Videokanál poslanca

Tá otázka je úplne impertinentná, pán predsedajúci. Len problém je, že impertinentný je aj ten problém.

Glváč, Martin, podpredseda NR SR
To znamená, trváte na...

Budaj, Ján, poslanec NR SR
Nie. Ďakujem.

Aj tieto, táto drobná prestrelka v týchto sekundách potvrdila, že jednoducho toto nie je problém, ktorý sa dá riešiť na pôde parlamentu.
V jednej inštitúcii sa hádajú. Hádajú sa politickí nominanti so svojím predsedom. Sú aj z rôznych politických skupín, majú veľmi odlišné anamnézy, odlišné životné príbehy a také hádky a konflikty, že ja by som chcel tento post a on mi ho nedá, nájdete v každej inštitúcii. Ak parlament bude zasahovať a bude brať štatutárom právomoc a rozdá ju do toho hádajúceho kolektívu, tak rozore akúkoľvek inštitúciu. V tomto prípade teda ide o veľmi verejne viditeľnú, ktorej rozoranie vyvoláva verejné protesty.
Ak teda sa zaoberáme žabomyšími konfliktmi, telefonátmi, ja vôbec sa s tým nechcem zaoberať. Nechcem o tom počúvať, či jeden poslanec niekde sa dopytoval, alebo niekoho odporúčal. To je absolútne obyčajný, bežný život. Mňa zaujíma, či ÚPN zišiel alebo nezišiel z cesty, že nemá propagovať totalitné režimy, ale má o nich vydávať svedectvo a má to svedectvo šíriť. Podľa mojej mienky mohol by to robiť iste aj intenzívnejšie, ale z tejto cesty nezišiel.
Čiže najvyšší zákonodarný orgán nemá čo do týchto sporov, ktoré sa utrasú aj bez nás, vôbec ingerovať.

Ďakujem pekne. Tiež ľutujem, že tu nie je pán Hrnko, pretože by som mu naozaj vyjadril podporu v tom jeho záujme o Hlinku a Hlinkovu stranu. Ale od neho ako historika by som naozaj nečakal, že predvedie takú, takú, také zavádzanie.
No a jednoducho aj Hlinkova strana, najmä za života Andreja Hlinku, ale rovnako aj Komunistická strana alebo NSDAP žili aj v pluralitnej demokracii, fungovali v nich a neboli vtedy totalitnými stranami. Boli v nich jednotlivci, ktorí mali také plány, mali také ašpirácie, a keď sa vyvinula priaznivá, žiaľ, medzinárodná situácia, tak tí jednotlivci strhli na seba moc a tie totalitné vírusy sa prejavili. Tí, ktorí pozorne počúvali najmä tie dve spomínané strany, to znamená Komunistickú stranu napríklad za Klementa Gottwalda, ktorý otvorene hovoril, že chce vykrútiť krk demokratom, a Hitlera, ktorý tak isto otvorene priznával, že chce zlikvidovať Židov a liberálov, tak, a kdekoho ďalšieho, tak keby ich boli brali vážne a doslova, tak by boli možno mohli predísť, možno nie. Pravdou ale je iné. Aj ÚPN má povinnosť skúmať nie dejiny medzivojnové, to nemá v náplni. Andrej Hlinka zomrel pred vojnou a nezanechal totalitnú stranu. To nie je pravda. Jeho strana dokonca nebola ani separatistická, boli to autonomisti, ktorí žiadali pre Slovensko autonómne postavenie. Odmietnutie pluralitnej demokracie, nerešpektovanie ľudských a občianskych práv, to... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Chcem poďakovať pánovi Hegerovi za toto svedectvo, lebo v podstate počas jeho prejavu som si uvedomil, že hovorí tá generácia, ktorá za tej totality mala 10-12-13 rokov. Myslím, že v trinástich rokoch jeho zastihol november ’89, a teda vlastne je odkázaný na to, aby si vytváral názor na svet, na hodnoty už bez tej bezprostrednej skúsenosti s tým bývalým režimom. Stal sa ekonómom, manažérom a dnes si, dnes tu podal svedectvo o tom, že aj človek, ktorý nemá taký bezprostredný dôvod, ako povedzme ja, ktorý som prežil nejaký druh ústrkov alebo politické väzenie, aj tento človek, ktorý nemá takýto dôvod, nemá takúto bezprostrednú skúsenosť, je schopný porozumieť významu a oceniť význam, ktorý má ochrana našich myslí a duší pred vírusmi neznášanlivosti, zloby a vzájomnej intolerancie v mene znovu nejakej diabolskej ideológie.
