Vážená pani verejná ochrankyňa práv, vážená pani predsedajúca, kolegyne, kolegovia, dovoľte mi na úvod dve stručné poznámky, potom by som sa rád venoval trom bodom, ktoré ma zaujali v správe verejnej ochrankyne práv, a na záver by som rád dal jeden doplňujúci návrh k návrhu uznesenia.
Tie poznámky.
Prvá, ak by som mal menovať nejaké veci, ktoré sa nám podarili vo volebnom období 2010 až 2012, a mali by to byť veci, ktoré sú nepochybne pozitívne a ktoré pretrvali a ich účinky sú dlhodobejšie, tak určite by ma napadli dve veci. Jedna z nich - zavedenie povinného zverejňovania zmlúv a druhá z nich je voľba Jany Dubovcovej za verejnú ochrankyňu práv. A bol som vtedy pritom, mal som z toho dobrý pocit a naďalej mám z toho dobrý pocit. Myslím, že sme zvolili dobrého verejného ochrancu alebo dobrú verejnú ochrankyňu práv. Chcem tým oceniť aj túto správu, ktorú dnes máme na stole, ale aj celkové jej pôsobenie, ktoré vnímam ako výrazné zlepšenie v porovnaní často len s formalistickým prístupom za čias fungovania jej predchodcu vo funkcii.
Druhá poznámka na úvod je, že by som chcel vyjadriť isté sklamanie nad tým, že tu v tejto chvíli nesedí v sále aj pani ministerka spravodlivosti. Pani verejná ochrankyňa práv síce povedala, že verejný ochranca práv je očami a ušami parlamentu, bez vlády však parlament ťažko niečo zásadné zmení. V rámci vlády má agendu ľudských práv na starosti práve ministerstvo spravodlivosti, a preto by som očakával, že aj zo strany vlády bude väčší záujem o problematiku ľudských práv, vrátane správy verejnej ochrankyne práv, a to úplne minimum je, že si tú správu prečítame a vypočujeme. A zároveň by som aj rád vyjadril nádej, že v tomto volebnom období bude vláda a vládna koalícia pristupovať s väčším rešpektom k informáciám a podnetom, ktoré aj vláda, aj štátne orgány, aj parlament dostávajú zo strany verejnej ochrankyne práv.
Teraz k samotnému obsahu správy.
Tá prvá poznámka je takpovediac politická a týka sa toho rozhodnutia druhej Ficovej vlády neposkytovať informácie Denníku N. V tejto veci som sa aj ja ako občan angažoval, keď som ako občan a čitateľ Denníka N podal na Úrad vlády sťažnosť na rozhodnutie alebo konanie Úradu vlády v tejto veci. Úrad vlády, samozrejme, sťažnosť, ktorú som adresoval voči nemu samému, odmietol. Denník N sa bránil na Ústavnom súde, svoju sťažnosť namieril proti vláde a proti jej rozhodnutiu neinformovať Denník N a výsledkom bolo, že Ústavný súd preformuloval proti komu a proti akému rozhodnutiu tá sťažnosť smeruje a následne konštatoval, že nemá právomoc v tejto veci rozhodnúť.
Preto som rád, že aspoň v správe verejnej ochrankyne práv sa dočítame v časti 2.1, že: "Porušenie základného práva na slobodu prejavu a práva na informácie zaručených v čl. 26 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 2 našej ústavy a postup v rozpore s § 3 tlačového zákona poskytovať informácie na základe rovnosti som konštatovala v prípade poskytovania informácií vydavateľovi periodickej tlače Denníku N od orgánov verejnej správy. Základné práva vydavateľa a tým aj práva prijímateľov informácií svojím postupom porušili orgány verejnej správy, a to Úrad vlády Slovenskej republiky, Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Ministerstvo financií Slovenskej republiky, Ministerstvo dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky tým, že vydavateľovi neposkytli požadované informácie o veciach verejného záujmu. Niektoré zistenia z preskúmania podnetu ukazovali, že zo strany orgánov verejnej správy vo vzťahu k tomuto vydavateľovi mohlo ísť o koordinovaný postup dohodnutý na zasadnutí vlády. Neposkytovanie informácií o otázkach verejného záujmu, prípadne ich selektívne poskytovanie iba niektorým vydavateľom je v priamom rozpore so záväzkom štátu vyplývajúcim s čl. 26 ods. 1 našej ústavy. Po zistení porušovania tohto základného práva niektorými orgánmi verejnej správy z ich strany došlo k zlepšeniu poskytovania informácií."
