Ledva som si stihol uviazať kravatu. Pardon, ešte jedna vec. (Rečník odišiel od rečníckeho pultu pre pomôcky a následne sa vrátil.)
Vážený pán predseda, vážení predkladatelia, kolegyne, kolegovia, tiež by som si chcel na začiatok položiť otázku, či je potrebná novela rokovacieho poriadku. Na rozdiel od niektorých mojich kolegov z opozície sa domnievam, že je. Určite je potrebná.
Keď som sa stal poslancom, dokonca to bola jedna z...
Ledva som si stihol uviazať kravatu. Pardon, ešte jedna vec. (Rečník odišiel od rečníckeho pultu pre pomôcky a následne sa vrátil.)
Vážený pán predseda, vážení predkladatelia, kolegyne, kolegovia, tiež by som si chcel na začiatok položiť otázku, či je potrebná novela rokovacieho poriadku. Na rozdiel od niektorých mojich kolegov z opozície sa domnievam, že je. Určite je potrebná.
Keď som sa stal poslancom, dokonca to bola jedna z vecí, na ktorú som sa tešil, že budeme novelizovať rokovací poriadok a že ja ako poslanec, nielen ako občan vyjadrujúci sa zvonka, sa budem môcť podieľať na príprave tejto novely, že vznikne nejaká pracovná skupina, kde budú zastúpené všetky poslanecké kluby alebo možno všetci poslanci, ktorí majú záujem a chuť k tomu niečo povedať, pripraví návrh, o ktorom sa bude diskutovať, a výsledkom bude nejaké konsenzuálne predloženie návrhu, ktorý zhodou celého parlamentu bude schválený, a že sa zmenia tie veci, ktoré by sa v rokovacom poriadku zmeniť mali.
Čo je potrebné v rokovacom poriadku zmeniť? Je toho viac. Spomeniem niekoľko príkladov. Podľa môjho názoru by sa malo obmedziť možnosť skracovania lehôt pri prerokovaní návrhov zákonov v parlamente. Čo tým myslím?
Napríklad § 81 ods. 2: "O návrhu zákona" možno v druhom čítaní, "v druhom čítaní môže Národná rada rokovať najskôr po uplynutí 48 hodín od doručenia spoločnej správy výborom alebo informácie spoločného spravodajcu. O skrátení tejto lehoty môže na návrh gestorského výboru alebo spoločného spravodajcu rozhodnúť Národná rada bez rozpravy, ak ide o jednoduchý návrh zákona." Bežne sa deje, že príde tá spoločná správa aj neskôr a Národná rada, samozrejme, že rozhodne. To, čo má byt výnimka, je pravidlo, to, čo má byť pravidlo, v tomto prípade áno, niekedy sa, teda zvykne sa to dodržať, ale, ale keď sa to dostane do kolízie, tak tá výnimka máva prednosť.
Podobné ustanovenie, ktoré sa týka pozmeňujúcich návrhov, ktoré zazneli v rozprave, § 83 ods. 4: "Ak v druhom čítaní boli na schôdzi Národnej rady podané pozmeňujúce a doplňujúce návrhy, predsedajúci zabezpečí ich doručenie poslancom. Hlasovanie o návrhu zo spoločnej správy výborov a o pozmeňujúcich a doplňujúcich návrhoch podaných na schôdzi Národnej rady sa koná najskôr po uplynutí 48 hodín od podania pozmeňujúcich a doplňujúcich návrhov v rozprave. O skrátení tejto lehoty rozhodne Národná rada bez rozpravy, ak o to požiada gestorský výbor alebo spoločný spravodajca." Za ten čas, čo ste v parlamente, koľko si pamätáte prípadov, že boli predložené pozmeňujúce a doplňujúce návrhy v rozprave podpísané 15 poslancami a z tohto dôvodu sa o nich nehlasovalo hneď pri najbližšom hlasovaní, ale bolo to odložené o 48 hodín? Samozrejme, stáva sa, raz, ja sa pamätám raz a ale to, čo by malo byť pravidlom normálne, predložia sa pozmeňujúce návrhy, všetci majú možnosť poctivo sa s nimi oboznámiť. A nielen poslanci, média, novinári, verejnosť, odborná verejnosť, aby sa nestávalo, že cez pokútne predložené na poslednú chvíľu pozmeňujúce návrhy sa do zákonov dostanú úplne nezmysly alebo si tam nejaké lobistické skupiny niečo prelobujú. Bolo by to možné aj tak, ale keby sme rešpektovali toto pravidlo, tak by sa to dialo oveľa, oveľa ťažšie.
Ale aká je prax? Prax je taká, že vždycky alebo skoro vždycky spoločný spravodajca alebo rovno už spoločná správa výboru povie, že má sa uplatniť tá výnimka, a aj keď boli predložené nejaké návrhy, pozmeňujúce návrhy v pléne, má sa hlasovať, má sa hlasovať ihneď. Výnimka je pravidlom, pravidlo je výnimkou. A keby to bolo dobré, že by to niečomu slúžilo, prosím, tak to otočme. Ale nie je to dobré, lebo, lebo to znekvalitňuje legislatívny proces.
Ďalšia takáto vec v rokovacom poriadku, ktorá sa týka časového rozdielu medzi druhým a tretím čítaní v prípade, že v druhom čítaní boli schválené nejaké pozmeňujúce návrhy. Paragraf 84 ods. 2: "Ak v druhom čítaní boli schválené pozmeňujúce alebo doplňujúce návrhy, koná sa tretie čítanie najskôr na druhý deň po ich schválení. Skôr sa môže konať, ak o tom na návrh gestorského výboru alebo spoločného spravodajcu rozhodne Národná rada bez rozpravy." Opäť tí, čo ste tu už dlhšie, alebo tí, čo ste tu už krátko, koľkokrát ste zažili situáciu, že boli v druhom čítaní schválené nejaké pozmeňujúce alebo doplňujúce návrhy a tretie čítanie sa nekonalo ihneď po druhom čítaní, ale až na druhý deň? Tak by to malo byť podľa nášho rokovacieho poriadku a tak je to podľa môjho názoru dobré, lebo to tretie čítanie má slúžiť na odstránenie prípadných legislatívnych nedostatkov, prípadne rozporov, ktoré sa v zákone môžu objaviť tým, že niečo tam zmeníme pozmeňujúcim návrhom, a toto môžeme opraviť. Ak je medzi tým aspoň tá lehota, že je to na druhý deň, tak legislatívny odbor parlamentu má čas sa na to pozrieť, poslanci sa majú čas na to pozrieť, je šanca niečo upraviť. Keď pristupujeme ihneď, tak výsledok je, že je to tam formálne.
