Dámy a páni, na stoloch máme projekt novelizácie, ktorý, ako už tu viacerí povedali, ale musím to len potvrdiť, je novelizáciou, ktorá je účelová. Cieľom je teda odstrániť šéfa verejnoprávnej inštitúcie. Metóda známa z 90. rokov, metóda, ktorej ste sa vy ako koalícia predsa len doteraz ubránili. Je to prvá takáto novelizácia.
Napríklad riaditeľ televízie, ktorý žal kritiku aj verejne od samotného premiéra, predsa len dokončil svoj mandát bez toho, že by sa umelo menil zákon o RTVS, ako sa to stávalo v 90. rokoch. Ako by sa nám teda vrátili v tejto jednej chvíli metódy z 90. rokov, akási zášť, ktorá je taká naliehavá, že nemôže sa dočkať konca mandátu tam zvolaného predsedu správnej rady.
ÚPN je jedna z našich mála verejnoprávnych inštitúcií, nemáme až tak veľa verejnoprávnych inštitúcií. A je možno aj jediná, ktorá sa, ktorej sa doposiaľ takéto účelové zákony netýkali. Ale zas si treba priznať, že zažíva to ÚPN po prvý raz práve zato, že nevznikla v 90. rokoch. Vznikla až v tomto storočí a bolo by dobré uchrániť ju pred tým návratom tých metód. Zaslúžila by si túto dobu alebo, alebo nazvem to eufemisticky, takú dobu rozumu, kde sa k verejným inštitúciám chovávame pragmaticky, realisticky a hodnotíme ich podľa práce, nie stranícky a nie so straníckymi cieľmi. To značí ale, že chcelo by to nejakú chvíľu na zhodnotenie spoločenského prínosu a efektivity práce ústavu aj oprávnenosti nejakých doterajších alebo budúcich legislatívnych pravidiel, ktoré, nikto netvrdí, že boli nastavené pri jej zrode tak, že by sa nedali meniť. Ale boli nastavené s cieľom, že predseda správnej rady je štatutárom a ako taký riadi ústav. Tí ostatní sú skôr v pozícii kontrolórov, neriadia, ale kontrolujú, dávajú podnety a konajú teda v zmysle, v zmysle zákona. Vieme, že sú nominovaní z rôznych politických zdrojov, o to, o to ťažšie si predstaviť, že by mohol takýto kolektív riadiť čokoľvek.
Ja by som na chvíľu, ale naozaj teda na chvíľu, lebo však rokovací poriadok mi ani nejaké dlhšie úvahy neumožňuje, sa vrátil ešte k tým časom vzniku zákona o ÚPN. Už som taký pamätník, že som bol teda aj pred tými pätnástimi rokmi zhodou okolností v Národnej rade, nie som tu tak často, ale teda vtedy sa to nejak takto podarilo. A bol som podpísaný spolu s Langošom pod týmto návrhom zákona. Spoločne potom poslanci vtedy museli ešte aj prelomiť veto prezidenta, ktorý si zákon neprial, vrátil ho. A na chvíľu by som si doprial aj takú ilúziu, že dnes tu sú aj ľudia, ktorým nejde len o výmenu predsedu, ale naozaj považujú túto verejnú inštitúciu, ktorá dostáva aj nejaké tie financie, za užitočnú a chceli by zlepšiť jej prácu.
Takže ak sa hovorí, niektorí hovoria, že ÚPN sa za Krajňáka spolitizovalo, vyčíta sa mu napríklad uverejnenie výtvarného diela známeho výtvarníka Ruda Sýkoru na titulnej stránke časopisu. No ale to bolo umelecké dielo. To nebola štúdia ani stanovisko a už vôbec nie predsedu, predsedu ÚPN. Iní hovoria zase, že sa ide spolitizovať súčasnou iniciatívou SNS, ale používať termín spolitizované ÚPN je tak trochu nezmysel.
