Ďakujem pekne. Ako som už zmienil, téma bola diskutovaná pred týmto plénom, ale krvavé obete a aj historická, historický význam týchto udalostí ma nútia znovu pripomenúť, prečo sme povinní ctiť si obete augusta ´68. Pripomeňme si, že pozemný sled okupačných vojsk tvorilo, ktorí nás prepadli, tvorilo 30 divízií sovietskej Červenej armády, tri divízie poľskej armády, jedna motostrelecká divízia maďarskej, jeden bulharský motostrelecký pluk a zopár špecialistov z NDR, ktorí z dôvodu historických reminiscencií na okupáciu fašizmu sa trošku držali bokom. Tieto vojská, pokiaľ ide o krajiny Varšavskej zmluvy mimo Sovietskeho zväzu, sa vzdialili už do 4. novembra ´68. Sovietske vojská ale v počte 150-tisíc vojakov zostali ďalších 21 rokov, 22 vlastne, za dátum ich odchodu považujú rôzni ľudia rôzne dátumy, zhruba v júni ´91. Občas sa spomína, že keď opustil posledný dôstojník, generál, ktorý ale odišiel dosť dlho potom, ako boli nútené odísť vlaky s vojskom. Ja som z týchto rôznych prístupov vybral ten, ktorý hovorí, že týmto dňom, kedy Slovensko sa zbavilo nevítaných vojsk, ktoré sme sem nepozývali, bol 21. jún 1991. Navrhujem, aby aj tento okamih sme zapísali ako pamätný deň.
V ´68. komunistické vedenie odmietalo vojenskú obranu a vyzývalo obyvateľstvo, aby znieslo okupáciu pasívne, prejavmi istého hrdého odporu, na druhej strane napriek týmto výzvam na mnohých miestach našej krajiny sa neozbrojení občania, často s holými rukami a vlastnými telami postavili proti tankom a postavili sa do cesty okupačným vojskám. Celkovo v týchto prvých dňoch pripravili okupačné jednotky o život najmenej 135 občanov Česka a Slovenska. Mimoriadne by sme si mali pripomínať, že najmenej 40 z nich pochádzalo, teda zahynulo na Slovensku alebo pochádzalo zo Slovenska.
V zozname, ktorý je v dôvodovej správe pripojený, máte dlhý rad týchto mien, ktorých rodiny neboli nikdy odškodnené, ich mená boli komunistickým režimom odsúdené na zabudnutie a celá naša šanca nosiť hrdo hlavu a hlásiť sa k tej túžbe po slobode, ktorú títo ľudia prejavili, a ich odvahe, nastala u nás až po roku ´89. Je bizarným dôsledkom politického vývoja na Slovensku po roku ´89, ale musím povedať, že aj v Čechách, že tento dátum 21. august, ktorý rok čo rok elektrizoval obyvateľstvo, Štátna bezpečnosť rok, čo rok zatýkala disidentov, zažil som aj na vlastnej koži tieto preventívne pohovory alebo preventívne 48-hodinové zadržania. Štátna bezpečnosť a komunistická strana sa celých 21 rokov desila krvi, ktorá uľpela na rukách jednak sovietskych okupantov, ale aj na rukách ich domácich pomáhačov a kolaborantov. Všetci sa až do roku ´89 desili, že jedného dňa ponesú politickú zodpovednosť alebo aj trestnoprávnu zodpovednosť, pretože trestné činy a vraždy, ktoré sa udejú pri vojenskom napadnutí, v stave vojenského ohrozenia štátu, sú aj podľa našich zákonov nepremlčateľné.
Priznám sa vám, že prvé roky po novembri som rok čo rok 21. augusta upozorňoval generálneho prokurátora na tento fakt, že tie trestné činy nie sú premlčané, hoci prešlo 20 rokov, že tie trestné činy sa udiali za obzvlášť odsúdeniahodných okolností streľbou do bezradných a neozbrojených ľudí. Žiaľ, celé tie roky boli generálnymi prokurátormi ľudia normalizačnej garnitúry, ak mi vôbec generálny prokurátor odpísal, čo často neodpísal, tak používal iba výhovorku, že je to už 20 rokov.
Spravodlivosť, po ktorej teraz volajú ľudia na uliciach v prípade vraždy Janka Kuciaka a Martiny Kušnírovej, sa vtedy týkala kričania za krv týchto vyše sto ľudí. Nehovoriac, že aké škody okupácia potom spôsobila na majetkoch v Českej a Slovenskej republike. Nikdy nám ani nástupnícky štát, ktorým je Ruská federácia, nevynahradila skutočné škody, najmä tie ekologické, ktoré tieto naozaj s pohonnými hmotami, ale aj so strelivom barbarsky nakladajúce vojská nám tu zanechali.