A preto, pre toto pripomínanie je treba, aby ÚPN fungoval pokiaľ možno čo najnezávislejšie, bez straníckych záujmov, a aby sa stával pre ľudí, ako je aj náš mladý kolega, a ešte mladších ľudí možnosťou, možno nenásilnou, ale možnosťou nájsť si v tomto zložitom svete, keď nie vysvetlenia a ukazovatele, tak aspoň svedectvá.

My, ktorí dnes sa cítime, tu i tam to každý hovoríme, v strašnej situácii a prenasledovaní, by sme mali vážiť slová, pretože v hroboch tie kosti tých umučených politických väzňov jednej aj druhej totality sa pri týchto našich slovách, nás dobre živených poslancov, čo sa tu môžme na seba navzájom osočovať, rozdrapovať, tie kosti sa obracajú, keď nás počúvajú, tieto rúhačské reči.
Za druhé, pokiaľ ide o kategórie, selekcia tých kategórii bola absolútne politické rozhodnutie, to nemá nič s odbornou ani s historickou realitou, v skutočnosti, odborne vzaté, spoluprácu s ŠtB robili predovšetkým všetci členovia strany, však ŠtB bola ich úderná päsť, a potom teda ak chcete ísť podľa kategórii, tak ktorákoľvek kategória spolupráce, v skutočnosti pravda sa dá zistiť iba výskumom, nie z evidencií.

Tak aspoň, prosím vás, poďakovanie mi dovoľte vysloviť.
Tak práve som začal vetu, že, vážené poslankyne a poslanci, apelujem na vás, aby ste radšej otvorili debatu o tom, čo ÚPN, teda v čom sa má naozaj zlepšiť, a verte, kým sa tá debata uskutoční a pripraví sa skutočne dobrý zákon o ÚPN, tak bude dosť času na to, aby sa vyslovili aj výhrady k tomu, k tým dielčím konfliktom, ktoré sa v ústave vyskytli.

Dámy a páni, na stoloch máme projekt novelizácie, ktorý, ako už tu viacerí povedali, ale musím to len potvrdiť, je novelizáciou, ktorá je účelová. Cieľom je teda odstrániť šéfa verejnoprávnej inštitúcie. Metóda známa z 90. rokov, metóda, ktorej ste sa vy ako koalícia predsa len doteraz ubránili. Je to prvá takáto novelizácia.
Napríklad riaditeľ televízie, ktorý žal kritiku aj verejne od samotného premiéra, predsa len dokončil svoj mandát bez toho, že by sa umelo menil zákon o RTVS, ako sa to stávalo v 90. rokoch. Ako by sa nám teda vrátili v tejto jednej chvíli metódy z 90. rokov, akási zášť, ktorá je taká naliehavá, že nemôže sa dočkať konca mandátu tam zvolaného predsedu správnej rady.
ÚPN je jedna z našich mála verejnoprávnych inštitúcií, nemáme až tak veľa verejnoprávnych inštitúcií. A je možno aj jediná, ktorá sa, ktorej sa doposiaľ takéto účelové zákony netýkali. Ale zas si treba priznať, že zažíva to ÚPN po prvý raz práve zato, že nevznikla v 90. rokoch. Vznikla až v tomto storočí a bolo by dobré uchrániť ju pred tým návratom tých metód. Zaslúžila by si túto dobu alebo, alebo nazvem to eufemisticky, takú dobu rozumu, kde sa k verejným inštitúciám chovávame pragmaticky, realisticky a hodnotíme ich podľa práce, nie stranícky a nie so straníckymi cieľmi. To značí ale, že chcelo by to nejakú chvíľu na zhodnotenie spoločenského prínosu a efektivity práce ústavu aj oprávnenosti nejakých doterajších alebo budúcich legislatívnych pravidiel, ktoré, nikto netvrdí, že boli nastavené pri jej zrode tak, že by sa nedali meniť. Ale boli nastavené s cieľom, že predseda správnej rady je štatutárom a ako taký riadi ústav. Tí ostatní sú skôr v pozícii kontrolórov, neriadia, ale kontrolujú, dávajú podnety a konajú teda v zmysle, v zmysle zákona. Vieme, že sú nominovaní z rôznych politických zdrojov, o to, o to ťažšie si predstaviť, že by mohol takýto kolektív riadiť čokoľvek.
