Videokanál poslanca

Po vystúpení pána poslanca Suchánka by som chcel doplniť to svoje konštatovanie po vystúpení pána poslanca Fecka, že máme pred sebou zaujímavý zákon nielen z hľadiska toho, že deliace čiary idú naprieč koalíciou a naprieč opozíciou. Zisťujem, že idú aj naprieč jednotlivými poslaneckými klubmi. Takže možno je to naozaj svojím spôsobom unikátny návrh. A teraz z tých dvoch vystúpení kolegov z klubu OĽANO môjmu pohľadu na tému je oveľa bližší ten, ktorý prezentoval pán poslanec Suchánek, ktorý vychádza z dôvery v ľudí a v schopnosť ich niesť zodpovednosť za svoje konanie, a nie z apriórneho podozrievania aj vo veciach, ktoré žiadny reálny problém nepredstavujú.

Ja som si pri vystúpení pána poslanca Fecka uvedomil, že prerokúvame svojím spôsobom veľmi zaujímavý návrh zákona, lebo obvykle je to delenie také, že koalícia verzus opozícia. A niekedy časť opozície podporí vládny návrh, to sa stáva pomerne bežne. Niektoré opozičné návrhy podporí koalícia, to sa stáva skôr výnimočne. Ale teraz tu máme návrh zákona, ktorý predkladajú koaliční poslanci, a časť koalície má o ňom pochybnosti a kritizuje ho a opozícia je tak isto rozdelená na tú časť, ktorá s ním súhlasí, a na tú časť, ktorá s ním nesúhlasí. Takže karty sa rozdávajú pri tomto návrhu zákona trochu inak ako obvykle.
No a k tomu, čo povedal pán poslanec Fecko, že ak zákon čo i len jednému človeku skomplikuje život alebo ho ohrozí, tak zaňho nebude hlasovať. Tak keby sme napríklad všade, na všetkých cestách obmedzili povolenú rýchlosť na 30 km za hodinu bez výnimky, tak určite by to ušetrilo nejaké životy, zabránilo by to nehodám. Ale budeme také niečo presadzovať? Keby sme úplne zakázali používanie automobilov a všetci by museli používať povinne hromadnú dopravu, tiež by to asi ušetrilo nejaké ľudské životy, pretože tých autohavárií by bolo oveľa menej. Ale nemyslím, že by niekto s takýmto návrhom prišiel. Takže je potrebné hľadať nejaký balans, nejakú rovnováhu medzi tým, že necháme ľuďom slobodu, a medzi tým, že ich budeme obmedzovať v záujme nejakého iného legitímneho cieľa, napríklad v záujme ochrany druhých. A ten návrh je podľa mňa ešte stále v tých hraniciach, čo je prijateľné.

Pán poslanec Bernaťák, hovorili ste tu, že, o potrebe zmeny rokovacieho poriadku tu hovoria nielen koaliční, ale aj opoziční poslanci. Áno, aj ja som hovoril o potrebe zmien v rokovacom poriadku, hovoril som o tom pomerne dlho vo svojom vystúpení a mal som pocit, že ma počúvate. Ale hovoril som aj to, že nič z toho, čo by podľa môjho názoru malo byť zmenené v rokovacom poriadku a čo považujem za dôležité, nie je vo vašom návrhu, resp. áno, je tam jedna jediná vec, ktorú aj ja považujem za pozitívnu a dôležitú, a možno ešte nejaké nepodstatné drobnosti, ale tie ostatné veci rokovací poriadok nezlepšujú, ale zhoršujú, a sú vedené snahou obmedzovať diskusiu, a teda obmedzovať predovšetkým opozíciu. Pán predseda Danko nás vyzýval, aby sme aj my predkladali svoje návrhy, ktoré by sme chceli zapracovať do tej novely. No ale to nemôžeme, keď principiálne nesúhlasíme s duchom tej novely, tak predsa nemôžeme dávať nejaké svoje pozmeňujúce návrhy. Ja by som mohol dávať nejaké doplnenia tejto novely v prípade, že by ste súhlasili, že 80 až 90 % jej súčasného obsahu z nej vypustíte. Áno, potom by sme sa o tom mohli baviť.