A, samozrejme, že toto všetko by šlo zmeniť aj bez toho, aby sme menili rokovací poriadok. Stačilo by, keby sme ten rokovací poriadok rešpektovali a postupovali podľa neho a rešpektovali by sme duch a zmysel zákona o rokovacom poriadku. Nie ho znásilňovali a obracali z nôh na hlavu. A pravidlo by bolo rešpektované ako pravidlo a výnimka by sa používala naozaj iba vo výnimočných prípadoch. My to tak, žiaľ, nerobíme a to teraz nehovorím o tom, že toto tá zlá vládna koalícia robí, to sa deje vo všetkých volebných obdobiach. Vo výboroch majú už, už predtlačené, pripravené spravodajské materiály, že sa má o návrhu zákona v treťom čítaní hneď po druhom čítaní začať, začať hlasovať.
Ďalšia vec. Ak, ak toto nezmeníme v praxi, a teda obávam sa, že vzhľadom na tú dlhodobú tradíciu nie je veľká šanca, že by sa to napravilo lepšou praxou a väčším rešpektom k duchu a zmyslu zákona, tak podľa môjho názoru je potrebné zmeniť to v zákone a tieto výnimky úplne odtiaľ vyhodiť. Okrem nejakých skrátených legislatívnych konaní sa nič nestane, ak vždy, ak boli podané pozmeňujúce návrhy, bude sa o nich hlasovať najskôr 48 hodín po tom, ako boli podané, alebo ak, ak bol zákon schválený v druhom čítaní, tak v treťom čítaní bude a boli tam nejaké zmeny, samozrejme, tak v treťom čítaní sa o ňom bude hlasovať až na druhý deň. Nijaké, nijako to nenatiahne činnosť parlamentu, myslím, že by to nebol žiadny problém a mohlo by to pomôcť skvalitniť legislatívny proces.
Alebo taká možnosť, ktorá dnes nie je v rokovacom poriadku, a podľa mňa by prospelo, že ak v pléne sú podané pozmeňujúce a doplňujúce návrhy, čo poslancom nemožno uprieť, tak tie pozmeňujúce a doplňujúce návrhy predtým, ako o nich bude rozhodovať plénum, pôjdu znova do gestorského výboru, gestorský výbor ich preberie a vyjadrí sa k nim. A bolo by, bolo by to asi viac práce pre gestorský výbor, ale určite by to mohlo prispieť k skvalitneniu legislatívneho procesu. A toto bol, mimochodom, návrh ministerstva spravodlivosti druhej Ficovej vlády v roku 2015, keď pripravovalo zákon o tvorbe právnych predpisov a Zbierke zákonov a jeho súčasťou bolo pôvodne aj novela rokovacieho poriadku Národnej rady, pretože legislatívny proces sa neodohráva iba v medzirezortnom pripomienkovom konaní. Zo strany, zo strany parlamentu ale nebola vôľa, aby vláda upravila rokovací poriadok parlamentu, tak ministerstvo vypustilo časť, ktorou sa novelizoval zákon o rokovacom poriadku, a chvíľu to vyzeralo, že teda parlament sám niečo pripraví a zmení veci, ktoré, ktoré chcelo zmeniť ministerstvo spravodlivosti, ale, žiaľ, výsledkom bolo to, že, že bola prijatá iba taká čisto technická drobná novielka rokovacieho poriadku. Novelou by som to asi ani nenazýval. Ale toto je jedna, jedna z vecí, ktorú, ktorá opäť, a tu to nejde asi iba praxou, ale, ale keby bola zavedená, tak by parlament mohol fungovať lepšie.
Ďalšia možná zmena rokovacieho poriadku je napríklad v zavedení pripomienkového konania k poslaneckým návrhom zákonov. S tým opäť počítal, počítal ten návrh ministerstva spravodlivosti v roku 2015, s nejakými konkrétnymi aj úpravami prišli dve hromadné pripomienky. Jedna hromadná pripomienka, ktorú iniciovala organizácia VIA IURIS k tomu návrhu, druhá skupina mimovládnych organizácií ľudí zo samosprávy, ja som bol súčasťou nej. Navrhli sme konkrétne mechanizmy, ako by to mohlo vyzerať, a nakoniec aj tuto kolegovia predsedovia poslaneckých klubov vládnej koalície a pán podpredseda Hrnčiar predložili, myslím, v máji návrh novely rokovacieho poriadku, ktorý toto riešil. Potom ho stiahli. A ja by som určite za, za ten návrh hlasoval, navrhoval by som, že ako by to mohlo vyzerať, lebo podľa mňa to treba nejako inak ošetriť iba ako nejakou všeobecnou zmienkou. Ale to je vec, ktorá stojí za úvahu a stojí za podporu, pretože dnes verejnosť má možnosť sa vyjadrovať v medzirezortnom pripomienkovom konaní k vládnym návrhom zákonov, má možnosť vznášať k nim pripomienky a ten konkrétny rezort, ktorý to predkladá, alebo iná inštitúcia musia na tie pripomienky reagovať. Nemusia ich akceptovať, samozrejme, však vláda má zodpovednosť za výkon moci, tak keď, keď sa štyria občania rozhodnú, že nejak § 2 má byť vypustený alebo nahradený iným znením, tak je to zodpovednosť vlády, ale musí na to reagovať, musí a prinajmenšom formálne zdôvodniť, že prečo, prečo nesúhlasí s tou zmenou. A keď sa pod tú hromadnú pripomienku podpíše aspoň 500 fyzických osôb, tak musí uskutočniť rozporové konanie, kde vysvetlí zástupcom verejnosti, prečo tú pripomienku neakceptovala. Opäť je to pre občiansku spoločnosť príležitosť, aby sa vyjadrila k tvorbe legislatívy a častokrát aj na tých rozporových konaniach, absolvoval som ich dosť, buď sa prinajmenšom vysvetlia tie postoje, aj, keď sú aj prípady, že , že je to čisto formálne, no neakceptujeme, nie je to s filozofiou zákona, ale častokrát zástupcovia ministerstiev majú snahu vysvetliť verejnosti, prečo toto chceme spraviť takto konkrétne alebo, alebo prečo to, čo vy navrhujete, nie je možné. A niekedy sa dokonca až na tom rozporovom konaní nájde riešenie, keď, keď sa vyjasnia stanoviská medzi autormi tej hromadnej pripomienky a predstaviteľmi ministerstva. a nakoniec sa ukáže, že nie v tej úplnosti, ale nejaký kompromis je možný a nakoniec je to užitočné aj pre samotné ministerstvo a pre výslednú kvalitu zákona. Nič také nie je možné vo vzťahu k poslaneckým návrhom zákonov. Opäť, ak by to bolo, prispelo by to ku kvalitnejšej legislatíve.