ÚPN sa zrodil ako inštitúcia, ktorá je výrazom politickej vôle, je vlastne jediným výrazom alebo jedným z mála strážcov niektorých častí našej ústavy. Zrodil sa ako verejnoprávna inštitúcia, ktorej poslaním je byť a zostávať nositeľom politického, presnejšie povedané, demokratického posolstva. A totiž že režimy medzi rokmi ’39 a ’89 boli nedemokratické, po väčšinu času diktátorské, ba dokonca teda až totalitné. ÚPN vznikol, aby skúmal a zverejňoval zločiny, zločiny týchto režimov. Prečo by to mal robiť vôbec? No preto, lebo tie režimy, ako aj logika hovorí, si svoju zločinnosť nepriznávali. Trvali pol storočia, ale disponovali veľmi modernou masovou propagandou, ktorou maskovali svoje zločiny. Používali moderné metódy manipulácie s verejnou mienkou a používali cenzúru. Kombináciou týchto metód dosiahli, že vlastne občania, ktorých sa bezprostredne nedotkli tieto brutálne metódy totality, mali ilúziu normality. Aspoň im ju núkali, túto ilúziu normality.
Je to, dámy a páni, na nás ľuďoch vskutku zvláštne a jedinečné a možno až obdivuhodné, ako si vieme pomôcť aj v zlých životných situáciách a ako prežívame aj v režimoch, ktoré by mali vyvolať zúfalstvo a beznádej. Uvedomil som si to ako politický väzeň. Áno, aj v cele sa ľudia tešia z pekného rána a z kúska plesnivého chlebíka, môžu snívať. Počúval som krásne plány aj takých väzňov, ktorí z tej vyšetrovačky išlo onedlho do cely smrti. A verím, že ešte ani tam nestratili túto úžasnú ľudskú schopnosť, a to je schopnosť nájsť zmysel a nádej aj v beznádeji a zúfalstve.
Dokážeme sa sami stať slepými k ťažkostiam, ak sú neprekonateľné. Je to náš spôsob prežitia, každého jedného človeka. Dokážeme si zmeniť uhol pohľadu na realitu a žiť s tým problémom a ťažkosťami aj vtedy a tam, kde niektorí by povedali z tých lepších podmienok, že tam sa ani žiť nedalo. Táto schopnosť pomáha ľuďom žiť, prežiť, mať deti, dúfať v lepšiu budúcnosť a nám Čechom a Slovákom v tejto vtedy v spoločnej republike pomáhala prežívať riziká oboch tých totalít, riziká poníženia a strasti.
Ale dnes nám tá istá schopnosť, ktorú sme vtedy použili na svoje prežitie, pre pokoj svojich rodín, pre aký-taký normálny život, dnes nám často bráni priznať si, že to bolo na neprežitie. Pre tých, teda najmä povedzme ktorí, ktorí tiež už pozabúdali, pripomeniem pár faktov. Ešte mi ten, tá časomiera to umožňuje.
Zoberte si tie fakty o postavení človeka v tých dvoch totalitách. Nikto, ani ten, ktorý bol príslušník tej vládnucej strany, nemal istotu života, nemal istotu majetku, nemal istotu, že jeho rodiny budú prežívať normálny život. Či už niečo dokázal, alebo vlastnil, alebo či si v živote niečo naplánoval, štát, resp. strana, resp. totalitná moc to mohla roztrhať ako, a zbúrať ako domček z karát.
Veľa občanov totalitných štátov bolo diskriminovaných. A to nebolo, keď poviem, že veľa, prakticky boli diskriminovaní všetci. Diskriminovaní boli dokonca aj tí, čo diskriminovali. To znamená raz pre vieru, inokedy pre rasovú alebo triedny pôvod. Ďalší boli diskriminovaní pre vzdelaných alebo majetných rodičov, iní pre sexuálnu orientáciu, ďalší pre národnosť a tak ďalej a tak ďalej. Mnohí boli pre akúkoľvek z týchto odlišností, z týchto, z týchto, z týchto vlastností alebo postojov prenasledovaní, väznení alebo aj zabití. Pre vieru, pre rodičov, pre kritiku vlády.
Je povinné pripomenúť, že sme nemali slobodu pohybu, že sme sa nesmeli slobodne spolčovať, a to najmä za komunizmu, dokonca ani spolčovať v mene obživy seba a svojich rodín prácou, svojím remeslom alebo podnikavosťou. Nesmeli sme slobodne tvoriť, slobodne hovoriť. Obe totality nás násilne opakovane ožobračovali o majetky. A špeciálne vybraté skupiny nielenže ožobráčili, ale vyvážali, hoci boli právoplatnými občanmi štátu. Museli odísť preč z vlasti na viac-menej istú smrť, jedni do nacistických lágrov, druhí do sovietskych gulagov.