Sám ste vypočítali, že ak by poslanci opozície využili tie maximálne limity, tak by parlament mohol rokovať o jednom bode 23 hodín a ak k tomu prirátame faktické poznámky, tak ani nemusí celá opozícia sa do toho zapojiť a budeme tu sedieť týždeň ku každému bodu. Čiže ak vám ide o to zabrániť obštrukcii, čo by som chápal, aj keď s tým nesúhlasím, no tak týmto to nedosiahnete. Tak načo to robíte? Zabránite tým akurát tomu, že tí poslanci, ktorí sa chcú vyjadriť na dlhšom priestore, to buď nebudú musieť môcť robiť, alebo sa budú musieť doprosovať, aby im to plénum odsúhlasilo, aby hovorili dlhšie.

Ďakujem. Pán poslanec Baránik, ja oceňujem, že si sa sústredil práve na ten aspekt zákazu šírenia informácií, teda zákazu či už natáčania, fotenia alebo podobného používania mobilov. Ja sa domnievam, že táto časť novely môže byť dokonca protiústavná, pretože ak sa obmedzí dĺžka času vystúpenia, tak z môjho hľadiska je to vecne oveľa väčší problém, ako či si budem môcť fotiť alebo nebudem môcť fotiť, ale pravdepodobne, keď sa to urobí pre všetkých poslancov a aj pre členov vlády, tak, tak z ústavného hľadiska to asi nebude sporné.
Ale obmedzovať šírenie informácií, na to je naša ústava pomerne prísna a zacitujem čl. 26 ods. 4 ústavy: "Slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti." Ja som sa to pýtal aj vo svojom vystúpení a teda využívam milú skutočnosť, že teraz je tu prítomný aj pán predseda Národnej rady Danko, dokonca je prihlásený s faktickou poznámkou za mnou, tak možnože by mohol nám vysvetliť, že či zákaz fotenia si na mobil v rokovacej sále parlamentu je opatrenie v demokratickej spoločnosti nevyhnutné. A ak áno, tak nevyhnutné na ochranu akého z tých legitímnych účelov, ktoré sú uvedené v ústave?
Úplne chápem, že je zakázané telefonovať v rokovacej sále, lebo to môže niekoho rušiť. Ale nechápem, aký môže mať niekto problém s fotením, nahrávaním, robením videozáznamov. Možno aj toto by ste mohli vysvetliť.

64.
Pani poslankyňa Kaščáková, citovala si tu Tomáša Garriguea Masaryka, nebáť sa a nekradnúť. Myslím si, že k téme dnešného rokovania je rovnako príhodné aj iné vyjadrenie, alebo iné slová Tomáša Garriguea Masaryka: demokracia, to je diskusia. Súčasná vládna koalícia však zjavne nie sú žiadni masarykovci, zjavne sa s takýmto chápaním demokracie nestotožňujú, zjavne nevidia žiadny problém v tom, že svojím návrhom zmeny rokovacieho poriadku chcú možnosti diskusie obmedziť. Priznám sa, že u SNS, ktorá mala negatívny vzťah k Československej republike, ma to až tak neprekvapuje, a teda vlastne ani u SMER-u, lebo to "nebáť sa a nekradnúť" je tiež zrejme problém pre niekoho. Ale v tomto ohľade si myslím, že by Slovenskej republike prospelo, keby viac sa hlásila ku svojim koreňom, a k tým koreňom patrí aj Československá republika, jej prvý prezident Tomáš Garrigue Masaryk a jeho slová o tom, že demokracia je diskusia a že by sme sa nemali báť a nemali by sme kradnúť.
Ďakujem.

Pán predseda Danko, tvrdíte, že navrhujete veci, ktoré sú aj v iných krajinách. Ale to predsa nie je len o tom, čo kde je, ale aj čo sa má zmeniť a ako sa to má zmeniť. Dali ste napríklad z vestibulu Národnej rady odstrániť prístupové listiny Slovenskej republiky do Európskej únie a NATO. Keby tam nikdy neboli, tak to asi nie je problém, že tam nie sú. Ale keď tam boli a dali ste ich preč, tak je to signál, že máte nejaký problém s Európskou úniou alebo Severoatlantickou alianciou. Rovnako keby sme mali odjakživa obmedzenú dĺžku diskusného vystúpenia, asi by to nebol problém. Ale keď to navrhujete teraz a navrhujete to zo zjavne účelových dôvodov, aby ste obmedzovali diskusiu, tak to problém je. A mimochodom, rád by som vás vyzval, aby ste tam tie prístupové listiny čo najskôr vrátili.