Ďalšia vec, ktorú by bolo dobré upraviť v rokovacom poriadku, sprísniť pravidlá a obmedziť možnosť zneužívania skrátených foriem legislatívnych návrhov zákonov v parlamente. Lebo ako iste viete tí, čo ste tu už dlhšie, alebo tí, čo sledujete, ako to chodí v parlamente, veľmi často sa deje, že dostanú poslanci na stôl návrh zákona zároveň s návrhom na skrátené legislatívne konanie a je tam uvedený nejaký dôvod, ktorý vôbec nezodpovedá tomu, čo je napísané v zákone o rokovacom poriadku, kedy možno skracovať, keď hrozia nejaké značné hospodárske škody alebo sú ohrozené základné práva a slobody. A napriek tomu, samozrejme, že vždycky, vždycky to koaličná väčšina odmáva, a aj keď ten dôvod tam nie je reálny, aby sa skracovalo, a nie je dôvod postupovať. postupovať skráteným legislatívnym konaním, tak jednoducho väčšina rozhodne, a keď väčšina rozhodne, že ten dôvod je, tak aj keď tam nie je, tak tam je. A opäť, to nie je kritika na túto vládu ani na predchádzajúcu vládu, deje sa to, žiaľ, za všetkých vlád a obávam sa, že za všetkých vlád sa pod tým prešmyknú aj iné návrhy zákonov, ako také, pri ktorých je zákonom predpokladaný dôvod. Lebo niekedy tá urgentnosť, potreba schváliť čo najskôr zmenu zákona alebo nový zákon reálne existuje, ale pokiaľ nie sú dané dôvody, ktoré sú uvedené priamo v zákone, tak je to porušovanie, obchádzanie, popieranie zákona a jeho zmyslu a deje sa to bežne. A zacitoval by som z programového vyhlásenia druhej Ficovej vlády: "Vláda v snahe zabrániť zneužívaniu skrátených foriem legislatívnych konaní príjme prísnejšie legislatívne pravidlá tvorby právnych predpisov." No, žiaľ, to sa nestalo, nestalo sa to ani vo vzťahu k medzirezortnému pripomienkovému konaniu, práve naopak, tam sa to ešte uvoľnilo, lebo staré legislatívne pravidlá umožňovali skrátiť legislatívne konanie vo výnimočnom prípade, a teraz okrem možnosti skrátiť možno aj úplne vypustiť medzirezortné pripomienkové konanie a vo vzťahu k legislatívnemu procesu na pôde parlamentu sa neudialo nič. Toto a ešte je určite kopu vecí, ktoré možnože by stáli za úvahu, že by sa malo, malo zmeniť v rokovacom poriadku.
A čo z toho sa premietlo do aktuálneho návrhu novely zákona o rokovacom poriadku? Nič. Vôbec nič. Dokonca ani to pripomienkové konanie k poslaneckým návrhom zákonov, ktoré ste dávali v máji, ktoré , ktoré vlastne štyria z piatich predkladateľov tejto novely chceli, chceli novelizovať, tak ani, ani to tam nie je. Ja viem, že je to komplikované, že to nie je len, lusknem a je to, že treba, treba vymyslieť nejaký mechanizmus. Ale toto je napríklad jedna z vecí, ktorú by bolo žiaduce upraviť, a nemáme tú ambíciu alebo teda predkladatelia nemajú tú ambíciu.
Prečítal som si ten návrh a našiel som tam z môjho pohľadu jeden jediný bod, ktorý je nepochybne posunom k lepšiemu a zároveň rieši reálne existujúci, nie vymyslený problém, a to je bod 21. V § 90 ods. 1 sa na konci pripája táto veta: "Národná rada môže zmeniť ustanovenie o účinnosti zákona vráteného prezidentom vrátane ustanovení súvisiacich s účinnosťou zákona, ak by mal zákon nadobudnúť účinnosť skôr, ako bude vyhlásený". Je to reálny problém, lebo prezident republiky má právo vetovať zákon schválený parlamentom v treťom čítaní a tie zákony nemávajú dostatočnú legisvakančnú dobu, teda dobu medzi tým, ako je, ako je zákon zverejnený v Zbierke zákonov a ako má nadobudnúť účinnosť. Ak by bola legisvakančná doba dostatočne dlhá, napr. niekoľko mesiacov, tak tento problém by reálne neexistoval, lebo aj keď to prezident vráti, a ak by sme teraz schválili nejaký zákon, ktorý má nadobudnúť účinnosť 1. januára, a prezident ho vráti, tak ho, na októbrovej schôdzi prelomí väčšina poslancov prezidentské veto a v pohode od 1. januára nadobudne účinnosť. Nie je s tým, nie je s tým žiadny problém, akurát tá legisvakančná doba bude trochu kratšia. Len, žiaľ, ani toto pravidlo, že má byť lekgisvakančná doba dostatočne dlhá, sa obvykle nerešpektuje a zákony bežne nadobúdajú účinnosť buď dňom vyhlásenia v Zbierke zákonov, teda hneď, alebo, alebo v takom termíne, ktorý, povedal by som, že na septembrovej schôdzi, keď schválime, tak dáme tam účinnosť 1. októbra. A ak to prezident vráti, tak už s tým môže byť problém. Treba povedať, že prezident - aj tento, aj ten predchádzajúci - býva väčšinou v tomto ohľade korektný, a keď vráti zákon s pripomienkami, tak obvykle jedna z tých pripomienok je, že sa má posunúť aj termín účinnosti tak, aby, aby sa nestalo, že v októbri schválime, 3. októbra schváli parlament, prelomí prezidentské veto a schváli návrh zákona, ktorý hovorí o tom, že zákon nadobúda účinnosť 1. októbra, čo by bolo retroaktívne, a taký zákon nemôžeme schváliť. Ale teoreticky prezident, keby, keby to chcel urobiť a chcel spôsobiť problémy parlamentu, tak to môže urobiť, keby na to zabudol, tak to, tak to, tak to môže urobiť, keby parlament postupoval pomalšie, tak môže sa vyskytnúť tá situácia a myslím, že už sa, už, už sa aj stalo niečo také, že bol vrátený zákon a nemohol byť schválený nie preto, že by poslanci nemali vôľu prelomiť prezidentovo veto, ale jednoducho nedalo sa, nemôže parlament schvaľovať retroaktívne zákony.