Ja by som na chvíľu, ale naozaj teda na chvíľu, lebo však rokovací poriadok mi ani nejaké dlhšie úvahy neumožňuje, sa vrátil ešte k tým časom vzniku zákona o ÚPN. Už som taký pamätník, že som bol teda aj pred tými pätnástimi rokmi zhodou okolností v Národnej rade, nie som tu tak často, ale teda vtedy sa to nejak takto podarilo. A bol som podpísaný spolu s Langošom pod týmto návrhom zákona. Spoločne potom poslanci vtedy museli ešte aj prelomiť veto prezidenta, ktorý si zákon neprial, vrátil ho. A na chvíľu by som si doprial aj takú ilúziu, že dnes tu sú aj ľudia, ktorým nejde len o výmenu predsedu, ale naozaj považujú túto verejnú inštitúciu, ktorá dostáva aj nejaké tie financie, za užitočnú a chceli by zlepšiť jej prácu.
Takže ak sa hovorí, niektorí hovoria, že ÚPN sa za Krajňáka spolitizovalo, vyčíta sa mu napríklad uverejnenie výtvarného diela známeho výtvarníka Ruda Sýkoru na titulnej stránke časopisu. No ale to bolo umelecké dielo. To nebola štúdia ani stanovisko a už vôbec nie predsedu, predsedu ÚPN. Iní hovoria zase, že sa ide spolitizovať súčasnou iniciatívou SNS, ale používať termín spolitizované ÚPN je tak trochu nezmysel.
ÚPN sa zrodil ako inštitúcia, ktorá je výrazom politickej vôle, je vlastne jediným výrazom alebo jedným z mála strážcov niektorých častí našej ústavy. Zrodil sa ako verejnoprávna inštitúcia, ktorej poslaním je byť a zostávať nositeľom politického, presnejšie povedané, demokratického posolstva. A totiž že režimy medzi rokmi ’39 a ’89 boli nedemokratické, po väčšinu času diktátorské, ba dokonca teda až totalitné. ÚPN vznikol, aby skúmal a zverejňoval zločiny, zločiny týchto režimov. Prečo by to mal robiť vôbec? No preto, lebo tie režimy, ako aj logika hovorí, si svoju zločinnosť nepriznávali. Trvali pol storočia, ale disponovali veľmi modernou masovou propagandou, ktorou maskovali svoje zločiny. Používali moderné metódy manipulácie s verejnou mienkou a používali cenzúru. Kombináciou týchto metód dosiahli, že vlastne občania, ktorých sa bezprostredne nedotkli tieto brutálne metódy totality, mali ilúziu normality. Aspoň im ju núkali, túto ilúziu normality.
Je to, dámy a páni, na nás ľuďoch vskutku zvláštne a jedinečné a možno až obdivuhodné, ako si vieme pomôcť aj v zlých životných situáciách a ako prežívame aj v režimoch, ktoré by mali vyvolať zúfalstvo a beznádej. Uvedomil som si to ako politický väzeň. Áno, aj v cele sa ľudia tešia z pekného rána a z kúska plesnivého chlebíka, môžu snívať. Počúval som krásne plány aj takých väzňov, ktorí z tej vyšetrovačky išlo onedlho do cely smrti. A verím, že ešte ani tam nestratili túto úžasnú ľudskú schopnosť, a to je schopnosť nájsť zmysel a nádej aj v beznádeji a zúfalstve.
Dokážeme sa sami stať slepými k ťažkostiam, ak sú neprekonateľné. Je to náš spôsob prežitia, každého jedného človeka. Dokážeme si zmeniť uhol pohľadu na realitu a žiť s tým problémom a ťažkosťami aj vtedy a tam, kde niektorí by povedali z tých lepších podmienok, že tam sa ani žiť nedalo. Táto schopnosť pomáha ľuďom žiť, prežiť, mať deti, dúfať v lepšiu budúcnosť a nám Čechom a Slovákom v tejto vtedy v spoločnej republike pomáhala prežívať riziká oboch tých totalít, riziká poníženia a strasti.
Ale dnes nám tá istá schopnosť, ktorú sme vtedy použili na svoje prežitie, pre pokoj svojich rodín, pre aký-taký normálny život, dnes nám často bráni priznať si, že to bolo na neprežitie. Pre tých, teda najmä povedzme ktorí, ktorí tiež už pozabúdali, pripomeniem pár faktov. Ešte mi ten, tá časomiera to umožňuje.
Zoberte si tie fakty o postavení človeka v tých dvoch totalitách. Nikto, ani ten, ktorý bol príslušník tej vládnucej strany, nemal istotu života, nemal istotu majetku, nemal istotu, že jeho rodiny budú prežívať normálny život. Či už niečo dokázal, alebo vlastnil, alebo či si v živote niečo naplánoval, štát, resp. strana, resp. totalitná moc to mohla roztrhať ako, a zbúrať ako domček z karát.