Po druhé. Veríte, že novela rokovacieho poriadku prinesie zmenu. No o tom snáď nikto nepochybuje. Zmena to bude a bude to zmena k horšiemu. Nevyrieši nič z toho. čo ste tu spomínali a čím sa zaštiťujete, že je problém. Ako zvýši slušnosť a zlepší správanie poslancov, ak nebudú môcť hovoriť dlhšie ako 20 minút alebo ak nebudú môcť vnášať do miestnosti horalky? Nijako. Ako to zabráni tomu, aby ste sa napríklad vy vo svojom vystúpení navážali do otca poslanca Matoviča alebo aby ste vy nevynášali obsah súkromného rozhovoru s iným poslancom? Nijako.
Posledná vec. Povedali ste, že ste urobili poriadok so Slotom a urobíte ho aj s nami. No neurobíte. My nie sme Slota, my sme nikdy neboli v jednej strane s Jánom Slotom, my sme mu nikdy neposluhovali, nikdy sme ho neobhajovali. Naopak, viacerí z nás s Jánom Slotom bojovali, v tom čase, keď ste vy s ním boli v jednej strane. Takže ja si vyprosím, aby ste nás prirovnávali k Slotovi a vyhrážali sa nám, že s nami zatočíte tak, ako... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Pán podpredseda vlády sa vyjadril aj k vystúpeniam a pozmeňujúcim návrhom niektorých poslancov. Mňa by zaujímal ten poslanecký návrh pána poslanca Bagačku, ktorý sa týka práve tých občianskych združení, respektíve právnických osôb, kde nie je identifikovaný štatutár. Podľa návrhu, ktorý sa premietol do spoločnej správy ako bod 26, by malo dôjsť k aktivácii elektronickej schránky 30. deň po tom, ako v registri právnických osôb, podnikateľov a orgánov verejnej moci budú o nich zapísané najmä údaje najmenej v rozsahu stanovenom zákonom. Podľa toho nového návrhu pána poslanca Bagačku by malo dôjsť k aktivácii 1. mája 2018. Je nepochybne výhodou, že ten, tá druhá úprava je jasnejšia. Je to tam napevno povedané a nemusí sa nikto domnievať, že kedy je ten tridsiaty deň a či sa to dozvedela alebo nedozvedela dotyčná právnická osoba. Na druhej strane je to tam napevno, čo jej aj nevýhoda. Čo sa stane, ak dovtedy nebudú známe tie údaje, ak štát nebude ani dovtedy disponovať s informáciami o tom, že kto sú štatutári? Lebo ako jedna vec sú zámery, že dovtedy to všetko už bude známe, hotové registre, ale realita môže byť iná. A potom už zrejme zasa bude, budeme stáť pred podobným problémom, ako teraz a budú sa posúvať termíny. Čiže možno aj z hľadiska tohto by bolo dobré nehlasovať ihneď a dať tam tých 48 hodín, kým sa bude hlasovať o pozmeňujúcich návrhoch.
Čo sa týka tej reakcie na pána poslanca Krajniaka a toho, čo ste povedali, že štát netlačí ľudí do elektronickej komunikácie, ale vlastne len dobieha súkromný sektor, tak súhlasíme, ale ak súkromný sektor takto funguje dobrovoľne, tak možno, že aj štát by mal začať s tým, že by to fungovalo najprv dobrovoľne.