Som presvedčený, že názor verejnej ochrankyne práv, ktorý je obsiahnutý v jej správe, je správnejší a viac zodpovedá aj textu, aj duchu ústavy a tlačového zákona, ako boli rozhodnutia Úradu vlády a rozhodnutie Ústavného súdu. Pretože jedna vec je, ak jednotliví politici majú antipatie voči konkrétnym novinárom a médiám a trebárs sa rozhodnú s nimi nekomunikovať, neposkytovať im rozhovory, a druhá, úplne iná vec je, ak orgány verejnej moci odmietajú poskytovať informácie médiám a tým pádom aj verejnosti, pretože na tieto informácie majú médiá aj verejnosť právo vyplývajúce priamo z ústavy.
Druhý bod, pri ktorom by som sa chcel pristaviť, sa týka toho, čo je v časti 8, a síce "uplatňovanie zásad správneho konania a princípov dobrej správy v konaní orgánov". Som rád, že verejná ochrankyňa práv venuje pozornosť aj tejto téme, aj keď právo na dobrú správu nie je nejako explicitne definované či už v slovenskej ústave, alebo v slovenských zákonoch, je tam prítomné, samozrejme, implicitne, je obsiahnuté v niektorých formuláciách, nie je to však tak jednoznačné, ako je to napríklad v Charte základných práv, ktorá sa vzťahuje na orgány Európskej únie a ktorá napríklad v čl. 41 ods. 1 konštatuje, že: "Každý má právo, aby inštitúcie, orgány, úrady a agentúry Únie vybavovali jeho záležitosti nestranne, spravodlivo a v primeranej lehote. Toto právo zahŕňa
a) právo každého na vypočutie pred prijatím akéhokoľvek individuálneho opatrenia, ktoré by sa ho mohlo nepriaznivo dotýkať,
b) právo každého na prístup k spisu, ktorý sa ho týka, za predpokladu rešpektovania oprávnených záujmov dôvernosti a služobného a obchodného tajomstva a
c) povinnosť administratívy odôvodniť svoje rozhodnutia."
Právo na dobrú správu môžeme chápať v dvoch slova zmysloch, jeden je užší a vzťahuje sa primárne na správne konania, ale ten druhý je širší a predstavuje súbor očakávaní a nárokov, ktoré občania majú alebo môžu mať na všetku činnosť orgánov verejnej správy a verejnej moci. Zahŕňa právo na informácie a tie požiadavky, ktoré definuje Charta základných práv, by sme mali vyžadovať nielen od orgánov Európskej únie, čo môže a robí charta, ale mali by sme ich očakávať, že takýmto spôsobom sa budú správať aj orgány verejnej moci na území Slovenskej republiky, teda naše štátne orgány a orgány verejnej správy.
A prejavuje sa to aj pri tvorbe, ktorá tvorí podstatu činnosť parlamentu, a teda v legislatívnej, v tvorbe legislatívy, a to ako pri príprave návrhov zákonov, ktoré pripravuje vláda, kde je nevyhnutné a potrebné rešpektovať právo verejnosti, vyjadrovať sa k týmto návrhom, a teda participovať na príprave legislatívy, ktorá sa občanov týka. Tak napríklad aj v požiadavke na to, aby návrhy, ktoré sú predkladané, ktoré sa majú pretaviť do zákonov, boli jasné a dostatočne odôvodnené, vrátane odôvodnenia mimoriadnych postupov typu skráteného legislatívneho konania, čo sa, bohužiaľ, nie vždy deje a práve, naopak, pravidlom je skôr, že toto zdôvodnenie je nedostatočné a častokrát úplne vyfabrikované.
Som presvedčený, že mali by sme väčšiu pozornosť venovať právu na dobrú správu. Jednou z možností je zakotviť právo na dobrú správu, tak ako je zakotvené v charte vo vzťahu k orgánom Európskej únie, aj do našej ústavy a do našich zákonov a spraviť z nich právo, pretože, ako sa konštatuje aj v správe, "nedodržiavanie všeobecných zásad správneho konania alebo princípov dobrej správy v postupe a v konaní orgánu verejnej správy môže niekedy viesť aj k porušeniu základného práva fyzickej alebo právnickej osoby". Toto je postup takpovediac zhora, zakotviť to do legislatívy a potom to vyžadovať. Druhý postup je postup zdola, čiže prostredníctvom praxe, prostredníctvom upozorňovania na problémy a snahy tieto problémy riešiť a jednou z ciest, akým sa toto právo na dobrú správu stáva súčasťou nášho právneho poriadku, je aj činnosť verejnej ochrankyne práv, ktorá práve na takéto problémy upozorňuje.