Veľa občanov totalitných štátov bolo diskriminovaných. A to nebolo, keď poviem, že veľa, prakticky boli diskriminovaní všetci. Diskriminovaní boli dokonca aj tí, čo diskriminovali. To znamená raz pre vieru, inokedy pre rasovú alebo triedny pôvod. Ďalší boli diskriminovaní pre vzdelaných alebo majetných rodičov, iní pre sexuálnu orientáciu, ďalší pre národnosť a tak ďalej a tak ďalej. Mnohí boli pre akúkoľvek z týchto odlišností, z týchto, z týchto, z týchto vlastností alebo postojov prenasledovaní, väznení alebo aj zabití. Pre vieru, pre rodičov, pre kritiku vlády.
Je povinné pripomenúť, že sme nemali slobodu pohybu, že sme sa nesmeli slobodne spolčovať, a to najmä za komunizmu, dokonca ani spolčovať v mene obživy seba a svojich rodín prácou, svojím remeslom alebo podnikavosťou. Nesmeli sme slobodne tvoriť, slobodne hovoriť. Obe totality nás násilne opakovane ožobračovali o majetky. A špeciálne vybraté skupiny nielenže ožobráčili, ale vyvážali, hoci boli právoplatnými občanmi štátu. Museli odísť preč z vlasti na viac-menej istú smrť, jedni do nacistických lágrov, druhí do sovietskych gulagov.
V Európe len malá časť krajín prežila také dve totality trvajúce pol storočia, ako prežili Česi a Slováci. Tí západnejší mali možno okupáciu nacistických vojsk, ale nepoznajú komunistickú totalitu. Tí východnejší úplne od nás, tí mnohí, najmä, najmä v zauralských územiach zase nezažili vpád nemeckých vojsk. My sme žili ten všedný, nie vojnový život pod dvomi totalitami. Nadlho tie režimy zobrali ľuďom aj osobnú dôstojnosť, o občianskej zrelosti ani hovoriť. A slovenská spoločnosť podobne ako iné postkomunistické spoločenstvá za to dnes, podnes platí akési politické retribúcie. Áno, my stále za to platíme. Naše dôchodky smiešne oproti susednému Rakúsku, naše neusporiadané pomery v riadení štátu, korupcia, zlyhávanie inštitútov štátu, áno, aj tá téma, o ktorej teraz rozprávame. Mnohé štáty nepotrebujú ústav pamäti národa. Tu ale sme v celkom inej situácii.
ÚPN nevznikol, dáma a..., dámy a páni, a, prosím, obraciam sa aj na pána predkladateľa a jeho kolegov, aby bol nezaujatým uchovávateľom artefaktov. To nie je a nemôže byť niečo, ako múzeum egyptského umenia. ÚPN vznikol ako inštitút sebaobrany demokracie pred recidívou totalít. Preto každý, kto hovorí, že ÚPN vystupuje hodnotiaco a že má politický kontext, iba potvrdzuje to, čo ÚPN má robiť. Máme hádam v ústave zakotvené demokratické zriadenie? Ak ho máme a ak to ako republikáni a demokrati aj vnímame, tak predsa sme odporcovia totalít. Alebo nie? Máme o tom pochybnosti? Sme napoly odporcovia a napoly nie? Malo by sa to vyvažovať? Mali by sme občanom hovoriť, že čiastočne vlastne boli tie totality netotalitami?
Áno, aj ako jeden z poslancov, ktorí sa podpísali pod zákon o ÚPN, som bol politicky v spore s mnohými tými, čo vyrovnanie s minulosťou iba falošne omieľali. Bol som v spore s tými, čo zneužívali archívy ŠtB v politickom boji. Viem podať svedectvo, ako zneužila moc federálneho ministerstva vnútra dokumenty a archívy ŠtB na zastrašovanie politikov na Slovensku, ako bezohľadne sa kompromitovali stúpenci zvrchovanosti a slovenskej štátnosti. To nie je žiaden problém preukázať a je moja povinnosť to aj o tom svedčiť.