Pán poslanec Krajniak, tento zákon nerieši, koľko informácií štát o občanoch zhromažďuje a uchováva, nerieši, čo od občanov a firiem vyžaduje, aké povinnosti im stanovuje. Ja súhlasím, mohol by oveľa menej a poďme sa o tom baviť. Ale s tým ten zákon nemá nič spoločné. Tento zákon nerieši ani to, či informácie, ktorými štát disponuje, uchováva v elektronickej alebo v papierovej podobe. Aj keď ja si už ťažko dnes viem predstaviť, čo i len predstaviť, že by to kvantum informácií, ktoré štát uchováva, mal uchovávať inak ako v elektronickej forme. Samozrejme otázka je potom, akým spôsobom tie informácie majú byť dostupné a prepojené, ako majú byť chránené a podobne.
Tento zákon rieši spôsob, akým štát komunikuje s fyzickými a právnickými osobami. A na otázku, komu tento zákon prospeje alebo komu táto právna úprava prospeje, by sa dalo odpovedať, že by mohla prospieť všetkým jej užívateľom v prípade, že by bola funkčná, v prípade, že by som si mohol veci, ktoré dnes musím vybaviť osobnou návštevou úradu alebo prinajmenšom napísaním, vytlačením, podpísaním nejakého papieru a jeho zanesením na poštu a potom prevzatím si poštovej zásielky na pošte, keď ich budem môcť vybaviť zo svojej obývačky alebo zo svojej kancelárie, tak mi to zjednoduší život. A to je to, o čom som aj ja hovoril vo svojom vystúpení, že lepšie by bolo, keby to fungovalo, keby to ľudia a firmy využívali dobrovoľne a potom by to možno ani nebolo potrebné zavádzať povinne. A tí, ktorí by to využívali, tým by to život a fungovanie zjednodušovalo.

No nie je to celkom tak. Povinne elektronicky komunikovať sú už v tejto chvíli všetky právnické osoby povinné a v zmysle zákona majú aktivovanú elektronickú schránku. V zmysle usmernenia sa to interpretuje tak, že až 1. januára ten proces skončí, a teda akoby iba začal, to, čo zákon hovorí, že majú aktivovanú, tak v zmysle usmernenia je to iba začiatok nejakého procesu, ktorý skončí koncom tohto roka. Čiže vo vzťahu k právnickým osobám, ku ktorým sa tá povinnosť zachová, je ten posun do konca tohto roka. To je posun na 1. 2. 2018, sa týka naopak orgánov štátnej správy a samosprávy, ktoré majú nejaké vlastné elektronické, úradné dokumenty, ktoré údaje nemusia byť vyplnené v štruktúre podľa elektronického formulára, resp. týka sa to výnimky z povinnosti prepojiť špecializovaný portál orgánu verejnej moci s ústredným portálom verejnej správy. Čiže povinnosť právnických osôb, kde bude identifikovaný štatutár, tu už akoby bola, ale reálne sa začne uplatňovať 1. januára budúceho roku, ale povinnosť verejnej správy naplno nabehnúť na ten systém, navzájom prepojené, prepojené systémy, tak tam je ten odklad do 1. februára roku 2018, ale predpokladám, že pán podpredseda vlády sa k tomuto tiež vyjadrí.

Vážený pán podpredseda vlády, vážený pán podpredseda Národnej rady, kolegyne, kolegovia, kým sa dostanem k meritu veci, tak k tej technike predkladania pozmeňujúcich návrhov. Samozrejme, že súhlasím, že je dobré veci prediskutovať predtým, ale to minimum, čo by sme mohli zabezpečiť pre to, aby bol dostatočný priestor pre posúdenie pozmeňujúcich a doplňujúcich návrhov, ktoré zazneli nie na výboroch, ale v pléne, je, že budeme rešpektovať nielen literu zákona o rokovacom poriadku, ale aj jeho ducha a zmysel. Ten hovorí, že ak boli predložené v druhom čítaní v pléne pozmeňujúce a doplňujúce návrhy, hlasovať o nich možno najskôr 48 hodín po ich predložení v pléne, ak Národná rada na návrh výboru alebo spravodajcu nerozhodne o tom, že pristúpi k hlasovaniu o nich ihneď.