To je ten jeden jediný bod, ktorý vidím ako pozitívny v návrhu novely rokovacieho poriadku a zároveň dôležitý, teda riešiaci reálny problém. Lebo sú tam nejaké veci, ktoré sú možno neutrálne, sú tam nejaké veci, ktoré sú možno drobné vylepšenia, ale, ale nie je to nič zásadné. Ale je tam hlavne veľa vecí, ktoré ani nie sú zlepšením, ale sú zhoršením a neriešia reálny problém, ale riešia vymyslený, vyfabrikovaný, neexistujúci problém. Sú tam veci ako obmedzenie diskusie, zákaz fotenia na mobil alebo zákaz vnášania horaliek.
Tak vidím tam tri okruhy, o ktorých by som rád hovoril, a, a skúsim, skúsim trošku bližšie vysvetliť, že v čom mám problém s týmito, s týmito návrhmi. Nejdem navrhovať pozmeňujúce návrhy v tejto chvíli. Chcem hovoriť o filozofii zákona, ako sa patrí na prvé čítanie.
Tá prvá vec. Obmedzenie diskusie, obmedzenie dĺžky diskusného príspevku poslanca. Dnes je to neobmedzene. Môže hovoriť 3 hodiny, ak vládze, aj 10 hodín, ak vládze, 20 minút. Ak je zástupca, zástupca poslaneckého klubu písomne prihlásený do rozpravy, poverený poslaneckým klubom, 30 minút. Super. Dnes má poslanec možnosť prihlásiť sa dvakrát, raz písomne a po vyčerpaní vystúpení písomne prihlásených poslancov ústne alebo teda pomocou elektronického zariadenia. To sa opäť navrhuje zrušiť a miesto, miesto dvoch teoretických možných vystúpení bude mať poslanec iba jedno. Zakáže sa používať vizuálne pomôcky pri vystúpení, zakážu sa vnášať transparenty, zakážu sa vnášať transparenty, nebudú sa môcť používať zvukové pomôcky a všetko sú to veci, ktoré obmedzujú diskusiu a obmedzujú predovšetkým opozíciu. Lebo obmedzenie diskusie v parlamente je predovšetkým problémom pre opozíciu, lebo kde inde má opozícia diskutovať o návrhu zákonov ako v parlamente. Je jasné, že koaličné strany a predstavitelia koaličných strán si vládne návrhy zákonov vydiskutujú medzi sebou niekde inde, na koaličnej rade - a to, čo, na čom nie je zhoda, tak nepustia ďalej - a môžu tam uplatňovať svoje predstavy, ale my ako opozícia máme jedinú možnosť reálne do toho zasiahnuť na pôde parlamentu, takže ak sa obmedzí diskusia na pôde, na pôde parlamentu, tak, tak to bude predovšetkým obmedzením opozície. A aký je dôvod? V čom je problém, už túto viacerí predo mnou, predo mnou spomínali, naozaj sa nám naťahujú schôdze tak, že miesto dvoch týždňov sedíme štyri týždne alebo sedávame po sobotách, po nedeliach, musíme rokovať v noci? Niekedy musíme, keď, keď (reakcia z pléna), keď, keď je to mimoriadne a keď, a keď sa chcú čo najskôr zbaviť témy, ktorá je, ktorá je na programe, no tak spravíme, spravíme nočné rokovanie. Ale, ale reálne to nie je problém. Nie je to problém parlamentu, že by sme príliš dlho zasadali, že by to boli príliš dlhé diskusie.
Aj to tu už zaznelo, že za prvé dva dni, necelé dva dni, jeden a pol dňa sme prebrali 30 vládnych návrhov zákonov a návrhov na vyslovenie súhlasu s medzinárodnými zmluvami, žiadny problém. Teraz tu o tom návrhu novely rokovacieho poriadku budeme rokovať zrejme dlhšie, mohli sme si to ušetriť aj celá tá schôdza mohla byť dlhšia, ale v normálnej situácii parlament funguje a nie je potrebné, aby, aby sme nejako obmedzovali ten čas na diskusiu. Však k mnohým bodom programu nevystúpi ani jeden poslanec, vystúpi navrhovateľ, spravodajca, predsedajúci otvorí rozpravu, nikto sa neprihlási, písomne nikto nebol prihlásený, potom sa prípadne predsedajúci spýta navrhovateľa a spravodajcu, či sa chcú vyjadriť k diskusii, ktorá nezaznela. Samozrejme, že sa nechcú, no prečo by sa vyjadrovali k diskusii, ktorá nezaznela, a koniec. Päť minút, desať minút. Ako na bežiacom páse to tu niekedy ide.