V Európe len malá časť krajín prežila také dve totality trvajúce pol storočia, ako prežili Česi a Slováci. Tí západnejší mali možno okupáciu nacistických vojsk, ale nepoznajú komunistickú totalitu. Tí východnejší úplne od nás, tí mnohí, najmä, najmä v zauralských územiach zase nezažili vpád nemeckých vojsk. My sme žili ten všedný, nie vojnový život pod dvomi totalitami. Nadlho tie režimy zobrali ľuďom aj osobnú dôstojnosť, o občianskej zrelosti ani hovoriť. A slovenská spoločnosť podobne ako iné postkomunistické spoločenstvá za to dnes, podnes platí akési politické retribúcie. Áno, my stále za to platíme. Naše dôchodky smiešne oproti susednému Rakúsku, naše neusporiadané pomery v riadení štátu, korupcia, zlyhávanie inštitútov štátu, áno, aj tá téma, o ktorej teraz rozprávame. Mnohé štáty nepotrebujú ústav pamäti národa. Tu ale sme v celkom inej situácii.
ÚPN nevznikol, dáma a..., dámy a páni, a, prosím, obraciam sa aj na pána predkladateľa a jeho kolegov, aby bol nezaujatým uchovávateľom artefaktov. To nie je a nemôže byť niečo, ako múzeum egyptského umenia. ÚPN vznikol ako inštitút sebaobrany demokracie pred recidívou totalít. Preto každý, kto hovorí, že ÚPN vystupuje hodnotiaco a že má politický kontext, iba potvrdzuje to, čo ÚPN má robiť. Máme hádam v ústave zakotvené demokratické zriadenie? Ak ho máme a ak to ako republikáni a demokrati aj vnímame, tak predsa sme odporcovia totalít. Alebo nie? Máme o tom pochybnosti? Sme napoly odporcovia a napoly nie? Malo by sa to vyvažovať? Mali by sme občanom hovoriť, že čiastočne vlastne boli tie totality netotalitami?
Áno, aj ako jeden z poslancov, ktorí sa podpísali pod zákon o ÚPN, som bol politicky v spore s mnohými tými, čo vyrovnanie s minulosťou iba falošne omieľali. Bol som v spore s tými, čo zneužívali archívy ŠtB v politickom boji. Viem podať svedectvo, ako zneužila moc federálneho ministerstva vnútra dokumenty a archívy ŠtB na zastrašovanie politikov na Slovensku, ako bezohľadne sa kompromitovali stúpenci zvrchovanosti a slovenskej štátnosti. To nie je žiaden problém preukázať a je moja povinnosť to aj o tom svedčiť.
Dnes je veľkým paradoxom, že o tomto veľkom zneužití archívov a o masívnom porušení občianskych práv smelšie hovoria už aj v tom Česku, ale u nás aj o tomto iba mlčíme. Ale napriek tomu sa tých pätnásť rokov ukázalo, že sme sa nemýlili, ak sme hlasovali za vznik Ústavu pamäti národa, a nemýlime sa, ak jeho existenciu hájime aj dnes, pretože politický vývoj aj inde vo svete ukazuje, že prenášať z generácie na generáciu politickú skúsenosť, sociálnu skúsenosť, kultúrnu skúsenosť z takého ataku na ľudskosť a humanitu, aké predstavuje totalita, je obrovská a ťažká úloha.
Preto ÚPN nemôže fungovať iba tak, že by totality archivoval, ako som už spomínal, ako múzeum. A už vôbec nesmie fungovať tak, že by totality hájil. Jeho úlohou bolo a je otvárať oči nám, ktorí sme totality zažili, ale, ale stále aj podnes v nás sú rezíduá nebývalej modernej a systémovej propagandy. A prakticky stále sa mi potvrdzuje, že s tým aj komunistickým, alebo fašistickým režimom má jasno najmä ten, na koho dopadla ich päsť. Ale v momente, keď sa povedzme jeho ani jeho bezprostrednej rodiny táto päsť nedotkla, už sme každý náchylný si hovoriť, no veď nebolo to také strašné a tí ľudia možno preháňajú, možno nebolo toľko zabitých na železnej opone, možno nebolo až na toľko tisíc rokov odsúdených politických väzňov. Ale bolo, páni a dámy, bolo.