Čiže myslím, že spoločný pán predsedajúci či pán spravodajca nie je zaviazaný, aby sa hlasovalo hneď o pozmeňujúcich návrhoch. Takže pokiaľ tam vzniknú nejaké nejasnosti a trebárs pán podpredseda vlády nebude schopný zareagovať a povedať hneď jednoznačne, že súhlasí alebo nesúhlasí s predloženými pozmeňujúcimi návrhmi, čo je samozrejme, že dôležité pre poslancov vládnej koalície, tak je tam priestor, minimálne tých 48 hodín, počas ktorých by sa tie pozmeňujúce a doplňujúce návrhy mali posúdiť. Mohla by sa k nim vyjadriť aj verejnosť. Čiže opätovne apelujem na to, aby sme postupovali týmto spôsobom, a teda najmä, pokiaľ nejde o úplne triviálne návrhy alebo také návrhy, s ktorými je potrebné sa oboznámiť po istú dobu, aby sme, aby sme rešpektovali, že pravidlo je, že sa hlasuje až najmenej 48 hodín po predložení tých návrhov a výnimka je, že sa hlasuje ihneď.
Dve veci, ku ktorým by som sa chcel vyjadriť a ktoré sa týkajú priamo predloženého návrhu zákona, sú jednak tie už tu spomínané občianske združenia a riešenie vo vzťahu k občianskym združeniam, kde nastáva posun oproti tomu, čo sme dostali do prvého čítania, a teda spoločná správa reflektuje tie pripomienky, ktoré zazneli počas prerokovania zákona. A druhá vec je, tie posuny, ku ktorým má prísť a celková pripravenosť toho procesu spustenia, ktorá s tým súvisí. Vo vzťahu k tým občianskym združeniam a vôbec k mimovládnym neziskovým organizáciám by som rád poukázal na to, že keď sa táto vec komunikovala v minulosti, tak sa skoro výhradne hovorilo o firmách, o tom, že firmy budú mať nejakú povinnosť, o tom, že firmám sa zriadia schránky, čo bolo trošku zavádzajúce, pretože, pretože táto povinnosť sa stanovovala, tá povinnosť komunikovať elektronicky a aktivovať si elektronickú schránku bola stanovená nielen pre podnikateľské subjekty, právnické osoby, podnikateľské subjekty, ale aj pre právnické osoby, ktoré nemajú charakter podnikateľských subjektov, a teda sú to mimovládne neziskové organizácie, občianske združenia, odborové organizácie, nadácie, neinvestičné fondy, neziskové organizácie zriadené za účelom realizácie verejnoprospešných činností a podobne.
Keď bola táto téma otvorená v lete, už potom, čo parlament schválil návrh zákona v prvom čítaní, tak došlo k posunu a k posunu došlo z praktického hľadiska, pretože štát v tejto chvíli nedisponuje informáciou o štatutárnych orgánoch mnohých občianskych združení a občianske združenia sú najpočetnejšou formou neziskových organizácií. A tak sa do zákona má dostať spoločnou správou ustanovenie, ktoré vyjme z povinnosti aktivovať si elektronickú schránku a povinne elektronicky komunikovať, občianske združenia, respektíve tie typy právnických osôb, pri ktorých štát vo svojich registroch nedisponuje informáciami o tom, kto sú ich štatutárne orgány. Ja vítam túto zmenu a považujem to za dôležité a praktické.
Na druhej strane by som rád položil otázku, že či je to dostatočné, pretože medzi podnikateľskými subjektmi a občianskymi združeniami, ak už nechceme hovoriť o všetkých mimovládnych organizáciách, existujú podľa môjho názoru dosť významné rozdiely. Občianske združenia sú realizáciou ústavou garantovaného práva združovať sa. Podnikateľské subjekty sú zase realizáciou tiež v ústave zakotveného práva podnikať. Avšak v prípade združovacie práva hovorí ústava o tom, že toto právo možno obmedziť len v prípadoch ustanovených zákonom, ak je to v demokratickej spoločnosti nevyhnuté pre bezpečnosť štátu, na ochranu verejného poriadku, predchádzanie trestným činom alebo na ochranu práv a slobôd iných. Vo vzťahu k výkonu práva podnikať hovorí ústava o tom, že sa ho možno domáhať len v medziach zákonov, ktoré tieto práva, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú. Čiže aj z hľadiska nejakej ústavnej úpravy stanovenie povinnosti komunikovať elektronicky s orgánmi verejnej správy vo vzťahu k podnikateľským subjektom má nepochybne jasnú oporu v zákone. Toto právo možno realizovať len v medziach zákonov, ktoré jeho výkon upravujú.