Potom sú návrhy zákonov, ku ktorým sa poslanci chcú vyjadriť a naozaj sa vyjadria vo vystúpení, ktoré trvá 10 minút, 15 minút, 18 minút a 27 minút. A pán poslanec Kvorka tu, myslím, včera počítal, koľko ktorý opozičný poslanec vystúpil v debate k novele rokovacieho poriadku, a nejako vypočítal, že, že však ste nevyužili ani tých 20 minút okrem nejakého jedného vystúpenia, že ten ušetril 5 minút, ten ušetril 10 minút, tak, tak čo sa búrite, aký máte problém s tým, že, že to bude obmedzené na 20 minút. Ja neviem ako iní, ale ja si myslím, že normálni ľudia hovoria vtedy, keď majú čo povedať. A keď niečo dokážem povedať za tri minúty, tak nebudem vystupovať hodinu, keď na niečo potrebujem desať minút, tak vystúpim desať minút. Ale, ale keď mám potrebu k niečomu, k niečomu vystúpiť, vystúpiť hodinu, tak prečo by mi malo byť upreté moje právo vystúpiť hodinu? Však si urobte nejakú, nejakú štatistiku, že koľko, koľko je to tých, tých vystúpení, ktoré, ktoré sú dlhšie ako dvadsať minút. Ale sú také situácie, keď poslanci majú potrebu hovoriť dlhšie, a má to zmysel nielen preto, aby sa oni vyrozprávali, ale aj pre rozpravu, aby tu zazneli argumenty, ktoré môžu ovplyvniť uvažovanie aj iných poslancov, ktoré môžu byť dôležité pre verejnosť, ktorá sleduje debatu v parlamente.
Keď sa bavíme o sociálnych zákonoch a pán poslanec Mihál vystúpi, vystúpi dlhšie ako 20 minút, vystúpi hodinu, tak máte pocit, že je to zbytočné, že, že ak ho počúvate, čo teda je tiež skôr výnimka ako pravidlo v rokovacej sále, že je s tým nejaký, nejaký problém. Ja som s tým nikdy žiadny problém nemal.
A aby som nebol ako líška, ktorá chváli iba vlastný chvost, ak pán poslanec Kresák bude niekedy vystupovať k nejakému návrhu a bude vystupovať hodinu, tak ja ho hodinu budem so zaujatím počúvať, pretože to, čo hovorí, má hlavu a pätu, aj keď s ním nie vždy vo všetkom súhlasím, tak berem, že sú to argumenty, ktoré, je zaujímavé a dobré, že zaznievajú, a musím sa nad nimi zamyslieť a bude škoda, ak všetky svoje vystúpenia vždy bude musieť obmedziť na 20 minút. A, samozrejme, že sú aj nielenže poslanci, ale sú aj zákony, ku ktorým sa treba vyslovovať, vyslovovať obsiahlejšie. Iné je keď, keď ratifikujeme nejakú špecifickú sektorovú zmluvu s Čiernou Horou, ktorá sa týka reálne osem alebo deväť ľudí, tak k tomu asi nikto nemá veľmi potrebu sa vyjadriť, pokiaľ ho k tomu neviažu nejakú špeciálne, romantické a iné pozitívne emócie, ale keď sa budeme baviť o návrhu o štátnom rozpočte, rozpočtu, tak asi bude mať aj viac poslancov potrebu sa vyjadriť a asi bude mať aj potrebu vyjadriť sa dlhšie, lebo medzinárodnú zmluvu schválime alebo neschválime. Tam veľa možností nemáme, kdežto keď sa bavíme o nejakom zložitom návrhu zákona alebo o rozpočte, alebo o veci, ktorá je komplikovanejšia, tak tých 20 minút častokrát môže byť málo.
Ďalšia vec, ktorá tu bola spomenutá, je tá nerovnosť, nerovnosť medzi bežnými poslancami a medzi vládnymi poslancami, vedením parlamentu a, samozrejme, aj spravodajcom a navrhovateľom, ktorí naďalej budú mať možnosť vystupovať, vystupovať neobmedzene a hlásiť sa kedykoľvek, a nebude sa na nich vzťahovať časový limit.
Už tu bolo avizované, že, myslím, MOST - HÍD sa bude snažiť, aby toto sa nejako, táto asymetria, nejako, nejako vyrovnala, aj niektorí opoziční poslanci povedali, že tak keď nás obmedzíte, tak obmedzte aj vládu a potom to bude v poriadku. Nemyslím si, že to bude v poriadku. Dobrým riešením je neobmedzovať poslancov, nie obmedzovať aj tých, ktorí dnes majú dostať výnimku podľa návrhu, pretože, jednak pretože diskusia sa podľa môjho názoru obmedzovať nemá, ale aj pretože dnes už existuje istá nerovnosť medzi možnosťou vystúpenia bežného poslanca a člena vedenia parlamentu, resp. člena vlády alebo teda spravodajcov, navrhovateľa, ale tá nerovnosť v dnešnom stave má isté opodstatnenie, lebo teda, samozrejme, že navrhovateľ a spravodajca sú v inom postavení, a rešpektujeme, že predseda a podpredsedovia parlamentu sú zvolení predstavitelia parlamentu, tak sa môžu zapájať častejšie, ale nie je to principiálna nerovnosť, lebo aj keď, aj keď, ja neviem, pán podpredseda Glváč môže vystúpiť štyrikrát v rozprave, a v tejto chvíli ja dnes iba dvakrát, tak všetko, čo chcem povedať, môžem povedať, môžem rozprávať dve hodiny, tri hodiny. A keď to bude obmedzené aj pre bežných poslancov, aj pre tých výnimočných na dvadsať minút a ja budem môcť vystúpiť iba raz, tak vystúpim raz a dvadsať minút a pán podpredseda Glváč môže vystúpiť raz dvadsať minút, druhýkrát dvadsať minút, tretíkrát, štyri, koľko bude potrebovať, toľkokrát sa prihlási. Čiže vôbec nemá zmysel obmedzovať čas pre vystúpenie pre tých poslancov, ktorí sa môžu neobmedzený počet krát prihlásiť do, do rozpravy. Aký to má zmysel? To, to bude farizejstvo, pokrytectvo, nemôže to splniť nejaký účel. A ešte raz sa pýtam, aký reálny problém to rieši. Žiadny. Príliš dlhé rozpravy? Naťahovanie času?