Dnes je veľkým paradoxom, že o tomto veľkom zneužití archívov a o masívnom porušení občianskych práv smelšie hovoria už aj v tom Česku, ale u nás aj o tomto iba mlčíme. Ale napriek tomu sa tých pätnásť rokov ukázalo, že sme sa nemýlili, ak sme hlasovali za vznik Ústavu pamäti národa, a nemýlime sa, ak jeho existenciu hájime aj dnes, pretože politický vývoj aj inde vo svete ukazuje, že prenášať z generácie na generáciu politickú skúsenosť, sociálnu skúsenosť, kultúrnu skúsenosť z takého ataku na ľudskosť a humanitu, aké predstavuje totalita, je obrovská a ťažká úloha.
Preto ÚPN nemôže fungovať iba tak, že by totality archivoval, ako som už spomínal, ako múzeum. A už vôbec nesmie fungovať tak, že by totality hájil. Jeho úlohou bolo a je otvárať oči nám, ktorí sme totality zažili, ale, ale stále aj podnes v nás sú rezíduá nebývalej modernej a systémovej propagandy. A prakticky stále sa mi potvrdzuje, že s tým aj komunistickým, alebo fašistickým režimom má jasno najmä ten, na koho dopadla ich päsť. Ale v momente, keď sa povedzme jeho ani jeho bezprostrednej rodiny táto päsť nedotkla, už sme každý náchylný si hovoriť, no veď nebolo to také strašné a tí ľudia možno preháňajú, možno nebolo toľko zabitých na železnej opone, možno nebolo až na toľko tisíc rokov odsúdených politických väzňov. Ale bolo, páni a dámy, bolo.
ÚPN je nám v niečom aj nepríjemný, pretože, samozrejme, ukazuje aj zlyhania, ukazuje aj slabosť a zraniteľnosť ľudí, ktorí pod tlakom totalitnej moci uhýbali, nehali sa vydierať, zastrašiť. Napriek tomu iba vtedy bude hodnoverné naše svedectvo o totalitách, keď budeme hovoriť pravdu aj o svojich prehrách a zlyhaniach. Snažím sa to robiť aj ja osobne, hoci viete, že nie je to ľahká vec. Faktom je, že boli sme strašení veľmi účinne, oblbovaní veľmi účinne, že nás držali za drôtami ako chovnú zver, že z nás robili zbabelcov, že z nás robili milióny zlomených orwellovských non hrdinov, slovenských Winstonov a slovenské Júlie z románu „1984“. Je to, pripomínať tieto doby je potrebné a nevyhnutné pre udržanie politického obsahu našej ústavy a kontinuitu hodnôt, na ktorom bola Slovenská republika založená. A tá bola, chvalabohu, založená na ideáloch slobody a demokracie.
Ak by sme to napríklad na tejto schôdzi, kde priamo na začiatku sa oslavovala tá ústava, boli schopní zabudnúť, tak by sme naozaj boli komickí. Musíme to pripomínať a udržiavať našu sociálnu pamäť práve tak, ako je potrebné uchovávanie a ukazovanie utrpenia v Osvienčime a iných moderných totalít. Tie totiž nemuseli byť poslednou anomáliou. Ako vidíme, žiadne, ani najtrpkejšie a najnespravodlivejšie utrpenie jednotlivca nemusí poučiť mladšiu generáciu, čo mučená nebola, nepríde to poznanie len tak samovoľne, len zato, že sa to udialo, len zato, že komunistická alebo fašistická totalita padla. Nemusela skončiť, môže sa vrátiť.
K tomu prenášaniu skúseností jednej generácie na druhú je treba cieľavedomé úsilie oboch tých strán, tých mladých, čo vtedy nežili, aj nás, ktorí sme, žiaľ, museli tú dobu prežiť, cieľavedomé úsilie, ale najmä pomoc inštitucionálna, a to v tomto prípade je ÚPN. V porovnaní s podobnými organizáciami v zahraničí, či už je to Nemecko, alebo aj povedzme Poľsko, ale aj Česko, je náš ÚPN naozaj chudobný brat. Málo ľudí, málo peňazí, dodnes nemá budovu, je to trpená inštitúcia, ale jeho, jeho hlas stále znie. A znie aj voči mocných ľuďom.
Ja som nemal nejaké extra ilúzie o, o ÚPN, pretože už ani neviem presne, ako sa vymieňajú tí ľudia a kto je čí kôň, ale postoj, aký zaujali v kauze Babiš, získal rešpekt aj u menej pozorných divákov, než som ja, a možno aj v susednom Česku, pretože sa postavili proti človeku, politickej moci, mediálnej moci, finančnej moci a trvali na svojom práve svedčiť o minulosti.