Tretia téma, ktorej by som sa chcel dotknúť, sa týka toho, čo tu už hovorila aj pani verejná ochrankyňa práv, je to nazvané "získavanie informovaného súhlasu od rodičov žiaka základnej školy s osobitným zameraním na zisťovanie postupu, ktorým školy získavajú informovaný súhlas od rómskych rodičov žiaka s kultúrnou, sociálnou a jazykovou bariérou aj žiaka so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami". Nie je to téma nová, je to téma, na ktorú verejná ochrankyňa práv upozornila už v roku 2013 a opäť by som rád zacitoval.
"Porušovanie základného práva detí na prístup k vzdelaniu a na vzdelávanie, na ktoré som na základe výsledkov prieskumu upozornila, má charakter systémovej chyby v právnom aj faktickom nastavení školského systému. Dôsledky tejto chyby majú dlhodobo nepriaznivé dopady na celú spoločnosť a podpisujú sa pod takmer uzavretý kruh dedičnej chudoby ľudí z vylúčených spoločenstiev, ktoré sa skladajú najmä z nevzdelaných členov rómskej menšiny. Prieskum v roku 2013 totiž iba potvrdil už roky známe skutočnosti, a to, že opakovane dochádza k zaraďovaniu veľkého počtu detí rómskeho pôvodu, pochádzajúcich z vylúčeného spoločenstva, ktoré majú sociálnu, kultúrnu, jazykovú bariéru, do špeciálneho školského vzdelávania, v ktorom školský systém umožňuje žiakom dosiahnuť ako najvyššie možné vzdelanie iba nižší stupeň stredoškolského vzdelania. Zároveň súčasný právny stav nezabraňuje možnosti vytvoriť segregovaný školský obvod. Zistený stav právne aj fakticky umožňuje do typu školského vzdelávania s obmedzeným stropom dosiahnuteľného vzdelávania zaradiť dieťa nielen zo zdravotných dôvodov, ale aj z dôvodu, že pochádza z nepodnetného prostredia."
Na problémy tohto typu upozornila verejná ochrankyňa práv v mimoriadnej správe, ktorú predložila Národnej rade spolu s návrhom opatrení v auguste 2013. K jej prerokovaniu v pléne Národnej rady dodnes po viac ako dva a pol roku ešte stále nedošlo a verejná ochrankyňa práv sa nedočkala odozvy na ňou navrhované opatrenia. Preto by som chcel na tomto mieste vyjadriť poľutovanie nad prístupom našich predchodcov k upozorneniam, ktoré im adresovala verejná ochrankyňa práv.
V správe sa konštatuje, že došlo k určitým pozitívnym zmenám aj na legislatívnej úrovni, ďalej sú tam obsiahnuté návrhy, ktoré sa týkajú konkrétne toho problému zabezpečenia informovaného súhlasu, a končí táto pasáž tým, že "ministerstvo školstva mi oznámilo, že návrhy opatrení analyzuje z hľadiska ich uskutočniteľnosti".
Ja vnímam tento problém ako veľmi vážny, ako možno jeden z najvážnejších problémov, ktorý táto krajina má. Situácia ľudí žijúcich vo vylúčených spoločenstvách, v rómskych osadách, pripomína začarovaný kruh, z ktorého sa sami iba vlastným úsilím nie sú schopní dostať. A preťať ten kruh nie je možné bez zásadných zmien v oblasti vzdelávacej politiky. Bez vecí, ako je integrácia, ako je inkluzívne vzdelávanie. Ak chceme, aby sa tá situácia ľudí žijúcich v rómskych osadách aspoň trochu začala zlepšovať, musíme začať aj z tejto strany, musíme začať venovať vážnu a intenzívnu pozornosť problémom, ktoré sú opísané aj v správach verejnej ochrankyne práv.