Aj keď toto schválite a opozícia bude chcieť naťahovať čas, tak pôjdeme iba podľa tohoto, podpredsedníčka parlamentu bude na materskej dovolenke, nebude vystupovať ani raz. (Reakcia z pléna.) Nebudeme mať navrhovateľa, nebudeme mať spravodajcu, využijeme maximálne limity, budeme sa komentovať faktickými poznámkami všetci a o jednom návrhu zákona budeme rokovať týždeň. Koaličný poslanec nepovie ani jedno slovo a pôjdeme podľa vami nastavených pravidiel a budeme to chcieť zneužiť a bude to týždeň. Tak načo to robíte? Načo, načo obmedzujete možnosť diskusie, keď, keď sú veci, ku ktorým dvadsať minút netrvá celá rozprava vrátane úvodného slova navrhovateľa a vystúpenia spravodajcu, a sú veci, ku ktorým poslanci majú prirodzenú potrebu sa vyjadriť a diskutovať dlhšie?
Druhý okruh. Zákaz používania, zjednoduším to, mobilov na fotenie a filmovanie. Chápem, že existuje zákaz napríklad telefonovania v rokovacej sále. Pred pár rokmi, ešte teda za vlády Ivety Radičovej bol, existoval zákaz vnášania telefónov, mobilných telefónov do rokovacej sály, ktorý, samozrejme, že nikto nerešpektoval, lebo keď idete ako poslanec a máte vo vrecku mobil, no tak kam si ho dáte. Nikto z toho nevyvodzoval žiadne dôsledky, ale, ale porušovali sme zákon o rokovacom poriadku, tí, ktorí sme tak robili, a preto sme ten zákon zmenili a zakázalo sa nie vnášanie mobilných telefónov do, do rokovacej sály, ale zakázalo sa telefonovanie a používanie mobilných telefónov spôsobom, ktorý má nejaké zvukové efekty, teda napríklad esemesky si písať môžete, ale nemali by ste mať zapnutý hlasný, hlasný chod. (Reakcia z pléna.)
No veď mňa to nevyrušuje, že si pán navrhovateľ pozerá esemesku alebo niečo v mobile, lebo, lebo nemá to na mňa žiadny vplyv, tak prečo by to, prečo by mu to malo byť zakázané. To je úplne, úplne v poriadku. Telefonovanie niekoho ruší, hlasný chod a esemesky každú chvíľu pípajúce by niekoho rušilo. Ale koho ruší, keď si niekto na mobile niečo pozerá, a koho by rušilo, keď si niekto odfotí predsedu parlamentu, predsedu vlády, ktorý príde tu uvádzať nejaký návrh zákona? Ja sedím na veľmi výhodnom mieste, a teda keď sem príde pán Fico, no tak ako mávam často nutkanie si ho odfotiť. A komu tým ubližujem, koho tým obmedzujem, ako tým narúšam rokovanie parlamentu, v čom je problém? A to isté tam poslanec Viskupič, predpokladám, že teraz má priamy prenos na Facebooku, ale ja neviem, či on iba sa zasnene pozerá na nejaký obrázok vo svojom mobile, alebo, alebo to filmuje, ale však tu sú kamery, môžu tu byť médiá. Aký je problém? Čo narúša moju ľudskú dôstojnosť? Veď ja som tu na verejnom mieste, to nie je prenos z mojej kúpeľne, to je prenos z rokovacej sály parlamentu, z verejného zasadnutia parlamentu. Tam neexistuje žiadny dôvod, aby poslanci boli takto obmedzovaní, a mám dokonca podozrenie, že toto by mohlo byť aj protiústavné.
Článok 26 odsek 4 Ústavy Slovenskej republiky hovorí, že slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti.
Zákaz fotenia si na mobil v rokovacej sále parlamentu je podľa vášho názoru opatrenie v demokratickej spoločnosti nevyhnutné? Nevyhnutné načo? Nevyhnutné na ochranu, ktorého z tých účelov, ktoré som, ktoré som citoval, ktoré uvádza ústava? Na ochranu práv a slobôd iných? Bezpečnosť štátu? Verejného poriadku? Ochranu verejného zdravia alebo nebodaj mravnosti? Neviem, neviem, ja nenachádzam tam ten legitímny účel a teraz pozor, sú veci, ktoré sú technické, že keď zakážete vnášanie horaliek, dobre, to s tým sa nebude dať ísť na Ústavný súd. Ale toto sa týka obmedzenia slobody prejavu a práva šíriť informácie...
To je možné podľa našej ústavy? A vedú sa debaty, že kde je tá hranica, kde je to možné. Ja napríklad vediem takú debatu dlhodobo s pánom poslancom Lipšicom, ktorý má na to iný názor ako ja, rešpektujem to, ale keď sa to ide robiť zákonom, tak toto je už podľa mňa za hranou. Tuto ten žiadny legitímny dôvod nenachádzam a určite to nie je nevyhnutné, aj keď keby tam nejaká štipka legitímneho dôvodu bola, tak nespĺňa toto kritérium nevyhnutnosti.
Tretí okruh, zákaz vnášania jedla. Tie slávne horalky, dnes je zakázané vnášať do rokovacej sály parlamentu zbrane alebo výbušniny napríklad. Chápem, keby niekto použil v rokovacej sále zbraň, alebo výbušninu, určite by to bol problém. Pravdepodobne by to bol trestný čin, a teda tento zákaz má nejaké logické opodstatnenie. Ale čo sa stane, ak niekto nedajbože nielen vnesie, ale aj použije v rokovacej sále nejakú napolitánku? Komu tým ublíži, koho tým poškodí? Lebo aj tí, čo ste tu dlhšie, aj tí, čo ste tu kratšie, videli ste už niekoho v rokovacej sále parlamentu baštiť rezeň so zemiakovým šalátom? Ja nie a pochybujem, že sa to niekedy stalo. To, že si niekto v zadnej lavici dá horalku, asi by to nemal robiť , ale myslím si, že to nie je dôvod na to, aby sme zákaz vnášania jedla riešili v parlamente.