Nie som si istý, či rovnakú oporu v ústave má stanovenie tejto povinnosti vo vzťahu k občianskym združeniam a teda právo, zásah do práva a do slobody, slobody združovania, lebo podľa môjho názoru na to neexistujú ústavou stanovené dôvody. Som presvedčený, že nemožno obmedziť právo združovať sa len na tie fyzické osoby, ktoré sú schopné komunikovať s verejnou správou elektronickou formou. Keby sme podobným spôsobom chceli zasiahnuť napríklad do práva nie združovať sa, ale zhromažďovať a stanovili by sme, že oznámiť zhromaždenie je možné iba elektronicky, tak by sme tým zasiahli do práva zhromažďovať sa a som presvedčený, že by to bolo v rozpore s ústavou, lebo nemôžeme obmedziť zhromažďovacie právo iba na tie osoby, ktoré sú schopné komunikovať elektronicky a asi by to nikoho ani nenapadlo, že nie je možné priniesť papier, alebo prísť oznámiť na obecný úrad, že chcem o sedem dní uskutočniť zhromaždenie.
A zdá sa mi, že niečo podobné je to aj vo vzťahu k občianskym združeniam, ktorých je veľké množstvo a ktoré zväčša nie sú profesionálne organizácie s aparátom, platenými zamestnancami. Častokrát je to naozaj združenie niekoľkých občanov, ktoré chcú, ktoré chce riešiť nejaký ich konkrétny problém, alebo ich združuje preto, že chcú robiť takú alebo onakú činnosť. Nie sú to, nie sú to inštitúcie alebo právnické osoby, ktoré by potrebovali v podstate komunikovať so štátom, ale pokiaľ štát im stanovuje nejaké povinnosti, tak ak budú mať niekedy v budúcnosti, keď už štát bude disponovať, disponovať informáciou o tom, že kto sú ich štatutárne, štatutárne orgány, tak budú tú povinnosť mať.
Lenže dnes sú občianske združenia zadefinované veľmi, veľmi navoľno, štát ani nedisponuje informáciou o mnohých štatutárnych orgánoch. Tie iné formy neziskových organizácií sú definované trochu prísnejšie, štát má oveľa viac informácií, nadácie, investičné fondy majú oveľa viac povinností voči štátu, čo mu musia kedy hlásiť, ale občianske združenia sú v podstate tým najčistejším výrazom združovacieho práva, a teda ak mám použiť nejakú analógiu zo sveta podnikateľských subjektov, tak oni sú niečo také ako živnostníci. Líšia sa len tým, že živnostníci sú fyzické osoby a občianske združenia sú právnické osoby, ale voči tým obchodným spoločnostiam a družstvám sú oveľa jednoduchšou formou a keď nestanovujeme fyzickým osobám, živnostníkom právo alebo teda povinnosť komunikovať elektronicky - a tam to nechávame na dobrovoľné rozhodnutie - tak si myslím, že podobným spôsobom by sme mali, by sme mali nechať na dobrovoľné rozhodnutie občianskych združení, či budú, či si aktivujú tú elektronickú schránku a budú tým pádom už povinne komunikovať s verejnou správou iba elektronicky.
Nedávam to ako pozmeňujúci návrh k tejto novele. V tejto chvíli, myslím, že to stačí ošetriť tým spôsobom, ako je to navrhnuté v spoločnej správe. Ale smerom do budúcnosti, keďže predpokladám, že tento zákon sa ešte otvárať bude, dávam na zváženie, že či voči občianskym združeniam nepostupovať skôr spôsobom, ako k nim pristupuje, ako tento zákon pristupuje k živnostníkom.