Je nám asi všetkým známe, že návrhy, ktoré sa týkajú integrácie a inkluzívneho vzdelávania vo vzťahu k deťom z rómskych osád, sa častokrát stretávajú s odmietavými reakciami. Je to smutné, ale je to možno pochopiteľné, pokiaľ ide o verejnosť, pokiaľ ide o bežných občanov, voči nim je potrebné postupovať s pochopením, snažiť sa ich presvedčiť, vysvetľovať im veci.
To, čo však tolerovať nemožno a na čo sa nemožno pozerať s pochopením, je, ak sa takýmto spôsobom správajú orgány verejnej moci a verejnej správy a odmietajú tento problém riešiť. A rovnako vážne a znepokojivé je, ak osoby verejne činné, politici, tento problém zneužívajú, vyjadrujú sa k nemu odmietavo, vulgárne, populisticky, slová ako humanizmus, rovnosť, tolerancia, súcit, citlivosť používajú div nie ako nadávky.
Ak niečo zásadné nezmeníme v tejto oblasti - a teraz hovorím aj o riešení problémov rómskych osád ako takých, ale špeciálne o otázke vzdelávania -, tak tento problém bude iba narastať, situácia v rómskych osadách sa bude zhoršovať, zhoršovať sa budú vzťahy medzi majoritným obyvateľstvom a rómskou menšinou a spoločnosť sa bude radikalizovať. Nie som si istý, či ten vlak už neušiel a či je to vôbec ešte možné nejakým zásadným spôsobom riešiť, ale je v každom prípade našou povinnosťou - a našou myslím aj vládu, aj parlament, a nie len teda koaličných poslancov, ale aj poslancov demokratickej opozície - sa o to pokúšať.
Posledná vec, avizovaný doplňujúci návrh k návrhu uznesenia. Pokiaľ ste si prečítali tú správu, tak okrem odporúčaní, ktoré vzišli z tohtoročnej správy, je tam aj veľké množstvo odporúčaní, ktoré vzišli zo správ za predchádzajúce roky, aj z tej mimoriadnej správy z augusta 2013. A najhoršie na tom podľa môjho názoru nie je ani tak skutočnosť, že nie všetky opatrenia sa realizovali, ale že ich odmietnutie alebo neakceptovanie nie je dostatočne odôvodnené. A je legitímne, ak niekto má iný názor na tú alebo inú otázku týkajúcu sa uplatňovania základných práv alebo slobôd, ale tak ako v prípade dobrej správy očakávam, že každé rozhodnutie by malo byť dostatočne odôvodnené, tak by sme to mali očakávať aj v prípade odmietnutia alebo neakceptovania návrhov a odporúčaní, ktoré parlamentu adresovala verejná ochrankyňa práv. A keďže zdrojom návrhov legislatívy, ktoré schvaľuje parlament, okrem poslancov je aj vláda a v tých zásadnejších otázkach obvykle právnu úpravu navrhujú ministerstvá, resp. vláda, dovoľujem si dať takýto doplňujúci návrh k návrhu uznesenia k bodu správa verejného ochrancu práv.
Navrhujem doplniť uznesenie o nový bod v znení: "Národná rada Slovenskej republiky žiada vládu Slovenskej republiky, aby vypracovala a Národnej rade Slovenskej republiky predložila stanovisko k návrhom a odporúčaniam verejnej ochrankyne práv Národnej rade Slovenskej republiky na základe zistení v roku 2015, obsiahnutých v Správe verejného ochrancu práv podľa § 23 ods. 1 zákona č. 564/2001 Z. z. o verejnom ochrancovi práv v znení neskorších predpisov za obdobie roka 2015, a k dosiaľ nerealizovaným návrhom a odporúčaniam verejného ochrancu práv predložením Národnej rade Slovenskej republiky v správach verejného ochrancu práv za roky 2012, 2013 a 2014 a mimoriadnej správe verejného ochrancu práv z augusta 2013. Termín 31. júl 2016."
Inými slovami, navrhujem, aby si parlament od vlády vyžiadal stanovisko k tým návrhom a opatreniam, ktoré sú obsiahnuté v správe verejnej ochrankyne práv, a vláda nemusí so všetkými súhlasiť, ale pokiaľ s nimi nebude súhlasiť, tak aspoň by mala vysvetliť, prečo má na tie veci iný názor. Myslím si, že je to minimum, čo môžeme od vlády v tejto veci očakávať.
Ďakujem za pozornosť.