K tým horalkám. (Rečník zobral do ruky horalku, ukazujúc ju plénu. Smiech v sále a reakcie z pléna.) Keby som toto, toto urobil po, po schválení a nadobudnutí účinnosti vašej novely rokovacieho poriadku, tak by som sa dopustil porušenia zákona. Tisíc, dvetisíc, uvidíme. A dokonca dvojnásobného, dvojnásobného, lebo som vniesol jedlo, zakázané, dvetisíc euro a zároveň to používam ako vizuálnu pomôcku. (Potlesk.) Lebo dúfam, že ma neupodozrievate, že idem, idem to tu teraz, idem to tu teraz baštiť, hej, nie, je to vizuálna pomôcka. A môžem za to dostať dvetisíc eur a teraz si ma poslankyňa Zemanová odfotí a používa mobilné zariadenie na zaznamenávanie - aj poslankyňa Blahová - a tiež ony teraz porušujú, čiže to už máme teraz tu porušenie zákona potencionálne za osem tisíc eur. Vniesol som Horalku a ony si ma odfotili. (Reakcie z pléna.) Nie, nie, nie, mám, mám to tu, mám tu písomne pripravené, môžem vám ukázať, že to mám písomne pripravené a nenaťahujem čas, nepočítal som s tým, že vystúpim teraz, ani som si to nestihol vytlačiť, musím to čítať z počítača. (Reakcie z pléna.)
A teda nielen k horalke, ešte idem ďalej, tento keksík (Rečník zobral do ruky malý keksík, ukazujúc ho plénu.), ktorý nám v poslaneckom bufete dávajú ku káve, je jedlo, to nie je nápoj, to je jedlo, ktoré nemá výnimku. Čiže keď si kúpite kávu a minerálku v poslaneckom bufete, kávu vniesť môžete. Ale keksík? Zabudnime na horalky, keksík vniesť nemôžete, lebo keksík je jedlo, ak ho vnesiete, dopustíte sa porušenia zákona, potenciálne tiež dvetisíc, dvetisíc euro. Čiže buď budete nechávať na pulte, alebo, alebo skonzumujete keksík, keksík, ešte, ešte v bufete, kým si donesiete kávu do rokovacej miestnosti, lebo kávu vnášať možno, a som teraz zvedavý, či aj vedeniu parlamentu a členom vlády budú nosiť kávu bez keksíkov. (Ruch v sále.) Alebo, alebo, samozrejme, budeme to riešiť ako vtedy s tými mobilnými telefónmi, že keksík si zoberiem spod šálky, dám si ho do vačku a vnesiem ho, nikto sa to nikdy nedozvie, ale budem porušovať zákon, ale ja nechcem porušovať zákon, nechcem konať vedome v rozpore so, so stanovenými pravidlami. Jedine teda v prípade občas porušujem zákon, ale robím to vtedy, keď chcem poukázať na absurdnosť toho zákona, chcem sám seba vystaviť hrozbe, že budem potrestaný za nejaký absurdný zákon, a obávam sa teda, že s tými keksíkmi, ak to tam necháte, budem mať veľkú chuť to urobiť. (Reakcia z pléna.) Desiata v taške, keksík kúpený pre dieťa, všetko.
Toto je aj niečo o vzťahu väčšiny a menšiny. Už som tu hovoril o tom, že obmedzovanie diskusie v parlamente je predovšetkým bič na opozíciu, nie na vládnu koalíciu. Je mi ľúto, že tu v tejto chvíli nie je..., a je, je tu jeden predstaviteľ strany MOST - HÍD, pán poslanec Kresák, to som rád, lebo chcem apelovať na MOST, aby sa zasadil o zmenu tohto, tohto návrhu, viac ako na iných, pretože napriek všetkému vidím v MOST-e istú, istú nádej, a tá nádej spočíva aj v tom, že MOST z veľkej časti volia voliči hlásiaci sa k maďarskej národnosti, hlásiaci sa k národnostnej menšine. Ľudia, ktorí vedia, čo je to byť v postavení menšiny a aké to má dôsledky, ktorí vedia o tom, že demokracia nie je len vláda a rozhodovanie väčšiny, ale aj rešpektovanie menšín a vytváranie podmienok pre to, aby sa menšiny cítili v danom útvare dobre, doma, spokojne, niežeby museli súhlasiť so všetkým, čo sa deje, ale aby, aby sa necítili, že sú niekam odstrkovaní. A to platí tak o vzťahu väčšinového slovenského národa k maďarskej a iným menšinám, ale platí to rovnako prinajmenšom v týchto procedurálnych veciach o vzťah, o vzťahu väčšiny, čiže vládnej koalície a menšiny, čiže opozície.
Tento apel cielene smerujem na predstaviteľov strany MOST, cielene ho nesmerujem na Slovenskú národnú stranu, lebo vy ste primárne orientovaní na väčšinový národ, takže predpokladám, že u kolegov z MOST-u nájdem pre túto väčšinovo-menšinovú tému alebo ten rozmer väčšinový a menšinový väčšie pochopenie, a teda dúfam, že sa budú snažiť aj vás presvedčiť o tom, aby ste neobmedzovali nielen národnostné, to sa im dúfam podarí, ale ani parlamentné menšiny.
Pomaly sa blížim ku koncu a nebudem to umelo naťahovať, iba, iba odprezentujem to, čo tu mám pripravené, kľudne vám to ukážem a to sú symboly, to sú signály. Pán predseda parlamentu Danko zmenil vitrínu vo vestibule parlamentu, dal tam tú stráž, ale toto nechcem hovoriť, ale odstránil odtiaľ podpisy prístupových dohôd Slovenska do NATO a do Európskej únie. Asi tam nebolo pre ne miesto, ale chcem vyzvať pána predsedu, aby ich tam vrátil, aby ich tam čo najskôr vrátil, lebo táto vládna koalícia keď vznikala, tak mala byť jednak hrádzou proti extrémizmu, a jednak mala byť zárukou prozápadného a euroatlantického smerovania Slovenskej republiky. To znamená civilizačné a hodnotové zakotvenie v týchto dvoch organizáciách, v Severoatlantickej aliancii a v Európskej únii. Je to pre Slovensko životne dôležité a zvlášť v tejto dobe, v tejto rozkolísanej dobe, keď nevieme, čo bude o dva roky. Možno pred piatimi-siedmimi rokmi to všetko vyzeralo optimistickejšie, dnes je toto životný záujem Slovenska, a ak to myslíte s ukotvením Slovenska na Západe vážne, vráťte tam, pán predseda, tie podpisové zmluvy čo najskôr, lebo symboly sú dôležité.