Ďalšou obrovskou škodou bolo spomalenie kultúrneho a politického vývoja, ktoré sa potom brutálne odrazilo aj v ekonomickom zaostávaní. Pred vojnou Československo patrilo k najvyspelejším, ale v šesťdesiatom ôsmom ešte stále, hoci po dvadsiatich rokoch komunistického spôsobu hospodárenia, ešte stále k vyspelým štátom Európy. V roku ´89 to už dávno neplatilo. Ak dnes majú ľudia komické dôchodky, najmä z týchto ročníkov, ak dnes cítime nízke platy a zaostávanie Slovenska do tej miery, že sa musíme hrozivo obzerať, či nám neodídu zahraniční investori, napríklad automobilky, lebo inak Slovensko bude vyradené z medzinárodného trhu, to všetko nastalo v tom dvadsaťročí, naozaj prázdna normalizácia, počas ktorej síce vládnuca a kolaborantská elita uchovávala svoju moc, ktorej sa držala zubami-nechtami, ale bolo to na úkor úpadku morálneho, intelektuálneho, a teda aj ekonomického.
Odhaduje sa, že Československo v tomto období opustilo 250-tisíc ľudí. Nie, neboli to, neutekali starci nad hrobom ani chorí ľudia, neutekali neschopní ľudia, utekali tí najlepší. Utekali tí, čo mali odvahu a chuť žiť poriadne, dosiahnuť niečo v živote a spravidla to aj dosiahli. To sme videli po roku ´89, keď nám nejeden z nich rozprával, že jednak bolo veľkým utrpením stratiť vlasť, ale na druhej strane, keď sa dostali do dobrých podmienok, tak dokázali veľa. O týchto ľudí sme prišli a aj to je dôvod toho zaostávania, o ktorom som hovoril.
Dámy a páni, nechcem urobiť z tejto témy, práve zato, že sa, myslím, o chvíľu uplynie čas, ktorý je vyhradený pre túto schôdzu, nechcem urobiť prednášku o problémoch normalizácie. Naša generácia, generácia politikov, ktorí sedia aj v tejto chvíli v tejto sále, sa tejto úlohy nezhostila. Neurobili sme reflexiu chýb, a preto sa nám do súčasnosti preniesla kultúra drobných zlodejstiev, dvojtvárnosti, pokrytectva. Ten, kto nekradne, okráda svoju rodinu, toto heslo, ktoré vymyslela normalizácia, vanie aj nad súčasným Slovenskom. Ani politické elity nie sú príkladom čistoty, férovosti, a najmä nedosiahli nielenže skutočný právny štát, ale nedosiahli presvedčenie, najmä u mladých ľudí, že v tejto krajine panuje spravodlivosť, že v tejto krajine máme pamäť, že v tejto krajine sa oplatí žiť podľa zákonov a nie ich porušovať a hľadať kľučky ako tzv. naši ľudia.
To, či sme schopní zhostiť sa dôstojného spomínania na obete tých ľudí, ktorí mali v očiach víziu takej krajiny, ktorú sme po roku ´89 mohli začať budovať, budú mať títo ľudia, ktorí si uvedomia význam tejto povinnosti, ale aj pre budúce, pre naše deti, majú teraz v tomto volebnom období poslednú šancu zabudnúť na to, či to predkladá opozičný alebo koaličný politik, a uvedomiť si, že toto je polstoročná vina, polstoročná ťarcha, ktorú nevieme odvaliť tak, ako sme vyše 20 rokov nevedeli odvaliť Mečiarove amnestie. Parlament, ak neprijme ani len ako pamätný deň 21. august a tak isto 21. jún ako spomienku na znovunadobudnutie štátnej zvrchovanosti, tak potvrdí, že táto generácia politikov ani v tomto volebnom období sa nedokáže vôbec čestne pozrieť na minulosť, ktorú sami žili. Nedokáže oddeliť dobro od zla a nedokáže to ani v okamihu, keď sa pripomína pieta po mŕtvych obetiach okupácie.
Skutočne prajem vám, lebo ja mám ruky čisté, ja to predkladám, prajem vám, ktorí budete mať v rukách, v rukách hlasovacie kartičky, aby ste si ich nezababrali aj na koniec volebného obdobia ešte raz takým nízkym bahnom, ako je strach pred pravdou o okupácii, ako je vlastne pritakávanie poučeniu z krízového vývoja.
Ďakujem.