ÚPN je nám v niečom aj nepríjemný, pretože, samozrejme, ukazuje aj zlyhania, ukazuje aj slabosť a zraniteľnosť ľudí, ktorí pod tlakom totalitnej moci uhýbali, nehali sa vydierať, zastrašiť. Napriek tomu iba vtedy bude hodnoverné naše svedectvo o totalitách, keď budeme hovoriť pravdu aj o svojich prehrách a zlyhaniach. Snažím sa to robiť aj ja osobne, hoci viete, že nie je to ľahká vec. Faktom je, že boli sme strašení veľmi účinne, oblbovaní veľmi účinne, že nás držali za drôtami ako chovnú zver, že z nás robili zbabelcov, že z nás robili milióny zlomených orwellovských non hrdinov, slovenských Winstonov a slovenské Júlie z románu „1984“. Je to, pripomínať tieto doby je potrebné a nevyhnutné pre udržanie politického obsahu našej ústavy a kontinuitu hodnôt, na ktorom bola Slovenská republika založená. A tá bola, chvalabohu, založená na ideáloch slobody a demokracie.
Ak by sme to napríklad na tejto schôdzi, kde priamo na začiatku sa oslavovala tá ústava, boli schopní zabudnúť, tak by sme naozaj boli komickí. Musíme to pripomínať a udržiavať našu sociálnu pamäť práve tak, ako je potrebné uchovávanie a ukazovanie utrpenia v Osvienčime a iných moderných totalít. Tie totiž nemuseli byť poslednou anomáliou. Ako vidíme, žiadne, ani najtrpkejšie a najnespravodlivejšie utrpenie jednotlivca nemusí poučiť mladšiu generáciu, čo mučená nebola, nepríde to poznanie len tak samovoľne, len zato, že sa to udialo, len zato, že komunistická alebo fašistická totalita padla. Nemusela skončiť, môže sa vrátiť.
K tomu prenášaniu skúseností jednej generácie na druhú je treba cieľavedomé úsilie oboch tých strán, tých mladých, čo vtedy nežili, aj nás, ktorí sme, žiaľ, museli tú dobu prežiť, cieľavedomé úsilie, ale najmä pomoc inštitucionálna, a to v tomto prípade je ÚPN. V porovnaní s podobnými organizáciami v zahraničí, či už je to Nemecko, alebo aj povedzme Poľsko, ale aj Česko, je náš ÚPN naozaj chudobný brat. Málo ľudí, málo peňazí, dodnes nemá budovu, je to trpená inštitúcia, ale jeho, jeho hlas stále znie. A znie aj voči mocných ľuďom.
Ja som nemal nejaké extra ilúzie o, o ÚPN, pretože už ani neviem presne, ako sa vymieňajú tí ľudia a kto je čí kôň, ale postoj, aký zaujali v kauze Babiš, získal rešpekt aj u menej pozorných divákov, než som ja, a možno aj v susednom Česku, pretože sa postavili proti človeku, politickej moci, mediálnej moci, finančnej moci a trvali na svojom práve svedčiť o minulosti.
Sekundy mi odbíjajú, takže prosím, ak chcete napríklad, vy vo SMER-e, aby vám verili, že chcete odstrániť tiene ľudáckych a fašistických, fašistickej minulosti v Banskej Bystrici, alebo v SNS, ak chcete, aby sme naozaj brali Slotu ako minulosť, ktorá, ktorá sa už nevráti, nevracajte metódy, ktoré boli v časoch Mečiara a Slotu. A MOST... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)
Hrnčiar, Andrej, podpredseda NR SR
Pán poslanec.
Budaj, Ján, poslanec NR SR
... MOST by nemal byť mostom k rehabilitácii totalít ani ustupovania tlakom.
Poslanci a poslankyne, zišli sme sa... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)
Hrnčiar, Andrej, podpredseda NR SR
Pán poslanec, uplynul čas.
Ďalším vystupujúcim v rozprave je pán poslanec Heger. (Reakcia z pléna.) Aha, teda, pardon...
