to pôjde ešte ťažšie. 20 %, som presvedčený, zoberte si v Bratislave, znamenalo by to, ak má Bratislava povedzme 420-tisíc obyvateľov, tak aj 20 % je ešte veľmi vysoké číslo.
Ďalším špecifikom je, že zákon dal lehotu pred nejakým časom, zákon o petíciách, do ktorej petícia musí byť vybavená. Tá lehota je 30 dní a ten adresát petície môže petíciu vrátiť na doplnenie, tí majú ďalších 30 dní a v prípade, ak ide o zložitú vec, zložitejšiu vec, tak môže to byť až dvojnásobok. Čiže prvých 30 dní a potom povedzme 60 dní. No to je, ako vidíme na bratislavskom príklade, pri tomto systéme vlastne nezvládnuteľné. Pán primátor zďaleka nemá zrátané všetky podpisy, aj keď ako poslancovi a predsedovi najväčšieho klubu mi odmieta povedať, koľko ich má zrátané, ale to už patrí k jeho špecifikám.
V zásade, ak má porovnávať osobné údaje, a vraj sa to naozaj detailne porovnáva a vyškrtávajú sa aj nejasne znejúce mená, viete, aj ja keby som sa niekde na ulici podpisoval, tak môže sa stať, že keď to bude po mne, alebo teda keď tú petíciu bude kontrolovať niekto, tak nebude si istý, či je tam Budaj s J alebo s Y a jednoducho to meno vyškrtne, lebo som sa podpísal postojačky, v náhlení, nemyslím, podpísal, ale napísal napríklad meno. Takisto ide o adresy, o číslicu, či je to jednotka, či je to štvorka, ak sa takto, ak by sa takto postupovalo pri iných petíciách, však viete, že je potrebná petícia napríklad na založenie strany. Odovzdáva sa taká petícia. Sú viaceré petície, ktoré sa odovzdávajú, a pri žiadnej neplatí takáto požiadavka, aby sa overovala do najmenšieho detailu. Platí skôr požiadavka, že keď má niekto výhradu, vyriekne ju a príde viac-menej k námatkovej kontrole a overuje sa, či je tam podozrenie z nejakého klamania. Potom ak sa pri tej námatkovej kontrole také klamanie preukáže, tak už potom môže prísť k takémuto podrobnému preskúmaniu petície. Ale vyžadovať to vopred, ako to súčasný zákon vyžaduje, znamená, že de facto žiadna petícia vo veľkom meste nebude v legálnej lehote zrátaná. Tým pádom bude vlastne zmarená. Pretože ak by aj primátor toho či onoho mesta, hovorím o primátoroch zato, že naozaj to ten problém sa vynára najmä pri väčších sídlach, ak by aj primátor toho či onoho mesta potom na základe petície nakoniec by ju dorátal, povedzme o pol roka, ale na základe takéhoto meškania by schválili všeobecne záväzné nariadenie, tak hráčska loby by ho poľahky na súde rozbila a poukázala by na to, že prišlo k schváleniu na základe už neplatnej petície, ktorá expirovala, ktorej premeškal čas.
Chcem poukázať na tento problém, pretože aj pri znížení 20 % to nevidím tam v tom zákone, možno ma pán minister opraví, ale nevidím tam ochranu pred týmto problémom. Naďalej zostáva v petičnom zákone termín 30 dní a oprava na 30 dní, výnimočne na 60 dní. Dohromady je to príliš krátka doba na to, aby sa veľká petícia, povedzme 80-tisícová, ktorá by po znížení kvóra takáto zhruba v Bratislave bola potrebná, aby sa takýmto, tým spôsobom, aký som tu opísal, overila.
Ja skončím svoj príhovor aj preto, že je za jednu minútu devätnásť a budú ešte iní rečníci pokračovať zajtra, chcel som skončiť jednoduchým sloganom, pán minister, vráťme toto právo samospráve. Samospráva vie, že zákazom hier príde o nejaké príjmy, vie to veľmi dobre aj bratislavská samospráva, aj košická, každá. Vie aj presne o aké. Na druhej strane môže stáť vôľa občanov, na druhej strane môžu stáť, nazvime to, sociálne náklady, ktoré idú s povolením hazardu a každá samospráva nech sa s týmto popasuje, ako vie, tak ako sa pasuje s inými licenciami, či sú to, alebo súhlasmi, či je to výstavba, urbanizmus alebo regulácia dopravy v meste.
Vráťme toto právo samospráve, vráťme to do rúk tých, ktorí žijú v tých sídlach, v ktorých sa herne vytvárajú. To znamená nulová potreba petície, všetko ostatné by bolo postačujúce, len tá petícia, či pôjdete na 10, na 15 %, na 20 %, stále pôsobí ako neprimeraná brzda, nevraviac o tom, že ešte očakávať, že by sa to malo spájať s požiadavkou, že tam má prísť, že najprv tam treba preukázať nejaké nevhodné chovanie, tomu som dobre nerozumel, že... (Reakcia ministra.) To vynímate. Tomu blahoželám, lebo to naozaj, toto je druh podnikania, ktorý môže ľuďom ubližovať, ale nerobí im to na ulici, ale robí to práve tak, že je to skryté iným očiam.
Ďakujem ešte raz a apelujem, pán minister, je to vo vašej moci, môžte zo zákona vyňať túto brzdu alebo tento regulatív, že sa požaduje, aby občania predložili podpisy, či už 20 %, 15 % alebo 30 %. Všetky tie hranice sú problematické a pôsobia tak, že nedávajú to právo samospráve, komplikuje im ho.
Ďakujem veľmi pekne.