Sekundy mi odbíjajú, takže prosím, ak chcete napríklad, vy vo SMER-e, aby vám verili, že chcete odstrániť tiene ľudáckych a fašistických, fašistickej minulosti v Banskej Bystrici, alebo v SNS, ak chcete, aby sme naozaj brali Slotu ako minulosť, ktorá, ktorá sa už nevráti, nevracajte metódy, ktoré boli v časoch Mečiara a Slotu. A MOST... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Hrnčiar, Andrej, podpredseda NR SR
Pán poslanec.

Budaj, Ján, poslanec NR SR
... MOST by nemal byť mostom k rehabilitácii totalít ani ustupovania tlakom.
Poslanci a poslankyne, zišli sme sa... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Hrnčiar, Andrej, podpredseda NR SR
Pán poslanec, uplynul čas.
Ďalším vystupujúcim v rozprave je pán poslanec Heger. (Reakcia z pléna.) Aha, teda, pardon...

Ďakujem všetkým za prispetie do debaty. No naozaj, stromy ako také neprekážajú nikomu, no ani tým, čo ich rúbu. V skutočnosti proste majú iné záujmy a tie uprednostnia a dokonca ani to im nemožno a priori zazlievať, pretože žijeme v slobodnej dobe, v slobodnej krajine a v tej prebieha jednoducho zápas záujmov. Je len otázka, že pri tom pretláčaní, je to ako keď sa pretláčajú dve ruky. Pri tom pretláčaní tá ruka, ktorá chce zarobiť peniaze, je jasná. Je to privátny podnikateľ, je to nejaká korporácia. A otázka ale na Slovensku vždy bolestná je tá, bude dosť silná ruka na tej druhej strane? Verejnosť nám nedá za to do vrecka úplatok. Pôjdeme napriek tomu obhajovať jej záujem? A takto stojí otázka aj pri tomto zákone, aj pri zákone, ďalších zákonoch, ktoré obhajujú prírodné dedičstvo.
Prírodné dedičstvo mlčky stojí a pozerá sa na nás, či nájde obhajcov verejného záujmu.

Vážení páni, pán predkladateľ je z výboru pre pôdohospodárstvo a životné prostredie, kde sme aj spolu s kolegyňou Zemanovou, a ja si vážim, že prichádzajú s iniciatívou. Samozrejme, záujmy obcí sú predovšetkým a občania to aj od svojich starostov a primátorov čakajú, o urbanizácii miest a obcí a diskusia, v ktorej sme sa zatiaľ nenašli, je teraz o tom, ako má vlastne ten rozvoj, tá urbanizácia vyzerať. Zalievanie asfaltom, zalievanie betónom?
Pred dlhými rokmi napríklad bolo nemysliteľné aj diskutovať o, o bariérach. To bola tak iracionálna, bývalý režim mal iracionálny strach z vozíčkárov, z hendikepovaných ľudí, že, že keď sme už zo zúfalstva, ako im inak pomôcť a ako symbolizovať našu, náš odpor voči tomu, že táto menšina je diskriminovaná, tak sme v Bratislave čakanmi rozbíjali niektoré najvyššie obrubníky, a kým teda prišla polícia, tak sme zmizli, a vytvárali sme pre vozíčkárov a, samozrejme, aj pre mamičky s kočíkmi aspoň symbolické cestičky bez bariér. Vtedy sa to zdalo, že, že je to až skoro politické gesto. Dnes nikto nepochybuje, že chceme žiť v spoločnosti, ktorá odstraňuje bariéry. Aj tieto fyzické bariéry napríklad. A že sme radi, ak sa tí ľudia, ktorí majú hendikep začlenia do práce, že každá spoločnosť môže povedať, že tak ako nesmierne získala, keď sa začlenili do vedy, práce, vzdelávania ženy, a nie je to tak dávno, tak takisto tie spoločnosti, ktoré dokážu začleniť, začleniť hendikepovaných, nesmierne získavajú.
Diskusia o tom, či stromy môžu byť vyrúbané a nahrádzané potom aj stavbami, hoci aj s názvom, že je to zelená infraštruktúra, je trošku podobného charakteru. Už teda vieme, že rúbať zbesilo stromy tie obce odzelení, že je tu nejaká zmena klímy, že nemôžme hazardovať, najmä vo väčších mestách s tým, s tou bublinou prehriatia, pre ktorú starší ľudia potom predčasne zomierajú a kolabujú v betónových sídliskách, že je výborné, že povedzme v bratislavskej Petržalke, ktorá tak vyzerala ako betónová džungľa, je dnes zeleň a vďaka tomu je tá štvrť neporovnateľne obývateľnejšia aj prívetivejšia pre svojich občanov.