A teraz sa vrátim k rokovaciemu poriadku, tak ako je dôležitý a veľmi zlý signál, že parlament z vitríny vo vestibule, vo vstupnej hale parlamentu odstráni symboly, symboly NATO a Európskej únie, lebo to boli, to boli, tam boli symboly, tak rovnako zlý signál bude, ak väčšina napriek nesúhlasu a nevôli menšiny v parlamente zmení pravidlá a zmení ich tak, že, že ich bude viacej obmedzovať.
Ak mám byť úplne konkrétny, tak dôležitá je práve tá, tá zmena, ten posun, lebo to vysiela ten signál. Keby sme doteraz nemali podpisové listiny vo vestibule, no tak, tak nemali sme ich. Ale keď tam máme niečo, čo nás odkazuje na Severoatlantickú alianciu a Európsku úniu, a dáme to odtiaľ preč, tak to vysiela signál, že máme s tým nejaký problém, má to, má to, má to vysokú symboliku. Keby v tomto parlamente bolo zavedené 20-minútové vystúpenie poslancov v roku 1990, predpokladám, že dnes by s tým nemal nikto problém. Možno by niekto navrhol, že predĺžme to alebo..., ale bolo by to iné, keby sa to nepredĺžilo, ako keď sa to teraz ide skracovať, keď sa to teraz ide skracovať a ľutovať, tak je to niečo veľmi podobné, ako tie odstránené listiny z vitríny vo vestibule Národnej rady, ktoré ukazujú náš vzťah alebo ukazujú, symbolizujú, signalizujú náš vzťah k Európskej únii a NATO.
A ja som presvedčený, že symboly a signály, ktoré vysielame, sú dôležité, a toto je ďalší aspekt, pre ktorý apelujem, ako navrátenie listín NATO a Európskej únie do vestibulu Národnej rady, tak na to, aby ste stiahli tento návrh novely rokovacieho poriadku a vzdali sa myšlienky, že budete obmedzovať rôznymi cestami, rôznymi spôsobmi diskusiu na pôde parlamentu.
Aby som neskončil iba Európskou úniou a Severoatlantickou alianciou, ktoré považujem za veľmi dôležité, späť na Slovensko, späť k ústave. Článok 78 ods. 2 hovorí: "Za výroky pri výkone funkcie poslanca prednesené v Národnej rade Slovenskej republiky alebo v jej orgáne nemožno poslanca trestne stíhať, a to ani po zániku mandátu. Poslanec podlieha disciplinárnej právomoci Národnej rady Slovenskej republiky." Poslanci kedysi disponovali širokou poslaneckou imunitou. Bez súhlasu parlamentu nebolo možné poslanca trestne stíhať, dokonca neviem, či zlým výkladom, alebo, alebo, alebo naozaj ani, ani za priestupky nemohli byť poslanci postihovaní. Priestupková imunita sa zrušila, poslanecká imunita za iné trestné činy sa vypustila zo zákona, teda z ústavy, pardon. Veľmi sa to zúžilo a to, čo tam ostalo, ostalo tam aj niečo iné, samozrejme, čo sa týka vzatia do väzby, ale čo tam ostalo a čo nikto ani nepochyboval, že by tam malo ostať, je toto ustanovenie: "Za výroky pre výkone funkcie poslanca prednesené v Národnej rade Slovenskej republiky alebo v jej orgáne nemožno poslanca trestne stíhať, a to ani po zániku jeho mandátu."
Čo nám táto veta ústavy asi tak hovorí? No hovorí nám to, že prejav poslanca na pôde parlamente požíva ešte vyššiu ochranu ako vo všeobecnosti prežíva prejav ktorékoľvek občana. Môžeme debatovať o tom, či je to správne, alebo nie, ale toto dnes máme v ústave a odkaz toho je, že prejav poslancov treba chrániť, lebo, lebo ak by som ja teraz niečo povedal, čím by som sa dopustil trestného činu ohovárania napríklad, lebo aj výrokom sa môžem dopustiť, dopustiť ohovárania, tak ja za to nebudem trestne stíhaný, môže niekto ma žalovať v občianskej žalobe, ale trestne stíhaný za to nemôžem byť. Vyjdem pred parlament a poviem to tam a môžem, môžem. Čiže ústava hovorí, že ešte nad rámec bežnej ochrany slobody prejavu je potrebné chrániť slobodu prejavu na pôde parlamentu. A ak chceme dať zadosť tomuto odkazu Slovenskej ústavy, tak by sme mali tú slobodu prejavu rešpektovať v maximálnej miere a nesnažiť sa ju obmedzovať.
Ja neviem, či to obmedzenie, ktoré bude schválené, bude priamo v rozpore s textom ústavy, alebo nie. Predpokladám, že ak to schválite, tak opozícia sa s niečím z tej novely určite nebude vedieť stotožniť do tej miery, že sa obráti na Ústavný súd, a vôbec netuším, ako Ústavný súd rozhodne a ani si vôbec nie som istý, že či všetky tie obmedzenia, ktoré tam sú, sú protiústavné, ale rozhodne nie sú dobré a rozhodne nie sú v súlade s duchom ústavy a s tým, ako ústava chápe parlament a ako ústava vníma debatu na pôde parlamentu.
Takže by som vás chcel vyzvať, aby ste ten návrh stiahli, a poďme meniť rokovací poriadok, ale poďme ho meniť spoločne a poďme meniť tie veci, ktoré naozaj sú reálne problémy, nie takéto vyfabrikované, a poďme ho zlepšovať, poďme zlepšovať rokovací poriadok, nie ho zhoršovať.
Ďakujem. (Potlesk.)
Skryt prepis