Druhá témou, ku ktorej by som sa chcel vyjadriť, je pripravenosť celého procesu a tie posuny, ktoré tam boli navrhnuté, pôvodne boli navrhnuté od 1. augusta, keďže sa počítalo s tým, že zákon bude prijatý už od 1. júla, toto ustanovenie vo vzťahu k povinnosti aktivovať elektronickú schránku právnických osôb z návrhu zákona má vypadnúť. Opäť je to upravené v spoločnej správe a ošetrí sa to, alebo ošetrilo sa to už v tejto chvíli len usmernením zo strany úradu, ktorý hovorí o tom, že 1. augustom sa proces aktivácie iba začne a ukončí sa tým, keď sa príslušný štatutár alebo príslušná právnická osoba si aktivuje reálne tú schránku, alebo teda najneskôr prvým januárom. Čiže či je to, to prvé riešenie by ústavne asi nebolo celkom možné, toto riešenie sa mne zdá tiež otázne z hľadiska právneho, ale teda nepochybne je dobré z hľadiska toho, aký bude mať dopad na občanov a teda najmä na tie právnické osoby, ktorých sa, ktorých sa tá povinnosť dotýka.
Zákon bol schválený, zákon o e-Governmente bol schválený 4. septembra 2013, nadobudol účinnosť 1. novembra 2013, stanovilo sa tam prechodné obdobie a aj to prechodné obdobie vo vzťahu k tejto povinnosti sa už posúvalo. A rovnako sa teraz má posúvať aj vo vzťahu k právnickým osobám aj z hľadiska využívania ústredného portálu, aj z hľadiska, aj z hľadiska prepojenosti tých formulárov elektronických a tam ten posun má byť ešte väčší, až do januára 2018 alebo teda uvažuje sa tu o nejakej ďalšej výnimke až do roku 2020. A to, že sa to posúva, je dôsledkom toho, že celý ten proces nie je pripravený a možno, možno to je aj vysvedčením toho, že sa na to išlo z nesprávneho konca, že sa najprv stanovila nejaká povinnosť, dala sa, dalo sa prechodné obdobie, dokedy aj právnické osoby, aj štátne a iné verejné inštitúcie sú povinné nabehnúť na elektronickú komunikáciu a potom, keď to nestíhame, tak to posúvame.
Som presvedčený, že oveľa efektívnejším, lepším spôsobom by bolo rozbehnúť systém služieb, ktoré verejné orgány poskytujú či už právnickým osobám alebo fyzickým osobám, spraviť ten systém funkčným tak, aby sa občanom, firmám, mimovládnym organizáciám oplatilo komunikovať elektronicky, aby to bolo pre nich výhodné, pretože ten, kto je schopný komunikovať elektronicky, pokiaľ má vytvorené podmienky na pohodlnú elektronickú komunikáciu s úradmi, tak sa tomu určite nebude brániť a určite to uprednostní pred papierovou komunikáciou, lebo je to preňho jednoduchšie, aj lacnejšie, aj rýchlejšie.
Len, žiaľ, my sme nenabehli na tento proces, išli sme na to naopak, najprv sme stanovili povinnosť. Ak sme mali stanovovať povinnosť, tak sme mali stanoviť podľa môjho hlbokého presvedčenia tú povinnosť vo fáze, keď už systém bude fungovať a keď už množstvo subjektov bude mať, bude ho využívať dobrovoľne. S tým sa už asi nedá, nedá v tejto chvíli, v tejto chvíli nič robiť. Ja teda, keďže do teraz neprebehla žiadna dostatočná informačná kampaň, čo je tiež jeden z dôvodov, prečo si právnické osoby neaktivovali elektronické, elektronické schránky a nie sú v tejto chvíli pripravené začať, začať komunikovať elektronicky. Držím palce úradu, aby sa mu do konca roka podarilo zrealizovať dostatočnú informačnú kampaň, aby sa všetci, ktorých sa tá povinnosť týka, do 31. decembra o tom dozvedeli a aby sme nestáli zasa niekedy v polovici decembra pred situáciou, že len veľmi malý zlomok z tých právnických osôb, ktoré majú povinnosť aktivovať si elektronickú schránku, si ju už aj aktivovali a nemuseli vymýšľať zase nejaké náhradné riešenia, že či to znova posunieme alebo či iba budeme akceptovať, ak si tú povinnosť nebudú plniť. Ale vzhľadom na to, čo sa dialo doteraz, mám o tom isté pochybnosti a teda budem rád, keď sa tie pochybnosti nenaplnia.
Ďakujem.