Nepochybujem, že ste vedení v podstate slušným úmyslom trochu rozviazať ruky tým starostom, nepochybujem, že je aj veľa starostov, povedzme v ZMOS-e, ktorým sa zdá, že keď okolo nich, okolo ich dedinky je také záľahy zelene, aspoň im to tak pripadá, kopce stromov a lesy, tak prečo by mali robiť náhradnú výsadbu. No ale zákony nie sú len pre nejaké koncové obce, ktoré sú na konci ciest. Zákony sú potom aj pre iné mestá. A zo skúseností komunálneho politika a ešte predtým aktivistu v obidvoch tých režimoch môžem povedať, že no, už je to tak v povahe, v povahe vecí, že aj táto na pohľad nevinná novela sa, obávam, zmení na to, že drvivá väčšina tých financií, ktoré idú za výrub stromov, sa potom premení na technické diela, ktoré teda už podľa slušnosti tých ľudí raz budú viac, raz menej imitovať tú tzv. zelenosť.
Problémom je, že v novele sa používa pojem napríklad zelená infraštruktúra, ktorý nie je prenesený do tej základnej legislatívy, a to je stavebný zákon. Ja by som si veľmi prial, aby koalícia obnovila myšlienku nového stavebného zákona. Veď v minulom volebnom období, keď vládol SMER, bol ten stavebný zákon už na spadnutie a ja som vtedy ako komunálny politik chodil dokonca na mnohé konzultácie, ale nakoniec akoby stále je nad tým zákonom taká kliatba, nakoniec sa to nepodarilo. Nemôžte podľa môjho názoru celkom improvizovať pojmy, ktoré hoci sa aj frekventujú v európskej legislatíve, nie sú ukotvené v tomto základnom zákone, ktorý sa týka urbanizmu a rozvoja miest a obcí, a to je stavebný zákon.
Takisto, ako tu už bolo zmienené, chýba zákon o ochrane krajiny, ktorý by mnohé pojmy zakotvil. Napríklad aj verejný záujem. Lebo napríklad, tie peniaze, keby sme mali niekde zakotvený a spresnený pojem verejný záujem, čo je naozaj veľký paradox, 27 rokov už tuná sa buduje krajina nie podľa vôle štátostrany, ale podľa vôle verejného záujmu, mali by politici slúžiť verejnému záujmu, ale akosi sa vyhýbame celé tie roky povedať si presnejšie alebo až úplne presne, kedy sa niečo dá označiť za verejný záujem a kedy je to prikrývka iných záujmov, podnikateľských alebo straníckych alebo súkromných. Mám s tým mnohoročnú skúsenosť v Bratislave, skoro každý pekný ideál, raz to boli majstrovstvá sveta v hokeji, šport, ten je pomerne často takouto prikrývkou, takým figovým listom, inokedy cirkev, áno, ochrana bitých žien, aj na to išla nehnuteľnosť, ktorá sa nedávno, ako ste možno čítali, mestu už definitívne stratila.
Práve táto skúsenosť ma vedie k obavám, že to písmeno e), ktoré tam máte, proti ostatným nemám výhradu, ide o, ide o § 48 ods. 1 písm. e), kde práve definujete využívanie peňazí z výrubu stromov na, na akési druhy technických stavieb, alebo teda tú zelenú infraštruktúru, že podobne ako v spomínaných prípadoch bude tá zelená farma tým figovým listom, bude tou, tým prikrytím čisto podnikateľských alebo privátnych cieľov.
Keďže, ako tu tiež už zaznelo, nie je ani len to definované, že keď zelené strechy, čo, medzi nami, zelená strecha je proste súčasť stavby, a to, že sa volá zelená je pekné, ale je to (povedané so smiechom) stavba jak hrom a dobre drahá. Oveľa drahšia, ako všetci vieme, než strecha tradičná. Čiže či cez takéto slovíčka nepôjde dokonca o podporu súkromných stavieb, lebo nie je tam, nie je tam explicitne definované, že má ísť o stavby, zelené strechy verejných inštitúcií alebo nejakých inštitúcií neprivátnych.
Myslím, že pre predkladateľov je ten hlavný problém, a to bola ich úloha a statočne sa s ňou teda boria, vypočuť si intervenciu alebo hlas starostov a možno aj poslancov z lokálnych, z lokalít Slovenska a na druhej strane teda až tak úplne neísť proti stromom. Ja vám rozumiem, len vás vyzývam, aby ste sa nevracali do čias, keď zelená politika bol neznámy pojem. Tu v tejto sále medzi vami aj v strane SMER, aj v SNS a aj v MOST-e je zelená politika dávno pojem známy a rešpektovaný. Nemôžme celkom vždy vyhovieť úplne všetkým, aj tým, ktorí by chceli preniesť všetky peniaze na stromy na celkom iné účely.
Máme za sebou napokon tak horúce leto a také výkyvy počasia v celej Európe, že môžme byť vďační, že Slovensko je stále ešte zelené. Apelujem na vás aj kvôli tomu, že pred pár hodinami teda bol zmetený zo stola za veľkej neľúbosti aj signatárov petícií, občianskych aktivistov, ochranárov zákon, ktorý by bol vylepšoval využívanie stromov na biomasu.
Toto je, ako sa zdá, by mal byť ďalší zákon, ktorý obmedzí využívanie verejných prostriedkov na ochranu pred, pred týmito zmenami a pred, ochranu pred ničením zelene. Vyvarujme sa, aby nám začali hovoriť, že biomasaker sa odohráva rovno v tejto sále pléna Národnej rady, že odtiaľto vychádzajú takéto neperspektívne plány. Neperspektívne za to, že ak naozaj odlesníme Slovensko, možno mnohí z nás a z vás už budú dávno mimo politiky, ale možno si tí mladí, ktorí budú musieť na takom Slovensku žiť, spomenú, kto ako zahlasoval a akými malými a na pohľad dokonca nazeleno nafarbenými slovami to odlesňovanie prebiehalo. Veď aj to spaľovanie biomasy a spaľovanie teda, bohužiaľ, často zdravých stromov je pod prikrývkou alternatívnych zdrojov energie. Tak sa to robí u nás a musíme, musíme tomu čeliť a snažiť sa tieto záujmové skupiny vybalansovať s tým verejným záujmom a obhájiť ten verejný záujem.
V tomto prípade sa vám núka, vám ako predkladateľom, vynikajúca možnosť diskutovať s celým radom aktivistov, ktorí stoja vlastne na strane zelene a ktorí vám núkajú, nekritizujú celý zákon, tak ako ani my poslanci, ale núkajú vám ruku, podávajú vám ruku, aby ste o tom diskutovali, možno aj aby ste svoj zákon spojili teraz s novelizáciou toho stavebného zákona, prípadne so zákonom s ešte väčšou ašpiráciou dať na stôl zákon o ochrane krajiny, kde tie pojmy už potom budú dávať zmysel a budú zadefinované také slová, ako je zelená infraštruktúra, a nebudú pôsobiť iba ako pláštik na presmerovanie peňazí povedzme do súkromných vrecák alebo zo stromov na stavby.
Ďakujem pekne.

Ďakujem. Ďakujem pekne. Pán Rajtár núka koalícii dohodu o tom, ako by mali byť využívané tieto výbory, vyšetrovacie výbory, o ktorých hovorí novela. Pripomenul nám, že minulý týždeň nám všetkým, ktorí počúvame tento veľmi, tú veľmi dôležitú tému, lebo samozrejme vyšetrovacie výbory, to by bola kvalitatívna zmena vo vzťahu vo výkone kontrolných právomocí poslancov a Národnej rady, pripomína nám to, to jeho fifty:fifty a to doslova a do písmena to, čo tu minulý týždeň povedal koaličný predseda výboru, keď hovoril a apeloval na opozíciu, aby podporila zrušenie dlhovej brzdy. Ponúkal presne taký orgán dohody, ako majú byť využívané tie prípadné peniaze, ktoré by sa úverovali po zrušení dlhovej brzdy. Ja aj iní poslanci sme ale poukázali, že proste liať peniaze do niečoho, o čom sa obávame, že je deravý hrniec, nedáva veľký zmysel a poukázali sme na to, že nedôvera medzi opozíciou a koalíciou je veľmi vysoká, je nadštandardná a zmierniť by ju mohlo napríklad prijatie takých opatrení protikorupčných, ako je obnovenie vyšetrovacích výborov.
Čiže sme tu vlastne na krok od dohody. Vy hovoríte, že na ešte väčší rozvoj Slovenska treba využiť nízko úročené úvery, a my hovoríme, dajte nám garancie, že sa tu nekradne a že sa korupcia nezahryzne aj do týchto peňazí. Čiže urobme stôl ,diskutujúci o tom, že keď z obidvoch strán je vôľa, tu je napríklad zákon o vyšetrovacích výboroch, samozrejme ja hneď za seba hovorím, že to nie je začiatok a koniec všetkých protikorupčných opatrení... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)